XIII. Posledná noc a Babylon

06/02/2020 MrCastiel

OBSAH

Pre rýchlu orientáciu medzi článkami:

I. Boh, ktorý prichádza

II. Sedem listov – 1.časť // III. Sedem listov – 2.časť

IV. Otvorené dvere na nebi // V. Rozlomenie siedmich pečatí

VI. Mlčanie nebies // VII. Trúba smrti

VIII. Anjel s otvorenou knihou // IX. Žena a drak

X. Šelmy a ľudia // XI. Letiaci anjeli

XII. Posledné rany a Egypt // XIII. Posledná noc a Babylon

XIV.Posledná vojna a Had // XV. Boh, ktorý už neodíde

Boh sa na chvíľu zastavuje pri tejto chaotickej scéne, aby podal vysvetlenie.

„Poď, ukážem ti odsúdenie veľkej neviestky, ktorá sedí na mnohých vodách, s ktorou smilnili králi zeme a obyvatelia zeme sa opíjali vínom jej smilstva“ (Zj 17,1.2).

Nie náhodou je tu Božím hovorcom anjel, ktorý niesol jednu zo siedmich čiaš (Zj 17,1). Zámerom jeho zjavenia je ukázať, že trest, ktorý sám prináša, je spravodlivý. Toto gesto veľkého sudcu je prekvapujúce. Boh sa nespráva ako despota, ktorý „vie, čo robí“ a ktorý „má svoje dôvody“. Miluje a dostatočne rešpektuje ľudskú bytosť, ktorú stvoril, a preto chce pred ňou zložiť účty zo svojich činov a tiež sa uistiť o jej pochopení a súhlase.

Žena

Zjavenie je kontrastná kniha. Na jednej strane máme príbeh dvoch miest, Babylona a Jeruzalema. Príbeh dvoch vodcov Krista a satana, dvoch mocností dobra a zla, a keď prichádzame do 17. kapitoly, tak máme príbeh dvoch matiek. Prvýkrát sme si všimli ženu v proroctve v 12. kapitole, kde bola opísaná matka, žena odiata slnkom, ktorá mala korunu s hviezdami a zrodila Ježiša Krista.

Babylon v 17. kap. je zachytený v podobe ženy, ktorej črty sú v protiklade ženy z 12. kap., ktorá predstavuje Boží ľud ešte v priebehu pozemských dejín. Obidve majú vesmírny rozmer, obidve sú na púšti (Zj 17,3; porovnaj 12,6.14) a v spoločnosti draka (Zj 17,3.7; porovnaj 12,4.13 a ďalej).

O to viac vyniká rozdiel medzi obidvoma týmito ženami. Prvá akoby visela na nebi, obklopená nebeskými planétami (Zj 12,1). Druhá žena sedí na vodách a je obklopená zhýralými kráľmi (Zj 17,1.2). Prvá je prenasledovaná a utláčaná drakom (Zj 12,4.13 – 17), druhá sa spojila s drakom (Zj 17,3) a prenasleduje Boží ľud (Zj 7,6). Prvá bola utečencom vo vyhnanstve (Zj 17,4), druhá je naopak, usadená na tróne v kráľovskom rúchu (Zj 17,4). Prvá trpí osamelosťou na púšti (Zj 12,6.14), druhá usporadúva oslavy v meste (Zj 17,4). Prvú sýti Boh (Zj 12,6.14), druhá je opitá krvou svätých (Zj 17,2).

Prvá je matkou Mesiáša (Zj 12,8) a ostatku Izraela (Zj 12,17), druhá je matkou prostitútok (Zj 17,5). Je jasné, že žena zo 17. kapitoly je dokonalým protikladom ženy z 12. kapitoly. Ponaučenie z tohto vzťahu objasňuje obraz manželstva. V Starej zmluve, ako sme sa už zmienili, je Izrael často prirovnaný k žene, manželke Boha a jej nevernosť je označovaná ako hriech a prostitúcia. Kniha Zjavenie hovorí rovnakým jazykom. Totožnosť prostitútky z knihy Zjavenie teda nenecháva na pochybách.

Nie je to ani pohanská moc, ani moc politická. V línii biblických obrazov symbolizuje táto prostitútka z knihy Zjavenie nevernosť Božieho ľudu. Z pohľadu Novej zmluvy je to cirkev, ktorá sa uchýlila z cesty a kompromitovala sa s pozemskými milencami. Prostitútka je nakoniec jasne stotožnená s babylonskou mocou.

Meno, ktoré ju opisuje, „Veľký Babylon“ (Zj 17,5), dáva zreteľne najavo jej náboženskú podstatu a zároveň prezrádza jej pýchu a ctibažnosť zaujať Božie miesto. Takéto zjavenie má čím prekvapiť. Prorok, ešte v samotných počiatkoch kresťanských dejín, je tým úplne zmätený.

„Keď som ju uzrel, veľmi som sa zadivil“ (Zj 17,6).

Šelma

Táto žena sedí na šelme, ktorá je náboženská mocnosť, pretože je plná rúhavých mien. Okrem toho mala sedem hláv a 10 rohov. Jasné spojenie so šelmou, ktorú poznáme z 13. kapitoly. Je to tá istá šelma, ale z iného pohľadu. Ján kladie väčší dôraz na šelmu, než na ženu.

V gréčtine Ján používa 102 slov, aby popísal ženu a len 12 slov na popis šelmy. Ale keď príde výklad – od v. 8 – je 36 slov venovaných žene a 243 slov venovaných šelme. Aby anjel rozlúštil záhadu, ktorú predstavuje zvrhlá žena a odpovedal na prorokov zmätok, ukazuje na tajomstvo šelmy, s ktorou je žena spojená. Jej totožnosť je podaná ako hádanka v štyroch dobách:

A.
1. Šelma, ktorú si videl bola,
2. a nie je,
3. má vystúpiť z priepasti,
4. a pôjde do záhuby (Zj 17,8).

Je to tá istá šelma, ako tá z knihy Zjavenie 13, „šelma z mora“, ktorá, sa nechávala uctievať ako Boh (Zj 13,4). Je rovnako ako ona, „plná rúhavých mien“ (Zj 17,3; porovnaj 13,6). Zároveň táto „šarlátová šelma“ (Zj 17,3) pripomína veľkého „ohnivého“ draka, predstavujúceho satana (Zj 12,3). Navyše, rovnako ako šelma vystupujúca zo zeme, má črty politickej pozemskej moci, ktorá podporuje ostatné moci náboženskej alebo nadprirodzenej povahy – ženu aj draka (17,2.12; porovnaj 13,11.12).

Je to pravda, že moc draka, „šelma s desiatimi rohmi“ z 12. kapitoly, sa nachádzala ako v šelme z mora, tiež „s desiatimi rohmi“ z 13. kapitoly, tak v šelme zo zeme, ktorá tiež hovorila ako drak. Inými slovami, táto nová šelma zo 17. kapitoly predstavuje všetky zločinné, Bohu nepriateľské mocnosti, ktoré tvoria ozajstnú koalíciu. Potom sa opäť opakuje hádanka z 8. verša (10. a 11. v.). Zaoberá sa tými istými dejinami v štyroch fázach v súvislosti so siedmimi kráľmi:

B.
1. „Piati padli,
2. jeden je tu,
3. jeden ešte neprišiel;
4. a keď príde, smie ostať len nakrátko“ (Zj 17,10).
Keď tieto dve „záhady“ porovnáme, vyjde nám nasledujúce porovnanie:
Králi: Šelma:
1-5. Piati padli, – bola
6. jeden kraľuje, – nie je
7. jeden ešte neprišiel, – je sama ôsmym kráľom
8. až príde, smie zostať len nakrátko. – je z tých ôsmich a ide do záhuby.

Aby sme dešifrovali dejiny predstavené touto šelmou, je vhodné vrátiť sa k opisu v 13. kapitole. Šelma s desiatimi rohmi pôsobí v úseku dejín, o ktorom sa hovorí v Daniel 7. Nielenže pripomína aj štvrté zviera (10 rohov, Dan 7,7) a malý roh (arogantné správanie a uzurpátorstvo božstva, Dan 7,8), ale má tiež charakteristické črty predchádzajúcich zvierat, leoparda, medveďa a leva.

Šelma s desiatimi rohmi z knihy Zjavenie 13 teda pokrýva päť úsekov dejín, ktoré oznamuje Daniel 7. kap., t.j. chronologicky Babylon, Médsko-Perzsko, Grécko, Rím a malý roh. To je prvá etapa: je to päť kráľov, o ktorých hovorí kniha Zjavenie 17,10. Druhá etapa predvída obdobie neprítomnosti šelmy, ktoré zodpovedá jej zraneniu.

Je to obdobie šiesteho kráľa. Prorok pozoruje paradoxný stav tohto kráľa, ktorý „existuje“ aj napriek zdaniu svojej smrti (Zj 17,10; porovnaj 13,3). Tretia etapa oznamuje uzdravenie zranenia. Šelma vystupuje z priepasti (Zj 17,8; porovnaj 11,7). To je obdobie siedmeho kráľa, ktorého vláda trvá až do konca; a práve preto je tiež označený za ôsmeho kráľa (Zj 17,11), lebo jeho vláda pokračuje za cyklus siedmich. Siedmy kráľ teda predstavuje cirkev, ktorá sa obnovila a trvá až do konca. Štvrtá etapa premieta videnie do doby konca s ôsmym (siedmym) kráľom, ktorý predstavuje cirkev doby konca a ktorý ide do „záhuby“ (Zj 17,11).

Vláda siedmeho (ôsmeho) kráľa sa zhoduje s vládou desiatich kráľov; obidve obdobia sú uvedené rovnakým spôsobom: „ešte nedostali kráľovstvo“ (Zj 17,12; porovnaj 17,10). Obidve sú označené za krátke: „nakrátko“ siedmeho (ôsmeho) kráľa (Zj 17,10) zodpovedá „jednej hodine“ desiatich kráľov (Zj 17,12). Jazyk je tu symbolický a vyjadruje veľmi krátku dobu. V 18. Kapitole je rýchlosť súdu, ktorý ukončí vládu Babylonua podaná rovnakým spôsobom, „v jedinú hodinu“ (Zj 18,10.19).

O niečo vyššie, v tej istej kapitole, je vyjadrená rovnaká myšlienka, len inou formou: „v jednom dni“ (Zj 18,8). Desať kráľov predstavuje posledné politické mocnosti, ktoré vládnu nad celou zemou. Už sme sa s nimi stretli v 16. kapitole, v súvislosti s Harmagedonom (16,14). Opäť sa s nimi stretávame v 18. kapitole v súvislosti, ktorá je pokračovaním rozprávania o harmagedonskej bitke (18,9).

Harmagedon

Táto posledná etapa zamestnáva celú prorokovu pozornosť. Po krátkych medových týždňoch, v ktorých sa všetky mocenské sily zjednocujú pod nadvládu šelmy (Zj 17,13), vzplanie harmagedonská bitka (Zj 17,14). Armády zdola sú Bohom porazené (Zj 17,14). V hlbokom pocite frustrácie sa králi zeme, sklamaní tou, ktorej pochlebovali a ktorú korunovali (Zj 17,18), obrátia proti nej.

Proroctvo predpovedá, že desať rohov (králi zeme) „znenávidia neviestku. Spustošia ju a obnažia. Budú jesť jej telo a spália ju ohňom“ (Zj 17,16). Proroctvo sa sústreďuje na Boží súd, z ktorého si urobili nástroj a obmedzuje sa na jednoduché konštatovanie:

„Padol, padol veľký Babylon“ (Zj 18,2).

Toto vyhlásenie anjela zodpovedá slovo za slovom zvestovaniu druhého anjela, ktorý volal na zemi v okamihu, keď sa dejiny blížili ku koncu (Zj 14,8). Opakovanie posolstva je znamením toho, že sa proroctvo naplní doslova. Nemohlo to byť inak, lebo to bol samotný Boh, ktorý „im vložil do srdca, aby konali podľa jeho zámeru, …až kým sa nesplnia Božie slová“ (Zj 17,17).

Tak, ako kedysi pri zatvrdzovaní faraónovho srdca, Boh berie na seba akúkoľvek zodpovednosť za udalosti – ako ironickú výzvu babylonskej snahe po nezávislosti, ale tiež preto, aby oznámil, že neprávosť Babylona dosiahla bod, z ktorého už niet návratu.

Táto pravda sa prejavuje dokonca v tóne časti textu, ktorý hovorí, ako počítač s presným a neodvolateľným programom. V protiklade s touto vážnou a tvrdou rečou je prorocké rozprávanie pretkané paradoxmi a iróniou. Kráska, taká koketná a starostlivá o svoje ozdoby, zdobená zlatom a drahokamami (Zj 17,4), má v ruke „zlatý pohár, plný ohavností a nečistoty svojho smilstva“ (Zj 17,4) a sedí ako majestátna kráľovná na odpornej šelme, z ktorej prenikajú na povrch „rúhavé mená“ (Zj 17,3).

Spolčuje sa so šelmou a končí tým, že s ňou splynie (Zj 17,17.18). Osudnú ranu jej preto zasadí práve šelma (Zj 17,16). Táto kráska – zviera je tiež miestom nazvaným Babylon.

V skutočnosti, celý tento protirečiaci a zavádzajúci jazyk tlmočí presne definovanú filozofiu dejín. V pozadí politických zmätkov a zločinných zámerov, ktoré čerpajú svoju inšpiráciu len zdola, má Boh všetko vo svojich rukách a dáva všetkému vyvrcholiť podľa svojho zámeru. Znamená to, že dejiny majú svoj zmysel. Dokonca aj tie, ktoré idú proti Bohu. Neskončia sa absurdnou a tragickou nehodou. Je to zároveň uistenie o Božej spravodlivosti a záruka nádeje.

Vyjdite z neho

Preto sa slovo, ktoré znie zhora, stáva náhle aktuálne a vo vsuvke, ktorá ako blesk prerušuje rozprávanie, vyzýva všetkých mužov a ženy:

„Vyjdite z neho, ľud môj“ (Zj 18,4).

Táto veta je prevzatá z Jeremiášovho proroctva. Týkala sa situácie, keď bol Izrael v babylonskom zajatí a vyzývala k úteku z mesta (Jer 51,45). Dôvody výzvy nesúviseli teda len s budúcnosťou, aby Židia unikli Božiemu hnevu a mohli sa vrátiť do zeme (Jer 50,9; porovnaj Iz 48,20).

Týkajú sa tiež súčasnosti, aby sa vyvarovali neblahého a korumpujúceho vplyvu modloslužby (Jer 51,47.52). V priebehu izraelských dejín tá istá výzva zaznievala niekoľkokrát.

Abrahám ju počul v Ure, v Chaldejskej krajine (1 Moj 12,1), Lót v Sodome (1 Moj 19,12), Izraelci v Egypte. (2 Moj 12,31). V Novej zmluve sú kresťania oslovovaní podobne (2 Kor 6,14; Ef 5,11; 1 Tim 5,21). Je to stále rovnaká výzva k odvahe viery a dobrodružstva, vydať sa v ústrety novým obzorom. Krik nebies, ktorý zaznieva tu, v Babylone, je takisto naliehavý a predstavuje rovnakú Božiu prosbu. Nejde samozrejme o to opustiť svoje miesta a emigrovať. Už od pádu historického Babylona nepredstavuje výzva vyjsť z Babylona nevyhnutne presťahovanie a zaobstarávanie leteniek.

Babylon je všade. Je to, ako sme videli, náboženská inštitúcia, ktorá označila svojou stopou generáciu kresťanov. Z Babylona však nevyjdeme tým, že vystúpime z nejakej cirkvi. Babylon je aj za jej múrmi, je to celý spôsob myslenia, celá tá záťaž zvykov a omylov, ktoré sa odovzdávajú a dedia v najrôznejších náboženských spoločenstvách.

Vyjsť z Babylonu znamená prestať robiť z cirkvi Božiu bránu (Babylon), prestať nahradzovať Boha cirkevnou organizáciou a vytláčať vieru politikou. Vyjsť z Babylonu znamená zároveň zbaviť sa všetkých predsudkov, ktoré sprevádzali túto imperialistickú a pyšnú mentalitu.

Vyjsť z Babylonu znamená mať odvahu znovu spochybniť svoje získané idey a tradície. Je to schopnosť otvoriť sa pravde zhora, aj keď naráža na zvyky zdola. Je to odvaha podstúpiť riziko vierou v niečo iné, než čo sme prirodzene získali výchovou alebo narodením. Vyjsť z Babylonu znamená teda celé obrátenie. Je to vážne, pretože tu ide o naše prežitie. Vyjsť z Babylonu sa ukazuje ako jediné možné východisko pred masakrom, ale tiež spôsob, ako nájsť svoju vlastnú totožnosť v zasľúbenej zemi.

Je to výzva k nádeji, ktorá znie dokonca v uliciach samotného Babylona, kým mesto ešte stojí a žije. Výzva, ktorá sa týka všetkých nás. Babylon sú ľudia, ktorí sa klaňajú pravému Bohu falošným spôsobom. J.K. nás upozorňuje v Mat 15. kap.: Ak uctievate Boha nariadeniami ľudskými, tak sa k Bohu nepribližujete, ale idete od neho ďalej.

Smútok Babylonu

Hlas z neba pokračuje a akoby sa snažil presvedčiť a rozptýliť akékoľvek ilúzie týkajúce sa budúcnosti po páde Babylonu. Zem je teda celá v smútku (Zj 18,9-19). Postbabylonské obdobie už nie je šťastné. Králi zeme (Zj 18,9), kupci zeme (Zj 18,11), všetci námorníci (Zj 18,17), všetci tí, ktorí ťažili z jeho bohatstva a vplyvu plačú nad tým, čo stratili. Najhoršie na tom je, že oni samotní sú pôvodom pádu Babylonu. To oni ho uvrhli do ohňa (Zj 17,16).

Tak ako rozmaznané a rozmarné dieťa, ktoré sa dožaduje svojej hračky potom ako ju rozbilo, stúpenci Babylona sa zbytočne zlostia. Toto iracionálne správanie nie je nepravdepodobné. Obyvatelia zeme už nedokážu nič iné, než pokračovať v uctievaní Babylona, napriek tomu, že už neexistuje. Ich nárek si zachoval črty dávneho uctievania.

Zvolanie: „Ktoré mesto sa podobá tomuto veľkému mestu?“ (Zj 18,18) znamená, že ľudia prevzali starý spôsob uctievania šelmy: „Kto je podobný šelme a kto môže proti nej bojovať“ (Zj 13,4)? Je tu tiež napodobenie výrazu „kto je ako Boh!“ starých Izraelcov, ktorý používali na znak svojej úcty pred Bohom. Tento nárek, oproti tradičným smútočným nárekom, neprináša žiadnu útechu, nie je výrazom vzbury. Príbeh sa končí tragicky a bez nádeje.

Aby to bolo jasne označené, pád veľkého Babylonu je zahraný dramaticky anjelom, ktorý hádže „kameň veľký ako žarnov“ do mora a hovorí:

„Takto prudko bude zvrhnutý Babylon, veľké mesto, a už ho nik nenájde“ (Zj 18,21).

Prorok Jeremiáš urobil rovnaké gesto, aby symbolizoval pád historického Babylonu. Na Boží príkaz hodil do Eufratu kameň a povedal: „Tak klesne Babylon a nepovstane viac z pohromy, ktorú privediem naň“ (Jer 51,64). Gesto, aj jeho význam, sú v obidvoch prípadoch rovnaké. Len hodený predmet je iný. V tomto prípade predstavuje Babylon mlynský, nie obyčajný, kameň.

Tento detail je dôležitý, pretože o mlynskom kameni je vzápätí zmienka ako o znamení života (Zj 18,22). To, že je možné hodiť mlynský kameň jasne ukazuje, že už niet nikoho, kto by ho použil, už nie je život. Mlynský kameň býval taký nevyhnutný, že Mojžišov zákon zakazoval, aby sa bral ako záloha, lebo taký človek „by bral do zálohy život“ (5 Moj 24,6). K tomu sa pripája skutočnosť, že „mlynský kameň“ je ťažší ako kameň. Na jeho obrátenie bol potrebný kôň alebo osol.

V tomto prípade je potrebný „silný anjel“ (Zj 18,21). Mlynský kameň sa teda o to istejšie ponára do vody. Anjel dokonca komentuje, že mlynský kameň je zvrhnutý „prudko“ (Zj 18,21).

Všimnime si, že ide o more, nie iba o rieku, do ktorej je hodený. Všetky tieto detaily spolu súvisia a zdôrazňujú definitívny charakter pádu Babylonu. Smútok nad ním je absolútny. Na druhej strane je to dokonca útecha. Lebo už nie je nič, čoho by sa bolo treba báť, v budúcnosti sa nebude nič také opakovať. Táto správa je potešujúca, najmä ak si spomenieme, že „našla sa v ňom krv prorokov a svätých i všetkých povraždených na zemi“ (Zj 18,24). Kniha Zjavenie teda zaznamenáva túto udalosť so silnou emóciou. S radosťou nad spravodlivým súdom sa spája záruka nádeje.

V 18. kap. Ján predstaví mesto, ktoré napokon skončí v plameňoch. Toto mesto budú oplakávať obchodníci, kupci, námorníci i králi. Kupci, pretože získali z neho svoje bohatstvo. Námorníci, pretože po mori transportovali tovar na veľké vzdialenosti. Králi, pretože do tohto mesta prichádzali, aby sa zabávali. Mesto sa v jednom okamihu mení na hromadu ruín. Z bezpečnej vzdialenosti králi, námorníci i kupci pozorujú, divia sa a nariekajú.

Za celou kapitolou je však príbeh. Ján dáva poslednú výzvu, ale to je zarámované do ilustrácie, do príbehu štyroch miest.

NINIVE, Jonáš a Náhum 3

Ninive bolo hlavným mestom Asýrskej ríše. Pôvodní obyvatelia sem prišli pravdepodobne po stavbe Babylonskej veže. A pretože to boli Babylončania nielen pôvodom, ale aj povahou, skoro aj toto mesto sa stalo symbolom bezbožnosti. Podobne ako v Sodome, aj v tomto meste boli niektorí, ktorí neboli ako ostatní. Zaujímali sa o duchovné veci a nebolo im ľahostajné, v akom stave sa nachádzajú. Pán Boh do tohto mesta posiela Jonáša. Najprv nechce, potom ide.

Nakoniec, po svojej skúsenosti z morských hlbín usúdil, žeby bolo lepšie pokračovať vo svojom poslaní, ktoré mu dal Pán Boh. A tak sa do mesta dostáva. Keď tam prišiel, začal kázať. Deň čo deň Jonáš kázal a nakoniec, ľudia v tomto meste činili pokánie a nikto nemusel zahynúť. Ninive nám pripomína, že Boh nechce, aby niekto zahynul. On chce, aby všetci činili pokánie a boli spasení. Pán Boh vie o svojich verných. Duch Svätý nás viedol aj pri našom štúdiu k tomu, aby sme sa pripravili na návrat Ježiša Krista.. On nechce aby niekto zahynul, ale aby sme boli spasení.

SODOMA, Genesis 19

Pán Boh poslal svojich anjelov do Sodomy, aby varoval Lóta pred blížiacou sa skazou. Jediný spôsob, ako zachrániť svoje životy je to, že odídu z mesta. Ale Lót, jeho žena a dcéry žili v meste dlho a cítili sa tam dobre. Poznali ľudí, mali tam známych a príbuzných. Lótove dcéry sa tam vydali. Poznali vplyvných ľudí.

Bolo ťažké odtrhnúť sa od tohto všetkého, čo im bolo blízke. Prichádzajú však dvaja anjeli. Oni hovoria Lótovi, že je nevyhnutné, aby odišiel. Varujú ho, že celé mesto bude zničené a jediná možnosť záchrany je, aby toto mesto opustili. Lót ešte v noci varoval členov svojej rodiny. Išiel za dcérami, hovoril s ich manželmi.

Prosil ich, aby s ním odišli. Nebol úspešný. Ráno, nasledujúceho dňa, anjeli varujú Lóta. Je čas odísť. Nie je možné ďalej váhať. Je nutné sa rozhodnúť a vykročiť. Je nepochybné, že myšlienka na to, že Lót musí opustiť svoje dcéry, svojich zaťov a zrejme aj svojich vnukov naň musela ťažko doliehať. Nakoniec, pomocou anjelov, Lót, jeho žena a dve slobodné dcéry odchádzajú do bezpečia.

Anjeli odišli a Lót pokračuje na ceste k záchrane. Avšak, cestou sa stala ďalšia katastrofa. Jeho žena sa obzrela a premenila sa na soľný stĺp. V živote človeka prichádza čas, keď je treba povedať áno Pánu Bohu, aj keď to znamená pretrhnutie zväzkov s tými, ktorí sú nám blízki a ktorých máme radi.

Zvrátenosť života, ktorú sa snaží satan nanútiť všetkým ľuďom a naliehavosť Božieho volania znamená, že prichádza čas, keď je potrebné oddeliť sa od toho, čím sme žili, čo sme robili a čo nám bolo známe, keď je to v rozpore s nasledovaním Krista.

BABYLON, Daniel 5-6 a Ezdráš 7

Pretože ľudia ignorovali znamenia času, boli prekvapení. Jednej noci Babylon náhle skončil svoju existenciu. Príbeh Babylona chce však ukázať čosi viac. Nielen to, že jedného dňa náhle príde zahynutie. Daniel bol ministerským predsedom Babylonu. Bol takou legendou múdrosti, čestnosti a štátnickej rozvážnosti, že aj vládca Médo-perzskej ríše ho požiadal, aby slúžil v jeho vláde.

Krátko potom, zrejme aj pod vplyvom Daniela, perzský kráľ vydáva dekrét, na základe ktorého sa 70 rokov babylonského zajatia končí a všetci sa môžu vrátiť do Jeruzalema, aby mohli postaviť mesto a obnoviť chrámové služby. Pád Babylona znamenal aj oslobodenie Božieho ľudu a nástup na cestu domov do Jeruzalema, aby sa opäť mohli klaňať Bohu v jeho chráme.

Skoro padne duchovný Babylon a Boží verný ostatok bude oslobodený, aby mohol ísť do svojho nebeského domova a tam uctievať svojho Kráľa a Spasiteľa.

TÝRUS, Ezechiel 26-27

Bol centrom obchodu. Nachádzal sa na hranici dnešného Izraela a Libanonu, na brehu mora. Pretože mal príjemné stredozemné podnebie a prístav, skoro sa stal Týrus centrom obchodu starovekého sveta. Feničania, ako sa nazývali obyvatelia tohto mesta, sa stali veľkými obchodníkmi.

Ale tam, kde je bohatstvo, je obyčajne aj neresť a tak to bolo aj v Týre. Pán Boh povolal Ezechiela, aby varoval Týrus pred dôsledkami, ktoré plynú z toho, ak nebude odpovedať na Božie výzvy.

Dôvod, prečo Ján na konci svojej knihy spomína mesto Týrus je ten, aby nám ukázal, že príde čas, keď Pán Boh povie dosť. A tí, ktorí odmietli uposlúchnuť nakoniec zahynú. Svet hriechu bude úplne zničený, práve tak, ako starý Týrus. Ak ľudia odmietajú Božie volanie a zavrhujú jeho milosrdenstvo, nemôžu počítať, že budú žiť večne s ním v jeho domove.