VII. Trúba smrti

06/02/2020 MrCastiel

OBSAH

Pre rýchlu orientáciu medzi článkami:

I. Boh, ktorý prichádza

II. Sedem listov – 1.časť // III. Sedem listov – 2.časť

IV. Otvorené dvere na nebi // V. Rozlomenie siedmich pečatí

VI. Mlčanie nebies // VII. Trúba smrti

VIII. Anjel s otvorenou knihou // IX. Žena a drak

X. Šelmy a ľudia // XI. Letiaci anjeli

XII. Posledné rany a Egypt // XIII. Posledná noc a Babylon

XIV.Posledná vojna a Had // XV. Boh, ktorý už neodíde

Nasledujúce videnie nás privádza pred Boží trón, kde sa sedem anjelov pripravuje trúbiť na šófari (Zj 8,2). Ohlasuje sa nová séria siedmich udalostí. Ale tak, ako vždy v takejto chvíli, ako to bolo v prípade siedmich cirkví aj siedmich pečatí, prorocké dejiny predchádza úvod, ktorý nás premiestňuje do oblasti svätostánku a spája Ježiša Krista s jedným židovským sviatkom. Tesne pred listami siedmim cirkvám to bolo videnie vzkrieseného Ježiša Krista vo vzťahu k Veľkej noci.

Tesne pred siedmimi pečaťami to bolo videnie Ježišovho uvedenia na trón v spojitosti s Turícami. Teraz, tesne pred siedmimi trúbeniami, je to videnie kadidlového oltára (Zj 8,3), kde prorok vidí anjela, ktorý zapaľuje kadidlo. No tento anjel sa neuspokojuje s tým, že pálenie kadidla vytvára príjemnú vôňu; náhle vrhá obsah kadidelnice na zem. Videnie anjela je inšpirované levítskym obradom, ktorý zaväzoval veľkňaza k nepretržitému páleniu kadidla pred Bohom „každé ráno“, ale tiež „na večer“ (2 Moj 30,7.8).

Obrad sa vykonával po celý rok na oltári v tvare štvoruholníka, na ktorý sa pravdepodobne pomocou zlatej kadidelnice zhŕňalo žeravé uhlie. Raz za rok, na slávnosť zmierenia, bola výnimočne kadidelnica naplnená žeravým uhlím, nesená „za oponu“ do vnútra svätyne svätých (3 Moj 16,12.13). Toto videnie z knihy Zjavenie nás teda uvádza do každodenného svätyňového obradu, počas ktorého kňaz, podobne ako anjel zo Zjavenia, vrhol lopatu žeravých uhlíkov na zem medzi stĺporadie chrámu a oltár.

Celý tento obrad, doslovne prevzatý z levítskeho obradu, má symbolický význam. Kadidlo, ktoré stúpa pred Boží trón, predstavuje modlitby žien a mužov, ktorí z hĺbky svojho utrpenia volali po spravodlivosti.

„Hospodine, k tebe volám, ponáhľaj sa ku mne; počuj môj hlas, keď volám k tebe! Nech je moja modlitba ako kadidlo pred tebou, moje zdvihnutie ruky ako večerná obeta“ (Ž 141,1.2). Táto časť je ozvenou piatej pečate, v ktorej tiež zneli výkriky obetí od oltára (Zj 6,9.10). Úder lopaty z nebies teraz nadobúda jasný význam. Oznamuje, že modlitby utláčaných boli vypočuté. Pri otvorení piatej pečate volala krv obetí po „pomste na tých, čo obývajú zem“ (Zj 6,10). Teraz trúba prináša túto odplatu „tým, čo obývajú zem“ (Zj 8,13). Tento zámer sa zreteľne prejavuje v siedmom trúbení:

„Prišiel tvoj hnev a čas súdiť… a zničiť tých, čo ničia zem“ (Zj 11,18).

Trúbenia odpovedajú na pečate, tak ako „odplata“ je odpoveďou na útlak. Kým pečate ukazovali útlak uzurpátorskej moci v dejinách, trúby oznamujú súd, ktorý v sebe nesie každý zlý čin a ktorý sa už uskutočnil v priebehu dejín. Zároveň pripravujú na posledný súd zhora.

Roš haššánáh

Obraz trúby je v tejto súvislosti zvlášť pôsobivý, pretože ide o rohy, nie o hudobné nástroje. Ide o baraní roh – šófar, ktorý sa používal pri zvláštnych príležitostiach, napr. vo vojne alebo na súde. Kňazi trúbili na rohy pri dobývaní Jericha (Joz 6,4.6.8.13), aby oznámili víťazstvo a pri slávnosti zmierenia (3 Moj 25,9), aby ohlásili veľký deň Božieho súdu. Doteraz zvuk trúby zaznieval len zriedka. Raz zaznela trúba v úvode k listom cirkvám (Zj 1,10) a druhý raz pred pečaťami (Zj 4,1).

Teraz sa zvuk trúby ozýva celými dejinami videnými v prorockom pohľade. Tak ako v každej chvíli modlitby stúpajú k nebu, rozlieha sa aj zvuk trúb v každom okamihu. Toto spojenie trúby s modlitbou nás uvádza do atmosféry sviatku nazývaného „De trúbenia“. Je to sviatok, ktorý nasleduje po Turíciach. Slávi sa prvého dňa siedmeho esiaca (tišri: september – október) židovského kalendára (3 Moj 23,23-25).

Stal sa prvým dňom židovského roku (roš haššánáh). Počas desiatich dní, za zvuku trúby, sa Izraelita musí pripraviť na príchod slávnosti zmierenia (desiaty deň tišri). Každé ráno sa recitujú selichót (prosby o odpustenie), v ktorých sa opakuje text o trinástich vlastnostiach Božieho milosrdenstva (2 Moj 34,6.7).

Čítanie tóry je vybraté z príbehu o narodení a obetovaní Izáka, čo dáva sviatku kladné posolstvo o Bohu, ktorý sa rozpamätá a vypočúva modlitby, ktorých vypočutie sa človeku zdá nemožné (1 Moj 21 a 22). Pripomienka slávnosti trúbenia v knihe Zjavenie obohacuje proroctvo o dôraz na nádej a súd, ale je tiež výzvou k pokániu.

Anjel v ľanovom rúchu, ktorý zapaľuje pred Bohom kadidlo, predstavuje Ježiša Krista, ktorý sa už od svojho uvedenia na trón prihovára u Boha v nebi. Lopata naplnená žeravým uhlím, ktorou anjel -kňaz bije o oltár a stĺporadie, predstavuje výzvu k pokániu a je ozvenou na dramatické tóny trúby. Tu musíme spomenúť zvlášť knihu proroka Joela, kde v podobnom videní zvuk trúby upozorňuje a vyzýva k pokániu a príhovoru kňaza „medzi stĺporadím a oltárom“:

„Teraz však – znie výrok Hospodinov – vráťte sa ku mne celým srdcom… oztrhnite srdcia a nie šaty, vráťte sa k Hospodinu, svojmu Bohu, lebo je milostivý… Zatrúbte na roh na Sione! Medzi predsieňou a oltárom nech plačú kňazi… a nech prosia: Ušetri svoj ľud, Hospodine“ (Joel 2,12-17)!

Videnie z knihy Zjavenie je svojimi narážkami na slávnosť trúbenia a na výzvy proroka Joela viac než upozornením, ktoré oznamuje príchod Božieho súdu, alebo nádejou, ktorá uisťuje o Božej odpovedi na modlitby. Je tiež osobnou výzvou k pokániu, ktorá zaväzuje každého zmeniť zmýšľanie, zastaviť sa a vrátiť sa k Bohu.

Z prorockého pohľadu sa slávnosť trúbenia týka doby, ktorá bezprostredne predchádza veľkému Božiemu súdu. Kým cyklus pečatí nadväzoval na udalosti Kristovho uvedenia na trón, čoho predobrazom bol sviatok Turíc, cyklus trúbenia je uvedený udalosťou, ktorá pripravuje na súd, čoho predobrazom bol sviatok trúbenia. Sedem trúb pripomína sedem mesačných sviatkov novomesiaca, ktoré tvoria most medzi sviatkami jari a sviatkami jesene a vrcholia slávnosťou trúbenia (4 Moj 10,2.10; 29,1).

Dejiny sú zvýraznené siedmimi trúbami, ktoré sú ohlasujúcim a upozorňujúcim znamením pre ľudí všetkých čias, aby sa pripravili na stretnutie so svojím Sudcom. Aj keď je táto udalosť súdu umiestnená do presného okamihu na záver ľudských dejín, týka sa každého človeka v každom čase. Dobytie Jericha je určitým typologickým obrazom toho, čo sa bude diať na konci vekov. Keď Izraelci prešli rieku Jordán po štyridsať ročnom putovaní, bola tam prekážka, ktorá im bránila v ceste do zasľúbenej zeme. Jozua počkal na to, čo mu Pán Boh poradí.

A on mu poradil: sedem dní budete obchádzať mesto. Šesť dní pôjdete okolo mesta len raz, ale v siedmy deň obídete mesto sedemkrát. A keď obišli mesto sedemkrát, kňazi trúbili na sedem trúb a čo sa stalo? Múry Jericha padli. Keď padli múry Jericha, pre národ izraelský sa otvorila cesta k vojdeniu do Kanaánu. Tak isto, keď zaznie sedem trúbení, padnú múry nie Jericha, ale tohto sveta a pre Božie deti sa otvorí cesta do nebeského Kanaánu.

Sedem trúb

Pretože trúby odpovedajú na pečate, a pretože odpadnutie a útlak zo strany cirkvi sa prejavujú len v období medzi druhou a šiestou pečaťou, vzťahuje sa trúbenie len na toto obdobie. Prvá a siedma pečať, ktoré tvoria rámec tejto doby, sú obdobím nevinnosti. Nie je v nich žiadna neprávosť. Počas prvej pečate, na počiatku kresťanstva, je cirkev čistá. Zostáva verná svojim koreňom a necháva sa ešte viesť Ježišom Kristom.

Posledná pečať zaznamenáva koniec ľudských dejín a oznamuje Boží príchod. Je pozoruhodné, že trúby zodpovedajú presne druhej až šiestej pečati.

Prvá a druhá trúba sa doplňajú. Katastrofy, ktoré oznamujú, zasahujú zem a more. Prvá trúba spôsobuje prúd ohňa a krupobitia, ktorý zapaľuje zem (Zj 8,7). Druhá trúba spôsobuje pevnú ohnivú masu ako horiaci „veľký vrch“, ktorý obracia more na krv (Zj 8,8). Jedna aj druhá majú rovnaký výsledok: zasiahnutá je tretina. Oheň a krv predstavujú násilie vojen, ktoré všetko obracajú na krv a oheň a zároveň pripomínajú egyptské rany.

Utláčateľ Izraela bol tiež zasiahnutý ohňom a krupobitím (2 Moj 9,23-25). Čo sa týka „tretiny“, označuje, že účinok rany je len čiastočný a že väčšia časť zeme ju prežije (Ez 5,2; Zach 13,8). Obidve trúby zodpovedajú druhej pečati a týkajú sa okamihu, v ktorom je kresťanská cirkev rozdelená vojnami proti barbarom (4. a 5. stor. po Kr.).

Ani voda ani svetlo

Tretia a štvrtá trúba sa týkajú nebeských telies: hviezd, slnka a mesiaca. Všetko, čo je považované za zdroj svetla a života, stáva sa zdrojom tmy a smrti. Je však zvláštne, že tento proces rozkladu sa začína hviezdou, oproti obvyklému poradiu: slnko, mesiac, hviezdy (1 Moj 1,16). Táto odchýlka vyjadruje zámer autora ukázať hlavnú úlohu hviezdy vzhľadom na ostatné nebeské telesá. Hviezda uvádza do pohybu všetko ostatné. Iná anomália spočíva v tom, že „hviezda“ je v jednotnom čísle.

Slovo „hviezda“ sa v Biblii zriedkavo vyskytuje v jednotnom čísle, vždy je v množnom čísle. Spomína sa spolu so slnkom a mesiacom. Autor chce teda upútať pozornosť na nejakú „hviezdu“.

V Biblii, tak v Starej ako aj v Novej zmluve, sa takýto výnimočný tvar týka Mesiáša. V Bileámovom proroctve hviezda označuje Kráľa Mesiáša, povolaného zachrániť Izrael od nepriateľov (4 Moj 24,17). V Novej zmluve hviezda predstavuje Ježiša Krista (Mat 2,2; pozri Zj 2,28; 22,16). Jediná časť, v ktorej slovo „hviezda“ v jednotnom čísle neoznačuje Mesiáša sa nachádza v knihe proroka Izaiáša, kde sa týka anjela zla – Lucifera, znázorneného vládcom Babylona (Iz 14,12).

„Hviezda“ (v jednotnom čísle) tam predstavuje silu zla, ktorá sa chce, tak ako kedysi Bábel (1 Moj 11,1-9), pozdvihnúť až k Bohu, aby zaujala jeho miesto – čo ju bude stáť pád do priepasti:

„Ach, ako si spadol z neba, ty jasná hviezda, syn rannej zory. Zoťatý si na zem, ty, ktorý si premáhal národy. Povedal si si v srdci: Vystúpim do nebies, hore nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón a posadím sa na vrchu zhromaždenia… Vystúpim na výšiny oblakov, podobný budem Najvyššiemu. Ale musíš zostúpiť do podsvetia, do najhlbšej jamy“ (Iz 14,12-15).

Text z knihy Zjavenie sa odvoláva na túto časť. Nachádzame tu rovnaký motív pádu hviezdy, uzurpátorskej moci. Hviezda však pristáva na zemi a zaujíma svoje miesto v dynamike dejín cirkvi. Prorok Daniel to opísal vo svojom videní malého rohu, ktorý sa mal takisto pozdvihnúť „až po knieža nebies… až po veliteľa nebeského vojska“ (Dan 8,10.11). V knihe Zjavenie, takisto ako v knihe Izaiáš, je pád tejto hviezdy spojený so smrťou. U Izaiáša sa priamo stotožňuje s miestom mŕtvych.

V Zjavení spôsobuje znečistenie riek a prameňov a v dôsledku toho smrť „mnohých ľudí“ (Zj 8,10.11), a to buď smädom alebo otravou. V obraznom jazyku knihy Zjavenie, inšpirovanom hebrejskými spismi, predstavujú rieky a pramene duchovnú potravu. Na druhej strane, stotožnenie tejto hviezdy s palinou pripomína skúsenosť Izraelcov v Mare (2 Moj 15,23).

Tieto príbehy majú spoločnú tému horkosti, ktorú Biblia všeobecne spája s hriechom odpadnutia. Ľud zomiera smädom, pretože voda nie je pitná. Pravda je znečistená a preto už nemôže veriaceho oživiť. Štvrtá trúba oznamuje rovnakú správu inými slovami. Slnko, mesiac a hviezdy, teda Boží ľud (1 Moj 37,9; pozri Zj 12,1) prechádzajú tmou. Pri tretej trúbe je pravda prekrútená, pri štvrtej zničená.

Obidve trúby teda ohlasujú dve doplňujúce sa udalosti, ktoré sa týkajú toho istého obdobia ako tretia pečať. Je to okamih, keď sa cirkev vyhlasuje za predstaviteľku Boha na zemi (od 6. do 10. stor.). Rím nahradzuje „Božie mesto“. Tradícia a časná cirkevná moc vytláčajú duchovné záujmy.

Pravda je vzácna a tma zahaľuje ľud, ktorý zomiera duchovným smädom, tak ako v tretej pečati zomiera hladom (Zj 6,6). V dôsledku uzurpátorstva cirkev stráca zmysel svojho poslania a pravdu, ktorú uchováva. Pretože sa chcela pozdvihnúť až k Bohu a zaujať jeho miesto, zachvacuje ju zmätok. Poučenie z Bábelu sa opäť potvrdzuje. Tak ako v prípade pečatí, aj po prvých štyroch trúbeniach prichádza obrat.

Na konci štvrtého trúbenia 13. verš 8. kapitoly označuje tento zlom a prechod a to tým, že uvádza tri nasledujúce trúby trojitým: „Beda, beda, beda tým, čo bývajú na zemi, pre ostatné zvuky trúb troch anjelov, ktorí ešte majú trúbiť“ (Zj 8,13)!

Kobylky

Deviata kapitola je najdramatickejšie znázornenie symboliky. Je tam mnoho obrazov a pohybov. Pri piatej trúbe dejiny presne nadväzujú na štvrtú. Pozornosť je stále upriamená na hviezdu, ktorá spadla z neba (Zj 9,1). Ide teda stále o rovnakú podstatu a moc, ktorá pripomína starovekú uzurpátorskú moc Bábelu – cirkev vo svojich nárokoch na božstvo. Až do tejto chvíle trúby uvádzali Božie zásahy, ktoré prichádzali zhora a mimo kontroly zdola. Teraz trúby ohlasujú sily, ktoré povstávajú zdola, „z priepasti“.

„Dostala kľúč od studničnej priepasti; otvorila studnicu priepasti“ (Zj 9,1.2).

Grécky termín abysos používa Septuaginta na preklad hebrejského slova tehom (priepasť). Toto slovo charakterizuje stav zeme pred Božím stvoriteľským zásahom (1 Moj 1,2). Slovo tehom je významne spojené s pojmami vody, tmy a prázdna. V druhom líčení stvorenia je dané do súvislosti so slovami „nie“ a „ešte nie“ (1 Moj 2,5). Tehom/abysos je miestom Božieho popretia. Neskôr z neho proroci urobia symbolické miesto Božieho nepriateľa, morského draka (Iz 51,9; Ž 74,13).

Apokalyptické proroctvo ide až k zosobneniu tohto miesta pod hebrejským názvom Abaddon (Zj 9,11), ktoré označuje zničenie, skazu. Toto slovo pochádza z koreňa abad (zaniknúť, zmiznúť), ktoré sa všeobecne používa na hodnotenie osudu zlého človeka. Meno Appolyon (Zj 9,11), ktoré ho sprevádza, pochádza z gréckeho slova apoleia, ktoré označuje zatratenie, zničenie, a ktoré rovnako ako abysos v Septuaginte, prekladá to isté slovo tehom. Hebrejské slovo abaddon a grécke slovo appolyón teda opakujú rovnaký pojem a tým zosiľňujú myšlienku ničoty a Božieho popretia.

Tma, ktorá zahaľuje scénu (Zj 9,2), nie je rovnakej podstaty ako tá zo štvrtej trúby. Vtedy bola tma spôsobená tým, že boli zasiahnuté osvetľovacie telesá (Zj 8,12). Teraz tma pochádza z iného zdroja. V súvislosti s tehom je to tma, ktorá tu bola pred stvorením. Kobylky, ktoré prorok vidí vynárať sa z priepasti (Zj 9,3), nesú v sebe črtu tejto priepasti. Veľké mračno, ktoré vytvárajú, zatieňuje svetlo zhora a popiera existenciu nebies.

Piata trúba odhaľuje mechanizmus popretia Boha, ktorý vládol dejinám tej doby. Hviezda padá do priepasti, otvára ju a uvoľňuje mocnosti ničoty. Inými slovami, uzurpátorstvo Boha so všetkým, čo zahŕňa – pýchu, pompéznosť, ale tiež netoleranciu a útlak – má za výsledok popretie Boha.

Piata trúba tu opisuje proces Božieho trestu. Súd postihuje cirkev zvnútra ako prirodzený dôsledok jej činov. Súd je už prítomný v jej chybe. Sú ňou jej nároky na zastupovanie Boha na zemi, z čoho pramenila jej netolerantnosť a prenasledovanie. Dôsledkom bolo odmietnutie Boha, ktorého mala cirkev predstavovať. Dejiny dávajú proroctvu za pravdu. Reakcia ľudí prejavená predovšetkým vo Francúzskej revolúcii, pramení odtiaľ.

Antiklerikálne hnutia 17. a 18. storočia nie sú ničím iným než odpoveďou na ducha križiackych výprav a inkvizície, ktorý poznamenal dejiny od 11. do 16. storočia. Toto proroctvo používa obraz kobyliek, aby vystihlo podstatu tohto útoku. Päť mesiacov trvania tejto rany zodpovedá totiž dĺžke života kobyliek – od narodenia po smrť cez štádium larvy. Ten istý obraz nachádzame v knihe Joel.

Aj tu je Boží súd prirovnaný k napadnutiu kobylkami, ktoré sa tiež podobajú koňom (Joel 2,4; pozri Zj 9,7). Aj tu kobylky ohrozujú úrodu a pokrývajú nebo ako oblak (Joel 1,10) presne počas jednej generácie (Joel 1,4.6).

Dôsledky rany predpovedanej piatou trúbou sú obmedzené ako priestorom, tak aj časom. Z hľadiska priestoru tak, že kobylky zasahujú len tých, ktorí nedostali „na čelo Božie znamenie“ (Zj 9,5), teda všetkých tých, čo stratili zmysel pre uctievanie Boha Stvoriteľa. Útokom svetských revolucionárov je zachvátená iba cirkev ako inštitúcia. Čo sa týka ľudu, ten z toho vychádza slobodnejší a odvážnejší v myslení a hľadaní pravdy.

Tento okamih je vhodný na to, aby sa veci znovu premysleli. Je to živná pôda na vznik myšlienok reformácie. Rany sú obmedzené časom, pretože kobylky sa uspokoja len so zraňovaním, rovnako ako škorpióny (Zj 9,5). Ich uhryznutie nie je osudné, nezabíja. Utrpenie trvá len okamih. Cirkev prežije túto ranu.

Podľa prorockej predpovede jej súženie sa vzťahuje na päť mesiacov (5×30 dní) alebo stopäťdesiat rokov, ak túto dĺžku vykladáme podľa prorockého pravidla 1 deň = 1 rok. Takýto úpadok nemá v dejinách cirkvi obdobu. Jeho počiatok je spôsobený najmä veľkým úderom Francúzskej revolúcie, ktorá otriasla základmi cirkvi a šla až tak ďaleko, že pápeža uvrhla do väzenia (1798). Jeho koniec môžeme rozpoznať hneď po 2. svetovej vojne (1948).

Pápežstvo vtedy znovu našlo svoju svetskú suverenitu vďaka ratifikácii lateránskych dohôd (1929). Navyše, jednou z najznámejších vlastností povojnovej politiky je nárast nových politických strán, nazývaných „kresťanskodemokratické“, a to v celej Európe.

Boli široko ovládané príslušníkmi katolíckej cirkvi a často stáli na čele koaličných vlád. Cirkev sa teda presadzuje na medzinárodnej scéne v rôznych rovinách – politickej – čelí komunizmu, sociálnej – v boji proti biede a náboženskej – v ekumenickom diele. Mohli by sme uviesť aj iné medzníky, aby sme vysvetlili chronológiu tohto proroctva. Ale nech sú prepočty a dáta, ktoré z toho vyplývajú akékoľvek, posolstvo zostáva stále rovnaké.

Vpád kobyliek na cirkevné nebo sa musí chápať ako Boží súd. Boh zasahuje, aby potrestal utláčateľa. Toto poučenie vyplýva už z obrazu kobyliek, ktoré sú v Biblii uvedené ako nástroj Božieho súdu. Zvláštny zmysel má aj trvanie piatich mesiacov času, ktorý je spätý s príbehom o potope, s prvým Božím súdom v ľudských dejinách (1 Moj 7,24).

Jazdci

Šiesta trúba odpovedá na krik z piatej pečate. Na plačúce hlasy pri oltári v piatej pečati (Zj 6,10) odpovedá hlas, ktorý oslobodzuje štyroch anjelov nad Eufratom (Zj 9,13.14). Udalosť,
ktorú prorok vidí, sa opäť musí chápať ako opatrenie proti utláčateľovi, ktorý je tu priamo stotožňovaný s Babylonom. Je to zrejmé z poznámky o Eufrate, spojenom v biblickej histórii s pádom Babylona.

„Zlaté, strieborné, medené, kamenné a drevené modly“ (Zj 9,20) pripomínajú babylonskú modloslužbu práve tak, ako ju pripomína prorok Daniel v predvečer zničenia Babylona (Dan 5,23). „Démoni“ (Zj 9,20) a „čarovanie“ (Zj 9,21) podľa proroka Izaiáša charakterizujú Babylon a to, čo urýchli jeho pád (Iz 47,12).

Predchádzajúca trúba predpovedala príchod moci, ktorej pyšný a domýšľavý spôsob myslenia pripomínal babylonský. Kobylky, ktoré sa vynorili z priepasti s chvostmi ako škorpióny, sa proti jej posolstvu postavili. Prorok popísal túto hrozbu obrazom jazdeckej armády „rútiacej sa do boja“ (Zj 9,9). Ide tu o rovnakú armádu ako oznamuje šiesta trúba. Aj tam je táto armáda prirovnávaná k jazdcom, ktorých moc je v ich chvostoch (Zj 9,19; pozri 9,10).

Šiesta trúba teda nadväzuje na proces začatý počas piatej trúby. Iba že dramatickosť zápasu sa zintenzívňuje. Babylonský nepriateľ sa stáva strašnejší. Kone z piatej trúby mali zuby leva. V tomto prípade majú celú hlavu ako levy (Zj 9,17). Zlovestná moc vojakov z piatej trúby bola v chvoste. Teraz nie je smrteľné nebezpečenstvo iba v chvoste, ale aj v tlame (9,19). Panciere bojovníkov z piatej trúby boli zo železa (Zj 9,9). Teraz sú „ohnivé“ (9,17).

Kobylky – škorpióny z piatej trúby sa uspokojovali so zraňovaním bez toho, že by usmrcovali (9,5). Jazdci zo šiestej trúby zabíjajú (9,18). Dym z piatej trúby (9,2) je sprevádzaný ohňom a sírou v šiestej (9,18). Dokonca počet nepriateľov sa zväčšil. Prorok je tým taký ohromený, že to zdôrazňuje superlatívom „miriady miriád“ (9,16). Grécke slovo myrias, ktoré znamená desaťtisíc, znázorňuje myšlienku veľkého počtu.

Nachádzame ho v blahorečení synov Betúelových, ktorí želajú svojej sestre Rebeke potomstvo „mnohých tisícov“ (1 Moj 24,60). Takisto si spomenieme na spev žien o Dávidovom hrdinskom čine:

„Porazil Saul svojich tisíc a Dávid svojich desaťtisíc“ (1 Sam 18,7).

Tu je tento počet ešte zdvojnásobený: nielen 10 000 x 10 000, ale 2 x 10 000 x 10 000. Žiadne stretnutie armád nebolo nikdy také vážne. Sila, ktorá vyšla z priepasti svetskosti a antiklerikalizmu nadmieru mohutnie.

Proti cirkvi a všetkému, čo má niečo spoločne s náboženstvom a vierou v Boha sa stavia čoraz väčšie množstvo politických a filozofických prúdov, ktoré sa navzájom popierajú. Od 19. storočia ideológia, ktorá vzišla z Francúzskej revolúcie, marxisti, materialisti, evolucionisti a racionalisti dávajú základy spôsobu myslenia, ktorý formuje ľudí až do súčasnosti. Svetský a ateistický pohľad preniká všade a infiltruje sa až do cirkevného prostredia, aby posilnil pravdu, ktorá sa zaobíde bez Boha a ospravedlňuje sa len kritickým rozumom a ľudským géniom.

V tom je jedna z najpozoruhodnejších irónií dejín. Cirkev, aby zaujala miesto Boha na zemi, spojila sa so svojím najsmrteľnejším nepriateľom vychádzajúcim zo samotného lona zeme z priepasti, ktorá popiera Boha. Zjavenie teda potvrdzuje Danielovo videnie.

V 11. kapitole svojej knihy hebrejský prorok tiež predpovedal stretnutie dvoch mocností. Jedna pochádza zo severu – Babylon – a zosobňuje ľudskú snahu posadiť sa na miesto Boha, čo charakterizovalo cirkev v priebehu dejín. Druhá pochádza z juhu – Egypt – a zosobňuje svetské a ateistické hnutie, ktoré charakterizovalo Západ v modernistickom a súčasnom období.

Zjavenie, rovnako ako kniha Daniel, poukazuje na Babylon aj na Egypt. Babylon sa dá tušiť už od piatej trúby v padlej hviezde a v šiestej trúbe v prirovnaní k Eufratu. Moc Egypta je takisto pripomínaná v narážkach na rany. Kobylky, škorpióny, hady a tma sú motívy pripomínajúce Egypt, najmä vo svojom zosilnenom popieraní Boha (2 Moj 5,2). Na Egypt sa tiež naráža – najmä v našom proroctve – v odvolávkach na vozy a kone, pretože tie v biblickej tradícii charakterizujú egyptskú moc.

To sú teda rovnaké udalosti aké Daniel aj prorok zo Zjavenia oznamujú v týchto narážkach na Babylon a Egypt. Ale tu sa zhoda ich prorockých pohľadov nekončí. Ako u Daniela 11, aj tu sa predpovedá víťazstvo Babylona. Jazdci zo šiestej trúby zabíjajú len tretinu ľudí (Zj 9,18). Ďalšie dve tretiny ľudí, stále verní sami sebe a svojej modloslužbe prežijú bez toho, aby robili pokánie. Potom sa už o nepriateľovi nehovorí nič. Akoby bol pohltený babylonským vírom. Tak ako u Daniela 11, dejiny sa tiež končia splynutím Egypta s babylonskými silami (pozri Dan 11,43).

Dnes sotva môžeme tušiť, ako sa toto proroctvo naplní. Posledné udalosti však naznačujú jeho vyústenie. Pád marxizmu a neúspech racionalizmu prvý raz v dejinách ukazujú, že kniha Daniel, práve tak ako Zjavenie, ukazujú správny smer. Tento proces sa neobmedzil len na kresťanstvo a na Západ. Konflikt medzi silami predstavovanými Babylonom a Egyptom presahuje tieto dva tábory – katolícku cirkev a laické hnutia, ktoré vzišli z Francúzskej revolúcie.

Vplyv Francúzskej revolúcie sa rozšíril ďaleko za náboženské a politické hranice. Svetský duch, považovaný za neútočný, ľahko prenikol do kresťanských spoločenstiev, no tiež do judaizmu a islamu, aby aj tu rozdúchal rovnaké humanistické a antiklerikálne vášne. Odrazu sa v týchto dvoch tradičných náboženstvách vykryštalizovalo nové hnutie.

V reakcii na kritického a racionalistického ducha odmietnutého pre jeho západný a imperialistický pôvod sme boli svedkami, ako v židovskom aj v moslimskom prostredí silnie prúd fundamentalistického a integristického typu. Viac ako kedykoľvek predtým ajatolláhovia a rabíni majú čo povedať o osude svojich národov.

V moslimských krajinách, najmä v Iráne, Alžírsku a Egypte takisto ako v Izraeli, sa politika dala do služieb náboženstva. Zatiaľ čo v kresťanskom prostredí sa vytvorili svetské hnutia ako reakcia na náboženstvo, tu sa stal opak. Náboženstvo sa presadilo ako reakcia na svetské hnutia. Rovnaký jav začíname sledovať v západnom kresťanstve. Aj tu, ako reakcia na svetské, racionalistické a liberálne prúdy sa sformovali fundamentalistické prúdy. Vyhlásili návrat ku koreňom a zamerali sa na prevzatie moci.

Najmä v Spojených štátoch si nová pravica dala za cieľ víťazstvo vo voľbách so zámerom vytvoriť „silno“ kresťanskú krajinu. Ale táto tendencia rastie aj v Európe, vo Francúzsku, v Taliansku a v Nemecku. Množia sa skupiny novej, čoraz dynamickejšej pravice, ktoré volajú po nacionalistickej vláde. Táto história sa rozvinula v štyroch etapách:

1. Cirkev najprv upevňuje svoju moc. Podobne ako stavitelia Babylonskej veže, snaží sa vyvýšiť až k Bohu, aby ho predstavila na zemi a presadila sa ako morálna a náboženská autorita nad každým svedomím.

2. V 18. stor. pod vplyvom Francúzskej revolúcie a ako reakcia na stav cirkvi boli humanistické a svetské myšlienky podporované a následne rozvíjané v priebehu 19. stor. v marxistických, racionalistických, pozitivistických a evolucionistických filozofiách. Je to útok Egypta proti Babylonu.

3. Od 19. až do za iatku 20. stor. sa svetský duch rozširoval č do iných náboženských kultúr, paradoxne prostredníctvom kresťanských misií, ale tiež kolonialistickou politikou vlád v tej dobe.

4. Po druhej svetovej vojne, pod tlakom hnutia nezávislosti a obnoveného nacionalizmu a v spomienke na hrôzy vojny, sme v reakcii na racionalizmus a liberalizmus všade svedkami
návratu k tradičným a nacionálnym hodnotám náboženstva. Je to obdobie náboženských bestsellerov a evanjelizačných hviezd.

Teraz sa dostávame do 4. fázy tohto vývoja, ktorý ohlasuje 5. fázu, počas ktorej by sa mali obidva tábory spojiť v spoločnom úsilí posadiť sa na miesto Boha, v duchu Babylona. Prvé symptómy sa už prejavujú. V samotnom vnútri náboženského prebudenia rozpoznávame antropocentrický dôraz, ktorý charakterizoval svetské filozofické prúdy v minulom storočí. Náboženstvo sa stáva čoraz viac „ľudským“. Imanentný Boh „hlbín“ nahrádza ranscendentného Boha Biblie, ktorý sa zjavuje z výšin a často proti ľudskej prirodzenosti.

Za túto neočakávanú zmenu vďačíme okrem iného popularite New Age, ktorého vplyv sa uplatňuje vo všetkých náboženstvách. Toto nové evanjelium, ktoré sa nezrieka toho starého, je kázané osobnosťami ako kresťanskými, tak aj nekresťanskými.

Otec Teilhard de Chardin a po ňom „ekoteológovia“ ako Thomas Berry oslavujú pravdu matky zeme. Evolúcia je vykladaná ako „posvätný proces“ „ , ktorým sa Boh mal vteliť do pulzovania prírody. Boh je teda všade a vo všetkom. Odtiaľ je už k viere, že existuje vzťah medzi Bohom a prírodou, mŕtvymi a živými bytosťami len krôčikom, ktorý sa rýchlo urobil vďaka myšlienkam o nesmrteľnosti duše a reinkarnácii. Paranormálne javy, astrológovia, komunikácia so záhrobím nikdy nezažili taký úspech.

Všetky tieto fenomény pochádzajú od rovnakého ducha. Boh Stvoriteľ z výšin už nie je vzývaný, pretože ho nahradil človek a mocnosti zdola. Z nekresťanskej strany našlo toto „hľadanie svätého kozmu“ zanieteného hovorcu v osobe Václava Havla. Vo svojej nedávnej prednáške na americkej univerzite v Stanforde český prezident obhajoval tézu duchovnej dimenzie, ktorá by spojila všetky kultúry a vlastne celé ľudstvo. Táto výzva k „planetárnej demokracii“ nie je bez duchovnej spriaznenosti s ideálom marxistickej internacionály.

Ale po páde marxizmu a v duchu duchovnej obnovy dostáva tento jazyk zvláštny význam. Humanistické a antropocentrické hodnoty sa tu zjednotili s náboženskými hodnotami. Médiá, spevácke a filmové hviezdy dostávajú túto módnu vlnu do popredia. Od Madonniných spevov k Márii a Ježišovi až k Lelouchovým filmom, cez parfémy z esencií a bižutérie z krištáľu sa zrodila nová kultúra, naplnená všetkými prísadami apokalyptickej predpovede. Egypt a Babylon začínajú svorne postupovať.

Určite, všetko ešte nie je povedané. Cirkev, náboženstvá sú stále tu a čelia svetským a ateistickým hnutiam. Ale tieto známky sú napriek tomu dostatočné na to, aby odhalili určitú tendenciu a rozoznali, že na našej ceste sa stretávame s takými dejinami, aké videli proroci Biblie. Čoskoro budú Egypt aj Babylon tancovať v rovnakom rytme.