Našla som biblickú pravdu

Milí súrodenci v Kristovi Ježišovi našom Pánovi. Chcela by som Vám priblížiť , ako Pán zasiahol do môjho života nie málo krát a mocne!

Keď som študovala na vysokej škole, môj život bol takmer v ruinách. Rodičia sa rozvádzali, a môj pohľad na lásku sa rozsypal, a taktiež som sa v ten rok rozišla s dlhoročným priateľom pretože náš vzťah bol veľmi zranený neverou, a inou zlou minulosťou, a taktiež sme sa nevedeli predstaviť budovať niečo zrelé, keďže obaja sme boli v stave hľadania samých seba.

Boli sme veľkými ďeťmi.V tomto stave som nedokázala ani efektívne študovať na vysokej škole, a odrážalo sa to na mojej psychike, nihilistickému pohľadu na svet, na život ako taký.. Jedného dńa som v utrpení volala k Bohu. Bol to výkrik „ ak existuješ, povedz mi prečo práve ja takto trpím“…To bolo všetko. Onedlho na to, mi Boh poslal odpoveď.

Na školu prišli znovuzrodení kresťania-manželia, žiadny formalizmus, a kázali evanjelium po škole. Jedna ich kamarátka sa zamilovala do môjho najlepšieho kamaráta, a bol mi zobraný ešte aj on. Stretávali sa po triedach, a spievali kresťanské piesne. Boli na mňa prísni, a konfrontovali ma s mojou voľnou sexuálnou morálkou, keďže povesť som naozaj takú mala. Bola som naštvaná, ale neodradilo ma to, a premýšľala som  nad tým, čo žijú oni, akú morálku majú a podľa čoho žijú.

Nevydržala som samotu, a tak som k nim zo  srandy, zvedavosti aj zo zúfalstva vošla jedného dňa do triedy… V ten večer som počula evanjelium, čo Pán Ježiš vykonal na kríži za mňa, a za moje hriechy a že môžem spoznať reálne Jeho dotyk,

Jeho charakter, a ísť životom s Ním ruka v ruke.. Chcela som Ho vyskúšať, ale nielen to. Zrazu po tých slovách evanjelia, mi bolo dané milosťou vidieť svoj rozbitý ,zle žitý život. Vyznala som Bohu, že som žila kadejako,hriešne a že som nevedela žiť inak.

Odrazu si pamätám, ako ma obklopilo svetlo, a tažoba bola preč. Môj plač utíchol, cítila som sa ako znovunarodená. Takýto stav zvyknú ľudia opisovať po haváriách, keď prežijú, alebo po operáciách. Jednoducho zázrak!

Začala som čítať Božie Slovo, lebo som chcela čo najviac vedieť o Kristovi, o Jeho živote. Biblia mi vysvetlila všetko, čomu som nerozumela a dala mi odpovede na všetky otázky ,ktorými som trpela, a nik mi na ne nedokázal odpovedať. Slová ktoré som čítala, akoby mi priamo Boh čítal do srdca, a vrezávali sa ako mocná pravda až do špiku kostí. Môj duch bol zrazu živý a čulý a pohľad na život jasne zmemený. Vnímala som veľké odpustenie, lásku a istotu, že čokoľvek by sa stalo, mňa Pán prijal za svoje dieťa skrze krv Ježišovu.

Celé dni som chodila spolu s ďalšími súrodencami  a svedčila o Bohu. Ľudia tú zmenu nemohli nezbadať, pretože dobre poznali môj život. Mysleli že bláznim.Toto obdobie bolo plné zázrakov, uzdravení, odpustení, ľútosti nad hriechmi, radosťou z toho, čo Pán vykonal na kríži.

Boli sme malá skupinka vyvolených/ eklézia- cirkev v pravom slova zmysle/ a tešili sme sa z návratu domov k Otcovi./ alebo ako zblúdené ovečky ktoré sú späť u svojho dobrého pastiera/ Neskôr sa naše cesty rozchádzali ,pretože škola končila a my sme sa vydali každý s Pánom, inou cestou. Hľadala som spolucestujúcich, s ktorými by som zdieľala svoju vieru.

Nevedela som nič o denomináciách a bolo mi to cudzie. Nejak som vnímala, že Katolícka Cirkev je okolo mňa, že je veľká a plná kresťanov a tak musí byť bezpečná..Začala som sa pripravovať na svoj krst, lebo som nebola ešte pokrstená. Keďže som nemohla chodiť na  poučenia s ostatnými adeptmi kôli práci, miestny farár mi pridelil kňaza / môjho terajšieho manžela/, aby ma pripravoval na krst..

Naše rozhovory boli skôr mojím svedectvom, a rozprávaním sa o Bohu, ako nejaká príprava, poučenia…Zblížilo nás nadšenie pre Ježiša, a jemu sa páčilo, že hovorím o Bohu neformálne, živo, hoci ja som ani netušila, žeby niekto mohol rozprávať inak ako s vášňou o Ježišovi. Nerozumela som, že nie každý človek hoci navštevuje cirkev Ježiša nikdy nepoznal osobne a neznovuzrodil sa.

Môj krst sa približoval a ja som sa tešila, že utopím konečne moje staré ja, ako mi to prikazovalo Božie Slovo. Pre mňa to nebol symbol, ale akt poslušnosti a to so všetkým, ako to bolo v Písme. Moje sklamanie bolo obrovské, keď som zistila, že mi  pokropia iba tvár.Však rieky, bazény boli všade, prečo takto, keď… Pamätám si zdesenie, ako som odchádzala nespokojná, s pochybnosťami či som ozaj pokrstená. Takto prebiehala aj birmovka.

Tešila som sa, no keď som v kostole zistila, že ľudia, čo stoja so mnou v rade, niektorí ani nevedia prečo tam sú, necítila som sa ako medzi svojimi..Čakala som naplnenie Božím Duchom, hovorenie jazykmi..Bola som veľmi prekvapená a po birkovke som si uvedomila, že hoci som videla krásnu ceremóniu, nezažila som žiadny dotyk Boha ako v mojej obyčajnej izbe doma so súrodencami..Postupne som prichádzala na to, že som nejaká iná a divná v očiach mnohých katolíkov..

Nekôr som zistila dosť vážnu vec. Ako som začala chodiť na omše, spovede, začalo mi to stačiť. Zistila som, že sa zo mňa vytratil zápal, vášeň k Bohu. Nejak som si hovorila, že to tak asi má byť, kedže na kázniach sa stále apelovalo na časté chodenie na omše, aby sme sa mohli stretnúť s Bohom. Lenže moje srdce zomieralo. Bola som odrazu úplne iná ako predtým na škole.

Odrazu som musela dodržiavať niečo, čo ma robilo inou a podotýkam že nie lepšou, ani nie horlivejšou nasledovníčkou Pána Ježiša. Niekde vo mne sa to búrilo, ale myslela som, si že som poslušná Bohu, keď som poslušná Katolíckej Cirkvi. Uvedomila som si, že by som si už ani nevedela predstaviť odísť do inej denominácie, pretože som ani nijaké nepoznala.

Všetko bolo pre mňa ako bývalú ateistku nové a navyše na kázniach som stále počúvala, že jediná Katolícka Cirkev je tá pravá, ktorú založil Pán Ježiš, a že iba ona má plnosť spasenia, a iba jej večera Pánova je skutočná obeta pravá, lebo ju vysluhujú kňazi. Ja som tomu uverila, pretože starý zákon som dobre nepoznala, iba nový a nie všetkému som ako duchovné bábätko rozumela.

Tak som poslušne dodržiavala všetko ako mi nakazovali, chodila som na povinné sviatky všetkých svätých aj takých, ktorých životy som ani nepoznala, a modlila som sa k nim. Nesedelo mi to, ale chcela som byť poslušná Bohu.

Mávala som veľké problémy s mariánskou úctou v tejto denominácii, a vždy keď som sa chcela  modliť ruženec nerozumela som, prečo toľko krát hovorím k Márii, a toľko málo krát k Bohu..Vážila som si Máriu, ale neprijala som ju ako tomu učia katolíci, za matku, a bolo mi to vytýkané, že mám vzťah iba s trojjediným Bohom.

Tie tlaky som nevedela ustáť, tak som vyznala, že prijímam Máriu za svoju matku Nebeskú. Vždy keď som sa modlila ružence prežívala som ukrutné bolesti, muky lebo som vnímala vo svedomí, že toto nie je moja viera, ktorú som prijala od Pána.  Stále som si uvedomovala, že toto nie je tá viera, ktorú mi zjavil Pán Ježiš sám a aj skrze Božie Slovo.

Začala som pochybovať o svojej záchrane- spasení a tápala som, či ma Boh má skutočne rád. Pretože som musela toľko toho dodržiavať, a moja viera prestala byť radostným vyjadrením nového ja, upadala som do depresie opäť ako pred znovuzrodením. Zatracovala som sa navyše aj za lásku, ktorú som cítila ku môjmu terajšiemu manželovi, vtedy ešte katolíckemu farárovi Jozefovi.

Bolo mi nakázané hovoriť všetko u spovedi, a tak som vždy poslušne vyjadrila svoje pocity v spovednici. Bolo to vôbec ťažké pre mňa ako pre ženu hovoriť cudziemu mužovi svoje pocity a hanbiť sa za ne.. Spovedníci vždy apelovali na to, aby sme sa prestali vídať, priateliť, ak sa nechceme dostať do pekla. Lenže ono to nešlo! Bojovali sme proti daru. Mali sme sa radi, mali sme sa stať manželmi, obaja sme to cítili, ale báli sme sa Boha, a ľudí.

Päť urputných rokov sme sa snažili modlidbami, zriekaním sa odovzdať toho druhého Bohu a niekoľko mesiacov, rok, sme to dokázali, kým sa naše cesty zase nestretli  a neprecítili sme to isté ako predtým. Áno boli sme v hriechu a horeli sme vášňou k tomu druhému. Vyznávali sme to zakaždým a boli to traumy pre nás.

Chodila som vždy k inému spovedníkovi, pretože som sa bála odsúdenia ľudí, a samozrejme bála som sa aj Boha.. Môj vzťah s Ježišom bol v tej dobe veľmi plytký, bála som sa Ho čokoľvek opýtať. Ibaže On so mnou chcel hovoriť.

Odrazu ani neviem ako som sa ocitla v denominácii, kde verili presne tak ako ja na škole. Bola sa nadšená. Chodila som medzi svojimi katolíckymi súrodencami a hovorila im o tom. Ale zakazovali mi to. Vraj je to sekta. Nerozumela som tomu, lebo ich viera mi pripadala veľmi biblická, čistá, bolo vidno že boli znovuzrodení a stretli Pána Ježiša a bolo mi pri nich lepšie, a voľnejšie ako v kostole. Našla som si tam veľa priateľov a chodila som na bohoslužby ako to nazývali oni.

Vždy som počula nové svedectvá, chvály, a kázne, ktoré som nikdy v kostole nepočula.. A tak som bola katolíčka zo strachu, a protestant z presvedčenia, že u nich sa mi lepšie žije moja Pánom darovaná viera. Neriešila som rozdiely, ale to čo nás spájalo.

Aj u katolíkov som videla otvorené srdcia pre Pána, no u protestantov vtedy väčšiu slobodu.  Riešila som svoju schizofréniu viery a postojov, pretože nebolo ľahké chodiť aj na bohoslužby aj na omše. Bol tam strašný rozpor v učeniach, a ja som mala zmätok. Vnímala som, že sa bojím odísť z Katolíckej cirkvi, ako z nejakej istoty a vtedy som začala viac čítať Písmo, a nachádzať strašné rozpory v Ňom a v katolíckej viere.

Po prvé som si uvedomila, že som nikdy nedokázala ísť skrze Máriu k Ježišovi, alebo spolu s ňou za Ním. Chcela som byť s Ním intímne v komôrke, sama ako keď som sa znovuzrodila. Pán mi ukazoval verše, ktorými mi potvrdzoval vtedy prijatú vieru pri znovuzrodení sa.

„Lebo jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – človek Kristus Ježiš,  ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých, ako svedectvo v pravom čase.“ / List Tim.2: 5,6/

Pochopila som, že konám správne keď nepotrebujem nikoho okrem Ježiša. Všimnite si, že v tomto verši je napísané človeka…Ježiš bol človek a zároveň Syn Boží. Aby sa nik nemohol vyhovárať, Boh poslal Ježiša na svet do tela ako je naše, a vo všetkom pokúšané.

Jediný však nezhrešil a nechýbala Mu Božia sláva. Nepotrebujeme už preto žiadneho človeka, aby nás vovádza do Božej prítomnosti, k trónu Jeho milosti, okrem Ježiša samotného -Veľkňaza ,ktorý pretrhol chrámovú oponu , a zmieril nás s Otcom skrze svoju smrť na kríži kde povedal “ Dokonané je“.

Napokon tento verš tomu nasvedčuje sám..

„Keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu.  Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase.“

 Všimnite si, že Ježiš je opísaný ako veľkňaz. Ježiš je posledný kňaz- veľkňaz a po Jeho smrti nikde v novom zákone Ježišovi nasledovníci nie sú kńazmi, ale majú iné ustanovené služby, ktoré tu nebudem rozobrať.Bála som sa takto premýšľať, pretože moje svedomie poviazala Katolícka Cirkev veľmi zdatne.

Ale Duch Boží mi ukazoval nekompromisne ďalšie veci a to práve ohľadom celibátu v Katolíckej Cirkvi. Moje boje ohľadne nášej lásky s Jozefom neboli boje s telom a krvou, ale s duchovnou mocnosťou, ktorú som bránila ostošesť. Totiž ako katolíčka som hrávala v štátnej opere, a dosť často sme chodievali na sústredenia, kde som túžila ľuďom svedčiť o Bohu.

Vždy sme sa dostali potiaľ, keď začali triumfovať oprávnenými narážkami na svätosť Katolíckej Cirkvi a na milenecké aféry kňazov, prikrývané hriechy bikupov, pápežov, zločiny pedofilných kňazov, nemanželské nešťastné deti, a ich matky..Nechceli mať nič spoločného z takou denomináciou, hoci evanjelium si radi vypočuli, a aj moje svedectvo.  Nevedela som , čo robiť, a hnevala som sa na tých ľudí omlúvajúc týchto chudákov kňazov, že to majú ťažké..

Dnes mi je ich  ľúto inak a to, ako sa nechali oklamať. Keď som čítala state v Biblii o morálke biskupov, že majú byť jednej ženy, nechápala som, kde sa nabralo toto učenie povinného celibátu ako podmienky služby Bohu. Chápala som, že od rady Pavla, ktorý sa nedotýkal ženy, lebo mal taký dar…Lenže nesedelo mi, prečo je prikázaný celibát ako podmienka služby Bohu, hoci Pavol nikomu neprikázal a sám apeloval na to, že je lepšie vstúpiť do manželstva, ako horieť..

Chápala som rozumom, aj to, že sa služobníci môžu viac venovať Bohu a sami sa zriekajú manželstva. Dobrovoĺne nasilu! Aká silná láska a rozhodnutie v srdci kňaza, a aké nešťastné klamstvo pod rúškom úžasnej obety. Je jasné, že títo ľudia sa cítia výnimoční pred Bohom, avšak je napísané, že Boh nie je uprednostňovač osôb. Verš ktorý mi ukázal Pán a ktorý som sa bála aplikovať na Katolícku Cirkev mi je dnes úplne jasný,.

„Duch výslovne hovorí, že v posledných časoch niektorí odpadnú od viery a budú sa pridržiavať zvodných duchov a učenia démonov,  zvedení pokrytectvom luhárov, ktorí majú na svedomí vypálené znamenie;  zabraňujú ženiť sa a jesť pokrmy, ktoré Boh stvoril, aby ich so vzdávaním vďaky požívali veriaci a tí, čo spoznali pravdu.  Veď všetko, čo Boh stvoril, je dobré a nemá sa zavrhovať nič, čo sa prijíma so vzdávaním vďaky,  lebo sa to posväcuje Božím slovom a modlitbou.“ / 1Tim.4: 1-6/

Ďalej by som nadviazala aj na verš kde Pavol hovorí o jediných bremenách…

 „Lebo Duch Svätý a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného:  zdŕžať sa mäsa obetovaného modlám, krvi, udusených zvierat a smilstva. Ak sa budete tohoto chrániť, budete konať správne. Buďte zdraví!“/Sk. 15:28,29/

Aké ale bremeno naložila Katolícka Cirkev na svojich služobníkov, o tom sa sami dnes už boja hovoriť, a pozrieť sa pravde do očí, pretože by to znamenalo spochybnenie dogmy, že pápež je omylný aj vo veciach viery, nielen v zlyhaní osobného života pred Bohom.

Tieto zjavenia mi Pán dal pretože sa nedalo inak, ako skutočne prísť k Nemu a pýtať sa Ho ako živej osoby,môjho Boha a Pána na učenie denominácie ,ktorej som uverila jedno dlhé obdobie. Božie slovo a Boží Duch nám dali slobodu na odchod z diecézy, a pokorili sme sa pod Božiu ruku spolu s manželom.  Rozhodli sme sa založiť si rodinu, a prosili sme Pána, aby nám odpustil každý hriech, a aj to, že sme neskúmali, čomu nás učia..

„Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa.  No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.“  Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.“  A hovoril im: „Šikovne viete zrušiť Božie prikázanie, aby ste si zachovali svoje obyčaje.  A rušíte Božie slovo pre svoje obyčaje, ktoré si odovzdávate. A mnoho iných podobných vecí robíte.“

Lenže to bolo až neskôr.. Manžel  najprv požiadal o zrušenie kňažských záväzkov do Vatikánu. Nebolo ľahké začať odznovu, keďže sme sa na príkaz dekana  museli odsťahovať z Banskej Bystrice, kde som mala všetku rodinu, veľmi dobrú prácu a priateľov. Vtedy sme boli však ešte katolíkmi, ktorí k týmto pravdám dospievali. Čakali sme rok na dišpenz od pápeža z Vatikánu a toto obdobie som bola už tehotná a byť na mne a mojom svedomí pred Pánom vydala by som sa na úrade vediac, že sa rozhodujem pred Pánom, a že mi je On svedok.

Svedomie môjho Jozefa však bolo vážne poznačené bezvýhradnou poslušnosťou katolíckej Cirkvi. Rok sme žili v stave ako manželia, ale neboli sme a narodila sa nám dcérka do nemanželskej rodiny.

Keď mala dcérka 3 mesiacov prišiel slávny dišpenž, a  vzali sme sa v katolíckom chráme mysliac si, že tento obrad je najsvätejší pred Bohom a radovali sme sa. Lenže Pán nám to onedlho vytmavil, že sme nekonali správne. Obaja sme od Ducha Božieho dostali zjavenie o tejto veci a činili sme pokánie. A potom začalo obdobie veľkého hľadania pravdy o učení tejto denominácie.

Niektorí ľudia z  Katolíckej Cirkvi sa k nám zachovali predivne. Vedeli o tom, že Jozef dostal dišpenz, ale hanbili sa za nás. Bolo nám povedané, že nemáme chodiť do kostola v rodnom meste Jožka. Boli aj  ľudia, čo nám pomohli finančne, a neodmietali nás. Vedeli sme, že ľudia rozmýšľajú všelijak. Niektorí vyjavovali svoj hnus, a iní sa snažili pomôcť.

Keď sme už mohli slobodne vôjsť do kostolov, zistili sme, že iba viera nám stačí, a že z nej ŽIJEME pred Pánom. Boh ma vyučoval celé to obodbie, keď sme nechodili na eucharistiiu, spovede, omše. Zrazu som zistila, že mi nič nechýba a iba Ježiš mi stačí!

O učení katolíckej eucharistie som pochybovala už ako katolíčka nie raz, pretože som sa cítila oklamaná..Totiž premieňali podstatu chleba a vína na telo a krv Pána, ale nikdy mi nedali z tej krvi piť..

Večeru Pánovu však dnes vnímam úplne inak, a nikdy by som sa už nepoklonila chlebu v monštrancii, lebo viem, že Pán Ježiš to takto nechcel, ani neučil, a ani jeho učenící takéto veci nerobili.

To čo dnes píšem nie je z nenávisti ku katolíkom, ale z presvedčenia a hlbokého zjavenia Ducha Svätého ,ktorý ma po ten náročný čas neopustil a vytrvalo o mńa bojoval, aby som sa dostala späť k Jeho viere, ktorá mi bola daná na vysokej škole. Môj manžel a ja sme dnes plne slobodní ľudia, Pán sa o nás krásne stará, máme zbožné dieťa, zatiaľ nepokrstené, ale vyučované  a vedené k Pánovi, a jeho učeniu. Žijeme ako nás Pán vedie, čítame Božie Slovo, a Pán koná v našich životoch úžasné veci,a  každý deň vidíme Jeho skutky. Nech je zvelebený Boh a Otec náš skrze Ježiša Krista nášho Pána za slobodu ,ktorá nám bola daná v Ňom a poznaní pravdy.

“ Medzi farizejmi bol človek menom Nikodém, popredný muž u Židov. ² On prišiel v noci k Ježišovi a povedal mu: „Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ, lebo nik nemôže robiť také znamenia, aké ty robíš, ak nie je s ním Boh.“ ³ Ježiš mu odpovedal: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.“ ⁴ Nikodém mu vravel: „Ako sa môže človek narodiť, keď je už starý? Azda môže druhý raz vojsť do lona svojej matky a narodiť sa?“ ⁵ Ježiš odpovedal: „Veru, veru, hovorím ti: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. ⁶ Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch. ⁷ Nečuduj sa, že som ti povedal: Musíte sa znova narodiť. „

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )