XV. Boh, ktorý už neodíde

06/02/2020 MrCastiel

OBSAH

Pre rýchlu orientáciu medzi článkami:

I. Boh, ktorý prichádza

II. Sedem listov – 1.časť // III. Sedem listov – 2.časť

IV. Otvorené dvere na nebi // V. Rozlomenie siedmich pečatí

VI. Mlčanie nebies // VII. Trúba smrti

VIII. Anjel s otvorenou knihou // IX. Žena a drak

X. Šelmy a ľudia // XI. Letiaci anjeli

XII. Posledné rany a Egypt // XIII. Posledná noc a Babylon

XIV.Posledná vojna a Had // XV. Boh, ktorý už neodíde

Kniha Zjavenie končí videním o Novom Jeruzaleme, ktorý zostupuje z neba na zem. V Novom Jeruzaleme bude všetko nové – nová zem, nové mesto, noví ľudia.

„A ten, čo sedel na tróne, povedal: Hľa, všetko tvorím nové“ (Zj 21,5).

On tvorí nové veci, nových ľudí, vytvára nové vzťahy. Pán Boh zoberie človeka, ktorý je hriešnik a po stretnutí s ním naväzuje nový vzťah, ktorý bude večný. Kresťan sa stáva novým človekom, je znovuzrodený, dostáva nové srdce, začína žiť novým spôsobom, žije podľa nového prikázania. Je možné poznať ho podľa nového mena a teší sa na Nový Jeruzalem.

A keď Kristus príde, pripraví pre nás nové nebo a novú zem. Nový Jeruzalem je naplnenie všetkých nádejí, odpoveď na všetky túžby zeme, uhasenie všetkého smädu (Zj 21,5) – zostúpenie Božieho mesta je tu podané ako konečný bod: „Stalo sa!“ Jeruzalem je miesto Božej prítomnosti. Nový Jeruzalem nemá nič spoločné so všetkým tým, čo sme poznali v minulosti. Prvé slová videnia sú priamou ozvenou prvých slov biblickej správy o stvorení:

„Videl som nové nebo a novú zem. Lebo prvé nebo a prvá zem sa pominuli a ani mora už niet“ (Zj 21,1).

Zámer pripomenúť stvorenie je nakoniec jasne označený v paralelnom texte Izaiáša:

„Stvorím nové nebo a novú zem … stvorím Jeruzalem“ (Iz 65,17.18).

Z toho vyplýva, že nový vesmír má poriadok, ktorý je úplne odlišný od starého „a ani mora už niet“ (Zj 21,1). Táto prvá charakteristická črta nového vesmíru obsahuje všetky ostatné. Zmienka o mori zapadá do spôsobu hebrejského myslenia, ktoré v ňom vidí všetko, čo je negatívne: ničotu a tmu, zločinné sily nepriateľské Bohu (Iz 27,1). Voda je tu daná do súvislosti s Babylonom (Zj 16,12), odkiaľ prichádza šelma (Zj 13,1).

Jeruzalem, o ktorom hovorí kniha Zjavenie v odvolaní sa na Izaiášovo proroctvo, je teda úplne nový Jeruzalem. Je to Jeruzalem nanovo stvorený Bohom a zostupujúci z neba. Zmena je radikálna a týka sa všetkého:

„Hľa, všetko tvorím nové“ (Zj 21,5).

Nový Jeruzalem a sedem cirkví zo začiatku knihy majú spoločné témy. „Nový Jeruzalem“ (Zj 21,10; pozri 3,12), Boží jas (Zj 21,23; pozri 1,16), Božie meno zapísané na jeho ľude (Zj 22,4; pozri 3,12), strom života (Zj 22,2; pozri 2,7), kniha života (Zj 21,27; pozri 3,5). V obidvoch prípadoch je zasľúbené požehnanie „tomu, kto zvíťazí“ (Zj 21,7; pozri 2,7.11.17.26; 3,5.12.21) a Boh je nazvaný „prvý a posledný“, „alfa a omega“ (Zj 21,6; 1,17; 2,8).

Sú to tiež jediné dve časti v knihe Zjavenie, v ktorých počuť Boží hlas (Zj 21,3; pozri 1,10). V období siedmich cirkví prorok videl Syna človeka chodiť uprostred svietnikov na zemi. Teraz, v dobe nového Jeruzalema, prorok vidí Boha bývať medzi ľuďmi na zemi. Konečne sa začína videnie, a to liturgickým dôrazom z čias starého Izraela. Videnie siedmich cirkví sa odohrávalo v znamení slávnosti pesach, prvého sviatku židovského kalendára. Naproti tomu nový Jeruzalem pripomína sukkót, sviatok stanov, posledný sviatok židovského kalendára.

Sviatok stanov

Nový Jeruzalem je opísaný ako posledný sviatok židovského kalendára. Videnie z knihy Zjavenie ho opisuje výrazmi, ktoré ho prirovnávajú k sukkót, sviatku stanov. Túto zhodu počuť už v slovnej hračke, ktorá poukazuje na obraz stanov.

„Počul som mohutný hlas od trónu: Hľa, stánok Boha uprostred ľudí. Bude prebývať s nimi“ (Zj 21,3).

Je tu predstavená aj nová realita:

„Ale chrám som v ňom nevidel, lebo Pán, Boh vševládny a Baránok je jeho chrámom. Mesto nepotrebuje ani slnko, ani mesiac, aby mu svietili, lebo ho osvecuje Božia sláva a jeho lampou je Baránok“ (Zj 21,22).

Tu je základný rozdiel medzi novým a starým Jeruzalemom. V novom meste skutočná Božia prítomnosť spôsobuje, že chrám už nie je potrebný, jeho funkciou v starom meste bolo predstavovať Boha v jeho neprítomnosti. Rovnakú myšlienku nachádzame v knihe Ezechiel, ktorá sa tiež končí potvrdením Božej prítomnosti v meste, dokonca už menom:

„Meno mesta odteraz bude: Hospodin je tam“ (Ez 48,35).

Boh je konečne tu. Kniha Zjavenie to hovorí jazykom zmluvy:

„Bude prebývať s nimi a oni budú jeho ľudom a sám Boh, ich Boh bude s nimi“ (Zj 21,3; „ja mu budem Bohom a on mi bude synom“ (Zj 21,7).

Obraz manželstva, rovnako ako obraz rodičovstva, znázorňuje skutočnosť tejto blízkosti Boha, s ktorým môžeme konečne udržiavať priame a vzájomné styky, bez prekážok vzdialenosti, hriechu alebo omylov. Každodennou skutočnosťou sa stáva, že:

„Budú vidieť jeho tvár“ (Zj 22,4).

Bude to úplne nová skúsenosť, ktorú môžeme len ťažko vysloviť alebo si predstaviť. To je zmysel sviatku stanov, ktorý vďačí za svoje meno (stánky, sukkót) zvyku bývať počas sviatku v chyžiach z lístia. Zvyku, ktorý pripomína nielen prebývanie na púšti pod stanmi, ale tiež stavbu svätostánku, ktorého funkciou bolo znázorňovať Božiu prítomnosť uprostred jeho ľudu:

„Nech mi postavia svätyňu a budem bývať uprostred nich“ (2 Moj 25,8).

Z osobného pohľadu jednotlivca, predstavuje nový Jeruzalem predovšetkým veľkú útechu. To je tiež skutočnosť, ktorú kniha Zjavenie vyvodzuje z tejto udalosti:

„Zotrie im z očí každú slzu a smrti už viac nebude“ (Zj 21,4).

Kontext naznačuje, že tieto slzy sa týkajú minulého poriadku vecí. Tak, ako nebude smrť, plač, bolesť – všetky tieto veci, ktoré zmizli – nebudú už ani slzy. Je pozoruhodné, že prvý kontakt Boha s človekom sa týka ľudských sĺz. Je to najstaršia a určite najzávažnejšia sporná vec na svete – Božie mlčanie nad utrpením. Vtedy, v dobe sĺz, Boh neodpovedal. Smrť a prenasledovanie vyčíňali až do konca. Plač nevinného dievčatka, ktoré umučili vojaci, nemal žiadny zmysel. To sú slzy, ktoré Boh osobne zotrie svojou rukou.

Žiadne slová ani teologické vysvetlenie. Iba jednoduché gesto, ktoré hovorí, že slzy už nikdy nebudú. Niet väčšej útechy. Tento Boží čin, ktorý otvorí nový deň a navždy vyrieši problém utrpenia, aby už sĺz nebolo, je jedinou adekvátnou odpoveďou na dnešné slzy. Všetko sa teda začína u Boha.

To je dôvod, prečo videnie Jeruzalema so všetkými jeho divmi a šťastím, je vykreslené až potom. Prvý raz v celej tejto knihe sa udalosti neodvíjajú chronologicky, ale sú zobrazené v jedinom videní.

Dôvod je evidentný. Zlatý Jeruzalem predstavuje cieľ cesty. Opis mesta preto postupuje od celkového pohľadu k jednotlivostiam. Prorok videl, akoby sa mesto blížilo a bolo čoraz zreteľnejšie. Videnie je najprv oznámené všeobecným spôsobom anjelom: „Poď, ukážem ti“ (Zj 21,9), potom sa premieta na dvoch presne definovaných scénach, ktoré Ján uvádza vždy rovnakou formuláciou: „A ukázal mi“ (Zj 21,10; 22,1).

Sedem divov mesta

Nový Jeruzalem predstavuje dokonalé prostredie, harmonické a solídne zároveň, ktoré vzbudzuje dôveru a obdiv. Postupným odhaľovaním siedmich divov mesta sa videnie premiestňuje z periférie do centra. Najprv je to 1. mesto v celku žiariace ako krištáľ, 2. jeho hradby a brány z drahokamov, 3. jeho zlaté námestie (Zj 21,10-27), potom v strede tohto námestia 4. záhrada s riekou vody života, 5. strom života, 6. Boží trón a nakoniec 7. sám Pán Boh (22,1-5).

Je dobre chránený, obklopený „mohutnými a vysokými hradbami“ (Zj 21,12). Jeho rozmery sú dobre spočítané. Každá strana mesta (Zj 21,16) pokrýva 12 000 lakťov (2000 km), jeho hradba (Zj 21,17) je široká 144 lakťov (65 m) a je založený na 12 základoch (Zj 21,14).

Celé mesto je postavené na základe čísla 12, ktoré je číslom dvanástich izraelských kmeňov (alebo 12 x 12 000 zachránených = 144 000), ako aj dvanástich apoštolov, ktorých mená sú napísané na dvanástich základoch mesta (Zj 21,14). Mesto je teda doslova zhotovené na mieru obyvateľov, ktorí tam bývajú.

Ťažko by sa dali lepšie vyjadriť jeho praktické vlastnosti a pohodlie. Architektom nie je nik iný, než sám Stvoriteľ. Pozná všetky potreby a všetky túžby ľudských bytostí. Architekt mesta vyjadril svoj rešpekt voči individualite každého. Všimol si každý z dvanástich kmeňov. Jeho otvorené brány, ktoré vedú na všetky smery (Zj 21,25), vyjadrujú dôveru a pohostinnosť obyvateľov nového Jeruzalema.

Tento pozorný rešpekt k rozličnosti pováh, ktorý inšpiroval stavbu mesta, sa odráža aj v medziľudských vzťahoch. Každá brána a každý základ je z iného kameňa (Zj 21,19-21). Každý prispieva k šťastiu všetkých bez žiarlivosti či politiky.

Tri zoznamy nespravodlivých, vylúčených z mesta končia zakaždým kategóriou klamárov (21,8.27; 22,15). Bude príjemne tam žiť, pretože k pohodliu a bohatstvu sa pripája pokoj a dôvera medzi ľuďmi. Architekt sa však neuspokojuje s praktickosťou a uspokojením životných potrieb mužov a žien. Mesto je tiež krásne. Je „ozdobené“ (Zj 21,2). Grécke slovo kosmeo (odkiaľ pochádza naše „kozmetika“ ) je použité na vyjadrenie estetickej starostlivosti, ktorá inšpiruje stavbu mesta. Zaznamenávame to najprv na harmonických a symetrických proporciách.

„Jeho dĺžka, šírka i výška sú rovnaké“ (Zj 21,16).

Je to dokonalá kocka, ako svätyňa svätých v bývalom chráme (1 Kráľ 6,20). Tak ako svietnik, aj svätyňa svätých pripomínala nový Jeruzalem, ktorý ľud tak túžobne očakával. Táto súvislosť opäť ukazuje na vzťah medzi bohoslužbou a mestom nádeje, lebo náboženstvo tu na zemi nadobúda svoj úplný zmysel až v perspektíve Božieho kráľovstva.

Vyjadrujú to aj vzácne materiály, ktoré ho tvoria. Drahokamy, číre sklo a najmä čisté zlato, priezračné ako sklo (Zj 21,18.21). A rozličnosť všetkých týchto prvkov je podčiarknutá tým, čo ich spája – žiarivou prítomnosťou Boha: „osvecuje ho Božia sláva“ (Zj 21,23). Celé mesto sa týči ako zlatý chrám s rôznofarebnými okennými sklami, ktorými preniká rovnaké svetlo, no v odlišných a bohatých tónoch.

Záhrada

Nový Jeruzalem predstavuje tiež nový život, intenzívny, plný a zdravý. Kvitnúcou a ušľachtilou prírodou, priezračnou vodou a najmä v ozvene na list cirkvám, svojím „stromom života“ s ovocím a listami (Zj 2,7), pripomína záhradu Eden (1 Moj 2; 3).

„Ukázal mi aj rieku s vodou života, čistú ako krištáľ, ktorá vyteká od Božieho a Baránkovho trónu. Uprostred jeho námestia a z oboch strán rieky je strom života, ktorý prináša dvanásť ráz ovocie, každý mesiac dáva svoje ovocie i lístie stromu na uzdravenie národov“ (Zj 22,1.2).

Prorok Ezechiel vo svojom videní nového Jeruzalema takisto pripomínal túto záhradu s riekami a zázračnými stromami:

„Na oboch brehoch rieky vyrastú rozličné ovocné stromy; ich lístie nezvädne ani ich ovocie sa nepominie. Každý mesiac budú rodiť nové, lebo voda rieky vyteká zo svätyne. Ovocie stromov bude slúžiť za pokrm a ich lístie na lieky“ (Ez 47,12).

Symbolika stromu, ktorá prechádza Bibliou a ktorá sa rôznym spôsobom vyskytuje vo veľkom množstve starých civilizácií, nesie rovnaké nemenné posolstvo života. Od záhrady Eden je strom spojený so životom. Vďaka konzumácii jeho ovocia ľudia žijú. Od chvíle, keď im je zakázaný prístup k nemu, ich ohrozuje smrť (1 Moj 3,22).

Život, ktorý dáva lístie a ovocie stromu, je úplný. Je zároveň fyzický aj duchovný. Sýti telo i ducha. Je to základný princíp hebrejského myslenia, ktoré neodlišuje duchovný život od biologického. Človek existuje len vo vzťahu s Bohom. Človek je náboženský, alebo neexistuje. Náboženská dimenzia nie je len odpoveďou na duchovné potreby, je to biologická nevyhnutnosť. Táto pravda je silne potvrdzovaná už od prvých stránok Biblie.

Človek bol stvorený Bohom, oživený jeho duchom, závisí od neho biologicky a pretože sa od Boha odtrhol, zomiera (1 Moj 2,17; pozri 3,17.19). Platnosť tejto pravdy je opäť potvrdená na posledných stránkach Biblie. Duchovný a fyzický život je zviazaný. Nový Jeruzalem nie je raj bytostí bez tela, éterických duší, ako si to predstavujú mnohí kresťania.

Nie je to ani raj zmyselných radovánok, podľa predstáv moslimov. Život je úplný. Nechýba v ňom jedlo, pitie, cíti sa vôňa, dotýka sa, pociťuje sa radosť všetkými zmyslami, používajú sa svaly. Fyzicky sa žije viac, než kedykoľvek predtým, lebo telo už nie je oslabené, zmysly už nie sú otupené únavou a starobou, a duch je živší, než kedykoľvek predtým. Ale tiež sa správnejšie premýšľa. Študuje sa s väčšou pozornosťou, naučenia sa lepšie chápu, nekonečné množstvo informácií sa prijíma ľahšie. Lepšie sa prijíma Božie slovo.

Duchovný a duševný život nebol nikdy taký intenzívny a hlboký. Lebo pamäť, inteligencia a srdce sú na maxime svojej výkonnosti a telo je silnejšie než kedykoľvek predtým. Nezostáva nám nič iné, ako o tom snívať v bolestiach a každodenných zápasoch, v ktorých sa miesi ohavnosť a krása, kde palác stojí vedľa brlohu, kde je pravda znečistená lžou – vo svete, kde sa život utvára smrťou, vo svete, ktorý je čoraz nepríjemnejší, ktorý volá o pomoc a – bez toho, aby to vedel – volá po Božom príchode.

Boh, ktorý prichádza

Videnie nás privádza z neba späť na pozemskú scénu. Záver prorockej knihy je ozvenou jej úvodu. Epilóg (Zj 22,6-21) odkazuje na prológ (Zj 1,1-8) rovnakými slovami, rovnakými štylistickými obrazmi a rovnakými témami. Je to spôsob, ako na začiatku a na konci vyjadriť pravdu, ktorá inšpirovala a viedla celý spis. Apokalyptické slovo, ktoré bolo až doteraz plné obrazov, symbolov a fantastických videní, ktoré čitateľa prenášali za fyzickú a historickú skutočnosť, sa náhle stáva naliehavým a dynamickým.

Kľúčovým slovom je „prísť“. Sedemkrát ho počujeme ako refrén, lebo v ňom sa sústreďuje najnaliehavejšie posolstvo tohto veľkého volania nebies. Naučenie, ktoré zaujalo už na prahu knihy Zjavenie, a ktoré je potrebné zapamätať si teraz, vo chvíli, keď končíme čítanie, aby sme opäť nastúpili cestu zápasov, každodenných malých radostí a prekvapení života v očakávaní smrti a dejinných otrasov:

„Hľa, prídem čoskoro!“ (Zj 22,7)
„Hľa, prídem čoskoro!“ (Zj 22,12)
„Príď!“ (Zj 22,17a)
„Príď!“ (Zj 22,17b)
„Nech príde (pristúpi)“ (Zj 22,17c)
„Áno, prídem čoskoro!“ (Zj 22,20a)
„Amen, príď!“ (Zj 22,20b)

Sloveso „prísť“ trikrát vychádza z Božích úst: „Prídem čoskoro“ (Zj 22,7.12.20) a trikrát ho opakujú ľudské ústa: „Príď!“ (Zj 22,17.20). Ak pozornejšie sledujeme v texte kľúčové slovo, všimneme si striedavý pohyb, ktorý vyjadruje blízky vzájomný vzťah. Na volanie nebies, ktorým sa začína séria siedmich „prísť“, odpovedá dvakrát zasľúbenie: „Hľa, prídem čoskoro“ (Zj 22,7.12).

Dvakrát naň odpovedá tiež volanie zo zeme: „Príď!“ (Zj 22,17), na ktoré odpovedá nové uistenie z neba: „Áno, prídem čoskoro“ (Zj 22,20a), na ktoré odpovedá modlitba ľudí: „Amen, príď, Pane Ježišu“ (Zj 22,20b)! Naučenie, ktoré sa skrýva v tejto hre so slovom „prísť“, stojí za zamyslenie.

1. Ľudské volanie po Božom príchode má pôvod v Božom zasľúbení. Táto výzva nevychádza z človeka ako jeho zbožné želanie alebo výraz túžby, ktorá sa vydáva za skutočnosť. Prvý hovorí Boh, preto veríme. Viera nie je subjektívny jav, naopak, stojí na slove, ktoré sa nachádza mimo človeka a ktoré ju predchádza.

2. Na druhej strane Boh uisťuje o svojom príchode len tých, ktorí po jeho príchode túžia. Ak hovorí: „Áno, prídem čoskoro,“ je to práve na utvrdenie viery tých, ktorí túžia po Božom príchode. Treba veriť v Boha a žiť s ním vo vzťahu, aby sme boli schopní prahnúť po jeho príchode.

3. A nakoniec, za tento príchod sa modlia len tí, ktorí dostali o ňom uistenie. Modlitba vychádza z presvedčenia a nie iba z teologickej alebo historickej informácie. Iba tí, ktorí naozaj veria v Boží príchod, modlia sa o jeho naplnenie. To je konečný výsledok vzájomného vzťahu medzi Bohom a ľuďmi, keď Boh hovorí a my odpovedáme.

Takáto modlitba uzatvára celú knihu, modlitba, ktorá obsahuje všetky ostatné, modlitba par excellence – „príď kráľovstvo tvoje!“ (Mat 6,10; Luk 11,2). Je zároveň odpoveďou a vrúcnym volaním srdca a tela. Celé kresťanské náboženstvo a všetky jeho modlitby sa zbiehajú do týchto posledných slov. Modlitba, ktorú učí kniha Zjavenie, smeruje proti prúdu obvyklých modlitieb, ktoré sa často vyslovujú ako magická formula na získanie šťastia a úspechu.

Modlitba za Boží príchod sa nezameriava na požehnanie našich činov alebo nášho každodenného chleba, ale naopak, volá po zmene pozemského poriadku. Prosebník volá „príď!“ ako odpoveď na Božie „prídem“, nie preto, aby mohol ľahšie ísť svojou vlastnou cestou, ale naopak preto, že úprimne túži ísť Božou cestou. Táto modlitba bola pre prvých kresťanov taká dôležitá, že z nej vo svojom aramejskom jazyku urobili pozdrav, ktorý dal význam ich všedným dňom aj ich stretnutiam: Maranatha! – „Náš Pane, príď!“ (pozri 1 Kor 16,22).

Ale modlitba a liturgický úkon nie sú jediné odpovede na toto Božie zasľúbenie. Uprostred piatich posledných „príď“, ktoré volá Duch a cirkev (Zj 22,7), zaznieva jedno „príď“, ktoré je úplne iného druhu:

„Kto žízni, nech príde; kto chce, nech si zadarmo naberie vody života“ (Zj 22,17)

Boží príchod a túžba po jeho príchode sa netýkajú len budúcnosti. Voda, ktorá uhasí tento smäd, neznamená len zasľúbenie spásy a večného života, ktoré sa naplní v novom Jeruzaleme (Zj 21,6). Sloveso je v prítomnom čase a umiestňuje túto skúsenosť už do života tu na zemi.

V Starej zmluve je „voda života“ všeobecne spojená s JHVH a týka sa prítomného života. „Napájaš ich z riavy tvojich slastí. Veď u teba je prameň života (Ž 36,9.10). Boh je stotožnený s „prameňom živej vody“ (Jer 2,13; 17,13). V Novej zmluve používa Ježiš rovnaký obraz, keď dáva piť Samaritánke (Ján 4,10-15) a keď vyzýva ľud, aby sa k nemu prišiel napiť (Ján 7,37.38). Ján vysvetľuje, že táto voda symbolizuje „Ducha, ktorého mali prijať tí, čo v neho uveria“ (Ján 7,39).

Inými slovami, zasľúbenie pitia živej vody v novom Jeruzaleme nevylučuje, že ju môžeme piť tu na zemi. Naopak. Božie „príď“ znamená „príď“ sa napiť. Náboženstvo nádeje nie je pasívne. Kniha Zjavenie upresňuje, že „voda života“ je daná už dnes; je nám ponúkaná „zadarmo“ (Zj 22,17). Tento zázrak sa nedeje nejakým magickým trikom alebo nadprirodzenou technikou.

Piť vodu života jednoducho znamená žiť vo vzťahu s Bohom. Boh života, večný Boh, ktorého stretneme v novom Jeruzaleme je ten, ktorého sme prijali do nášho života. Táto voda však nie je poskytnutá zadarmo svojvoľným spôsobom. Je treba mať smäd, je potrebné prísť, chcieť a vziať.

Život s Bohom nie je tvorený len milosťou, zázrakmi, emóciami a uisteniami. Súčasť náboženstva tvorí túžba po niečom inom, ale tiež vôľa a čin. Je potrebné pohnúť sa, aby sme uchopili ponúkanú Božiu prítomnosť, ktorú nikdy nezískame raz a navždy. Treba mať stále smäd, chcieť, prísť a brať. Čítať knihu Zjavenie znamená predovšetkým zvestovať posolstvo tejto knihy svojím životom. Cieľ čítania dal Ježiš v blahoslavenstve, ktoré uvádza epilóg:

„Blahoslavený, kto zachováva prorocké slová tejto knihy“ (Zj 22,7).

Naučenie opakuje anjel, ktorý sa radí k tým, čo zachovávajú slová tejto knihy (Zj 22,9) a opäť zaznieva v závere knihy od autora knihy Zjavenie vo forme zlorečenia:

„Ak niekto k tomu pridá, pridá mu Boh pliag opísaných v tejto knihe. A ak niekto uberie zo slov proroctva tejto knihy, tomu Boh odníme jeho podiel zo stromu života a zo svätého mesta, opísaných v tejto knihe“ (Zj 22,18.19). Slovo je adresované „každému“, kto počúva slová proroctva tejto knihy (Zj 22,18).

Je určené každému čitateľovi knihy Zjavenie. 5. kniha Mojžišova, ktorá používa rovnaké výrazy, vysvetľuje ich zámer:

„Nesmiete pridať nič k tomu, čo vám dnes prikazujem, ani z toho ubrať, ale budete zachovávať príkazy Hospodina, vášho Boha, ktoré vám dávam“ (5 Moj 4,2; pozri 12,32).

Najprv to predpokladá správne pochopenie prorockého slova. Týka sa to všetkých vykladačov a komentátorov knihy Zjavenie, v skutočnosti všetkých čitateľov tejto knihy. Povinnosť správneho výkladu núti všetkých k pokornému, náročnému, vážnemu a čestnému hľadaniu.

Dobrá vôľa a vrúcna zbožnosť nič nezaručujú. Nestačí čítať, aby sme pochopili. Je potrebné čítať so správnym zameraním. Kniha Zjavenie varuje pred akýmikoľvek subjektívnymi, osobnými a divnými výkladmi, ktoré vedú po cestách, ktoré jej nie sú vlastné. To je hlboký zmysel tejto výzvy rešpektovať celistvosť jej slov – nič k nim nepridávať ani neuberať.

To predpokladá, ako sme už pochopili, že slovo sa prejaví v živote čitateľa. Život musí zodpovedať videniu. Kniha Zjavenie vyzýva k dôslednému a vyváženému náboženstvu. Videnia Zjavenia, ktoré zvestujú niečo úžasné, nesmú zahaliť triezvy pohľad na každodennú skutočnosť.

Tieto dva dôrazy sú dané spoločne a vzájomne sa kontrolujú. Od toho závisí zdravie a pravda náboženstva. Bez proroctva, ktoré živí nádej, sa náboženstvo redukuje na úplne relatívnu, humanistickú a subjektívnu etiku, kde Boh už nemá svoje miesto.

Vo chvíli, keď sa táto zvláštna varovná kniha uzatvára, krik nebies drása uši tých „rozumných“, ktorí odmietajú nádej ponúkanú nebom, aj tých, ktorí sa v nej nevyznajú. Pretože kniha Zjavenie vyzýva okrem čítania k činu – je výzvou Bohu, aby prišiel a je výzvou človeku, aby prišiel k Bohu, ktorý prichádza.