Rajská záhrada – Eden

Podoba a stvorenie Zeme

„Hospodinovým slovom vznikli nebesá a dychom jeho úst všetky ich voje.“ „Lebo on povedal a stalo sa. On rozkázal a postavilo sa.“ „Založil si zem na jej pilieroch, neskláti sa na večné veky.“ Žalm 33,6.9; 104,5.

Zem bola prekrásna, keď vyšla z rúk svojho Tvorcu. Jej povrch spestrovali rozmanité útvary. Pokrývali ju vrchy a pahorky, mohutné rieky a pôvabné jazerá; kopce a horstvá však neboli strmé a rozoklané. Príkre svahy a údolia nevytvárali nebezpečné rokliny, ako to vidíme dnes. Ostré hrebene skalného zemského povrchu pokrývala úrodná pôda, z ktorej všade rašila bujná zeleň. Nebolo odporných močiarov ani neúrodných púští.

Pri každom pohľade pozdravovali oko pôvabné kríky a úchvatná krása kvetov. Stromy na kopcoch boli oveľa majestátnejšie, než aké vidíme dnes. Vzduch nebol zamorený nijakou nákazou; bol čistý a zdravý. Zem svojou krásou predstihovala aj tie najvznešenejšie parky dnešných palácov. Zástupy anjelov nadšene hľadeli na túto scenériu a tešili sa z Božieho obdivuhodného diela.

Ten, ktorý vo vesmíre rozsypal hviezdne svety a lúky posial nádhernými kvetmi, ktorý zem i nebesá naplnil divmi svojej moci, korunoval svoje dielo tým, že stvoril bytosť, ktorú obdaril vládou na zemi, lebo ju pokladal za hodnu, aby stvoriteľským aktom prijala z jeho ruky život. Rodokmeň ľudstva má svoj pôvod v slávnom Stvoriteľovi a nie vo vývojovom rade mikróbov, mäkkýšov či štvornožcov. Z prachu stvorený Adam bol „Božím synom“. Lukáš 3,38.

Všetko, čo Boh stvoril, bolo dokonale krásne a k šťastiu tohto svätého páru akoby už nič nechýbalo. Stvoriteľ však podal ďalší dôkaz svojej lásky tým, že im v raji pripravil domov. V tejto Božej záhrade boli stromy každého druhu s voňavým a chutným ovocím. Bol tu pôvabný vinič obťažkaný bohatými strapcami lákavých pestrofarebných plodov.

Z jeho vetiev si Adam a Eva zhotovili prístrešie. Bola tu hojnosť voňavých kvetov všetkých farebných odtieňov. Uprostred záhrady stál strom života, ktorý svojou krásou predstihoval všetky ostatné stromy. Jeho plody sa podobali zlatým a strieborným jablkám a mohli sprostredkovať večný život.

Domov našich prvých rodičov mal byť vzorom domovov, keď ich deti začnú osídľovať zem. Tento domov, vyzdobený rukou samého Boha, nebol nijakým palácom. Ľudia posadnutí pýchou radi bývajú v skvostných budovách a vystatujú sa dielom svojich rúk. Boh však uviedol Adama do záhrady, v ktorej mal bývať. Modrá obloha mu bola klenbou, sviežu zeleň lúčneho koberca zdobeného jemnými kvetmi mal za podlahu a baldachýn tvorili vetvy majestátnych stromov. Na stenách tohto príbytku visela tá najkrajšia výzdoba, dielo rúk slávneho Umelca.

Všetko, čo obklopovalo svätý pár, je stálym poučením, že skutočné šťastie nespočíva v hýrivom prepychu, ale v spoločenstve s Bohom prostredníctvom toho, čo stvoril. Keby ľudia menej dbali o veci umelé, boli by bližšie Božiemu pôvodnému zámeru s nimi pri stvorení. Pýcha a ctibažnosť nie sú nikdy uspokojené. Ľudia skutočne múdri nájdu pravú, povznášajúcu radosť v tom, čo Boh pripravil na dosah všetkým.

Obyvatelia raja sa mali starať o záhradu, mali ju obrábať a zveľaďovať. Práca nebola úmorná, ale príjemná a posilňujúca. Boh určil človekovi prácu ako dobrodenie, ktoré mu zaujme myseľ, posilní telo a rozvinie schopnosti. V duševnej a telesnej činnosti nachádzal Adam jednu z najväčších radostí svojho bezhriešneho života.

