O rozvode

Božie Učenie o Manželstve a Rozvode

Ako ďalej skúmame učenie Božieho slova o manželstve, dostávame sa k téme rozvodu. Aj cirkvi, ktoré sa len veľmi málo zaujímajú o biblickú pravdu o manželstve, sa znepokojujú nad rozvodom. Dokonca aj neveriaci svet vysiela varovný signál pri pohľade na vysokú frekvenciu rozvodov. Pôvodom týchto obáv a varovných signálov nie je hrôza, ktorá by ich pochytila kvôli bezbožníkom opúšťajúcim Boží zákon, ako to vyjadruje Žalm 119:53, ale to, že rozvod rozvracia ich životy a spôsobuje závažné problémy v ľudskej spoločnosti.

Časť Božích detí sa zvláštnym spôsobom zaujíma o biblické učenie o rozvode, keďže sa buď rozviedli, alebo je ich manželstvo poznačené vážnymi problémami. Pravda o rozvode je veľmi dôležitá pre všetkých členov cirkvi, ako pre slobodných, tak aj pre tých, čo žijú v manželstve. My všetci sme zodpovední za čistotu cirkvi a za duchovnú silu a zdravie cirkvi, ktorá bude žiť po nás. Práve na tomto mieste, pri otázke rozvodu, sa skúša a testuje poslušnosť cirkvi voči pravde o manželstve. Svojím postojom k rozvodu cirkev buď zachováva, alebo úplne kompromituje pravdu o manželstve, a to ako pre seba, tak aj pre budúce generácie.

Musíme si dať pozor, aby sme o rozvode neuvažovali oddelene od manželstva. Správny pohľad na rozvod môžeme získať jedine vo svetle toho, čo sme až doteraz o manželstve povedali. Rozvod je zápornou veličinou. Neguje kladnú veličinu, ktorou je manželstvo. Rozvod znamená oddelenie tých dvoch, ktorí sa v manželstve stali jedným.

Na správne posúdenie rozvodu si najprv potrebujeme pripomenúť biblickú pravdu o manželstve: kto ustanovil manželstvo, čoho je manželstvo symbolom, čo sa v skutočnosti stane, keď sa muž a žena zosobášia a aké sú Božie zákony, ktorými sa manželstvo má riadiť. Kristus ukázal, že na rozvod sa musíme pozerať a posudzovať ho vo svetle pravdy, ktorú na manželstvo vrhá Božie slovo v Matúšovi 19. Keď sa Ho farizeji spýtali na rozvod (v.3), Ježiš odpovedal tým, že najprv poukázal na to, čo manželstvo je (v. 4-6a). Esenciou manželstva je:

„Takže nie sú viacej dvoje, ale jedno telo.“ (v. 6a)

Až potom vo svetle Biblického zjavenia o manželstve a v úplnej závislosti na tejto pravde Kristus vyslovil zákon, vzťahujúci sa na rozvod:

„A tedy toho, čo Bôh spojil, človek nech nerozlučuje.“ (v. 6b)

Zákaz Rozvodu v Svetle Božieho Slova

Aj keď názov tejto kapitoly je postavený negatívne: „Zákaz rozvodu“, hlavná myšlienka a zámer je pozitívny. Takýto negatívny názov bol zvolený úmyselne. Negatívna forma napomáha k tomu, aby sa táto pravda stala ostrou a jasnou. Dnes viac, ako kedykoľvek predtým, musí cirkve počuť a chápať túto pravdu: žiadny rozvod! Záporný názov je tiež verný Ježišovmu učeniu, zaznamenanému v Matúšovi 5:31,32, pretože tento text prezentuje odsúdenie rozvodu. Pritom všetkom tento text odsudzuje rozvod v záujme svätosti, intímnosti a krásy manželského puta.

V Matúšovi 5 stavia Ježiš očividne do kontrastu svoje učenie o rozvode s iným učením. To iné učenie je Mojžišov predpis, vzťahujúci sa na rozvod v Izraeli, v období Starej zmluvy. Keď Ježiš vyhlásil vo verši 31:

„Taktiež bolo povedané, že ktokoľvek by prepustil svoju manželku, nech jej dá rozvodný list“ odvolal sa na predpis o rozvode v Deuteronómium 24:1-4:

„Keď si niekto vezme ženu a ožení sa s ňou, a keď sa voľakedy stane, že nenajde milosti v jeho očiach, lebo našiel nejakú mrzkú vec na nej a napíše jej rozvodný list a dá ho do jej ruky a vyženie ju zo svojho domu, a ona vyjdúc z jeho domu pojde a vydá sa za iného muža, a keď ju bude nenávidieť i ten druhý muž a napíše jej rozvodný list a dá do jej ruky a vyženie ju zo svojho domu, alebo keď zomrie ten druhý muž, ktorý si ju bol vzal za ženu, nebude si ju môcť ten jej prvý muž, ktorý ju zahnal, zase vziať, aby mu bola ženou, keď už bola poškvrnená, lebo je to ohavnosťou pred Hospodinom, a neučiníš toho, aby hrešila zem, ktorú ti dá Hospodin, tvoj Bôh, do dedičstva.“

Práve tento staro-zmluvný predpis vystupuje ako dôležitý aj v Matúšovi 19. Farizeji pokúšali Ježiša v otázke rozvodu tým, že sa Ho spýtali: „Či smie človek prepustiť svoju manželku pre akúkoľvek príčinu?“ (v.3). Tým pohli Ježiša k odpovedi, že, vzhľadom na to, že Boh spája zosobášené osoby, človek ich nesmie rozdeliť:

„A tedy toho, čo Bôh spojil, človek nech nerozlučuje.“ (v. 6)

Inými slovami, Ježiš zakázal rozvod. Hneď nato farizeji nastavili pascu. Mojžiš predsa povedal, že sa môžu rozviesť:

„A povedali mu: Prečo tedy prikázal Mojžiš dať rozvodný list a prepustiť ju?“ (v.7)

Samozrejme, že tým odkazovali na Deuteronómium 24:1-4. Ich argument bol zrejmý. Mojžiš bol veľký Boží zákonodarca a prorok. Ježiš stojí v opozícii k Mojžišovi v otázke prípustnosti rozvodu. Preto Ježiš nemôže byť od Boha.

Je nevyhnutné, aby sme sa bližšie pozreli na Deuteronómium 24:1-4, keďže táto pasáž je pre záležitosť rozvodu dôležitá. Predpis o rozvode, ktorý sa v tejto pasáži nachádza, bol za dní Ježiša hrubo nepochopený a je až pričasto nepochopený aj dnes. Skrze toto nepochopenie vzniká problém zdanlivého nesúladu medzi Ježišom a Mojžišom, medzi Novou zmluvou a Starou zmluvou a my potom nie sme schopní vidieť ich základný súhlas v tejto otázke rozvodu. Zvyčajne robíme chybu v tom, že chápeme tento predpis ako uznanie rozvodu a dokonca aj opätovného sobáša. Takto potom chápeme slová:

„napíše jej rozvodný list a dá ho do jej ruky a vyženie ju zo svojho domu, a ona vyjdúc z jeho domu pojde a vydá sa za iného muža.“ (v. 1b, 2)

Máme sklon chápať túto pasáž ako legitimizáciu rozvodu na základe nepodstatnej príčiny („lebo našiel nejakú mrzkú vec na nej“, v.1). V skutočnosti sa však v tejto pasáži nenachádza žiadne schválenie rozvodu a už vôbec nie opätovného sobáša. Mojžiš tu nevyžaduje rozvod a ani rozvod neschvaľuje. Ale ako to ukazuje Kristus v Matúšovi 19:8, Mojžiš rozvod „dovolil“ alebo aj strpel. Strpieť niečo je zásadne iné, než to schvaľovať. Mojžiš dal Izraelu v Deuteronómiu 24 zákon, ktorý predpisoval, čo má muž vykonať, ak sa rozhodol rozviesť sa so svojou manželkou.

Mojžiš vzal na vedomie skutočnosť, že izraelskí muži sa rozvádzali a tiež skutočnosť, že tak budú konať aj v budúcnosti. V takom prípade musia napísať a odovzdať svojej manželke „rozvodný list“, teda oficiálne potvrdenie o prepustení. Mojžiš neprikázal mužom v Izraeli, „rozvádzajte sa“, a to ani v prípade, ak by na svojich manželkách našli nečistotu. Prikázanie, ktoré vydal znamenalo:

„Ak sa chystáš rozviesť so svojou manželkou, musíš jej dať rozvodný list.“

Mojžišov Zákon o Rozvode v Deuteronómiu 24 a Ochrana Žien v Izraeli

Dôvodom na vydanie rozvodného listu bola ochrana a zabezpečenie ženy, ktorá bola prepustená. Žena v Izraeli bola úplne pod vládou muža a odkázaná na jeho milosrdenstvo. Ak by Mojžiš neprikázal, aby manžel vystavil rozvodný list žene, ktorú si zaumienil prepustiť, ženy v Izraeli by sa čoskoro stali obyčajnou hračkou v rukách mužov a boli by len o málo odlišné od konkubíny či neviestky. Rozvodný list bol napísaný „jej“ a daný „do jej ruky“ na jej úžitok.

V Deuteronómiu 24 sa však nachádza ešte niečo, čo často prehliadame, ale čo naznačuje, že Mojžiš neschválil ani rozvod, ani opätovné manželstvo a o to menej ho prikázal. Namiesto toho ho jednoducho len strpel. Zo správneho významu tohto odseku vyplýva, že Mojžiš tu vydáva ustanovenie, podľa ktorého sa žena, ktorú prepustil jej prvý manžel a ktorá sa vydala druhýkrát, už nikdy nesmie vrátiť k svojmu prvému manželovi v prípade, že sa s ňou rozvedie aj druhý muž.

Vo veršoch 1-3 Mojžiš len zaznamenáva to, čo sám pozoruje, že sa vyskytuje v Izraeli. Muži prepúšťajú svoje manželky kvôli nejakej nečistote. Tieto rozvedené ženy sa vydávajú za iných mužov. Potom sa aj títo druhí manželia rozvedú a manželky prepustia. V takom prípade Mojžiš zakazuje návrat k prvému manželovi (v. 4). Verše 1-3 neopisujú to, čo by Mojžiš schvaľoval, ale to, čo on pozoruje, že sa už deje.

Preklad profesora Roháčka je správny, keďže na rozdiel napr. od prekladu King James Version nezanecháva dojem, že by Mojžiš výslovne schvaľoval, že muž sa rozvedie so svojou manželkou a tá následne znova vstúpi do manželstva. Slová tohto prekladu uvádzajú správne:

„Keď si niekto vezme ženu a ožení sa s ňou, a keď sa voľakedy stane, že nenajde milosti v jeho očiach, lebo našiel nejakú mrzkú vec na nej a napíše jej rozvodný list a dá ho do jej ruky a vyženie ju zo svojho domu, a ona vyjdúc z jeho domu pojde a vydá sa za iného muža, a keď ju bude nenávidieť i ten druhý muž….. nebude si ju môcť ten jej prvý muž, ktorý ju zahnal, zase vziať…“

Podľa tohto prekladu je tu stále prítomná požiadavka, aby manžel vystavil rozvodný list pre ženu, s ktorou sa chystá rozviesť. Ale tento preklad dáva jasne najavo, že Mojžiš rozvod jednoducho iba strpí, a neschvaľuje ho. Treba si tiež všimnúť, že jediný dôvod, na základe ktorého Mojžiš strpí rozvod, je „nejaká mrzká vec“. Niektoré preklady na tomto mieste uvádzajú „nejaká nečistota“. Táto fráza „nejaká mrzká vec“ sa v celých Písmach vyskytuje len v Deuteronómiu 23:14. Táto vzácnosť vo výskyte spôsobuje, že je obtiažne stanoviť, čo tento pojem znamená. Bez pochýb môžeme povedať, že tu ide o nejaký druh sexuálneho znečistenia alebo hanebnosti u ženy. Nebolo to cudzoložstvo, lebo to sa trestalo smrťou. Ale súvisí s cudzoložstvom, nakoľko ide o sexuálnu nečistotu.

Nedá sa teda povedať, že by sa v Deuteronómiu 24 rozvod trpel z nejakej maličkej príčiny. Naopak, aj keď sa rozvod pripúšťal, Stará zmluva prísne obmedzovala rozvod na tie prípady, ktoré zahŕňali nečistotu v sexuálnej sfére. Stará zmluva vykazuje zásadnú harmóniu s učením Ježiša, ktorý obmedzuje rozvod len na prípady, kde nastalo cudzoložstvo. Aj napriek tomu je však tento Mojžišov predpis v Deuteronómiu 24 neuspokojivý. Zreteľne to vyplýva z Ježišových slov v Matúšovi 5:31,32, kde:

„Taktiež bolo povedané….Ale ja vám hovorím.“

Ježišovo učenie je čistá pravda a Ježiš dáva do protikladu svoje učenie s Mojžišovým učením v Deuteronómiu 24. Mojžišov predpis je nedostatočný, keďže Mojžiš pripúšťal možnosť rozvodu aj z inej príčiny, ako pre cudzoložstvo, a takisto toleroval opätovný sobáš. Pozorne si však všimnime, že Kristus nezvaľuje vinu na Mojžiša. Naopak, vinu pripisuje Izraelu! Pretože v Matúšovi 19:8 hovorí:

„Mojžiš vám dovolil pre tvrdosť vášho srdca prepustiť vaše ženy, ale od počiatku nebolo tak“.

Toto môže predstavovať problém v harmónii Starej a Novej zmluvy. Naozaj je to problém. Avšak problém neznie takto: ako môže byť niečo správne v Starej zmluve a nesprávne v Novej zmluve? Skôr by sme problém formulovali takto: ako môže Stará zmluva občas strpieť alebo tolerovať niečo nesprávne, zatiaľ čo Nová zmluva to netoleruje? Do tejto kategórie spadá aj množenstvo v Starej zmluve.

Bez ohľadu na tento „problém“ je kryštálovo jasné a nepopierateľné, že Novo-zmluvní kresťania sa nikdy nemôžu odvolávať na Deuteronómium 24, aby na svoje životy vztiahli tento starozmluvný predpis. Ak tak robia, priznávajú tým, že majú tvrdé srdce. Nad človekom v takomto duchovnom rozpoložení panuje nevera, pretože Ježiš hovorí, že Mojžiš vydal tento predpis z Deuteronómiu 24 „pre tvrdosť vášho srdca“.

Medzi nami a Deuteronómiom 24 stojí Slovo Ježiša Krista: „Ale ja vám hovorím!“ Kristus zrušil toleranciu z Deuteronómiu 24. Rozvod pre akúkoľvek inú príčinu, než je cudzoložstvo, sa už viac netrpí. V Kristovi Ježišovi nebeské kráľovstvo dosiahlo plnosť, a to aj v otázke pravdy o manželstve. Vo vnútri tohto kráľovstva, ktoré sa úplne priblížilo, platí: „ktokoľvek by prepustil svoju manželku krome príčiny smilstva, vedie ju k cudzoložstvu.“ (Matúš 5:32).

Predpis o rozvode v čase Starej zmluvy

Deuteronómium 24 nepredstavovalo zákon Starej zmluvy o rozvode. Skôr to znamenalo odchýlku od Staro-zmluvného zákona. Tento predpis rozvod len trpel, čo ukazuje, že to nebolo niečo, čo bolo správne alebo dobré, ale odklon od zákona. Strpieť možno to, čo nie je ani správne, ani dobré, ako to bolo v prípade tohto predpisu. To, čo je správne, nie je potrebné strpieť.

Tolerovanie rozvodu v Deuteronómiu 24 spôsobilo, že ľudia v Izraeli museli zniesť mnoho biedy. Tí, ktorí aplikujú tento predpis na svoje manželské problémy, by mali mať na pamäti, že tento zákon neponúkal oslobodenie, ale varovanie pred pádmi do hanebnej špiny a nešťastia. Následky rozvodov a opätovných manželstiev viedli k mnohým tragédiám, ako napríklad deti narodené v týchto vzťahoch, ktoré prechádzali z manželstva do manželstva.

Deuteronómium 24 nebolo zákonom o rozvode, ale skôr odklonením sa od Božieho zákona o manželstve. Skutočný zákon o manželstve a rozvode je zahrnutý v Božom ustanovení manželstva v Genesis 2:18-24, ktoré Ježiš pripomína farizejom v Matúšovi 19:8. Ježiš hovorí: „Ale od počiatku nebolo tak“, čím zdôrazňuje, že manželstvo a jeho základné Božie ustanovenie je predovšetkým o nepretržitej vernosti a dôvere medzi manželmi, bez ohľadu na skúšky.

„A tedy toho, čo Bôh spojil, človek nech nerozlučuje“ (Matúš 19:6).

Boh spája zosobášené osoby. Preto je rozvod zakázaný. Aj v Starej zmluve Boh nenávidel rozvod. Jasne to ukázal v Malachiášovi 2:15,16:

„A tak sa budete chrániť vo svojom duchu, a proti žene svojej mladosti nech sa niktorý nedopustí nevery. Lebo nenávidím rozvodu, hovorí Hospodin.“

V Matúšovi 5 Ježiš neprotirečí Staro-zmluvnému zákonu o rozvode, ale odkrýva ho, dáva ho najavo a ukazuje jeho plnú váhu: rozvod je zakázaný.

Rozvod a opätovné manželstvo podľa Matúša 5:32: Kristovo učenie o cudzoložstve

V Matúšovi 5:31-32 Ježiš priamo hovorí o rozvode, ktorý je zakázaný. Zavrhuje a zakazuje prepustenie manželky. Tento verš sa nesústreďuje na opätovné manželstvo, ale vyjadruje jasný postoj k rozvodu. Ježiš vyjadruje svoje odsúdenie voči rozvodu, pretože rozvod sám o sebe je považovaný za hriešny akt. Aj keď nás môže šokovať opätovné manželstvo, ktoré prichádza po rozvode, Ježiš zdôrazňuje, že rozvod je už hriechom.

Aj keď sa niekedy zdá, že Ježiš hovorí o novom manželstve po rozvode, v skutočnosti odsudzuje rozvod samotný, nie len to, čo nasleduje po ňom. Rozvod nie je zakázaný len preto, že môže viesť k ďalšiemu hriechu, ale preto, že akt rozvodu je hriešny sám o sebe. Každý, kto prepustí svoju manželku, hreší samotným aktom rozvodu. Ježišovo odsúdenie rozvodu sa nevzťahuje len na mužov, ale zahŕňa aj ženy. V historickom kontexte bol v dňoch Pána Ježiša rozvod prevažne vykonaný mužmi, no dnes môže byť rozvod iniciovaný ženou. Dôležité je, že samotný rozvod, bez ohľadu na to, kto ho iniciuje, je hriešny.

Kristovo učenie o rozvode nám pripomína, že rozvod znamená oddelenie manžela a manželky, čo je neakceptovateľné. Ježiš hovorí o „prepustení“, čo sa vzťahuje na právny rozvod. Tento rozvod zahŕňa aj prípady ako odluka s platením výživného alebo opustenie partnera. Tieto formy oddelenia znamenajú rozdelenie toho, čo Boh spojil. Rozvod je teda vnímaný ako duchovný hriech, pretože manželstvo je Božím spojením, ktoré by malo zostať neporušené.

Existujú však výnimočné situácie, keď manželka musí dočasne opustiť svojho manžela, ak sa nachádza v nebezpečenstve. V prípadoch násilia, ako je domáce násilie, sa môže vyžadovať oddelenie, aj keď manželka nemá záujem o oficiálny rozvod. V týchto prípadoch je neúnosná situácia, ktorá si vyžaduje dočasné oddelenie. V konečnom dôsledku rozvod je hriešny aj v prípade, že nie je spojený s ďalším manželstvom. Kristus varuje pred rozvodom, pretože znamená porušenie Božieho zákona a spôsobuje utrpenie pre obidve strany.

„ktokoľvek by prepustil svoju manželku….vedie ju k cudzoložstvu“ (Matúš 5:32).

Pán pozná ľudskú prirodzenosť, nielen padlú ľudskú prirodzenosť, ale tiež tú pôvodne stvorenú:

„Nie je dobre byť človekovi samotnému“ (Genesis 2:18).

Človek, ktorý sa so svojou manželkou oficiálne rozvedie, nesie zodpovednosť za to, že sa jeho bývalá manželka dostala do situácie, kde môže byť v pokušení znovu sa vydať. Tento krok, podľa Kristových slov v druhej časti Matúša 5:32, vedie k tomu, že opätovné manželstvo sa považuje za cudzoložstvo.

„ktokoľvek by si vzal za ženu prepustenú, cudzoloží.“

Na rozvedenú ženu môže prísť pokušenie spáchať cudzoložstvo, a to aj bez toho, aby sa znova vydala. Muž, ktorý svoju ženu prepúšťa, či už sa odlúči alebo odsťahuje, je zodpovedný za to, že ju vedie k cudzoložstvu. Tento krok ju vystavuje nebezpečenstvu nemorálnych vzťahov s inými mužmi. Ilustráciu tohto učí história Abrama a Sáry v Genesis 12, kde Abram „prepustil“ svoju ženu, aby ochránil seba, a ona sa čoskoro dostala do faraónovho domu, čím sa vystavila nebezpečenstvu cudzoložného vzťahu s faraónom.

Boh ustanovil manželstvo, a preto v ňom nechváli žiadne bláznovstvo. Platí to aj pre ženu, ktorá prepúšťa svojho manžela alebo sa od neho oddeľuje. Týmto krokom vedie aj ona k cudzoložstvu, čo je hriech. Osoba, s ktorou sa druhá strana rozviedla, by sa mala vyhnúť cudzoložstvu, aj keď jej rozvod spôsobil veľké utrpenie. Ak sa tak stane, pácha hriech. Tento záver vyplýva z verša Matúš 5:32. Aj partner, ktorý rozvod inicioval, je vinný a Boh ho berie na zodpovednosť. Skutočnosť, že Ježiš zakazuje rozvod, poukazuje na konkrétne zlo, ktorým je cudzoložstvo, ktoré často nasleduje po rozvode. To však nesmie zakrývať základný fakt, že už samotný akt rozvodu je hriech. Nezáleží na tom, či rozvod vedie k novému sobášu alebo nie, rozvod je hriech, pretože človek svojou pyšnou rebéliou oddeľuje to, čo Boh spojil.

Manželstvo ustanovil Boh, a preto človek nemá právo rozviazať to, čo Boh spojil. V manželstve Boh spája dvoch do jedného, a preto je veľmi zlé, ak sa títo dva sa stanú opäť dvoma. To, že sa už rozdelení ľudia pokúsia uzavrieť nové zväzky, neospravedlňuje rozviazanie manželstva cez rozvod. Tento pohľad podporuje Ježišov výrok v Matúšovi 19:4-6, kde zdôrazňuje, že manželstvo je Božím spojením, ktoré nemá byť ľudsky rozdelené.

A on odpovedal a riekol im: Či ste nečítali, že ten, ktorý ich učinil, od počiatku učinil ich muža a ženu a povedal: Preto opustí človek otca i mať a bude sa pridŕžať svojej ženy, a tí dvaja budú jedno telo? Takže nie sú viacej dvoje, ale jedno telo. A tedy toho, čo Bôh spojil, človek nech nerozlučuje!

Ježiš v Matúšovi 5:32 jednoznačne zakazuje rozvod. Nezastavuje sa len pri zákaze rozvodu, ale zdôrazňuje, že ak sa žena, ktorú muž prepustil, znova vydá, ona a jej nový manžel sú vinní smilstvom. Prečo? Preto, že manželský zväzok zostáva platný aj po rozvode, nech sa stane čokoľvek. Ježiš odsudzuje rozvod nielen ako porušenie manželstva, ale aj preto, že manželské puto je niečo, čo Boh spojil a zostáva nezrušiteľné ľudským rozhodnutím. Keď Ježiš odsúdil rozvod, obhajoval manželské puto a pripomenul, že manželstvo je Božím spojením muža a ženy v jedno telo. Preto rozvod je zakázaný, pretože znamená porušenie Božieho zákona a rozdelenie toho, čo Boh spojil. Tento pohľad zdôrazňuje Božiu autoritu a význam manželstva, ktorý by mal zostať neporušený.

Výnimka zo zákazu rozvodu: Cudzoložstvo ako dôvod pre rozvod

Existuje jedna výnimka zo zákazu rozvodu, a tou je situácia, keď nastalo cudzoložstvo na strane manželského partnera. Ježiš v Matúšovi 5:32 hovorí: „krome príčiny smilstva“ – to znamená, že ak manželka spácha neveru, môže ju manžel prepustiť bez toho, aby na seba privodil Boží hnev alebo cirkevnú kázeň. Pre Boha je cudzoložstvo považované za príčinu pre rozvod. Manžel sa môže rozviesť v prípade, že manželka spáchala cudzoložstvo, a naopak, manželka môže odísť, ak manžel spáchal cudzoložstvo.

Avšak, manžel nemusí rozviesť svoju manželku, ani keď došlo k cudzoložstvu. Aj nevera môže byť pokrytá Kristovou krvou, čo umožňuje, aby manželstvo pokračovalo a dvaja zostali jedným telom. Ak neverná manželka činí pokánie, manžel kresťan jej môže odpustiť a prijať ju späť. Podobne ako Boh odpustil Izrael (jeho manželku), ktorá bola neverná, keď sa oddala modlám.

Zároveň však môže nastať aj situácia, keď cudzoložstvo je také závažné, že ďalší spoločný život je úplne znemožnený. Kristus neberie cudzoložstvo na ľahkú váhu. Dnes sa nevera často vníma ako bežný problém, ktorý sa zľahčuje v komédiách, novelách a dokonca aj v cirkevnom prostredí, kde sa občas počujú vtipy na túto tému. No Ježiš jasne ukazuje, že cudzoložstvo je hriech, ktorý má moc rozdeliť to, čo Boh spojil.

Cudzoložstvo priamo zasahuje jadro manželstva – intimitu dvoch a spojenie muža a ženy do jedného tela. Keď Ježiš hovorí, že rozvod je možný len „krome príčiny smilstva“, učí nás, že len cudzoložstvo môže narušiť manželské puto natoľko, že manželia sa môžu rozísť. Nič iné nie je dostatočným dôvodom pre rozvod. V tomto svete plnom hriechu a smrti existuje mnoho situácií, ktoré môžu trápiť manželstvo – duševná choroba, nevládnosť, nezhody medzi manželmi, ale žiadna z týchto okolností nestačí na rozvod. Toto je zmysel toho, čo manželia sľubujú pri vstupe do manželstva.

„v dobrom i v zlom, v bohatstve i v chudobe, v chorobe i v zdraví….kým nás smrť nerozdelí.“

Žiadny manžel by nemal kritizovať cirkev, ktorá zakazuje rozvod, a zároveň umožňuje svojej manželke byť ješitnou a zlou ženou. Rovnako ani manželka by nemala kritizovať cirkev, ktorá zakazuje rozvod s manželom, ak je on násilný. Cirkev vyžaduje, aby manželia a manželky plnili svoje manželské povinnosti, ako bolo spomenuté v predchádzajúcich kapitolách. Cirkev musí obhájiť svoje vyučovanie a vyžadovať disciplínu.

Náš Pán nielenže napomína veriacich, aby spolu žili, ale tiež ich vyzýva k spoločnému životu v krotkosti, láske a pokoji. Zákon, ktorý zakazuje rozvod, sa vzťahuje na každého muža a ženu žijúcich v manželstve, bez ohľadu na to, či sú neveriaci alebo veriaci. Ježiš hovorí: „Ktokoľvek by prepustil svoju manželku… hreší“ – tento zákon platí pre všetky manželstvá, „od počiatku“. Aký skazený je svet! Ako naša spoločnosť už dozrela pre súd!

Kristus sa nerozvádza

Kristus smeroval svoje slová o rozvode na obyvateľov nebeského kráľovstva, teda na veriacich v cirkevnom spoločenstve. Tieto slová sú súčasťou kázne na vrchu, určené pre tých, ktorí prijímajú Božiu milosť. Veriaci sú tí, ktorých srdcia boli znovuzrodené Duchom, aby milovali Boha a z vďačnosti za Jeho spasenie si vážili Jeho manželské zriadenie. Pre veriacich sú Ježišove slová proti rozvodu svedectvom o Kristovej vernosti k Jeho neveste, cirkvi. Kristus potvrdzuje manželstvo ako tajomstvo medzi Sebou a cirkvou. On nikdy neprepúšťa svoj ľud, aj napriek tomu, že sme mu na to dali dôvody svojimi hriechmi. Ako veriaci sme povolaní, aby sme vernú lásku odzrkadľovali vo svojich manželstvách.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )