Svätostánok a jeho význam

Dve hory Božie

Vedeli ste, že Biblia označuje dve miesta na Zemi ako „Božia hora“? Týmito miestami sú hora Sinaj a hora Moria, známa aj ako „hora Pánova“.

Hora Sinaj zohráva kľúčovú úlohu v Božom pláne pre ľudstvo. Práve tu sa Boh zjavil prostredníctvom svojho zákona, ktorý je odrazom jeho božského charakteru. Tento zákon bol fyzicky vyrytý Božím prstom a neskôr uložený do archy zmluvy, podľa Božieho príkazu daného Mojžišovi. Na druhej strane, na vrchu Moria Boh ukázal svoju nekonečnú milosť. Práve tu bola archa zmluvy, obsahujúca Dekalóg, pokropená krvou Božieho Syna, Ježiša Krista. Táto krv stekala v pukline pod krížom na Golgote, kde sa naplnil Boží plán spásy. Podľa niektorých nálezov bola archa zmluvy objavená v Jeremiášovej jaskyni, čo ešte viac podčiarkuje jej význam.

Boží fyzický odtlačok je prítomný v oboch prípadoch – na vrchu Sinaj aj na vrchu Moria. Boh, ktorý je Duch, komunikoval s ľudstvom prostredníctvom fyzických znamení a symbolov, aby sme ich dokázali pochopiť. To, čo Boh napísal na vrchu Sinaj, nakoniec uložil pod vrchom Moria, čím vytvoril spojenie medzi zákonom a milosťou.

„Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú navzájom, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú,“

… predpovedal žalm 85:22.  Vernosť Božieho zákona a milosrdenstvo Božej lásky sú neoddeliteľne spojené v diele spásy. Boh vytvoril prasklinu pod krížom počas zemetrasenia pri smrti Spasiteľa, aby prijal krv svojho Syna, ktorá padla na zľutovnicu, umiestnenú nad Jeho zákonom. Takto sa stretli milostrdnosť a vernosť na zľutovnici, keď požiadavka spravodlivosti za porušený zákon zasiahla Ježiša, ktorý sa stal, ako píše Pavel, „hriechom“ namiesto nás. A vďaka tomu sme my dostali Božie milosrdenstvo.

Vidíte to? Všetko z minulosti sa spojilo do jedného skutku. A vďaka Jeho spravodlivosti, spravodlivému životu Ježiša Krista, pripočítanému na náš účet, môžeme byť zmierení s naším Stvoriteľom, ako keby sme nikdy nič zlé neurobili, pokiaľ to prijmeme.

Boh formálne znovupotvrdil Desatoro na vrchu Sinaj. Týchto desať Božích prikázaní, stručných, obsiahlych a autoritatívnych, sa týka našich povinností voči Bohu a blížnemu a vychádzajú z veľkého základného princípu lásky. Tieto prikázania môžeme nazvať ako desať odporúčaní Božieho charakteru, ktoré Pavel označuje ako desať slov. Prikázania vyjadrujú večný morálny Boží zákon.

Desatoro zahŕňa základné princípy života a naznačuje, čo by platilo, aj keby nebolo formálne oznámené naším Stvoriteľom. Láska Boha a človeka je zachovaná v Desatore. Pán Boh ich napísal svetelným prstom do tabúľ z neporušiteľného kameňa. Tak ako Kristus je Skalou vekov, v Ňom je zjavený Boží zákon a Boží charakter. Boh dal zákon Mojžišovi v podobe dvoch tabúľ, ktoré mali byť umiestnené do stánu uctievania, známeho ako svätostánok. Židia dostali konkrétne pokyny týkajúce sa rôznych oblastí života, ako sú rodinné vzťahy, strava, odievanie, podnikanie, verejné zdravie a občianska správa. Tieto pokyny sú stále prospešné aj dnes.

Aby Pán naučil ľudstvo svojmu plánu spásy, prikázal hebrejskému vodcovi postaviť svätyňu v tábore. Boží spôsob a Boží plán pre ľudstvo, jeho modus operandi, mal byť zjavný prostredníctvom rituálov svätyne, ktoré sa odohrávali pred ich očami. Ako neskôr povedal žalmista:

„Bože, tvoja cesta je v svätosti“, z hebrejšiny preložené – „vo svätyni“.

Svätyňa poskytovala náčrt Božieho dokonalého plánu na vyriešenie problému hriechu. Ak chceme pochopiť, ako nás chce Boh zachrániť, mali by sme preskúmať hebrejskú svätyňu. Súčasťou bohoslužieb vo svätyni alebo v chráme boli aj stáročné obetné rituály, ktoré učili princípy božského plánu spásy. Jednoducho povedané, Boh sa rozhodol vštiepiť Izraelitom tri základné piliere:

1. Jeho svätosť v kontraste s ich nesvätosťou;
2. Jeho ochotu odpustiť im hriechy, ak sa k nemu obrátia v pokání;
3. Jeho túžbu očistiť ich životy a získať srdce každého človeka.

Kým Hebrejci neboli v zasľúbenej zemi a žili ako kočovníci, svätyňa mala byť postavená vo forme stanu alebo „stánku“. Izrael strávil celé stáročia v Egypte. Egypt bol modlársky národ, ktorý uctieval slnko, Níl, chrobáky a mnohé ďalšie božstvá, pričom mali modly predstavujúce jednotlivých bohov. Boh považoval za potrebné vyviesť Izraelitov z Egypta a priviesť ich späť k uctievaniu pravého Boha.

Keďže Izraeliti boli zvyknutí „vidieť svojich bohov“, Pán považoval za potrebné dať im symboliku, ktorú mohli cítiť, vidieť a dotknúť sa, aby mali doslova pred očami Boží plán spásy. Napriek tomu bola ich viera slabá. Bez hmotných symbolov a prorockých obradov vo svätyni, ktoré im pripomínali príchod Vykupiteľa, by to bolo pre nich ešte náročnejšie. Keďže v Egypte boli zvyknutí na materiálne symboly božstiev najhanebnejšieho druhu, bolo pre nich ťažké predstaviť si existenciu alebo charakter Neviditeľného.

Boh im v súcite s ich slabosťou dal symbol svojej prítomnosti. „Nech mi urobia svätyňu,“ povedal, „a ja budem bývať uprostred nich.“ Všetky predmety vo svätyni, ktorú postavil Mojžiš, boli „vzorom nebeských vecí“. Slúžili vo svätyni, ktorá je len náznakom a tieňom nebeskej svätyne.

V Písme nájdeme mnoho narážok na existenciu nebeského chrámu, ktorý je centrom Božej vlády. Je zaznamenané, že Pán ukázal Mojžišovi – a neskôr Dávidovi – akýsi model alebo vzor, podľa ktorého mohli postaviť stánok (a neskôr chrám), vrátane archy zmluvy. Pozemská archa zmluvy bola zrejme vzorom pre veľký Boží trón v nebi. A Boží zákon uchovávaný v arche bol vzorom veľkého originálu, ktorý je základom Božieho trónu.

Nádvorie – miesto obetovania

Svätyňu obklopovalo „nádvorie“, na ktorom stál oltár na obety a „umývadlo“, nádrž s vodou na rituálne umývanie. Dvakrát denne sa na oltári obetoval baránok. To, ako možno už viete, symbolizovalo Prichádzajúceho, Krista, ktorý mal byť „vedený ako baránok na zabitie“ v budúcom čase – a v skutočnom živote.

Každý, kto zhrešil, mal priniesť na nádvorie zviera na obetovanie. Položil ruky na hlavu zvieraťa, osobne vzal nôž a zabil zviera. Osobne ho zabil. Tým, že vinník položil ruky na zviera, symbolicky preniesol svoju vinu na nevinnú obeť, a zviera sa stalo, takpovediac, jeho náhradou. Židovská encyklopédia uvádza:

„Vkladanie rúk na hlavu obete je obvyklým rituálom, ktorým sa uskutočňuje nahradenie a premiestnenie hriechov.“

Myšlienka nahradenia je prítomná v každej obeti: obeta nahrádza miesto človeka – hriešnika. Avšak predtým, ako mohol byť tento človek s Bohom zmierený, musel vyznať svoje hriechy a nahradiť škodu, tak ako to prikazuje Boží zákon. Trochou krvi z každej obety sa kropilo na oltár, aby sa ľud naučil, že „život, ktorý je v nej (v krvi), získava zmierenie“.

Pán Boh nemal záľubu v prelievaní krvi, no obetný systém mal dva dôležité dôvody. Za prvé, človek potreboval pocítiť ODPOR voči hriechu, túžbu odvrátiť sa od páchania zla. Viete si predstaviť, ako sa človek zachveje pri pohľade na neživé zviera, keď si uvedomí, že jeho čin spôsobil smrť nevinného tvora? Obeta bola neustálou a živou pripomienkou strašnej ceny hriechu.

Smrť obete vryla človeku do mysle bolestnú pravdu, že dôsledkom hriechu je smrť. Hriech spôsobuje smrť tak neodvolateľne a nevyhnutne, že Boh ho nemôže prehliadnuť. Naša spása stála Boha nesmiernu cenu.

Druhým dôvodom obety bolo, že ľudstvo potrebovalo aj NÁDEJ. Človeku bolo potrebné pripomenúť, že jeho zlé skutky budú stáť život nevinného Božieho Baránka. Táto učebná pomôcka sa týkala obnovy narušených vzťahov. Žiadny človek sa nemohol cítiť spokojný sám so sebou, keď vzal nôž, aby zabil nevinného baránka – vediac, že jeho vina jedného dňa pripraví o život Spasiteľa. Zároveň však človek vedel, že vierou v Prichádzajúceho sa môže zbaviť viny.

Samozrejme, obetné zviera nemohlo odstrániť vinu muža alebo ženy, ale obetný rituál bol aktom viery a prijatia búdúceho oslobodenia. Zabité zviera predstavovalo SMRŤ Prichádzajúceho. Bolo však potrebné omnoho viac.

Kňaz

Po obetovaní zvieraťa – keď bolo mŕtve – už nemohlo zohrávať žiadnu úlohu v symbolike. Vtedy túto úlohu prevzal kňaz. Kňaz predstavoval toho istého Prichádzajúceho, ktorý po svojej smrti vstane z mŕtvych a vstúpi do Božej prítomnosti pre dobro každého z nás. Preto boli ustanovení kňazi svätyne, ktorí z každej obety časť uvarili a zjedli ju. Takto kňaz – ako prisľúbený Prichádzajúci – symbolicky niesol hriechy ľudu na svojom vlastnom tele.

Keď teda kňaz, po obetovaní baránka za vlastné hriechy, vstúpil do svätostánku, vniesol dovnútra krv, ktorá symbolizovala odpustenie hriechov ľudu práve tak ako jeho vlastných. Vstúpil do svätyne ako zástupca ľudu pred Bohom.

Dve miestnosti

Stan bol rozdelený na dve miestnosti. Prvá miestnosť bola známa ako svätyňa. Boli v nej tri kusy nábytku:

1. Sedemramenný svietnik z čistého zlata. Neustále horel a predstavoval božské Svetlo sveta – prichádzajúceho Mesiáša, ktorý prinesie svetlo do našich temných životov.
2. Stôl predkladaných chlebov alebo stôl chlebu Prítomnosti. Bol pozlátený a veľký asi ako konferenčný stolík. Na ňom bolo položených dvanásť chlebov, symbolov Prichádzajúceho, ktorý nás bude duchovne živiť a prinesie večný život všetkým, ktorí ho prijmú.
3. Zlatý oltár na kadidlo. Kňaz pred ním stál v zastúpení ľudu a naniesol na neho krv obete. Dym z kadidla symbolizoval dokonalosť prichádzajúceho, ktorý urobí modlitby ľudu príjemnými Bohu.

Druhá miestnosť sa nazývala najsvätejšie miesto (Najsvätejšia svätyňa) a obsahovala jeden predmet – archu zmluvy. Archa tvorila samotné srdce svätyne. Táto pozlátená schránka, zručne vyrobená z akáciového dreva, uchovávala kamenné dosky, na ktoré Boh vyryl Desatoro. Veko schránky, známe ako zľutovnica, bolo vyrobené z čistého zlata.

Na jednom kuse s vekom boli po stranách vyrezané dve zlaté anjelské postavy nazývané cherubíni. Stáli oproti sebe a pozerali sa so sklonenou hlavou dolu na zákon a zľutovnicu. Archa mala vlastné svetlo. Jasné, nadprirodzené svetlo – neskôr známe ako šekinah – svietilo nad zľutovnicou ako symbol božskej prítomnosti.

Viac o šekine si môžete pozrieť vo videu Otázky a odpovede 16.časti, prvej otázke.

Archa bola považovaná za ten najsvätejší predmet na Zemi

Človek sa môže pýtať: Prečo sa arche pripisuje taký veľký význam? Archa zmluvy bola zvláštnym miestom, kde sa zjavovala Božia prítomnosť na zemi. V Knihe Numeri čítame, ako Mojžiš pristúpil k arche a počul Boží hlas hovoriť z priestoru medzi dvoma cherubínmi na arche. Boh povedal:

„Tam sa s tebou budem stretávať, z miesta nad zľutovnicou medzi oboma cherubínmi, ktorí budú na arche svedectva, a budem ti hovoriť o všetkom, čo ti prikážem pre Izraelitov.“

Archa zmluvy bola len prostriedkom prejavu Božej prítomnosti na zemi, pretože je nám povedané, že Boh môže svojou všadeprítomnosťou naplniť nebo aj zem, ale napriek tomu zostáva vo svojom nebeskom chráme. Archa bola symbolom Veľkého trónu v nebi, centra vlády vesmíru. Dvaja cherubíni (predstavujúci anjelské bytosti) boli preto spojení s vekom archy. Cherubíni sa v Písme vždy objavujú ako mimoriadne mocné bytosti.

Iné predmety v arche zmluvy

A nakoniec, na boku pozemskej archy zmluvy bol Torat Moše (Pentateuch, päť Mojžišových kníh), ktorý sa vyberal a čítal počas Božieho sviatku Sukot. Kedysi sa pred archou nachádzala aj Áronova palica a nádoba s mannou ako pripomienka Božieho zaopatrenia a vzbury Izraelitov. Keď však bola archa neskôr umiestnená v Šalamúnovom chráme, zistilo sa, že tieto predmety tam už neboli. Záznam histórie hovorí:

„V truhle nebolo nič okrem dvoch dosiek.“

Jediné trvalé svedectvo, ktoré zostalo v arche, boli kamenné tabule s desiatimi prikázaniami … a tie, sú v nej do dnešného dňa.