Laodicea – spiaca Cirkev

Božie posolstvo a zachovanie Písma

Je úžasné, ako sa Boh stará o to, aby sa jeho posolstvo pre nás zachovalo nezmenené cez zmeny času. Keby uchovanie obsahu záležalo iba na ľuďoch, určite by to dopadlo ako v hre na tichú poštu. Ale pretože…

„Všetko Písmo je vdychnuté Bohem a je najvyššie užitočné, učí nás a usvedčuje, napravuje a vychováva v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonale pripravený a vybavený na každé dobré dielo“ (2. Tim 3,16–17)

Preto sa Boh postaral o to, aby sa s ním v priebehu dejín nič nestalo. Veď aj Ježiš v Matúšovi 5,18 nás uisťuje:

„Dokým nepominie nebo a zem, nepominie ani najmenšie písmenko, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa to všetko nenaplní.“

Satan sa však už od samého začiatku písania Biblie až dodnes snaží, aby bola nesprávne chápaná, aby blud vyzeral ako pravda a aby bol Boží charakter zkreslený. Boh je láska a táto kniha je toho dôkazom. On nám v nej zjavuje, ako veľmi mu na nás záleží a ako nás miluje, aj keď to tak v niektorých jej častiach na prvý pohľad nevypadá.

Páčilo sa mi v jednom kázaní, ako bolo prirovnané nesenie Božieho posolstva v behu dejín (šablóny pre život) k americkému futbalu, kde jeden tím (v našom prípade Boží ľud) nesie môže (to posolstvo/šablónu pre život) od jedného konca dejín na druhý. Ja dnes už nechcem hovoriť ani o nesenom „môže„, ani o behu od jedného hráča k druhému, chcem sa vo svojom kázaní zamerať na tím samotný, konkrétne na posledného hráča, ktorý nesie môže do cieľa. Áno, chcem sa zamerať na cirkev, na poslednú cirkev v dejinách ľudstva.

Úloha poslednej cirkvi

Nám, kresťanom poslednej cirkvi, bol zverený dôležitý úkol. Možno sme na to aj patrične hrdí. Chcel by som sa s vami pozrieť na to, čo sa píše o poslednej cirkvi v knihe Zjevení 3, 14–17. Jedná sa o list adresovaný priamo nám.

„Anjelovi cirkvi v Laodikei napíš: Toto hovorí Amen, ten verný a pravý svedok, prvopočiatok Božieho stvorenia: Poznám tvoje skutky – nie si studený ani horúci. Kiežby si bol studený alebo horúci! Ale že si vlažný a ani studený ani horúci, vyplivnem ťa zo svojich úst. Hovoríš totiž: Som bohatý, zbohatol som a nič nepotrebujem – a nevieš, že si ubohý a ľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý.“

Je to naozaj tá cirkev, ktorej bola zverená taká dôležitá úloha – „doniesť míč do cieľa“ a zároveň pripraviť svet na druhý Kristov príchod? Taká zodpovednosť jej bola udelená, tak kde čítame nejaké slová chvály alebo aspoň malého uznania? Možno by sa táto cirkev mala zamyslieť a vziať do úvahy, že práve jej patrí toto napomenutie. Nedívajme sa však na ňu ako na niečo neosobné, čo sa nás možno tak veľmi netýka.

Sme to predsa my všetci, komu sú tieto slová určené. Je určite krásne hovoriť o spasení a o milosti, ale nemenej dôležité sú aj varovné posolstvá a napomenutia. A toto je evidentne jedno z nich. Pozrime sa však bližšie, ktože hovorí tieto napomínajúce slová.

„Toto praví Amen, ten verný a pravý svedok, prvopočiatok Božieho stvorenia.“

Všimnime si najprv slovo Amen. Toto slovo je tu použité ako vlastné meno, vlastne je to jediné miesto v Biblii, kde je takto použité. Na koho sa vzťahuje? V 2 Korinťanom 1,19–20 sa píše:

„Boží Syn Ježiš Kristus, …V ňom je „áno“ ku všetkým Božím zasľúbeniam a skrze neho znie naše „amen“ ku sláve Božej.“

Pán Ježiš je tu označený ako Amen – pečiatka Božích zasľúbení, Boží Amen ku všetkým sľubom. My toto slovo vyslovujeme až na záver, čím môže byť vyjadrená skutočnosť, že toto posolstvo hovorí svojej poslednej cirkvi. Verš v Zjavení 1,5 dokladá, že aj ďalšia časť tohto oslovenia (verný a pravý svedok) sa vzťahuje na Ježiša:

„a od Ježiša Krista, ktorý je verný svedok, ten prvorozený z mŕtvych a vládca kráľov zeme…“

V liste Kolosanom 1,16–17 nájdeme poslednú časť jeho opisu (prvopočiatok Božieho stvorenia):

„Všetko na nebi i na zemi bolo stvorené ním – to, čo sa vidí i čo sa nevidí, tróny i panstvá, vlády i mocnosti. Skrze neho a pre neho bolo stvorené všetko a on je pred všetkým a ním všetko stojí.“

Týmto je tu zdôraznená jeho stvoriteľská moc, ktorá je mimochodom v dobe poslednej cirkvi ľuďmi zpochybňovaná. Teraz je teda úplne jasné a nezpochybniteľné, že ten, kto napomína cirkev, je sám Ježiš Kristus.

Posledná cirkev a jej charakteristika

Keby sme sa pozreli na dopisy, ktoré Ježiš adresoval predchádzajúcim cirkvám, zistíme, že keď im Ježiš hovorí „poznám tvoje skutky“, vždy (teda možno až na cirkev v Sardách, ale aj tam spomína niečo dobré, aspoň to, že vyzerajú ako živý zbor) na začiatku vysloví niečo pochvalné, čo si zaslúžilo uznanie. Ale pre túto poslednú cirkev nemá žiadne také slovo. Nie je to zarážajúce? Veď za existencie tejto cirkvi má prísť jeho slávny návrat. Možno tým ale lepšie pochopíme Lukášova slová, plná obáv, zapsané v Lukášovi 18,8:

„Až ale príde Syn človeka, nájde na zemi vieru?“

Pán Ježiš použil Laodicejskú cirkev na opis poslednej cirkvi v dejinách ľudstva. A má to svoje opodstatnenie. To, čo bolo pre túto cirkev charakteristické, sa hodí na znázornenie stavu tohto posledného úseku cirkevných dejín. Už samotný jej názov v sebe skrýva symbolický význam hodný pre túto poslednú cirkev (Laos = ľud, dikaos = súdiť), tzn., že ide o cirkev, ktorá žije v čase prebiehajúceho vyšetrujúceho súdu. Táto cirkev má pripraviť svet na druhý príchod Ježiša Krista a jadrom jej posolstva je:

„Bojte sa Boha a vzdejte mu chválu, lebo prišla hodina jeho súdu. Klanajte sa Tomu, ktorý stvoril nebo, zem, more i pramene vôd!“ (Zj 14,7)

Majú teda oznámiť všetkým ľuďom, že už dnes sa rozhoduje o ich spasení. V dobe apoštolov bola už Laodicea miestom nesmierneho bohatstva, obchodu, mestom vedy a literatúry. Pyšnila sa svojou lekárskou školou, vyrábala sa tu liečivá očná masť/prášok, známa ako frygický zásyp. Laodicea bola tiež významným producentom kvalitnej lesklej čiernej vlny, z ktorej sa vyrábali odevy (laodicejania chodili v čiernom). Toto všetko sa tiež vyvážalo, a tak sa mesto stalo významným obchodným centrom.

Pyšnosť a nezávislosť Laodicey

Obyvatelia Laodiceje boli pyšní na svoje bohatstvo – to dokladá udalosť z roku 61 po Kr., kedy bolo mesto takmer zničené zemetrasením. Cisár Nero im ponúkol finančnú pomoc na obnovu mesta. Ale oni to odmietli, s tým, že majú dostatok svojich prostriedkov a že vyjdú bez cudzej pomoci. Ako na tom bol tamojší zbor, nám tiež priblížia slová apoštola Pavla v Kolosanom 2,1:

„Chcem, aby ste vedeli, aký boj zvádzam za vás i za tých, ktorí sú v Laodiceji, a za všetkých, ktorí ma osobne nepoznajú.“

– sú to slová plné obáv. Pán Ježiš hovorí v Zj 3,15:

„Poznám tvoje skutky – nie si studený ani horúci. Kiežby si bol studený alebo horúci!“

Možno si poviete, že pod týmto termínom „ani studený ani horký“ nevidíte nič až také hrozné. Obyvatelia Laodicejského sboru, ale presne vedeli, o čom je tu reč. Priblížme si toto prirovnanie. Pre nedostatok pitnej vody bol v meste vybudovaný akvadukt, ktorým sa voda privádzala z hôr.

Na vrchu bola voda krásne studená, ale do mesta už pritekala vlažná a nijak dobrá. V okolí tohto mesta sa tiež nachádzali liečivé horúce pramene. Než sa však voda dostala až do mesta, nebola už horúca, ale vlažná, a ľuďom nechutila. Takže nemali vodu ani studenú z hôr, ani horúcu z prameňov, ale vždy len vlažnú, ktorá nebola nič moc. A teraz si toto prirovnanie preveďme na duchovný charakter veriacich tejto cirkvi. Označenie studený je možné chápať dvojako. Buď v zmysle osviežujúci, ako čítame napríklad v knihe Prísloví 25,25:

„Chladivá voda pre hrdlo vyprahlé je dobrá novina zo zeme ďalekej.“

Alebo ako protiklad voči významu horúci, neboli v duchovnom zmysle horlivý. V tomto zmysle by to boli ľudia, ktorí neuznávajú Boha (neveriaci). Vzhľadom na to, že Ježiš v 19. verši vyzýva veriacich, aby sa rozhorlili (boli horúci), je evidentné, že pojem studený je v tomto kontexte myslený ako protiklad k horúcemu. Pán po nás chce, aby sme boli iba horúci/horliví, ako čítame aj v liste Rimanom 12,11:

„V pilnosti buďte vytrvalí, v službe Pánu horliví,…“

A nie aj studení (v zmysle osviežujúci). Napriek tomu však aj tak hovorí: „Kiežby si bol studený…„. Prečo, keď ide o opak k horúcemu? Ten, ktorý je studený (neveriaci, ale taký, ktorý odmietol uveriť alebo sa zoznámiť s Božím posolstvom; jednoducho taký človek, ktorý o Bohu síce počul, ale nechce ho poznať) aspoň pozná svoj stav. On vyznáva, že Boha vo svojom živote nepotrebuje, alebo sa vyložené staví proti Nemu, nemá potrebu sa pokrytecky pretvarovať.

Problém Laodicejského sboru

Laodicejský sbor však nie je ani studený, ani horúci. Nie sú ani neveriaci, ani horliví kresťania. Aniž to vedia, klamú tak obidve strany. Chodia akousi strednou cestou, cestou kompromisu a pohodlnosti, prešľapovaním medzi oboma stranami. Takí veriaci nedali Pánovi celé srdce, nechávajú si niečo alebo možno veľa pre seba. Sú ochotní urobiť nejaký ten kompromis a ustúpiť, keď to vyžaduje ich osobný záujem alebo požiadavky sveta.

Uvedomme si dôležitú vec. Do tejto vlažnej cirkvi sa už rodíme alebo do nej prichádzame, a tak nám tento jej stav vôbec nemusí prísť hodný nejakej zmeny, sme na túto teplotu zvyknutí a možno nám aj vyhovuje. Samozrejme, že jednotlivci nie sú všetci rovnakí, každý hreje inak. Nezabudnime však, že celok pôsobí na každého jednotlivca. Pán Ježiš naprosto úprimne svojej vlažnej cirkvi hovorí vo verši 16:

„Ale že si vlažný a ani studený, ani horúci, vyplivnem ťa zo svojich úst.“

Teda „neprijmem ťa“. Ďalej Ježiš pokračuje vo výtke a vyvádza ich z omylu, v ktorom žili, keď hovorí vo verši 17:

„Hovoríš totiž: Som bohatý, zbohatol som a nič nepotrebujem – a nevieš, že si ubohý a politovaniahodný, nuzný, slepý a nahý.“

Ako sme už spomínali, Laodicea bola veľmi bohaté mesto, žila v presvedčení, že toto bohatstvo je výsledkom jej vlastného úsilia. Veď mali bankové domy plné zlata, vyvážali vlnu a odevy, aby sa druhí obliekli a pyšnili sa svojou liečivou masťou na oči, aby boli druhí uzdravení a dobre videli. Pán Ježiš však hovorí: „Radím ti, aby si si odo mňa kúpil.“ Aký paradox, veď majú všetko, čo potrebujú: zlato, odevy, liečivé masti. Ale Pán hovorí: „Si ubohý, politovaniahodný, nuzný, slepý a nahý.“

Najhoršie na tom je, že si tento stav vôbec neuvedomujú – a nevedia, že sú ubohí, politovaniahodní, nuzní, slepí a nahí. Oni nevedia, že ich poklad už nemá žiadnu hodnotu. Tragické je na tom to, že si naďalej myslia, že bohatí sú, a nemajú teda potrebu na svojom stave nič meniť. Podľa tohto obrazu je teda aj bohatstvo kresťanov poslednej doby márne a falošné. I oni si myslia, že sú bohatí, a nevedia, že tomu tak nie je.

Ako sa tento obraz hodí na nás?

A tak sa zamýšľam nad tým, ako sa tento popis hodí na dnešnú cirkev, na nás samotných? Čím sa môžeme teda pyšniť my? Materiálnym bohatstvom? Možno do určitej miery áno, nemáme sa tak zle. Troufam si povedať, že naša cirkev nie je materiálne chudobná, svedčí o tom napríklad úspechy v misionárskej oblasti, rôzne cirkevné akcie a pod. Pyšníme sa snáď duchovným a náboženským bohatstvom?

Autori duchovnej a náboženskej literatúry neboli v minulosti nikdy tak plodní, ako je tomu dnes. Možno sme až príliš začali dôverovať svojim vlastným skutkom a viac spoliehame na svoje vlastné prostriedky k dokonaniu Božieho diela na tejto zemi. Neviem, možno už nevidíme vlastnú biedu. Keď o tom premýšľam, je mi z toho skutočne úzko. Pán Ježiš však tieto slová nehovorí, aby sme propadli panike z na prvý pohľad beznádejného stavu cirkvi.

Ako si neskôr povieme, je to vlastne posolstvo plné nádeje pre každého, kto je ochotný naslouchat a konať. My vieme, že cirkve ako celok sa už nezmení, je totiž posledná a žiadna lepšia do príchodu nášho Pána už nebude. Musíme si však uvedomiť, že spasenie sa netýka cirkvi ako celku, je to osobná záležitosť každého z nás. Každý sme jej súčasťou, jej údom a musíme sa teda nutne zamyslieť, či sme nepodľahli rovnakému sebeklamu. Stav cirkvi v Laodicei je síce vážny, ale nie beznádejný. Pán Ježiš dáva východisko:

„Radím ti, aby si si odo mňa kúpil zlato pretené v ohni, aby si bol bohatý, a biele rúcho, aby si bol oblečený a neukazovala sa hanba tvojej nahoty; a svoje oči pomaž masťou, aby si videl“ (verš 18).

Aj keď je spasenie zdarma, predsa len hovorí, aby sme nakúpili to, čo najviac v dnešnej dobe potrebujeme: zlato pretené v ohni, biele rúcho a masť na oči. Uvedomme si, že kniha Zjevení je knihou symbolickou, a tak zlato vlastne nemusí znamenať materiálne bohatstvo, odevy nemusia byť oblečením a masť nemusí byť liek na oči. Vysvetlime si, čo to vlastne potrebujeme.

Zlato pretené v ohni má byť liekom na chudobu Laodicejských veriacich. V skutočnosti nejde o chudobu v materiálnom slova zmysle, ale v tom duchovnom. Verše v 1. Petrovi 1,6–7 objasňujú tento symbol duchovnej chudoby:

„Preto sa radujte, i keď by ste teraz museli nakrátko znášať rôzne skúšky. I pominuteľné zlato sa predsa skúša ohňom – vaša viera je ale oveľa vzácnejšia, a keď sa ukáže jej ryzost, bude vám to na chválu, česť a slávu v deň zjavenia Ježiša Krista.“

Jedná sa teda o vieru, ktorá bola prečistená ohňom skúšok a veriacim poslednej doby táto viera chýba. Prečo máme nedostatok ryzej viery? Veď predsa veríme, nie sme neveriaci. Ale Pán Ježiš hovorí: „Ste vlažní“ (lhostajní, liberálni, bez zápalu) a spoliehate sa sami na seba, je vám dobre a myslíte si, že pomoc nepotrebujete. Mnoho ľudí verí Božím slibom, ale len málokto je ochotný skutočne sa podľa nich zariadiť. Nezabudnime, že ryzost viery sa ukáže až v ohni skúšok. U proroka Jeremiáša 9,6 čítame:

„Nuže, tak hovorí Hospodin zástupov: „Hľa, budem ich prelievať a prečisťovať. Čo si mám počať, keď je môj ľud taký?“

Oheň samozrejme pálí, je to teda niekedy dosť bolestivá záležitosť, ale nie zas tak, aby opravdového veriacého zničil, ako ostatne dokladuje verš v 1. Korintským 10,13 (ekumenický preklad):

„Boh je verný: nedopustí, aby ste boli podrobení skúške, ktorú by ste nemohli vydržať, ale so skúškou vám pripraví aj východisko a dá vám silu, aby ste mohli obstáť.“

Toto je posolstvo nádeje, že aj cez ťažkosti, ktoré nás môžu postihnúť, Pán má vždy pripravené východisko pre každého, kto je ochotný naslouchat a konať.

Príklad Židov a ich zameranie na vlastné skutky

Vezmime si príklad Židov, ktorí sa tak zamerali na dielo svojich rúk – na prinášané obete a obradov, že úplne zabudli vnímať ich skutočný zmysel. V snahe „uplatniť svoju“ spravodlivosť urobili z náboženstva sobestačný formalizmus. Ježiš odhalil tento klam. Vyhlásil, že spravodlivosť, ktorú farizeji pripisovali takú veľkú hodnotu, nemá žiadnu cenu. Ich spravodlivosť bola plodom snahy zachovávať zákon podľa vlastných názorov a pre vlastný sobecký prospech.

Nemohla byť preto lepšia než oni sami. Boží zákon je tak svätý a dokonalý, ako Boh sám. Ukazuje ľuďom Božiu spravodlivosť. Človek ju však nemôže dosiahnuť vlastnými silami, nie je schopný tento zákon zachovať.

Kristovi nasledovníci musia dosiahnuť spravodlivosť iného druhu. Boh im ponúkol vo svojom Synovi dokonalú spravodlivosť zákona. Len tým, že prijmeme Krista, získame spravodlivosť, ktorú vyžaduje zákon, ako dar od Boha. Musíme teda prijať Kristovu spravodlivosť (v zmysle ospravedlnenia) – rúcho vybielené v krvi Baránka. Nemôžeme teda urobiť nič iné, žiadne dobré skutky, než vierou prijať ospravedlnenie skrze Kristovu zástupnú obeť, čo sa následne premietne do našich životov a skutkov:

„Božia spravodlivosť, ktorá skrze vieru v Ježiša Krista prichádza ku všetkým, ktorí veria.“ (Rim 3,22)

Je to práve Kristova krv, ktorá „skrze Ducha očistí naše svedomie od mŕtvych skutkov k službe živému Bohu,“ ako čítame v Žd 9,14. Ako málo niekedy veriaci spoliehajú na Boha v každodenných záležitostiach. Plánujú svoje dni a budúcnosť bez Neho. Myslia si, že ich rúcho je dostačujúce, možno sa ním aj honosia. Podľa Ježišových slov však chodia nahí a ani o tom nevedia. Premýšľajme, či aj my nepotrebujeme prevliesť naše rúcho. Možno sme v našom blahobyte zabudli, aké to je úplne sa spoliehať na Ježiša.

A preto sa modlime tak, ako by všetko záležalo len na Bohu, a jednej sa tak, akoby všetko záležalo na nás. Najhoršie sú však dve krajnosti, ktorým je potrebné sa vyhnúť: nerobiť nič, alebo si myslieť, že všetko musíme urobiť sami.

Mast na oči pre duchovný zrak

Tým posledným, čo máme nakúpiť, je masť na oči, aby sme videli. V akom zmysle veriaci poslednej cirkvi nevidia? Už v dobe, keď tu bol Ježiš po prvýkrát, bola riešená otázka slepoty, ako čítame v Mt 13,14:

„Naplňuje sa na nich Izaiášovo proroctvo: ‚Sluchem uslyšíte, ale nepochopíte, zrakom uvidíte, ale neprohlédnete.‘“

Alebo u Jana v 9. kapitole 39.- 41. verši čítame:

„Tehdy Ježiš povedal: „Prišiel som na tento svet kvôli súdu: aby slepí videli a vidiaci oslepili.“ Keď to počuli niektorí z farizejov stojacich poblíž, povedali mu: „Čože? Sme snáď aj my slepí?“ „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech,“ odpovedal im Ježiš. „Vy ale hovoríte: ‚Vidíme,‘ a tak váš hriech trvá.“

Evidentne sa teda nejedná o skutočnú chorobu očí, ale o slepotu duchovnú, ktorou sú postihnutí aj laodicejčania. Ježiš totiž veriacim poslednej cirkvi tiež hovorí: „Ste slepí.“ V skutočnosti je slepota väčšinou choroba nevyliečiteľná, ale v prípade laodicejských tomu tak nie je. Inak by im predsa nenabíjal liečivú masť. Oni si však, rovnako ako farizeji, myslia, že vidia, pyšnia sa svojou vlastnou liečivou masťou.

Tak prečo by si mali kúpiť nejakú inú? Ježiš upozorňuje na fakt, že nevedia, že sú slepí. Opäť ich teda vyvádza z ich vlastného omylu, keď im radí, aby nakúpili. Ako je možné, že veriaci takto stratili zrak, svoj duchovný zrak? Odpoveď nájdeme v liste Jakuba 4,16 (kral.):

„Vy sa však chválite vo svojej pýche. Každá takáto chvála je zlá.“

Pýcha je teda príčinou tejto nemoci, na ktorú má Ježiš liek. Hovorí: „A svoje oči pomaž masťou, aby si videl.“ Čo je táto masť symbolom? Čo nám chýba, aby sme duchovne videli? O kom sa píše v Biblii, že uvádza do všetkej pravdy? Kto dáva objasnenie Písmu a vyučuje? Ježiš odpovedá v J 16,13:

„Až ale príde On, Duch pravdy, uvedie vás do všetkej pravdy.“

Pavol v 1K 2,12-13:

„My sme však neprijali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme rozumeli, čím nás Boh obdaroval. O tom práve hovoríme (nie slovami, ktorými učí ľudská múdrosť, ale slovami, ktorými vyučuje Duch), keď vykladáme duchovné veci duchovnými slovami.“

Duch Svätý je teda tou zázračnou masťou, a my ho máme podľa Ježiša nedostatok. Sú to silné slová, ktoré Ježiš adresuje svojej poslednej cirkvi. Možno sa aj vy cítite dotknutí, keď vám hovorím, že je to Duch Svätý, ktorý nám možno chýba. Vari ho nemáme? Ja ale len predkladám slová Ježišove. Možno to cirkev vo svojej pýche ani nezistila, možno sa príliš chváli vlastnou masťou. Premýšľajme o týchto slovách.

Spoliehanie sa na vlastné sily

Nezačala táto cirkev viac spoliehať na svoje schopnosti a prostriedky, ako dokončiť Božie dielo? A tak pre každého z nás vyvstáva otázka: Skutočne sa vo svojom živote riadime Duchem Svätým a Písmom v Duchu Svätom? Predsa sme aj my súčasťou tejto poslednej cirkvi a môžeme byť teda rovnako slepí. Miejme sa teda na pozore, aby sme nakoniec neboli „chytřejší“ ako Duch Boží, ale dovoľme mu ovplyvniť náš život.

„Nenechajte sa formovať týmto svetom – radšej sa nechajte premieňať obnovením svojej mysle, aby ste dokázali spoznať, čo je Božia vôľa – čo je dobré, náležité a dokonalé“ (Rim 12,2), „…veď Boh do našich sŕdc vylial svoju lásku skrze Ducha Svätého, ktorého nám dal.“ (Rim 5,5)

Ale aj napriek tomuto nedostatku poslednej cirkvi je dané úžasné zasľúbenie týkajúce sa Ducha Svätého pre obdobie konca, ako čítame u proroka Joel 2,23:

„Synovia Sionu, jasajte, v Hospodinovi, svojom Bohu, sa radujte, lebo vám dá dážď, ako sa patrí, vyleje na vás lijač vydatný, jesenný i jarný, ako predtým.“

a 3,1:

„Na všetkých ľudí vylejem svojho Ducha a vaši synovia aj dcéry budú prorokovať; vaši starci budú mať sny a vaši mladíci vídať videnia.“

Stačí Ho len prijať. Pán Ježiš nás upozorňuje, aby sme sa zamysleli nad svojim stavom. Uvedomme si, že žijeme v období poslednej cirkvi, ktorá už zďaleka nie je horlivá ako tá prvá, ktorú charakterizuje cirkev v Efeze. Aj oni postupom času stratili svoju počatočnú lásku, ale Laodicejská cirkev sa chváli tým, že je bohatá, že si sama vystačí, že pomoc nepotrebuje. Ak však zistíme, že nám niečo chýba, Ježiš nám ponúka vzácne zbožie:

„Radím ti, aby si si odo mňa kúpil zlato pretené v ohni, aby si bol bohatý, a biele rúcho, aby si bol oblečený a neukazovala sa hanba tvojej nahoty; a svoje oči pomaž masťou, aby si videl.“

Keď nakúpiť, tak, čo je požadovanou cenou? V Zj 3,19 sa píše:

„Ja všetkých, ktorých milujem, káram a vychovávam. Rozhorlite sa teda a čiňte pokánie.“

Inými slovami, vzdať sa starého spôsobu života, uvažovania a prijať to, čo Pán Ježiš ponúka. Oboje (starý aj nový život) však mať nemôžeme. Cirkev (vlastne každý jednotlivec v nej) si musí uvedomiť svoj skutočný stav a čiiniť pokánie, aby pre ňu (pre neho) mohol Boh niečo urobiť. Skrze proroka Jeremiáša nám hovorí, o aké pokánie sa jedná – Jr 31,19:

„Po svojom odvrátení činím pokánie, po svojom poučení sa bijem do hrude. Stydím sa a som zahanbený, že nesiem potupu svojich mladých rokov.“

Jedná sa o pokánie až po odvrátení. To činíme, keď sami seba poznávame. Prvé pokánie veriaci už učili pred alebo pri svojom obrácení, keď uverili a prijali Krista. Ale je tu aj iné, hlbšie pokánie, o ktorom hovorí aj Pavol v Žd 6,1:

„Nechajme už teda úvodné reči o Kristovi a smerujme k dospelosti. Nepokladajme znovu základy – nech je to pokánie z mŕtvych skutkov, viera v Boha…“

a dochádza k nemu až po našom obrácení. To prvé pokánie je pokánie z mŕtvych skutkov, to je základ. Pri ňom sme uverili, zatúžili žiť inak, než ponúka svet, ujasnili sme si základné pravdy ohľadom sveta, milosti, spasenia atď. Na tom však nemôžeme zostať stáť, musíme na ňom stavať, ísť ďalej k dokonalosti, k dospelosti.

Pokánie po poznaní seba samého

To druhé pokánie činíme po poznaní seba samého, keď si uvedomíme svoj skutočný duchovný stav, ktorý nemusí byť zďaleka taký dobrý, ako si myslíme. Tento stav spoznávame v rôznych životných situáciách a skúškach. A k tomu nás chce priviesť Ježiš, keď hovorí: „Rozhorlite sa teda a čiňte pokánie„, aby sme, ako Pavol v Ga 2,20, tiež mohli vyhlásiť:

„Nežijem už ja – Kristus žije vo mne!“

Možno to niektorým z vás znie ako dobrá teória, ale nemá to tak zostať. Má sa to stať skutočnosťou v živote každého veriaceho. Prísne posolstvo Laodicejskej cirkvi nie je v žiadnom prípade známkou Božieho zavrhnutia. Naopak, Ježiš nám radí, aby nás povzbudil a doviedol k záchrane. Veď nám ponúka svoj nebeský poklad. Hlavným dôvodom, prečo je tak prísny na svoju cirkev, je to, že obdržala veľké svetlo, má veľké poznanie a teda aj väčšiu zodpovednosť. Napriek tomuto varovaniu však posolstvo verného Sviedka nesplnilo Božie očakávanie, ako o tom píše E. G. Whiteová vo 3. diele Svedectiev pre cirkev.

Čítame tam tiež, že vo videní jej bolo ukázané, že ľudia naďalej spia vo svojich hriechoch. Veriaci neprestávajú tvrdiť, že sú bohatí a že nič nepotrebujú a vlastne sa divia, prečo sú takto obviňovaní. To je konštatovanie skutočnosti. Nezabúdajme na to ani my! Je teda na mieste sa zamyslieť a nenechať toto posolstvo len tak vyšumieť, týka sa to práve nás.

Cirkev ako nástroj Božieho svetla

I cez všetky nedostatky však cirkev naďalej zostáva Božím nástrojom k šíreniu svetla. Aj keď svoju cirkev Ježiš označuje za vlažnú, neznamená to, že každý v tejto cirkvi je taký. Pán Ježiš sa ale nespokojuje s málo, on nás chce mať horlivých všetkých, on má záujem na tom, aby všetci boli tam, kde je on. Veď odišiel, aby nám pripravil miesto (Ján 14,3). Dokazuje to aj tým, keď hovorí vo verši 20 až 22:

„Hľa, stojím pri dverách a tlučem. Kto počuje môj hlas a otvorí mi dvere, vojdeme k nemu a budeme s ním večerať a on so mnou. Kto víťazí, tomu dám usednúť so mnou na mojom tróne, ako som aj ja zvíťazil a usedol so svojím Otcom na jeho tróne. Kto má uši, nech počuje, čo Duch praví cirkvám.“

Laodicejčania sa považujú za bohatých a Boh k nim prichádza ako ten, ktorý stojí vonku, ako žobrák a tluče. On len tak jemne neklope, on tluče, aby sme ho počuli. Tluče na dvere, ktoré nemôže nikto iný otvoriť, len my. Kristus čaká na rozhodnutie každého človeka. Tluče na dvere nášho srdca, chce vstúpiť do nášho celého života (to sú naše city, rozum, svedomie i nádeje). A len ten, kto uslyší a otvorí dvere, bude mať spoločenstvo s ním:

„Vojdem k nemu a budem s ním večerať a on so mnou.“

„Večerať“ môžeme už tu na tejto zemi. Čím viac žijeme s Bohom tu na zemi, tým viac túžime po inom svete, po kráľovstve v nebi: „Čím viac otvoríme svoje vlastné dvere tu na zemi, tým viac túžime po tom, aby sa pre nás otvorili tie druhé dvere v nebi.“ (J. Doukhan, Krik nebes)

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )