Celibát vs Manželstvo

04/01/2023 John Bible

Uvedomujem si, že otvorením tejto témy, dvihnem mnohým hladinu adrenalínu, dúfam však, že to bude tá prvá a posledná nepríjemnosť v súvislosti s ich zdravotným stavom pri čítaní nasledovných riadkov. Opäť pripomínam, že mojím cieľom nie je znevažovanie viery či vnášanie rozkolu medzi jednotlivé denominácie, ale úprimný pohľad na otázky v duchu Písiem, i na tie, o ktorých sa v rámci tolerancie mlčí, ale ktoré sú, tak ako všetko v Písme, veľmi dôležité pre život kresťana, život spoločenstiev. Poznanie Božej vôle ide ruka v ruke s jej dodržiavaním a tým i napĺňaním, čo by malo byť jedným z cieľov veriacich.

Trocha z histórie

V mimobiblickej literatúre sa zakazovanie ženby objavuje už pri kráľovnej Semiramis v Babylone. Táto postava sa postavila do úlohy čarodejnice, čo potvrdzujú historické fakty o Babylone, ktorý bol semeništom modlárstva, okultizmu a špiritizmu. Kňazi, ktorí vtedy slúžili iným bohom, najmä bohu slnka, nesmeli byť ženatí. Bol to však len zástierka „svätosti“, za ktorou sa skrývali cudzoložstvo, smilstvo, homosexualita, lesbizmus, pedofília a sodomizmus.

Celibátom boli kňazi oddelení od ľudu a považovaní za svätých. Okrem nich žili v babylónskych chrámoch tiež „rádové sestry“, „vestálky“ – nevesty boha slnka. V skutočnosti to boli rádové prostitútky, ktoré rodili deti na ich následné obetovanie bohu slnka, ktoré prebiehalo tak, že novorodencom vyrezávali za živa ešte bijúce srdce.

V cirkvi bol tento podnes kontroverzný sľub zavedený už v 4. storočí a často bol porušovaný aj samotnými najvyššími predstaviteľmi. Počas prvých 1.200 rokov existencie cirkevnej inštitúcie bolo 39 pápežov ženatých, z ktorých trinásti boli deťmi pápežov alebo iných duchovných. V Španielsku ho elvírska synoda vyhlásila už v roku 300 za zákon cirkevného práva a odtiaľ sa šíril do Európy. Papež Siricius (384–399) vyhlásil, že celibát nie je len výplodom nariadení cirkevnej hierarchie, ale vyplýva zo samotného Evanjelia.

Koncom 4. storočia celá rímska cirkev kládla veľký dôraz na dodržiavanie celibátu. Biskup rímskeho zboru Lev I. (440–461) vo svojej smernici 2a o manželstve nariadil, že manželská láska v prípade ženatých duchovných má byť zachovaná bez fyziologických prejavov. Sexuálna abstinencia sa však ťažko kontrolovala, čo spôsobovalo, že toto nariadenie strácalo na účinnosti.

Ďalším nepriamym dôkazom, že celibát bol častejšie porušovaný než dodržiavaný, boli opakované závery koncilov, ktoré sa pravidelne zaoberali jeho uvoľňovaním a znovu ho uzákoňovali vo svojich uzneseniach. Lev IX. (1049–1054) zvolal 11 synód, na ktorých prísne odsudzoval kňazov žijúcich so ženami.

Podobne Viktor II. (1055–1057) na synode vo Florencii odsúdil život kňazov v konkubináte, čo následne potvrdil i Alexander II. (1061–1073). Gregor VII. (1073–1085) bol v otázke celibátu oveľa radikálnejší. Krátko po nástupe na biskupský stolec zvolal tzv. pôstnu synodu (1074), kde nariadil, aby každý, kto chce byť vysvätený za kňaza, zložil sľub celibátu, a tým, ktorí žili v konkubináte, zakázal vysluhovať omšu a podávať sviatosti.

Ďalším významným opatrením bol Urban II. (1088–1099) na synode v Piacenze (1093), keď za prítomnosti vyše 4 tisíc kňazov okrem exkomunikácie protipapeža Klementa odsúdil konkubinát kňazov, čím potvrdil závery svojich predchodcov. Vyhlásil, že kňazi, ktorí neprijmú celibát, budú uväznení pre dobro svojich duší a manželiek, a konkubíny, spolu so svojimi deťmi, budú predané do otroctva, pričom ich majetok prepadne v prospech cirkevnej inštitúcie.

Na I. lateránskom koncile v marci 1123, za prítomnosti vyše 900 kňazov, účastníci potvrdili všetky predchádzajúce nariadenia týkajúce sa simónie a kňažského konkubinátu. Tento snem vyniesol 22 reformných kánonov. V roku 1139 sa v Ríme na II. lateránskom koncile zišlo vyše 1 000 kňazov. Z 30 disciplinárnych kánonov sa celibátu týka kánon VII., v ktorom sa zakazuje uzatvoriť manželstvo po vysvätení, a doterajšie existujúce manželstvá vyhlasuje za neplatné.

Na rozdiel od záverov synody v Piacenze a Urbana II., kde sa manželky kňazov predávali do otroctva, v tomto prípade musia vstúpiť do kláštorov. Ohľadom majetku sa nezmenilo nič; ten stále prepadol v prospech cirkvi. Všetky tieto snahy, závery, tresty a ustanovenia dokazujú, že celibát je pre človeka neprirodzený, vyžaduje sa nariadením a podlieha prísnej kontrole, pričom nedodržiavanie tohto pravidla je sankcionované.

V roku 1530 na sneme v Augsburgu vydali veriaci, ktorí viac dôverovali Písmu než záverom koncilov, vyhlásenie, kde sa vyjadrili aj k otázke celibátu. Citujem z neho, a nech si každý vytvorí vlastný názor:

Tak stvoril Boh človeka, ako muža a ženu ich stvoril /1Moj 1:27/. Skúsenosť až veľmi zreteľne ukázala, či je v ľudskej moci a sile bez osobitného daru a Božej milosti, vlastným rozhodnutím alebo sľubom zlepšiť alebo zmeniť to, čo stvoril všemohúci Boh …. tak ako hovorí Pavel: Biskup musí byť teda bez úhony, jednej ženy muž. /1Tim 3:2/ Aj v Nemecku len pred štyristo rokmi ^5a boli kňazi násilím donútení vzdať sa manželstva pre sľub čistoty. Všetci sa tomu vzopreli a tak silne sa proti tomu bránili, že pri vzbure celého kňažstva v tlačenici takmer o život prišiel mohučský arcibiskup, ktorý vyhlasoval nový pápežský edikt o tejto veci …. pápež vtedy zakazoval kňazom nielen budúce manželstvo, ale roztrhol aj tie manželstvá, ktoré už dávno trvali. Toto je nielen proti všetkým božským, prirodzeným a svetským právam, ale to aj príkro odporuje cirkevným zákonom, ktoré boli vyniesli sami pápeži a protiví sa to aj najdôležitejším koncilom …. tento vynútený celibát = olúpenie o manželstvo, ktoré sám Boh ustanovil a každému na vôlu ponechal – nespôsobil nič dobrého, ale len mnoho veľkých, zlých nerestí a zla. Ba, i jeden z pápežov, Pius II. často hovorieval, ako to ukazuje jeho životopis, a vo svojom mene dal vyhlásiť:

„Určite možno uviesť dôvod, prečo sa duchovným zakazuje manželstvo; ale sú oveľa vyššie a dôležitejšie dôvody, prečo by sa im manželstvo malo zase dovoliť„…. preto je žalostné, že kresťanský manželský stav sa nielen zakazuje, ale na niektorých miestach sa aj celkom tvrdo trestá, akoby šlo o dajaký veľký zločin, zatiaľ čo predsa Boh vo Svätom Písme prikázal, aby sme mali manželstvo vo veľkej úcte …. Apoštol Pavel v I.liste Timoteovi 4:1-3 nazýva diabolským také učenie, ktoré zakazuje manželstvo. Sám Kristus hovorí u Jána 8:44, že diabol je vrahom od samého počiatku. Oboje spolu súhlasí …. Ako nijaký ľudský zákon nemôže zmeniť alebo zrušiť Božie prikázanie, práve tak ho nemôže zmeniť ani nijaký sľub.“

Tento názor, ktorý vyjadrilo duchovenstvo v Nemecku v roku 1530, je v súlade s učením Písma. Rímskokatolícka cirkev však z alibizmu poukazuje na grécku cirkev, ktorá pripúšťa ženatých kňazov. Tým nepriamo naznačuje, že cirkev je vlastne jedna, pod vedením jedného pastiera v Ríme, a preto nie je apriori proti ženeniu sa kňazov. Ako však vidíme v ich vlastných kánonoch, prijatie ženatého kňaza medzi klérus je vylúčené.

A nielen to – každý pokus o uzavretie sobáša (aj „civilného“ medzi kňazom alebo uchádzačom o post kňaza) je okamžite postihovaný a trestaný, od uvalenia interdiktu až po vylúčenie z radov kléru. Ak chceme poznať Boží zámer ohľadom celibátu, musíme pri úvahách zohľadniť všetky súvisiace verše. To zahŕňa: 1. Timoteovi 3, kapitolu a tiež 4:1-3, Títovi 1, kde sa hovorí o kňazoch.

Ďalej je potrebné porovnať ich učenie s veršami z Matúša 19 o nerozlučiteľnosti manželstva, 1. Korintským 7:2, Genesis 1:28; 2:24, ktoré sa týkajú všetkých ľudí. Ak chceme porovnávať Božie vyjadrenie s ľudským výkladom a praxou, aby sme sa dopátrali k pravde (samozrejme, že jediná pravda je u Boha), treba porovnať ľudské učenie a praktiky, ktoré sa viažu na otázku celibátu so zaznamenaným Slovom Božím.

Čo deklaruje Rímsko – katolícka církev

Ak nazrieme do kánonu katolíckej cirkvi, dozvieme sa rozporuplné nariadenia. Na jednej strane deklarujú povinnosť pre tých, ktorí si sami želajú byť kňazmi, vzdať sa vzťahu so ženami, na druhej strane pripúšťajú možnosť, aby už ženatý človek vstúpil do kňažského stavu (Kán. 236!).

Celibát je niečo, čo treba prijať a docieliť presvedčením a výchovou!

Kán. 247 – § 1. Na zachovávanie stavu celibátu sa majú pripravovať primeranou výchovou a majú sa naučiť mať ho v úcte ako osobitný Boží dar.
Kán. 277 – § 1. Klerici sú povinní zachovávať dokonalú a doživotnú zdržanlivosť pre nebeské královstvo, a preto ich viaže celibát, ktorý je osobitný Boží dar, pomocou ktorého sa posvätní služobníci môžu nerozdeleným srdcom ľahšie privinúť ku Kristovi a slobodnejšie sa oddať službe Bohu a ľudom.

Manželstvo toho, kto už ženatý je, jednoznačne pri vstupe do „klérického stavu“ vylučujú v týchto kánonoch ⁷:

Kán. 643 – § 1. Do noviciátu sa neplatne prijíma:
1. kto ešte nedovŕšil sedemnásty rok života;
2. jeden z manželov počas trvania manželstva
Kán. 721 – § 1. Na začiatočnú probáciu sa neplatne prijíma:
1. kto ešte nedosiahol plnoletosť;
2. kto je skutočne viazaný posvätným zväzkom v nejakom inštitúte zasväteného života alebo je včlenený do spoločnosti apoštolského života;
3. manželská stránka počas trvania manželstva

Na toho, kto sa po vstupe do „klérického stavu“ nepodriadi pravidlu celibátu, sa vzťahujú kánony trestné ^8:

Kán. 194 – § 1. Samým právom sa z cirkevného úradu odvoláva:
1. kto stratil klerický stav;
2. kto verejne odpadol od katolíckej viery alebo od spoločenstva Cirkvi;
3. klerik, ktorý sa pokúsil uzavrieť hoci len občianske manželstvo.
§ 2. Odvolanie, o ktorom sa hovorí v bode 2 a 3, možno vymáhať iba vtedy, keď je zrejmé z vyhlásenia kompetentnej vrchnosti.
Kán. 694 – § 1. Za člena samým činom prepusteného z inštitútu treba považovat toho, ktorý:
1. všeobecne známym spôsobom odpadol od katolíckej viery;
2. uzavrel manželstvo alebo sa oň pokúšal hoci len občiansky.
§ 2. V týchto prípadoch má vyšší predstavený so svojou radou bezodkladne po zozbieraní dôkazov vydať vyhlásenie o čine, aby prepustenie bolo právne zrejmé.
Kán. 1394 – § 1. Pri zachovaní predpisu kán. 194, § 1, bod 3, klerik, ktorý sa pokúša uzavriet manželstvo čo i len občiansky, upadá do suspenzie na základe rozsudku už vyneseného;
ak sa po napomenutí nespamätá a naďalej vzbudzuje pohoršenie, môže byť postupne potrestaný odňatiami, ba aj prepustením z klerického stavu.
§ 2. Rehoľník s doživotnými sľubmi, ktorý nie je klerikom a pokúša sa uzavrieť manželstvo čo i len občiansky, upadá do interdiktu na základe rozsudku už vyneseného pri zachovaní predpisu kán. 694.
Kán. 1395 – § 1. Klerik žijúci v konkubináte ⁹, okrem prípadu, o ktorom sa hovorí v kán. 1394, a klerik, zotrvávajúci na pohoršenie v inom vonkajšom hriechu proti šiestemu prikázaniu Desatora ¹⁰, majú byť potrestaní suspenziou, ku ktorej, ak po napomenutí zotrvávajú v delikte, sa postupne môžu pridať iné tresty až po prepustenie z klerického stavu.
§ 2. Klerik, ktorý sa ináč previnil deliktom proti šiestemu prikázaniu Desatora, ak totiž delikt spáchal s použitím násilia alebo vyhrážok, alebo verejne, alebo s osobou mladšou ako šestnásťrocnou, má byť potrestaný spravodlivými trestami nevynímajúc v prípade potreby prepustenie z klerického stavu.

Naproti tomu všetkému, cirkev pripúšta, že vstupujúci môžu byt ženatí, ale do budúcna majú byť sformovaní „podľa“ konferencie biskupov:

Kán. 236 – Uchádzači o trvalý diakonát majú byť podla predpisov Konferencie biskupov formovaní v pestovaní duchovného života a majú byť pripravovaní na riadne plnenie povinností, ktoré sú vlastné tomuto rádu:
1. mladíci aspoň počas troch rokov pobytom v nejakom osobitnom dome, ak diecézny biskup z vážnych dôvodov nestanovil ináč;
2. muži zrelšieho veku, či slobodní, alebo ženatí, podľa poriadku rozvrhnutého na tri roky a vymedzeného tou istou Konferenciou biskupov.
Kán. 281 – § 1. Klerici, kedže sa venujú cirkevnej službe, zasluhujú si remuneráciu, ¹¹ primeranú ich postaveniu, so zreteľom tak na povahu samej úlohy, ako aj na miestne i časové okolnosti, ktorou sa môžu postarať o svoje životné potreby aj o spravodlivú odmenu tým, na ktorých službu sú odkázaní.
§ 2. Takisto sa treba postarať, aby požívali takú sociálnu pomoc, ktorou sa vhodne zabezpečia ich potreby v chorobe, v invalidite alebo v starobe.
§ 3. Ženatí diakoni, ktorí sa úplne venujú cirkevnej službe, zasluhujú si remuneráciu, ktorou sa môžu postarať o svoje materiálne zabezpečenie i svojej rodiny; tí však, ktorí dostávajú remuneráciu na základe občianskeho zamestnania, ktoré vykonávajú alebo vykonávali, z týchto príjmov sa majú postarať o svoje potreby a o potreby svojej rodiny.

Celibát je napokon trvalý a striktne vyžadovaný a ani po odchode do „civilu“ sa nestáva neplatný, pokiaľ nezasiahne rímsky veľkňaz:

Kán. 291 – Okrem prípadov, o ktorých sa hovorí v kán. 290, bod 1, ¹² strata klerického stavu neprináša so sebou dišpenz od povinnosti celibátu, ktorý môže dať iba Rímsky veľkňaz. ¹³

Aká je skutocná prax – realita

Na Slovensku, v Európe a vo všeobecnosti na ostatnom zbytku sveta, sú náboženskí duchovní považovaní za akýchsi zamestnancov samotného Boha, bohov, bôžikov, s určitými vonkajšími prejavmi a image. Ak sa pozrieme do histórie, každý duchovný vodca bol ľahko identifikovateľný podľa vzhľadu, ktorý tvorilo všetko od účesu, po nosenie symbolov, od správania sa po zvyklosti, ktoré sa prenášali z otca na syna. Toto neraz ukazovalo na príslušnosť k určitej spoločenskej vrstve v spoločnosti. Týmto všetkým sa vyznačuje akékoľvek náboženstvo sveta.

Vráťme sa však do našich končín a ku kresťanstvu. Ako vyzerá podľa jednoduchého človeka duchovný (Boží služobník, kňaz Bohom vyvolený)? Je to niečo medzi pustovníkom žijúcim v jaskyni, a reholníkom žijúcim v kláštore, je to niečo medzi bičujúcim sa, odopierajúcim si, je to predstava o človeku, ktorý sa vlastným rozhodnutím a pričinením snaží byť „svätý“, „svätejší“ a „najsvätejší“, a o tom, ako sa mu to podarilo. Po jeho smrti rozhodne nejaké kolégium „poverených“.

Je to predstava o človeku, ktorý sa viditeľne obetuje, obetoval (i zrieknutím sa založením rodiny), a táto obeť podľa zaužívaných praktík sa vžila do predstavy o správnom duchovnom, o kňazovi. Okrem viditeľných znakov, ako sú rovnošata, špecifický odev, každý predpokladá klérikovu čistotu, proste a jednoducho „oddelenie sa“ od tohto sveta pre Boha a službu Bohu, pre službu zvereným ovečkám. Na toto je celibát ako stvorený.

Všetci podvedome predpokladajú, že každý duchovný tento predpoklad bude spĺňať, dodržiavať ho. Celibát je tiež znakom oddelenia sa, odlíšením sa od ostatných „neschopných“ bez pevnej vôle (vzdať sa prirodzenej vlastnosti – sexuality); a i keď niekedy nechtiac, stavia človeka do „privilegovaného“ skupiny ľudí.

Pravdou ostáva, že celibát je podmienkou vstupu medzi klérus rímsko-katolíckej cirkvi, je vyžadovaný a mladý človek je k nemu vedený, a napokon postavený pred „buď – alebo„, kedy sa doživotne zaväzuje ostať slobodný. Vo veku, kedy tento sľub skladá, si ešte nemôže plne uvedomiť dopad svojho rozhodnutia. Svedčia o tom stovky kňazov, ktorí napokon museli nedobrovoľne (vylúčením), alebo po poznaní Božích právd dobrovoľne opustiť postavenie klerika.

Jedným z nich je i Roman Jonasz, ktorý vo svojej knihe „Byl jsem kňezem“ (Eko-Konzult, 2003; ISBN 80-89044-96-4) pravdivo líči všetky stránky dopadu celibátného sľubu, uzatvoreného v čase dospievania. Zároveň je táto kniha obrazom farností v Poľsku, života na nich so všetkým, nevynímajúc nemanželské vzťahy, nelegitímne deti z nich pochádzajúce, a riešenia, ktoré v takýchto prípadoch používajú cirkevní nadriadení.

Čo deklaruje Boh v Písme

Pozrime sa teraz na to, čo hovorí Boh vo svojom Písme ohľadom služby diakonov, biskupov a života veriacich, kto môže byť učiť (kňazom), kto je to „svätý“, k čomu bol človek stvorený a aké má určenie po vyhnaní z raja. V Starom zákone je manželstvo tak prvoradou vecou, že definíciu „starý mládenec“ ani nepozná. Hoci nepochybujem o tom, že existovali slobodní muži, ktorí zasvätili svoj život Bohu, dôraz je kladený na rodinu, manželstvo a plodenie na rozmnožovanie ľudstva.

Nový zákon pripúšťa, že pre zvláštne prípady môže byť „celibát“ pre kresťana Božím určením, ale normálnejšie a podľa Božieho zjavenia je manželstvo a rodinný život. Pán Ježiš vybral medzi prvými učeníkmi Petra, ktorý bol ženatý. Určil ho nielen hlásať Evanjelium, čoby duchovného, ale poveril ho i k založeniu a vedeniu jeruzalémskeho zboru!

Kto je to veriaci a kto je to „svätý“?

Starý zákon:

Podľa Písma a Božieho Slova Starej zmluvy bol veriaci ten, kto veril Bohu, Jeho Slovu, prorokom, kto žil podľa prikázaní, kto prinášal obety a plnil Božiu vôľu. Ako „svätých“ označuje SZ tých, ktorí boli zasvätení k náboženským účelom, napr. kňazi určení k obradom. Svätý sa vzťahuje tiež k národu Izrael, ktorý bol oddelený od ostatných národov vďaka svojmu vzťahu k Hospodinovi. Už tu môžeme vidieť, že ide o princíp príslušnosti k Bohu, a nejedná sa o rozhodnutie a určenie stupňa svätosti človekom.

Nový zákon:

Veriacim je ten, kto prijal Krista ako svojho osobného Spasiteľa, kto má Ducha Svätého, kto sa zmieril s Bohom, činí pokánie, priznáva a vyznáva svoj beznádejný stav, a s pokorou požiadal Boha, Krista o odpustenie. Svätým sa človek stáva znovuzrodením. Výraz „svätý“ vo vzťahu k človeku je v Novom zákone spájaný s výrazmi vyvolený, milý, povolaný, verný v Kristu.

Samotná „svätosť“ nespočíva v snahe o dokonalosť, ale ide o vzťah človeka k Bohu, ktorý prirodzene ovplyvňuje jeho vzťah k svetu, okoliu a ľuďom. Svätosť sa prejavuje v službe iným, blížnym, v láske a mravnom spôsobe života, ktorý je odrazom vzťahu medzi veriacim jednotlivcom a Bohom.

Čo by mal vedieť veriaci, ohľadom role „staršieho“, „diakona“, „biskupa“ ¹⁷a Písma, Božieho Slova, veršov ktoré hovoria o čistote, mravnosti?

Starší, diakon a biskup sú služobníci Cirkvi Kristovej, ktorí patrí do kňažstva, avšak podľa Nového Zákona (NZ) je toto kňažstvo kolektívne a všeobecné. Starý model kňažstva, kde sa spájajú špecifické funkcie s titulmi, končí vyhlásením Evanjelia, naplnením Božieho zasľúbenia, a dokončením jedinečnej obety Krista, ktorá je dostatočná raz a navždy. Cirkev ako Kristovo telo je pomazaná k vykonávaniu kňažskej úlohy vo svete, kde koná úlohu sprostredkovateľa, ktorý hlása Božiu vôľu a prináša na modlitbách potreby veriacich pred Boží trón.

V tomto všeobecnom kňažstve nie je žiadny služobník nazývaný „kňaz“ v dnešnom chápaní slova. Hierarchický model s titulom „velekňaz“, „kňaz“ a „leviti“ sa začína presadzovať až po apoštolskom období, pričom titul „kňaz“ v spojení so službou kresťana sa začal používať až okolo roku 200 n.l.. Ak teda v NZ platí všeobecné kňažstvo veriacich, je „celibát“ ako podmienka k dosiahnutiu služobníckeho stavu kňaza úplne nezmyselný. Kňazom, teda služobníkom a údom Cirkvi Kristovej, sa stáva každý, kto uverí v Krista.

Celibát ako Božie rozhodnutie nie je výsledkom rozhodnutia jednotlivca ani ľudskej organizácie, ale je to zvrchovaná vôľa Boha, ktorý skrze Ducha Svätého oddelí jednotlivca pre život a službu bez ženy. Ak sa takto rozhodne Boh, je to na Jeho slávu a podľa Jeho potreby. Tí, ktorých Boh určil pre tento spôsob života, majú nielen duchovnú výzbroj, ale aj silou a milosťou, aby v celibáte zotrvali. Celibátnici môžu existovať a budú existovať len v prípade, že sú Božím plánom a volením pre konkrétnu službu, a to nie na základe rozhodnutia jednotlivca, ale v zmysle Božieho určenia.

„Dobrovoľné“ oddelenie sa pre život bez ženy v súvislosti s Mat 19:12 a 1Kor 7 kap.

Písmo hovorí o ľuďoch, ktorí sa rozhodli žiť bez ženy pre kráľovstvo nebeské, pričom Pavol v 1. Korintským 7:32-33 vyzdvihuje tých, ktorí sa rozhodli žiť v celibáte, aby sa plne zasvätili Bohu. Tieto verše samostatne môžu vzbudiť dojem, že Písmo odporúča život v celibáte. Avšak, keď ich preskúmame v kontexte celého Písma, jasne zistíme, že Božie slovo sa po celom Písme vyjadruje aj o význame rodinného života.

Rodina bola od počiatku ustanovená Bohom. Když z Adama bola stvorená Eva, bola mu daná na pomoc (Gen 2:18). Bola súčasťou Adamovho tela (Gen 2:23) a oboje mali byť jedno telo (Gen 2:24). Boh požehnal rodinu príkazom „ploďte sa a množte sa“ (Gen 1:28), ktorý nikdy nebol zrušený, čo znamená, že rodinný život je stále v súlade s Božou vôľou.

Starozákonný aj Novozákonný výklad zameriavajú význam rodiny. Na základe Bohom daných ustanovení v NZ (Mat 5; 19; 22; Mar 10; Luk 20; Rim 7; 1Kor 7; Ef 5; Kol 3; 1Tim 2; Tít 2; 1Pet 3), môžeme vidieť, že rodina a život v nej je veľmi závažný a neodmysliteľný od Božieho zámeru pre človeka.

Príkazy pre tých, ktorí chcú spravovať zbory, spoločenstvá, ktorí ich majú viesť v rámci Cirkvi Kristovej.

V tomto bode je Písmo veľmi jednoznačné. Nejedná sa tu o odporúčania! Verše, ktoré sa týkajú „dozorcov zboru„, „diakonov„, „biskupov„, používajú príkazové sloveso „musí„. Tieto verše sú v protiklade s tým, čo vyžadujú niektoré náboženské smery ohľadom služobník-celibát. Nepotrebujú podrobné komentáre, preto si ich dovolím odcitovať:

1 Timoteovi 3:1-13 Verné je to slovo: Ak niekto túži po biskupstve, žiada si výborné dielo. Tedy biskup musí byť bez úhony, muž jednej ženy, triezvy, rozumný, slušného chovania, pohostinný, schopný učiť, nie pijan vína, nie bitkár, nie žiadostivý mrzkého zisku, ale prívetivý, nesvárlivý, nie milujúci peniaz, ale taký, ktorý dobre spravuje svoj vlastný dom a deti má v podriadenosti s celou počestnosťou. Ale ak niekto nevie spravovať svoj vlastný dom, ako sa potom bude starať o cirkev Božiu?! Nie novák, aby nadujúc sa neupadol v odsúdenie diablovo. Ale musí mať aj dobré svedoctvo od tých vonku, aby neupadnul do pohanenia a do smečky diablovej. Tak podobne aj diakoni musia byť počestní, nie dvojjazyční, nie oddaní mnohému vínu, nie žiadostiví mrzkého zisku, ale takí, ktorí majú tajomstvo viery v čistom svedomí, a nech sú aj oni najprv zkúšaní, až potom nech konajú službu diakona súc bez úhony. Tak podobne musia byť počestné aj ženy, nie pomluvačné, triezve, verné vo všetkom. Diakoni nech sú mužovia jednej ženy, ktorí dobre spravujú deti i svoje vlastné domy. Lebo tí, ktorí dobre vykonali službu diakona, nadobúdajú si dobrý stupeň a mnoho smelosti vo viere, vo viere v Kristu Ježišovi.

Títovi 1:5-15 Nato som ťa zanechal na Kréte, aby si to, čo ešte chýba, uviedol do poriadku, a po mestách ustanovil starších, ako som ti nariadil, že ak je niekto bez úhony, muž jednej ženy, má deti veriace, nie také, na ktoré žalujú, že sú prostopašné alebo nepoddajné. Lebo biskup, dozorca sboru, musí byť bezúhonný, jako Boží hospodár, nie svojvoľný, nie hnevivý, nie pijan vína, nie bitkár, nie žiadostivý mrzkého zisku, ale pohostinný, milovník dobrého, rozumný, spravedlivý, svätý, zdržanlivý a ktorý sa drží verného slova, podľa učenia, aby mal moc aj napomínať v zdravom učení a trestať tých, ktorí protirečia. Lebo je mnoho i nepoddajných, márnomluvných a zvoditeľov mysle, najmä tí z obriezky, ktorým treba zapchať ústa, ktorí prevracajú celé domy učiac, čo sa nemá, pre mrzký zisk. Ktosi z nich, ich vlastný prorok, povedal: Kréťania boli a sú vždycky lhári, zlé zvieratá, lenivé bruchá. To svedoctvo je pravdivé. A pre tú príčinu ich prísne tresci, aby boli zdraví vo viere a nedbali na židovské bájky a na prikázania ľudí, ktorí sa odvracajú od pravdy. Všetko je čisté čistým, ale poškvrneným a neverným nie je nič čisté, ale poškvrnená je aj ich myseľ aj ich svedomie.

Záver

Človek má právo rozhodovať o svojom živote v mnohých oblastiach, a Boh mu garantuje slobodnú vôľu. Nie všetky rozhodnutia sa však zhodujú s Božou vôľou a Božími príkazmi. Veriaci by mali rozlišovať, kedy sú ich rozhodnutia v súlade s Božími príkazmi a kedy sú v rozpore. V otázke celibátu je rozhodnutie o tomto stave ponechané na voľbe každého jednotlivca.

Ak sa niekto rozhodne žiť celibátne, verím, že Boh mu požehná a často mu aj poskytne silu v tomto stave zotrvať. Celibát je skutočne dobrý spôsob života pre tých, ktorí sa stali misionármi alebo sa plne zasvätili charite a slúžbe Bohu. Avšak ak aj u nich nastane chvíľa, kedy by sa chceli rozhodnúť zmeniť tento stav, nemá ich za čo nikto odsudzovať ani trestať. Boh je ten, kto v týchto chvíľach poskytuje podporu a pochopenie.

Vstup do celibátu, ako aj jeho opustenie, sú slobodným a zvrchovaným rozhodnutím medzi jednotlivcom a Bohom. Avšak, v prípade služby starších, diakonov a biskupov ide o jasne definované podmienky stanovené Božím Slovom. Boh určil, že služobníci v týchto pozíciách by mali mať rodinu a je to spojené s konkrétnym účelom, aby poskytli príklad rodinného života veriacim. Príkazy Boha by sa nemali brať na ľahkú váhu, pretože On je ten, kto určil pravidlá a bude nás súdiť za každé rozhodnutie, postoj a rozhodnutia v našom živote, na základe poznania a pochopenia, ktoré nám dal:

1 Timoteovi 4:1-9 Ale Duch hovorí výslovne, že v neskorších časoch odstúpia niektorí od viery, ktorí budú počúvať bludných duchov a učenia démonov, hovoriacich v pokrytstve lož, majúcich žhavo poznačené vlastné svedomie, ktorí budú zbraňovať ženiť sa a prikazovať zdržovať sa pokrmov, ktoré Bôh stvoril na požívanie s ďakovaním pre veriacich a poznavších pravdu. Lebo každé stvorenie Božie je dobré, a nič nie je na zahodenie, čo sa prijíma z ruky Božej s ďakovaním, 5 lebo sa posväcuje slovom Božím a modlitbou. Keď budeš toto predkladať bratom, budeš dobrým služobníkom Ježiša Krista, kŕmeným slovami viery a dobrého učenia, ktoré si doteraz nasledoval. Ale obecné a babské bájky odmietni a cvič sa v pobožnosti. Lebo telesné cvičenie je na málo čo užitočné, ale pobožnosť je na všetko užitočná majúc zasľúbenie terajšieho i budúceho života. Verné je to slovo a hodno každého prijatia.