Postupné odpadávanie od viery

Apoštol Pavol a predpoveď odpadnutia: Vzostup pápežského mocenského systému a falošné náboženstvo

Apoštol Pavol vo svojom Druhom liste Tesaloničanom predpovedal veľké odpadnutie, ktoré malo vyvrcholiť ustanovením pápežského mocenského systému. Napísal, že skôr ako svitne Pánov deň, musí prísť odpadnutie a zjaviť sa človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom alebo čo sa uctieva tak, že sa posadí do chrámu Božieho a bude sa vydávať za Boha.

Apoštol ďalej upozornil spoluveriacich, že „tajomstvo neprávosti už pôsobí“ (2 Tes 2,3.4.7), lebo už vtedy videl, ako sa do cirkevného spoločenstva vkrádajú bludy, ktoré pripravujú pôdu pre vznik určitého mocenského systému.

Pozvoľna, najprv opatrne a v tichosti, no neskôr už zjavnejšie, podľa toho, ako silnelo a získavalo nadvládu nad zmýšľaním ľudí, toto „tajomstvo neprávosti“ konalo svoje zvodné a rúhavé dielo. Do kresťanskej cirkevnej komunity prenikali pohanské zvyklosti takmer nepozorovane. Ochotu k ústupkom a kompromisom stlmilo na čas kruté prenasledovanie cirkevnej inštitúcie zo strany pohanov. Len čo však prenasledovanie prestalo, kresťanstvo začalo prenikať na kráľovské dvory a do palácov. Kristovskú a apoštolskú skromnosť začala nahrádzať pompéznosť a samoľúbosť pohanských kniežat a vládcov. Namiesto Božích príkazov prišli ľudské názory a tradičné zvyky.

Na začiatku 4. storočia prijali kresťania s veľkým nadšením formálne obrátenie cisára Konštantína. Keď pod plášťom spravodlivosti sa do cirkevnej inštitúcie vkrádal svet, veľmi rýchlo postupoval jej rozklad. Pohanské učenie, obrady a povery značne ovplyvnili vierouku a bohoslužbu povrchne zmýšľajúcich Kristových nasledovníkov. Dohodou na základe vzájomných ústupkov začal medzi kresťanstvom a pohanstvom pôsobiť „človek neprávosti„, o ktorom proroctvo predpovedalo, že sa bude stavať proti Bohu a vyvyšovať sa nad neho.

Veľkolepá sústava falošného náboženstva je majstrovským dielom satanovej moci, pomníkom jeho úsilia o dosiahnutie trónu, aby mohol vládnuť svetu podľa svojej vôle. Satan kedysi chcel dosiahnuť dohodu s Kristom. Prišiel za Božím Synom na púšť, ukázal mu všetky kráľovstvá sveta v ich sláve s ponukou, že mu dá všetko, ak Kristus uzná nadvládu kniežaťa temnoty. Kristus pokarhal opovážlivého pokušiteľa a prinútil ho odísť. Keď satan podobným spôsobom zvádza ľudí, obvykle má veľké úspechy.

Tento nepriateľ nahovára aj cirkev, aby sa uchádzala o priazeň a podporu mocných tohto sveta; len tak môže získať svetské výhody a pocty. Cirkev tým vlastne zavrhla Krista a začala podliehať vplyvu odpadlíckeho systému, ktorého predstaviteľom sa stal rímsky biskup. Jeden z hlavných bodov učenia rímskeho katolicizmu predstavuje pápeža ako viditeľnú hlavu Kristovej všeobecnej cirkvi. Biskupi a kňazi celého sveta mu prisúdili zvrchovanú autoritu a dali mu aj božské tituly.

Oslovovali ho „pán boh pápež“ a nakoniec ho vyhlásili za neomylného (pozri Dodatky č. 1 a 2). Vyžaduje úctu od všetkých ľudí. Takú istú požiadavku, akú na púšti vyslovil pokušiteľ, kladie prostredníctvom rímskej cirkvi vlastne dosiaľ a mnohí mu túto poctu ochotne vzdávajú. Tí, čo uznávajú a uctievajú Boha, reagujú na takéto rúhanie podobne, ako na opovážlivý nárok podvodného nepriateľa reagoval Kristus:

„Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a len jemu budeš slúžiť“ (Luk 4,8).

Boh vo svojom slove nenaznačil, že za hlavu cirkvi ustanovuje nejakého človeka. Učenie o pápežskej zvrchovanosti priamo odporuje učeniu Písma. Rímskemu biskupovi nepatrí moc nad Kristovou cirkvou; on si ju môže nárokovať len neprávom. Rímski katolíci obviňujú protestantov z poblúdenia a zo svojvoľnej odluky od cirkvi. Toto obvinenie však skôr patrí iným. Práve oni odložili Kristovu zástavu a opustili „vieru raz navždy odovzdanú svätým“ (Júda 1,3).

Satan a jeho snaha zmeniť Božie slovo a prekrútiť Písmo sväté

Satan dobre vedel, že Písmo sväté umožní ľuďom odhaliť jeho klamstvá a odolať jeho moci. Veď slovami Písma odrážal diablove útoky aj sám Spasiteľ. Kristus nastavil štít večnej pravdy proti každému útoku a bránil sa slovami: „Písané je.“ Proti každému návrhu protivníka postavil Kristus múdrosť a moc Božieho slova.

V snahe udržať si nadvládu nad ľuďmi a utvrdiť moc rímskeho vládcu, Satan musel ľuďom brániť v poznávaní Písma. Keďže Biblia vyvyšuje Boha a ľuďom vymedzuje ich patričné miesto, preto tá snaha o utajenie a potlačenie jej posvätných právd. Rímska cirkev prijala túto argumentáciu a po stáročia nedovoľovala šíriť Písmo. Ľuďom ho zakázala čítať alebo vlastniť (pozri Dodatok č. 3). Bezzásadoví kňazi a preláti vykladali učenie Písma tak, aby podoprelo ich domnelé nároky.

Tak sa rímsky biskup stal takmer všeobecne uznávaným zástupcom Boha na zemi s nárokom na moc nad cirkvou i štátom. Keď Satan pripravil cirkev o to, čo mohlo odhaliť jeho podvody, mohol konať podľa svojej ľubovôle. Biblické proroctvá predpovedali, že „bude chcieť zmeniť časy sviatkov i zákon“ (Dan 7,25). O to sa vlastne aj pokúsil. Keď formálne obráteným pohanom dal náhradu za uctievanie modiel, uľahčil im prijať kresťanstvo. Do kresťanskej bohoslužby zaviedol uctievanie obrazov a sviatkov.

Tento modloslužobný systém potvrdili nakoniec svojimi rozhodnutiami všeobecné cirkevné snemy (pozri Dodatok č. 4). Rím sa v snahe zavŕšiť toto znesväcujúce dielo opovážil odstrániť z Božieho Desatora druhé prikázanie, zakazujúce uctievanie obrazov a symbolov, a kvôli zachovaniu počtu desiate prikázanie rozdelil. Ústupčivosť pohanstvu otvorila cestu k ešte väčšiemu prehliadaniu Božej autority. Prostredníctvom neposvätených vodcov v cirkvi Satan pozmenil aj štvrté prikázanie a pokúsil sa odstrániť odvekú sobotu – Bohom požehnaný a posvätený deň odpočinku (1 Moj 2,2.3).

Pohanský vplyv na kresťanské sviatky: Nedeľa a Sobota

Na miesto soboty, ktorá bola pôvodne dňom odpočinku a svätým Božím dňom, Satan pomocou svojich pomocníkov dosiahol, že pohanský sviatok „ctihodný deň Slnka“ sa stal nedeľou. Tento pokus o zmenu nebol spočiatku verejný a zjavný. V prvých storočiach zachovávali sobotu všetci kresťania. Horlivo uctievali Boha a boli presvedčení o nezmeniteľnosti Božieho zákona, a preto tak úzkostlivo zachovávali jeho predpisy.

Satan sa však prostredníctvom svojich pomocníkov chytrácky snažil dosiahnuť svoj cieľ. V úsilí obrátiť pozornosť ľudu na nedeľu, bol tento deň vyhlásený za sviatok na počesť Kristovho vzkriesenia. Nedeľa sa tak stala bohoslužobným dňom, zatiaľ čo sobota bola naďalej dňom odpočinku a zostala v úcte ako svätý Boží deň. Satan ešte pred príchodom Ježiša Krista zviedol Židov k tomu, že sobotu obťažkali najtvrdšími predpismi, čím sa jej zachovávanie stalo bremenom. To bol jeho prípravný zámer k cieľu. Tým sa sobota dostala do nesprávneho svetla. Ľudia pozvoľna začali hľadieť na tento deň s opovrhnutím, ako na židovské ustanovenie.

Začiatkom 4. storočia vydal cisár Konštantín nariadenie, ktorým vyhlásil nedeľu za všeobecne záväzný sviatok v celej Rímskej ríši. Deň Slnka uctievali jeho pohanskí poddaní a zachovávali ho aj kresťania. Cisárovi šlo o spojenie protichodných záujmov pohanstva a kresťanstva. Vymáhali to na ňom ctibažní a mocensky zameraní biskupi, ktorí postrehli, že ak budú kresťania a pohania svätiť ten istý deň, pohania ľahšie prijmú kresťanstvo, a tým rýchlejšie vzrastie moc a sláva cirkvi.

Zmena Božieho príkazu a význam soboty v kresťanstve

Hoci mnohí verní kresťania boli postupne vedení k tomu, aby nedeľu začali pokladať za deň do istej miery posvätný, pravú sobotu mali stále ako Boží svätý deň a zachovávali ju podľa štvrtého prikázania. Arcizvodcovo dielo sa tým neskončilo. Bol rozhodnutý zviesť celé kresťanstvo pod svoju zástavu a ovládnuť ho prostredníctvom svojho predstaviteľa v cirkvi, ktorý sa samozvane pokladal za Kristovho zástupcu. Svoj cieľ dosiahol pomocou napoly obrátených pohanov i ctibažných, svetsky zmýšľajúcich cirkevných hodnostárov.

Občas sa konali veľké snemy, na ktorých sa schádzali predstavitelia cirkvi z celého kresťanského sveta. Takmer pri každom snemovaní význam Božej soboty klesal tou mierou, akou sa význam nedele preceňoval. Tak sa stalo, že kresťania nakoniec uctievali pohanský sviatok ako Božie ustanovenie a biblickú sobotu vyhlásili za pozostatok židovstva. Na tých, čo ju zachovávali, potom uvaľovali cirkevné tresty. Božiemu nepriateľovi sa podarilo vyvýšiť sa „nad všetko, čo sa nazýva Bohom, alebo čo sa uctieva“ (2 Tes 2,4).

Odvážili sa uskutočniť zmenu tohto príkazu Božieho zákona, ktoré ľudstvu trvalo pripomína pravého a živého Boha. Štvrté prikázanie predstavuje Boha ako Stvoriteľa neba a zeme, a tým ho odlišuje od všetkých falošných božstiev. Siedmy deň Boh oddelil a posvätil ako deň odpočinku pre človeka preto, aby mu pripomínal skutočnosť stvorenia.

Tento deň mal ľuďom navždy predstavovať Boha ako zdroj života a cieľ úcty a velebenia. Satan sa všemožne snaží o to, aby sa človek spreneveril Bohu a neposlúchal Boží zákon, preto sa predovšetkým zameriava proti tomu prikázaniu, ktoré predstavuje Boha ako Stvoriteľa.

Protestanti teraz tvrdia, že Kristovým zmŕtvychvstaním v nedeľu sa z tohto dňa stala kresťanská sobota. V Písme však o tom nenájdeme nijaký dôkaz. Kristus ani jeho apoštoli nedeľu nesvätili. Svätenie nedele ako kresťanského ustanovenia má svoj pôvod v „tajomstve neprávosti“ (2 Tes 2,7), ktoré začalo pôsobiť už za života apoštola Pavla. Kedy a ako uznal Pán tento výmysel cirkevnej vrchnosti? Možno naozaj zdôvodniť zmenu, ktorú Písmo nepozná?

V 6. storočí bol pápežský systém už upevnený. Jeho sídlom sa stalo cisárske mesto Rím a rímsky biskup sa vyhlásil za hlavu cirkvi. Pohanstvo ustúpilo a čoskoro ho nahradilo pápežstvo. Drak dal šelme „svoju silu, svoj trón i svoju moc“ (Zj 13,2; pozri Dodatok č. 6). Potom sa podľa prorockej predpovede z knihy Daniel, ako aj z knihy Zjavenie začalo obdobie pápežského útlaku trvajúceho tisícdvestošesťdesiat rokov (Dan 7,25; Zj 13,5-7).

Kresťania sa museli rozhodnúť, či sa vzdajú svojej čistoty viery a prijmú pohanské obrady a bohoslužbu, alebo budú tráviť život v žalároch a podstúpia mučenícku smrť v plameňoch zapálených hraníc alebo pod sekerou kata. Začali sa plniť Ježišove slová:

„Zradia vás aj rodičia, bratia, príbuzní a priatelia, a niektorých z vás aj usmrtia. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno“ (Luk 21,16.17).

Začalo sa prenasledovanie verných s oveľa väčšou zúrivosťou než prenasledovanie predošlé. Svet sa stal veľkým bojiskom. Kristova cirkev po stáročia nachádzala útočisko v odľahlých skrýšach. Prorok to predpovedal slovami:

„Žena utiekla na púšť, kde jej Boh pripravil miesto, aby ju tam živili tisícdvestošesťdesiat dní“ (Zj 12,6).

Nástup rímskej cirkvi k moci znamenal začiatok doby temna. Pribúdaním tejto moci sa prehlbovala duchovná temnota. Z Krista, jediného Základu cirkvi, sa viera upínala na rímskeho biskupa. Namiesto toho, aby ľudia verili v Božieho Syna a očakávali odpustenie hriechov a večnú záchranu len od neho, začali to očakávať nielen od pápeža, ale aj od kňazov a prelátov, ktorým pápež udelil určitú právomoc. Ľudia mali veriť, že v pápežovi majú svojho pozemského sprostredkovateľa a že k Bohu môžu prísť len prostredníctvom neho. Boli poučení, že pápež zastáva miesto Boha, a preto ho treba bezpodmienečne poslúchať.

Neuposlúchnutie jeho príkazov sa pokladalo za dostatočný dôvod, aby priestupníkov stihli tie najprísnejšie telesné a duchovné tresty. Tak sa záujem ľudí odvracal od Boha k omylným, blúdiacim a krutým ľuďom, ba k samému vládcovi temnoty, ktorý prostredníctvom týchto ľudí uplatňoval svoju moc. Hriech sa zahalil do rúcha svätosti. Kedykoľvek sa Písmo dostáva do úzadia a človek sa začne pokladať za zvrchovanú autoritu, možno očakávať len podvod, klam a neprávosť.

Prenasledovanie a temnota v období pápežskej moci

Vyvyšovanie ľudských ustanovení a tradícií prináša úpadok ako nevyhnutný následok ľudského zabúdania na Boží zákon. Kristova cirkev sa ocitla vo veľmi nebezpečnom období. Úprimne verných nasledovníkov Ježiša Krista zostalo len málo. Aj keď pravda mala vždy svojich svedkov, v určitých obdobiach sa zdalo, že bludy a povery celkom zvíťazili a že pravé náboženstvo je odsúdené na zánik. Ľudia strácali zo zreteľa evanjelium, no na druhej strane ich tiesnilo bremeno prísnych požiadaviek a pribúdalo náboženských obradov.

Predstavitelia cirkvi vštepovali ľuďom nielen to, aby v pápežovi videli svojho zástupcu pred Bohom, ale aj aby verili, že svojich hriechov sa môžu zbaviť vlastnými zásluhami. Ďaleké púte, kajúcne skutky, uctievanie ostatkov, budovanie chrámov, kaplniek a oltárov, značné príspevky na cirkev a mnoho podobných skutkov ukladali ľuďom s tvrdením, že tak zmiernia Boží hnev a získajú Božiu priazeň, ako keby Boh bol podobný človekovi a hneval sa pre malichernosť a akoby ho mohli uzmieriť len dary či kajúcne skutky.

Napriek tomu, že šíriaca sa neresť neobišla ani predstaviteľov rímskej cirkvi, zdalo sa, že vplyv cirkvi stále vzrastá. Koncom ôsmeho storočia začali pápežskí hodnostári tvrdiť, že v prvých storočiach mali rímski biskupi rovnakú duchovnú moc, akú majú teraz. Na potvrdenie tejto mienky potrebovali nejaký autoritatívny doklad. Na to ich naviedol „otec lži“.

Mnísi vyhotovili falzifikáty starých spisov. Zrazu sa objavili uznesenia dávnych koncilov, ktoré dovtedy nikto nikdy nevidel a podľa ktorých pápež údajne dostal zvrchovanú moc už v počiatočnom období cirkvi. Cirkev, ktorá odmietla pravdu, tieto podvrhy ochotne uznala (pozri Dodatok č. 7). Malá skupina verných, ktorí stavali na pravom „Základe“ (1 Kor 3,10.11) bola zmätená, keď videla, ako falošné učenie ochromuje Božie dielo. Niektorí z verných, podobne ako stavitelia jeruzalemských hradieb za Nehemiáša, vyjadrili svoju únavu:

„Poklesla sila nosičov, sutín je primnoho a my nevládzeme budovať na hradbách“ (ROH Neh 4,10; ECAV Neh 4,4).

Vyčerpaní utrpením zo strany nepriateľov, unavení bojom proti lži, neprávosti a ostatným prekážkam, ktoré mohol vymyslieť len diabol, aby maril ich dielo pravdy, niektorí zo staviteľov stratili odvahu. V túžbe po pokoji a zabezpečení života i majetku opustili jediný základ viery. Iných však prenasledovanie nezastrašilo a smelo vyhlásili: „Nebojte sa ich! Myslite na veľkého a hrozného Pána“ (ROH Neh 4,14; ECAV Neh 4,8). Pokračovali v diele s mečom po boku, odhodlaní ochraňovať pravdu a Božiu vôľu.

Podobná nenávisť a odpor voči pravde ovláda Božích nepriateľov v každej dobe. Preto sa aj od Božích služobníkov očakáva rovnaká bdelosť a vernosť voči Božiemu dielu. To, čo Ježiš Kristus povedal prvým učeníkom, platí aj jeho nasledovníkom na konci času: stojte pevne v pravde a nevzdávajte sa!

„Čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!“ (Mar 13,37).

Temnoty neustále pribúdali. Stávalo sa bežným uctievanie modiel; ľudia sa modlili pred obrazmi a zapaľovali sviečky. Povera a nezmyselné zvyky sa šírili a pomaly pohlcovali myseľ ľudí, akoby zdravý úsudok úplne zmizol. Svetské zábavy, hriešna zlomyseľnosť a všeobecná skazenost sa šírili medzi kňazmi a biskupmi, ktorí mali byť vedúcimi príkladmi pre ľud. Takto sa dalo len očakávať, že ľud, ktorý mali viesť, sa upadne do nevedomosti a záhuby.

Cirkevná Moc a Neomylnosť Pápeža Gregora VII. v 11. Storočí

V 11. storočí, cirkevno-mocenská opovážlivosť dosiahla novú hranicu, keď pápež Gregor VII. vyhlásil dokonalosť rímskej cirkvi. V tomto vyhlásení tvrdil, že cirkev je neomylná a nikdy sa nemôže mýliť, čo je v rozpore s Písmom, ktoré nič také nevyučuje. Pápež, ktorý si na základe tejto neomylnosti osoboval právo zosadzovať panovníkov, vyhlásil, že jeho rozhodnutia sú nezmeniteľné. Navyše mal právo zvrátiť rozhodnutia všetkých vládcov a cirkevných predstaviteľov. Tento tyranský postoj sa ukázal najviac pri jeho zaobchádzaní s nemeckým cisárom Henrichom IV., ktorý sa odvážil pochybovať o autorite Ríma.

Pápež ho vylúčil z cirkevného spoločenstva a zosadil z trónu. Henrich IV. bol donútený pokoriť sa a prejsť Alpy v zime, aby sa osobne poklonil pápežovi. Po troch dňoch pôstu a pokánia sa Gregor VII. rozhodol odpustiť, ale pod podmienkou, že cisár bude čakať, kým mu dovolí vrátiť sa k vláde. Pápež, povzbudený týmto víťazstvom, pokračoval vo vyhlasovaní, že je povinný krotiť pýchu kráľov.

Protiklad medzi pýchou veľkňaza a pokorou Ježiša Krista je neprehliadnuteľný. Ježiš Kristus stojí pri dverách ľudského srdca a prosí, aby mohol vojsť so svojím odpustením a pokojom. On svojim učeníkom povedal:

„Kto by chcel byť medzi vami prvý, nech je vaším sluhom“ (Mat 20,27).

V priebehu ďalších storočí sa bludy v učení rímskej cirkvi stále viac šírili. Učenie pohanských filozofov, ešte pred vznikom pápežstva, pútalo pozornosť cirkvi a ovplyvňovalo jej teológie. Mnohí povrchne obrátení kresťania sa aj naďalej pridŕžali zásad pohanskej filozofie a ďalej ju presadzovali ako nástroj šírenia svojho vplyvu medzi pohanmi. Tak sa do kresťanskej vierouky dostali závažné bludy, medzi ktoré patrilo aj učenie o prirodzenej nesmrteľnosti človeka a jeho vedomia.

Tieto pohanské predstavy viedli k tomu, že sa začali formovať základné bludné učenia. Prvým z nich bolo vzývanie svätých a uctievanie panny Márie, ktoré sa stali základom ďalších praktík. Tento proces podporil aj vznik učenia o večných mukách hriešnikov v pekle, ktoré sa čoskoro stalo súčasťou vierouky pápežstva.

Týmto spôsobom sa pripravila pôda pre bludné učenie o očistci, kde duše tých, ktorí si nezaslúžia večné zatratenie, musia trpieť, kým nebudú prijaté do neba po odpykaní svojich hriechov. Tento koncept sa stal nástrojom na zastrašovanie ľahkoverných a poverčivých ľudí. Ak mal Rím aj naďalej profitovať zo strachu a hriešnosti svojich stúpencov, potreboval nový vynález. Tým sa stalo učenie o odpustkoch, ktoré sľubovalo úplné odpustenie hriechov (minulých, prítomných a budúcich) pre tých, ktorí sa zúčastnili v bojoch za rozšírenie pozemskej vlády pápeža. Títo bojovníci mali získať odpustenie a oslobodenie od utrpenia a trestov.

Bludy a Pohanský Vplyv v Učení Rímskej Cirkvi

Kňazi v rímskej cirkvi učili veriacich, že za peniaze odovzdané cirkvi môžu nielen zbaviť hriechov vlastných, ale aj vyslobodiť duše zomretých priateľov, ktorí boli odsúdení na večné muky v pekle. Tento systém odpustkov slúžil na naplnenie pokladníc Ríma, ktoré následne umožnili pápežovi žiť v prepychu a zabezpečiť nerestný spôsob života tým, ktorí sa pokladali za zástupcov Pána.

Obrad Večere Pánovej, ako je popísaný v Písme, bol nahradený obeťou pri omši. Kňazi tvrdošijne vyhlasovali, že ich obradná mágia premieňa obyčajný chlieb a víno na skutočné „telo a krv Ježiša Krista“. Tieto rúhavé tvrdenia sa stali oficiálnym učením cirkvi, a od veriacich sa žiadalo pod trestom smrti, aby v toto učenie verili.

V 13. storočí bola zriadená inkvizícia, najstrašnejší nástroj pápežskej moci. Pod vedením zlej moci, ktorá pôsobila aj cez tajné porady, sa začali mučenia a zabíjanie všetkých, ktorí sa odvážili nesúhlasiť s pápežskými dogmami. Zohavené telá miliónov mučeníkov volali k Bohu o pomstu proti tejto odpadlíckej moci, ktorú zosobňoval „Veľký Babylon“ – pápežstvo, opité krvavou obetou svätých. Podobne sa cirkev stala krutovládcami, ktorým sa podriadili králi a cisári, a pápež už nebol len duchovným lídrom, ale mal moc rozhodovať o časnom i večnom osude veriacich. Po stáročia prijímala väčšina kresťanov učenie Ríma bez výhrad, konali sa jeho obrady a oslavovali sa ustanovené sviatky, čím sa šírila jeho moc a vplyv v celom kresťanskom svete.

Rímska cirkev dosiahla svoj vrchol v sláve, moci a veľkoleposti v období, ktoré niektorí historici označujú za „poludnie pápežstva“. V tomto období bolo Božie slovo prakticky neznáme nielen obyčajným ľuďom, ale aj samotným kňazom. Cirkevní vodcovia, podobne ako farizeji, nenávideli svetlo, ktoré odhaľovalo ich hriechy. Nahradili Boží zákon vlastnou neobmedzenou mocou, a ich životy boli plné nerestí a korupcie.

Rímskokatolícka cirkev tvrdí, že jej pôvod siaha až k smrti a zmrtvýchvstaniu Ježiša Krista v 1. storočí. Podľa cirkvi Ježiš Kristus založil cirkev a nechal apoštolov na jej vedenie. No Nový zákon neobsahuje žiadnu zmienku o pápežstve, uctievaní Márie, alebo mnohých sviatostiach, ktoré dnes sú súčasťou katolíckej vierouky. Tieto učení a praktiky boli zavedené až neskôr, po období kresťanských prenasledovaní v Rímskej ríši.

V období prvých 280 rokov po Kristovom zmrtvýchvstaní bolo kresťanstvo zakázané a kresťania čelili tvrdým prenasledovaniam zo strany rímskych vládcov. Tento stav sa zmenil po obrátení cisára Konštantína, ktorý legalizoval kresťanstvo cez Milánsky edikt v roku 313 n.l. Tento akt umožnil cirkvi rozšíriť svoju moc a začať formovať teologické základy, ktoré neskôr vytvorili základy katolíckej cirkvi.

V 325 n.l. Konštantín zvolal koncil v Nikaii, ktorý sa snažil zjednotiť kresťanstvo a definovať kresťanskú vieru na oficiálnu cirkevnú doktrínu. Tento koncil bol kľúčovým bodom v procese vzniku katolíckej cirkvi, ako ju poznáme dnes.

Kresťanstvo a Pohanstvo: Konštantínovo Pokresťančenie

Po legalizácii kresťanstva v Rímskej ríši, cisár Konštantín usiloval o zjednotenie ríše pomocou náboženstva, ktoré by mohlo slúžiť ako spájajúci prvok pre rozdeľujúcu ríšu. Tento krok sa však ukázal ako problematický, pretože Konštantín neprišiel s čistým prijatím kresťanskej viery, ale skôr s kompromisom medzi pohanskými a kresťanskými hodnotami.

Hoci Konštantín formálne prijal kresťanstvo, jeho osobné náboženské praktiky zostali ovplyvnené pohanskými tradíciami. Tento duálny prístup sa preniesol aj na samotnú cirkev, ktorá začala spájať pohanské rituály a kresťanské učenie. Tento proces, ktorý môžeme označiť ako pokresťančenie pohanstva, viedol k zavedeniu mnohých pohanských prvkov do kresťanských praktík. Medzi najzjavnejšie príklady tejto zmeny patrí:

• Pohanské rituály premenené na kresťanské sviatky (napríklad Vianoce a Veľkú noc).
• Uctievanie svätých a panenských bohyň, ktoré sa spájali s Pannou Máriou.
• Rímske pohanské svätyne premenené na kresťanské kostoly.

Tieto zmeny viedli k rozvoju kresťanskej cirkvi, ktorá už nebola verná pôvodným biblickým učením Ježiša Krista a apoštolov, ale namiesto toho sa vyvinula do zmiešaného náboženstva, ktoré sa prispôsobovalo pohanským praktikám a tradičným kultúram Rímskej ríše.

(1) Kult Isis, náboženstvo egyptskej matky bohyne, sa absorbovalo do kresťanstva, pričom Isis nahradila Máriu. Mnoho titulov používaných pre Isis, ako „Kráľovná nebies,” „Matka Božia” a „theotokos” (Bohorodička), sa prisúdilo Márii. Mária získala mimoriadne dôležitú úlohu v kresťanskej viere, ďaleko nad tým, čo jej prisudzuje Biblia, a to s cieľom prilákať uctievačov Isis k viere, ktorú by inak nikdy neprijali. Mnoho chrámov Isis bolo fakticky premenených na chrámy zasvätené Márii. Prvé zjavné náznaky katolíckej Marianizácie sa objavujú v spisoch Origena, ktorý žil v Alexandrii v Egypte, hlavnom centre uctievania Isis.

(2) Mitraizmus bolo populárne náboženstvo v Rímskej ríši v 1. až 5. storočí n.l. Bolo veľmi populárne medzi rímskymi vojakmi, pričom bolo pravdepodobne aj náboženstvom niekoľkých rímskych cisárov. Zatiaľ čo mitraizmus nikdy nezískal „oficiálny” status v Rímskej ríši, bol fakticky oficiálnym náboženstvom až do Konštantína, pričom nasledujúci rímski cisári nahradili mitraizmus kresťanstvom.

Jednou z kľúčových čŕt mitraizmu bolo obetné jedlo, ktoré zahŕňalo jedenie mäsa a pitie krvi býka. Mitras, boh mitraizmu, bol „prítomný” v mäse a krvi býka a po skonzumovaní, udelil spasenie tým, ktorí sa zúčastnili jedenia obetného mäsa (teofágia, jedenie svojho boha).

Mitraizmus mal aj sedem „sviatostí”, vytvárajúcich podobnosť medzi mitraizmom a rímskym katolicizmom, ktorú nemožno ignorovať. Konštantín a jeho nasledovníci našli jednoduchú náhradu za obetné jedlo mitraizmu v predstave Večere Pánovej / kresťanského prijímania. Žiaľ, niektorí prvotní kresťania už predtým začali spájať mysticizmus s Večerou Pánovou, pričom tak odmietali biblický koncept jednoduchej a úctyhodnej pamiatky Kristovej smrti a vyliatej krvi. Pokatoličtenie Večeri Pánovej spôsobilo prechod k obetnému stráveniu Ježiša Krista, v súčasnosti známemu ako katolícka omša / Eucharistia.

(3) Väčšina rímskych cisárov (a obyvateľov) boli henoteisti. Henoteista je ten, kto verí v existenciu mnohých bohov, sústredí sa však predovšetkým na jedného konkrétneho boha, alebo považuje jedného konkrétneho boha za nadradeného nad ostatnými bohmi. Napríklad, rímsky boh Jupiter bol nadradený nad rímskym panteónom bohov. Rímski námorníci často uctievali Neptúna, boha oceánov.

Keď katolícka cirkev absorbovala rímske pohanstvo, jednoducho nahradila panteón bohov svätými. Rovnako ako rímsky panteón bohov mal boha lásky, boha mieru, boha vojny, boha sily, boha múdrosti, atď., tak aj katolícka cirkev má svätého, ktorý má „na starosti” každú z týchto a mnoho ďalších kategórií. Rovnako ako mnoho rímskych miest malo boha spojeného s daným mestom, tak aj katolícka cirkev poskytla „svätých patrónov” pre jednotlivé mestá.

(4) Najvyššia autorita rímskeho biskupa (pápežstvo) bola vytvorená s podporou rímskych cisárov. S mestom Rím ako centrom vlády Rímskej ríše a s rímskymi cisármi žijúcimi v Ríme, mesto Rím získalo dôležitosť vo všetkých aspektoch života. Konštantín a jeho nasledovníci poskytli svoju podporu biskupovi Ríma ako najvyššej autorite cirkvi. Samozrejme, že najlepšie pre jednotu Rímskej ríše by bolo, keby sa vláda a štátne náboženstvo sústredili na rovnakom mieste.

Zatiaľ čo väčšina ostatných biskupov (a kresťanov) sa bránila predstave rímskeho biskupa ako najvyššej autorite, rímsky biskup napokon túto autoritu získal, a to vďaka moci a vplyvu rímskych cisárov. Keď sa Rímska ríša rozpadla, pápeži prevzali titul, ktorý predtým patril rímskym cisárom – Pontificus Maximus.

Pohanský vplyv, kompromis a jeho vplyv na kresťanstvo

Dalo by sa uviesť mnoho ďalších príkladov. Tieto štyri by mali postačovať na dokázanie skutočného pôvodu katolíckej cirkvi. Samozrejme, že rímskokatolícka cirkev odmieta pohanský pôvod svojho vyznania a praktík. Katolícka cirkev maskuje svoje pohanské vyznanie pod vrstvami komplikovanej teológie. Katolícka cirkev ospravedlňuje a popiera svoj pohanský pôvod pod maskou „cirkevnej tradície”. Na základe poznania toho, že veľká časť jej vyznania a praktík je úplne cudzia Písmu, je katolícka cirkev nútená poprieť autoritu a dostatočnosť Písma.

Pôvod katolíckej cirkvi je tragickým kompromisom kresťanstva s pohanskými náboženstvami, ktoré ho obklopovali. Namiesto hlásania evanjelia a obracania pohanov, katolícka cirkev „pokresťančovala” pohanské náboženstvá a „pohanizovala” kresťanstvo. Zahmlievaním rozdielov a vymazaním osobitostí, katolícka cirkev naozaj získala atraktívnosť pre ľudí Rímskej ríše. Jedným z výsledkov bola katolícka cirkev, ktorá sa stala nadradeným náboženstvom v „Rímskom svete” po celé stáročia. Avšak ďalším výsledkom bola najdominantnejšia forma kresťanstva odpadávajúca od pravdivého evanjelia Ježiša Krista a pravdivého hlásania Božieho Slova.

2 Timoteovi 4:3-4 hovorí, „Lebo bude čas, keď neznesú zdravého učenia, ale podľa vlastných žiadostí budú si hromadiť učiteľov, lebo ich budú svrbieť uši, a odvrátia uši od pravdy a obrátia sa k bájkam.”

Niektorí z pápežov sa dopúšťali takých odporných zločinov, že sa ich svetskí vládcovia snažili zosadiť ako netvorov, ktorých zvrhlosť sa už nedala znášať. Európa po stáročia nezaznamenala pokrok vo vede, umení ani v rozvoji civilizácie. Kresťanstvo bolo morálne a intelektuálne ochromené. Stav sveta pod rímskou nadvládou bol strašným naplnením slov proroka Hozeáša:

„Môj národ zhynie pre nevedomosť, keďže ty si zavrhol poznanie, zavrhnem aj ja teba. Zabudol si na učenie svojho Boha, i ja zabudnem na tvojich synov. Nieto vernosti ani lásky, ani poznania Boha v krajine. Preklínanie a lož, vraždy a krádeže, cudzoložstvo a násilie, a krvná vina stíha krvnú vinu“ (Hoz 4,6.1.2).

Také boli následky odmietnutia Božieho slova …

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )