V. Rozlomenie siedmich pečatí

06/02/2020 MrCastiel

OBSAH

Pre rýchlu orientáciu medzi článkami:

I. Boh, ktorý prichádza

II. Sedem listov – 1.časť // III. Sedem listov – 2.časť

IV. Otvorené dvere na nebi // V. Rozlomenie siedmich pečatí

VI. Mlčanie nebies // VII. Trúba smrti

VIII. Anjel s otvorenou knihou // IX. Žena a drak

X. Šelmy a ľudia // XI. Letiaci anjeli

XII. Posledné rany a Egypt // XIII. Posledná noc a Babylon

XIV.Posledná vojna a Had // XV. Boh, ktorý už neodíde

Tak ako v listoch cirkvám, aj tu je slovo „príď “ hlavným motívom, ktoré prechádza všetkými siedmimi pečaťami a naznačuje myšlienku postupu v čase:

Prvá pečať: „vyšiel“ (Zj 6,2)
Druhá pečať: „Poď!“ (Zj 6,3)
Tretia pečať: „Poď!“ (Zj 6,5)
Štvrtá pečať: „Poď!“ (Zj 6,7)
Piata pečať: „Kedy už?“ (Zj 6,10)
Šiesta pečať: „Prišiel“ (Zj 6,17)
Siedma pečať: „Ticho“ (Zj 8,1)

„Príď“ je výzvou Baránkovi a týka sa najmä príchodu Ježiša Krista. Výkrik „Kedy už?“ (Zj 6,9.10) v piatej pečati zaznieva najnetrpezlivejšie. Je to krik tých, ktorí došli „na koniec času“. V šiestej pečati je príchod prežívaný ako prítomná udalosť: „Prišiel.“ Siedma pečať už nehovorí o príchode. Nie je tam nič, iba mlčanie. Už nič neprichádza. Stalo sa. Sedem pečatí je teda umiestnených na ceste dejín ako vodidlo v smere príchodu Baránka, v perspektíve Božieho kráľovstva. Sedem pečatí, rovnako ako sedem cirkví, sa teda musí vykladať v prorockom zmysle.

Videnie siedmich pečatí nasleduje po videní siedmich listov. Ide o tie isté dejiny, ktoré sa odvíjajú krok za krokom, ako ich zjavuje prorocká inšpirácia. Ale zatiaľ čo videnie siedmich listov vypovedá o nevernosti a odpadnutí cirkvi, videnie siedmich pečatí skôr odhaľuje jej utláčanie, násilie a prenasledovanie.

1. Biely kôň

Baránok otvára prvú pečať a zjavuje sa biely kôň, symbol dobývania a víťazstva. Keď rímsky generál oslavoval svoje víťazstvo, šiel na bielom koni na čele svojej armády. Prorokov výklad potvrdzuje tento symbolický význam: „Bol mu daný veniec, a vyšiel ako víťaz, aby víťazil“ (Zj 6,2). Na druhej strane je významné, že príchod bieleho koňa oznamuje prvá bytosť, podobná levovi (Zj 4,7). Tento mesiánsky obraz bol totiž spojený práve s Júdom a s víťazstvom Ježiša Krista, ktoré mu dovoľovalo otvoriť pečate (Zj 5,5).

Naviac je mu daná „koruna víťaza“ (stefanos). V Zjavení 19 sa objavuje ten istý obraz na predstavenie víťazstva Ježiša Krista: na bielom koni ide korunovaný jazdec (19,11-16). Ale koruna tohto jazdca je kráľovská (diadema).

Aj keď tento obraz bieleho koňa zo Zjavenia 6 predstavuje Ježiša Krista, netýka sa príchodu jeho kráľovstva. Ježiš Kristus je víťaz, ale ešte nie kráľ. Bitka bola vyhraná, ale vojna sa ešte neskončila. V našom texte je jazdec opísaný pri výjazde, nie pri príchode.

Dejiny kresťanstva s jeho dobývaním sveta sa práve začali. Je to obdobie prvých kresťanov a apoštolskej cirkvi (približne od 1. do 3. stor.). Je to obdobie, v ktorom je cirkev ešte nedotknutá neskoršími kompromismi, politikou a násilím, doba, keď dobýva svet ešte dôkazmi svojho kresťanského života a presvedčenia, ale najmä svojím odvolávaním sa na víťazstvo Ježiša Krista.

Napodiv víťazstvo, o ktorom hovorí náš text, nie je spojené s vojnami alebo krviprelievaním. Nie je to víťazstvo dosiahnuté bojom a stratégiami. Koruna víťaza (stefanos) je cirkvi „daná“ (Zj 6,2). Je to milosť zhora. Jazdec má luk, ale o žiadnom šípe nie je zmienka. Luk je prázdny a nepoužitý. Dobývanie by malo byť vedené bez krviprelievania. Ide o mierumilovné dobývanie.

2. Ohnivočervený kôň

Kôň, ktorý sa objavuje pri rozlomení druhej pečate je ohnivočervený. Jeho príchod oznamuje druhá bytosť, podobná teľaťu (býkovi). Ten, kto na ňom ide, dostáva poverenie „odňať mier zo zeme“ (Zj 6,4). Ľudia sa medzi sebou zabíjajú. Jazdec sa vyznačuje „veľkým mečom“. Druhé obdobie teda naznačuje zmenu v dejinách kresťanstva. Prechádza sa od mieru k vojne. Nejde o prenasledovanie, ale skutočne o vzájomné zabíjanie. Všetko o tom svedčí.

Ohnivá farba koňa, ktorá je symbolom preliatia krvi (pozri 2 Kráľ 3,22); býk, ktorý pripomína jatky (Luk 15,27); a najmä veľký meč, ktorý oznamuje vojnu. Je to obdobie, v ktorom cirkev bojuje o politickú nadvládu, doba cisárskej cirkvi od 4. do 5. storočia. Je to obdobie vojen medzi ariánskymi a katolíckymi kresťanmi.

Prvýkrát cisári podporujú svojou politickou a vojenskou mocou cirkevné dobyvačné vojny. Rímsky cisár Konštantín (306 – 337) a potom franský cisár Chlodovik (481 – 511) bojujú na ich strane. Toto obdobie opisuje Jules Isaac ako dobu, kedy „sa kresťanská cirkev z postavenia prenasledovanej pozdvihuje (alebo upadá) do postavenia víťaznej a čoskoro oficiálnej cirkvi“.

3. Čierny kôň

Pri rozlomení tretej pečate sa objavuje čierny kôň. Jeho jazdec drží v ruke váhy, ktoré slúžia na meranie prídelu potravín. Predstavujú teda hlad, tak ako u Ezechiela:

„Človeče, hľa, polámem oporu chleba v Jeruzaleme a budú jesť odvážený chlieb s ustarostenosťou aj vodu budú piť mierou vymeranú s hrôzou.“ (Ez 4,16)

Čierny kôň nasleduje po ohnivočervenom koni, tak ako hlad prichádza po vojne. Hlas, ktorý hovorí, znie z prostriedku štyroch bytostí, je teda hlasom Baránka, pretože práve tam sa Baránok posadil, „uprostred medzi trónom a tými štyrmi bytosťami a starcami“ (Zj 5,6). Slovo Sediaceho na tróne, aby súdil, znie ako hlas Baránka. Spravodlivosť je miernená milosrdenstvom. Hlas prikazuje:

„Olej a víno však nepoškoď“ (Zj 6,6)!

Toto obmedzenie je prekvapujúce. Olivovník a vínna réva, ktoré sú zakorenené hlbšie než obilie, obvykle lepšie odolávajú suchu a prežívajú ľahšie než pšenica alebo jačmeň. Navyše zrno, olej a víno predstavujú v Biblii spravidla tri plodiny izraelskej krajiny. Toto neprirodzené vymedzenie účinku sucha naznačuje, že jazyk je symbolický a vyzýva k duchovnému výkladu.

Už zjavenie tretej bytosti, podobnej človeku, naznačuje tento zámer. Uprostred, v protiklade s inými bytosťami podobnými zvieratám, predstavuje táto ľudská bytosť s tvárou podobnou človekovi duchovnú oblasť v protiklade k zvieracej, ktorá predstavuje prirodzený stav, nie náboženský. Hlad sa teda týka duchovnej oblasti. Navyše, rozdiel medzi zrnom na jednej strane a olejom a vínom na strane druhej vyzýva k zvláštnemu symbolickému výkladu a ak vykladáme každú z týchto troch plodín v duchovnom zmysle, ako ho podávajú Písma, zdá sa, že: – zrno, z ktorého sa vyrába chlieb, symbolizuje Božie slovo; – olej je symbolom Božieho Ducha; – víno symbolizuje krv Ježiša Krista.

Proroctvo tretej pečate teda znamená, že duchovný hlad a sucho zasahujú len Božie slovo, ale netýkajú sa Božieho Ducha a krvi Ježiša Krista. Chápeme teda, prečo sú symboly rozdelené – zodpovedajú dvom zložkám zmluvy, ľudskej a božskej.

Z ľudského hľadiska cirkev stratila svoj zmysel a svoje poverenie. Už sa nestará o duchovné a teologické (intelektuálne) potreby verných. Ľud nie je sýtený. Štúdium Božieho slova je zanedbávané a poznanie úbohé. Ilustrácia: Cena, ktorá je tu uvedená 1 denár, bola práca robotníka za 12 hodín práce. Za 1 liter pšenice t. z. dennú porciu pre človeka alebo porciu jačmeňa – ten bol lacnejší, je horibilná až astronomická. Na základe porovnania s cenami, ktoré sa nám zachovali z doby Cicera ide o 1000% zvýšenie.

Naopak, z Božej strany – vďaka pôsobeniu Ducha a obeti Ježiša Krista – Boh pokračuje v diele záchrany svojho ľudu. Toto zas ľúbenie, dané uprostred duchovnej biedy, pôsobí ako balzam. Je zaujímavé, že „víno a olej“ sú v Písme tiež spojené s obväzovaním rán. Je veľmi pravdepodobné, že tieto symboly – v myšlienkovej súvislosti – majú dvojaký zmysel, ktorý sa vzájomne nevylučuje. Biblická symbolika sa často používa takýmto spôsobom. Víno a olej, ktoré predstavujú Božie dielo vykúpenia, pôsobia zároveň ako balzam na rany.

Proroctvo tretej pečate sa zameriava na obdobie, v ktorom cirkev tak zamestnáva svetský, časný úspech, že zanedbáva duchovné sýtenie ľudu. V texte je toto ekonomické a materiálne zameranie naznačené zrnom, ktoré sa váži a peniazmi, za ktoré sa kupuje. Aj tu je symbolika dvojznačná. Pripomína materialistické zameranie cirkvi, a zároveň duchovný hlad kresťanov. Jedno ide prirodzene s druhým. Je to obdobie, v ktorom cirkev upevňuje svoju pozemská moc a nadobúda vlastné územie.

Itália bola práve oslobodená od ariánskej nadvlády (538). Cirkev sa teda môže bez prekážok chopiť moci. Ako to zaznamenáva Y. Congar, sú položené „základy hierarchisticko – dedičnej a nakoniec teokratickej moci“.

Gregor Veľký (590 – 604) je považovaný za prvého pápeža „s kumulovanou funkciou, zodpovednosti vládcu štátu a cirkvi“. Súbežne s týmto pozemským a politickým úspechom cirkev stráca kontakt so štúdiom Biblie. Inštitúcia a tradícia pomaly vytlačili odkaz inšpirovaného slova Písma. Toto ponaučenie z cirkevných dejín znie ešte dnes veľmi silne a bije na poplach proti všetkým cirkvám, ktoré sa usadzujú.

Vždy, keď cirkev zamerala svoje úsilie na kamenné stavby a štruktúru, bolo to sprevádzané duchovnou biedou ľudu. Tým, že sa zaplietla do relatívneho, stratila záujem o absolútno. Ale riziko ľ je ešte závažnejšie. Dejiny nakoniec ukazujú iné nebezpečenstvo. Cirkev, istá svojou mocou a upevnená po politickej stránke, sa vyhlasuje za autoritu pravdy. Dogma nahrádza hľadanie pravdy v Písme. Odtiaľ je už len krôčik k netolerancii a utláčaniu, k čomu čoskoro dôjde.

4. Plavý kôň

Rozlomenie štvrtej pečate uvoľňuje koňa, ktorého plavá (šedá) farba pripomína smrť a teror. Tohto koňa tieňov ohlasuje štvrtá bytosť podobná letiacemu orlovi, pripravenému vrhnúť sa na svoju korisť. Je to obraz, ktorý v Písme pripomína prenasledovanie a hrozbu smrti. Teraz cirkev zosobňuje smrť v najvyššej miere. Nielen jazdec, ktorého meno je „smrť“, ale aj skutočnosť, že je prvýkrát sprevádzaný druhým jazdcom menom hádés (miesto mŕtvych).

Týmto gréckym slovom Septuaginta (grécky preklad hebrejského Písma) prekladá hebrejské slovo sheól, čo znamená miesto, stav mŕtvych. Slová, „smrť“ a „územie mŕtvych“ sú často v knihe Zjavenie spojené, aby zároveň označili prichádzajúcu smrť a stav mŕtvych, ktorý po nej nasleduje. Táto posledná rana zahŕňa a prevyšuje všetky ostatné: po meči a hlade prichádza smrť.

Čo sa týka „dravých šeliem“, tie iba zosilňujú myšlienku smrti. Miesto mŕtvych, šeól, je v biblickej symbolike často predstavované dravými zvieratami. Je to obdobie, keď sa cirkev prejavuje ako nositeľka smrti a útlaku. Stíha a prenasleduje všetkých, ktorí sú jej podozriví, tých, ktorých považuje za bludárov a neverných. Je to doba križiackych výprav, hraníc, inkvizície a náboženských vojen.

Kedykoľvek ľudia odišli od Božieho slova, prišiel duchovný hlad a duchovná smrť, pretože sa stali ľahkou korisťou „divých zvierat zeme“ (šelmy zo Zj 13.kap. a Zj 17.kap.). Kým dobývanie sveta sa začalo pokojne na bielom koni s jazdcom s prázdnym lukom a bolo vedené samotným Ježišom Kristom, počínajúc druhým koňom cirkev sama preberá opraty a bojuje za Krista.

Už to nie je Kristus, ktorý bojuje za ňu. Niečo sa v kresťanskom myslení zmenilo a náboženské vojny sú toho najvýrečnejším znamením. Kresťanská pravda o Bohu, ktorý zostupuje a pracuje pre človeka, sa už nehlása. Teraz je to obrátene. Je to cirkev, ktorá sa stavia do pozície obrancu Boha, ona koná za neho. Dielo človeka, aktivita zdola, tradícia, hľadanie moci nahradili spasenie prichádzajúce zhora.

Netolerancia vychádza vždy z toho, keď sa človek, ktorý mal byť Božím svedkom , stavia na Božie miesto; keď úspech náboženstva je viac docenený než hlásanie pravdy zhora a Božieho kráľovstva; keď obavy o impérium prevažujú nad obavami o evanjelium; keď štatistiky a počet veriacich prevládajú nad obrátením; keď sa východisko hľadá v stratégii a v receptoch skôr ako v hľadaní Boha. Keď človek nahrádza Boha, treba počítať so všetkými nešvármi. Dôvod tohto mechanizmu je jednoduchý. Vychádza z povahy presvedčenia.

Bezpečie viditeľného, hmatateľného, ihneď kontrolovateľného ľudskou inštitúciou zdola nahrádza pokorné hľadanie neviditeľného Boha presahujúceho ľudské chápanie a špekulácie. Práve z toho teda vyplýva pyšné a sebaisté presvedčenie, ktoré v sebe nesie všetky zárodky netolerancie. Násilie a útlak sú prirodzenými následkami snahy postaviť sa na Božie miesto.

5. Obete

Piata pečať zaznamenáva obrat v priebehu siedmich pečatí. Po rozlomení prvých štyroch systematicky spojených so štyrmi bytosťami a so štyrikrát opakovanou výzvou „príď“ sa objavujú štyri kone, ktoré mali predstaviť oznámenú udalosť. Po rozlomení nasledujúcich troch už neprichádzajú kone; prorokovi sú vo videní priamo ukázané prorocké udalosti. V piatej pečati počuť práve krik týchto obetí.

Dejiny už nie sú rozprávané z pohľadu utláčajúcej a dobyvateľskej moci. Perspektíva je iná. Prorok už nevidí kone, ale mužov a ženy, ktorí volajú po Božom súde. Z pohľadu trpiacej obete sú dôležité len dve otázky: „Prečo toto utrpenie?“ a „Kedy sa skončí?“

Prvá otázka, ťaživá, trýznivá, znepokojujúca, večný problém utrpenia spravodlivého. Ale tu je toto utrpenie ešte nespravodlivejšie než utrpenie spravodlivého: je to utrpenie toho, kto zomiera „pre Božie slovo“ (Zj 6,9). Je to krik prvých kresťanov hodených do arény pre svoju vieru v Boha lásky. Je to krik kresťanov na okraji spoločnosti, uväznených a upaľovaných len za to, že otvorili Bibliu alebo že hlásali pravdu zhora. Je to stále rovnaký typ obetí, stále rovnaký dôvod, ktorý z nich robí mučeníkov. Obete náboženskej netolerancie zomierajú ako Boží mučeníci. Ukrižovaní kvôli Bohu, zomierajú pre neho.

Táto dvojzmyselnosť je zámerná v texte Zjavenia, ktorá opisuje utrpenie ako zápalnú obeť. Ich smrť je predstavená ako smrť zvierat, ktoré sú zabíjané pri nohách oltára (3 Moj 4,7). Ich duše kričia po odplateaž k Bohu, tak ako kedysi krv Ábela (1 Moj 4,10). Použité výrazy sú vypožičané z 3. knihy Mojžišovej, ktorá stotož uje dušu s krvou (3 Moj 17,11), aby sa ešte lepšie vyjadrila ň obetná povaha tohto utrpenia.

Ich krv je vyliata na Boží oltár, a tým ich smrť nadobúda náboženskú povahu, ktorá odkazuje na Boha. Georg Eldon Ladd, profesor novozákonnej teológie napísal: Skutočnosť, že Ján videl duše mučeníkov pod oltárom, nehovorí nič o stave mŕtvych a o tom, čo je po smrti.

Hovorí o skutočnosti, že títo ľudia boli zabití v mene Božom. Sme v knihe apokalyptickej a tak sú duše symbolom krvi, ktorá bola kde? Pri oltári Zj 20,4. Prorok sľubuje nielen spasenie obetí – dostávajú biele rúcho – ale aj odplatu vinníkom. Aby bolo spasenie úplné, vyžaduje spravodlivosť. Aby mohol Boh spasiť, musí súdiť. To je v kresťanskom prostredí až príliš často zabúdaná pravda.

Radi zdôrazňujeme dôležitosť kríža, milosti a Božej lásky. Náboženstvo sa redukuje na pocit alebo na intelektuálnu pravdu; a zabúda sa na historickú skutočnosť spasenia. Zdrvená obeť tieto veci takto nevníma. Sladké slová, krásne myšlienky, nežné úsmevy jej nestačia. Jedine spasenie, ktoré skutočne vytrhuje z utrpenia, odpovedá na jej problém. Obeť túži po vyslobodení. Odtiaľ pramení jej krik: „Kedy už?“ Tento krik sa neuspokojuje s útechou náboženskej skúsenosti, s vierou v Boha prítomnosti a minulosti. Vyviera zo zaujatej naliehavosti, ktorá vyžaduje Boží zásah do reality dejín.

„Kedy už… začneš súdiť“ (Zj 6,10)?

To svedčí o tom, že k súdu ešte nedošlo a že je očakávaný ako časovo presne daná udalosť. Rovnaký krik zaznieva v Žalmoch, naplnený tou istou netrpezlivosť ou túžiacou po Božom súde. No krik, najbližší nášmu textu, počuť v knihe Daniel 8,13. Aj tam sa týka utrpenia svätých, ktorých cirkev prenasleduje (Dan 8,12). Aj tam priamo vyúsťuje do udalosti Božieho súdu. Na otázku „Kedy už?“ anjel odpovedá vlastne tým, že pre tento súd určuje čas:

„Až prejde dvetisíctristo večerov a rán, potom svätyňa bude opäť uvedená do správneho stavu“ (Dan 8,14).

Očistenie svätyne v jazyku 3. knihy Mojžišovej znamená sviatok zmierenia alebo jom kippúr, teda vesmírny Boží súd. Je to okamih, keď – podľa podobného textu u Daniela 7,7 – „súd zasadol a knihy sa otvorili“ (Dan 7,10). Piata pečať nás teda prenáša až do času, v ktorom sa v nebi začína súd. Podľa tohto videnia to napriek tomu ešte nie je koniec utrpenia. Udalosť konečného spasenia je odložená do chvíle, keď bude naplnený úplný počet zachránených.

Aby spasenie bolo účinné, je potrebná prítomnosť všetkých. Je tu skrytý biblický princíp úplnosti. Boh nezachraňuje jedného bez druhého. Spasenie jednotlivca nevyhnutne zahŕňa spasenie vesmíru. Spasenie sa buď týka celého vesmíru, alebo vôbec nie je. Nie je možné byť spasený v súčasných podmienkach. Lebo kráľovstvo spravodlivosti vyžaduje očistenie, stvorenie inej prirodzenosti. To je základné naučenie jom kippúr.

Z toho vyplýva, že Boh nie je len Bohom kríža a milosti, Bohom bytia alebo mystickej skúsenosti. Boh je tiež Bohom spravodlivosti a svätosti. A presne táto stránka Boha sa na tomto mieste pripomína:

„Vládca svätý a pravý.“

Je to teologický jazyk, s ktorým sme sa už stretli v liste do Filadelfie (Zj 3,7). Obidve videnia majú okrem iného rovnaký námet- bratov, adelfoi (Zj 6,11) – ktorý sa nachádza v názve Filadelfia. Táto nenápadná ozvena potvrdzuje našu orientáciu v čase. Proroctvo mieri k rovnakému okamihu dejín. Sme v 19. storočí.

Toto proroctvo nás môže prekvapiť, pretože máme sklon redukovať kresťanské náboženstvo na nejakú duchovnú existenciálnu a nadčasovú pravdu. Boh, ktorý sa tu zjavuje, je ten jediný, kto naozaj odpovedá na krik obetí.

Boh pravej lásky, ktorý nezostáva ľahostajný, a práve preto je Bohom spravodlivosti konkrétne zasahujúcim do dejín.

6. Vesmírny rozruch

Na krik utláčaných obetí túžiacich po vyslobodení odpovedá teraz krik hrôzy utláčateľov, ktorí sa chvejú pred Božím hnevom. Rozlomenie šiestej pečate zjavuje inú stránku Božej spravodlivosti. V piatej pečati sa Boží súd týka obetí, ktorých preliata krv kričala „pomstiť tých, čo bývajú na zemi“ (Zj 6,10). Súd sa teda zameriaval iba na spasenie a uviedol na scénu Boha milosti, ktorý dáva „biele rúcho“. Teraz sa súd zameriava na utláčateľov a uvádza na scénu Boha spravodlivosti, ktorý navštevuje obyvateľov zeme svojím hnevom.

Tieto dve tváre Boha sa doplňujú a zjavujú rovnaké dielo spasenia. Aby skutočne spasil, musí Boh nutne znovu stvoriť. To však predstavuje nielen zmenu a vytvorenie nového, ale tiež zničenie starého poriadku vecí. Hriech človeka spôsobuje, že prekračuje zemskú sféru a zasahuje celý vesmír. Tento hlboko biblický princíp je oznámený už pri udalosti stvorenia. Človek a príroda sú stvorené v závislosti jeden od druhého. Každý morálny alebo náboženský zločin má vplyv na okolie. Adamova neposlušnosť mala za následok tŕnie a hložie.

Hriech prvých ľudí privoláva na zem potopu. Zvrátenosť obyvateľov Sodomy spôsobuje dáž síry a oh a na mesto. Kanaánska zem zavrhuje jej obyvate ď ň ľov pre ich hriech. Achanova lož prepuká v údolí, ktoré náhle stemnelo a dostáva nové meno, dolina skazy. Et Akor (skaza) jeodozvou mena Achan. Izraelskí proroci zdôrazňovali tento princíp vo svojich varovaniach ľudu. Mojžiš, Hozeáš, Izaiáš, Jeremiáš hrmeli na Izrael, aby mu pripomenuli jeho zodpovednosť za vesmír.

Rastliny, zvieratá, dokonca počasie, vrchy a najmä muži a ženy celej spoločnosti sú zasiahnutí hriechom. V Novej zmluve Ježišova smrť zatemňuje zem a zemetrasenie odpovedá na túto udalosť. Akýkoľvek zločin proti človeku je zločinom proti celému ľudstvu a vesmíru.

Predmetom Božieho hnevu sú teda nebo, zem a všetci ľudia. Zjavenie na to poukazuje v príbehoch Biblie. Prorocký pohľadto odhaľuje až k samotnému jadru našej svetskej a modernej civilizácie. Doba konca je opísaná ako vesmírny zvrat v dvoch fázach. Prvá fáza zasahuje zem. Jej vplyv je obmedzený na ľudský svet. To je ešte čas pozemských dejín.

„Nastalo veľké zemetrasenie, slnko sčernelo ako srstené vrece a mesiac bol celý ako krv, nebeské hviezdy padali na zem“ (Zj 6,12.13).

Na tomto obraze je možné rozpoznať katastrofy, ktoré zasiahli svet medzi koncom 18. a začiatkom 19. storočia. Myslí sa tým lisabonské zemetrasenie (1. novembra 1755), v ktorom zahynulo viac ako sedemdesiat tisíc ľudí, približne polovica populácie.

Môže sa tým tiež myslieť tma, ktorá prekvapila obyvateľov Ameriky, Kanady, Anglicka, Holandska, Francúzska, Švajčiarska a Talianska okolo roku 1780 a 1880. Môžeme za ne považovať meteorické dažde, ktorých výnimočná intenzita bola zaznamenaná medzi rokom 1800 a 1900 v Európe, Severnej a Južnej Amerike, ale tiež v Afrike a Ázii. Napodiv, tieto udalosti sa časovo zhodujú s dobou, ktorú prorok Daniel označuje ako dobu konca útlaku a prenasledovania.

Táto perióda je tiež zaznamenaná v prorockom kalendári. Je to okamih úľavy prenasledovania cirkevnou mocou. Ide o koniec doby „času a čias a polovice času“, prenasledovania, o ktorom hovorí prorok Daniel (Dan 7,25). Závan Francúzskej revolúcie prevrátil všetky štruktúry. Cirkev už nikoho neohrozuje.

Vesmírne znamenia teda sprevádzajú dejiny akoby na ich potvrdenie a na to, aby im dali nový zmysel, ktorý smeruje udalosti ku koncu pozemských dejín človeka. Videnie šiestej pečate sleduje rovnaký beh času, ako je to v piatej pečati. Obidve pečate sú súčasné a zameriavajú sa na rovnaké udalosti, ale z iného pohľadu.

V piatej pečati sa prorocký pohľad zameriaval na Boží ľud, obeť prenasledovania, ktorého krik „kedy už“ v súvislosti s proroctvom z Daniela 8 nás zaviedol do stredu 19. storočia. Potom toto videnie preklenulo čas a zaviedlo nás za ľudské dejiny do chvíle, v ktorej je tento krik vypočutý a rozsudok konečne vynesený – svätí dostávajú svoje biele rúcho.

Rovnakým spôsobom aj videnie šiestej pečate preklenie obdobie od konca útlaku medzi 18. a 19. storočím až do doby konečného zničenia zla a jeho pôvodcov. Táto druhá fáza zachvacuje nebesia.

„Nebo sa stiahlo ako zvinutá kniha.“

Teraz sa udalosť týka celej zeme. Jazyk, ktorý ju opisuje, tlmočí jej vesmírny dosah typickým hebrejským spôsobom na základe spájania extrémov, aby vyjadril úplnosť:

„…vrchy… ostrovy; králi zeme, veľmoži, vojvodcovia… všetci otroci aj slobodní“ (Zj 6,14.15).

Boží hnev napĺňa celý obzor a priestor. Je to okamih, keď Boh berie vládu nad všetkým do svojich rúk. Odteraz mu nikto a nič neunikne.

Šiesta pečať sa končí videním kraľujúceho Boha „Sediaceho na tróne“. Preto sa videnie končí otázkou plnou úzkosti: Kto môže obstáť?“ A predsa v pozadí tejto otázky je nádej. Je to paradox biblickej nádeje, že ju zrazu nachádzame tam, kde sme ju už nečakali. Táto otázka je vypožičaná zo slovníka prorokov Náhuma a Malachiáša, kde je vždy úvodom uistenia tých, ktorí vyviazli, a to priamo uprostred úzkosti:

„Kto obstojí pred Jeho zúrivosťou a kto ostane pred páľavou Jeho hnevu? …skaly sa pukajú pred Ním. Dobrotivý je Hospodin, On pevnosťou je v deň súženia, pozná tých, ktorí dúfajú v Neho“ (Nah 1,6.7; pozri Mal 3,2.3)

V knihe Zjavenie vytvára odpoveď na túto otázku akúsi vsuvku, ktorá sa týka zachránených z veľkého súženia.