Celibát vs Manželstvo

03/11/2019 MrCastiel

Uvedomujem si, že otvorením tejto témy, dvihnem mnohým hladinu adrenalínu, dúfam však, že to bude tá prvá a posledná nepríjemnosť v súvislosti s ich zdravotným stavom pri čítaní nasledovných riadkov.

Opäť pripomínam, že mojím cieľom nie je znevažovanie viery či vnášanie rozkolu medzi jednotlivé denominácie, ale úprimný pohľad na otázky v duchu Písiem, i na tie o ktorých sa v rámci tolerancie mlčí, ale ktoré sú tak ako všetko v Písme, veľmi dôležité pre život kresťana, život spoločenstiev. Poznanie Božej vôle ide ruka v ruke s jej dodržiavaním a tým i napĺňaním, čo by malo byť jedným z cieľov veriacich.

Trocha z histórie

V mimobiblickej literatúre sa zakazovanie ženby objavuje už pri královne Semiramis v Babylone. ¹ Táto osôbka sa postavila do úlohy čarodejnice o čom svedčia fakty o Babylone, ktorý bol semeništom modlárstva, okultizmu a špiritizmu. Kňazi, ktorí vtedy slúžili iným bohom na čele s bohom slnka, nesmeli byť ženatí. Bola to však len zástierka „svätosti“ za ktorou sa skrývalo cudzoložstvo, smilstvo, homosexualita, lesbizmus, pedofília a sodomizmus.

Celibátom boli kňazi oddelení od ľudu a boli pokladaní za svätých. Okrem nich žili v babylónskych chrámoch tiež „rádové sestry“, „vestálky“- nevesty boha slnka. V skutočnosti to boli rádové prostitútky, ktoré rodily deti k ich následnému obetovaniu bohu slnka, ktoré prebiehalo tak, že novorodencom vyrezávali za živa ešte bijúce srdiečka. /Bŕŕŕŕŕ/.

V cirkvi bol tento podnes kontroverzný sľub zavedený už v 4 storočí a častokrát bol porušovaný dokonca samotnými najvyššími predstaviteľmi. Počas prvých 1.200 rokov existencie cirkvi bolo 39 pápežov ženatých, z nich trinásti boli deťmi pápežov, či iných duchovných.^1a V Španielsku ho elvírska synoda vyhlásila už v r. 300 za zákon cirkvi a odtiaľ sa šíril do Európy. Papež Siricius /384-399/ vyhlásil, že celibát nie je výplodom nariadení církvi, ale vyplýva zo samotného Evanjelia. ²

Koncom 4. storočia celá rímska cirkev kládla velký dôraz na jeho dodržiavanie. Biskup rímskeho zboru Lev I. (440-461), v smernici ^2a o manželstve nariaďuje, že manželská láska v prípade ženatých duchovných má byť zachovaná bez fyzických prejavov. Sexuálna abstinencia sa však dala ťažko kontrolovať, preto toto nariadenie strácalo na účinosti. ^2b

Ďalším nepriamym dôkazom, že celibát bol viac porušovaný ako dodržiavaný boli opakované závery koncilov, ktoré znovu a znovu celibát uvádzali do praxe a uzákoňovali ho vo svojích uzneseniach. Lev IX. (1049-1054) zvolal 11 synod na ktorých prísne odsudzoval kňazov, ktorí žili so ženami. ³

Podobne Viktor II. (1055-1057), na synode vo Florencii odsudzuje život kňazov v konkubináte, čo následne potvrdzuje i Alexander II. (1061-1073). ⁴ Gregor VII. (1073-1085) bol v otázke celibátu oveľa radikálnejší. Krátko po svojom nástupe na biskupský stolec zvolal tzv. pôstnu synodu (1074), kde nariadil, aby každý kto chce byť vysvätený za kňaza zložil sľub celibátu, a tým, ktorí žijú v konkubináte ^4a zakázal vysluhovať omšu a podávať sviatosti. ^4b

Ďalším bol Urban II. (1088-1099) na synode v Piacenze (1093), keď za prítomnosti vyše 4 tisícok kňazov okrem exkomunikácie „protipapeža“ Klementa odsúdil konkubinát kňazov, čím vlastne potvrdzoval závery svojich predchodcov. ^4c Vyhlásil, že kňazi, ktorí neprijmú celibát budú uväznení pre dobro svojich duší a manželky, konkubíny budú i so svojimi deťmi predané do otroctva. Ich majetok následne prepadne v prospech cirkvi. ^4d

Na I. lateránskom koncile v marci 1123, za prítomnosti vyše 900 kňazov potvrdili účastníci všetky predchádzajúce nariadenia týkajúce sa simónie a kňažského konkubinátu. Pre zaujímavosť, tento snem vyniesol 22 reformných kánonov. ^4e V roku 1139 sa v Ríme na II. lateránskom koncile zišlo vyše 1.000 kňazov. Z 30 disciplinárnych kánonov sa celibátu týka kánon VII., v ktorom sa zakazuje uzatvoriť manželstvo po vysvätení a doterajšie existujúce manželstvá vyhlasuje za neplatné.

Na rozdiel záverov synody v Piacenze a Urbana II. sa manželky nebudú predávať do otroctva „iba“ musia vstúpiť do kláštorov. Ohľadom majetku sa nezmenilo nič, teda prepadol v prospech cirkvi! ^4f Všetky tieto snahy, závery, tresty svedčia o jedinom, celibát je pre človeka nieco neprirodzené, čo sa vyžaduje nariadením a musí podliehať kontrole, popr. jeho nedodržiavanie je sankcionované.

V r. 1530 na sneme v Augsburgu ⁵ vydali veriaci, pre ktorých je Písmo viac ako závery koncilov vyhlásenie, kde sa vyjadrujú aj k otázke celibátu. Zacitujem z neho a nech si každý utvorí svoj vlastný názor:

Tak stvoril Boh človeka, ako muža a ženu ich stvoril /1Moj 1:27/. Skúsenosť až veľmi zreteľne ukázala, či je v ľudskej moci a sile bez osobitného daru a Božej milosti, vlastným rozhodnutím alebo sľubom zlepšiť alebo zmeniť to, čo stvoril všemohúci Boh …. tak ako hovorí Pavel: Biskup musí byť teda bez úhony, jednej ženy muž. /1Tim 3:2/ Aj v Nemecku len pred štyristo rokmi ^5a boli kňazi násilím donútení vzdať sa manželstva pre sľub čistoty. Všetci sa tomu vzopreli a tak silne sa proti tomu bránili, že pri vzbure celého kňažstva v tlačenici takmer o život prišiel mohučský arcibiskup, ktorý vyhlasoval nový pápežský edikt o tejto veci …. pápež vtedy zakazoval kňazom nielen budúce manželstvo, ale roztrhol aj tie manželstvá, ktoré už dávno trvali. Toto je nielen proti všetkým božským, prirodzeným a svetským právam, ale to aj príkro odporuje cirkevným zákonom, ktoré boli vyniesli sami pápeži a protiví sa to aj najdôležitejším koncilom …. tento vynútený celibát = olúpenie o manželstvo, ktoré sám Boh ustanovil a každému na vôlu ponechal – nespôsobil nič dobrého, ale len mnoho veľkých, zlých nerestí a zla. Ba, i jeden z pápežov, Pius II. často hovorieval, ako to ukazuje jeho životopis, a vo svojom mene dal vyhlásiť:

„Určite možno uviesť dôvod, prečo sa duchovným zakazuje manželstvo; ale sú oveľa vyššie a dôležitejšie dôvody, prečo by sa im manželstvo malo zase dovoliť„…. preto je žalostné, že kresťanský manželský stav sa nielen zakazuje, ale na niektorých miestach sa aj celkom tvrdo trestá, akoby šlo o dajaký veľký zločin, zatiaľ čo predsa Boh vo Svätom Písme prikázal, aby sme mali manželstvo vo veľkej úcte …. Apoštol Pavel v I.liste Timoteovi 4:1-3 nazýva diabolským také učenie, ktoré zakazuje manželstvo. Sám Kristus hovorí u Jána 8:44, že diabol je vrahom od samého počiatku. Oboje spolu súhlasí …. Ako nijaký ľudský zákon nemôže zmeniť alebo zrušiť Božie prikázanie, práve tak ho nemôže zmeniť ani nijaký sľub.“

Takýto názor malo duchovenstvo v Nemecku v r. 1530, ktorý súhlasí s učením Písma. RKC z alibizmu poukazuje na grécku cirkev, ktorá pripúšta i ženatých kňazov. Tým nepriamo naznačuje, že sme cirkev vlastne jedna, patriaca pod jednoho pastiera v Ríme a teda apriori nie je proti ženeniu sa kňazov. Ako však uvidíme ďalej v ich vlastných kánonoch, prijatie ženatého medzi klérus je vylúčené.

A nielen to, i akýkoľvek pokus o uzavretie sobáša (aj „civilného“, medzi klérikom alebo uchádzačom o post klérika), je okamžite postihovaný a trestaný, od uvalenia interdiktu ^5b až po vylúčenie z radov kléru. Ak chceme poznať Boží zámer, treba pri úvahách o celibáte zohladniť všetky súvisiace verše. Teda: 1Tim 3 kap a tiež 4:1-3! Titovi 1kap. kde sa hovorí o kňazoch!

Ďalej porovnať ich s Mat 19 kap., v kontexte o nerozlučiteľnosti manželstva, 1Kor 7:2; Gen 1:28; 2:24, kde sa hovorí o všetkých ľuďoch. Ak chceme porovnávat Božie vyjadrenie a v protiklade jeho ľudský výklad a výkon, ak sa chceme dopátrať pravdy, (samozrejme, že jediná je u Boha, Božia), treba porovnať i ľudské učenie a praktiky, ktoré sa k otázke „celibátu“ viažu ⁶, so zaznamenaným Slovom Božím.

¹ Síla; The Force; IV diel, vyd. J.T. Chickem, zväzok 15. Autor Dr. A. Rivera CA, USA, 1982.
^1a„Z histórie celibátu„, časopis „Život“; str. 20; č. 39/2002.
² Dejiny pápežov; str. 40-41; MUDr. Pavol Timko, Banská Bystrica 1944; vydavateľ J. Havelka, Nihil obstat. Dr. Augustin Dokupil m.p. censor dioc., Num. 3.915/1943, Imrimatur Andreas m.p. Episcopus., 23. decembra 1943.
^2a Použitý výraz „Smernice o kresťanskom manželstve“ je z: Dejiny pápežov; str. 52; MUDr. Pavol Timko, Banská Bystrica 1944; vydavateľ J. Havelka, Nihil obstat. Dr. Augustin Dokupil m.p. censor dioc., Num. 3.915/1943
Keďže sa zákaz sexuality medzi manželmi minul účinkom, neskorší koncil v Metách a Mohuči zákazal spolužitie s manželkami úplne.
^2b „Z histórie celibátu„, časopis „Život“; str. 20; č. 39/2002.
³ Dejiny pápežov; str. 187-193; MUDr. Pavol Timko, Banská Bystrica 1944; vydavateľ J. Havelka, Nihil obstat. Dr. Augustin Dokupil m.p. censor dioc., Num. 3.915/1943, Imrimatur Andreas m.p. Episcopus., 23. decembra 1943.
⁴ Dejiny pápežov; str. 193-200; MUDr. Pavol Timko, Banská Bystrica 1944; vydavateľ J. Havelka, Nihil obstat. Dr. Augustin Dokupil m.p. censor dioc., Num. 3.915/1943, Imrimatur Andreas m.p. Episcopus., 23. decembra 1943.
^4a Konkubinát je spolužitie muža a ženy manželským spôsobom, ale bez uzavretia manželstva.
^4b Dejiny pápežov; str. 203; MUDr. Pavol Timko, Banská Bystrica 1944; vydavateľ J. Havelka, Nihil obstat. Dr. Augustin Dokupil m.p. censor dioc., Num. 3.915/1943
„Z histórie celibátu„, časopis „Život“; str. 20; č. 39/2002.
^4c Dejiny pápežov; str. 193-200; MUDr. Pavol Timko, Banská Bystrica 1944; vydavateľ J. Havelka
^4d „Z histórie celibátu„, časopis „Život“; str. 20; č. 39/2002.
^4e Tieto reformy sa netýkali učenia cirkvi, ale administratívnych úkonov. Spory medzi papežmi a cisármi ohľadom právomocí a uvádzania do úradu (investitúra) riešil „Wormský konkordát„, inak „Pactum Calixtianum“ z 23. sept. 1122, ktorý na tomto I. lateránskom koncile ratifikovali.
^4f II. lateránsky koncil sa zaoberal i Arnoldom z Brescie a zakázal mu rečniť, pretože búril ľud poukazovaním na veľké cirkevné majetky. Je to prakticky prvý zákaz v súvislosti s utajovaním skutočného stavu cirkevných majetkov.
⁵ Vyznanie viery predložené na sneme v Augsburgu roku 1530; Kapitola 23. O manželstve kňazov str. 26-29; Z nemeckého originálu preložili Dr. Ján Michalko a Rudolf Koštial., Vydal Tranoscius, Liptovský Mikuláš, v cirkevnom nakladateľstve Bratislava 1982.
^5a Jedná sa o koncil v Mohuči r. 888, ktorý zakazoval spolužitie kňazov s manželkami, ako reakcia na nedokonalé „Smernice o kresťanskom manželstve“ vydané Levom I..
^5b Interdikt; zákaz vysluhovať bohoslužby, pochádzajúci zo stredoveku (medzi najznámejšie kauzy patrí Ján Hus) a do dnešných dní v platnosti!
⁶ Treba zobrať do úvahy nielen KKC (Kánon Katolíckej Cirkvi) ako záväzné a smerodatné učenie, ktoré sa odvoláva na neomylnosť v magistériu a poverenie od samotného Boha, ale i jeho praktickú čast, teda život cirkvi v praxi.

Čo deklaruje Rímsko – katolícka církev

Ak nazrieme do kánonu katolíckej cirkvi, dozvieme sa rozporuplné nariadenia. Na jednej strane deklarujú povinnosť tých, ktorí si sami želajú byť kňazmi, vzdať sa vzťahu so ženami, na druhej strane pripúštajú možnosť, aby už ženatý človek vstúpil do kňažského stavu (Kán. 236!).

Celibát je niečo, čo treba prijať a docieliť presvedčením a výchovou!

Kán. 247 – § 1. Na zachovávanie stavu celibátu sa majú pripravovať primeranou výchovou a majú sa naučiť mať ho v úcte ako osobitný Boží dar.
Kán. 277 – § 1. Klerici sú povinní zachovávať dokonalú a doživotnú zdržanlivosť pre nebeské královstvo, a preto ich viaže celibát, ktorý je osobitný Boží dar, pomocou ktorého sa posvätní služobníci môžu nerozdeleným srdcom ľahšie privinúť ku Kristovi a slobodnejšie sa oddať službe Bohu a ľudom.

Manželstvo toho, kto už ženatý je, jednoznačne pri vstupe do „klérického stavu“ vylučujú v týchto kánonoch ⁷:

Kán. 643 – § 1. Do noviciátu sa neplatne prijíma:
1. kto ešte nedovŕšil sedemnásty rok života;
2. jeden z manželov počas trvania manželstva
Kán. 721 – § 1. Na začiatočnú probáciu sa neplatne prijíma:
1. kto ešte nedosiahol plnoletosť;
2. kto je skutočne viazaný posvätným zväzkom v nejakom inštitúte zasväteného života alebo je včlenený do spoločnosti apoštolského života;
3. manželská stránka počas trvania manželstva

Na toho, kto sa po vstupe do „klérického stavu“ nepodriadi pravidlu celibátu, sa vzťahujú kánony trestné ^8:

Kán. 194 – § 1. Samým právom sa z cirkevného úradu odvoláva:
1. kto stratil klerický stav;
2. kto verejne odpadol od katolíckej viery alebo od spoločenstva Cirkvi;
3. klerik, ktorý sa pokúsil uzavrieť hoci len občianske manželstvo.
§ 2. Odvolanie, o ktorom sa hovorí v bode 2 a 3, možno vymáhať iba vtedy, keď je zrejmé z vyhlásenia kompetentnej vrchnosti.
Kán. 694 – § 1. Za člena samým činom prepusteného z inštitútu treba považovat toho, ktorý:
1. všeobecne známym spôsobom odpadol od katolíckej viery;
2. uzavrel manželstvo alebo sa oň pokúšal hoci len občiansky.
§ 2. V týchto prípadoch má vyšší predstavený so svojou radou bezodkladne po zozbieraní dôkazov vydať vyhlásenie o čine, aby prepustenie bolo právne zrejmé.
Kán. 1394 – § 1. Pri zachovaní predpisu kán. 194, § 1, bod 3, klerik, ktorý sa pokúša uzavriet manželstvo čo i len občiansky, upadá do suspenzie na základe rozsudku už vyneseného;
ak sa po napomenutí nespamätá a naďalej vzbudzuje pohoršenie, môže byť postupne potrestaný odňatiami, ba aj prepustením z klerického stavu.
§ 2. Rehoľník s doživotnými sľubmi, ktorý nie je klerikom a pokúša sa uzavrieť manželstvo čo i len občiansky, upadá do interdiktu na základe rozsudku už vyneseného pri zachovaní predpisu kán. 694.
Kán. 1395 – § 1. Klerik žijúci v konkubináte ⁹, okrem prípadu, o ktorom sa hovorí v kán. 1394, a klerik, zotrvávajúci na pohoršenie v inom vonkajšom hriechu proti šiestemu prikázaniu Desatora ¹⁰, majú byť potrestaní suspenziou, ku ktorej, ak po napomenutí zotrvávajú v delikte, sa postupne môžu pridať iné tresty až po prepustenie z klerického stavu.
§ 2. Klerik, ktorý sa ináč previnil deliktom proti šiestemu prikázaniu Desatora, ak totiž delikt spáchal s použitím násilia alebo vyhrážok, alebo verejne, alebo s osobou mladšou ako šestnásťrocnou, má byť potrestaný spravodlivými trestami nevynímajúc v prípade potreby prepustenie z klerického stavu.

Naproti tomu všetkému, cirkev pripúšta, že vstupujúci môžu byt ženatí, ale do budúcna majú byť sformovaní „podľa“ konferencie biskupov:

Kán. 236 – Uchádzači o trvalý diakonát majú byť podla predpisov Konferencie biskupov formovaní v pestovaní duchovného života a majú byť pripravovaní na riadne plnenie povinností, ktoré sú vlastné tomuto rádu:
1. mladíci aspoň počas troch rokov pobytom v nejakom osobitnom dome, ak diecézny biskup z vážnych dôvodov nestanovil ináč;
2. muži zrelšieho veku, či slobodní, alebo ženatí, podľa poriadku rozvrhnutého na tri roky a vymedzeného tou istou Konferenciou biskupov.
Kán. 281 – § 1. Klerici, kedže sa venujú cirkevnej službe, zasluhujú si remuneráciu, ¹¹ primeranú ich postaveniu, so zreteľom tak na povahu samej úlohy, ako aj na miestne i časové okolnosti, ktorou sa môžu postarať o svoje životné potreby aj o spravodlivú odmenu tým, na ktorých službu sú odkázaní.
§ 2. Takisto sa treba postarať, aby požívali takú sociálnu pomoc, ktorou sa vhodne zabezpečia ich potreby v chorobe, v invalidite alebo v starobe.
§ 3. Ženatí diakoni, ktorí sa úplne venujú cirkevnej službe, zasluhujú si remuneráciu, ktorou sa môžu postarať o svoje materiálne zabezpečenie i svojej rodiny; tí však, ktorí dostávajú remuneráciu na základe občianskeho zamestnania, ktoré vykonávajú alebo vykonávali, z týchto príjmov sa majú postarať o svoje potreby a o potreby svojej rodiny.

Celibát je napokon trvalý a striktne vyžadovaný a ani po odchode do „civilu“ sa nestáva neplatný, pokiaľ nezasiahne rímsky veľkňaz:

Kán. 291 – Okrem prípadov, o ktorých sa hovorí v kán. 290, bod 1, ¹² strata klerického stavu neprináša so sebou dišpenz od povinnosti celibátu, ktorý môže dať iba Rímsky veľkňaz. ¹³

⁷ Druhá kniha, Boží ľud; III. kapitola; Prijímanie kandidátov a formovanie členov; 1. článok Prijímanie do noviciátu
⁸ Tu sú zahrnuté kánony z viacerých kníh, za trestný považujem každý, ktorý „postihuje“, nech sa už nachádza v ktorejkoľvek knihe KKC:
Kán. 194; Prvá kniha; Všeobecné normy; II kapitola, Strata cirkevného úradu, 3. článok; Odvolanie.
Kán. 694; Druhá kniha, Boží ľud; VI kapitola, Odlúčenie členov od inštitútu; 3. článok; Prepustenie členov.
Kán. 1394 a 1395; Šiesta kniha, Sankcie v cirkvi; V. titul, Delikty proti zvláštnym záväzkom.
Kán. 236; Druhá kniha, Boží ľud; III. titul, Posvätní služobníci čiže klerici, I. kapitola, Formovanie klerikov.
Kán. 281; Druhá kniha, Boží ľud; III. titul, Posvätní služobníci čiže klerici, III. kapitola, Povinnosti a práva klerikov.
Kán. 291; Druhá kniha, Boží ľud; III. titul, Posvätní služobníci čiže klerici, IV. kapitola, Strata klerického stavu.
⁹ Konkubinát je spolužitie muža a ženy manželským spôsobom, ale bez uzavretia manželstva.
¹⁰ KKC str. 563 /Šieste prikázanie/„Nescudzoložíš!“ (Ex 20,14; Dt 5,18) „Počuli ste, že bolo povedané: Nescudzoložíš! No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“. (Mt 5,27-28).
¹¹ Mimoriadna peňažná odmena.
¹² Kán. 290 – Posvätná ordinácia raz platne prijatá sa nikdy nestáva neplatnou. Klerik však stráca klerický stav: 1. súdnym rozsudkom alebo administratívnym dekrétom, ktorým sa vyhlasuje neplatnosť posvätnej ordinácie;
¹³ Veľkňaz, najvyšší kňaz, je titul pochádzajúci zo SZ. V NZ sa objavuje na viacerých miestach, v súvislosti so zákonníkmi, Sanhedrinom. Časté používaníe tohoto výrazu v NZ, nás upozorňuje nato, že to boli práve kňazi na čele s veľkňazom, ktorí Krista odmietli. Veľkňažstvo patrí podľa NZ jedine Pánovi Ježišovi a toto kňažstvo trvá na veky. Preto je na pováženie, ak sa niekto do tejto pozície nechá menovať, a ak tento titul je ochotný vôbec prijať.

Aká je skutocná prax – realita

Na Slovensku, v Európe a vo všeobecnosti na ostatnom zbytku sveta, sú náboženskí duchovní považovaní za akýchsi zamestnancov samotného Boha, bohov, bôžikov, s určitými vonkajšími prejavmi, image.

Ak sa pozrieme do histórie, každý duchovný vodca bol ľahko identifikovateľný podľa vzhľadu, ktorý tvorilo všetko od účesu, po nosenie symbolov, od správania sa po zvyklosti, ktoré sa prenášali z otca na syna, čo neraz ukazovalo na príslušnosť k určitej spoločenskej vrstve v spoločnosti. Týmto všetkým sa vyznačuje akékoľvek náboženstvo sveta. Vráťme sa však do našich končín a ku kresťanstvu.

Ako vyzerá podľa jednoduchého človeka duchovný (Boží služobník, kňaz Bohom vyvolený)? Je to niečo medzi pustovníkom žijúcim v jaskyni, a reholníkom žijúcim v kláštore, je to niečo medzi bičujúcim sa, odopierajúcim si, je to predstava o človeku, ktorý sa vlastným rozhodnutím a pričinením snaží byť „svätý“, „svätejší“ a „najsvätejší“, a o tom ako sa mu to podarilo, napokon po jeho smrti rozhodne nejaké kolégium „poverených“.

Je to predstava o človeku, ktorý sa viditeľne obetuje, obetoval ( i zrieknutím sa založením rodiny), a táto obeť podľa zaužívaných praktík sa vžila do predstavy o správnom duchovnom, o kňazovi. Okrem viditeľných znakov, ako sú rovnošata, špecifický odev, každý predpokladá klérikovu čistotu, proste a jednoducho „oddelenie sa“ od tohoto sveta pre Boha a službu Bohu, pre službu zvereným ovečkám. Na toto je celibát ako stvorený.

Všetci podvedome predpokladajú, že každý duchovný tento predpoklad bude spĺňať, dodržiavať ho. Celibát je tiež znakom oddelenia sa, odlíšením sa od ostatných „neschopných“ bez pevnej vôle…. (vzdať sa prirodzenej vlastnosti – sexuality); a i keď niekedy nechtiac, stavia človeka do „privilegovanej“ skupiny ľudí.

Pravdou ostáva, že celibát je podmienkou vstupu medzi klérus rímsko-katolíckej cirkvi, je vyžadovaný a mladý človek je k nemu vedený, a napokon postavený pred „buď – alebo“, kedy sa doživotne zaväzuje ostať slobodný. Vo veku, kedy tento slub skladá si ešte nemôže plne uvedomiť dopad svojho rozhodnutia. Svedčia o tom stovky kňazov, ktorí napokon museli nedobrovoľne (vylúčením), alebo po poznaní Božích právd dobrovoľne opustiť postavenie klerika. ¹⁴

¹⁴Jedným z nich je i Roman Jonasz, ktorý vo svojej knihe „Byl jsem kňezem“; Eko-Konzult 2003; ISBN 80-89044-96-4; pravdivo líči všetky stránky dopadu celibátného sľubu, uzatvoreného v čase dospievania, zároveň je táto kniha obrazom farností v Poľsku, života na nich so všetkým, nevynímajúc nemanželské vzťahy, nemanželské deti z nich pochádzajúce, a riešenia, ktoré v takýchto prípadoch používajú cirkevní nadriadení.

Čo deklaruje Boh v Písme

Pozrime sa teraz na to, čo hovorí Boh vo svojom Písme ohľadom služby diakonov, biskupov, čo hovorí o živote veriacich, kto môže byť učiteľom (kňazom), kto je to „svätý“, k čomu bol človek stvorený, aké určenie má po vyhnaní z raja. V SZ je manželstvo tak prvoradou vecou, že definíciu „starý mládenec“ ani nepozná. I keď nepochybujem o tom, že existovali slobodní muži, ktorí zasvätili svoj život Bohu, dôraz je kladený na rodinu, manželstvo a plodenie, rozmnožovanie ľudstva.

NZ pripúšťa, že pre zvláštne prípady môže byť „celibát“ pre kresťana Božím určením¹⁵, normálnejšie a podľa Božieho zjavenia je ale manželstvo a rodinný život. ¹⁶ Samotný Pán Ježíš vybral medzi prvými učeníkmi Petra, ktorý bol ženatý. Určil ho nielen hlásať Evanjelium, čoby duchovného, ale poveril ho i k založeniu a vedeniu jeruzalémskeho zboru!

a) Kto je to veriaci a kto je to „svätý“?

Starý zákon:

Podľa Písma, Božieho Slova Starej Zmluvy bol veriaci ten, kto veril Bohu, Jeho Slovu, prorokom, kto žil podľa prikázaní, kto prinášal obety, kto plnil Božiu vôlu. Ako „svätých“ označuje SZ tých, ktorí boli zasvätení k náboženským účelom, napr. kňazi, určení k obradom. Svätý sa vzťahuje tiež k národu Izrael, ktorý bol oddelený od ostatných národov vďaka svojmu vzťahu k Hospodinovi. Už tu môžeme vidieť, že ide o princíp príslušnosti k Bohu, nejedná sa o rozhodnutie a určenie stupňa svätosti človekom.

Nový zákon:

Veriacim je ten, kto prijal Krista ako svojho osobného Spasiteľa, ten kto má Ducha Svätého, ten ktorý sa zmieril s Bohom, kto činí pokánie, ten kto prizná a vyzná svoj beznádejný stav, ten kto požiadal v pokore Boha, Krista o odpustenie. Svätým sa človek stáva znovuzrodením. Výraz „svätý“ vo vzťahu k človeku je v NZ spájaný s výrazmi vyvolený a milý, povolaný, verný v Kristu.

Samotná „svätosť“ nespočíva v snahe o dokonalosť, ale ide o vzťah človeka k Bohu, a z neho vyplývajúci vzťah k svetu, okoliu, k ľuďom. Svätosť sa prejavuje v službe iným, blížnym, prejavuje sa v láske a v mravnom spôsobe života, ktorý je odrazom vzťahu medzi veriacim jednotlivcom a Bohom.

b) Čo by mal vedieť veriaci, ohľadom role „staršieho“, „diakona“, „biskupa“ ¹⁷a Písma, Božieho Slova, veršov ktoré hovoria o čistote, mravnosti?

Starší, diakon, biskup, to všetko sú služobníci v Cirkvi Kristovej, patria do „kňažstva“. Je to však podľa NZ kňažstvo, ktoré sa vyznačuje kolektívnosťou, teda všeobecnosťou. Starý model kňažstva končí vyhlásením Evanjelia, naplnením Božieho zasľúbenia, a dokonaním jedinej a dostačujúcej obety Krista navždy. Cirkev ako Kristovo telo je pomazaná ku kňažstvu vo svete, v roli sprostredkovateľa, ktorý hlása ľuďom Božiu vôlu a na modlitbách prináša potreby ľudí pred Boží trón. ¹⁸

Všeobecnosť tohoto kňažstva pozostáva v tom, že žiaden služobník v Cirkvi Kristovej nemá titul „kňaz“. Až v poapoštolskom období ¹⁹ sa začína presadzovať hierarchický model „velekňaz“, „kňaz“ „leviti“, ale titul kňaz v spojitosti so službou kresťana sa začal používať až okolo roku 200 n.l.. Ak teda podľa NZ platí všeobecné kňažstvo veriacich, je „celibát“ ako podmienka dosiahnutia služobníckého stavu – „kňaza“ nezmyselná. Kňazom – služobníkom, údom Cirkvi Kristovej sa stáva každý kto uverí.

Pravda, ak rozhodne Boh a skrze Ducha Svätého oddelí jednotlivca pre život a službu v „celibáte“ teda bez ženy, je to len na Jeho slávu a pre Jeho potrebu mať takéhoto služobníka, ktorý zapadá ako kolečko v stroji do Božieho plánu spasenia ľudí tohoto sveta. Celibátnici boli aj budú, ak sú však Bohom na to určení, majú k tomu nielen výzbroj ²⁰, ale i silu v celibáte zotrvať.

Nezávisí to na prianí človeka a organizácie, na rozhodnutí ktoré je vynúteným sľubom, dokonca nezáleží ani na vôli človeka, ale na zvrchovanej vôli Boha.

c) „Dobrovoľné“ oddelenie sa pre život bez ženy v súvislosti s Mat 19:12 a 1Kor 7 kap.

Písmo uvádza, že sú na svete takí, ktorí sa sami urobili panencami pre kráľovstvo nebeské a i Pavel hovorí o tých, ktorí sa rozhodli žiť bez ženy, aby sa zaľúbili Bohu, 1Kor 7:32-33. Ak by sme tieto dve pasáže vytiahli a nechali ich stáť osamotené, máme jednoznačné odporúčanie na život v „celibáte“. Poďme sa však na ne pozrieť v kontexte Písma. Celým Písmom sa tiahne ako strieborná niť mravná náuka o živote v rodine.

Rodina je niečo, čo je Bohom určené, čo je Bohom nadeklarované od počiatku, kedy z Adama bola stvorená Eva. Bola súčasťou Adamovho tela, Gen 2:23; bola mu učinená na pomoc, Gen 2:18; bola mu daná aby boli jedno telo, Gen 2:24; a príkaz „ploďte sa a množte sa“ bol požehnaním od samotného Stvoriteľa! Gen 1:28. Tento príkaz nebol nikdy zrušený, ergo platí stále. Počas starozákonnej doby bol model rodiny formovaný samotným Bohom a Jeho zásahmi. ²¹

Konečné ustanovenia podľa NZ nájdeme v Mat 5 kap; 19; 22; Mar 10 kap; 12; Luk 20 kap; Rim 7 kap; 1Kor 7 kap; 11; 14; Ef 5 kap; Kol 3 kap; 1Tim 2 kap; 5; Tít 2 kap; 1Pet 3 kap. Ako vidieť, je to veľmi závažná a dôležitá vec, keď mu Boh v Písme venuje toľko pozornosti. Na všetkých týchto miestach ide o príkazy, vysvetlenia a odporúčania, ktoré sa týkajú všetkých veriacich.

d) Príkazy pre tých, ktorí chcú spravovať zbory, spoločenstvá, ktorí ich majú viesť v rámci Cirkvi Kristovej.

I v tomto bode je Písmo veľmi jednoznačné. Nejedná sa tu o odporúčania! Verše ktoré sa týkajú „dozorcov zboru“, „diakonov“, „biskupov“ používajú príkazové slovko „musí“. Sú v protiklade s tým, čo vyžadujú náboženské smery vo vzťahu služobník-celibát. Nepotrebujú komentár, preto si ich dovolím odcitovať:

1 Timoteovi 3:1-13 Verné je to slovo: Ak niekto túži po biskupstve, žiada si výborné dielo. Tedy biskup musí byť bez úhony, muž jednej ženy, triezvy, rozumný, slušného chovania, pohostinný, schopný učiť, nie pijan vína, nie bitkár, nie žiadostivý mrzkého zisku, ale prívetivý, nesvárlivý, nie milujúci peniaz, ale taký, ktorý dobre spravuje svoj vlastný dom a deti má v podriadenosti s celou počestnosťou. Ale ak niekto nevie spravovať svoj vlastný dom, ako sa potom bude starať o cirkev Božiu?! Nie novák, aby nadujúc sa neupadol v odsúdenie diablovo. Ale musí mať aj dobré svedoctvo od tých vonku, aby neupadnul do pohanenia a do smečky diablovej. Tak podobne aj diakoni musia byť počestní, nie dvojjazyční, nie oddaní mnohému vínu, nie žiadostiví mrzkého zisku, ale takí, ktorí majú tajomstvo viery v čistom svedomí, a nech sú aj oni najprv zkúšaní, až potom nech konajú službu diakona súc bez úhony. Tak podobne musia byť počestné aj ženy, nie pomluvačné, triezve, verné vo všetkom. Diakoni nech sú mužovia jednej ženy, ktorí dobre spravujú deti i svoje vlastné domy. Lebo tí, ktorí dobre vykonali službu diakona, nadobúdajú si dobrý stupeň a mnoho smelosti vo viere, vo viere v Kristu Ježišovi.

Títovi 1:5-15 Nato som ťa zanechal na Kréte, aby si to, čo ešte chýba, uviedol do poriadku, a po mestách ustanovil starších, ako som ti nariadil, že ak je niekto bez úhony, muž jednej ženy, má deti veriace, nie také, na ktoré žalujú, že sú prostopašné alebo nepoddajné. Lebo biskup, dozorca sboru, musí byť bezúhonný, jako Boží hospodár, nie svojvoľný, nie hnevivý, nie pijan vína, nie bitkár, nie žiadostivý mrzkého zisku, ale pohostinný, milovník dobrého, rozumný, spravedlivý, svätý, zdržanlivý a ktorý sa drží verného slova, podľa učenia, aby mal moc aj napomínať v zdravom učení a trestať tých, ktorí protirečia. Lebo je mnoho i nepoddajných, márnomluvných a zvoditeľov mysle, najmä tí z obriezky, ktorým treba zapchať ústa, ktorí prevracajú celé domy učiac, čo sa nemá, pre mrzký zisk. Ktosi z nich, ich vlastný prorok, povedal: Kréťania boli a sú vždycky lhári, zlé zvieratá, lenivé bruchá. To svedoctvo je pravdivé. A pre tú príčinu ich prísne tresci, aby boli zdraví vo viere a nedbali na židovské bájky a na prikázania ľudí, ktorí sa odvracajú od pravdy. Všetko je čisté čistým, ale poškvrneným a neverným nie je nič čisté, ale poškvrnená je aj ich myseľ aj ich svedomie.

¹⁵ Porov. „manželství“ str. 580; Nový Biblický Slovník; Návrat domů; Praha 1996; ISBN 80-85495-65-1.
¹⁶ Porov. „manželství“ str. 580; Nový Biblický Slovník; Návrat domů; Praha 1996; ISBN 80-85495-65-1.
¹⁷ Vyššiu „hodnosť“ božích služobníkov z radov človeka Písmo NZ nepozná. „Veľkňaz“, tento titul prináleží Pánovi Ježišovi Kristovi!
¹⁸Porov. „Kňežství v NZ“ str. 510; Nový Biblický Slovník; Návrat domů; Praha 1996; ISBN 80-85495-65-1.
1 Pet 2:5; 2:9; v porovnaní s Ex 19:6.
¹⁹ Porov. „Kňežství v NZ“ str. 510; Nový Biblický Slovník; Návrat domů; Praha 1996; ISBN 80-85495-65-1.
Klement 95-96 n.l.; 1List Klementov 40-44; Didaché 13:3, spája prorokov s veľkňazmi.
²⁰ Ef 6:10-16. Skrze Ducha Svätého, povolaním k službe, skrze dary Ducha sa nám dostáva sily, ktorou by sme inak nemohli disponovať.
²¹ Boží plán sa postupne prejavoval, človek bol postupne vedený k modelu rodiny NZ doby. Tento model pretrval do dnešných dní. V období SZ môžeme pozorovať zmeny, ktoré sa týkali spôsobov získavania manželiek, počtu partneriek, uzatvárania manželstiev, spôsobov bývania, vzťahu medzi manželom a manželkou, medzi rodičmi a deťmi, medzi príbuznými.

Záver

Človek má právo rozhodovať sa vo svojom živote v mnohých otázkach. Preto máme slobodnú vôlu garantovanú samotným Bohom. Nie všetky rozhodnutia však súhlasia s Božou vôlou a s Jeho príkazmi. Veriaci by mali rozlišovať, kedy sú ich vlastné rozhodnutia v rozpore s Božími príkazmi a kedy sú s nimi v súlade. V otázke celibátu každého človeka je rozhodnutie ponechané na jeho vôli.

Ak si niekto žiada žiť takýmto spôsobom, verím, že Boh mu požehná a neraz i dá silu v tomto stave zotrvať. Celibát je výborná vec u ľudí, ktorí si zvolili, či boli postavení do úlohy misionárov, ktorí sa plne rozhodli venovať charite, ktorí plne zasvätili život Bohu. Ak však i u nich príde chvíľa, kedy by chceli tento svoj stav zmeniť, nikto im to nemôže vyčítať ani mať za zlé, nieto ich ešte trestať a sankcionovať.

Tak isto ako vstúpenie svojím vlastným rozhodnutím do celibátu je slobodným a zvrchovaným aktom medzi jednotlivcom a Bohom, tak isto to platí v prípade vystúpenia z neho.

Ako sme videli v Písmach, v prípade služby starších, diakonov a biskupov už nejde o slobodné rozhodnutie. Tam sú podmienky jasne dané i s vysvetlením prečo má mať takýto služobník rodinu. Neberte prosím príkazy Boha na ľahkú váhu, On je ten kto určil pravidlá, On je ten, komu raz budeme skladať účty z každej sekundy nášho života, z každého rozhodnutia a z každého postoja, podľa stupňa známosti nám danej. Samotný vševedúci Boh vedel dopredu, že tento stav príde a v Písmach pred ním vystríha:

1 Timoteovi 4:1-9 Ale Duch hovorí výslovne, že v neskorších časoch odstúpia niektorí od viery, ktorí budú počúvať bludných duchov a učenia démonov, hovoriacich v pokrytstve lož, majúcich žhavo poznačené vlastné svedomie, ktorí budú zbraňovať ženiť sa a prikazovať zdržovať sa pokrmov, ktoré Bôh stvoril na požívanie s ďakovaním pre veriacich a poznavších pravdu. Lebo každé stvorenie Božie je dobré, a nič nie je na zahodenie, čo sa prijíma z ruky Božej s ďakovaním, 5 lebo sa posväcuje slovom Božím a modlitbou. Keď budeš toto predkladať bratom, budeš dobrým služobníkom Ježiša Krista, kŕmeným slovami viery a dobrého učenia, ktoré si doteraz nasledoval. Ale obecné a babské bájky odmietni a cvič sa v pobožnosti. Lebo telesné cvičenie je na málo čo užitočné, ale pobožnosť je na všetko užitočná majúc zasľúbenie terajšieho i budúceho života. Verné je to slovo a hodno každého prijatia.