Keď neskôr pre svoju neposlušnosť musel z krásneho domova odísť a z nehostinnej pôdy mal tvrdou prácou získavať svoj každodenný chlieb, bola mu tá istá práca – aj keď od príjemného zamestnania v rajskej záhrade veľmi odlišná – ochranou pred pokušením a zdrojom šťastia.

Tí, čo v únavnej a vyčerpávajúcej práci vidia len zlorečenstvo, dopúšťajú sa omylu. Zámožní ľudia neraz hľadia s pohŕdaním na tých, čo sa živia telesnou prácou. To však odporuje pôvodnému Božiemu zámeru pri stvorení človeka. Čím sú však majetky aj tých najbohatších v porovnaní s dedičstvom, ktoré dostal Adam od Boha? Prvý človek nebol stvorený nato, aby zaháľal.

Náš Stvoriteľ, ktorý vie, v čom spočíva šťastie človeka, určil Adamovi prácu. Pravú radosť zo života nachádzajú len ľudia pracujúci. Aj anjeli sú usilovní pracovníci; slúžia totiž Bohu tým, že slúžia ľuďom. Stvoriteľ nepripravil nijaké miesto pre záhaľku.

Pamiatka stvorenia

Boh postavil v raji pamiatku svojho stvoriteľského diela tým, že požehnal siedmy deň. Sobotu zveril Adamovi ako otcovi a predstaviteľovi celého ľudského rodu. Zachovávaním dňa odpočinku mali všetci obyvatelia zeme prejavovať vďačné uznanie, že ich stvoriteľom a jediným pánom je Boh, že sú dielom jeho rúk a že ho uznávajú za svojho Pána. Ustanovenie soboty malo teda pre celé ľudstvo výlučne spomienkový zmysel. Nebolo v ňom nič predobrazné a netýkalo sa len jedného národa.

Boh videl, že sobota je pre človeka podstatne dôležitá už v raji. Bolo treba, aby človek v jednom zo siedmich dní odložil vlastné záujmy a snahy, aby mohol plne obdivovať Tvorcovo dielo a uvažovať o jeho moci a dobrote. Sobota mu mala živšie pripomínať Boha a prebúdzať v ňom vďačnosť, pretože všetko, čo má a z čoho sa smie tešiť, pochádza z Darcovej dobrotivej ruky.

Boh chce, aby sobota viedla myseľ človeka k premýšľaniu o jeho stvoriteľskom diele. Príroda pôsobí na jeho zmysly a svedčí o živom Bohu ako tvorcovi a zvrchovanom vládcovi všetkého.

„Nebesá rozprávajú o Božej sláve, obloha svedčí o diele jeho rúk, deň dňu odovzdáva zvesť, noc noci zvestuje poznanie.“ Žalm 19,2.3.

Krása, ktorá priodieva zem, je znamením Božej lásky. Môžeme ju pozorovať v mohutných vrchoch, v košatých stromoch i v roztvárajúcich sa púčkoch ľúbezných kvetov. Všetko nám hovorí o Bohu. Sobota, ktorá stále poukazuje na toho, ktorý nás všetkých stvoril, vyzýva ľudí, aby čítali veľkú knihu prírody a nachádzali v nej Stvoriteľovu múdrosť, moc a lásku.

Kým Adam s Evou zostávali Bohu verní, vládli nad zemou. Dohliadali na všetky živé tvory. Lev sa pred nimi pokojne hral s ovcou a bez obáv si im tieto zvieratá líhali k nohám. Vtáci sa nebáli bezstarostne poletovať okolo nich, a keď radostným spevom chválili Hospodina, pridal sa k nim Adam s Evou a spoločne velebili Stvoriteľa.

Adam a Eva po páde do hriechu nesmeli zostať v raji. Úpenlivo prosili, aby aj ďalej mohli bývať tam, kde prežili dobu svojej nevinnosti a radosti. Uznali, že stratili právo na šťastný život v raji, no sľubovali, že v budúcnosti budú verne poslúchať Boha. Museli však pochopiť, že hriech zničil ich povahu; zmenila sa ich odolnosť odporovať hriechu a satan už mal ľahký prístup k nim. Vo svojej nevinnosti podľahli zvodu a teraz s vedomím vlastnej viny budú mať menej síl na zachovanie svojej neporušenosti.

V pokore a v nevýslovnom žiali sa rozlúčili s krásnym domovom a odišli osídliť zem, na ktorej teraz spočívala kliatba hriechu. Ovzdušie, kedysi tak mierne a vyrovnané, prekonávalo teraz výrazné zmeny a Boh vo svojom milosrdenstve oboch priodial kožou na ochranu pred veľkou páľavou a veľkou zimou.

Keď vo vädnúcej kvetine a v padajúcom liste poznávali prvé známky zániku, žialil nad tým Adam s Evou viac, než dnešní ľudia žialia nad svojimi mŕtvymi. Smrť nežných, ľúbezných kvetov bola naozaj dôvodom k bolesti. Keď však majestátne stromy zhadzovali svoje lístie, živo im to pripomenulo neúprosnú skutočnosť, že údelom všetkého živého je smrť.

Rajská záhrada zostala na zemi ešte dlho potom, čo ju musel vyhnaný človek opustiť. Padlému ľudskému pokoleniu bolo dovolené ešte dlho hľadieť na domov nevinnosti; no vstup doňho strážili anjeli.

Pri rajskej bráne, chránenej cherubom, sa prejavila Božia vznešenosť. Sem prichádzal Adam a jeho synovia uctievať Boha. Tu obnovovali svoj sľub poslušnosti zákonu, ktorého prestúpenie ich vykázalo z raja.

Keď vlna neprávosti zaplavila svet a bezbožnosť ľudí mala za následok pustošiacu potopu, ruka, ktorá stvorila raj, vzala ho zo zeme. Pri konečnej obnove, keď bude „nové nebo a nová zem“ (Zjavenie Jána 21,1), raj bude znova zriadený v ešte krajšej podobe než na začiatku.

Tí, čo zachovávali Božie prikázania, budú sa smieť v tieni stromu života tešiť z nesmrteľnosti. Počas neskonalých vekov večnosti budú môcť obyvatelia bezhriešnych svetov vidieť v dokonale krásnom obnovenom raji bez poškvrny hriechu obraz toho, čím mohla byť celá zem, keby bol človek splnil vznešený zámer Stvoriteľa.

Tak boli Adamovi zjavené významné udalosti, ktoré ľudstvo prežije odvtedy, čo v raji zaznel Boží ortieľ, po potopu a ďalej až po prvý príchod Božieho Syna. Bolo mu zrejmé, že hoci Kristova obeť bude stačiť pre spásu celého sveta, mnohí si zvolia radšej život v hriechu než život v pokání a poslušnosti. V ďalších pokoleniach sa zločinnosť rozšíri a kliatba hriechu bude stále viac tiesniť nielen ľudstvo, ale aj zvieratá a zem.

Pôsobením hriechu sa ľudský život skráti, zníži sa jeho telesná zdatnosť a odolnosť, mravná a rozumová sila, kým svet nebude plný každého nešťastia. Uspokojovaním hriešnych žiadostí a vášní stratí človek schopnosť vážiť si významné pravdy plánu vykúpenia.

Kristus, verný poslaniu svojho príchodu z neba na zem, bude ďalej pracovať v záujme ľudstva s výzvou, aby ľudia v ňom hľadali záštitu svojej krehkosti a nedokonalosti. On sa postará o potreby pre všetkých, čo prídu k nemu vierou. Vždy budú takí, čo si zachovajú vieru v Boha a v časoch rozmáhajúcej sa bezbožnosti zostanú nepoškvrnení.

Pred vykúpenými stojí sväté mesto. Kristus doširoka otvára perlové brány, aby nimi vošli zástupy tých, čo verne zotrvali pri pravde. Tam uvidia Boží raj, Adamov domov pred pádom do hriechu. Nato zaznie hlas – zvučnejší než akákoľvek hudba – ktorý oznámi:

„Váš boj sa skončil.“ „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je vám pripravené od stvorenia sveta“ Matúš 25,34.

Spasiteľ víta svojich verných s nevýslovnou láskou a pozýva ich „do radosti svojho Pána“. Raduje sa z toho, že v kráľovstve slávy uvidí tých, ktorých svojím utrpením a ponížením zachránil. Spolu s ním sa budú radovať aj vykúpení, keď medzi sebou uvidia tých, ktorých svojimi modlitbami, vplyvom a obetavou láskou priviedli ku Kristovi. V zhromaždení pred veľkým bielym trónom budú nevýslovne šťastní, lebo poznajú, že aj tí priviedli k Pánovi ďalších a Pán nakoniec všetkých doviedol do prístavu pokoja, aby tam zložili svoje koruny k nohám Spasiteľa a aby ho večne velebili.

Keď budú vykúpení privítaní v Božom meste, priestorom zaznie jasavý chválospev Pánovi. Prvý Adam sa má stretnúť s druhým Adamom. Boží Syn čaká s otvoreným náručím, aby prijal praotca ľudského rodu – bytosť, ktorú stvoril a ktorá sa vzbúrila proti svojmu Tvorcovi.

Pre hriech prvého človeka sú na tele Spasiteľa stopy ukrižovania. Keď Adam uvidí jazvy po strašných klincoch, nepadne svojmu Pánovi do náručia, ale pokorne k jeho nohám a zvolá: „Hoden je Baránok, ten obetovaný!“ Spasiteľ ho láskyplne zdvihne a vyzve ho, aby sa znova podíval na svoj rajský domov, z ktorého musel na taký dlhý čas odísť.

Adam bol uchvátený radosťou, že znova vidí stromy, ktoré mal kedysi tak rád – tie stromy, ktorých plody v čase svojej nevinnosti a radosti sám oberal. Vidí vinicu, ktorú pestoval, i kvety, o ktoré sa kedysi s toľkou láskou staral. Uvedomí si, že je to skutočnosť, naozaj obnovený raj, teraz ešte krajší, než bol vtedy, keď musel z neho odísť.

Spasiteľ ho zavedie k stromu života, z ktorého mu ponúkne krásne ovocie. Adam sa rozhliadne a v Božom raji uvidí mnoho zachránených členov svojej rodiny. Potom zloží z hlavy svoju korunu ku Kristovým nohám, padne mu do náručia a objíme Vykupiteľa. Z jeho zlatej harfy sa od nebeskej klenby odrazí víťazoslávny chválospev: „Svätý, svätý, svätý je Baránok, ktorý bol zabitý a znova žije!“ Adamova rodina sa pripojí k spevu, svoje koruny položia k nohám Spasiteľa a úctivo sa mu poklonia.

Dedičia Božieho kráľovstva prichádzajú zo skromných príbytkov, chatrčí, väzníc, popravísk, hôr, pustatín, hrobiek a prímorských jaskýň. Na zemi „trpeli núdzu, útlaky, príkoria“ Židom 11,37. Milióny verných zomreli v potupení, pretože neochvejne odmietali prijať klamné výmysly satana. Ľudské súdy ich súdili ako najhorších zločincov. Teraz však „Boh sám je sudcom“ Žalm 50,6. Pozemský rozsudok sa teraz mení.

„Pán, Hospodin… z celej zeme odstráni potupu svojho ľudu“ Izaiáš 25,8. „Budú ich volať: Svätý ľud, Vykúpenci Hospodinovi.“

Boh rozhodol, že dostanú „veniec namiesto popola, olej radosti namiesto smútočného rúcha, chválospev namiesto malomyseľnosti“ Izaiáš 62,12; 61,3. Už nebudú slabí, nebude ich tiesniť zármutok, nikto ich nebude rozháňať, nebudú utláčaní. Odteraz budú stále s Pánom. Pred jeho trónom budú stáť v skvostnejších šatoch, než aké kedy nosili najvznešenejší ľudia. Ich hlavy budú ozdobené tými najdrahšími korunami, než aké kedy nosili pozemskí vládcovia.

Dni bolesti a náreku sa navždy skončili. Kráľ slávy im zotrel slzy z tváre, nieto už nijakých príčin zármutku. Vykúpení budú mávať palmovými ratolesťami a spievať ľúbozvučný chválospev. Postupne sa do spevu zapoja všetky hlasy a celým nebom bude znieť oslavný spev: „Spása nášmu Bohu, sediacemu na tróne a Baránkovi.“ Všetci obyvatelia neba odpovedia:

„Amen. Dobrorečenie a sláva, múdrosť a vďaka, česť, moc i sila nášmu Bohu na veky vekov“ Zjavenie Jána 7,10.12.

Nové nebesia a Zem

Viac čítajte v článku o Novom Jeruzaleme a živote na Novej Zemi.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )