Zvitky od Mŕtveho mora

Kameň, ktorý pred viac ako päťdesiatimi rokmi hodil beduínsky pastier do jednej jaskyne, viedol k objavu, ktorý sa často označuje za najväčší archeologický nález dvadsiateho storočia. Beduín počul, ako kameň rozbil hlinenú nádobu. Keď jaskyňu preskúmal, našiel prvú časť pokladu, ktorý sa neskôr preslávil ako zvitky od Mŕtveho mora.

Tieto zvitky sa stali stredobodom pozornosti a zároveň predmetom sporov – a to tak vo vedeckých kruhoch, ako aj v médiách. Medzi verejnosťou kolujú protichodné názory a skreslené informácie. Šírili sa povesti o veľkom utajovaní, ktoré vraj vzniklo zo strachu, že zvitky odhaľujú skutočnosti, ktoré by mohli otriasť vierou kresťanov aj židov. Aký je však skutočný význam týchto zvitkov? Môžeme dnes, po viac než päťdesiatich rokoch, poznať, čo sa naozaj zistilo?

Čo sú zvitky od Mŕtveho mora?

Zvitky od Mŕtveho mora sú staroveké židovské rukopisy, z ktorých väčšina je napísaná po hebrejsky, niektoré v aramejčine a niekoľko aj po grécky. Mnohé z týchto zvitkov a fragmentov pochádzajú z obdobia pred narodením Ježiša, teda sú staré viac než 2 000 rokov. Medzi prvými zvitkami, ktoré beduíni predali, bolo sedem rozsiahlych rukopisov, všetky v rôznom stupni poškodenia. Keď sa postupne objavovali ďalšie jaskyne, našli sa ďalšie zvitky a tisíce fragmentov iných rukopisov. V rokoch 1947 – 1956 boli v okolí Kumránu pri Mŕtvom mori objavené zvitky v jedenástich jaskyniach.

Všetky roztriedené zvitky a fragmenty predstavujú približne 800 rukopisov. Asi štvrtina z nich, teda vyše 200 rukopisov, tvoria opisy častí hebrejského biblického textu. Ďalšie rukopisy obsahujú staroveké židovské texty mimo Biblie, vrátane apokryfov a pseudoepigrafov.

Niektoré zvitky, ktoré medzi odborníkmi vzbudili mimoriadny záujem, obsahujú dovtedy neznáme spisy. Medzi nimi sú výklady k židovskému zákonu, pravidlá pre komunitu sekty žijúcej v Kumráne, liturgické básne a modlitby, ako aj eschatologické diela, z ktorých je možné spoznať predstavy o napĺňaní biblických proroctiev a o posledných dňoch. Nachádzajú sa tu aj jedinečné biblické komentáre, ktoré sú najstaršími predchodcami dnešných priebežných komentárov, v ktorých sa verš po verši komentuje biblický text.

Kto zvitky napísal?

Rôzne metódy datovania starovekých písomností potvrdzujú, že tieto zvitky boli opísané alebo zostavené medzi tretím storočím pred n. l. a prvým storočím n. l. Niektorí vedci sa domnievali, že zvitky do jaskýň ukryli Židia z Jeruzalema pred zničením chrámu v roku 70 n. l. Väčšina odborníkov, ktorí tieto zvitky skúmajú, však dospieva k záveru, že obsah zvitkov tejto myšlienke nezodpovedá. Z obsahu mnohých zvitkov je zrejmé, že názory a zvyklosti ich autorov boli často v rozpore s postojmi náboženských predstaviteľov v Jeruzaleme.

Tieto zvitky sú svedectvom o komunite, ktorá verila, že Boh zavrhol jeruzalemských kňazov a chrámovú službu, a že uctievanie v púšti, ktorému sa venovala ich skupina, považuje Boh za určitú náhradnú chrámovú službu.

Je nepravdepodobné, že by náboženskí predstavitelia jeruzalemského chrámu ukrývali zbierku, ktorá obsahuje takéto zvitky. V Kumráne mohla pôsobiť skupina opisovačov, no mnohé zvitky boli pravdepodobne zozbierané inde a do Kumránu ich priniesli veriaci. Zvitky od Mŕtveho mora tak v istom zmysle predstavujú rozsiahlu knižničnú zbierku.

Tak ako v každej knižnici, aj v tejto mohli byť spisy s rôznymi názormi, ktoré nemusia vždy odrážať vieru samotnej komunity. No texty, ktoré sa vyskytujú vo viacerých exemplároch, naznačujú špecifické záujmy a presvedčenia tejto skupiny.

Byli obyvatelia Kumránu – Esejci?

Ak bola táto zbierka skutočne kumránskou knižnicou, kto boli ľudia, ktorí žili v Kumráne? Profesor Eleazar Sukenik, ktorý v roku 1947 získal tri zvitky pre Hebrejskú univerzitu v Jeruzaleme, ako prvý vyslovil názor, že tieto zvitky patrili komunite esejcov.

Esejci tvorili židovskú sektu, o ktorej písali autori žijúci v prvom storočí – Josephus Flavius, Filón Alexandrijský a Plínius Starší. O tom, ako presne táto sekta vznikla, existujú len dohady, no zdá sa, že esejci sa objavili v nepokojnom období po makkabejskom povstaní v druhom storočí pred n. l. Josephus uvádza, že v tom období už esejci existovali, a detailne opisuje, v čom sa ich náboženské názory líšili od farizejov a saducejov. Plínius Starší spomenul, že komunita esejcov žila pri Mŕtvom mori medzi Jerichom a En-gedi.

Profesor James VanderKam, odborník na zvitky od Mŕtveho mora, sa domnieva, že „esejci žijúci v Kumráne tvorili iba malú časť väčšieho esejského hnutia“, ktoré malo podľa Josepha približne štyritisíc členov. Obraz, ktorý vychádza z kumránskych textov, síce úplne nezodpovedá historickému popisu esejcov, no napriek tomu sa zdá, že esejci sú najpravdepodobnejšou skupinou, ktorej tieto texty patrili.

Niektorí bádatelia tvrdia, že kresťanstvo vzniklo v Kumráne. Avšak náboženské názory kumránskej sekty sa v mnohých ohľadoch zásadne líšili od názorov prvých kresťanov. Kumránske spisy obsahujú mimoriadne prísne pravidlá týkajúce sa zachovávania sabatu a až prehnané sústredenie na rituálnu čistotu. (Matúš 15:1–20; Lukáš 6:1–11)

Esejci sa takisto vyhýbali kontaktu s ľuďmi, verili v osud a nesmrteľnosť duše, zdôrazňovali celibát a mali mystickú predstavu, že spolu s anjelmi vzdávajú Bohu úctu. Z týchto dôvodov je zrejmé, že ich učenie bolo v rozpore s Ježišovým učením a vierou prvých kresťanov. (Matúš 5:14–16; Ján 11:23, 24; Kolosanom 2:18; 1. Timoteovi 4:1–3)

Žiadna kamufláž, žiadne zatajené zvitky

V priebehu rokov po objavení zvitkov od Mŕtveho mora vyšlo viacero publikácií, ktoré prvé nálezy rýchlo sprístupnili odborníkom na celom svete. Naopak, tisíce fragmentov z jednej jaskyne, známej ako jaskyňa číslo 4, boli oveľa problematickejšie. Tie mal v rukách malý medzinárodný tím vedcov, ktorý vznikol vo východnej časti Jeruzalema (v tom čase patriacej Jordánsku), v Palestínskom archeologickom múzeu. Do tohto tímu neboli prijatí žiadni židovskí ani izraelskí vedci.

Tím sa riadil zásadou, že zvitky sprístupní až po zverejnení oficiálnych výsledkov svojho výskumu. Počet odborníkov zostával úmyselne obmedzený – ak niektorý člen zomrel, bol nahradený iba jedným iným odborníkom. Vzhľadom na rozsah práce by však tím potreboval byť oveľa väčší, a neraz boli potrebné aj hlbšie znalosti starovekej hebrejčiny a aramejčiny. Ako poznamenal James VanderKam:

„Desaťtisíce fragmentov bolo viac, než by zvládlo osem odborníkov, aj keby boli akokoľvek skúsení.“

Po šesťdňovej vojne v roku 1967, keď východný Jeruzalem prešiel pod izraelskú správu, sa na metóde práce tímu nič nezmenilo. Zverejňovanie zvitkov z jaskyne číslo 4 sa neustále odkladalo, z rokov sa stali desaťročia a mnohí vedci proti tomu protestovali.

Profesor Geza Vermes z Oxfordskej univerzity to označil za skutočný vedecký škandál dvadsiateho storočia. Začali sa šíriť povesti, že zvitky obsahujú informácie, ktoré by mohli mať nepriaznivý vplyv na kresťanstvo, a že katolícka cirkev tieto poznatky zámerne skrýva.

Po roku 1980 bol tím konečne rozšírený na dvadsať odborníkov. V roku 1990, pod vedením Emanuela Tova z Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme, sa tím rozrástol na viac ako päťdesiat vedcov. Bol nastavený presný harmonogram, podľa ktorého mali byť všetky zostávajúce zvitky postupne zverejnené.

Skutočný prielom nastal v roku 1991. Najprv vyšla kniha A Preliminary Edition of the Unpublished Dead Sea Scrolls (Predbežná verzia nepublikovaných zvitkov od Mŕtveho mora), ktorá bola zostavená s pomocou počítača a tímovej konkordancie. Následne Huntingtonova knižnica v San Maríne v Kalifornii oznámila, že sprístupní kompletný súbor fotografií zvitkov každému odborníkovi.

O krátky čas boli fotografie doteraz nezverejnených zvitkov dostupné v publikácii A Facsimile Edition of the Dead Sea Scrolls (Faksimile zvitkov od Mŕtveho mora). V priebehu posledného desaťročia tak boli všetky zvitky od Mŕtveho mora sprístupnené a mohli byť skúmané. Výskum potvrdil, že k žiadnej kamufláži nedošlo a žiadne zvitky neboli utajené. Zvitky boli publikované v konečnej oficiálnej podobe a až teraz sa mohla začať ich dôkladná analýza. Vyrástla nová generácia odborníkov, ktorí sa štúdiu zvitkov venujú.

Poznámky

Apokryfy (doslova „skryté“) a pseudoepigrafy (doslova „nesprávne pripisované spisy“) sú židovské spisy pochádzajúce z obdobia tretieho storočia pred n. l. až po prvé storočie n. l. Rímskokatolícka cirkev prijíma apokryfy ako súčasť biblického kánonu, no Židia aj protestanti tieto knihy odmietajú. Pseudoepigrafy často nadväzujú na biblické príbehy a bývajú napísané menom známej biblickej postavy, hoci skutočným autorom je niekto iný.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )