XI. Letiaci anjeli

06/02/2020 MrCastiel

OBSAH

Pre rýchlu orientáciu medzi článkami:

I. Boh, ktorý prichádza

II. Sedem listov – 1.časť // III. Sedem listov – 2.časť

IV. Otvorené dvere na nebi // V. Rozlomenie siedmich pečatí

VI. Mlčanie nebies // VII. Trúba smrti

VIII. Anjel s otvorenou knihou // IX. Žena a drak

X. Šelmy a ľudia // XI. Letiaci anjeli

XII. Posledné rany a Egypt // XIII. Posledná noc a Babylon

XIV.Posledná vojna a Had // XV. Boh, ktorý už neodíde

Nové videnie vyvolalo v očiach proroka ohromujúci dojem. Náhle sa na obzore, ktorý sa zdal byť zaplnený „obyvateľmi zeme“, objavuje zástup ľudí, ktorí spievajú o víťazstve a šťastí. Scéna vytvára zjavný protiklad s tým, čo sme práve počuli a čoho sme sa báli: Ľuďom pošliapaným babylonskými podrážkami prináša dôvod dúfať, odhaľuje budúcnosť.

V protiklade k terajšej zemi a moru sa týči „vrch Sion“ (Zj 14,1) budúcnosti. Sion sa v knihe Zjavenie spomína len raz. Sion, o ktorý tu ide, zjavuje nebeský poriadok. Hlas, ktorý prorok počuje, vychádza z nebies (Zj 14,2) a zástup vykúpených, ktorý prorok vidí, je zhromaždený pred nebeským trónom (Zj 14,3).

Už starí hebrejskí proroci pripomínali existenciu posvätného miesta – Božieho príbytku a trónu. Na základe skúseností zdola, kde sa Božia prítomnosť prejavovala na Sione, nebeské miesto bolo nazývané tým istým menom: „vrch Sion“. Takisto, keď v 48. Žalme Kórachovi synovia umiestň ovali Sion, svätý Boží vrch, „na najzadnejší sever“, myslia tým nebo. Prorok Izaiáš potvrdzuje tento výklad, pretože používa rovnaký výraz „najkrajnejší sever“, aby označil miesto „na nebesiach… nad Božie hviezdy“ (Iz 14,13).

Oproti šelmám, ktoré „vystupujú“ z mora alebo zo zeme (Zj 13,1; 13,11), Baránok „stojí“ na vrchu Sion. Stabilita a poriadok Božieho tábora tak kontrastuje so zmäteným dianím v tábore draka. Protiklad je zrejmý aj zo spôsobu, akým je každý zapečatený znakom príslušnosti. V tábore draka neusporiadaným spôsobom, raz na čele, raz na rukách, v tábore Baránka vždy na čele (Zj 14,1).

Takisto počet 144 000, ktorý symbolizuje dokonalosť zmluvy s Bohom (12 x 12 000), kontrastuje s číslom 666, ktoré symbolizuje neprítomnosť akejkoľvek zmluvy s Bohom. Baránkovi „panici“, teda tí, ktorí sa uchovali pre manželstvo, kontrastujú s tými, ktorí sú naopak „zvádzaní“ šelmou (Zj 13,3:14).

Ešte raz tento obraz manželstva svedčí o zvláštnej povahe vzťahu Boha k svojmu ľudu. V Starej zmluve je často Boží ľud nazývaný „panna sionská“. Pieseň piesní ospevuje Šulamitku, ktorá predstavuje Izrael, neustále očakávajúcu návštevu svojho milého. Prorok Ozeáš plače ľútosťou pri spomienke na Izrael ešte zasnúbený Bohu na púšti (Oz 2,16).

Prostredníctvom tohto obrazu panenskosti vyvoleného ľudu nie je oslavovaná sexuálna abstinencia, ale skôr cnosť očakávania na Boha. Pozornosť je zameraná predovšetkým na kvalitu vzťahu s budúcim manželom. Boží ľud zostane vždy panenský, pretože vždy bude očakávať svojho manžela, až dokiaľ nepríde. Jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta.

Túto myšlienku osvetľuje aj iná skutočnosť, ktorá ich charakterizuje – sú „Božou prvotinou“ (Zj 14,4). Aj tu je výraz vypožičaný zo Starej zmluvy a pripomína obrad zberu prvej úrody, ktorá bola obetovaná Bohu skôr, ako sa začalo s konzumáciou úrody. Izrael bol považovaný za Božieho prvorodeného, ale tiež za prvotinu úrody (Jer 2,3), teda za svätý ľud, oddelený pre Boha. Týchto 144 000 sa odlišuje od ostatných tak, ako sa posvätné odlišuje od svetského.

Protiklad medzi ľudom z knihy Zjavenie a ľudom draka je zjavný najmä v ich činoch a postojoch. Stúpenci draka sa správajú ako automaty bez duše. Zvláštne je, že ich ani nepočujeme hovoriť. Hovorí za nich šelma. Ich rozhodnutia sú konané automaticky, podľa okolností, spolu s davom. Ich hlavný záujem je predovšetkým materialistický a ekonomický. Zaujíma ich dosiahnutie úspechu tu na zemi. Učeníci Baránka predstavujú úplne iný obraz. Spontánne nasledujú svojho majstra (Zj 14,4) a spievajú „novú pieseň“ (Zj 14,3).

Tvorivá schopnosť týchto básnikov a hudobníkov je v protiklade s chytráckou vypočítavosťou stáda baranov, ktorí bľačia tú istú pesničku. Život a predstavivosť krajiny dobrodružstiev a objavov stoja proti smrti a nude ustrašených, ktorí sa pohybujú len na pokyn taktovky. Prorok Ján vidí, ako sa uprostred neba objavuje sprievod troch anjelov, ktorí sa ponáhľajú smerom k zemi. Sme opäť v období pozemských dejín. Ešte žijú národy zeme. Poslovia zhora sú nositeľmi nových správ, ktoré sa týkajú osudu tých dolu.

Príchod troch anjelov bezprostredne predchádza príchodu Syna človeka na nebeských oblakoch (Zj 14,14) a je pokračovaním štyroch zvierat z Daniela 7 (Zj 13,2 a ďalej). Súvislosť medzi týmito dvoma časťami naznačuje, že doba tohto zvestovania zodpovedá u Daniela 7 dobe Božieho súdu (Dan 7,9-12) alebo kippúr (Dan 8,14) – je to teda „čas konca“ (Dan 8,17).

Daniel 7 Zjavenie 13 a 14

1. Štyri zvieratá (lev, medveď, leopard, šelma s desiatimi rohmi) 1. Šelma s desiatimi rohmi (znaky leva, leoparda, medveďa)
2. Uzurpátorská a prenasledujúca moc (1260 dní) 2. Uzurpátorská a prenasledujúca moc (42 mesiacov)
3. Nebeský súd 3. Trojanjelské posolstvo
4. Príchod Syna človeka 4. Príchod Syna človeka
Podľa knihy Zjavenie bude zemou znieť veľmi zvláštne trojité volanie.

Prvý anjel

Najprv je oslovený tábor Baránka. Prvý anjel dostáva poverenie oznámiť mu „večné evanjelium“ (Zj 14,6). Grécky termín euanggelion, tu preložený ako evanjelium, doslovne znamená „dobrá správa“. Tento výraz bol v gréckej klasickej literatúre používaný na oznámenie správy o víťazstve, smrti nepriateľa alebo príchode rímskeho cisára, ktorý prichádza oslobodiť národy od ich nepokojov a priniesť im Pax Romana (rímsky pokoj).

Posolstvo prvého anjela je teda posolstvom nádeje. Oznamuje, že ľudská tragédia sa končí. Pre tých, ktorí sa rozhodli nasledovať Baránka, predstavuje táto správa výzvu k bázni pred Bohom – sudcom a k uctievaniu Stvoriteľa.

„Bojte sa Boha a vzdajte mu slávu, lebo prišla hodina jeho súdu. Klaňajte sa tomu, ktorý stvoril nebo i zem, more i pramene vôd“ (Zj 14,7).

Biblia spája bázeň pre Bohom so zákonom:

„Aby si sa bál Hospodina svojho Boha, aby si po všetky dni svojho života zachovával všetky Jeho ustanovenia“ (5 Moj 6,2).

Bázeň pred Bohom je chápaná tiež ako záruka etiky:

„Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj“ (Kaz 12,13).

Bázeň pred Bohom nemá teda nič spoločné s poverčivým strachom, ktorý ochromuje alebo vedie k mechanickému či magickému náboženstvu. V Biblii sa bázeň pred Bohom často spája s láskou. Práve po tejto výzve k bázni pred Bohom a k poslušnosti zákonu text 5. knihy Mojžišovej (5 Moj 6,1-3) vrcholí princípom, ktorý je v pozadí bázne:

„Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou dušou a celou silou“ (5 Moj 6,5).

Báť sa Boha znamená milovať ho a vedieť, že aj on ma miluje. Je to presvedčenie, že Boh lásky nás všade sleduje svojím pohľadom. Nie so zámerom pristihnúť nás pri chybe a potrestať, ale ako výraz jeho starostlivosti, aby bdel nad našimi krokmi a uchránil nás od každého zla:

„Hospodinovo oko spočíva na tých, čo sa ho boja“ (Ž 33,18).

Poslušnosť zákonu zhora, v každom okamihu existencie, má svoj pôvod práve v tomto vzťahu vzájomnej lásky. Život pod Božím pohľ adom je životom s Bohom. A naopak, pretože žijeme s Bohom, žijeme pod jeho kontrolou.

Pravé náboženstvo je dôsledné. Boha berie vážne. Text z knihy Zjavenie vyvodzuje naučenie: výzva k bázni pred Bohom je nasledovaná výzvou k tomu, aby mu bola vzdaná chvála (Zj 14,7). Hebrejské slovo kábód, prekladané ako „sláva“, obsahuje myšlienku váhy. Boh má váhu. Je rešpektovaný. Posolstvo knihy Zjavenie tvrdo odsudzuje pokrytectvo ľahkých a povrchných náboženstiev, ktoré nedokázali v ľuďoch vzbudiť úctu k Bohu práve preto, že sa na Boha často odvolávajú bez bázne pred ním.

Pretože náboženstvo nebolo dôsledné, Boh sa už naozaj neberie vážne. Stal sa z neho dobrácky Boh, s ktorým manipulujeme, alebo roztomilý Ježiško, ktorý roznežňuje vnímavé duše. Pre iných je Boh mŕtvy. Táto posledná téza sa rozšírila až do náboženských kruhov. Ak ešte vôbec existuje náboženstvo, je už len duchovnou skúsenosťou, morálnym zákonníkom, alebo jednoducho kultúrnou tradíciou. Už nie je moderné veriť vo veľkého Boha nebies a ešte menej dúfať v jeho kráľovstvo.

Pretože sme stratili zmysel pre bázeň pred Bohom, už sa neodvažujeme predstaviť si ho a túžiť po ňom v jeho sláve. Jedno súvisí s druhým. Toto posolstvo z knihy Zjavenie v 21. storočí je preto čoraz aktuálnejšie. Vyzýva k bázni pred Bohom, aby znova vyvolalo túžbu po Bohu, aby prebudilo v srdciach mužov a žien, priveľmi zamestnaných pozemskými záujmami, potrebu Božieho príchodu v celej jeho sláve, aby prebudilo nádej.

Uctievanie Stvoriteľa

Od Boha sudcu, ktorého sa obávame, prechádza anjel k Bohu stvorite ovi, ľ ktorého uctievame. Od poslušnosti zákonu, ktorá je výrazom uznania Božej spravodlivosti a dobroty, prechádzame k láskyplnému uctievaniu Boha, ktoré sa skláňa pred veľkosťou jeho diela. Ľudské stvorenie, v úžase nad nekonečnosťou a krásou vesmíru nemôže inak, len uctievať svojho Stvoriteľa.

Je zaujímavé, že žalmy a modlitby, ktoré sú stredom izraelskej bohoslužby, dávajú uctievanie do priamej súvislosti so stvorením, pretože stvorením Boh ukázal zároveň svoju moc aj milosť. Jeho nekonečná veľkosť núti k úcte a jeho blízkosť vytvára spoločenstvo a lásku. Od prvých stránok Biblie svedčia tieto dve správy o stvorení o tomto nároku.

V prvom texte (1 Moj 1-2,4a) Boh, Elohím, je predstavovaný ako mocný Boh a Pán vesmíru. V druhom texte (1 Moj 2,4b -24) Boh, JHVH, je predstavovaný ako osobný Boh existencie a dejín a Boh vzťahu. Biblia sa začína stvorením nielen z dôvodov historických a chronologických, pretože ním sa všetko začína, ale aby si človek, ktorý dostáva toto zjavenie od Boha, mohol od samotného počiatku k nemu budovať vzťah. Tento text z knihy Zjavenie sa však zameriava na viac než len na pripomienku udalostí stvorenia.

Neočakávaná zmienka o „prameňoch vôd“ (Zj 14,7), navyše o troch tradičných pojmoch, nebi, zemi a mori, vyjadruje zvláštny zámer. V kontexte starovekého Izraela, obklopeného púšťami, kde život závisel od vody, pramene vôd predstavujú život. V knihe Zjavenie pramene vôd kontrastujú s púšťou, miestom smrti a zla (Zj 12,6; 17,3). Práve k prameňom vôd vedie Baránok svoj ľud (Zj 7,17; 12,6; 22,17).

Zmienkou o prameňoch vôd náš text vyvoláva predstavu budúcnosti, v ktorej je ideálny Jeruzalem popísaný črtami záhrady Eden. Nie je teda náhoda, že výzva k uctievaniu Stvoriteľa je daná v perspektíve súdu:

„Prišla hodina jeho súdu“ (Zj 14,7).

Toto spojenie je naplnené nádejou. Súd predstavuje nielen koniec ľudských dejín, ale zároveň počiatok obnovy.

Druhý anjel

Potom sa tón náhle zmenil. Druhý anjel zameriava svoj pohľad na iný tábor. Teraz, na rozdiel od predchádzajúceho posolstva, zaznieva negatívne. Namiesto dobrej správy o nádeji, ktorá prináša radosť a uistenie, počujeme o súde v negatívnom zmysle. Je to oznámenie o páde Babylona.

„Padol, padol ten veľký Babylon, ktorý opájal všetky národy vínom vášne svojho smilstva“ (Zj 14,8).

Komu je to varovanie adresované? Veriacim, kresťanom, alebo neveriacim bezbožníkom. 1 Moj 11 – to sú ľudia, ktorí veria v existenciu Boha, ináč by vežu nestavali. Ale práve preto, že veria v Boha stavajú vežu. Babylon v Zjavení je symbolom veriacich ľudí, len to robia po svojom. Inak, ako hovorí Pán Boh. Tak, ako to im vyhovuje. Byť kresťanom neznamená robiť to, čo je pre mňa pohodlnejšie ale to, čo je správne.

Babylon – to je symbol ľudí, ktorí veria v jeho moc, silu, že je schopný priviesť ďalšiu potopu na zem, ale nepoznajú jeho charakter, nedôverujú mu. A Pán Boh hovorí: Vy už nemusíte byť obeťou takéhoto spôsobu uvažovania, vy už dnes môžete vedieť aká je pravda.

A preto Ježiš Kristus prichádza až po svetošírom zvestovaní evanjelia. A toto zvestovanie má oslobudzujúci charakter. Oslobodzuje z okov Babylona. Zo spôsobov uvažovania, ktoré Babylon ponúka. Sloveso padol je v minulom čase, aby dobre vystihlo definitívny charakter rozsudku. Je to spôsob vyjadrovania hebrejských prorokov. Podobne sa vyjadruje prorok Izaiáš:

„Padol, padol Babylon“ (Iz 21,9)

Pád Babylona je tiež rozvinutím myšlienky z knihy Daniel. V 1. kap. je útok Babylona proti pravému uctievaniu. Kľúčovým slovom je klaňať sa, uctievať. Prichádza Nabuchodonozor a zničí Jeruzalemský chrám. Neskôr (3. kap.) postaví svoju sochu. To je falošné uctievanie. Dáva ľuďom náhradu. Prečo by ste sa mali klaňať tam? Môžete sa klaňať tu. Hlavné je, že sa klaniame. Kam to vedie, keď ľudia uctievajú falošne (4. kap.)?

Či toto nie je ten veľký Babylon, ktorý som ja postavil? Nebola to pravda? Na Babylone je veľký kus pravdy. Pravdou je, že ho postavil on. Len nie tak celkom, pretože to bolo s Božou pomocou a sláva má patriť Bohu. Vedie to ku klaňaniu samému sebe.

A keď sa klaniate sami sebe, vedie to kam? (Kap. 5) – k pádu Babylona. Útok na pravú bohoslužbu, náhrada pravej bohoslužby falošnou, uctievanie seba samého a pád. Tu je tábor ilúzií a snov. Nasledovníci Babylona, opití jeho vínom, stratili akýkoľvek zmysel pre realitu. Boli oklamaní. Babylon sa vydáva za Božie mesto. Oni tomu uverili a nakoniec sa s ním spojili v hriešnom zväzku. V protiklade k 144 000, ktorí zostávajú panici v očakávaní mesta zhora, sú títo z Babylona opísaní ako opilci zvedení na smilstvo.

Tábor Baránka je charakterizovaný bázňou pred Bohom, ktorá sa prežíva ako vzťah lásky a vernosti. V babylonskom tábore je naopak, Boh nahradený ľudskou inštitúciou a náboženstvo sa prežíva ako smilstvo. Poslaním druhého anjela je práve odhalenie tohto zvodu, aby varoval obyvateľov zeme. Maska je odstránená.

Vďaka štúdiu kníh Daniel a Zjavenie, ku ktorému dochádzalo v priebehu 19. storočia, sme teraz schopní pochopiť, že táto náboženská moc neprichádza zhora. Malý roh s ľudskou tvárou, ktorý sa dvíha až k Bohu (Dan 7,24.25; 8,9 -11.25), alebo šelma, ktorá vystupuje ako Boh (Zj 13,4), predstavujú ľudskú inštitúciu.

A toto odhalenie vo svetle Písma znamená pád Babylona. Toto posolstvo je zvestované na všetky strany. Nejde ani tak o to niekoho obviniť pre uchovanie pocitu vlastnej nadradenosti, ako o varovanie neupadnúť do rovnakej povahovej pasce. Pád Babylona sa totiž stáva vzorom všetkých pádov. Na príklade historického Babylona, ktorý padol pod ranami Cýra v roku 539 pr. Kr., vytvorilo biblické proroctvo typ, ktorého naučenie je univerzálne a musí zaznieť cez všetky hranice, na území politickom, náboženskom a dokonca psychologickom.

Akákoľvek pýcha a nárok na neomylnosť a božské postavenie nevyhnutne ústia do rovnakého babylonského zmätku a nakoniec vedú k pádu. Neexistuje ideál politický, cirkevný, ideál muža alebo ženy, ktorý by bol uchránený pred týmto nebezpečenstvom. Babylon predstavuje tiež spôsob myslenia, črtu ducha, ktorú nachádzame v pozadí stavby veže alebo kráľa Nabuchodonozora, alebo dokonca cirkvi. Pád všetkých týchto Babylonov je výstrahou našej vlastnej pýche a varovaním pred naším vlastným pádom.

Tretí anjel

Z tohto pádu Babylona vyvodzuje tretí anjel dôsledky pre obidva tábory. Pre babylonský tábor to znamená, že ktokoľvek uctieva „šelmu a jej obraz“ (Zj 14,9), teda Babylon, je odsúdený zdieľať ten istý osud ako on. Sloveso „klaňať sa“ je tu zámerné. Povedal ho prvý anjel vo vzťahu k Stvoriteľovi (Zj 14,7) . Jeho opakované použitie tretím anjelom označuje uzurpátorskú podstatu Babylona, ktorú odhaľuje – šelma zaujala miesto Stvoriteľa. Neprekvapuje, že jej nasledovníci sú charakterizovaní rovnakým spôsobom ako tých 144 000 uctievateľov Stvoriteľa. Aj oni sú označení – no jeho menom (Zj 14,9.11; pozri 7,3).

To je znamenie, že uznávajú moc šelmy vo svojom živote – vo svojom myslení, ako o tom svedčí znamenie na čele, aj vo svojich činoch, ako to naznačuje znamenie na ruke. Kniha Zjavenie s iróniou oznamuje, že budú obeťami vlastnej ilúzie. Je pre nich pripravený trest, zodpovedajúci ich hriechom. Budú piť „víno Božieho hnevu“ (Zj 14,10). Babylonské víno, ktoré ich opojilo, sa náhle mieša s vínom Božieho hnevu. Pitím babylonského vína pijú víno Božieho súdu.

Ich hriech je ich vlastným trestom. Čím viac pijú, tým viac sú stratení a čím viac sú stratení, tým viac pijú. Ale všetko toto úsilie a námaha sa vytratia ako dym:

„…bude mučený ohňom a sírou… Dym ich múk vystupuje na veky vekov“ (Zj 14,10.11).

Tieto výrazy prezrádzajú určitú iróniu. Pripomínajú povestné údolie Hinóm (géj Hinnom), odkiaľ pochádza slovo „gehena“, miesto na juh od Jeruzalema, kde upaľovali deti ako obeť Molochovi. Biblia nás informuje, že kráľ Joziáš zneuctil toto miesto, aby ho urobil nespôsobilým pre modloslužobné rituály (2 Kráľ 23,10). Odvtedy sa tam pálili odpadky z mesta. Skládka odpadkov, ktoré stále horia, spojená so spomienkou na Molochove ohavnosti, je konečným údelom vyznavačov Babylona.

Kniha Zjavenie tým nerozumie učenie o večnom pekle. Naučenie je v niečom inom. Prostredníctvom tohto obrazu a tejto hry súvislostí je tu najprv odhalená nečistá a modloslužobná podstata Babylona.

Navyše, výraz „na veky vekov“ nedáva ani tak dôraz na večné trvanie ohňa, ako na jeho definitívnosť. Sú spálení raz navždy, na celú večnosť. Prorok Izaiáš objasňuje túto myšlienku tým, že dáva vedľa seba výrazy „stravujúci ohe “ a „ve né plamene“:

„Kto z nás môže býva pri stravujúcom ohni? Kto z nás môže bývať pri večných plameňoch“ (Iz 33,14)?

Pád Babylona a jeho učeníkov ohlasuje zahanbujúci koniec odpadu, absolútnu a definitívnu smrť. Pre tábor Baránka prináša pád Babylona úplne iné posolstvo. Vo chvíli, keď sa oznamuje táto správa, Babylon je v nebývalom rozkvete. Ľudská inštitúcia sa presadzuje pred očami. Boh nebies, naopak, zostáva neviditeľný, čo potvrdzuje babylonský úspech. Tábor Baránka sa zdá byť odsúdený na pád.

Za týchto okolností sa teda oznámenie o páde Babylona rozlieha ako slovo nádeje a povzbudenia pre pokračovanie v boji napriek všetkému a vytrvanie vo svojej odlišnosti. „V tomto je trpezlivosť svätých,“ komentuje anjel (Zj 14,12).

Príliš často sa nesprávne chápal zmysel tohto posledného slova. „Svätý“ v Biblii (qádoš) nemá nič spoločné s ukážkovým dieťaťom, ktoré vždy poslúcha svojich rodičov a nikdy nesklame učiteľov. Svätí, o ktorých snívali proroci, sú naopak nočnou morou uhladených úradníkov. Prevracajú a rušia zavedený poriadok. Kráčajú proti prúdu. Títo svätí posledných dní sú originálni a revoluční. Keďže cítia príchod konca, sú už teraz naladení na tón kráľovstva prichádzajúceho odinakiaľ. Ich charakter zodpovedá definícii, ktorú uvádza text z knihy Zjavenie.

Títo svätí sú tí, ktorí „zachovávajú Božie prikázania a vieru v Ježiša“ (Zj 14,12). Proti väčšine, ktorá verí len ľudskej etike a ktorá sa hromadne skláňa pred Babylonom, sú svätí menšinou, ktorá žije v bázni pred Bohom a zostáva verná starodávnym prikázaniam Boha Izraela a Ježiša. Proti väčšine, ktorá verí len tomu čo vidí a dúfa len vo svoje ruky a svoje činy, títo vzácni, ktorí sú akoby pozostalí z inej doby, si uchovali Ježišovu vieru. Veria napriek tme a Božiemu mlčaniu. Dúfajú napriek prehrám a útrapám.

V protiklade k milovníkom Babylona, zovretým horúčkovitou úzkosťou z absolútneho konca, sú učeníci Baránka opísaní ako „šťastní“ (Zj 14,13) a uistení o nádeji, ktorá siaha za ničotu smrti. „Ich skutky idú s nimi,“ poznamenáva kniha Zjavenie (Zj 14,13). V epištole Židom „dielo“ je tým, č o je uchované v spomienke Boha „na č iny (našej) lásky“ (Žid 6,10). Napriek tomu, zmienka o týchto skutkoch nemá v sebe nič zákonnícke. O skutkoch je výrečným spôsobom povedané, že nepredchádzajú spasených ako prostriedok na získanie spasenia. Naopak, ony ich „nasledujú“.

Vidíme ich až vtedy, keď tu už svätý nie je, aby ich nemohol stavať na obdiv a tým sa povýšiť na svätého. Pravé dielo je také, ktoré zostáva, keď jeho autor odišiel. Prežíva nepovšimnuté reklamou, ľudským vychvaľovaním a politikou. Zostalo zachované v spomienke Boha, nie ľudí, príliš často oklamaných hlukom a zdaním. Je to „dielo“, ktoré posudzuje Boh. Zvestovanie súdu a stvorenia, ktoré je programom troch anjelov, teda zahŕňa omnoho viac než len jednoduchú zmienku o dvoch udalostiach, ktoré ohraničujú ľudské dejiny.

Je v ňom sústredená celá filozofia existencie a podstaty človeka. Naučenia, ktoré vyplývajú z posolstva, sa netýkajú iba samotného súdu a samotného stvorenia. Zvestovanie súdu a stvorenia dáva obidva výrazy dohromady.

Židovský filozof Abraham Heschel to pochopil, keď navrhol ako ideál byť „svätý a ľudský“. V tom je ideál celej Biblie, Izraela bojujúceho s Bohom i ľuďmi, Ježiša, dokonalého Boha, ktorý prebýva medzi ľuďmi, smeje sa, je a spieva s nimi, ideál jeho modlitby „neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich ochránil pred zlým“ (Ján 17,15), ideál soli, ktorá musí zároveň uchovať svoju slanosť aj zmiesiť sa s jedlom (Mat 9,50).

Ale v pozadí toho naučenia a ideálu, ktorý sa týka celej bytosti a života človeka, posolstvo o súde a stvorení sa zameriava ešte na inú vec. Je to zároveň živé svedectvo o inej realite a iných dejinách – dejinách vesmíru.

Biblická symbolika obradu kippúr znázorňuje: obete prinesené v tento jedinečný deň v roku majú účinok, ktorý presahuje osud jednotlivca. Nielenže sú celému ľudu odpustené „všetky hriechy“ (3 Moj 16,21.22), ale samotná svätyňa obťažená všetkými celoročnými hriechmi je vyhlásená za „očistenú“ (3 Moj 16,16.33). Veľký Boží súd tu obsahuje posolstvo o pravej obnove. Práve to znamená „očistená svätyňa“. V hebrejskom myslení svätyňa predstavovala ľudský svet, stvorený Bohom.

Chrám a svätostánok chápali starí Izraelci ako „mikrokozmický“ obraz stvorenia. Táto myšlienka je jasne vyjadrená v žalmoch: „Postavil svätyňu pevne ako nebesá, ako zem, ktorú založil naveky“ (Ž 78,69). Tento vz ah je tiež v Biblii predstavený v obrátenom zmysle. Stvorenie ť je opísané výrazmi, ktoré pripomínajú izraelskú svätyňu: „Rozvíňa nebesá ako závoj a rozprestiera ich sťa stan na bývanie“ (Iz 40,22).

Budúce stvorenie „nového neba a novej zeme“ je spojené so stvorením „nového Jeruzalema“ (Iz 65,17.18; Zj 21,1). Je to tiež dôvod, prečo prorok Daniel opisuje vesmírny kippúr z Dan 8 výrazmi, vypožičanými zo záznamu o stvorení – „večery a rána“ (Dan 8,14).

Tento veľmi vzácny výraz sa nachádza iba v tomto texte správy o stvorení (1 Moj 1,5.7.13.19.23.31). V tomto spojení súdu a stvorenia treba chápať zámer pripomenúť slávnosť zmierenia. Akoby náhodou sa zvestovanie troch anjelov na zemi časovo zhoduje s udalosťou súdu, ktorú prorok Daniel vidí v nebi (Dan 7,9-11), a ktorú paralelný text z Daniela 8 stotožňuje s očistením svätyne, teda dňom kippúr (Dan 8,14).

Syn človeka

Príchod Ježiša Krista, ktorý sa vynára z pozadia mračien, aby sa konečne chopil vlády na zemi, odpovedá na bolestnú túžbu ženy, ktorá sa uchýlila na púšť a žije len týmto snom a pre tento sen. V tomto poslednom videní sa v skutočnosti sústreďuje celá kresťanská nádej. To znamená koniec. Posledná udalosť predstavuje naplnenie všetkého očakávania. Pre starých izraelských prorokov nie je koniec iba tragickým prerušením, po ktorom už nič nie je. Koniec otvára tiež nové obzory. Koniec je aj nádejou.

Aby proroci znázornili túto dvojznačnosť konca, použili metaforu žatvy (Joel 4,13). Žatva predstavuje zároveň násilie v sekaní stebiel aj zhromažď ovanie klasov. Vyvoláva predstavu smrti aj života. Prorok knihy Zjavenie preberá rovnaký obraz žatvy, aby ním znázornil koniec (Zj 14,14-19). No kniha Zjavenie, aby ešte lepšie znázornila myšlienku dvojznačnosti tohto konca, ho opisuje obrazom dvoch žatiev, ktoré boli súčasťou poľnohospodárskeho života Palestíny tej doby. Ide o zber obilia na jar a vinobranie na jeseň.

Zber obilia predstavuje zhromaždenie verných (Zj 14,14-16). Obraz vyjadruje zmysel obete, o ktorej sme už hovorili. Žatva je priamo spojená so Synom č loveka. Je to jeho dielo a ide o jeho kráľovstvo. Videnie z knihy Zjavenie tu splýva s videním proroka Daniela. Tam je tiež súd podaný ako posledná udalosť ľudských dejín, predchádzajúca príchod Syna človeka. V 7. kapitole knihy Daniel sa Syn človeka priamo podieľal na súdnom pojednávaní. Vidíme ho prichádzať do blízkosti „Starodávneho“, skôr ako obdrží kráľovstvo a vládu (Dan 7,13.14; pozri 7,16.27).

Text z knihy Zjavenie opisuje rovnaký dej. Pred parúziou, zjavením Krista, sa príchod Syna človeka najprv týka súdu, ktorý oddeľuje a zhromažďuje všetkých tých, ktorí boli posúdení ako spravodliví. V tom je pozitívny rozsudok vynesený v prospech obvineného (Dan 7,22). Žatva prináša posolstvo života. Zožaté obilie zviazané do snopov je obťažkané zrnom a je prísľubom chleba. Obraz pripomína ukladanie zrna do sýpky a jeho zhromaždenie – znamená bezpečie a istotu, že konečne dosiahlo svoje určenie.

Na druhej strane, zber hrozna predstavuje potrestanie neverných. V tomto prípade je žnec stotožnený s ohňom (Zj 14,18), ktorý, ako u Daniela 7, je nástrojom negatívneho súdu (Dan 7,11). Navyše anjela, ktorý vykonáva tento súd, vidieť ako vychádza od oltára, odkiaľ sa ozývali hlasy Božích mučeníkov (Zj 6,9; pozri 8,3-5).

Súd sa vykonáva ako akt spravodlivosti, ktorý pomstí obete, je prejavom Božieho hnevu (Zj 14,19). Žatva teda prináša posolstvo smrti. Z násilne lisovaného hrozna teč ie č ervené víno, ktoré pripomína tečúcu krv. Prorok to vykladá v tomto zmysle. Je to krv, ktorú vidí vytekať z lisu (Zj 14,20) a tento obraz sa mení na obraz bojového poľa s koňmi ponorenými až po uzdy do krvi.

Rozsah krviprelievania znázorňujú čísla, ktoré udávajú jeho rozlohu: 1600 štádií, t.j. asi 300 kilometrov (1 štádium = asi 200 metrov). Tento počet je, samozrejme, symbolický. Pohráva sa s číslom „štyri“ (4 x 4 x 100), o ktorom vieme, že v knihe Zjavenie označuje univerzálnosť – „celú zem“ (Zj 4,6), rovnako ako v knihe Daniel.

Tým je vyjadrené, že trest má celosvetové rozmery. Navyše, je to jediné číslo z knihy Zjavenie umocnené na druhú (4 x 4) spolu so 144 000 (12 x 12). Táto súvislosť napovedá, že existuje určitý vzťah medzi dvoma skupinami, ktoré predstavujú tieto dve číslice umocnené na druhú. Tábor zeme (číslo 4) je protikladom tábora zmluvy s Bohom (číslo 12 = 4 x 3). Lisovanie sa odohráva „mimo mesta“ (Zj 14,20). Aj v tomto prípade ide o symbolické vyjadrenie, ozna ujúce č tradičné miesto súdu národov, gójjím.

Teda tých, ktorí patria do cudzieho tábora. To je najprekvapujúcejšie posolstvo z knihy Zjavenie a popudilo už nejedného kresťana. Boh v hneve, Boh spravodlivosti, ktorý necháva drviť zrnká hrozna a tiecť krv a nielen Boh lásky, ktorý práve zhromaždil svojich verných.

To, čo množstvo kresťanov nechápe je, že láska nemôže existovať bez spravodlivosti. Láska bez spravodlivosti nie je pravá. Preto je v Biblii slovo „spravodlivosť“.