New Age v cirkvi
Čarodejné evanjelium a viera ako sila: Riziká a omyly“ A had povedal žene: Istotne nezomriete. Ale Bôh vie, že toho dňa, ktorého by ste jedli z neho, otvoria sa vaše oči, a budete ako bohovia. “ 1 Mojžišova 3:5
Mnohí úprimní kresťania boli ovplyvnení čarodejným evanjeliom a domnievajú sa, že viera sama o sebe má nejakú moc. Pre nich je viera silou, ktorá je zameraná na Boha a „nutí Ho“ urobiť to, čomu veríme, že On urobí. Tento pohľad môže viesť k myšlienke, že viera v podstate manipuluje Boha a nutí Ho konať podľa našich očakávaní. Tento prístup môže eliminuje Boha z celého procesu, pričom sa všetko sústredí do ľudských rúk.
Ak by všetko „fungovalo“ podľa týchto „zákonov viery“, Boh prestáva byť zvrchovaný a už by nebolo miesta pre Božiu milosť. V tomto prípade stačí sila viery na získanie čohokoľvek. To však vedie k manipulácii viery v zmysle čarodejníctva a neosobného poňatia Boha. Na rozdiel od tohto, Ježiš povedal: „Maj vieru v Boha“ (Marek 11:22). Viera musí mať objekt! Pravá viera v Boha znamená absolútnu dôveru v Jeho zvrchovanosť. V celom vesmíre nie je nikto, komu by sa dalo dôverovať tak absolútne ako nášmu Božiemu svetu.
Viera rastie z poslušného vzťahu k Bohu a Boh odpovedá na naše modlitby na základe Jeho zvrchovanosti, múdrosti, milosti a láskavosti, nie kvôli manipuláciám podľa nejakých „zákonov“. Boh sa nenechá manipulovať žiadnym človekom, anjelom, mentálnym procesom ani vysloveným slovom. V tomto kontexte, sebavedomá viera v seba je nevyhnutná pre dobrý život. Zdravé JA človeka robí vnímavejším k vplyvom, ktoré môžu prekročiť hranice jeho zmyslov. V neviditeľných silách, ktoré nás ovplyvňujú, existuje nebezpečenstvo, že sa staneme ako Napoleon Hill, ktorý po odmietnutí Boha Biblie prešiel do hindu-budhistického okultizmu.
Dary Ducha a ich pravá podstata
Skutočnosť, že manifestácie Božieho Ducha, prejavené skrze človeka, sa nazývajú „dary Ducha“, často vyvoláva zmätok. Dary Ducha nie sú určené na to, aby boli dané určitému jednotlivcovi na vlastnenie, aby ich následne používal podľa vlastného uváženia. Pravé dary Ducha zostávajú pod Božou kontrolou a riadením, sú dané Božou milosťou, a to iba na Jeho účel a Jeho slávu.
Nikto nemôže robiť zázraky, uzdravovať alebo kriesiť mŕtvych podľa vlastnej vôle. Rovnako ani proroci, ako Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel a ďalší nemohli konať podľa svojej vôle. Keď Jeremiáš chcel prorokovať, musel čakať na Božie vedenie. (Jeremiáš 42:7). Zázraky prichádzajú len cez Božie riadenie a silu, nie z ľudskej iniciatívy. Dary Ducha teda nemôžu byť učené alebo obchodované v seminári, ako sa domnieval John Wimber. Proroctvo v dávnych dobách neprišlo z vôle ľudí, ale Boží ľudia hovorili, ako boli inšpirovaní Božím Duchom. Dary Ducha nemôžu byť iniciované človekom alebo aktivované podľa ľudského uváženia.
Ak napríklad niekto položí ruky na nemocného a okamžite sa uzdraví, jedná sa o manifestáciu „daru uzdravenia“, ktorú iniciuje Božia vôľa. Táto osoba, ktorá sa modlila, nevlastní tento dar ako nejaký magický nástroj. Predstava, že vlastním akýkoľvek dar Ducha, ktorý by som mohol používať ako sa mi zachce, je mylná. To je jeden z kľúčových omylov v charizmatickom hnutí.
Každý dar Ducha, ktorý je iniciovaný človekom, by mal byť považovaný za podozrivý. Je to vážny omyl sľubovať „službu zázrakov“ v určitom čase a mieste, či učiť, ako vykonávať „znamenia a zázraky“ prostredníctvom seminárov. Ak manifestácia „daru Ducha“ nie je Bohem iniciovaná a je pod ľudskou kontrolou, ide o čarodejníctvo a nie o Boha, ale o okultizmus.
Známi šíritelia týchto New Age myšlienok
Kenneth Hagin
„Si takou istou inkarnáciou Boha ako bol Ježiš Kristus.. veriaci je takou istou inkarnáciou ako bol Ježiš z Nazareta“
John G. Lake
„My nechceme choroby. My chceme byť bohovia.“
„Ježiš chce, aby sme žili s postojom bohov vo svete.“
„Božia moc, Duch Svätý je Duchom nadvlády. Človeka robí bohom.“
„Chcem, aby ste počuli, čo povedal Ježiš o sebe. Boh bol v Kristovi, nie? Inkarnáciou (stelesnením). Boh je vo vás jednou inkarnáciou, stelesnením , ak ste sa znovuzrodili. Ste inkarnáciou.“
„Božím zámerom cez Ježiša Krista je urobiť prirodzenosť človeka božskou.“
Zdroj: John G. Lake: His Life His Sermons, His Boldness of Faith, Kenneth Copeland Publications, 1995
Zázraky, démoni a triumfálna viera
Ľubomír Martin Ondrášek (1972) – interný doktorand na Univerzite v Chicagu a externý prednášajúci na Gordon-Conwell Theological Seminary v Bostone, od roku 2009 prezident a spoluzakladateľ neziskovej organizácie Acta Sanctorum v Chicagu. Je autorom pozoruhodnej odbornej monografie Neocharizmatické hnutie na Slovensku. Analýza základných aspektov teológie a praxe Kresťanských spoločenstiev (vydal Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, Bratislava 2011).
Pentekostalizmus je už niekoľko desaťročí najdynamickejšie sa rozvíjajúcou vetvou kresťanstva na svete. Napriek tomu to nie je monolitné hnutie. Dôležité aspekty učenia a praxe, prítomné najmä v niektorých neocharizmatických spoločenstvách, sú častým objektom kritiky z rôznych strán.
Fenomenálny rôst pentekostalizmu a neocharizmatického hnutia vytvára pozadie pre diskusiu o jeho praktikách, osobitne pokiaľ ide o uzdravenie a oslobodenie. Tieto témy sú široko diskutované a v niektorých komunitách kritizované. Na túto tému sme sa pozhovárali s odborníkom a autorom priekopníckej monografie Neocharizmatické hnutie na Slovensku, Ľubomírom Martinom Ondráškom, prezidentom neziskovej organizácie Acta Sanctorum v Chicagu.
Predtým, ako prejdeme k hlavnej téme nášho rozhovoru, zadefinujme si relevantnú terminológiu. Na Slovensku ste vôbec prvý, kto začal vo svojich prácach používať termín neocharizmatické hnutie. Môžete, prosím, objasniť, čo presne sa za týmto označením skrýva?
Hoci som možno prvý, kto na Slovensku predstavil pojem neocharizmatický a jeho lingvistické derivácie v kontexte nových náboženských hnutí a pentekostálnych štúdií, tento termín je už dlhšie používaný v zahraničnej odbornej literatúre.
V súčasnosti je štandardné hovoriť o pentekostálnom hnutí ako o náboženskom fenoméne, ktorý sa vyvíjal v troch vlnách a pozostáva z troch vzájomne odlišných a zároveň príbuzných prebudeneckých skupín: klasického pentekostalizmu, ktorý na Slovensku reprezentuje Apoštolská cirkev, hnutia charizmatickej obnovy v tradičných cirkvách a neocharizmatického hnutia, zahŕňajúceho nezávislé spoločenstvá ako Kresťanské spoločenstvo Milosť, Slovo života, Jednota bratská, Kresťanská misia Maranata, Zbor viery, Spoločenstvo kresťanov Radostné srdce, alebo Modrý kríž.
Teológia a prax týchto spoločenstiev sú natoľko odlišné, že je potrebné buď často zdôrazňovať, že neocharizmatické hnutie nie je monolitnou konštrukciou, a každé z týchto spoločenstiev je sui generis, alebo treba hovoriť o neocharizmatických hnutiach.
Používanie termínu pentekostálny a jeho príslušné derivácie je na Slovensku rozšírené, a to najmä kvôli väčšej konceptuálnej jasnosti. Tento termín je uprednostňovaný pred označeniami ako letničný, turíčny, letnično-charizmatický alebo charizmaticko-letničný. Pentekostálna spiritualita je už desaťročia rešpektovaná, aj keď niekedy s výhradami, veľkou časťou hlavného prúdu kresťanstva a širšou verejnosťou.
Niektoré neocharizmatické skupiny sa usilujú o spoločenské uznanie, akcentujúc, že aj ony sú súčasťou globálneho pentekostalizmu, ktorý podľa niektorých odborníkov zahŕňa viac ako 600 miliónov veriacich. Tento argument využívajú na získanie spoločenského uznania a uznania ich spirituality. Ako už bolo zdôraznené, každé neocharizmatické spoločenstvo je potrebné posudzovať osobitne a nie len ako súčasť širšie definovaného globálneho pentekostálneho hnutia, aby sa predišlo pokušeniu pripisovať mu neoprávnené uznanie alebo naopak vinu.
Modlitby za uzdravenie sa dnes stretávame v prakticky všetkých kresťanských denomináciách, avšak na Slovensku pôsobí niekoľko neocharizmatických skupín, ktorých učenie a prax o uzdravení sa vníma ako kontroverzné.
Ako rozumiete uzdraveniu pomocou modlitby z pohľadu kresťanskej teológie a v čom sa odlišuje od učenia a praxe napríklad Kresťanských spoločenstiev Milosť, ktorým sa vo svojej odbornej práci bližšie zaoberáte?
Počas celej kresťanskej histórie sa možno stretnúť s fenoménom prosebných modlitieb za uzdravenie, čo vyplýva zo samotnej podstaty biblického kresťanstva – lásky k blížnemu. Pri hlbšom skúmaní teológie a praxe Kresťanských spoločenstiev Milosť sa stáva zrejmým, že raison d’être tohoto spoločenstva je zvestovanie „evanjelia spasenia, zdravia a bohatstva“.
Toto učenie predstavuje podľa vedúcich predstaviteľov Kresťanských spoločenstiev Milosť „plné evanjelium“, avšak z pohľadu kresťanskej teológie hlavného prúdu ide o „iné evanjelium“. Základným teologickým predpokladom pre toto učenie je doktrína, že Kristovo vykupiteľské dielo zahŕňa nielen spásu duše, ale aj fyzické uzdravenie tela a materiálnu prosperitu počas pozemského života, ktoré sú zasľúbené každému, kto je ochotný a schopný ich prijať vierou.
A práve tu leží dôvod, prečo Kresťanské spoločenstvá Milosť a niektoré ďalšie spoločenstvá, ktoré sú súčasťou alebo sympatizujú s Hnutím viery, kladú vo svojom učení a praxi veľký dôraz na fyzické uzdravenie. Problém vyvstáva, keď proklamovaná teológia nekorešponduje s ľudskou skúsenosťou a uzdravenie neprišlo. Vtedy sa príčina neuzdravenia lokalizuje v trpiacom človeku, ktorý buď pochybuje o svojom uzdravení, vedome hreší, spochybňuje autoritu duchovného vodcu, alebo naopak nerobí niečo, čo má (napríklad nedostatočne verí, nenavštevuje zhromaždenia, nenavštevuje bohoslužby, neodpúšťa, alebo nenosí desiatky).
Tento prístup ukazuje, ako teológia uzdravenia a neprítomnosť teológie utrpenia môže byť hlavnou kontradikciou medzi Kresťanskými spoločenstvami Milosť a cirkvami hlavného prúdu.
Zúčastnili ste sa niekedy na tzv. uzdravovacom zhromaždení a ak áno, mohli by ste opísať svoju skúsenosť?
Zúčastnil som sa na mnohých pentekostálnych zhromaždeniach, kde sa poskytoval priestor na modlitby za chorých, a tiež na niekoľkých modlitebných zhromaždeniach, ktoré boli zvolané exkluzívne s týmto cieľom. Počas terénneho výskumu na Slovensku som sa mal možnosť zúčastniť na jednom zhromaždení Kresťanských spoločenstiev Milosť, ktoré sa zameriavalo na službu uzdravovania. Túto skúsenosť detailne opisujem vo svojej monografii „Neocharizmatické hnutie na Slovensku“.
V tejto súvislosti hovoril pastor v kázni, ktorá slúžila ako príprava pred modlitbami za uzdravenie, o troch základných témach: uctievaní, modlárstve a uzdravení. Podľa jeho slov sa veriaci musia naučiť chváliť Boha, odstrániť modly zo svojich domácností a životov, podriadiť sa Božiemu slovu a pozitívne vyznávať vieru. Je tiež potrebné „podržať uzdravenie aj za nepriaznivých okolností.“
Po takmer troch hodinách od začiatku zhromaždenia začali veriaci chodiť dopredu, a pastor sa za nich modlil. Počas modlitby niektorí padali na zem, iní zažili duchovné oslobodenie spojené s viazaním zlých duchov. Nakoniec sa pastor modlil za mladého muža na invalidnom vozíku. Upozornil veriacich, že ide o veľmi ťažký prípad, a vyzval ich, aby sa s vierou modlili a spievali, aby posilnili ducha.
Po pomazaní olejom, ktorý mal údajne prísť z Jeruzalema, mladý muž vyjavil snahu vstať a chodiť. Napriek veľkým ťažkostiam a bolesti sa pod pomocou palice a dvoch veriacich pokúsil chodiť, avšak po niekoľkých minútach sa vrátil späť na invalidný vozík. Jeho uzdravenie sa nakoniec neuskutočnilo, a pastor povzbudil veriacich:
„Nedívajte sa na to, čo vidíte, hovorí viera. Ale verte tomu, čo veríte.“
Teologický aspekt tejto skúsenosti, ako aj ľudské hľadisko, vyvolávajú vážne otázky o účinnosti týchto praktík. Osobne nemám dôvod pochybovať o úprimnosti pastora a veriacich, ktorí sa modlili za mladého muža s vážnym telesným postihnutím. Avšak mám vážne pochybnosti o dopade týchto uzdravovacích praktík na duševný stav ľudí, ktorí sa snažia vyrovnať s neúspechom uzdravenia a hľadajú odpoveď na otázku, prečo neboli uzdravení. Duševná rehabilitácia je rovnako dôležitá ako telesné uzdravenie, a úprimná viera nestačí na to, aby sa uzdravenie v každom prípade aj naplnilo.
Čo si myslíte o termíne a kampani Liečenie, ktoré sa v posledných mesiacoch objavuje na propagačných materiáloch niektorých neocharizmatických skupín a s ktorými sa skrze platenú reklamu mali možnosť stretnúť tisíce občanov v rôznych regiónoch Slovenska?
V kontexte kresťanstva je pre mnohých uzdravenie typickým pojmom s podstatou v biblickej tradícii a teológii. Na druhej strane, termín liečenie je častejšie spojený s ezoterickými skupinami. Ako objasňuje môj výskum, v súvislosti s kresťanskými modlitbami za uzdravenie som sa s týmto termínom stretol po prvýkrát, a preto môžeme s istotou povedať, že ide o zámer — konkrétnu marketingovú stratégiu. Tento prístup môže byť vnímaný kritickými pozorovateľmi ako zavádzanie s cieľom získania nových stúpencov, vrátane tých, ktorí už patria do etablovaných cirkví.
Neocharizmatické spoločenstvo a občianske združenie Zbor viery vo Vrútkach, ktoré pred rokom začalo s kampaňou „Liečenie“, uvádza na svojej webovej stránke, že tento prístup, podľa ktorého sa na plagátoch neobjavujú tradičné kresťanské pojmy ako Boh, Ježiš či Biblia, ale ide o „evanjelizáciu s názvom Liečenie pomocou pozitívnej energie“ získali od Sándora Németha, budapeštianskeho pastora Zboru viery (Hit Gyülekezete). Tento postup sa neskôr ujal aj v Kresťanských spoločenstvách Milosť.
Je potrebné dodať, že nie všetky neocharizmatické spoločenstvá pôsobiace na Slovensku sa stotožňujú s kontroverzným konceptom „Liečenie“ a nie všetky prijímajú tieto metódy prozelytizmu.
V kázni jedného z pastorov Kresťanských spoločenstiev Milosť nedávno zaznela informácia, že skrze Liečenie sa v jednej dedine uzdravilo všetkých 80 osôb, ktoré sa na tejto kampani zúčastnili, vrátane starostu. Súčasne odznelo, že v jednom domove dôchodcov „všetci prijali Pána a boli uzdravení“. Tieto tvrdenia sú ľahko verifikovateľné a zároveň veľmi vážne, ak by sa rozchádzali so skutočnosťou. Ako vnímate takéto vyhlásenia?
Osobne pristupujem k triumpfálnym vyhláseniam o zázračných uzdraveniach s veľkým skepticizmom. Pre kresťanov je všeobecne akceptované, že Boh má moc uzdraviť človeka nadprirodzeným spôsobom, čo je dokumentované aj v Rímskokatolíckej cirkvi počas beatifikačných procesov. Zázraky uzdravenia sa však vyskytujú zriedkavo a mnohé náboženské tradície ich považujú za nadprirodzené udalosti.
V kresťanskej teológii sa verí, že Boh je zvrchovaný a svojou láskou sa skláňa k trpiacim, no zázraky sa stávajú zriedka. V Spojených štátoch môžeme nájsť mnohých evanjelizátorov, ktorí vyhlasujú, že pravidelne prostredníctvom ich služby dochádza k zázrakom, vrátane uzdravení. Avšak pri nezávislom posúdení ich tvrdení sa objavili pochybnosti o objektivite ich výpovedí.
Kampaň Liečenie, ktorá tvrdí, že pravidelne dochádza k zázračným uzdraveniam, sa pýta na jej reálny úspech. Ak je naozaj taká úspešná, prečo je potrebné investovať do drahých reklám? Kampaň často priláka iba niekoľko desiatok ľudí. A ak sú uzdravenia skutočne reálne, prečo o týchto nadprirodzených prípadoch neinformujú odborné lekárske alebo religionistické časopisy?
Ďalšia otázka znie: Prečo organizátori neuskutočňujú modlitby za vážne chorých priamo v nemocničnom prostredí, pod dohľadom lekárskeho personálu? Zveličovanie úspechov, znevažovanie neúspechov alebo fabulácie o uzdraveniach môžu mať veľmi negatívny dopad na morálnu integritu kresťanskej cirkvi a zvýšiť jej nedôveryhodnosť v očiach verejnosti. Je dôležité kriticky pristupovať k takýmto tvrdeniam a vážiť si skutočnú transparentnosť a objektivitu.
Ak dovolíte, rád by som sa dotkol aj tejto témy. Akú motiváciu môže mať osoba, ktorá verejne deklaruje, že bola uzdravená, hoci stále trpí chorobou?
Je dôležité poznamenať, že vo väčšine prípadov osoba, ktorá tvrdí, že bola uzdravená, úprimne verí, že sa tak stalo. Mnohí veriaci v sporných neocharizmatických spoločenstvách sú presvedčení, že Kristus im na golgotskom kríži vydobyl dokonalé zdravie. Tento postoj vyžaduje, aby veriaci už len prijali svoje „uzdravenie“ a ohlasovali ho, bez ohľadu na symptómy choroby, ktoré si ešte môžu všimnúť.
Niektoré učenia tohto druhu majú metafyzické pozadie, často z inšpirované kultmi, ktoré môžu ovplyvniť, že človek sa rozhodne neužívať lieky alebo nevyhľadávať lekársku pomoc, aj keď je zjavné, že ju potrebuje. Tlak okolia hrá tiež významnú úlohu – svedectvá o nadprirodzených uzdraveniach sa očakávajú a veriaci by sa mohli cítiť nepríjemne, ak by verejne priznali pretrvávajúce zdravotné problémy, ako bolesť hlavy alebo chrbtice.
Existujú tiež prípady, keď niektorí ľudia zo zištných dôvodov vedome klamú o svojom uzdravení. Napríklad Michael Guglielmucci verejne priznal, že tvrdil, že bol uzdravený z rakoviny, no neskôr sa ukázalo, že rakovina nikdy nebola diagnostikovaná a celá záležitosť bola klamstvom. Tento prípad je mi osobne veľmi blízky, pretože ja sám som v minulosti zápasil s touto zákerne nebezpečnou chorobou.
Aký je vzťah medzi uzdravením od chorôb a oslobodením od démonov v učení Kresťanských spoločenstiev Milosť?
Spoločenstvá ako Kresťanské spoločenstvá Milosť kladú mimoriadne silný dôraz na démonológiu, ktorý presahuje praktiky iných náboženských skupín, ktoré som mal príležitosť za posledné dve desaťročia skúmať. Kresťanská teológia často kritizuje ich učenie o démonoch, ktoré považuje za heterodoxné a ich praktiky spojené s démonmi sú v niektorých prípadoch považované za nebezpečné a negatívne.
V tejto oblasti sme svedkami rôznych problematicých učenia o démonoch, ako je napríklad učiteľ o familiárnych duchoch, ktoré narúša rodinné väzby medzi stúpencami a ich neveriacimi alebo inak veriacimi rodinnými príslušníkmi. Taktiež dochádza k pripisovaniu chorôb a bežných problémov démonom a neustálej potrebe „boja“ proti démonickým silám, čo môže viesť k psychickým poruchám, paranoidným pocitom strachu a vytváraniu nezdravej závislosti na vodcovskej autorite duchovných predstaviteľov a spoločenstve ako celku.
Z globálneho hľadiska je spojenie uzdravenia a oslobodenia od démonov častým javom v neocharizmatických spoločenstvách, kde mnohí veriaci veria, že za konkrétnymi chorobami stojí špecifický démon. Tieto presvedčenia sú v súlade s jedným zo základných princípov protestantskej reformácie (sola scriptura), ktorý hovorí, že všetko, čo sa praktizuje a hlása, musí byť zakotvené v Biblii.
Akú úlohu zohráva Biblia napríklad v náboženskom živote Kresťanského spoločenstva Milosť?
Hoci je pochopiteľné, že veriaci považujú Bibliu za inšpiratívny a normatívny text pre svoj duchovný život, otázkou je, ako správne interpretovať biblické texty a aplikovať ich na súčasnosť. Tento problém sa ukazuje byť kľúčovým v prípade neocharizmatických spoločenstiev, ktoré čelí výzvam týkajúcim sa správnej biblickej exegézy a hermeneutiky. Exegéza, teda výklad biblických textov, a hermeneutika, teda teória interpretácie, sú oblastami, kde sa nachádzajú slabiny, spôsobené absenciou adekvátneho teologického vzdelania medzi duchovnými predstaviteľmi týchto spoločenstiev.
Niektorí duchovní vodcovia v týchto spoločenstvách považujú svoje poznanie o Božej pravde za priamy výňatok zo zjavenia, čo im bráni v konštruktívnom dialógu na tému biblických textov a náboženských otázok. Tento prístup často vedie k tomu, že sa vytvára dojem, že jediné a najvyššie autority sú títo vodcovia, čo uzatvára priestor pre rôzne kritické pohľady.
Ronald M. Enroth, americký sociológ, označil tento jav ako „nesprávne orientovanú lojalitu“. Podľa neho, v mnohých problémových náboženských spoločenstvách, členovia veria, že sú lojálni Božiemu slovu, ale v skutočnosti sú lojalní človeku a jeho interpretácii Božieho slova, čo môže viesť k nešťastným a uzavretým náboženským praktikám.
Zaujímavým aspektom v súvislosti s aplikáciou a interpretovaním biblických textov v týchto spoločenstvách je tiež príprava vlastného prekladu Biblie zo strany Kresťanského spoločenstva Milosť. Tento krok môže prispieť k vytvoreniu alternatívneho biblického výkladu, ktorý bude korešpondovať s učením a praktikami konkrétnej skupiny, čím sa môže ďalej zúžiť prístup k verejnej biblickej analýze a vyhodnoteniu ich náboženskej doktríny.
Ako dlhoročný študent pentekostálneho hnutia myslíte si, že sa problematické neocharizmatické spoločenstvá môžu časom reformovať a zaradiť medzi cirkvi hlavného prúdu, alebo budú naďalej vnímané ako sekty s pochybným vplyvom na život jednotlivca a spoločnosti?
Myslím, že v tomto prípade je dôležité vyhnúť sa prílišnému optimizmu a prílišnému pesimizmu, a namiesto toho sa nechať viesť realistickou nádejou. História nám ukazuje, a sociológovia náboženstva tento proces analyzujú, že mnohé sekty sa časom stanú etablovanými cirkvami, ktoré sú spravované teologicky vzdelanými duchovnými, ktorí sa svojej práci venujú na plný úväzok. Tieto cirkvi tiež často spolupracujú s inými, opúšťajú sporné teologické učenie a náboženskú prax a začínajú sa prispôsobovať tradičným teologickým smerom.
Nie každá sekta však musí prejsť takýmto transformačným procesom – niektoré sa môžu časom rozdeliť, iné sa môžu radikalizovať, a ďalšie môžu celkom zaniknúť. Faktory, ako postoj vedúcich predstaviteľov spoločenstiev voči vnútornej a vonkajšej kritike, sú kľúčové pri určovaní budúcej identity a smerovania jednotlivých neocharizmatických alebo náboženských spoločenstiev.
Niektorí vedúci predstavitelia zostávajú nekompromisní voči akejkoľvek kritike, a ak sa to autenticky nezmení, nádej na reformáciu týchto spoločenstiev je v blízkej budúcnosti veľmi nízka. U iných naopak platná kritika vedie k sebareflexii a následne k pozitívnym zmenám v spoločenstve. V tomto prípade je zásadné vziať do úvahy procesy transformácie náboženských skupín a kritické faktory, ktoré ovplyvňujú ich budúcnosť.
Súvisiace videá a dokumenty
