Exodus a Jozefov hrob v Egypte

Prezentáciu objavu (bez videí) na túto tému si môžete zdarma stiahnuť!

Pôvodná myšlienka zdokumentovať Exodus Izraelitov (Hebrejov) zo starého Egypta sa v priebehu rokov dramaticky rozšírila o množstvo významných detailov, ktoré sú úzko prepojené s týmto biblickým príbehom. Už pred niekoľkými rokmi sme vás informovali o pripravovanom filme „Exodus Conspiraci“, ktorý sa snaží priniesť nové fakty a pohľady na tento zásadný moment v ľudskej histórii.

Podľa tvorcov filmu, Tima Mahoneyho a Lennarta Mollera, ktorí sú zároveň odborníkmi na archeológiu a biblické štúdie, sa projekt od pôvodného zámeru zdokumentovať Exodus výrazne rozšíril. Dnes sa zameriava na postupné odhaľovanie dôkazov a overenie pravdivosti biblického príbehu o Exoduse. Táto snaha vedie k dôkladnému skúmaniu historických a archeologických faktov, ktoré môžu potvrdiť zásah Boha Biblie do udalostí ľudskej histórie.

Premiéra filmu „Exodus – Hľadanie pravdy“ v USA v roku 2017 poodhalila nedostatky v tradičnej egyptskej chronológii a priniesla nové svetlo na otázku, či je pravda Biblie o Exoduse skutočným historickým príbehom. Tento film prináša cenné svedectvá, ktoré naznačujú, že Boží zásah bol realitou, a to aj napriek tomu, že archeológovia a historici často považujú tento príbeh za mýtus.

Napriek významu príbehu Exodusu v náboženskej aj kultúrnej oblasti pretrvávajú pochybnosti o jeho autenticite. Archeologická komunita čelí mnohým otázkam: Ak sa Exodus Izraelitov naozaj udial, prečo existuje len tak málo dôkazov na podporu tohto príbehu? Možno práve nové výskumy a objavy prinesú odpovede, ktoré tieto pochybnosti rozptýlia.

Skutočný príbeh alebo len prepracovaná fikcia?

Historické fakty

Akýkoľvek pokus o overenie historickej pravosti Exodu musí začať v delte Nílu, konkrétne v biblickej zemi Gózen, kde sa podľa Písma usadili Izraeliti počas svojho pobytu v Egypte (Genezis 47,5-6). Toto miesto je kľúčové pre pochopenie biblického príbehu a jeho prepojenia s historickými faktami.

Príbeh Jozefa, hebrejského patriarchu, siaha takmer 4000 rokov do minulosti. Podľa Biblie bol Jozef ako väzeň v Egypte poverený správou žatvy po tom, čo vyložil faraónovi sen o 7 rokoch hojnosti a 7 rokoch hladu. Keď prišiel hlad, správy o dostatku jedla v Egypte sa rozšírili do okolitých krajín. To viedlo Jozefovho otca, jeho bratov a ich rodiny k presídleniu z Kanánskej zeme do zeme Gózen, vzdialenej približne 300 kilometrov. Vďačný faraón im ponúkol trvalé útočisko v najúrodnejšej oblasti svojej ríše. Tieto udalosti, podľa Biblie, nastali začiatkom 19. storočia p.n.l.

Otázkou však zostáva: Našli archeológovia dôkazy o prítomnosti Izraelitov v severovýchodnej časti Egypta? Počas posledných 40 rokov rozsiahle archeologické výskumy priniesli významné objavy, ktoré potvrdzujú prítomnosť Izraelitov v delte Nílu. V roku 1966 rakúsky tím vedený Manfredom Bietakom objavil pozostatky raných izraelských osád v lokalite Tell el-Dab’a pri malom meste Qantir.

Jeden z najpozoruhodnejších nálezov na tomto mieste bol objavený v obilnom poli. Ruiny dediny, ktoré archeológovia odkryli, jasne odhaľujú ich izraelský pôvod. Mapa archeologického náleziska ukazuje obydlia v tvare podkovy, čo je typický prvok hebrejskej architektúry, známej aj z neskorších období na území Izraela. Tento štýl stavieb je datovaný do obdobia, kedy podľa Biblie Jozef žil v Egypte.

Biblický záznam pokračuje: Po Jozefovej smrti sa situácia dramaticky zmenila. Nový faraón uvrhol Izraelitov do otroctva, čím začal ďalšiu kapitolu v ich histórii, ktorá nakoniec viedla k ich úteku – Exodu. Tento príbeh, plný drámy a Božieho zásahu, zostáva jedným z najdiskutovanejších a historicky najzaujímavejších tém Biblie:

„A synovia Izraelovi sa plodili a hemžili a množili sa a mocneli prenáramne a naplnená bola nimi zem. Potom povstal nový kráľ nad Egyptom, ktorý neznal Jozefa. A povedal svojmu ľudu: Hľa, ľudu synov Izraelových je viac ako nás a je to mocnejší ľud ako my. Nože buďme opatrní voči nemu, aby sa príliš nerozmnožil, a stalo by sa, keby povstala vojna proti nám, že by sa aj on pridal k tým, ktorí nás nenávidia, a bojoval by proti nám a vyšiel by hore zo zeme. Preto postavili nad ním úradníkov, ktorí vyberali dane, aby ho trápili svojimi bremenami. A ľud vystavil faraónovi mestá skladíšť, mesto Pitom a Ramses.“ (Exodus 1,7-11)

Dnes už len málokto pochybuje, že významná izraelská populácia žila v Egypte niekoľko stáročí po čase Jozefa. Ak je však biblický záznam Exodu historicky presný, mali by sme nájsť dôkazy o príchode Izraelitov do Kanánu – zasľúbenej zeme – niekedy medzi 14. a 12. storočím p.n.l. A takéto dôkazy naozaj existujú.

Pred viac než 3200 rokmi sa faraón Merneptah vydal na vojenskú výpravu do Kanánu. V básni, ktorá oslavuje jeho víťazstvá, sa zmieňuje o tom, že „Izrael je zdevastovaný“. Tento nápis, pochádzajúci približne z roku 1210 p.n.l., je dôležitým dôkazom, že Izraeliti sa už v tomto období usadili v Kanáne.

Ďalší významný zdroj informácií pochádza z listov z Tell el-Amarna, ktoré boli objavené v Egyptskom nálezisku. Tieto hlinené tabuľky, napísané klinovým písmom, dokumentujú korešpondenciu medzi faraónom Achnatonom a vládcami kanánskych miest ako Gézer, Aškelon a Síchem. Správy opisujú situáciu v Kanáne na začiatku 14. storočia p.n.l., kde miestni králi prosili egyptského faraóna o vojenskú pomoc proti nájazdom Nomádov. Títo útočníci, označení termínom „APIRU“ (alebo HABIRU), mohli podľa odborníkov zahŕňať aj Izraelitov. Tento termín označuje ľudí bez štátnej príslušnosti, ktorí sa nezapájali do mestského života, čo presne zodpovedá charakteristike Izraelitov tej doby.

Ak archeologické nálezy, ako nápisy z Tel el-Amarna, potvrdzujú, že Izraeliti prišli do zasľúbenej zeme medzi 14. a 12. storočím p.n.l., a ak zároveň dokumentujú ich prítomnosť v delte Nílu stáročia predtým, vyplýva z toho jednoznačný záver: Exodus sa skutočne udial. Táto migrácia z Egypta do Kanánu je historickým faktom, ktorý však prináša ďalšiu otázku: Ktorou cestou sa Izraeliti vydali na úteku z Egypta?

Podľa knihy Exodus Izraeliti opustili Gózen a zamierili k svätému vrchu, kde sa mali stretnúť s Bohom. Najznámejšie miesto, považované za vrch Sinaj, je Džebel Musa na južnom cípe Sinajského polostrova. Od roku 1956 sa tu vykonávali archeologické výskumy, no nenašli sa jednoznačné dôkazy o prítomnosti Izraelcov. Z viac než 8000 nápisov na Sinaji bola len hŕstka hebrejských alebo aramejských.

Tento nedostatok archeologických dôkazov vyvoláva otázku: Nachádza sa vrch Sinaj skutočne na Sinajskom polostrove, alebo inde? Zaujímavé je, že Mojžiš strávil 40 rokov pred Exodom v exile v Madianskej zemi, ktorá sa nachádza na území dnešnej Saudskej Arábie. Práve tu, pri horiacom kríku, dostal Mojžiš poverenie od Boha, aby vyviedol Izraelitov z Egypta.

Táto fascinujúca téma neprestáva priťahovať historikov, archeológov a veriacich z celého sveta. Exodus, ako kľúčový príbeh Biblie, stále poskytuje priestor na objavovanie a odkrývanie skrytých tajomstiev.

„A toto ti bude znamením, že som ťa ja poslal: keď vyvedieš ľud z Egypta, budete slúžiť Bohu na tomto vrchu.“ (Exodus 3,12)

Nachádza sa v severozápadnej Arábii vrch, ktorý by zodpovedal biblickému opisu hory Sinaj? Jedným z najzaujímavejších kandidátov je Džebel Al Lawz, nachádzajúci sa približne 23 kilometrov na východ od mesta Al-Bad. Tento vrch, vysoký viac než 2400 metrov, má zúbkovitý vrchol sčernaný, akoby bol spálený ohňom, čo pripomína biblický opis hory, na ktorej Boh prehovoril k Mojžišovi.

V roku 1996 Viveka Ponten počas svojho výskumu v Saudskej Arábii narazila na miestnu tradíciu, podľa ktorej Mojžiš žil v Arábii. Pri návšteve hory Džebel Al Lawz bola fascinovaná špecifickými črtami vrchu, ktoré zodpovedajú biblickému záznamu. Ako najvyšší vrch v severozápadnej Arábii a miesto významné pre miestne legendy zapadá Džebel Al Lawz do kontextu biblických a hebrejských historických záznamov.

Ak je Madian skutočne cieľom Mojžišovho exilu a neskoršieho stretnutia s Bohom, dáva zmysel, že Izraeliti putovali smerom k severozápadnej Arábii. Medzi ich východiskovým bodom, egyptskou zemou Gózen, a cieľom sa však musela nachádzať veľká masa vody. Kniha Exodus uvádza, že Izraeliti čelili obrovskej vodnej prekážke – Červenému moru.

Mnohé výskumy sa pokúšali určiť presné miesto, kde by mohli Izraeliti prekročiť túto masu vody. Tradičné lokality zahŕňajú vnútrozemské slanovodné jazerá, ako sú Menzala, Timsah a Veľké horké jazero, alebo vyschnuté jazero Bala. Jedno z často skúmaných miest je severný koniec Suezského zálivu, oblasť známa ako „faraónove kúpele“. Tieto vodné plochy boli v období Exodu plytké, s hĺbkou od 1 do 15 metrov, avšak archeologické dôkazy na týchto miestach doteraz chýbajú.

Na prelome milénia sa Dr. Lennart Möller, výskumník z Karolínskeho inštitútu v Štokholme, zúčastnil expedícií v Egypte a na Sinajskom polostrove. Po rokoch štúdia historických dôkazov prišiel k záveru, že pravdepodobným miestom prechodu cez Červené more je Akabský záliv. Táto hypotéza otvára dve možnosti pre presné miesto prechodu Izraelitov cez vodnú masu na východ od starovekého Egypta.

Tradičná egyptská chronológia bola po stáročia základom historického výskumu. Avšak nový pohľad na archeologické a historické dôkazy začína spochybňovať jej presnosť, najmä v kontexte Exodu Hebrejov. Tieto poznatky naznačujú, že biblická chronológia by mohla byť presnejšia, a udalosti Exodu by mohli byť posunuté do obdobia zodpovedajúceho hebrejskej tradícii.

Archeológovia a bádatelia sa tak čoraz viac zameriavajú na región severozápadnej Arábie a Akabského zálivu, pričom skúmajú dôkazy, ktoré by mohli podporiť biblický príbeh Exodu. Kombinácia historických, geografických a archeologických údajov prináša nové pohľady na túto fascinujúcu tému.

Viac informácii nájdete na stránke Biblické archeologické noviny.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )