Kritika nie je dovolená!
Kontroverzie, ktoré Hnutie viery spôsobuje po celom svete, sú dvojaké. V prvom prípade ide o náuku o uzdravení – podľa ktorej je každý veriaci v Božích očiach už uzdravený a je na ňom, aby toto uzdravenie prijal vierou. Tento prístup často vedie k tomu, že veriaci odmietajú príznaky choroby, ktoré sú vnímané ako diabolské mámenie. Ak choroba neustúpi, je to považované za znak slabej viery. Týmto učením môže veriaci začať pochybovať o svojej spáse, čo môže mať negatívny vplyv na psychiku jednotlivca.
Druhým kontroverzným aspektom je silné poňatie autority vodcu, ktorému sa niekedy prisudzuje apoštolská autorita. Tento koncept môže vyvolávať otázky o správnosti a etickosti vedenia, ako aj o duchovnej manipulácii v rámci komunity.
Kritika v Hnutí viery: Manipulácia a hrozby Božími súdmi
Práca s kritikmi v Hnutí viery je témou, ktorá si zasluhuje veľkú pozornosť. Vodcovia Hnutia viery, ako Kenneth Hagin a Kenneth Copeland, sa vyhráža kritikom Božími súdmi. Hagin napríklad píše o mužovi, ktorý odmietol jeho učenie a zomrel priamo za kazateľnicou, alebo o mužovi, ktorý bol znehybnený Božou mocou po kritike jeho učenia. Podobné vyjadrenia sú prítomné aj v reči Bennyho Hinna, ktorý tvrdí, že niektorí kritici riskujú Božie súdy, a priamo im odkazuje: „budete pykať a vaše deti tiež“. V niektorých prípadoch by podľa Hinna najradšej „postrieľal samopalom Ducha Svätého“ svojich kritikov.
V rámci Hnutia viery je kritika vodcu považovaná za „siahnutie na Božieho pomazaného“, pričom títo pomazaní vodcovia sú jednoznačne učitelia Hnutia viery. Tento prístup zvyšuje vnímanie vodcov ako neomylných a nekriminalizovateľných, čo vedie k silnej psychickej manipulácii medzi veriacimi.
Exčlen Hnutia viery a antikultový spisovateľ Robert Liichow popisuje, ako niektorí vodcovia Hnutia viery učia, že im Boh dáva víziu, a úlohou veriacich je túto víziu uskutočniť. Veriacim sa tvrdí, že Boh ich nemiluje ako jednotlivcov, ale zaujíma sa iba o svoje ciele, čo znamená, že ľudia v Cirkvi sú len pešiakmi, ktorí slúžia vyšším cieľom vodcu. Liichow uvádza aj prípad, kedy vodca vyhrážal členom, ktorí sa nepodriadili alebo opustili Cirkev, Božím súdom.
Tragédie v Hnutí viery: Úmrtia, samovraždy a manipulácia s autoritou
V 70. rokoch verejnosť v USA otriasol tragický prípad chlapca Wesleyho Parkera, ktorému rodičia, po modlitbe evanjelistu z Hnutia viery, prestali podávať inzulín. Chlapec upadol do kómy, čo jeho rodičia považovali za diabolský útok, a naďalej odmietali inzulín, až 23. augusta 1973 zomrel. Jeho otec ešte rok po jeho smrti veril, že syn bude vzkriesený. Tento prípad zvýraznil nebezpečenstvo ignorovania lekárskej starostlivosti na základe učenia o uzdravení vierou.
Ďalším známych prípadom je zbor Hobarta Freemana, kde sa odhaduje, že zanedbaním lekárskej starostlivosti zomrelo až 90 ľudí. Napríklad členky Freemanovho zboru odmietali rodiť v nemocnici, čo viedlo k vysokej novorodeneckej úmrtnosti. Freeman, ktorý mal doktorát z teológie, bol silne ovplyvnený učením Kennetha Hagina, Joela Osteena, Kennetha Copelanda a ďalších, ale nakoniec úplne zavrhol lekársku starostlivosť, čo viedlo k jeho vlastnej smrti po sepsi, ktorú získal odmietnutím liečby banálneho vredu.
V reakcii na tieto tragédie vydala generálna rada letničnej cirkvi Assemblies of God dva dokumenty, ktoré sa dištancujú od učenia Hnutia viery: Môžu byť znovuzrodení kresťania posadnutí démonmi? a Veriaci a pozitívne vyznávanie.
Jedným z najkontroverznejších predstaviteľov Hnutia viery je Benny Hinn, ktorý je spájaný s finančnými škandálmi, falošnými uzdraveniami a lživými svedectvami. Kritika prebieha aj medzi učiteľmi Hnutia viery, kde sa Margies, ktorý zastáva klasické učenie, vyjadril kriticky voči Robertsu Liardonovi, americkému učiteľovi hnutia. Reinhold Ulonský tiež uvádza, že Margies označil Ulfa Ekmana, švédskeho učiteľa Hnutia viery, za posadnutého.
Popri úmrtiach spôsobených zanedbaním lekárskej starostlivosti je ďalším vážnym problémom v Hnutí viery vysoký počet samovrážd medzi jeho členmi. Podľa traktátu vydaného Dánskym misijným zväzom protestantských cirkví bolo v rokoch 1988 – 1994 zaznamenaných 16 samovrážd členov hnutia Slovo života v Uppsale, Švédsku. Počas obdobia 1984 – 1988 chýbali záznamy o psychiatrických liečeniach.
Podľa K. Anturiho, vedúceho letničnej cirkvi, bolo na začiatku deväťdesiatych rokov hospitalizovaných približne 70 študentov Ekmanovej biblickej školy na psychiatrii. V Uppsale bola vytvorená záchranná skupina, ktorá zo štátnych prostriedkov pomáhala obetiám psychických problémov. Psychológovia a lekári sa snažili postupne vrátiť týmto ľuďom chuť do života a zmierniť psychické následky vyplývajúce z členstva v hnutí.
V článku, ktorý v roku 1992 publikoval lekár G. Swartling v Cultic Studies Journal, sa rozoberali problémy bývalých členov hnutia. Podľa výskumu, ktorý bol aktualizovaný v roku 2004 na konferencii o sektách a kultoch v Marseille, takmer polovica zo 43 osôb pociťovala symptómy podobné psychózam, a jeden zo štyroch sa pokúsil o samovraždu. Zistilo sa, že 93 % týchto osôb malo pocity úzkosti, strachu a pocit viny, 86 % malo poruchy spánku, 77 % trpelo strachom zo straty duševného zdravia, 27 % malo samovražedné myšlienky, a 10 % spáchalo samovraždu.
Tieto tragické prípady súvisia aj s chápaním autority a poslušnosti v Hnutí viery. Autorita Ulfa Ekmana, vodcu hnutia Slovo života, je v zbore nekontrolovateľná. Zbor nemá úrady presbyterov, čo znamená, že Ekman nie je korigovateľný. Podľa Dánskeho misijného zväzu protestantských cirkví má Slovo života hierarchickú štruktúru, kde sa každá kritika dôsledne potláča. Členovia, ktorí sa pokúšajú kritizovať hnutie, sa stretávajú s neľútostným postojom a kritika je považovaná za „ducha Jezábela“ (Zj 2, 20), čo je podľa učenia hnutia démonský duch.
Záchrana obetí týchto nebezpečných praktík pokračuje, keďže v Uppsale bola zo štátnych prostriedkov vytvorená pomocná skupina, ktorá sa snaží týmto ľuďom pomôcť vrátiť sa k duševnému zdraviu.
Súvisiace videá a dokumenty
