IV. Otvorené dvere na nebi

OBSAH

Pre rýchlu orientáciu medzi článkami:

I. Boh, ktorý prichádza

II. Sedem listov – 1.časť // III. Sedem listov – 2.časť

IV. Otvorené dvere na nebi // V. Rozlomenie siedmich pečatí

VI. Mlčanie nebies // VII. Trúba smrti

VIII. Anjel s otvorenou knihou // IX. Žena a drak

X. Šelmy a ľudia // XI. Letiaci anjeli

XII. Posledné rany a Egypt // XIII. Posledná noc a Babylon

XIV.Posledná vojna a Had // XV. Boh, ktorý už neodíde

V nasledujúcom videní sa Jánovi odhaľujú „otvorené dvere na nebi“ (ľ Zj 4,1) a Jána znovu zaujme ten istý hlas, ktorý ho prekvapil na začiatku videnia. „Vystúp sem“, znie výzva z výšin (Zj 4,1). To, čo vidí potvrdzuje, že sa nachádza v novom prostredí:

„A hľa, na nebi stál trón a na tróne bol Sediaci“ (Zj 4,2).

Kniha Zjavenie sa zo všetkých kníh Novej zmluvy najviac odvoláva na trón. Zo 62 výskytov slova „trón“ v Novej zmluve sa 47 nachádza v knihe Zjavenie, potom nasleduje evanjelium podľa Matúša, kde sa vyskytuje iba štyrikrát.

Už táto skutočnosť vyjadruje dôležitosť tohto motívu v Jánovom videní. Jánových súčasníkov, ktorých sa pozemské tróny, najmä trón cisára, priamo dotýkali, čitateľom všetkých dôb, ktorí sa obávajú moci, alebo sa o ňu usilujú, kniha Zjavenie niekoľkokrát pripomína, že existuje „trón na nebi“, vyvýšený nad všetky tróny. Slovo „trón“ je kľúčovým slovom 4. kapitoly. Zo 47 použití v Zjavení sa 14x nachádza v tejto kapitole.

Tento trón sám o sebe je prakticky neopísateľný. Ján sa uspokojuje iba so zmienkou o ňom. Rovnako je to s osobou, ktorá sedí na tróne. Nie je tu žiadny opis toho, ako vyzerá, iba náčrt akéhosi porovnania. Ján nie je schopný presne identifikovať to, čo vidí.

Skutočnosť presahuje slová. Je teda viac básnikom než prorokom, keď opisuje svoje videnie pomocou obrazov, ktoré sú súčasťou jeho sveta. Tá osoba a prostredie okolo nej sa mu javí ako tri drahokamy: jaspis, karneol a smaragd. To, že tieto tri kamene sú presne pomenované, ukazuje, že to nie je iba básnický štýl alebo dojem, ale určitá súvislosť. Tieto tri kamene sa nachádzali na náprsníku veľkňaza (2 Moj 28,17). V skutočnosti ich vidíme pohromade iba tu. Ján nevidí veľmi veľa z božskej osoby, až na tieto drahokamy pripomínajúce náprsník veľkňaza.

Zámer zostáva stále rovnaký: pripomenúť prostredie chrámu. Dúha okolo trónu ešte pridáva na veľkoleposti a žiare, ku ktorej sa tiež viaže spomienka na potopu. Boh ňou uisťuje o svojom milosrdenstve, ktoré zmierňuje požiadavky jeho spravodlivosti. Dúha je tiež symbolom spoľahlivosti. Keď Noách vyšiel z korábu, dostal znamenie, ktoré poukazovalo na budúcnosť.

Noách sa so svojou rodinou nemuseli báť toho, čo od Pána Boha môžu v budúcnosti očakávať. Ale nie všetci ľudia, ktorí budú žiť ďalej, budú mať k Pánu Bohu vzťah aký mal Noách. Preto Pán Boh dáva dúhu ako symbol spoľahlivosti Božích zasľúbení.

Keď sa pozrieme na Boží trón, hovorí nám: Na Pána Boha sa dá spoľahnúť. Jeho zas ľúbenia sú isté a pevné. To, čo povedal sa nezmení. To nám hovorí dúha, ktorá sa zjavila a uistila svet. Pán Boh dodrží svoje slovo a nikdy viac nezničí svet vodou. Znamená to pre nás, že ak prídeme s úprimným srdcom, s prosbou o odpustenie, Božie zasľúbenia pre nás platia.

Dúha objavujúca sa uprostred oblakov, bleskov a hromov, ktoré sú znamením blížiacej sa búrky a obrazom Božieho hnevu, je znamením Božej lásky, ktorá sa spája s jeho spravodlivosťou, aby spasila človeka a ukázala mu nádej. Je to, ako to vykladá prorok Ezechiel, „podoba slávy Hospodinovej“ (Ez 1,28), alebo jeho nekonečnej veľkosti a moci. Pretože celý vesmír – nebo aj zem – sa objímajú v rovnakom oblúku dúhy.

Trón obklopuje dvadsaťštyri starcov. Vysoký vek ich pripodobňuje k božskému sudcovi s bielymi vlasmi a ich umiestnenie – sedia na trónoch podobne ako on – ukazuje na ich postavenie sudcov. No až v Zj 20,4 ich vidíme pri súdnom pojednávaní.

Tu ich zatiaľ Ján vidí, ako sa venujú najmä uctievaniu a oslave Boha. Starci sedia na tróne podobne ako veľkňaz, a tak ako on sú poverení dvojitým poslaním sudcu a kňaza. Toto spojenie funkcií siaha až do Mojžišovej doby, keď kňaz vykonával zároveň funkciu sudcu. Týchto dvadsaťštyri starcov predstavuje víťazov, o ktorých hovorí list do Laodicey. Sú povolaní, aby zasadli na trón, aby súdili v spoločnosti Syna človeka a jeho Otca (Zj 3,21).

Nakoniec, sú s nimi spojení. Sú poverení odovzdať „modlitby Božieho ľudu“ (Zj 5,8) a jeden z nich dokonca pomáha Jánovi rozpoznať spasený ľud (Zj 7,13.14). Počet 24 je samozrejme symbolický. Jeho základom je číslo 12, ktoré predstavuje ľud zmluvy (4 – číslo ľudí, zeme x 3 – číslo Boha).

Dvanásť kmeňov Izraela v Starej zmluve, dvanásť apoštolov v Novej zmluve vychádza z rovnakej symboliky, ktorá je jasne potvrdená v knihe Zjavenie (Zj 1,12.14). Číslo 12 predstavuje ľud zmluvy. Je to ľud vyvolený a zachránený, ideálny a úplný Izrael, Izrael knihy Zjavenie a Novej zmluvy. Jánovu pozornosť nepúta ani tak ich úrad sudcov, ako ich činnosť oslavujúcich a uctievajúcich kňazov. Počet 24 je z tohto pohľadu tiež zámerný, pretože je spojený so službou v chráme, ktorú zabezpečovali kňazi, rozdelení práve do dvadsiatich štyroch skupín (1 Par 24,18).

Každá skupina mala svojho vodcu, všeobecne známeho pod menom „veliteľ“ (1 Par 24,5). Tak ako kňazi, aj leviti boli rozdelení na dvadsaťštyri skupín (1 Par 25,31) a – rovnako ako títo „starší“ z knihy Zjavenie – chválili Boha hrou na harfu (Zj 5,8; pozri 1 Par 25,6-31).

Prostredníctvom týchto „starších“ Ján teda vidí nebeskú bohoslužbu, opak toho, k čomu smeruje a čoho je obrazom pozemská bohoslužba. More z priesvitného skla, ktoré je ako krištáľ a tiahne sa do nekonečna pred trónom, ešte umocňuje vesmírnu dimenziu deja. Boží trón vznášajúci sa nad vodami znázorňuje Božiu vládu a jeho moc nad vodou. Boh je tu predstavený ako Stvoriteľ. V 1. Mojžišovej, na prvej strane Biblie, je stvorenie opísané ako víťazstvo nad vodou, ktorá predstavuje ničotu a tmu.

Túto tému preberajú najmä Žalma kniha Izaiáš. Keď Žalm 104 umiestňuje Boží trón nad vodami, vyjadruje tým Božiu nadvládu nad stvorením:

„Príbytky si staviaš na vodách“. (Ž 104,3)

Tento obraz pravdepodobne inšpiroval stavbu odliatku mora na nádvorí chrámu (2 Par 4,2), ktorý bol často prirovnaný k Božiemu trónu. Pripomínal tiež, že božský Sudca, Kráľ vesmíru, je Stvoriteľom, pretože jedine Stvoriteľ je kráľom vesmíru. Je významné, že zmienka o sklennom mori, ktoré pripomína zázrak stvorenia, je uvedená zmienkou o Božom Duchu, ktorého úlohu pri stvorení poznáme (1 Moj 1,2).

Je tiež dôležité, že ihneď po sklennom mori prichádza videnie štyroch živých bytostí, ktoré predstavujú poriadok zeme. V Biblii, tak ako na starodávnom Strednom východe, číslo 4 symbolizuje pozemský svet. Myslí sa zvlášť na štyri končiny nebies a štyri uhly zeme. Prorok Daniel hovorí o štyroch nebeských vetroch (Dan 7,2), aby vyjadril úplnosť zemského priestoru. Odvoláva sa na štyri kráľovstvá, aby opísal priebeh ľudských dejín (Dan 2,7).

Na týchto štyroch živých bytostiach je pozoruhodný ich výzor. Prvá pripomína leva, druhá býka, tretia človeka a štvrtá orla. Staré židovské podobenstvo, midraš, používa ten istý obraz. Podľa rabína Abahu existujú štyri mocné bytosti: orol – najmocnejší medzi vtákmi; býk – najmocnejší medzi domácimi zvieratami; lev – najmocnejší medzi divými zvieratami; a nakoniec človek – najmocnejší medzi všetkými zvieratami.

Podľa tejto tradície tieto štyri zvieratá predstavujú celé stvorenie, tak ako dvadsaťštyri starcov predstavuje najmä ľudský druh. Stvorenie vesmíru je teda srdcom videnia o tróne. Liturgia, v ktorej odpovedá zbor dvadsiatich štyroch starcov na spev štyroch živých bytostí, dáva taký istý dôraz na stvorenie. Tieto štyri bytosti sa pohybujú okolo trónu a spievajú v rytme troch, aby bolo zrejmé, že oslavujú Boha nebies:

„Svätý, svätý, svätý…, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde.“

Tento paralelizmus vyjadruje myšlienku, že Božia svätosť sa prejavuje v troch obdobiach ľudských dejín a existencie človeka: v minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Prorok Izaiáš dostal rovnaké videnie (Iz 6,1-3). V ňom sa tiež trikrát prevoláva Božia svätosť:

„Svätý, svätý, svätý je Hospodin mocností, plná je všetka zem Jeho slávy.“ (Iz 6,3)

Len čo tieto štyri bytosti dokončili svoj spev, dvadsaťštyri starcov padá na kolená, klaňajú sa a kladú svoje koruny pred trón. Potom sa opäť všetko dáva do pohybu. Táto liturgická služba sa nikdy nekončí, pretože štyri živé bytosti neprestávajú opakovať svoju pieseň. Táto scéna bez prestania napĺňa priestor aj čas. Okolitá krajina, predmety, výkriky, spev, slová, obrazy a prítomné osoby, všetko je spojené v rovnakej chvále Boha ako Stvoriteľa:

„Hoden si, Pane a Bože náš, prijať slávu, česť i moc, lebo ty si stvoril všetky veci a z tvojej vôle jestvovali a boli stvorené.“

To, že Boh je Stvoriteľ vesmíru, náš Stvoriteľ, ho robí hodným oslavovania ako sudcu a kráľa. Bez tejto skutočnosti oslavovanie stráca svoj zmysel a stáva sa modloslužbou. Pretože buď oslavujeme Stvoriteľa, alebo zbožňujeme stvorenie. Jedine Boh, pretože je Stvoriteľ, môže súdiť a rozhodovať o osude a spáse vesmíru, o našom osude a spasení. „Jediný Boh je hoden.“ Toto tvrdenie, ktoré uzatvára scénu 4. kapitoly, sa akoby v ozvene znova opakuje v 5. kapitole:

„Kto je hoden?“ (Zj 5,2)

Otázka rozliehajúca sa ako silný výkrik, sa vzťahuje na zapečatenú knihu, ktorú vidí prorok v pravej ruke božského Sudcu, sediaceho na tróne:

„Kto je hoden otvoriť knihu a rozlomiť jej pečate?“ (Zj 5,2)

Táto otázka však zostáva visieť v prázdnote. Odpovedá na ňu len mlčanie vesmíru. „Nikto ani na nebi, ani na zemi, ani pod zemou“ (Zj 5,3) nie je pokladaný za hodného. Ján preto prelieva horké slzy. Jeho žiaľ sa dotýka jedného zo starcov, ktorý ho uisťuje:

„Neplač, hľa, zvíťazil lev z pokolenia Júdovho, výhonok Dávidov, aby otvoril knihu a jej sedem pečatí.“ (Zj 5,5)

Sviatok týždňov (Turice)

To videl Ján v strede celej scény a všetkých bytostí, „medzi trónom“ (Zj 5,6). Práve počul hovoriť o vodcovi Júdu, o mocnom a víťaznom levovi – a vidí slabú obeť, obetovaného baránka. Tento paradox, ktorý spája moc so slabosťou, sa opäť objavuje u baránka už vyzbrojeného siedmimi rohmi. Inými slovami, silný baránok, ako naznačuje množstvo rohov, ktoré sú v Biblii symbolom sily. Má tiež sedem očí, čo je symbolom hojnosti Ducha (Zj 5,6).

Je zrejmé, že táto osoba, obetovaný baránok, predstavuje samotného Ježiša Krista, Mesiáša, syna Dávidovho, leva z kmeňa Júdovho (Zj 5,5), víťaza nad smrťou a zlom, práve vďaka svojmu pokoreniu a smrti. Práve tohto baránka vidí Ján približovať sa k Božiemu trónu, kde sa zmocňuje slávnej zapečatenej knihy:

„Ten prišiel a vzal knihu z pravice Sediaceho na tróne“ (Zj 5,7).

Ježiš Kristus teraz stojí po pravici „Sediaceho na tróne“. Je to scéna, ktorú apoštol Peter videl napĺňať sa vo chvíli šavúót, sviatku týždňov (Turíc) a ktorú vykladá ako predobraz uvedenia Ježiša Krista na trón po jeho vzkriesení:

„Toho Ježiša vzkriesil Boh a svedkami toho sme my všetci. Keď ho Božia pravica vyvýšila a keď prijal od Otca Ducha Svätého, ktorý bol sľúbený, vylial ho a vy to teraz vidíte a počujete“ (Sk 2,32.33).

Tento obraz, vypožičaný zo starovekého Stredného východu, predstavuje rituálne obrady pri korunovácii nového kráľa. Prvou úlohou následníka trónu bolo prečítať spojeneckú zmluvu, ktorá ho spájala s jeho zvrchovaným pánom.

Rovnako aj v Izraeli novo korunovaný kráľ musel pri korunovácii čítať zákon, „Knihu zmluvy“, aby tým vyjadril svoj vazalský záväzok voči Bohu – zvrchovanému pánovi v Izraeli. Taký istý scenár charakterizuje obrad zmluvy pod Sínajom (2 Moj 19 a 20). Aj tam ľud dostáva dokument, ktorý Boh popísal po obidvoch stranách (2 Moj 32,15; pozri Zj 5,1). Aj tam je táto udalosť sprevádzaná hrmením, bleskami a zvukom šófaru (2 Moj 19,16; 20,18; pozri Zj 4,1-5).

Aj tam je prorok vyzvaný „vystúpiť“, aby dostal Božie zjavenie (2 Moj 19,24; pozri Zj 5,10). Aj tam je ľud povolaný stať sa kráľovským kňazstvom (2 Moj 19,6; pozri Zj 5,10). Nakoniec aj tam je to príležitosť na vysvätenie svätyne (na zemi v 2 Moj 19-40 a v nebi v Zj 4 a 5). Ježišovo uvedenie na trón vykladá teda prorok v Zjavení ako vysvätenie svätyne. List Židom vysvet ľuje hlboký zámer tohto obrazu:

„Zo všetkého, o čom hovorím, je hlavné toto: Máme takého Veľkňaza, ktorý si zasadol po pravici trónu Velebnosti v nebesiach ako služobník svätyne a pravého stánku, ktorý postavil Pán, a nie človek“ (Žid 8,1.2).

Tento spôsob vyjadrovania, poznamenaný levítskym obradom, bol určený na to, aby židovskí kresťania vo svojej dobe pochopili úlohu a hodnotu Kristovej obete a predovšetkým, aby ukázal na jeho činnosť: Ježiš Kristus je živý a stále koná v náš prospech.

Je tiež zaujímavé, že táto scéna Ježišovho uvedenia na trón je umiestnená do liturgického kontextu Turíc. Naznačujú to tiež početné podobnosti s 2. knihou Mojžišovou 19. a 20. kapitolou, čo je základný text židovskej liturgie tohto sviatku. Kniha Skutky apoštolov to potvrdzuje na dejinách prvých kresťanov. Ježišovo uvedenie na trón v nebi je spojené s kresťanskými Turicami na zemi.

V knihe Zjavenie sú Turice, ktoré pripravujú scénu pre sedem pečatí, v priamom vzťahu s Veľkou nocou, ktorá uviedla sedem listov. Zjavenie teda presne dodržiava židovský kalendár. Turice nastávajú po Veľkej noci a označujú koniec päťdesiatich dní, počítajúc od druhého dňa Veľkej noci (3 Moj 23,15.16). Odtiaľ pochádza názov Turice, ktorý v gréčtine znamená „päťdesiaty“ alebo židovský názov šavúót, ktorý znamená „týždne“. Je to narážka na sedem týždňov (7×7), ktoré zahŕňajú toto obdobie.

Všetky naučenia židovských Turíc opäť nachádzame v kresťanských Turiciach. Je to tiež doba prvotín, prvých obrátení ku kresťanstvu a založenie cirkvi. Je to čas, keď sa plní sen, ktorý Boh predložil Izraelcom pri vyjdení z Egypta, v čase prvých Turíc:

„Urobil si ich kráľovstvom a kňazmi“ (Zj 5,10; pozri 2 Moj 19,6).

Kresťanské Turice teda znamenajú počiatok vyliatia Ducha v plnosti.Náš úryvok na to naráža v zmienke o „siedmich Božích duchoch“ (Zj 4,5). Pre kresťanov je to však predovšetkým doba, ktorá nasleduje po Ježišovom vzkriesení, slávna doba jeho nástupu na nebeský trón.

Výrazy textu z knihy Zjavenie, ktoré označujú Baránka ako „leva z pokolenia Júdovho, výhonok Dávidov“ (Zj 5,5), to zrejme pripomínajú. Staré zasľúbenie o večnej dávidovskej dynastii sa naplnilo. V tom je zmysel tohto obradného postoja Syna človeka, stojaceho po pravici Božej. Celé nebo je tým dojaté. Na položenú otázku: „Kto je hoden otvori knihu?“ zaznie odpoveď v podivuhodnej bohoslužbe, do ktorej sa zapája celý vesmír. Jedine obetovaný Baránok je „hoden“. Celá bohoslužba rozvádza túto tému v silnejúcom štvordobom takte.

1. Najprv sú to štyri živé bytosti a dvadsaťštyri starcov, ktorí spievajú: „Hoden si“ a uvedený je aj dôvod:

„Lebo si bol zabitý a svojou krvou vykúpil si Bohu ľudí z každého kmeňa, jazyka, ľudu i národa“ (Zj 5,9).

Spev je sprevádzaný harfou. Do hudby sa mieša vôňa, symbol modlitieb všetkých tých, ktorí volali v nádeji (Zj 5,8). Tento spev je úplne jedinečný, až doteraz nikdy neslýchaný, nová báseň, nové pocity, nová melódia: je to „nová pieseň“ (Zj 5,9). Tento výraz je v žalmoch veľmi častý na vyjadrenie chvály Bohu a prežitia radikálnej zmeny – na ceste z tmy k svetlu, od smrti k životu. Rovnaký výraz sa obvykle objavuje v súvislosti so stvorením.

2. Potom v súzvuku odpovedajú myriady anjelov: „Hoden je Baránok“ a upresňujú: „…prijať moc, bohatstvo, múdrosť, silu, česť, slávu aj dobrorečenie“ (Zj 5,12). Akoby náhodou sedem pojmov – číslo 7 však vyjadruje zámer – malo zodpovedať siedmim rohom, symbolom jeho moci.

3. Všetky stvorené bytosti vo vesmíre „na nebi, na zemi, pod zemou i na mori a všetko, čo je v nich“ (Zj 5,13) sa pridáva k nesmiernemu anjelskému chorálu, z ktorého ako ozvena opakujú posledné slová, no teraz v opačnom poradí. Anjeli končia svoju odpoveď slovami: „…silu, česť, slávu aj dobrorečenie“ (Zj 5,12). Stvorené bytosti celého vesmíru odpovedajú: „…česť, sláva a vláda“ (Zj 5,13). Možno preto, aby zdôraznili svoj harmonický súlad a jednotu s predchádzajúcim spevom.

4. Toto vyznanie nakoniec uzatvárajú štyri živé bytosti, a to jediným slovom, ktoré vyjadruje súhlas s týmto vyznaním: „Amen!“ (Zj 5,14) Scénu uzatvára pohľad na starcov, ktorí sa skláňajú a oslavujú. Bohoslužba sa končí tichom. V tomto štádiu už slová nedokážu nič viac vysloviť. Iba ticho môže vyjadriť nevysloviteľné.

Baránok a Lev

To, čo vidíme nie je fotografia, ale symbolický popis. Baránok je predstavený ako ten, ktorý má sedem rohov a sedem očí. Roh je symbolom moci. Keď sa povie, že Ježiš Kristus mal sedem rohov, to znamená, že má dokonalú moc. A sedem očí, ako je vysvetlené priamo v texte. Sú to duchovia Boží. Tu je predstavený Svätý Duch ako dokonalý Boh, ktorý sa spolu s Baránkom a s Otcom delí o Boží trón.

Božstvo Ducha svätého je tu zdôraznené. Duch svätý je ten, ktorý je dokonalým Bohom v jednote s Otcom a Baránkom. Keď Zjavenie nazýva Ježiša Krista Baránkom, čo to pripomína? Pri ktorej udalosti Ján videl prvýkrát Ježiša?

Keď Ján Krstiteľ ukázal svojou rukou: Hľa, Baránok Boží … Bol Ježiš vtedy pri krste ako baránok? Nie. Vyzerá teraz Ježiš Kristus ako Baránok? Nie. Ale to nám poukazuje na jeho funkciu. Je tu zdôraznená jeho hlavná obetná funkcia. Ježiš Kristus je ten, ktorý je vždy ochotný odpustiť naše hriechy, keď k nemu prídeme. Každý, kto príde k tomuto Baránkovi, môže mať úžitok z jeho obete, prinesenej na kríži. Tento Baránok je nám predstavený aj v 5. kap. „Hľa zvíťazil lev z pokolenia Júdovho.“ Čo všetko je vo videní možné. Baránok, ktorý je zároveň levom. Čo to chce povedať? Lev?

Symbolom pokolenia Júdovho oddávna bol lev a Ježiš, ktorý podľa telesného rodokmeňa pochádzal z kmeňa Júdovho je tu predstavený ako kráľ, ktorý je silný. Baránok, ktorý je aj levom. Nežný, láskavý, ku ktorému keď prídeme, je vždy ochotný odpustiť nám. Keď ho ale odmietneme, bude pre nás jedného dňa silným a strašným levom. Všade v SZ a prenesením až do NZ je jasné, že pre každého kto príde v úprimnej ľútosti, je obeť Ježiša Krista dostatočná na odpustenie jeho hriechov.

A preto je na tróne Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý – vždy ochotní prijať každého, kto k nim príde s úprimným a hľadajúcim srdcom.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )