Peter, ty si skala … alebo nie?

Biblický výklad a spásna Skala v Písme

Peter ty si skala… Meno Peter znamená kameň, skala. Peter však nebol skalou, na ktorej bola cirkev založená. Pekelné brány ho predsa premohli, keď zaprel svojho Pána zaklínaním a prísahou. Cirkev však bola postavená na tom, proti ktorému brány pekla boli bezmocné. Stáročia pred Spasiteľovým príchodom Mojžiš poukázal na spásnu Skalu Izraela (5 Moj 32:4). Žalmista spieval o „Skale svojho spasenia” (Ž 62:7). Izaiáš napísal…

„Preto takto vraví Hospodin, Pán: Ajhľa, ja kladiem na Sione kameň, kameň osvedčený, vzácny uholný kameň, pevne založený“ (Iz 28,16).

Sám Duchom inšpirovaný Peter vzťahuje toto proroctvo na Ježiša. Hovorí:

„Keď ste okúsili, aký dobrý je Pán, prichádzajte k nemu, k živému kameňu, ktorý ľudia síce zavrhli, ale pred Bohom je vyvolený a vzácny, a dajte sa budovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista“ (1 Pet 2,3-5).

„Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený, a je ním Ježiš Kristus“ (1 Kor 3,11).

Ježiš povedal:

„Na tej skale vystavím svoju cirkev” (Matúš 16:18).

V prítomnosti Boha a všetkých nebeských bytostí, v prítomnosti neviditeľnej armády Kristus založil svoju cirkev na živej skale. Tou skalou je on sám – jeho telo pre nás zmučené a ranené. Proti cirkvi postavenej na tomto základe brány pekla nič nezmôžu.

Aká slabá bola cirkev, keď Kristus vyriekol tieto slová! Veriacich bola len hŕstka a proti nim sa mala obrátiť všetka moc démonov a zlých ľudí; no napriek tomu Kristovi nasledovníci sa nemali ľakať. Stáli „na Skale svojej sily“, nemohli byť teda premožení. Viera šesťtisíc rokov stavala na Kristovi. Šesťtisíc rokov dorážali záplavy satanského hnevu na Skalu nášho spasenia, ona však nepohnute stojí ďalej. Peter vyjadril pravdu, ktorá je základom viery cirkev a Ježiš ho teraz poctil ako predstaviteľa všetkých veriacich. Povedal:

„Dám ti kľúče nebeského kráľovstva: Čo zviažeš na zemi, bude zviazané na nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané na nebi“ (Mat 16,19).

Kristove slová sú „kľúčmi kráľovstva”. Jeho slovom je vlastne celé Písmo a má kľúčový význam. Kristove slová majú moc otvoriť i zavrieť nebesá. V nich sú vyjadrené podmienky, za ktorých sú ľudia prijatí alebo zavrhnutí. Úsilie zvestovateľov Božieho slova sa tak môže stať vôňou života k životu, alebo vôňou smrti na smrť. Ich poslanie má večný dosah.

Spasiteľ nezveril dielo evanjelia Petrovi osobne. Keď neskôr tieto slová opakoval, vzťahoval ich priamo na cirkev. V podstate to isté povedal dvanástim ako predstaviteľom celého tela veriacich. Keby bol Ježiš poveril zvláštnou mocou jedného učeníka nad iných, nemuseli sa dohadovať, kto z nich by mal byť väčší. Boli by sa podriadili rozhodnutiu svojho Majstra a boli by si vážili toho, ktorého určil sám. Kristus nielenže za vodcu nikoho neustanovil, ale svojim učeníkom povedal:

„Vy sa však nedávajte volať: Majstre… ani sa nedávajte volať vodcami, lebo jeden je váš vodca, Kristus“ (Mat 23,8-10).

„Hlavou každého muža je Kristus“ (1 Kor 11,3).

Boh, ktorý dal všetko za podnož Spasiteľovi, „jeho ustanovil nad všetkým za hlavu církvi, ktorá je jeho telo, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom“ (Ef 1,22.23). Kristus je základom cirkvi a ona ho musí poslúchať ako svoju Hlavu. Nemá závisieť od človeka a človek ju nemá ovládať. Mnohí si myslia, že zodpovedné miesto v cirkvi im dáva moc diktovať, čo iní ľudia majú veriť alebo robiť. Boh taký nárok neschvaľuje.

Spasiteľ hovorí: „Vy všetci ste bratia“ (Mat 23,8). Všetci sú vystavení pokušeniu a podliehajú omylom; na žiadnoho smrteľníka sa nemôžeme spoľahnúť, že nás bezpečne povedie. Skalou viery je živá prítomnosť Krista v cirkvi. O ňu sa môže oprieť aj ten najslabší, a tí, čo sa pokladajú za najsilnejších, prejavia sa ako najslabší, ak ich silou nebude Kristus.

„Prekliaty je muž, ktorý dúfa v človeka a telo robí svojou oporou“ (Jer 17,5).

Pán je „skalou, dokonalé je dielo jeho“ (5 Moj 32,4).

„Blahoslavení sú všetci, čo sa k nemu utiekajú!“ (Ž 2,12).

Autorita pápeža a Kristus ako uholný kameň

Autorita pápeža, ktorú katolíci majú a ktorá určuje jedinečnosť postavenia katolíckej cirkvi nad kresťanmi, je autorita pápeža. Pápež ako viditeľná hlava Kristovej Cirkvi. Pápež ako ten, ktorý schvaľuje, čomu majú katolíci veriť.

Keď som začal intenzívne skúmať Božie slovo a pápeža, a kým som ešte veril a duchovne bol v Katolíckej cirkvi, najdlhšie čo mi vŕtalo hlavou boli myšlienky: pápež skala, Kristus uholný kameň. Nad touto myšlienkou som rozmýšľal dňom i nocou vyše mesiaca. Nevedel som akú funkciu má pápež ako skala v Cirkvi a Kristus ako uholný kameň v Cirkvi. Pýtal som sa stále Ducha Svätého na objasnenie a pochopenie tejto myšlienky.

Spomínal som si, ako som rekonštruoval drevený dom. Začínal som od základov. Boli kamenné. Na každom rohu domu a rohu izieb bol v hĺbke asi pol metra jeden obrovský kameň. Uholný kameň. Na uholných kameňoch stál celý dom. Popod drevené steny bola len výplň zo skál. Keď som sa pokúšal vybrať jeden uholný kameň, nedal sa. Odhadujem jeho hmotnosť na cca 300kg. Tak som kamene nechal, nech budú aj v novom základe…

Uholný kameň zo základu stavby som sa snažil aplikovať na Krista a pápeža ako skalu. Rozmýšľal som stále ako to spolu súvisí a nevedel som pochopiť. Keď som po čase prišiel na to cez Božie slovo, pochopil som, že sa to ani dokopy dať nedá. Pochopil som, že kameň a skala je jedno a to isté a tým môže byť jedine Kristus. V katolíckej Biblii dolu vo vysvetlivkách ma oklamali.

Pápežove skutky v Assisi bol začiatok skúmania pápeža a pochopenie, kto je skalou a uholným kameňom bol bod zlomu, v ktorom som prestal dôverovať autorite pápeža a začal veriť autorite Biblie. Od tohto bodu zlomu sa mi poznanie Biblie začalo vyjasňovať a zanedlho som pochopil celé základné Božie učenie v Biblii.

Kristus ako Skala: Petrov výrok a Jeho Význam pro Kristovu Církev

 (Mt 16:18 [SSV])„Ja ti hovorím, ty si Peter a na tej skale si postavím cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“

Pozrime sa do originálneho textu Matúša, ktorý bol napísaný v gréčtine. Doplním do vety pre pochopenie len slová Peter a skala. Originálna veta v gréčtine znie takto:

Ty si Petros a na tejto petra postavím svoju cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.

Grécky preklad slova Petros (mužský rod) je malá skala, kamienok, čo sa zmestí do ruky. Grécky preklad slova Petra (ženský rod) je obrovská skala, obrovský skalnatý kopec. Veta s prekladom Petra a skaly znie takto:

Ty si malá skalka a na tomto skalnom masíve postavím svoju cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.

Kto, alebo čo je tá skala, na ktorej má stáť Kristova Cirkev? Všimnime si niekoľko viet dozadu. Tam Peter vyznáva Ježišovi, keď sa ho pýta, za koho ho pokladajú:

(Mt 16:16 [SSV]) Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“

Táto odpoveď Petrova je skala. Skala základná, kameň uholný, skala na ktorej je postavená Kristova Cirkev. Je to veta: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Kto číta Bibliu, v Starom Zákone číta mnohokrát – Boh je tá skala, Mesiáš bude kameň uholný… Aj celý Nový zákon hovorí – Kristus je tou skalou, tým uholným kameňom.

Poznámka: v Gréčtine skala a kameň je jedno a to isté slovo – petra = skalný masív.

To je zvlášť zaujímavé, že celá Biblia hovorí o Bohu a Kristovi ako skale a zrazu jedna veta by mala narušiť celú túto schému? Zapamätajme si – Biblia si neprotirečí. To by si potom Boh protirečil. Keby bol Peter tou skálou, na ktorej má stáť Cirkev, ktorú nepremôžu pekelné brány, Biblia by si protirečila. Namiesto Ježiša Krista a Boha by dosadila človeka. No Biblia nič také nepovedala. Skaly pred a skaly po tomto Petrovom vyznaní sú stále v Biblii Boh a Kristus. Sám Peter vo svojom liste hovorí, že Kristus je ten kameň a skala:

(1Pt 2:4-9) Prichádzajte k nemu, k živému kameňu, ktorý ľudia síce zavrhli, ale pred Bohom je vyvolený a vzácny, a dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista. Preto je v Písme: „Hľa, kladiem na Sione (NIE V RÍME!) kameň uholný, vyvolený a vzácny; kto v neho verí, nebude zahanbený.“ Vám teda, ktorí veríte, je na česť; pre tých však, čo neveria: „Kameň, čo stavitelia zavrhli, sa stal kameňom uholným“,„kameňom úrazu a skalou pohoršenia“. Oni naň narážajú, lebo neveria slovu. A na to sú aj určení. Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla.

To isté Peter vyhlasuje aj v Skutkoch apoštolských:

(Sk 4:11 [SSV]) On je kameň, ktorý ste vy, stavitelia, zavrhli, a on sa stal kameňom uholným.

Čo nám Peter cez tieto verše hovorí – Kristus je kameň, skala. Máme sa vbudovávať do duchovného domu – čiže duchovný dom je dom postavený na Kristovi. Je to Kristova Cirkev. Máme prinášať duchovné obety. Všetci (nie telesné obety kňazov, ale duchovné obety veriacich). Kňazov a obety Nový zákon nemá.

Máme veriť v tento kameň, na ktorom je postavená nepremožiteľná cirkev – v Ježiša Krista – a nie pápeža. Máme veriť Božiemu slovu, nie nejakému ľudskému učeniu, Tradícii, učeniu, ktoré nám pápež schváli. Tí, ktorí veria, tí sú kráľovskí kňazi, dedičia, ktorí majú zvestovať slávne skutky Ježiša Krista. Všetci sme kňazi povolaní ohlasovať, nie je to len určitá skupinka. Všetci.

Na týchto dôkazoch vidíme, že Kristus je tou skalou, že vyznanie „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ je tou skalou, na ktorú sa budú všetci padať a lámať sa, ktorí neveria Božiemu slovu. Na tomto vyznaní stojí spása človeka, teda základ pre tých, ktorí chcú byť spasení, pravá Cirkev, ktorú pekelné brány nepremôžu. Nie je to teda katolícka cirkev, ani pápež, ani iná cirkev, ktorí si toto o sebe myslia. Sú to všetci spasení z každej „cirkvi“, ktorých základ je vyznanie Ježiša za Mesiáša a uverenie a živenie sa jedine Božím slovom.

Ďalej si musíme uvedomiť, že Ježiš povedal „na tejto skale…“. Nepovedal „na tebe…“. Je tu ešte jedna dôležitá veta, po tom ako Peter vyznal Krista:

(Mt 16:20 [SSV]) Potom prikázal učeníkom, aby nikomu nehovorili, že on je Mesiáš.

Táto veta neoznamuje, že učeníci majú hovoriť, že Peter je skala. Skôr im Ježiš zakazuje hovoriť, že on sám je Mesiáš. Viacerí cirkevní otcovia zo storočí 3–8, ako Origenes, Hieronym a Gregor Naziánsky, vo svojich výkladoch k Mt 16,18 vždy zdôrazňujú Krista ako skalu alebo poukazujú na Petrovo vyznanie, že Ježiš je Mesiáš, ako na základný pilier viery.

V Jánovi 21,16-17 sa slová „pas moje ovce, pas moje baránky“ interpretujú katolíckou tradíciou ako dôkaz o Petrovej autorite, a tým aj o postavení pápežov. Avšak v nasledujúcich veršoch Peter aplikuje princíp „pasenia“ na všetkých starších cirkvi, čím zdôrazňuje spoločnú zodpovednosť všetkých duchovných vodcov:

 (1Pt 5:1-3 [SSV]) Starších, čo sú medzi vami, prosím ako spolu-starší a svedok Kristových utrpení, ale aj účastník jeho slávy, ktorá sa má v budúcnosti zjaviť: Paste Božie stádo, ktoré je u vás; starajte sa oň nie z prinútenia, ale dobrovoľne, podľa Božej vôle, nie pre mrzký zisk, ale ochotne; nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda.

Peter a jeho postavenie medzi apoštolmi

(Gal 2:8-9) … veď ten, ktorý pomáhal Petrovi v apoštoláte medzi obrezanými, pomáhal aj mne medzi pohanmi -, a keď poznali milosť, ktorú som dostal, Jakub, Kéfas a Ján, ktorých pokladali za stĺpy, podali mne a Barnabášovi pravicu na znak spoločenstva, že my pôjdeme medzi pohanov a oni medzi obrezaných.

Apoštoli sa považovali za rovnocenných. Nikde v Novom zákone nenájdeme náznak, že by Peter mal vyššie postavenie ako ostatní. Naopak, tento citát ukazuje, že Jakub, Kéfas (Peter) a Ján boli si rovní vo svojej službe. Ďalej sa dozvedáme, že Peter bol apoštolom židov, zatiaľ čo Pavol bol apoštolom pohanov. Na základe Biblie by sme mohli považovať Pavla za kľúčovú autoritu po Kristovi, keďže to bol práve Pavol, kto priniesol evanjelium pohanom mimo Izraela, čím umožnil šírenie kresťanstva do sveta.

V ďalšom citáte Ježiš upozorňuje Petra, aby sa nezaujímal o Božie plány s Jánom: „Čo teba do toho?“ (porov. Jn 21, 22). Tento verš jasne naznačuje, že Peter nemal nadradené postavenie nad Jánom. Situácia sa odohráva krátko po Petrovom vyznaní lásky k Ježišovi, kde Peter hovorí: „Pane, ty vieš, že ťa milujem“ (Jn 21, 15–17).

(Jn 21:21-23) Keď ho teda Peter zazrel, povedal Ježišovi: „Pane, a čo bude s týmto?“ Ježiš mu odpovedal: „Ak chcem, aby zostal, kým neprídem, čo teba do toho? Ty poď za mnou!“ A tak sa medzi bratmi rozchýrilo, že ten učeník neumrie. No Ježiš mu nepovedal: „Neumrie,“ ale: „Ak chcem, aby zostal, kým neprídem, čo teba do toho?“

Kľúče nebeského kráľovstva

(Mt 16:19 [SSV]) Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.

Ďalší kameň úrazu pre tých, ktorí nepoznajú Božie slovo a popierajú, že sa vysvetľuje samo – prostredníctvom Božieho slova. Nie je potrebný žiadny učiteľský úrad, ale Svätý Duch a hlboké poznanie Písma. Výrok „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva“ (Mt 16,19) sa vzťahuje na Petrovo prvé ohlásenie po Turíciach, keď vystúpil pred ľud a ohlásil Božie slovo a príchod Božieho kráľovstva. Tým Peter splnil svoju úlohu – otvorenie nebeského kráľovstva ľuďom cez prvé verejné ohlasovanie.

Čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.

Čitateľ Biblie vie, že toto neplatí len pre Petra, ale pre všetkých učeníkov! (porov. Mt 18,18). Ježiš mal mnoho učeníkov, nielen apoštolov (porov. Lk 6,3). Kto je teda učeník? Všetci, ktorí sa rozhodli ísť za Ježišom bez ohľadu na obete (porov. Lk 14,26–33). Práve títo môžu „zväzovať a rozväzovať“ v mene Ježiša, nie v mene žiadnej cirkvi či organizácie.

Človek nemôže slúžiť dvom zvrchovaným pánom – Kristovi a pápežovi. Ježišovo učenie odporuje zákonom a dogmám, ktoré vymysleli pápeži. Ako Ježiš povedal, buď jedného bude milovať a druhým pohŕdať, alebo naopak (porov. Mt 6,24).

(Mt 22:37 [SSV]) Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!

Kódex Kánonického práva vyhlasuje:

Kán. 752 – Aj keď nie súhlas viery, predsa však nábožnú poslušnosť rozumu a vôle treba prejaviť náuke, ktorú buď Najvyšší veľkňaz, alebo kolégium biskupov hlása o viere alebo mravoch, keď vykonávajú hodnoverné magistérium, hoci túto náuku nezamýšľajú vyhlásiť definitívnym úkonom; veriaci sa teda majú starostlivo vyhýbať tomu, čo sa s ňou nezhoduje.

Každý si môže vybrať svojho pána. No len jeden Pán zomrel za teba!

Je pápež Kristov nástupca?

Biblia nikde nehovorí, že by Peter a následne pápeži boli nástupcami Krista. Nie je uvedené, že by existovala viditeľná hlava cirkvi na zemi alebo že by niekto vlastnil kľúče do nebeského kráľovstva. Ak čítaš a poznáš Božie slovo, odpovede sú jasné. Vieš si predstaviť, že by Peter:

• Ako rybár, ktorý chodil v jednoduchých šatách, obliekal purpur a kment, teda najdrahšie oblečenie, a menil by si tieto šaty na každú príležitosť?
• Spätý s prírodou by žil v strede veľkého mesta, v betónovom alebo murovanom komplexe?
• Vlastnil sedem vrchov v Ríme?
• Ako „šéf pozemskej cirkvi“ mal množstvo galérií, sôch, zlata, rozsiahle majetky či podiely vo veľkých firmách a bankách (vrátane VÚB banky na Slovensku)?
• Zastával pozíciu najvyššieho predstaviteľa štátneho zriadenia, akým je dnes Vatikán, a uzatváral medzinárodné zmluvy so štátmi či organizáciami, ako je OSN (že by vtedy uzatváral dohody s Rímskou ríšou, Egyptom či Gréckom)?

(Lk 22:24-26) Vznikol medzi nimi aj spor, kto je z nich asi najväčší. Povedal im: „Králi národov panujú nad nimi, a tí, čo majú nad nimi moc, volajú sa dobrodincami. Ale vy nie tak! Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca ako služobník.“

História Katolíckej cirkvi ukazuje pravý opak tohto verša. Už od 4. storočia sa rímski biskupi, neskôr pápeži, začali spolčovať s mocenskými štruktúrami štátu. Po skončení prenasledovania kresťanov a nástupe cisára Konštantína sa z kresťanstva stalo mocenské a politické zriadenie. Keď už biskupovi Ríma územie Ríma nestačilo, postupne si prisvojil moc nad svetom. Biskupi Ríma, neskôr pápeži, sa počas histórie často spolčovali s kráľmi a vplyvnými osobami, vzájomne sa dosadzovali a ovplyvňovali. Kristus však jasne zakazoval tento druh správania: „Králi národov vládnu nad nimi… Ale vy tak nerobte!“ (Lk 22,25–26).

Biblia nikde nepíše, že Kristova cirkev má mať svetskú moc, ako to praktizuje Katolícka cirkev. Tá má dnes veľvyslanectvá v každom štáte, pričom štáty majú svojich veľvyslancov vo Vatikáne. Tento politicko-svetový vplyv odporuje pôvodnému Ježišovmu učeniu. Peter písal kresťanom:

(1Pt 2:13-14 [SSV]) Kvôli Pánovi sa podriaďujte každej ľudskej ustanovizni: či už kráľovi ako najvyššiemu, alebo miestodržiteľom ako tým, ktorých on posiela trestať zločincov a chváliť dobrých.

História cirkvi nám ukazuje, že pápeži konali naopak, než učil Kristus. Považovali sa za zvrchovaných vládcov, ktorých zákony musia poslúchať aj králi zeme. Táto prax nadobudla nový rozmer počas pontifikátu pápeža Mikuláša I. (856–867), ktorý povedal:

„Je zrejmé, že papežové nemohou být vázáni či rozvázáni nějakou pozemskou mocí – dokonce ani sv. Petrem kdyby se vrátil, protože Konstantin Veliký doznal, že papežové jsou zde na místě Boha a božstvo nemůže být souzeno žádným člověkem! A proto my jsme neomylní, a ať už jsou naše činy jakékoliv. Nezodpovídáme za ně nikomu než nám samým!“

Vieš si predstaviť, že by mal Peter v každom štáte svojho veľvyslanca, ktorý by sídlil vo veľkom luxusnom sídle? V Bratislave, na Slavíne, sídli vatikánsky veľvyslanec v jednej z najkrajších a najdrahších lokalít Slovenska. Toto sídlo je oplotené, chránené bezpečnostným systémom a dýcha prepychom, ktorý mnohým, podobne ako mne počas štúdia v Bratislave, vyvoláva otázky o pravej chudobe Rímskokatolíckej cirkvi.

Vieš si predstaviť, že by Peter cestoval na pápežskom mobil a davy by mu skandovali rôzne heslá na jeho meno? Peter by určite kráčal ako najjednoduchší človek. Ak by niekto skandoval jeho meno, odpovedal by:

„Bohu vzdajte slávu, iba Bohu patrí sláva.“

Skutky apoštolov (Sk 12,22) nás varujú príkladom Herodesa, ktorého davy chválili: „Toto je hlas Boží, nie ľudský.“ Keď nevzdal slávu Bohu, následky boli tragické. Podobne v Skutkoch 3,12–16, keď Peter uzdravil chromého, povedal:

„Čo na nás hľadíte, akoby sme to urobili vlastnými rukami? Boh oslávil Ježiša týmto skutkom. Viera v Ježišovo meno to dokázala.“

Peter vždy vyvyšoval Ježiša Krista a bolo mu proti srsti, aby ho niekto oslavoval. Vieš si predstaviť, že by Peter vymyslel nejakú náuku alebo prevzal z tradície teóriu, ktorú by presadzoval ako nevyhnutnú pre spásu? Že by preklial tých, ktorí by neuverili v jeho učenie, namiesto toho, aby nasledovali Božské zjavenie? Pápeži však takýto krok urobili. Sám Peter spolu s apoštolmi jasne povedal:

„Boha treba poslúchať viac ako ľudí.“ (Sk 5,29)

Aj po Petrovom vyznaní lásky k Ježišovi Kristovi, Peter nebol neomylný. Aj on mal chyby, čo zdôrazňuje Pavol, ktorý ho karhá:

„Keď som však prišiel do Antiochie, otvorene som sa mu postavil, lebo si zaslúžil výčitku.“ (Gal 2,11–16)

Pavol bol nazvaný „apoštolom pohanov“ (Ef 3,8), kým Peter kázal Židom (Gal 2,8). Ak bol Peter apoštolom Židov, prečo by jeho údajní nástupcovia mali byť najvyššou autoritou pre pohanov? My, ktorí nie sme Židia, sme prijali evanjelium prostredníctvom Pavla, ktorému bolo zjavené, ako má pohanom zvestovať náuku o hriechu, ospravedlnení a pokání z mŕtvych skutkov. Pavlova náuka a Jánovo evanjelium sú hlavné základy kresťanskej náuky. Napriek tomu však pápeži vymysleli nové učenie, iné evanjelium, a tvrdia, že katolíci sa majú držať len učenia Katolíckej cirkvi. Božie slovo majú čítať iba vo svetle výkladu, ktorý podáva cirkev, nie podľa vedenia Ducha Svätého.

Rúhanie v Assissi a spojenie s démonickými náboženstvami

Pápež Ján Pavol II. bol ten, ktorý ma vyprovokoval skúmať znamenia čias. Podľa katolíckej tradície bol považovaný za hlavu cirkvi, skalu, druhého Krista, svätého Otca a neomylného v učení. Čím viac som skúmal jeho kroky a náuku Katolíckej cirkvi, tým viac som bol presvedčený, že žijem v omyle.

Vrcholom stretnutia v Assissi bolo, keď sa rôzne náboženstvá spoločne pomodlili modlitbu „Otče náš“. To boli náboženstvá vyznávajúce démonov – animisti, ucívatelia hadov, šamani, ucívatelia ohňa, špiritisti… Tvrdili, že ich otcom je Boh Otec nebeský. Aká lož! Aké rúhanie! V skutočnosti ich otcom je Satan. Teraz už chápem, že pápež mal pravdu, keď tvrdil, že Katolícka cirkev má s nimi spoločného otca, ale nie toho nebeského, ale jeho temného opaku.

Na prípravu ďalšieho stretnutia náboženstiev, ktorú vzal Benedikt XVI. ako pokračovanie kroku svojho predchodcu, bola príprava na ďalšie stretnutie, kde františkánski mnísi spievali spolu so židom „Allah je náš Boh“. Toto video bolo predtým zmazané na niektorých stránkach, ale teraz je opäť dostupné, a môžete si ho pozrieť nižšie, bolo nedávno zverejnené. Dával som si stále otázky:

V aké náboženstvo to ja verím? V akú cirkev to ja verím? Kto je to vlastne pápež? Akého Boha vyznávame, keď pred ostatnými náboženstvami svoju vieru musíme skrývať? Svoje symboly odstraňovať? Keď démoni sú podľa tohto skutkového vyjadrenia – odstránenia náboženských symbolov – viac ako Boh? Kto je to ten náš vodca, ktorý sa hanbí za svoju vieru, svojho Boha, svoje náboženstvo?

V doktrínach vyhlasuje katolícka cirkev za jedinú a pravú, a na tomto stretnutí dával katolícku vieru na rovnakú úroveň s démonickými náboženstvami? Vlastne skutok odstránenia katolíckych symbolov znamenal, že sa hanbí za svoju vieru a že katolícka viera je menej ako iné náboženstvá a démonické náboženstvá?

Skúmal som, či počas svojho života robil Ján Pavol II. verejné pokánie z popretia Boha. Nerobil. Nikde som nečítal jeho vyhlásenie, že tie stretnutia s démonickými náboženstvami a tie skutky, čo sa v Assisi konali, boli chybou. Ani slovká ľútosti z tohto skutku nikde neboli. Ba naopak – pokračovalo sa a pokračuje sa ďalej v stretávaní sa kresťanských a démonických náboženstiev, kde si démonické náboženstvá na týchto stretnutiach stále vykonávajú svoje rituály a okiadzajú katolíkov aj kresťanov.

Minulý rok (2011) pápež Benedikt XVI. znova pokračoval v tomto stretnutí náboženstiev. Bolo to tri dni, najprv v Assisi, potom vo Vatikáne, a nakoniec znovu v Assisi. Doteraz ani on nekonal pokánie, ani za Ján Pavla II., ani za seba. Ba čo viac – v Krakove, v centre Božieho milosrdenstva, kardinál Dživiš, ktorý bol radcom Jána Pavla II., tiež uskutočnil stretnutia mladých týchto kresťanských a démonických náboženstiev. Krakow – centrum Božieho milosrdenstva katolíkov.

Ak zodpovedne skúmame Bibliu, nedovedie nás to ku katolíckemu učeniu o pápežovi. Jednu pravdu o pápežoch ale musím napísať. Pápeži majú kľúč. Aj Biblia o tom hovorí:

(Lk 11:52 [SSV]) Beda vám, zákonníci, lebo ste vzali kľúč poznania! Sami ste nevošli, a tým, čo chceli vojsť, ste zabránili.

(Mt 23:13,15[SSV]) Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi! Sami doň nevchádzate, a tým, čo vchádzajú, vojsť nedovolíte. Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, lebo obchádzate more i zem, aby ste získali jedného novoverca, a keď sa ním stane, urobíte z neho syna pekla dva razy horšieho, ako ste sami!

Jedinou autoritou každého kresťana je Božie slovo.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )