Prečo Boh dopustí zlo?

Je Boh naozaj dobrý? Prečo potom dopúšťa utrpenie, bolesť a žiaľ?

Ak je Boh dobrý a plný súcitu, prečo je život tak často plný tragédií? Vymkli sa Mu veci z rúk? Aký má zmysel Jeho vláda, ak vedie k toľkým ťažkostiam a bolesti? Prečo Boh pripúšťa zlo a zlé veci? Táto otázka je staršia ako tisícročia a patrí medzi najčastejšie teologické problémy. Jób vo svojom utrpení pred viac než štyritisíc rokmi vyjadril podobnú túžbu po odpovedi:

„Oznám mi, prečo vedieš so mnou spor. Je ti azda na osoh, že utláčaš, že zavrhuješ dielo svojich rúk?“ (Jób 10,2-3)

Aj dnes sa ľudia stále pýtajú:

„Zavrhol ma Boh? Prečo trpím, keď iní nie?“

Existujú odpovede na tieto otázky, ktoré síce nie sú úplne vyčerpávajúce, no pomáhajú nám lepšie pochopiť našu bolesť a utrpenie. Utrpenie môže mať zmysel a v niektorých prípadoch môže dokonca pôsobiť v náš prospech. Tieto odpovede nám dávajú nádej a možnosť dôverovať Bohu, ktorý nás aj v našej bolesti volá k sebe.

Odveká otázka utrpenia: Duchovná perspektíva a odpovede na otázky o bolesti

„Prečo trpím?“ Táto otázka zaznieva už viac ako štyri tisíc rokov, keď sa postava Jóba obracia k nebesám a pýta sa:

„Oznám mi, prečo vedieš so mnou spor. Je ti azda na osoh, že utláčaš, že zavrhuješ dielo svojich rúk?“ (Jób 10,2-3)

Aj dnes si ľudia kladú podobné existenciálne otázky:

„Zavrhol ma Boh, a preto pripúšťa, že takto trpím? Prečo trpím práve ja, a nie ostatní?“

Otázka utrpenia a jeho zmyslu je stále aktuálna. Existujú isté odpovede, ktoré nám môžu pomôcť nájsť duchovný pohľad na bolesť. Hoci nie sú odpovede úplné, sú dostatočné na to, aby sme pochopili, prečo trpíme a ako môže utrpenie dokonca pôsobiť v náš prospech. Nebesia možno neodpovedia na všetky naše otázky, no máme všetko potrebné, aby sme mohli dôverovať Bohu a Jeho vôli. Tento článok nás pozýva dôverovať Božiemu plánu, ktorý nás – aj v bolesti – volá k sebe.

Ťažko uchopiteľné odpovede

Život môže byť niekedy ťažký na pochopenie. Človek sa snaží vyrovnať s tvrdou realitou a ľahko podľahne pocitu márnosti. Otázka utrpenia je veľmi široká a len ťažko na ňu možno nájsť riešenie. Kto z nás nepochybuje, prečo sa dobrým ľuďom dejú zlé veci, zatiaľ čo zlí ľudia si užívajú dobro? Hľadanie odpovedí je náročné a nie vždy prináša uspokojenie. Na niektoré otázky však odpoveď dáva zmysel. Keď terorista zahynie vlastnou bombou, keď nezodpovedný vodič skončí s ťažkou nehodou alebo keď si niekto, kto sa hrá s ohňom, spôsobí popáleniny. Utrpenie v týchto prípadoch môžeme vnímať ako následok vlastného konania. Zodpovednosť za utrpenie sa v týchto situáciách javí ako jasná.

Ale čo s nevinnými ľuďmi? Čo s mužmi, ženami a deťmi, ktorí prídu o život pri teroristických útokoch? Čo s mladým vodičom, ktorý pri nevinej nehode utrpí vážne poškodenie mozgu? Čo s nevinnými obeťami, ktoré prídu o svoje domovy a zdravie kvôli cudziemu zlyhaniu? A čo dvojročné dieťa, ktoré bojuje s rakovinou pľúc, hoci nič nezavinilo? Tváriť sa, že máme úplnú odpoveď na otázku, prečo Boh pripúšťa utrpenie, je nebezpečné a nerozumné. Dôvodov pre utrpenie je veľa a naše otázky sú zložité. Chybou je domnievať sa, že máme právo všetko pochopiť. Keď si starozákonný Jób uvedomil, že od Boha nemôže žiadať všetky odpovede, povedal:

„Hovoril som o tom, čomu nerozumiem. Sú to veci obdivuhodné, ktoré nepoznám.“ (Jób 42,3)

Boh nám dal určité odpovede, ktoré nám môžu pomôcť, aj keď nie sú úplné. Možno nikdy nezistíme, prečo práve konkrétny človek vážne ochorie, ale máme aspoň čiastočnú odpoveď. Choroby existujú z dôvodov, ktoré môžu byť súčasťou Božieho plánu pre tento svet. Utrpenie a problémy sú súčasťou života, no aj v týchto ťažkých chvíľach máme možnosť pozerať sa na ne z duchovného hľadiska.

Aj keď nie vždy pochopíme, prečo musíme čeliť konkrétnym problémom, môžeme sa naučiť, ako sa na tieto situácie pozerať a reagovať na ne spôsobom, ktorý je milý Bohu. Duchovné vedenie nám ukazuje, ako dôverovať Božiemu plánu aj v ťažkých chvíľach a ako nájsť zmysel v utrpení.

„Skutočnosť utrpenia je nepochybne tou jedinou, najväčšou výzvou ohľadom kresťanskej viery.“ – John Stott

A ešte je dôležité zdôrazniť jednu vec. Nebudem predstierať, že plne chápem utrpenie, ktorým možno prechádzaš práve ty. Bolesť je síce v niečom podobná, ale u každého z nás sa prejavuje inak. A možno práve teraz nepotrebuješ osnovu s bodmi, ktoré vysvetľujú, prečo trpíš a čo s tým máš robiť.

Možno najviac potrebuješ objatie a útechu, niekoho, kto ti bude načúvať, alebo kto s tebou bude len ticho sedieť. Zároveň však môžeš oceniť pravdy z Božieho slova, ktoré ti poskytnú povzbudenie a pomoc, aby si svoju ťažkú situáciu videl z Božieho pohľadu. Nepotvrdené teórie nám nepostačia. Preto budú na nasledujúcich stránkach uvedené aj príklady ľudí, ktorí znášali rôzne formy duševnej a telesnej bolesti. Modlím sa za to, aby tvoja viera v Boha bola pevná aj v tých chvíľach, keď máš pocit, že sa ti tvoj svet rúca.

Prečo by mal dobrý Boh pripúšťať utrpenie?

Kde je teda Boh v celej tej našej bolesti? Ak je Boh dobrý a plný súcitu, prečo je život tak často tragický? Vymkli sa Mu veci z rúk? Alebo ak má nad všetkým vládu, čo to znamená pre mňa či pre iných ľudí?

Boh nám dal slobodu. To, ako sa rozhodneme, závisí len od nás. Niektorí ľudia sa rozhodli popierať existenciu Boha, pretože sa nedokážu zmieriť s tým, že by Boh mohol dopustiť niečo zlé. Niektorí veria v existenciu Boha, ale nechcú s Ním mať nič spoločné, pretože si nemyslia, že by mohol byť dobrý. Iní dospeli k názoru, že Boh nás miluje, ale táto vzbúrená planéta sa Mu vymkla spod kontroly. A ďalší zastávajú názor, že všemúdry, všemohúci a milujúci Boh nejakým spôsobom používa zlo na dosiahnutie niečoho dobrého.

Pri skúmaní Biblie zistíme, že nám ponúka obraz Boha, ktorý môže urobiť čokoľvek. Niekedy konal milosrdne a pre svoj ľud robil zázraky. Inokedy však neurobil nič, aby zabránil určitej tragédii. Má byť osobne zainteresovaný na našich životoch, a predsa sa zdá, že niekedy na naše volanie o pomoc ostáva nevšímavý. Boh nás v Biblii uisťuje, že riadi všetko, čo sa deje, no napriek tomu niekedy pripustí, že sa staneme terčom zlých ľudí, nebezpečných vírusov, genetických chýb alebo prírodných katastrof.

Predpokladám, že si – podobne ako ja – budeš chcieť poskladať odpovede na túto záhadnú otázku utrpenia. Možno nedostaneme úplné vysvetlenie, ale Boh nám dal dosť konkrétnych skutočností na to, aby sme Mu mohli dôverovať. V tomto stručnom texte sa zameriame na základné biblické odpovede na otázku, prečo Boh pripúšťa utrpenie – aby nás upozornil na problém hriechu; aby nás viedol k tomu, že budeme reagovať vierou a nádejou; aby nás utváral na obraz Krista; a aby nás zjednocoval, aby sme si vzájomne pomáhali.

Utrpenie nás má upozorňovať

Predstav si svet bez bolesti. Ako by to vyzeralo? Na prvý pohľad všetko pôsobí skvele – žiadne bolesti hlavy, bolesti chrbta či žalúdka. Nikoho už nebolí hrdlo. Lenže tým pádom by tu nebola ani varovná bolesť, ak by si si niečo zlomil alebo natiahol šľachy. Nebolo by žiadne upozornenie, že ti žalúdok narušuje vred. Necítil by si nevoľnosť, ktorá by ťa varovala, že sa ti v tele pomaly šíri rakovinový nádor. Neobjavili by sa žiadne príznaky angíny pectoris, takže by si nevedel, že sa ti upchávajú cievy. Necítil by si bolesť, ktorá by ťa upozornila na prasknuté slepé črevo.

Bolesť síce nikto nevyhľadáva, ale zároveň musíme uznať, že často plní veľmi užitočnú funkciu – je to varovný signál, že v našom tele niečo nie je v poriadku. Skutočným problémom teda nie je samotná bolesť, ale príčina nášho utrpenia. Bolesť je iba príznakom – výstražným znamením, že niečo v našom tele je ohrozené. V tejto časti uvidíme, že bolesť môže byť Božím spôsobom, ako nás upozorňuje na nasledujúce skutočnosti:

• Niečo nie je v poriadku s naším svetom.
• Niečo nie je v poriadku s Božím stvorením.
• Niečo nie je v poriadku so mnou.

Každý z týchto problémov môže byť zároveň príčinou bolesti v našom živote. Pozrime sa teda na tieto skutočnosti postupne, aby sme pochopili, ako môžu byť rôzne faktory zdrojom našich bolestí.

Niečo nie je v poriadku s naším svetom

Žalostný stav našej planéty jasne ukazuje, že niečo je vážne v neporiadku. Utrpenie, ktoré prežívame, aj strádanie druhých potvrdzuje, že bolesť a trápenie si nevyberajú – nezáleží na rase, spoločenskom postavení, náboženstve ani na morálke. Zlé veci sa stávajú ľuďom, ktorí sa snažia byť dobrí, a dobré veci sa často dejú tým, ktorí si užívajú vo vlastnej zlovôli.

Táto nespravodlivosť nás môže šokovať, no je to realita každodenného života. Bez ohľadu na vieru si stále kladieme otázku, prečo to tak je. Pamätám si, ako som len bezmocne sledoval, keď mi starká zomierala na rakovinu. Starý otec sa s ňou nasťahoval k nám a moja mama, zdravotná sestra, sa o ňu v posledných mesiacoch starala. Každý deň jej dávala lieky na zmiernenie bolesti. Dedo stále dúfal v zázrak. A potom raz prišiel k nášmu domu pohrebný voz a odviezol starkinu telo. Aj keď som vedel, že je už v nebi, pociťoval som hlbokú bolesť a aj nenávisť voči rakovine.

„Podľa Biblie vstúpilo do sveta utrpenie a zlo skrze majestátnu, ale zároveň nebezpečnú ľudskú vlastnosť – skrze slobodu.“ – Philip Yancey

Aj keď niekedy nerozumieme, čo sa nám stalo, môžeme si byť istí, že Boh má všetko vo svojich rukách. Keď myslím na všetko to utrpenie, ktoré prežívajú moji priatelia, kolegovia, rodina, susedia a ľudia v cirkvi, len ťažko tomu uverím – a aj tak to ani zďaleka nie je úplný výpočet. A veľmi často títo ľudia trpia bez vlastnej viny. Prejavy utrpenia môžu byť rôzne – dopravná nehoda, vrodená chyba, genetická porucha, potrat, chronická bolesť, vážne ochorenie, nečakaná choroba, predčasná smrť dieťaťa či člena rodiny, pohroma… Jednoducho to nie je spravodlivé. Občas mám pocit, že by som mohol celkom podľahnúť zúfalstvu.

Čo s tým teda? Ako nezatvárať oči pred tvrdou realitou a zároveň sa nenechať prevalcovať zúfalstvom? Boh predsa mohol stvoriť svet, kde by sa nič nemohlo pokaziť. Nemohol stvoriť svet, kde by ľudia nemali možnosť urobiť chybnú voľbu alebo ublížiť druhému? Nemohol vytvoriť svet bez komárov, buriny a rakoviny? Určite mohol, ale neurobil to.

Boh nám dal majestátny dar ľudskej slobody. Možnosť voľby však nesie aj riziko zlej voľby. Ak by si mal možnosť vybrať – byť úplne slobodným tvorom vo svete, kde chybná voľba môže viesť k utrpeniu, alebo byť robotom v bezbolestnom svete – čo by si si vybral? Ktorý z týchto dvoch by priniesol viac cti Bohu? Ktorý z nich by miloval Boha úprimnejšie? Boh nás pokojne mohol stvoriť ako bábiky, ktoré po stlačení gombíka vždy povedia: „Milujem ťa.“ Ale Boh mal iný zámer. Podstúpil „riziko“, keď stvoril bytosti, ktorým dal slobodu urobiť niečo nemysliteľné – vzbúriť sa proti svojmu Stvoriteľovi.

„Boh k nám šepká v našich radostiach, hovorí v našom svedomí, ale kričí v našej bolesti – je to jeho megafón, ktorým burcuje hluchý svet.“ – C. S. Lewis

Čo sa vlastne stalo v raji?

Pokojný život Adama a Evy bol zničený následkom pokušenia a zlej voľby. V 2. a 3. kapitole Genezis čítame, ako satan skúšal lásku prvých ľudí k Bohu – a títo ľudia žalostne zlyhali. Biblia toto zlyhanie nazýva hriech. Podobne ako vírus AIDS napadne telo, naruší imunitný systém a postupne vedie k smrti, aj hriech sa šíri ako smrteľná infekcia, ktorá sa prenáša z jednej generácie na druhú. Každá nová generácia tak dedičí následky hriechu a sklon hrešiť (Rim 1,18-32; 5,12.15.18).

Vstup hriechu do sveta mal ničivý dopad nielen na samotných ľudí, ale vyvolal aj okamžitý a trvalý Boží súd. V 3. kapitole Genezis vidíme, ako sa súčasťou ľudskej existencie stala telesná a duchovná smrť (v. 3 a 19), pôrod začal byť sprevádzaný bolesťou (v. 16), zem bola prekliata burinou a človeku to sťažilo prácu (v. 17-19) a Adam s Evou boli vyhnaní zo záhrady, kde si predtým užívali dôverný vzťah s Bohom (v. 23-24).

V Novom zákone apoštol Pavol opisuje, ako celé stvořenstvo vzdychá a túžobne očakáva čas, keď bude vyslobodené z prekliatia skazenosti a z dopadov hriechu (Rim 8,19-22). Choroby, pohromy a skazenosť sú príznakmi hlbšieho problému – toho, že sa ľudstvo vzbúrilo proti svojmu Stvoriteľovi. Každý smútok, zármutok a bolesť nám len pripomínajú náš žalostný stav. Utrpenie je ako výstražný signál, ktorý jasne hovorí, že svet nie je taký, aký ho Boh pôvodne zamýšľal.

Aká je teda prvá a úplne základná odpoveď na otázku existencie utrpenia? Utrpenie je priamym dôsledkom toho, že do sveta vstúpil hriech. Bolesť nás upozorňuje na skutočnosť, že táto planéta je postihnutá duchovnou chorobou. Naše ťažkosti tak často môžu byť vedľajším prejavom toho, že žijeme v padlom svete – a nie vždy sú priamym dôsledkom nejakej našej osobnej chyby.

Niečo nie je v poriadku s Božím stvorením

Niečo nie je v poriadku so mnou

Keď sa v našom živote niečo pokazí, často prichádzame k unáhlenému záveru, že nás Boh trestá za nejaký hriech. Nemusí to však byť vždy tak. Ako sme videli v predchádzajúcich bodoch, mnoho utrpenia v našom živote pochádza z toho, že žijeme v pokazenom svete, medzi pokazenými ľuďmi a vzbúrenými duchovnými bytosťami. Potrebujeme zmeniť svoje srdce.

Jóbovi priatelia sa mylne domnievali, že jeho utrpenie je dôsledkom nejakého jeho hriechu (Jób 4,7.8; 8,1-6; 22,4.5; 36,17). Ježišovi učeníci tiež robili unáhlené závery v prípade slepca – mysleli si, že jeho slepota je dôsledkom jeho vlastného hriechu alebo hriechu jeho rodičov (Jn 9,1-2). Ježiš im však povedal, že tento problém nemá žiadnu spojitosť s jeho hriechom, ani s hriechom jeho rodičov (v. 3).

Na druhej strane, niektoré utrpenie je priamym dôsledkom hriechu – Boh môže takto napomínať tých, ktorých miluje, alebo trestať tých, ktorí sa proti nemu búria.

Náprava

Ak sme vložili svoju dôveru v Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa, sme Božie deti. Sme súčasťou rodiny s milujúcim Otcom, ktorý nás vychováva a napomína. Nie je to žiadny hrubý, sadistický rodič, ktorý by sa vyžíval v našej bolesti. Modlitba je zdrojom sily, pokoja a radosti. V 12. kapitole listu Židom sa píše:

„Či ste zabudli na slová, ktorými vás Boh povzbudzuje ako svojich synov: ‚Syn môj, nepohŕdaj Pánovou kázňou a neochabuj, keď ťa karhá. Koho Pán miluje, toho prísne vychováva, a trestá každého, koho prijíma za syna.‘ Naši telesní otcovia nás vychovávali podľa svojho uváženia a len na krátky čas, kým nebeský Otec nás vychováva k vyššiemu cieľu, aby sme mali účasť na jeho svätosti.“ (Žid 12,5-6.9-10)

A cirkvi v Laodikei Ježiš povedal:

„Ja karhám a trestám tých, ktorých milujem; spamätaj sa teda a rob pokánie.“ (Zj 3,19)

Kráľ Dávid veľmi dobre poznal, čo znamená zažiť Božiu výchovu. Dopustil sa cudzoložstva s Bat-Šebou a potom nechal jej muža zahynúť v boji. Nepočítal s pokáním, kým ho nepriamo neoslovil prorok Nátan. Dávidov zápas s vinou a jeho prosba o odpustenie je zachytená v Žalme 51. V ďalšom žalme Dávid rozjíma, kam vedie, ak človek zakrýva svoj hriech:

„Mlčal som a moje kosti chradli, celý deň som stonal. Vo dne v noci na mne ťažko spočívala tvoja ruka, vysychal mi morek ako v letnom žiari.“ (Ž 32,3-4)

V 1. Korinťanom 11,27-32 apoštol Pavol varoval veriacich, že ak nebudú brať Pánovu večeru vážne, môžu si privodiť napomínanie. Pavol vysvetlil, že Pán to robí so zámerom:

„Keď nás však súdi Pán, robí to na našu nápravu, aby sme neboli odsúdení so svetom.“ (v. 32)

Väčšina z nás chápe zásadu, že Boh napomína tých, ktorých miluje. Očakávali by sme, že milujúci Otec nás bude viesť a povzbudzovať k poslušnosti.

Súd

Boh zasahuje aj voči tvrdohlavým neveriacim, ktorí páchajú zlo. Ten, kto neprijal Boží dar spásy, môže očakávať Boží hnev pri nadchádzajúcom súde a prísny súd už teraz, ak sa Boh tak rozhodne. Všetci raz budeme stáť pred Božím súdom.

Boh spôsobil potopu, ktorou zničil vzbúrené ľudstvo (Gn 6). Zničil Sodomu a Gomoru (Gn 18-19). Poslal pohromy na Egypt (Ex 7-12). Prikázal Izraelitom, aby úplne zničili pohanov, ktorí žili v zasľúbenej zemi (Dt 7,1-3). V novozákonnej dobe zrazil namysleného kráľa Herodesa (Sk 12,19-23). A pri prichádzajúcom dni súdu Boh vykoná dokonalú spravodlivosť nad všetkými, ktorí odmietajú Jeho lásku a vládu (2Pt 2,4-9).

V súčasnosti sa však musíme vyrovnávať s nespravodlivosťou. Všemúdry Boh z určitého dôvodu svoju dokonalú spravodlivosť zatiaľ odkladá. S touto zjavnou nespravodlivosťou sa stretol aj pisateľ žalmu. Všimol si, že sa darí ničomníkom, zatiaľ čo mnohí spravodliví zápasia s ťažkosťami (Ž 73). O blahobyte ničomných napísal:

„Uvažoval som, ako tomu všetkému rozumieť, a zdalo sa mi to ťažké. No až keď som vošiel do Božej svätyne, pochopil som, aký ich čaká koniec.“ (Ž 73,16-17)

Žalmista dokázal vidieť všetko zo správnej perspektívy, keď rozjímal o zvrchovanom Bohu celého vesmíru. Keď sa stretávame s tým, čo všetko zlí ľudia v živote „prejdú“, je užitočné si pripomínať, že Pán neodkladá naplnenie svojich zasľúbení, ako si to niektorí vysvetľujú, ale má s nami trpezlivosť, pretože nechce, aby niekto zahynul, ale aby všetci prišli k pokániu (2Pt 3,9).

Aká je teda prvá odpoveď na otázku, prečo Boh pripúšťa utrpenie? Boh nás upozorňuje na vážne problémy. Bolesť nám dáva najavo, že niečo nie je v poriadku so svetom, s ľudstvom ako celkom a aj s nami osobne. No, ako uvidíme ďalej, Boh nás na tento problém nielen upozorňuje, ale nás aj vyzýva a povzbudzuje, aby sme hľadali riešenie v Ňom.

Utrpenie nás má nasmerovávať

Ľudia niekedy tvrdia, že sa od Boha odvrátili kvôli utrpeniu. Na druhej strane však mnohí dosvedčujú, že práve cez utrpenie začali vidieť veci vo svojom živote jasnejšie a ich vzťah s Bohom sa prehĺbil. Ako je možné, že podobné okolnosti môžu na ľudí vplývať tak odlišne? Problém evidentne nie je v okolnostiach, ale v ľuďoch.

„Pane, keď kráčam strmou cestou, nauč ma pýtať sa ‚ako‘ namiesto ‚prečo‘.“

Jeden známy mediálny človek verejne odsudzoval kresťanstvo ako „náboženstvo pre slabochov“. Tento postoj však nemal vždy. V detstve napríklad navštevoval kresťanskú školu. O vyučovaní na škole neskôr posmešne povedal:

„Myslím, že som bol spasený asi sedemkrát alebo osemkrát.“

Bolestivá udalosť však zmenila jeho pohľad na život a Boha. Jeho mladšia sestra vážne ochorela. Modlil sa za jej uzdravenie, no po piatich rokoch utrpenia zomrela. Nedokázal pochopiť, prečo to Boh dovolil. Povedal:

„Začal som strácať vieru. A čím viac viery som stratil, tým lepšie som sa cítil.“

Aký je rozdiel medzi týmto človekom a niekým ako Joni Eareckson Tada? Philip Yancey vo svojej knihe „Kde je Boh, keď to bolí?“ opisuje, akou zmenou prechádzala Joni roky po tom, ako po nehode pri potápaní ochrnula.

„Joni najskôr nedokázala zladiť vieru v milujúceho Boha s tým, čo sa jej stalo… Obrátenie k Bohu bolo postupné. Horkosť sa pomaly menila na dôveru, boli to tri roky plné sĺz a neutíchajúcich otázok.“ (s. 133-134)

K zásadnému zlomu došlo v jednu noc, keď jej kamarátka Cindy povedala:

„Joni, nie si v tom sama. Ježiš vie, ako sa cítiš – veď bol tiež paralyzovaný.“

Potom Cindy opisovala, ako Ježiša pribili na kríž a jeho telo ochromili klince. Yancey pokračuje:

„Bola to pre Joni taká silná myšlienka, že sa na chvíľu odpútala od vlastnej bolesti. Nikdy jej nenapadlo, že Boh by mohol cítiť rovnakú bolesť, akú prežívala ona sama. Uvedomenie si tejto skutočnosti jej prinieslo útechu.“ (s. 134)

Namiesto neustáleho skúmania, prečo sa tá strašná nehoda stala, začala Joni viac dôverovať Bohu a dívať sa na život inými očami. Yancey o nej ďalej píše:

„Zápasila s Bohom, to áno, ale neodvrátila sa od neho… Joni teraz svoju nehodu nazýva ‚slávnym zásahom do života‘ a hovorí, že to je to najlepšie, čo sa jej mohlo stať. Boh túto nehodu použil, aby jej pozornosť a myseľ nasmeroval na seba.“ (s. 137-138)

Túto zásadu, že utrpenie môže viesť k zdravej závislosti na Bohu, potvrdzuje aj apoštol Pavol v liste Korinťanom:

„Nechceme, bratia, aby ste nevedeli o našom súžení, ktoré nás postihlo v Ázii; doliehalo na nás nad naše sily, až sme si zúfali, ba pochybovali o živote. Sami v sebe sme už cítili rozsudok smrti, aby sme nespoliehali na seba, ale na Boha, ktorý kriesi mŕtvych.“ (2K 1,8-9)

„Stačí ti moja milosť, lebo moja sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ (2K 12,9)

V utrpení vidíme, aké obmedzené a slabé sú naše vlastné zdroje. Sme nútení prehodnotiť svoje priority, hodnoty, ciele, sny, potešenia, zdroj skutočnej sily a naše vzťahy s ľuďmi a s Bohom. Utrpenie upriamuje našu pozornosť na duchovné skutočnosti, pokiaľ sa od Boha neodvrátime.

Utrpenie nás núti zamyslieť sa nad tým, akým smerom sa uberá náš život. Môžeme podľahnúť zúfalstvu a sústrediť sa na svoje aktuálne problémy, alebo sa môžeme zamerať na nádej a na Boží dlhodobý plán pre nás (Rim 5,5; 8,18-28; Žid 11). Zo všetkých pasáží v Biblii nám práve 11. kapitola listu Židom dáva najväčšie uistenie, že nech je život akýkoľvek, môžeme reagovať vierou v Božiu múdrosť a moc. Nech sa deje čokoľvek, mám dobré dôvody dôverovať Bohu, rovnako ako Mu dôverovali veľkí muži a ženy v dávnych časoch.

„Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom skutočností, ktoré nevidíme.“ (Židom 11,1)

Bez viery sa Bohu nemôžeme páčiť. V Židom 11 sa napríklad píše o Noachovi, ktorý čakal 120 rokov, kým Boh naplnil svoje varovanie ohľadom potopy (Gn 6,3). Abrahám čakal celé roky, kým sa mu narodilo dieťa podľa Božieho zasľúbenia. Jozef bol predaný do otroctva a neprávom uväznený, no napokon videl, ako Boh všetko zlé v jeho živote použil na dobré (Gn 50,20). Mojžiš čakal do svojich 80 rokov, kým ho Boh použil na vyvedenie Izraelitov z Egypta, pričom viesť tento neveriaci ľud bolo nesmierne náročné (pozri Exodus).

V 11. kapitole Židom sú spomínaní aj ľudia ako Gedeon, Samson, Dávid a Samuel, ktorí zažili veľké víťazstvá. No v polovici 35. verša sa tón mení. Zrazu čítame o ľuďoch, ktorí znášali neuveriteľné utrpenie – boli mučení, bičovaní, kameňovaní, rozrezávaní pílou, rozsekaní mečom, zakúšali posmech, prenasledovanie a museli žiť ako vyhnanci (v. 35-38). Boh zamýšľal odmeniť ich vernosť až z pohľadu večnosti (v. 39-40).

Bolesť nás núti nehľadieť len na bezprostrednú situáciu. Utrpenie nás vedie k tomu, že si kladieme zásadné otázky: „Prečo som tu?“, „Aký je zmysel života?“ A odpovede hľadáme u Boha Biblie, pri ktorom nachádzame stabilitu – vďaka nej dokážeme znášať aj to najhoršie v živote, pretože vieme, že týmto životom sa všetko nekončí. Keď pochopíme, že zvrchovaný Boh stojí nad celými ľudskými dejinami a všetko splieta do nádhernej tapisérie, na ktorej bude napokon sám oslávený, dokážeme vidieť veci z lepšej perspektívy. V Rim 8,18 napísal apoštol Pavol:

„Myslím, že utrpenia tohto času sa nedajú porovnať s budúcou slávou, ktorá má byť na nás zjavená.“

Pavol tu nevymenúva všetky možné problémy, ale povzbudzuje veriacich, aby sa na súčasné ťažkosti pozerali z pohľadu večnosti. Naše problémy môžu byť skutočne ťažké a zdrcujúce. Ale Pavol povedal, že aj tie najtemnejšie okolnosti života neznamenajú nič v porovnaní so slávou, ktorá má byť zjavená na tých, ktorí milujú Boha. Pozrime sa ešte na jeden príklad, pravdepodobne na ten najvýznamnejší. Deň, keď Kristus visel na kríži, dnes označujeme ako Veľký piatok. Vtedy však tento deň pre nikoho „veľký“ nebol. Bol to deň hrozného utrpenia a temnoty. Bol to deň, keď Ježiš zostal úplne sám. Deň, keď Boh mlčal, akoby ani neexistoval, deň, keď zlo zvíťazilo a nádej bola pošliapaná.

No keď prišla nedeľa, Ježiš vstal z hrobu. Práve vďaka tejto úžasnej udalosti dnes aj ten piatok vidíme v úplne inom svetle. Vzkriesenie dalo celému utrpeniu na kríži nový význam. Už to nebola chvíľa porážky, ale chvíľa víťazstva. Aj my sa môžeme dívať vpred. S Božou pomocou môžeme prekonať svoje pochmúrne „piatky“ a vnímať ich ako „veľké“, pretože slúžime Bohu, ktorý bol v nedeľu vzkriesený.

„Blahoslavený, komu je na pomoc Boh Jákobov, kto dúfa v Hospodina, svojho Boha, ktorý učinil nebesá, zem, more a všetko, čo je v nich, ktorý naveky zachováva vernosť.“ (Žalm 146,5-6)

Keď nás zasiahnu strasti – a určite sa to stane – majme na mysli, že Boh používa takéto situácie, aby nás smeroval k sebe a k tomu, aby sme sa na život pozerali z večnej perspektívy. Boh nás pozýva, aby sme Mu dôverovali, aby sme dúfali a očakávali.

Utrpenie nás má formovať

Hovorí sa: „Bez práce nie sú koláče.“ Ak si na strednej škole športoval, tréner ti určite stále pripomínal, že tvrdý tréning sa ti v súťažiach zúročí – a mal pravdu. Možno si nevyhral, ale tvrdá práca prináša očividné výsledky.

Za tie roky som sa o sebe dozvedel naozaj veľa. A dnes sa učím ešte viac, keď sa snažím každý deň chodiť behať. Často by som na svoje predsavzatia najradšej zabudol. Niekedy sa mi naozaj nechce cvičiť, nechce sa mi namáhať, nechce sa mi prekonávať. Prečo to teda robím? Pretože zisk za tú námahu stojí. Mám výborný krvný tlak a celkovo sa cítim živší a zdravší. Sme ako hlina v Jeho rukách.

Cvičenie teda prináša jasné výsledky. Ale čo bolesť, ktorú si sami nevyberieme? Čo choroby, nehody alebo citová bolesť? Aký úžitok tu môže byť? Stojí to naozaj za tú bolesť? Pozrime sa, čo o tom povedal človek, ktorý tiež musel znášať utrpenie. Apoštol Pavol v Liste Rimanom 5,3-4 píše:

„A nielen to: chválime sa aj utrpením, veď vieme, že utrpenie prináša vytrvalosť, vytrvalosť osvedčenosť a osvedčenosť nádej.“

Pavol na začiatku píše, že sa chválime utrpením. Ako to vôbec môže povedať – radovať sa z toho, že musíme znášať bolesť a tragédie? Určite nás nenabáda, aby sme opievali svoje trápenia, ale aby sme sa radovali z toho, čo môže Boh vykonať cez naše skúšky – pre nás aj pre svoju slávu. Pavol nás teda povzbudzuje, aby sme sa radovali z výsledku, nie z bolestivého procesu samotného.

Nemyslí tým, že by sme mali mať nejakú morbídnu radosť zo smrti, rakoviny, znetvorenia, finančného krachu, rozpadnutých vzťahov či tragických nehôd. Všetky tieto skutočnosti sú smutnou pripomienkou, že žijeme vo svete skazenom hriechom. Aj apoštol Jakub píše, že by sme sa mali radovať z toho, k čomu nás skúšky vedú:

„Majte z toho len radosť, bratia moji, keď prichádzajú na vás rôzne skúšky. Veď viete, že skúšanie vašej viery vedie k vytrvalosti. Vytrvalosť nech je zavŕšená skutkom, aby ste boli dokonalí a bezúhonní a nechýbalo vám nič.“ (Jakub 1,2-4)

Z oboch týchto pasáží vidíme, že utrpenie môže viesť k niečomu dobrému a hodnému chvály – k trpezlivej vytrvalosti, k zrelosti a k nádeji. Boh môže použiť životné ťažkosti, aby nás formoval – aby sme rástli vo viere, v zbožnosti a aby sme boli viac ako Kristus.

„Vytrvalosť nech je dokonalá, aby ste boli dokonalí a úplní a aby vám v ničom nič nechýbalo.“ (Jakub 1,4)

Keď dôverujeme Kristovi ako svojmu Spasiteľovi, Boh nás neurobí dokonalými mávnutím čarovného prútika. Boh však odstráni trest za hriech a postaví nás na cestu, ktorá vedie do neba. Dostávame možnosť rozvíjať svoj charakter, keď sa učíme viac o Bohu a o tom, ako mu prinášať radosť. Utrpenie núti človeka zaoberať sa hlbokými otázkami života. Práve vďaka tomu môžeme získať silu a rásť k zrelosti.

Môj starý otec, Dr. M. R. De Haan, píše vo svojej knihe „Broken Things“ o procese, ktorý nás v živote formuje:

„Najväčšie kázne som nepočul z kazateľníc, ale pri lôžkach chorých. Tie najväčšie a najhlbšie pravdy z Božieho slova mi často neboli zjavené tými, ktorí kázali na základe svojho vzdelania a prípravy v seminári, ale tými pokornými dušami, ktoré prešli seminárom utrpenia a zo svojej vlastnej skúsenosti spoznali hlboké Božie veci.

Najradostnejší ľudia, akých som kedy s výnimkou niekoľkých stretol, boli tí, ktorí vo svojom živote mali najmenej slnka a najviac bolesti a utrpenia. Najvďačnejší ľudia, akých som kedy stretol, neboli tí, ktorí celý život prechádzali ružovou záhradou, ale tí, ktorí boli pre svoje okolnosti často pripútaní na lôžko a naučili sa spoliehať na Boha spôsobom, aký poznajú len takíto kresťania.

Všimol som si, že najviac reptajú väčšinou tí, ktorí sa tešia vynikajúcemu zdraviu. Sťažujú sa tí, ktorí majú najmenej na čo sa sťažovať. A tí drahí Boží svätí, ktorí opakovane prinášali občerstvenie môjmu srdcu, keď mi kázali z kazateľne svojho nemocničného lôžka, boli muži a ženy, ktorí prejavovali najväčšiu radosť a najväčšiu vďačnosť za požehnania od všemohúceho Boha.“ (s. 43-44)

Ako teda reaguješ na ťažkosti vo svojom živote? Zahorkol si, alebo si sa stal lepším? Vyrástol si vo svojej viere, alebo si sa od Boha vzdialil? Si viac podobný Kristovi? Formuje ťa utrpenie tak, že sa viac približuješ obrazu Božieho Syna?

Ako všetky veci spolu pôsobia na dobré?

Asi najčastejšie citovanou biblickou pasážou v súvislosti s bolesťou a utrpením je Rimanom 8,28. Tam čítame:

„Vieme, že tým, ktorí milujú Boha, všetko napomáha na dobré – tým, ktorí sú povolaní podľa jeho rozhodnutia.“

Tento verš bol často nepochopený a nesprávne používaný. No pravda, ktorú tu Boh zjavuje, môže byť veľkým zdrojom útechy. Všetko má svoj dôvod.

V kontexte 8. kapitoly Listu Rimanom je dôraz na to, čo Boh pre nás robí. Duch Boží prebýva v nás, dáva nám duchovný život (v. 9), uisťuje nás, že sme Božie deti (v. 16) a pomáha nám s modlitbami v našej slabosti (v. 26-27). V 8. kapitole tiež vidíme utrpenie z väčšej perspektívy – z pohľadu toho, čo koná Boh, ktorý napĺňa svoj záchranný plán (v. 18-26). Verše 28-39 nás uisťujú o Božej láske k nám – nikto a nič nemôže Bohu zabrániť v Jeho diele a nič nás nikdy neoddelí od Božej lásky.

Verš 28 nám teda v celom kontexte 8. kapitoly dáva mocné uistenie, že Boh koná v prospech tých, ktorí dôverujú Jeho Synovi ako Spasiteľovi. Tento verš nesľubuje, že budeme rozumieť všetkému, čo sa v našom živote deje, alebo že po období skúšok zažijeme už len samé dobré veci. Dostávame však istotu, že Boh napĺňa svoj plán aj cez náš život. Boh formuje nás aj naše okolnosti na svoju vlastnú slávu.

Ron Lee Davis vo svojej knihe „Becoming A Whole Person In A Broken World“ („Ako byť celistvým v porušenom svete“) píše:

„Dobrá správa nespočíva v tom, že by Boh našu situáciu prispôsobil podľa našich predstáv, ale v tom, že Boh môže aj naše sklamania a katastrofy votkať do svojho večného plánu. Zlo, ktoré sa nám deje, môže byť premenené na Božie dobro. V Rimanom 8,28 je Božia záruka, že ak milujeme Boha, náš život môže byť použitý na dosiahnutie Božieho zámeru a šírenie Božieho kráľovstva.“ (s. 122)

Možno sa však pýtaš:

„Ako môže Boh všetko riadiť, keď je život taký nepredvídateľný? Ako teda Boh koná všetko na svoju slávu a pre naše konečné dobro?“

Warren Wiersbe vo svojej knihe „Why Us?“ („Prečo my?“) uvádza, že Boh preukazuje svoju zvrchovanosť nie neustálymi zásahmi do udalostí, ale tým, že stojí nad nimi, takže aj tragédie nakoniec slúžia Jeho konečnému zámeru (s. 136). Ako zvrchovaný Pán vesmíru používa Boh celý náš život na to, aby rozvíjal našu zrelosť, aby sme boli viac ako Kristus a napĺňal svoj večný plán. Pri napĺňaní týchto zámerov chce Boh používať nás, aby sme pomáhali iným a aby aj oni pomáhali nám. A práve tomu sa budeme venovať v ďalšej časti.

Utrpenie nás má zjednocovať

V bolesti a utrpení si uvedomujeme, ako veľmi sa navzájom potrebujeme. Naše zápasy nám pripomínajú, akí sme krehkí. Keď nám dochádza životná energia, aj slabosť druhých nám môže byť posilou. Spoločenstvo priateľov je veľký dar. Túto pravdu si vždy hlboko uvedomujem, keď máme modlitebné stretnutie s malou skupinou veriacich. Zdieľame tu svoje trápenia – môže ísť o choré alebo neposlušné dieťa, stratu zamestnania, problémy v práci, potrat, nepriateľstvo, depresiu, každodenný stres, neveriaceho člena rodiny, náročné rozhodnutie, kriminalitu v okolí, boj s hriechom a mnoho ďalších vecí.

Na konci takýchto stretnutí často ďakujem Bohu, ako sme sa navzájom povzbudili. Keď svojím životným zápasom čelíme spoločne, viac sa zomkneme a sme si navzájom oporou. Takéto životné skúsenosti nám vo svetle Písma pripomínajú dve kľúčové pravdy:

• Utrpenie nám pomáha vidieť, ako veľmi potrebujeme ďalších veriacich.
• Utrpenie nám pomáha napĺňať potreby druhých, keď dovolíme Kristovi žiť cez nás.

Pozrime sa, ako Boh cez tieto dve skutočnosti používa bolesť a utrpenie na zjednotenie s ďalšími veriacimi v Kristovi.

Utrpenie nám pomáha vidieť, ako veľmi potrebujeme ďalších veriacich – Pri opise jednoty veriacich v Kristovi použil apoštol Pavol analógiu ľudského tela (1K 12). Povedal, že sa navzájom potrebujeme, aby sme mohli správne fungovať. Pavol to vyjadril takto:

„Trpí-li jeden úd, trpia s ním všetky. A ak je jeden oslávený, všetky sa radujú s ním. Vy ste Kristovo telo a každý z vás je jeho úd.“ (1K 12,26-27)

Pavol v liste Efezanom hovoril o Kristovi, z ktorého rastie celé telo, pevne spojené kĺbmi, ktoré sa navzájom podporujú a budujú sa v láske podľa toho, ako je každej časti dané (Ef 4,16). Ľudský dotyk je viac než najlepšia nemocnica. Keď si začneme uvedomovať, čo nám ďalší veriaci môžu ponúknuť, zistíme, koľko môžeme získať, keď ich v čase núdze poprosíme o pomoc. Keď sme bez síl, môžeme sa oprieť o ďalších veriacich, ktorí nám pomôžu znova nájsť silu v Pánovi.

Utrpenie nám pomáha napĺňať potreby druhých, keď dovolíme Kristovi žiť cez nás – V 1. kapitole 2. Korinťanom napísal Pavol:

„Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh každej útechy! On nás potešuje v každom súžení, aby sme aj my mohli potešiť tých, ktorí sú v akejkoľvek tiesni, tou útechou, ktorou sme sami boli potešení od Boha.“ (2K 1,3-4)

Ako sme videli, navzájom sa potrebujeme, lebo každý z nás môže prispieť niečím hodnotným. Múdrosť získaná počas skúšok je darom pre ostatných. Vieme, aké dôležité je mať niekoho nablízku. Keď počas utrpenia zažívame Božiu útechu, lepšie rozumieme tým, ktorí prechádzajú podobnými skúškami.

Pri príprave tejto brožúry som čítal skúsenosti ľudí, ktorí prežili veľké utrpenie, a rozprával som sa s viacerými ďalšími, ktorí takisto zažili veľkú bolesť. Snažil som sa zistiť, čo im v ich utrpení najviac pomohlo. Opakovane sa objavovala táto odpoveď: niekto iný, kto prežil niečo podobné. Taký človek môže vďaka svojej skúsenosti s nami plnšie súcítiť. Skľúčenému človeku často pripadá plytké a povýšenecké, keď mu niekto povie: „Chápem, čím prechádzaš,“ ak sám nikdy nič podobné nezažil.

Najlepšiu útechu tak môžu ponúknuť tí, ktorí prešli podobnou situáciou a vyšli z nej silnejší. To však neznamená, že my ostatní nemáme nič robiť. Všetci sa musíme snažiť prejavovať súcit a porozumenie, a byť druhým oporu. V Liste Galaťanom 6,2 čítame:

„Neste bremená jedni druhých, a tak naplníte zákon Kristov.“

A v Rimanom 12,15 je napísané:

„Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi.“

Dr. Paul Brand, odborník na malomocenstvo, napísal:

Keď príde utrpenie, tí, ktorí sú najbližšie, zažívajú šok. S napätím v hrdle ideme na návštevu do nemocnice, kde zamrmláme pár povzbudivých slov, alebo si možno nájdeme článok o tom, čo najlepšie povedať trpiacim. Ale keď sa pýtam pacientov a ich rodín: „Kto vám vo vašom utrpení naozaj pomohol?“, dostávam veľmi nejasné odpovede. Opisovaná osoba má len zriedkavo uhladené reči a očarujúcu osobnosť. Skôr je to niekto tichý, chápavý, kto viac počúva než hovorí, kto neposudzuje a možno ani nedáva žiadne veľké rady. „Je to niekto, kto je mi nablízku, keď ho najviac potrebujem.“ Je to stisk ruky, chápavé objatie, pocit spolupatričnosti (Fearfully And Wonderfully Made, s. 203–204).

„Stručne povedané, neexistuje žiadny zázračný liek pre človeka, ktorý prežíva bolesť. Taký človek hlavne potrebuje lásku, pretože láska inštinktívne vycíti, čo je potrebné.“ – Philip Yancey

Jedna vec je istá: Boh nás stvoril tak, aby sme boli navzájom závislí. Môžeme dať veľa tým, ktorí prežívajú bolesť, a iní môžu veľa dať nám, keď prechádzame problémami my sami. Ako rozvíjame túto jednotu, zažívame väčšiu útechu, keď si uvedomujeme, že Boh používa utrpenie, aby nás upozornil na problém hriechu, používa ťažkosti, aby nás k sebe priťahoval, a dokonca môže použiť problémy na to, aby nás stále viac premieňal na Kristov obraz.

Lepšie ako odpovede

Túžime po úplných odpovediach, ale namiesto nich sa nám ponúka sám Boh. Ak vieme, že Mu môžeme dôverovať, nepotrebujeme podrobné vysvetlenia. Stačí vedieť, že bolesť a utrpenie nie sú zbytočné. Stačí vedieť, že Boh je nad celým vesmírom a že sa naozaj zaujíma o nás ako o jednotlivcov. Túžime mať úplné odpovede, no namiesto nich sa nám dáva sám Boh. Ježiš nás miluje.

Najväčším dôkazom toho, že sa Boh o nás zaujíma, je pohľad na Ježiša Krista. Boh miluje náš trpiaci svet natoľko, že poslal svojho vlastného Syna, aby tu za nás trpel a zomrel a aby nás vyslobodil z večného súženia (J 3,16–18). Vďaka Ježišovi sa môžeme vyhnúť tej najhoršej bolesti – bolesti večného oddelenia od Boha. A vďaka Kristovi môžeme znášať aj tie najťažšie tragédie, pretože Kristus nám dáva silu a nádej.

Ak chceme realisticky pristupovať k problému utrpenia, prvým krokom je uvedomiť si, že všeobecným koreňom tohto problému je hriech. Uvedomujeme si, ako za nás Ježiš trpel na kríži, aby nás oslobodil od trestu za hriech? Vložme do Neho svoju dôveru. Prijmime Jeho dar odpustenia. Pretože trvalé riešenie problému bolesti v našom živote a vo svete nájdeme jedine v Kristovi.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )