Chránené heslom: II.časť – Evolučná teória – sprisahanie tisícročia?

Millerov experiment: Prečo nepreukazuje evolúciu a vznik života

Ďalšou významnou ikonou darwinizmu je tzv. Millerov experiment. O čo v ňom išlo? V roku 1953 vytvoril Stanley Miller umelo v laboratóriu atmosféru primitívnej Zeme a vpustil do nej elektrické iskry, čím vytvoril aminokyseliny, základné prvky života. Tento experiment sa stal významným dôkazom pre evolučnú teóriu, čo vyvolalo nadšenie medzi evolucionistami. V čom je teda problém?

Prvá otázka, ktorá sa natíska, je, použil Miller takú atmosféru, aká bola naozaj v ranom štádiu Zeme? Miller si vybral na vodík bohatú zmes metánu, amónia a vodnej pary. Čo na to neskôr iní vedci? Geofyzici z Carnegieho inštitútu sa v roku 1960 vyjadrili:

„Aký je dôkaz, že atmosféra primitívnej Zeme obsahovala metáno-amonium? Odpoveď je, že niet dôkazov pre, ale že mnohé je proti.“

V polovici 70. rokov vyhlásil belgický biochemik Marcel Florkin, že Millerova atmosféra je nezmysel. Dvaja poprední bádatelia v oblasti pôvodu života – Klaus Dose a Sidney Fox – taktiež potvrdili, že Miller použil zlú plynovú zmes. Časopis Science v roku 1995 uviedol, že odborníci dnes odmietajú Millerov experiment, lebo „prvotná atmosféra sa v ničom nepodobá simulácii Millera“. Pre úplnosť dodávam, že v súčasnosti najviac vedcov inklinuje k predpokladu, že v prvotnej atmosfére primitívnej Zeme bolo veľmi málo vodíka, lebo by unikal do vesmíru.

Namiesto toho atmosféra obsahovala karbóndioxid, dusík a vodné výpary. Pre zaujímavosť, keby ste zopakovali Millerov experiment s takou plynovou zmesou, akú predpokladá väčšina vedcov dnes, dostali by ste síce organické molekuly, ale bol by to kyanid! Ak vám to náhodou nič nehovorí, je to mimoriadne nebezpečná a jedovatá látka, ktorá okamžite zabíja akýkoľvek živý organizmus! Predpokladajme však, že by sa nejakým náhodným spôsobom vytvorili naozaj aminokyseliny. Čo však ďalej? Stačí to na vznik obyčajnej živej bunky? Nuž, biológ J. Wells hovorí:

„Je to ešte nekonečne ďaleko od živej bunky“.

Cesta k živej bunke je ešte neuveriteľne dlhá. Dokonca existujú matematické prepočty, ktoré tvrdia, že pravdepodobnosť náhodného vzniku živej bunky je nulová. Je potrebné dostať správny počet správnych druhov aminokyselín do správneho poradia, aby sa vytvorila proteínová molekula, a to sme ani poriadne nezačali v ceste k živej bunke.

Skúsme to opačne. Predstavte si, že by ste dokázali prederaviť živú bunku a celý obsah vyliať do soľného roztoku. Máte teda úplne všetky molekuly, ktoré potrebujete k vytvoreniu živej bunky, a už teraz ste na míle ďalej, ako bol Miller s aminokyselinami. S tým roztokom môžete robiť čokoľvek, môžete ho celý život natriasať, ožarovať, pridávať čokoľvek, skrátka robte s ním, čo len chcete, nikdy sa ani len náznakom nepriblížite k tomu, aby sa vytvorila živá bunka, a to máte kompletný materiál k dispozícii (skúšali to mnohí vedci). Wells ďalej hovorí:

„Problémom je poskladať správne časti správnym spôsobom, v správnom poradí a na správnom mieste. A pritom zabrániť, aby sa do toho nemiešali nesprávne časti – to je jednoducho neprekonateľné“.

Samozrejme, Wells nie je osamotený. Napríklad profesor Walter Bradley z Texasaskej A&N univerzity, autor prelomovej knihy The Mystery of Life’s Origin, plne podporuje názor, že prekonať zívajúcu priepasť medzi neživým a živým je ohromný problém. Bradley dokonca tvrdí, že nikdy nebude možné nájsť takú teóriu, ktorá by vysvetľovala spontánny vznik života, lebo je prakticky nemožný. Tento problém je naozaj tak vážny, že dokonca aj biochemik Francis Crick (mimochodom materialista), ktorý sa podieľal na objavení štruktúry DNA, za čo dostal aj Nobelovu cenu, musel, hoci dosť nerád, priznať, že:

„Čestný človek vyzbrojený všetkým poznaním, ktoré máme k dispozícii, môže povedať len to, že v istom zmysle sa nám pôvod života momentálne javí takmer ako zázrak ….“