O rozvode

Ako ďalej skúmame učenie Božieho slova o manželstve, dostávame sa k téme rozvodu. Aj cirkvi, ktoré sa len veľmi málo zaujímajú o biblickú pravdu o manželstve, sa znepokojujú nad rozvodom. Dokonca aj neveriaci svet vysiela varovný signál pri pohľade na vysokú frekvenciu rozvodov. Pôvodom týchto obáv a varovných signálov nie je hrôza, ktorá by ich pochytila kvôli bezbožníkom opúšťajúcim Boží zákon, ako to vyjadruje Žalm 119:53, ale to, že rozvod rozvracia ich životy a spôsobuje závažné problémy v ľudskej spoločnosti.

Časť Božích detí sa zvláštnym spôsobom zaujíma o biblické učenie o rozvode, keďže sa buď rozviedli, alebo je ich manželstvo poznačené vážnymi problémami. Pravda o rozvode je veľmi dôležitá pre všetkých členov cirkvi, ako pre slobodných, tak aj pre tých, čo žijú v manželstve.

My všetci sme zodpovední za čistotu cirkvi a za duchovnú silu a zdravie cirkvi, ktorá bude žiť po nás. Práve na tomto mieste, pri otázke rozvodu, sa skúša a testuje poslušnosť cirkvi voči pravde o manželstve. Svojím postojom k rozvodu cirkev buď zachováva, alebo úplne kompromituje pravdu o manželstve, a to ako pre seba, tak aj pre budúce generácie.

Musíme si dať pozor, aby sme o rozvode neuvažovali oddelene od manželstva. Správny pohľad na rozvod môžeme získať jedine vo svetle toho, čo sme až doteraz o manželstve povedali. Rozvod je zápornou veličinou. Neguje kladnú veličinu, ktorou je manželstvo. Rozvod znamená oddelenie tých dvoch, ktorí sa v manželstve stali jedným.

Na správne posúdenie rozvodu si najprv potrebujeme pripomenúť biblickú pravdu o manželstve: kto ustanovil manželstvo, čoho je manželstvo symbolom, čo sa v skutočnosti stane, keď sa muž a žena zosobášia a aké sú Božie zákony, ktorými sa manželstvo má riadiť.

Kristus ukázal, že na rozvod sa musíme pozerať a posudzovať ho vo svetle pravdy, ktorú na manželstvo vrhá Božie slovo v Matúšovi 19. Keď sa Ho farizeji spýtali na rozvod (v.3), Ježiš odpovedal tým, že najprv poukázal na to, čo manželstvo je (v. 4-6a). Esenciou manželstva je:

„Takže nie sú viacej dvoje, ale jedno telo.“ (v. 6a)

Až potom vo svetle Biblického zjavenia o manželstve a v úplnej závislosti na tejto pravde Kristus vyslovil zákon, vzťahujúci sa na rozvod:

„A tedy toho, čo Bôh spojil, človek nech nerozlučuje.“ (v. 6b)

Aj keď názov tejto kapitoly je postavený negatívne: „Zákaz rozvodu“, hlavná myšlienka a zámer je pozitívny. Takýto negatívny názov bol zvolený úmyselne. Negatívna forma napomáha k tomu, aby sa táto pravda stala ostrou a jasnou. Dnes viac, ako kedykoľvek predtým, musí cirkev počuť a chápať túto pravdu: žiadny rozvod! Záporný názov je tiež verný Ježišovmu učeniu, zaznamenanému v Matúšovi 5:31,32, pretože tento text prezentuje odsúdenie rozvodu. Pritom všetkom tento text odsudzuje rozvod v záujme svätosti, intímnosti a krásy manželského puta.

Text o rozvode z Deuteronómium 24

V Matúšovi 5 stavia Ježiš očividne do kontrastu svoje učenie o rozvode s iným učením. To iné učenie je Mojžišov predpis, vzťahujúci sa na rozvod v Izraeli, v období Starej zmluvy. Keď Ježiš vyhlásil vo verši 31: „Taktiež bolo povedané, že ktokoľvek by prepustil svoju manželku, nech jej dá rozvodný list“ odvolal sa na predpis o rozvode v Deuteronómium 24:1-4:

„Keď si niekto vezme ženu a ožení sa s ňou, a keď sa voľakedy stane, že nenajde milosti v jeho očiach, lebo našiel nejakú mrzkú vec na nej a napíše jej rozvodný list a dá ho do jej ruky a vyženie ju zo svojho domu, a ona vyjdúc z jeho domu pojde a vydá sa za iného muža, a keď ju bude nenávidieť i ten druhý muž a napíše jej rozvodný list a dá do jej ruky a vyženie ju zo svojho domu, alebo keď zomrie ten druhý muž, ktorý si ju bol vzal za ženu, nebude si ju môcť ten jej prvý muž, ktorý ju zahnal, zase vziať, aby mu bola ženou, keď už bola poškvrnená, lebo je to ohavnosťou pred Hospodinom, a neučiníš toho, aby hrešila zem, ktorú ti dá Hospodin, tvoj Bôh, do dedičstva.“

Práve tento staro-zmluvný predpis vystupuje ako dôležitý aj v Matúšovi 19. Farizeji pokúšali Ježiša v otázke rozvodu tým, že sa Ho spýtali: „Či smie človek prepustiť svoju manželku pre jakúkoľvek príčinu? (v.3). Tým pohli Ježiša k odpovedi, že, vzhľadom na to, že Boh spája zosobášené osoby, človek ich nesmie rozdeliť:

„A tedy toho, čo Bôh spojil, človek nech nerozlučuje.“ (v. 6)

Inými slovami, Ježiš zakázal rozvod. Hneď nato farizeji nastavili pascu. Mojžiš predsa povedal, že sa môžu rozviesť:

„A povedali mu: Prečo tedy prikázal Mojžiš dať rozvodný list a prepustiť ju?“ (v.7)

Samozrejme, že tým odkazovali na Deuteronómium 24:1-4. Ich argument bol zrejmý. Mojžiš bol veľký Boží zákonodarca a prorok. Ježiš stojí v opozícii k Mojžišovi v otázke prípustnosti rozvodu. Preto Ježiš nemôže byť od Boha.

Je nevyhnutné, aby sme sa bližšie pozreli na Deuteronómium 24:1-4, keďže táto pasáž je pre záležitosť rozvodu dôležitá. Predpis o rozvode, ktorý sa v tejto pasáži nachádza, bol za dní Ježiša hrubo nepochopený a je až pričasto nepochopený aj dnes. Skrze toto nepochopenie vzniká problém zdanlivého nesúladu medzi Ježišom a Mojžišom, medzi Novou zmluvou a Starou zmluvou a my potom nie sme schopní vidieť ich základný súhlas v tejto otázke rozvodu.

Zvyčajne robíme chybu v tom, že chápeme tento predpis ako uznanie rozvodu a dokonca aj opätovného sobáša. Takto potom chápeme slová:

„napíše jej rozvodný list a dá ho do jej ruky a vyženie ju zo svojho domu, a ona vyjdúc z jeho domu pojde a vydá sa za iného muža.“ (v. 1b, 2)

Máme sklon chápať túto pasáž ako legitimizáciu rozvodu na základe nepodstatnej príčiny („lebo našiel nejakú mrzkú vec na nej“, v.1). V skutočnosti sa však v tejto pasáži nenachádza žiadne schválenie rozvodu a už vôbec nie opätovného sobáša. Mojžiš tu nevyžaduje rozvod a ani rozvod neschvaľuje. Ale ako to ukazuje Kristus v Matúšovi 19:8, Mojžiš rozvod „dovolil“ alebo aj strpel. Strpieť niečo je zásadne iné, než to schvaľovať. Mojžiš dal Izraelu v Deuteronómiu 24 zákon, ktorý predpisoval, čo má muž vykonať, ak sa rozhodol rozviesť sa so svojou manželkou.

Mojžiš vzal na vedomie skutočnosť, že Izraelskí muži sa rozvádzali a tiež skutočnosť, že tak budú konať aj v budúcnosti. V takom prípade musia napísať a odovzdať svojej manželke „rozvodný list“, teda oficiálne potvrdenie o prepustení. Mojžiš neprikázal mužom v Izraeli, „rozvádzajte sa“, a to ani v prípade, ak by na svojich manželkách našli nečistotu. Prikázanie, ktoré vydal znamenalo:

„Ak sa chystáš rozviesť so svojou manželkou, musíš jej dať rozvodný list.“

Dôvodom na vydanie rozvodného listu bola ochrana a zabezpečenie ženy, ktorá bola prepustená. Žena v Izraeli bola úplne pod vládou muža a odkázaná na jeho milosrdenstvo. Ak by Mojžiš neprikázal, aby manžel vystavil rozvodný list žene, ktorú si zaumienil prepustiť, ženy v Izraeli by sa čoskoro stali obyčajnou hračkou v rukách mužov a boli by len o málo odlišné od konkubíny či neviestky. Rozvodný list bol napísaný „jej“ a daný „do jej ruky“ na jej úžitok.

V Deuteronómiu 24 sa však nachádza ešte niečo, čo často prehliadame, ale čo naznačuje, že Mojžiš neschválil ani rozvod, ani opätovné manželstvo a o to menej ho prikázal. Namiesto toho ho jednoducho len strpel. Zo správneho významu tohto odseku vyplýva, že Mojžiš tu vydáva ustanovenie, podľa ktorého sa žena, ktorú prepustil jej prvý manžel a ktorá sa vydala druhýkrát, už nikdy nesmie vrátiť k svojmu prvému manželovi v prípade, že sa s ňou rozvedie aj druhý muž.

Vo veršoch 1-3 Mojžiš len zaznamenáva to, čo sám pozoruje, že sa vyskytuje v Izraeli. Muži prepúšťajú svoje manželky kvôli nejakej nečistote. Tieto rozvedené ženy sa vydávajú za iných mužov. Potom sa aj títo druhí manželia rozvedú a manželky prepustia. V takom prípade Mojžiš zakazuje návrat k prvému manželovi (v. 4). Verše 1-3 neopisujú to, čo by Mojžiš schvaľoval, ale to, čo on pozoruje, že sa už deje.

Preklad profesora Roháčka je správny, keďže na rozdiel napr. od prekladu King James Version nezanecháva dojem, že by Mojžiš výslovne schvaľoval to, že muž sa rozvedie so svojou manželkou a tá následne znova vstúpi do manželstva. Slová tohto prekladu uvádzajú správne:

„Keď si niekto vezme ženu a ožení sa s ňou, a keď sa voľakedy stane, že nenajde milosti v jeho očiach, lebo našiel nejakú mrzkú vec na nej a napíše jej rozvodný list a dá ho do jej ruky a vyženie ju zo svojho domu, a ona vyjdúc z jeho domu pojde a vydá sa za iného muža, a keď ju bude nenávidieť i ten druhý muž….. nebude si ju môcť ten jej prvý muž, ktorý ju zahnal, zase vziať…“

Podľa tohto prekladu je tu stále prítomná požiadavka, aby manžel vystavil rozvodný list pre ženu, s ktorou sa chystá rozviesť. Ale tento preklad dáva jasne najavo, že Mojžiš rozvod jednoducho iba znáša, a neschvaľuje ho. Treba si tiež všimnúť, že jediný dôvod, na základe ktorého Mojžiš strpí rozvod je „nejaká mrzká vec“.

Niektoré preklady na tomto mieste uvádzajú „nejaká nečistota“. Táto fráza „nejaká mrzká vec“ sa v celých Písmach vyskytuje len v Deuteronómiu 23:14. Táto vzácnosť vo výskyte spôsobuje, že je obtiažne stanoviť, čo tento pojem znamená. Bez pochýb môžeme povedať, že tu ide o nejaký druh sexuálneho znečistenia alebo hanebnosti u ženy. Nebolo to cudzoložstvo, lebo to sa trestalo smrťou. Ale súvisí s cudzoložstvom, nakoľko je to nejaká sexuálna nečistota.

Nedá sa teda povedať, že by sa v Deuterońomiu 24 rozvod trpel z nejakej malichernej príčiny. Naopak, aj keď sa rozvod pripúšťal, Stará zmluva prísne obmedzovala rozvod na tie prípady, ktoré zahŕňali nečistotu v sexuálnej sfére. Stará zmluva vykazuje zásadnú harmóniu s učením Ježiša, ktorý obmedzuje rozvod len na prípady, kde nastalo cudzoložstvo.

Aj napriek tomu je však tento Mojžišov predpis v Deuteronómiu 24 neuspokojivý. Zreteľne to vyplýva z Ježišových slov v Matúšovi 5:31,32:

„Taktiež bolo povedané….Ale ja vám hovorím.“

Ježišove učenie je čistá pravda a Ježiš dáva do protikladu svoje učenie s Mojžišovým učením v Deuteronómiu 24. Mojžišov predpis je nedostatočný, keďže Mojžiš pripúšťal možnosť rozvodu aj z inej príčiny, ako pre cudzoložstvo a takisto toleroval opätovný sobáš. Pozorne si však všimnime, že Kristus nezvaľuje vinu na Mojžiša. Naopak, vinu pripisuje Izraelu! Pretože v Matúšovi 19:8 hovorí:

„Mojžiš vám dovolil pre tvrdosť vášho srdca prepustiť vaše ženy, ale od počiatku nebolo tak“.

Toto by mohlo predstavovať problém v harmónii Starej a Novej zmluvy. Naozaj je to problém. Avšak problém neznie takto: ako môže byť niečo správne v Starej zmluve a nesprávne v Novej zmluve? Skôr by sme problém formulovali takto: ako môže Stará zmluva občas strpieť alebo tolerovať niečo nesprávne, zatiaľ čo Nová zmluva to netoleruje? Do tej istej kategórie spadá mnohoženstvo v Starej zmluve.

Bez ohľadu na tento „problém“ je kryštálovo jasné a nepopierateľné, že Novo-zmluvní kresťania sa nikdy nemôžu odvolávať na Deuteronómium 24, aby takto na svoje životy vztiahli tento starozmluvný predpis. Ak tak robia, priznávajú tým, že majú tvrdé srdce. Nad človekom v takomto duchovnom rozpoložení panuje nevera, pretože Ježiš hovorí, že Mojžiš vydal tento predpis z Deuteronómia 24 „pre tvrdosť vášho srdca“.

Medzi nami a Deuteronómiom 24 stojí Slovo Ježiša Krista: „Ale ja vám hovorím!“. Kristus zrušil túto toleranciu z Deutoronómia 24. Rozvod pre akúkoľvek inú príčinu, než je cudzoložstvo, sa už viac netrpí. V Kristovi Ježišovi nebeské kráľovstvo došlo plnosti, a to aj v otázke pravdy o manželstve. Vo vnútri tohto kráľovstva, ktoré sa úplne priblížilo, platí, že: „ktokoľvek by prepustil svoju manželku krome príčiny smilstva, vedie ju k cudzoložstvu.“ (Matúš 5:32).

Predpis o rozvode v čase Starej zmluvy

Deuteronómium 24 aj tak nepredstavovalo zákon Starej zmluvy o rozvode. Deuteronómium 24 znamenalo odchýlku od Staro-zmluvného zákona. Vidíme to na tom, že tento predpis rozvod len trpel. To, čo je správne a dobré, nie je potrebné strpieť. Strpieť možno to, čo nie je ani správne, ani dobré: odklon od zákona.

Následkom toho, že Deuteronómium 24 tolerovalo to, čo bolo zlé, museli ľudia v Izraeli zniesť mnoho biedy. Na to často zabúdajú tí, ktorí sú pohotovo pripravení aplikovať na seba túto stať v nádeji, že tak nájdu oslobodenie zo svojich manželských ťažkostí. Samotný predpis v Deuteronómiu 24 obsahuje v sebe Mojžišovo varovanie pred pádom do hanebnej špiny a horkého nešťastia. Môže sa stať, že žena putuje z jedného rozvodu do druhého a skončí na mieste, kde by sa chcela vrátiť k svojmu prvému manželovi.

Nachádzame tu opis trosiek, čo zostali z manželstva a veľkej mizérie. Čo deti, ktoré sa narodili počas tejto cesty? Cesta tvrdého srdca je cestou biedy už v tomto živote. Ten istý následok prišiel aj ako plod polygamie v čase Starej zmluvy. Toto narušenie manželstva ústilo do trápenia pre tých, čo sa previnili. Pred týmto trápením sme ušetrení my, ktorí žijeme v čase Novej zmluvy tým, že sa nám dostalo viac svetla o manželstve.

Deuteronómium 24 nebol zákon o rozvode, ale bolo to odklonenie sa od zákona. Zákon týkajúci sa rozvodu bol zahrnutý v samotnom Božom ustanovení manželstva v Genesis 2. Práve naňho upozorňuje Ježiš farizejov v Matúšovi 19:8. Po tom, čo poznamenal, že v Deuteronómiu 24 Mojžiš len znáša odchýlku od zákona o rozvode, farizejom pripomenul: „ale od počiatku nebolo tak.“ Zákon o rozvode nachádzame v Genesis 2:18-24, kde sa nachádza záznam o tom, ako Boh na počiatku ustanovil manželstvo. Toto je zákon vzťahujúci sa na Starú aj Novú zmluvu:

„A tedy toho, čo Bôh spojil, človek nech nerozlučuje“ (Matúš 19:6).

Boh spája zosobášené osoby. Preto je rozvod zakázaný. Aj v Starej zmluve Boh nenávidel rozvod. Jasne to ukázal v Malachiášovi 2:15,16:

„A tak sa budete chrániť vo svojom duchu, a proti žene svojej mladosti nech sa niktorý nedopustí nevery. Lebo nenávidím rozvodu, hovorí Hospodin.“

V Matúšovi 5 Ježiš neprotirečí Staro-zmluvnému zákonu o rozvode, ale odkrýva ho, dáva ho najavo a ukazuje jeho plnú váhu: rozvod je zakázaný.

Hriešnosť rozvodu

Treba zdôrazniť, že Ježiš sa v Matúšovi 5:31,32 zaoberá rozvodom. Zavrhuje a zakazuje prepustenie manželky. Tu sa nesústreďuje na opätovné manželstvo, ale na rozvod. Aj v prípade, keď nás druhýkrát uzavreté manželstvo ešte stále šokuje, je tu stále riziko, že sa môžeme stať necitlivými vo veci rozvodu. Ak je tomu tak, potom si potrebujeme pozorne vypočuť Pána.

Rovnako sa nedá povedať, že by Pán zakazoval rozvod len preto, že potom existuje možnosť nového manželstva, akoby rozvod sám osebe nebol hriešny. Sám Ježiš poukazuje na možnosť opätovného manželstva, ak už rozvod nastal. Avšak rozvod odsudzuje nie preto, že môže viesť k ďalšiemu hriechu, ale preto, že už sám rozvod je hriešny. Ktokoľvek prepúšťa svoju manželku, hreší samotným aktom rozvodu.

Aj keď Ježiš odsúdil rozvod, v ktorom sa manžel rozvádza so svojou manželkou, je v tom zahrnutá práve rovnaká hriešnosť aj pre prípad, keď sa rozvádza manželka. V dňoch Pána Ježiša to bol muž, ktorý bol vo výhode, a tak každý uskutočnený rozvod bol vykonaný mužom. Dnes je vo výhode zase žena, a tak je ona dominantná, keď dôjde k rozvodu. Nie je dôležité, kto rozvod iniciuje, či je to muž alebo žena, ale skutok, ktorý je vykonaný.

Kristovo odsúdenie rozvodu musíme chápať ako odsúdenie každej formy oddelenia manžela a manželky. Ježiš hovorí o „prepustení“. To opisuje právny, oficiálny rozvod. Pokrýva aj to, čo poznáme pod pojmom „odluka s platením výživného“. Rovnako zahŕňa aj obyčajné opustenie manželského partnera, či už je to manžel, ktorý opúšťa manželku, alebo manželka, ktorá opúšťa manžela. Prepustenie, odluka, opustenie – všetky tieto možnosti spája skutočnosť, že znamenajú rozdeliť na dve časti to, čo Boh spojil v jedno a čo musí zotrvať ako jedno.

Môže nastať prípad, keď sa manželka musí dočasne odsťahovať alebo požiadať svojho manžela, aby odišiel. Možno sa opíja a bije ju i deti. Pre ňu a pre jej potomstvo nie je bezpečné, aby sa manžel nachádzal v spoločnej domácnosti spolu s ňou. Vtedy, aj keď nemá úmysel rozviesť sa s ním v plnom, oficiálnom zmysle, predsa zvolí spôsob oddeleného bývania. Toto je smrteľne vážna záležitosť. Cirkev sa musí na takýto prípad tak pozerať. Aj samotní manželia to musia pokladať za tu najzávažnejšiu situáciu. Jednoducho je to neúnosný stav vecí.

Rozvod je zakázaný aj v súradniciach toho, čo sa následne môže stať rozvedenej osobe. Prepustiť životného partnera je hriech a súčasťou tohto hriechu je aj to, že ten druhý je vystavený cudzoložstvu. Kristus hovorí, že:

„ktokoľvek by prepustil svoju manželku….vedie ju k cudzoložstvu“ (Matúš 5:32).

Pán pozná ľudskú prirodzenosť, nielen padlú ľudskú prirodzenosť, ale tiež tú pôvodne stvorenú:

„Nie je dobre byť človekovi samotnému“ (Genesis 2:18).

Človek, ktorý sa so svojou manželkou oficiálne rozvedie, je zodpovedný za to, že sa dostala na miesto, kde je v pokušení znovu sa vydať. Toto opätovné manželstvo sa podľa Kristových slov v druhej časti Matúša 5:32 rovná cudzoložstvu:

„ktokoľvek by si vzal za ženu prepustenú, cudzoloží.“

Na rozvedenú ženu môže prísť pokušenie spáchať cudzoložstvo bez toho, aby sa znova vydala. Muž, ktorý svoju ženu prepúšťa tým, že sa len „odlúči“ alebo sa odsťahuje, je zodpovedný aj za to, že ju vedie k cudzoložstvu. Vystavuje ju nebezpečenstvu nemorálnych vzťahov s inými mužmi. Živú ilustráciu tohto vidíme na histórii Abrama a Sáry v Genesis 12. Abram „prepustil“ svoju manželku, aby ochránil seba a ona sa čoskoro dostala do faraónovho domu, kde jej hrozil cudzoložný vzťah s faraónom.

Boh sám ustanovil manželstvo, a tak v ňom neschvaľuje žiadne bláznovstvo. Samozrejme to isté platí aj pre ženu, ktorá prepúšťa svojho manžela, alebo sa od neho oddeľuje. Potom ho ona vedie k cudzoložstvu. Osoba, s ktorou sa druhá strana rozviedla, by sa mala vyhnúť cudzoložstvu, dokonca aj vtedy, keď jej bolo rozvodom veľmi ublížené. Ak tak urobí, pácha hriech. Tomuto učí záver verša 32. Ale aj partner, ktorý rozvod inicioval, sa previnil. Boh ho berie na zodpovednosť.

Skutočnosť, že Ježiš zakazuje rozvod tým, že poukazuje na veľmi konkrétne zlo, cudzoložstvo, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou po rozvode nasleduje, nám nesmie zastrieť skutočnosť, že už samotný akt rozvodu je hriech. Bez ohľadu na to, či vyústi do ďalšieho sobáša alebo nie, bez ohľadu na akékoľvek ďalšie následky, rozvod je hriech. Hriechom je preto, že človek vo svojej pyšnej rebélii oddeľuje to, čo Boh spojil.

Človek nemá právo rozviazať to, čo Boh zviazal. Manželstvo ustanovil Boh. V manželstve Boh robí z dvoch jedného. Je veľmi zlé, ak sa z jedného znova stanú dvaja, aj keď zatiaľ odsúvame otázku, či je také niečo vôbec možné. To, že sa títo už rozdelení ľudia pokúsia uzavrieť nové zväzky, nijako neospravedlňuje rozviazanie cez rozvod. Práve na to poukazuje Ježiš svojimi slovami v Matúšovi 19:4-6:

A on odpovedal a riekol im: Či ste nečítali, že ten, ktorý ich učinil, od počiatku učinil ich muža a ženu a povedal: Preto opustí človek otca i mať a bude sa pridŕžať svojej ženy, a tí dvaja budú jedno telo? Takže nie sú viacej dvoje, ale jedno telo. A tedy toho, čo Bôh spojil, človek nech nerozlučuje!

Práve táto istá argumentácia podčiarkuje Ježišove slová v poslednej časti verša 32 z Matúša 5, kde Ježiš zakazuje rozvod. Nestačí, že rozvod zakázal, ale uznal za potrebné dodať, že ak sa žena, ktorú muž prepustil, znova vydá, ona a jej manžel sú vinní smilstvom. Prečo? Preto, lebo manželský zväzok zostáva platný, nech by sa udialo čokoľvek. Tým, že Ježiš odsúdil rozvod, obhajuje manželské puto. Keďže manželstvo znamená, že Boh spojil muža a ženu v jedno telo, rozvod je zakázaný.

Jediný biblický dôvod pre rozvod

Existuje jedna výnimka zákazu rozvodu. Tou výnimkou je situácia, keď nastalo cudzoložstvo na strane manželského partnera: „krome príčiny smilstva“ (Matúš 5:32). Ak sa mužova manželka dopustí nevery, ak má sexuálny vzťah s iným mužom, môže ju prepustiť bez toho, aby na seba privodil Boží hnev alebo cirkevnú kázeň. Pred Bohom je spáchané cudzoložstvo príčinou pre rozvod. Manžel sa môže rozviesť v prípade cudzoložstva, ktoré spáchala manželka a manželka v prípade manželovho cudzoložstva.

Avšak, nemusí sa s ňou rozviesť. Dokonca aj cudzoložstvo môže byť pokryté Kristovou krvou, aby tak dvaja mohli aj naďalej zostať jedným telom v manželstve. Ak z Božej milosti neverná manželka učiní pokánie zo svojho cudzoložstva, manžel kresťan jej môže a mal by odpustiť a prijať ju späť. Podobne aj Boh často odpustil a prijal späť svoju manželku Izrael – cirkev po tom, čo sa neverne znečistila cudzoložstvom s modlami. Na strane manželky však môže nastať aj také cudzoložstvo, ktoré ďalší spoločný život úplne znemožní.

Tu vidíme závažnosť cudzoložstva. Dnes sa nevera berie na ľahkú váhu. Svet si na túto tému píše komédie pre film a televíziu. Populárne novely s touto témou narábajú ľahkovážne a dokonca neveru ospevujú. Aj v cirkvi môžeme príležitostne počuť vtipy na túto tému.

Kristus neberie cudzoložstvo na ľahkú váhu! Zoči voči faktu, že cudzoložstvo a iba cudzoložstvo je takej podstaty, že má moc rozdeliť to, čo Boh spojil, môžeme vidieť závažnosť a hrôzu tohto hriechu. Zo svojej samotnej podstaty nevera priamo zasahuje jadro manželstva: intimitu dvoch, spojenie muža a jeho manželky do jedného tela.

Keď Ježiš zakazuje rozvod, „krome príčiny smilstva,“ učí nás, že existuje iba jeden možný dôvod pre rozvod. Len cudzoložstvo môže narušiť manželské puto do takej miery, že manžel a manželka sa môžu rozdeliť a ukončiť jeden život v jednej domácnosti, za jedným stolom a v jednej posteli. Nič iné nie je dostatočným dôvodom pre rozvod, absolútne nič iné.

Vo svete plnom hriechu a smrti existuje mnoho vecí, ktoré môžu trápiť manželstvo: duševná choroba, nevládnosť, manželia, ktorí túžia po rozvode, ukričané ženy, s ktorými je ťažko vydržať. Ale žiadna z týchto okolností nestačí na rozvod. Takýto je zmysel toho, čo sa sľubuje pri vstupe do manželstva:

„v dobrom i v zlom, v bohatstve i v chudobe, v chorobe i v zdraví….kým nás smrť nerozdelí.“

Žiadny manžel by nemal reptať, že cirkev zakazuje rozvod, no zato jeho manželke dovolí byť ješitnou a zlou ženou. Žiadna manželka by nemala reptať, že jej cirkev zakazuje rozviesť sa s manželom a navyše umožňuje manželovi byť násilným. Cirkev rovnako vyžaduje, aby manželia a manželky napĺňali svoje manželské povinnosti, ako sme to už uviedli v predchádzajúcich kapitolách. Cirkev sa musí za svoje vyučovanie postaviť aj vyžadovaním disciplíny.

Náš Pán nielen že napomína veriacich, aby spolu žili, ale tiež ich vyzýva k spoločnému životu v krotkosti, láske a pokoji. Zákon, zakazujúci rozvod, sa vzťahuje na každého muža a ženu, čo žije v manželstve, či už je neveriaci alebo veriaci. „Ktokoľvek by prepustil svoju manželku…“ hreší. Takýto je manželský zákon pre všetky manželstvá „od počiatku“. Aký skazený je svet! Ako naša spoločnosť už dozrela pre súd!

Kristus sa nerozvádza

Kristus však smeroval svoje slová o rozvode na obyvateľov nebeského kráľovstva, teda k veriacej cirkvi. Je to súčasť kázne na vrchu. Tie slová sú pre veriacich, ktorí ich prijímajú z Božej milosti. Sú pre tých, ktorých srdcia boli znovuzrodené Duchom, aby milovali Boha a z vďačnosti za jeho spasenie si vážili jeho manželské zriadenie. Veriaci vidia tieto Ježišove slová namierené proti rozvodu ako svedectvo o samotnej Kristovej vernosti k svojej neveste, cirkvi.

Kristus potvrdzuje manželstvo ako tajomstvo seba a cirkvi. On nikdy neprepúšťa svoj ľud napriek tomu, že sme mu na to dali svojimi hriechmi dostatočné dôvody. Ako veriaci sme povolaní, aby sme vernú lásku odzrkadľovali vo svojich manželstvách.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )