4.časť – Kult mŕtvych a špiritizmus

Mnohým ľuďom je zaťažko prijať, čo Boh oznámil v Starom a Novom zákone o smrti a o vzkriesení. Proti jasno zrozumiteľným biblickým výpovediam potom stavajú najrôznejšie argumenty, ktoré dokážu pripraviť o istotu aj úprimných kresťanov. Pre mnohých sú viaceré pohanské kulty mŕtvych mocným dôkazom pre okamžité pokračovanie života po smrti, i keď sa u pohanských národov ťažko nájdu dvaja ľudia, ktorí by mali rovnaké názory, pokiaľ ide o predstavy o budúcom živote.

Dočítame sa o pohanských rituáloch vyvolávania duchov: o západoafrických náčelníkoch, ktorých ženy a otroci sú popravení pri smrti náčelníka, ktorý ich potrebuje vo svete mŕtvych, a indiánskych zvyklostiach, pokiaľ ide o mŕtvych; o Egypťanoch, ktorí ako prví učili o nesmrteľnosti duše; náuka o preteľovaní duší; o Babylóničanoch, ktorí pochovávajú svojich mŕtvych s potravinami; o perzských praktikách so zomrelými; o Grékoch, ktorí zanechali v duchovnom svete stopy ako žiadny iný národ; o Sokratovi, ktorý veril v nesmrteľnosť a rozšafou vypil pohár jedu, a tak podstúpil samovraždu; o kultoch mŕtvych u pôvodných obyvateľov centrálnej Afriky; o kulte japonských budhistov atď.

Mnohí sa domnievajú, že v týchto veľakrát aj strašných pohanských zvyklostiach vidia dôkazy preto, že človek má nesmrteľnú dušu. Iných ľudí posilňuje vo viere v okamžité pokračovanie života po smrti zjavenie mŕtvych v špiritizme alebo „prežitkami smrti” nezomrelých ľudí. Pre všetko toto učenie však platí Božie varovanie:

Keď vojdeš do krajiny, ktorú ti dáva Hospodin, tvoj Boh, neuč sa konať podľa ohavností tamojších národov. Nech sa nenájde u teba u teba taký, čo by syna alebo dcéru prevádzal ohňom, ani veštec, ani výkladač znamení, ani hádač, ani čarodejník, ani zaklínač, ani vyvolávač duchov, ani vedomec, ani kto by sa vypytoval mŕtvych. Lebo je Hospodinovi ohavný každý, kto činí tieto veci. Pre tieto ohavnosti ich vyháňa Hospodin tvoj Boh spred teba. 5 Moj 18,9-12

BIBLICKÝ POHĽAD NA FALOŠNÉ UČENIE

Mnohé biblické miesta sa používajú ako zdôvodnenie tvrdenia, že biblia učí o okamžitom pokračovaní života po smrti. V skutočnosti však ide o texty, ktoré vôbec neodporujú mnohým biblickým miestam, kde sa píše, že mŕtvy človek nemá vedomie a život po smrti je možný iba a jedine po vzkriesení.

Ako uvidíme, nie je skutočne jednoduché porozumieť niektorým z uvedených miest. Čitateľova situácia býva ešte sťažená tým, že prekladatelia mnohých biblií zabezpečili texty nevhodnými nadpismi a komentárom. Komentáre môžu veľmi pomáhať, ale len vtedy, keď nie sú v rozpore s tým, čo chcel vyjadriť pisateľ biblie. Teraz sa pokúsime vysvetliť čo najúprimnejšie, najčastejšie zneužívané biblické miesta. Začneme známym miestom zo Starého zákona.

1 SAMUELOVÁ 28: SAUL U ŽENY Z ENDOR, KTORÁ VYVOLÁVALA ZOMRETÝCH

Cez výslovný Boží zákaz navštívil Saul v Endore vyvolávačku duchov mŕtvych. Urobil tak preto, že mu Boh po „odpadnutí” už neodpovedal – ani jemu osobne ani cez prorokov. Táto veštkyňa sa zaoberala zjavovalo tým, že údajných vyvolávala „mŕtvych” a pýtala sa ich. Takéto pokusy Boh výslovne zakázal, pretože sa pritom nevyužíva moc Božia, ale satan. Satan a jeho anjeli. Ti sa zjavujú v podobe mŕtvych ľudí, a tak mocne ovplyvňujú tých, ktorí veria, že sa tu skutočne jedná o mŕtvych. Saulov zážitok u vyvolávačky mŕtvych v Endore nás vedie k niekoľkým otázkam. Biblická správa uvádza:

„Hospodin mu neodpovedal ani cez urím, ani prostredníctvom prorokov.” 1 Sam 28,6

• 1. Pokiaľ mu Boh už neodpovedal, kto teda Saulovi odpovedal cez veštkyňu?
• 2. Pokiaľ neodpovedal žiadny prorok, mohlo to byť mŕtvy prorok Samuel?
• 3. Mohla mať veštkyňa moc prinútiť mŕtveho Božieho muža k odpovedi, ktorú nebol ochotný dať Boh?
• 4. A pokiaľ by sa skutočne vrátil Samuel medzi živých, nechal by sa donútiť k službe pre zakázanú vyvolávačku duchov mŕtvych?

Práve ten Samuel, ktorý pozeral na každú formu neposlušnosti ako na určitý druh Bohu nepriateľského čarodejníctva. 1 Sam 15,23 A pokiaľ odpoveď, ktorú Saul dostal, nepochádzala ani od Boha, potom pochádza buď od samotnej veštkyne, alebo od zlých satanských mocností. Na základe biblickej správy môžeme poznať, že v tomto prípade slúžila táto žena iba ako médium, ale hovorila bol zlý duch alebo dokonca osobne sám diabol. I dnes ako vtedy uplatňuje satan všetku svoju lstivosť, aby zviedol ľudí. Keď sa zjaví tak ako v Endore, má i dnes u ľudí úspech.

Sú to duchovia diabolskí, ktorí činia zázračné znamenia. Vyšli ku kráľom celého sveta, aby ich zhromaždili k boju v rozhodujúci deň všemohúceho Boha. Ten zlý príde v moci satanovej, bude konať rôzne mocné činy, klamné znamenia a zázraky a všelijakou nepravosťou bude zvádzať tých, ktorí idú k záhube, pretože neprijali a nemilovali pravdu, ktorá by ich zachránila.

„Oblečte plnú Božiu zbroj, aby ste mohli odolať diablovým zvodom. Nevedieme svoj boj proti ľudským nepriateľom, ale proti mocnostiam, silám a veštíctvu, čo ovláda tento vek tmy, proti nadzemským duchom zla.” Ef 6,11-12

Po celom svete sú aj dnes vedené milióny rozhovorov, podobné tým, k akým došlo u vyvolávačky duchov mŕtvych v Endore. Všetky majú jedno spoločné: hovorcovia z „onoho sveta” sú stále rovnakí – satan a jeho anjeli.

1 KORINTSKÝM 15,29: KRST ZA MŔTVYCH?

Na prosbu, aby menovali niektorý z týchto rozhovorov, odpovedal spontánne textom z listu Korintským:

„Aký by malo zmysel to, že sa niektorí dávajú krstiť za mŕtvych? Pokiaľ mŕtvi vôbec nevstanú, prečo sa za nich dávajú krstiť?” 1 Kor 15,29

Pri prvom bežnom čítaní tohoto textu môžeme získať dojem, že v Korinte krstili žijúcich ľudí namiesto tých, ktorí už zomreli. Keby však apoštoli robili takéto zástupné krsty, bolo by to v úplnom rozpore s tým, čo sami zvestovali. Je dodnes jasné, či v dobe vzniku 1. listu ku Korintským vôbec taká prax existovala. Neskôr, asi v polovici druhého storočia, sa cirkevný otec Tertullian zmieňuje o takom konaní u markionitov. Rovnako nejasné je aj to, či sa títo ľudia pritom odvolávali na 1. list ku Korintským 15,29.

Skôr sa možno domnievať, že k tejto praxi, ktorá je v rozpore s bibliou, ich priviedlo pohanské myslenie. Podľa výrokov biblie je jasné, že rozhodnutie pre dobro alebo pre zlo sa musí uskutočniť v tomto pozemskom živote. Ani v živote a už vôbec nie po smrti nemôže jeden človek preniesť na druhého spravodlivosť, a tobož nie svoju vieru. Čo robíme s textom 1 Kor 15,29? Najskôr si toto miesto poprezeráme v jeho súvislosti. Vo veršoch 12-19 a 19-32 ukazuje apoštol Pavol, čo by bolo, keby neexistovalo vzkriesenie:

Priznať sa ku kresťanstvu vtedy, v dobe prvotnej cirkvi, bolo prejavom odvahy k mučeníctvu. Kto by, toto riskoval, keby neexistovalo vzkriesenie z mŕtvych? To by bol každý čin zvestovania evanjelia len zbytočným plytvaním síl.

JEŽIŠ KÁZAL DUCHOM VO VÄZENÍ

Predovšetkým je treba vychádzať z toho, že Kristus po celú dobu dejín tohto sveta usiloval o spasenie ľudí. V Duchu pôsobil pre záchranu ľudí, „uvrhnutých” v hriechu už v dobe Noemovej, ale len osem ľudí sa nechalo zachrániť. O pôsobení Kristovho Ducha cez prorokov starozákonnej doby hovorí celkom jasne Peter už v 1 Pet 1,10.11, tiež Žid 4,2. Ježiš = Stvoriteľ viedol svoj ľud v dobe Noemovej, v dobe Mojžišovej aj po dobu celých starozákonných dejín.

„Duchovia vo väzení” v dobe Noemovej boli práve tí ľudia ako osem zachránených osôb. Vôbec nie je reč o dušiach v zmysle nehmotných bytostí. Veď aj dnes hovoríme o „veľkom duchu”, „nepokojnom duchu” alebo o „divokom duchu” a tým označujeme rôznych ľudí a nie „duše”, ktoré opustili telo. Predpotopným ľuďom bolo kázané, ale ich duši sa nechcelo nechať viesť Božím Duchom k dobru. Boli to duchovne spiatí ľudia, preto ich voláme „duchmi vo väzení.” Jedná sa o žalár hriechu a nevery.

Tak ako Kristus, keď žil na Zemi, zvestoval „zajatým”, „že sú oslobodení”, tak usiloval aj cez Noemovo kázanie oslobodiť predpotopných ľudí z väzenia hriechu.

1 Pet 3,18-20: Nehovoriace nič o mŕtvych medzi smrťou a vzkriesením; nie je možné z nich odvodiť nádej, že by mohli po smrti nájsť príležitosť na obrátenie.

Ľudia, ktorí žili v Noemovej dobe, sú doposiaľ mŕtvi. Nepríšla hodina, v ktorej budú so všetkými bezbožníkmi vzkriesení na súd. Táto hodina príde a oni budú súdení na základe rozhodnutia, ktoré urobili po Noemovej kázni. Noe nekázal sám za seba, ale hovoril z podnetu Ducha. Bol to rovnaký Duch, cez ktorého neskôr vzkriesil Boh Otec zo smrti Krista. Tohto Ducha volajú nielen Duchom Božím, ale aj Duchom Kristovým a Duchom svätým.

V 1 Moj 6. a 7. kapitole rovnako ako vo 1 Pet 3,18-20 je konštatované, že v dobe potopy počúvlo hlas Ducha svätého iba osem ľudí.

Ján 11,25.26: … aj keby zomrel bude žiť… Ježiš neodpovedal: „Kto vo mňa verí, bude ďalej žiť, aj keby zomrel,” ale „Kto vo mňa verí, bude žiť, aj keby zomrel.” Ján 11,25

Povedzme to inak: Kto vo mňa verí, aj keby zomrel, bude vzkriesený a potom bude žiť. Potom Ježiš pokračoval a povedal:

„A každý, kto žije a verí vo mňa, nezomrie naveky.” Ján 11,26

V základnom texte je napísané: „ten nezomrie pre aiōn.” Aiōn je mnohoznačný grécky pojem. Platí pre „dlhú dobu” alebo pre „večnosť”, a to s pohľadom ako na minulosť, tak aj na budúcnosť. Môže však vystavovať aj súčasný svetový čas alebo aj svetový priestor.

Na tomto mieste musíme Ježišovu výroku vo verši 26 v súvislosti s veršom 25 rozumieť ako časovej veličine. Kto verí v Krista, bude mať účasť na vzkriesení aj keby tu na Zemi musel zomrieť. Ale keď obdrží večný život, už nikdy nebude musel zomrieť. Tento večný život stojí v príkrom protiklade k životu, ktorý pri svojom vzkriesení obdrží bezbožní. Aj oni vstanú z mŕtvych, ale potom zomrú znovu. Táto myšlienka je základom aj ďalšieho Ježišovho výroku:

„Amen, amen, vravím vám, kto zachováva moje slovo, nezomrie naveky.” Ján 8,51

Kto verí tomu, čo vyjadrila Marta, vie, že smrť neznamená koniec, ale že v budúcnosti dôjde ku vzkrieseniu: „Viem, že vstane pri vzkriesení v posledný deň.” Ján 11,24

FILIPSKÝM 1,20-25: „TÚŽIM ODÍSŤ…”

Pre zvestovanie evanjelia bol apoštol vo väzení a čakal na svoje odsúdenie. Kto by sa divil, že sa Pavol pýtal sám seba, či je pre neho a pre evanjelium lepší život alebo smrť? Kto nie, ako vtedy vyzeralo rímske väzenie a aké ťažkosti musel apoštol znášať, ten pochopí, že zostarnutý apoštol by už najradšej zomrel. Pavol nevykladal svoju nádej do smrti, ale do vzkriesenia zo smrti. Vieme, že Pavol očakával toto vzkriesenie pri Ježišovom návrate.

Čas medzi smrťou a vzkriesením je rovnako dlhý pre človeka, ktorý zomrel pred štrnástimi dňami, ako pre toho, kto je mŕtvy už tisíc rokov; veď mŕtvi nič nevedia. Vzkriesenie je ďalší zážitok po smrti. Martin Luther to vyjadril takto:

„Keď sa nám zatvoria oči a pochovajú nás do hrobu, budeme opäť prebudení. Aj tisíc rokov pre nás bude rovných, ako keby sme spali v hrobe iba pol hodinu. Keď v noci spíme, nepočujeme hodiny, nevieme, koľko je hodín a nemáme žiadny pojem o dĺžke času, ktorý sme spali. A pokiaľ sa nám takto darí v spánku, o to viac sa nám bude dariť v smrti; tisíc rokov utečie ako pri jednej prespatej noci. Martin Luther, citované podľa ThDr. Trauba: „Von den letzten Dingen“, s. 65 Quell-Verlag der Evangelischen Gesellschaft, Stuttgart 1928

Čo by si apoštol Pavol zvolil, keby mal možnosť voľby? Život, alebo smrť? Sám si uvedomuje, aké ťažké je takéto rozhodnutie. Vysvetľuje príjemcom svojich listov: „Tiahla ma to na obidve strany. „Nevie pre čo by sa rozhodol, lebo rozhodnutie záležalo od neho. Potom prehlasuje, „čo by mal najradšej: „Túžim odísť a byť s Kristom, čo je isto oveľa lepšie. Ale apoštol nemyslí iba na seba, ale predovšetkým na dobro cirkvi. Je si vedomý, že ešte potrebujú jeho pomoc.

A tak v tomto rozhovore so sebou samým odsúva svoje vlastné záujmy do pozadia. Keď bude musieť zomrieť vie, že pri Ježišovom návrate povstane s novým telom, aby prijal s mnohými ďalšími kresťanmi ‚korunu spravodlivosti‘. Pri všetkých týchto úvahách si apoštol Pavol stále uvedomuje, že on sám o tom nemôže rozhodovať, ale že život aj smrť ležia v Božích rukách.

LUKÁŠ 20,27-40: HOSPODIN NIE JE BOH MŔTVYCH

Apoštol Pavol, ktorý pracoval ako výrobca stanov, zrovnáva svoje telo s domom alebo so stanom, ktorý môže byť zrúcaný. Je si však vedomý, že toto zrúcanie nie je koniec, ale že mu pri vzkriesení Boh dá dom, ktorý sa už nikdy nerozpadne.

V tejto súvislosti prechádza apoštol Pavol k jednej zo svojich obľúbených tém. Pavol žije v očakávaní blízkeho príchodu Ježiša. Túži po Ježišovom návrate a dúfa, že k nemu skoro dôjde. Vie, že pri jeho príchode nebudú musieť žijúci veriaci zomrieť, ale že prežijú premenu. Keby sa Ježiš vrátil za života apoštola Pavla, znamenalo by to, že „stan” nebol zrútený (Pavol by nemusel zomrieť), ale Pavol by mohol byť pri Ježišovom príchode „prezlečený” „oblečený” (premenený). 1 Tes 4,16; 1 Kor 15,52

Apoštol myslel na nádhernú vec, že raz už nebude musieť žiť v „starej pozemskej schránke.” Keď uvážime koľko strádania, nedostatku, prenasledovania, nepríjemností a nepohodlia tento apoštol pre vieru vytrpel, pochopíme ešte lepšie, ako veľmi túžil po Ježišovom návrate. Toľko stážal a slúžil, ako vytrpel Pavol, nevytlačene zanechal na Cirkvi stopy. Pre apoštola mali tieto ťažkosti dva rozdielne dôsledky: vonkajší človek strácal sily a zdravie, ale len vnútorný človek sa posiloval. Jeho viera skúsenosťami rástla do neochvejnej dôvery v Božiu moc a lásku.

LUKÁŠ 16,19-31: BOHÁČ A ÚBOHÝ LAZÁR

Nad 16. kapitolou Lukášovho evanjelia si už lámal hlavu veľa ľudí, pretože zabúdali, že tu ide o podobenstvo. Rovnako ako v iných podobenstvách vychádzal Kristus pri ukážke života boháča a chudobného Lazára zo životných predstáv svojich poslucháčov. S židovými názormi tej doby nás zoznamuje dejepisec Josephus Flavius, ktorý žil v prvom storočí:

„Duše spravodlivých sa zhromažďujú v mieste nazývanom hádes. Je to bližšie neurčené miesto na tomto svete, akási podzemná oblasť, kde nepreniká svetlo tohto sveta… Do tohto miesta existuje vstup a pri jeho bráne stojí archanjel so zástupom anjelov. Všetci sú dole vedení anjelmi zodpovedajúcimi za duše, ale všetci nejdú rovnakou cestou. Spravodliví sú so spevom anjelov sprevádzaní vpravo do krajiny jasu, kde žijú spravodliví od začiatku sveta…

Tu pozerajú na večne usmiate tváre otcov a spravodlivých, zatiaľ čo očakávajú pokoj a večný nový život v nebi, ktorý príde po pobyte v tejto krajine. Toto miesto sa nazýva lonom Abrahámovým. Nespravodlivých ľudí vlečú trestajúci anjeli vľavo. Nejdú dobrovoľne, ale sú dolu hnananí ako zajatci. Anjeli, ktorí ich majú na starosti, ich karhajú, hrozia im so strašnými grimasami a zrážajú ich neustále hlbšie. Ustanovení anjeli dotiahnu tieto duše až do blízkosti pekla.

Keď k nemu dôjdu,počujú tieseň plná kriku pekla a cítia jeho horiace výpary. Keď prídu na dohľad, uvidia strašný a veľký oheň, ktorý ich očakáva… A naviac vidia aj miesto otcov a spravodlivých, a to je tiež súčasťou trestu, pretože ich oddeľuje taká hlboká a ďaleká priepasť, že ju nemôže prekročiť ani spravodlivý, ktorý s nimi má súcit, ale ani nespravodlivý, aj keby bol sebaodvážnejší a chcel by sa o to pokúsiť. „The Works of Josephus. Translated by William Whiston.”

Kristus vtedy použil veľmi rozšírenú nebiblickú predstavu, aby objasnil svojim poslucháčom niečo veľmi dôležité: Nik nebude hodnotený podľa svojho bohatstva, ktoré je rovnako iba prepožičaným Božím darom. Kto je na tomto svete bohatý bez Boha, bude raz chudobný a úbohý. Keď Ježiš dorozprával podobenstvá o nespravodlivom hospodárovi v 16. kapitole Lukášovho evanjelia, vraví:

„Toto všetko počuli farizeji, ktorí mali radi peniaze, a posmievali sa mu.” Luk 16,14

A ďalej (15. verš): „Boh pozná vaše srdcia, pretože čo si ľudia vysoko cenia, je pred Bohom ohavnosťou.” Luk 16,15

A teraz im Ježiš rozpráva podobenstvo o boháčovi a chudobnom Lazárovi. Kto číta pozorne, zistí, že ako Lazár, tak aj boháč tu majú svoje telesnosť. Obaja sa navzájom vidia. Sú tu živly ohňa a voda a bolesti boháča tiahnu až tiež k telensu. Pretože sa pri tomto opise jedná o podobenstvo, nie je potrebné doslovne vysvetľovať každú príhodu. Keby sme toto robili, dopracovali by sme sa k absurdnostiam. Tento princíp sa uplatňuje vždy a všade rovnako aj v každom podobenstve; pripomeňme si napr. starozákonnú reč Jótámovu, v ktorej spolu hovoria stromy.

Úbožiak zomrel. O jeho pohrebe nepočujeme nič. Keď však zomrel boháč, bol „pochovaný”. Dnes by sme povedali: pohreb s veľkým množstvom ľudí, veľkolepou kvetinovou výzdobou a dojímavým preslovom na rozlúčku. Pri smrti týchto dvoch osôb v podobenstve sa naposledy ukázala hrozná nespravodlivosť nášho sveta. Ale Ježiš pri rozprávaní svojho podobenstva teraz obracia list.

Takýto Lazári, ktorí vo svojom živote vytrpeli veľmi veľa bezprávia, budú pri Ježišovom návrate vzkriesení. Anjeli ich zoberú do opatery a oni budú prijatí do Božieho kráľovstva. Takýto boháči, ako tento muž v podobenstve, budú tiež vzkriesení nie aby prežívali šťastie a radosť, ale aby boli v ohni potrestaní za svoj bezbožný spôsob života. Ježiš sa nespokojuje s tým, že týmto podobenstvom hovorí lakomým a pyšným farizejom, že raz sa karta obráti a svetský význam a bohatstvo už nebudú ničím. Pôsobivým spôsobom im ukazuje, že po smrti už nebude žiadna možnosť obrátenia. A práve v tomto živote sa rozhoduje, či budeme mať podiel na vzkriesení k životu, či na vzkriesení k súdu.

A ešte chce Ježiš poučiť farizejov v jednom. Hovorí im, že sú voči Božiemu slovu slepí, že sú tak zatvrdelí, že by ich tvrdosť nezlomil ani sebaväčší zázrak. Ich tvrdých sŕdc by sa nedotklo ani to, keby dokonca niekto z mŕtvych vstal. Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, nepresvedčí ich ani to, keby niekto vstal z mŕtvych, aby ich varoval pred dôsledkami zlého jednania. A práve to sa stalo neskôr, keď Boh vzkrieseny Lazára, brata Márie a Marty. Tento zázrak vyvolal u farizejov iba túžbu zabiť Ježiša aj Lazára.

A čo sa zmenilo na ich postojí, keď vstal z mŕtvych Ježiš? Pravdu chceli zakryť klamstvom.

Zhrnutie v krátkosti poučenie z tohto podobenstva:

1. Boh posudzuje boháčov a chudobných ináč než my.
2. Lakomosť a pýcha sú ostro odsúdené.
3. Pri súde sa prejaví Božia spravodlivosť, ktorá všetko zrovná.
4. Výhoda bohatstva potrvá len krátko.
5. Po smrti už neexistuje možnosť obrátenia.
6. K spaseniu stačí svedectvo Písma svätého.
7. Základná zásada: Zámerom podobenstva nie je hovoriť o dobe medzi smrťou a vzkriesením.

Urobíme dobre, keď si zoberieme poučenie z tohto podobenstva k srdcu. Aj o našom večnom osude sa rozhoduje v prítomnom živote, pretože už nebude žiadna ďalšia doba milosti.

MATÚŠ 17,1-8: NA HORE PREMENENIA

Lukášovi vďačíme za správu, podľa ktorej vystúpil Ježiš s Petrom a Jánom na horu, aby sa tu modlili. Počas modlitby sa Ježišova tvár premenila. Mojžiš a Eliáš, ktorí sa tu ukázali, sú označení výslovne ako muži, s ktorými hovoril Ježiš. Ako je možné, že sa mohli na hore premenenia zjaviť Mojžiš a Eliáš?

Mojžiš a Eliáš boli zvláštny plán. Mojžiš a Eliáš predstavujú obidve hlavné triedy vykúpených:

• Eliáš, ktorý zomrel, ale bol vzatý priamo do neba (2 Kráľ 2,11-12), predstavuje tie Božie deti, ktoré zostanú nažive až do Kristovho príchodu a budú premenené;
• Mojžiš, ktorý zomrel a neskôr bol vzkriesený (Juda 9), predstavuje potom tých, ktorí budú vzkriesení pri Kristovom príchode.

Všimnite si, že o mŕtvom Mojžišovi sa pre archanjela Michaela s diablom. Bude to opäť hlas archanjela, ktorý povolá mŕtvych z hrobov v deň Kristovho návratu. Mojžiš a Eliáš sú teda už spasení. Sú výnimkou proti mnohým veriacim, ktorí budú vzkriesení pri Kristovom príchode. Títo dvaja muži hovorili s Kristom o jeho nastávajúcich utrpeniach v Jeruzaleme. Ježiš aj jeho učeníci mali byť posilnení a povzbudení pre dobu ťažkej skúšky a pokušenia, ktoré ich očakávali.

2 KORINTSKÝM 12,1-4: PRENESENÝ DO NEBA

Predovšetkým si všimnite, o čom apoštol Pavol hovorí. On sám vraví, že ešte chce hovoriť o „videniach a zjaveniach Pána.” Zjavenie je pre neho namáhavé vyjadrovať sa, ako to býva v podobných vnuknutiach. Pavol sám si netrúfa rozhodnúť, či bol pri tomto videní telesne prítomný do tretieho neba, alebo či bol pri videní jednoducho tak silno pod vplyvom moci Ducha svätého, že už nič iné nevnímal. Tak líči svoje zážitky napríklad aj Ezechiel.

„Takýto človek bol uchvátený až do tretieho neba… a počul nebeské slová, ktoré nie je možné vysloviť, ani človek nesmie vysloviť.” 2 Kor 12,2-4

Vidíme, že apoštol nedokáže povedať, čo sa s ním pri videní dialo. Ale nebeské veci musel vidieť a počuť tak silno, ako keby tam sám osobne bol. V liste ku Koloským to vyjadruje takto:

„Aj keď nie som medzi vami prítomný, predsa som duchom s vami a teším sa, keď vidím vašu kázeň a pevnosť vašej viery v Krista.” Kol 2,5

„Nie je pre nás ťažké pochopiť, čo mal na mysli Pavol, keď napísal: „Predsa som duchom s vami.” 1 Kor 5,3

Apoštol nechce vyjadriť nič inakšie, iba to, že sa mu dostalo videnie a pritom bol povznesený nad všetko pozemské.

MATÚŠ 10,28: DUŠA, KTORÁ NEMÔŽE BYŤ ZABITÁ

V 10. kapitole Matúšovho evanjelia hovorí Ježiš o utrpeniach jeho nasledovníkov. Hovorí o tom, že im ľudia môžu zobrať tento život, avšak ich pomoc je obmedzená. Ježiš tak ukazuje na rozdiel, ktorý existuje medzi „usmrtením tela” a konečnou záhubou, ktorou spôsobí Boh. To isté čo je u Mat 10,28, uvádza Lukáš takto:

„Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, a potom už nemajú čo urobiť. Ukážem vám, koho sa máte báť. Bojte sa toho, ktorý keď zabije má moc uvrhnúť do pekla.” Luk 12,4-5

Vidíme, že Ježiš tu rozlišuje medzi smrťou, ktorá postihuje všetkých ľudí, a druhou definitívnou smrťou pre tých, ktorí nerobili pokánie. Ľudia môžu veriacim spôsobiť iba tú prvú, nie však druhú smrť. Podľa Mat 5,29.30 bude do „gehenny” uvrhnuté celé telo, celý nekajúci hriešnik. Podľa Mat 10,28 zahynú v „gehenně” telo aj duša. Zo slov Ježiša aj prorokov zreteľne vyplýva, že bezbožní nebudú trpieť donekonečna, ale že príde deň, keď všetci zhoria a zahynú.

Otázka, či má človek nesmrteľnú dušu, sa môže objaviť iba vtedy, keď zle chápeme slovo duša a prikladáme mu zmysel, ktorý pôvodne nemalo. Nezabúdajme, že grécke slovo „psyché”, ktoré je často prekladané ako duša, znamená okrem toho aj život. Prenasledovatelia môžu kresťanov i zabiť, ale nemôžu im zobrať ich vlastný zasľúbený budúci život. To bolo tiež pevným presvedčením apoštola Pavla.

ZJAVENIE 6,9-11: DUŠA POD OLTÁROM

Môžeme si predstaviť stav mučeníkov ako nebeskú blaženosť, keď stále kričia „veľkým hlasom” a „usilujú o pomstu”? Odpovedá to duchu mučeníkov, z ktorých sa tak mnohí modlili za svojich prenasledovateľov? Aj keby mali v dobe ohrozenia života takéto pocity, predsa je to nezlučiteľné s nebeským šťastím vykúpených mučeníkov. Ako vysvetliť toto biblické miesto? Podľa 10. verša volajú svedkovia viery:

„Keď už… za našu krv potrestáš tých, ktorí bývajú na zemi?”

Automaticky si tu spomenieme na prvú bratovraždu, keď Boh povedal vrahovi Kainovi:

„…preliata krv tvojho brata kričí ku mne zo zeme.” 1 Moj 4,10

Je celkom nemožné, že by Ježiš sľúbil, že s ním bude v raji „ešte dnes”. A naviac dokonca slovo „ešte”, ktoré sa vyskytuje v niekoľkých prekladoch, v základnom texte nie je. Na zločincovu prosbu:

„Pamätaj na mňa, až prídeš do svojho kráľovstva,” odpovedal Ježiš: „Amen, hovorím ti dnes (dnes, keď visíš na kríži dnes, keď ja visím na kríži dnes, keď sa nám posmievajú a zosmiešňujú nás, dnes v tejto hroznej situácii), budeš so mnou v raji.”

Kedy? Až sa vráti a zoberie k sebe všetkých spasených ľudí. „Hovorím ti dnes” celkom zodpovedá hebrejskému spôsobu hovoru. Je to zvláštnosť orientálneho spôsobu vyjadrovania: keď sa dáva sľub, uvádza sa i deň sľubu. V kontexte všetkých súvisiacich biblických textov vyplýva: čiarka musí byť umiestnená za slovom „dnes”. Človek ukrižovaného s Ježišom nenapĺňa otázka kedy, ale túžba, aby sa do Božieho kráľovstva vobec dostal. A v tomto máre sa pokračovanie života duše po smrti hľadajme aj u niektorých židov.

2 MAKABEJSKÝCH 12,38-45: MODLITBA A ZMIEROVACIA OBEŤ ZA MŔTVYCH

Autori katolíckeho prekladu profesori Hamp, Stenzel a Kürzinger pripojili za tento text poznámku:

„Títo Židia používali z poverčivosti amulety bôžikov, ktorých si kúpili alebo získali pri rabovaní… Keď sa za týchto mŕtvych prinášajú zmierovacie obete, predpokladá to vieru v ďalší život mŕtvych. Ale nielen to; naviac pisateľ verí a má nádej, že je možné prosiť o zmierenie mŕtvych, aby im boli odpustené hriechy – viera, ktorá nachádza svoje pokračovanie v učení o očistci.”

Táto poznámka naprosto jasne ukazuje, ako to bolo s vierou týchto Židov. Ich myslenie bolo utvárené pohanskými predstavami, i keď sa ešte považovali za Židov. A v tomto máre sa pokračovanie života duše po smrti hľadajme aj u niektorých židov. O aké knihy sa jedná u apokryfov, teda tiež u Prvej a Druhej knihy Makabejských? Predovšetkým si uvedomíme, že existujú štyri knihy Makabejských.

Je zaujímavé, že dokonca aj katolícka cirkev z nich priraďuje k Biblii iba dve. Židia žijúci v Palestíne nikdy apokryfy neuznali. Bolo to preto, že v židovskej diaspore sa učilo viacerým veciam, ktoré boli v rozpore so Starým zákonom. V celej Biblii v Starom i Novom zákone neexistuje ani jeden text, ktorý by mohol zdôvodniť modlitbu za mŕtvych alebo učenie o príhovore svätých. Je to azda dôvod, prečo katolícka cirkev prijala na Tridentskom koncile roku 1546 aj 2. knihu Makabejskú do Biblie?

Roku 1980 vydal katolícky Biblický ústav v Stuttgarte nový preklad Biblie nazývaný Einheitsübersetzung. Na stranách 526 a 527 sa nachádza niekoľko úvodných vysvetliviek k obidvom Makabejským knihám, ktoré končia slovami:

„Táto kniha je významná predovšetkým pre svoje pokročilé učenie o vzkriesení mŕtvych, o modlitbe za zomrelých, o zásluhách mučeníkov a o príhovore svätých. Tieto teologické výroky zdôvodňujú oprávnenosť zaradenia tejto knihy do starozákonného kánonu.”

Tu sa vraví celkom otvorene, prečo sa má obhájiť prijatie dvoch Makabejských kníh do Biblie, aby sa podporili niektoré tézy, pre ktoré v Biblii vôbec nemožno nájsť potvrdenie. Nech je v tejto súvislosti ešte raz celkom jasne povedané, že pisateľ kníh Makabejských bol pod vplyvom gréckej filozofie a v týchto určitých otázkach uvažoval viac grécky než židovsky. Nebiblické je aj učenie o očistci, ktoré sa zdôvodňuje 2. knihou Makabejskou a ktoré prispieva k oslabeniu vážnosti spasenia. V ňom sa stretávame s ľudským učením, s rastlinou, ktorá nepochádza od Boha a bude preto jedného dňa vykorenená.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )