Maturita zázrakov

Ak si maturant alebo ťa maturita ešte len čaká, čítaj pozorne tento článok. Podelím sa s tebou, s vami o nasledujúcu skúsenosť s Bohom, ktorá sa mi stala pri mojej maturite.

Každý kresťan, by sa mal sám seba pýtať, na čom stojí jeho viera. Zdedil som ju po svojich rodičoch, alebo ju len vlečiem za sebou ako vozík za autom života, alebo je pre mňa základom môjho života s Bohom? Totiž, ak sa rozhodneme nasledovať Boha, potom by sme tak mali aj žiť a pracovať na tomto vzťahu s Ním, prehlbovať dôveru a vidieť aj priame zásahy Božie v našich životoch. Pretože ak „len“ veríš a to ti stačí, pamätaj, že:

Ty že veríš, že je jeden Bôh? Dobre robíš. Aj démoni veria a trasú sa. Ale či chceš zvedieť, ó, prázdny človeče, že viera bez skutkov je mŕtva? Jak 2:19-20

Ak v živote nezažívame priame odpovede od Boha, potom akosi netúžime po jeho prejave prítomnosti v našich životoch. Viera nie je o tom, vedieť že Boh je, to vedia aj démoni a dokonca ho videli narozdiel do nás. Tak o čo je ich viera väčšia ako naša? Viera je však odvodená z hebrejského koreňového slova „dôvera“. Veriť teda znamená dôverovať. A čomu dôverovať? Jeho Slovu, tomu čo povedal a následne uzriete Božie zázraky, aký som prežil pri mojej maturite.

Bol to ten deň D. Bolo to pár rokov dozadu, maturovalo sa zo štyroch predmetov a ja som si zvolil slovenčinu, nemčinu, biológiu a geografiu. Vtedy som maturoval aj s mojim bratom, dvojčaťom, ktorý zväčša šiel dovnútra vždy po mne. Ako som stál pred dverami modlil som sa, aby to dopadlo čo najlepšie a aby ma hlavne v tento deň Boh viedol.

Boh túži po osobnom úzkom, pevnom a rozhodnom vzťahu a práve v tento čas som túžil zakúsiť, aké to je, plne sa na Neho spoľahnúť. Celý ten deň, bol pre mňa jedna nekončiaca modlitba, rozhovor s Bohom, prekladal som mu svoje myšlienky a obavy. Zároveň som však túžil, aby sa mi dal poznať ako nikdy predtým.

Skúšky prebiehali v dvoch dňoch no zhrniem to všetko zaradom. Prvá skúška bola z geografie. Tam teda bolo učenia neúrekom a ako som stál pred dverami, premýšľal som nad tým, ako som ako malé dieťa miloval témy ako „ozónová diera, skleníkový efekt, znečisťovanie“, boli to tak ľahké tematické okruhy, že som to vedel verklíkovať z pamäti. Sadol som si dovnútra a zakaždým vytiahol číslo a k tomu dostal príslušnú otázku.

Na priloženom papiery som čítal nasledovné „ozónová diera, skleníkový efekt, znečisťovanie ovzdušia“. Pousmial som sa a pomyslel si, Bože, toto je od teba. Geo som mal za 1.

Budete ma vzývať a pojdete a budete sa mi modliť, a vyslyším vás. Jer 29:12

Pochopil som, že Boh ma počuje a to nemusím robiť únavné púte, či odriekanie a sebatrýznenie sa, aby sa Boh ku mne sklonil. Je to úžasný pocit, vedieť, že Boh je tu pre mňa, tak ako pre teba, kto toto čítaš a túži mať s tebou rovnaký osobný vzťah. Raz som kdesi čítal, že Boh ma s každým z nás tak osobitý a úzky vzťah, akoby neexistoval nikto iný na planéte. Áno, aj tvoje tiché prosby a modlitby počuje a chce sa ti dávať poznať:

A poznáte, že ja som prostred Izraela a že ja Hospodin som váš Bôh, a že niet iného. A tak sa môj ľud nebude viacej hanbiť až na veky. Joel 2:27

Ďalším predmetom bola biológia. Premýšľal som, čo také si vytiahnem a keď som bol na rade prišla predo mňa téma „Hormonálna sústava“. Z toho som nedávno robil referát, no vplyvom stresu mi mnoho vecí vypadlo. Aj tak som bol vďačný Bohu, že mi dal niečo, čo som si najviac zapamätal, lebo každý vie, aké kvantum je toho z biológie. Biológia za 3.

Chcel by som sa tu chvíľu zastaviť. Možno si poviete, ak by bol so mnou Boh, dostal by som zo všetkého za 1. No chodenie s Bohom nie je o tom, že sa nám bude vo všetkom dariť. Boh nie je džin vo fľaške, ktorý nám plní priania, ale Boh, ktorý pôsobí rôzne situácie, pády či skúšky práve na to, aby sa náš vzťah s Ním upevnil a hovorí:

Lebo ja znám myšlienky, ktoré myslím o vás, hovorí Hospodin, myšlienky pokoja a nie zlého, aby som vám dal šťastnú budúcnosť a vaše očakávanie. Jer 29:11

A k tejto šťastnej budúcnosti je treba dať obete, sebazaprieť sa, pochopiť že mnoho z toho, čo si prajeme nie je nám na úžitok a že nás Boh pozná lepšie ako my sami. O tom by hádam vedel každý hovoriť aj taký ateista si prizná „ach nevedel som vtedy čo chcem“.

Prišla nemčina. Dosť ťažký jazyk poviem vám. Mal som ju 13 rokov a napriek tomu som ju veľmi nepochopil. Bál som sa akú tému dostanem. Tie odborné výrazy a rôzne gramatické skloňovanie. Pred učebňou bola tabuľa a na nej všetko o športe. Hovorím si, to sa mi zíde na zopakovanie odborných slov. Ako som ju dočítal vošiel som dovnútra.

Určite uhádnete akú tému som dostal. Šport a druhy športu. Okamžite som vysypal všetko čo som si práve pred tým prečítal a tak som mal za 2. Profesorka z inej školy ako dohľad uznala, že to nebolo až tak dokonalé, čo jej dávam za pravdu.

Premýšľal som celý ten deň s mojim bratom, aké je to celé akési prepojené, čítam o športe a zrazu šport … Vnímali sme, že Boh nad nami bdie. Prišla slovenčina. Nevedeli sme čo bude s nami, pretože pár najlepších tém už vybrali a tak sa okruh zužoval na nepríjemné tematiky, ktoré sme sa až tak neučili pre to kvantum učiva.

Učili sme sa, vôkol nás mnohí ďalší s otvorenými zošitmi. Tri zošity naraz prelistovávali ako aj my a snažili sa v hlave udržať čo najviac. Dúfal som, že si vytiahnem klasicizmus, ovládal som ho spamäti a brat túžil vytiahnuť priamku, históriu a roky a podobné veci, o ktorej téme však učiteľka neustále opakovala: „Nemyslite si, že vám padne priamka, už pár rokov ju nikto nevytiahol.“ Vtedy mi vždy brat hovorieval „ja si ju vytiahnem“ so šibalským úsmevom.

Práve vyšla spolužiačka a zahlásila, že jedna z obľúbených tém už nie je keďže ju vytiahla. „Super, ostane nám to najhoršie“ pomyslel som si. V tom sa mi v myšlienke objavil verš:

Lebo ameň vám hovorím, keby ste mali vieru jako horčičné zrno, poviete tomuto vrchu: Prejdi odtiaľto tam hen! a prejde, a nič vám nebude nemožným. Mt 17:20

Ameň vám hovorím, že keby ste mali vieru a nepochybovali by ste, nie len to s tým fíkom vykonáte, ale aj keby ste povedali tomuto vrchu: Zdvihni sa a hoď sa do mora! stane sa, a všetko, za čokoľvek by ste veriac prosili na modlitbe, dostanete.Mt 21:21-22

Akosi mi v tú chvíľu bolo úplne jedno kde sa nachádzam a aký významný je tento deň. Začínal som chápať, že toto celé sa nedeje kvôli maturite, aby mne bolo lepšie, aby som to zvládol, aby sa mi darilo. Ale aby sa Boh oslávil a aby som poznal na vlastnej koži, že smiem Bohu dôverovať. Vnímal som, že všetko, celý náš život je o dôvere v Boha. Ako dieťa sme sa chytili rodičovskej ruky keď sme potrebovali pomôcť, no nie len vtedy, ale hlavne z myšlienky a dôvery v neho, že je našim Otcom, našim rodičom, že nás che neustále viesť.

Až sa mi hrnuli slzy do očí, keď mi dal Boh prezrieť, že tento život vôbec nie je o maturite a iných veciach. Tento život je o poznaní Božieho charakteru, tak ako nám charakter Otca zjavil Ježiš, tak my máme zjavovať charakter Ježišov. Napadli ma slová Ježiša v Getsemanskej záhrade:

A to je ten večný život, aby znali teba, toho jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. Ja som ťa oslávil na zemi; dielo som dokonal, ktoré si mi dal, aby som vykonal … Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli, a dal si ich mne, a zachovali tvoje slovo. A teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba; lebo slová, ktoré si mi dal, dal som im, a oni prijali a poznali vpravde, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal. Jn 17:3-8

Čo v nich cítiť? Dôveru. Neochvejnú, plnú odovzdanosti, napriek ťažkostiam a úskaliam života. Dôveru, že ak On chce, vykoná pre nás to najlepšie, že sami tomu nebudeme vedieť uveriť, že aj keď niekedy nechápeme, prečo je tomu tak a tak, môžeme sa na Neho spoľahnúť. Lebo kto miluje, robí všetko pre to, aby sme boli šťastní, naplnení ako každý rodič milujúci svoje deti.

Otočil som sa na brata a povedal mu: „Počúvaj, dôverujeme Bohu?“. On mi odpovedal: „Samozrejme že veríme, že sa postará,“ a učil sa ďalej. Hovoril som mu, že tomu nerozumieme, že to nerobíme správne. O čom je to dôverovať, keď Bohu povieme, viem že sa postaráš, že ťa prosíme o vytiahnutie týchto tém, no napriek tomu sa učíme tie ďalšie? Je to ako povedať rodičovi „viem že ma chytíš za ruku ale pre istotu si vezmem horolezeckú výstroj.“ Je toto viera?

Na to jej riekol Ježiš: Či som ti nepovedal, že ak budeš veriť, uvidíš slávu Božiu? Jn 11:40

Bez dôvery v Neho nie je môžné sa Bohu ľúbiť. Nemôžeme sa držať jednou rukou lana a druhým jeho ruky a hovoriť mu do očí „áno Bože verím ti.“ Pozrel som na svojho brata, ktorý ma pochopil a povedal som mu: „Ak bol kedy čas veriť Bohu, tak je to práve teraz. Práve teraz keď môžeme o všetko prísť, keď ide o našu budúcnosť. Ale tú ma v rukách Boh. Práve teraz je čas ukázať Bohu, že mu veríme.“

Otvoril som zošit a povedal mu: „Verím, že si vytiahnem klasicizmus. A ty, čo si vytiahneš?“ Pozrel na mňa a s vierou v srdci zatvoril zošit a povedal: „Priamku, vytiahnem si priamku.“ Prečítali sme si posledný krát tieto učivá a nič iné okrem toho. Nesmierne nás ťahalo prečítať si aj iné, veď „čo ak!“.

Na to som pozrel na brata a povedal: „Keď si to dočítaš, zatvor zošit a odhoď ho od seba.“ Urobil tak a ja rovnako. Tie pohľady ľudí vôkol si budem navždy pamätať. Zošuchli sme zošity po podlahe od seba na pár metrov na znak, že Boh sa postará. Rozhodli sme sa dôverovať. Ostávalo 15 minút a my sme sedeli pokojne s Jeho pokojom v srdci. Nikomu to nešlo do hlavy, využívali každú možnú sekundu na zopakovanie, ale my sme sedeli so založenými rukami a usmievali sa so zošitmi na podlahe akoby to bol kus nepotrebného papiera.

Len na Boha, mlčiac, očakáva moja duša; od neho je moje spasenie. Len on je mojou skalou a mojím spasením, mojím vysokým hradom, nepohnem sa veľmi. Ž 62:2-3

Tí, ktorí sa nadejú na Hospodina, sú jako vrch Sion, ktorý sa nepohne, ale trvá na veky. Ž 125:1

Nastal čas. Čas dôverovať. Vošiel som ako prvý, vytiahol si číslo a posadil sa. Profesorka priniesla papier s nadpisom „Klasicizmus“. Usmial som sa so slzami v očiach, čo si asi profesorka vyložila opačne a spýtala sa šepotom „viete?“ a ja na to „áno, viem, viem“.

Po skúške vošiel brat, pozreli sme na seba a ja som sa vonku modlil a ďakoval Bohu, že sa tak dal poznať. Otvorili sa dvere a brat prišiel ku mne s úsmevom a povedal: „Priamku … vytiahol som si priamku.“

Viete, ak by malo ísť o náhodu, pochopil by som mooožno, že som si vytiahol náhodne. Ale aj môj brat? Dvojitá náhoda? Ja ale v náhody neverím, iba v mocné pôsobenie Božej ruky v živote každého kto sa mu odovzdá s dôverou.

Svojim životom sme dôkazom bytia živého Boha v našom srdci, príkladom pre svet ako hovorí Pavel kresťanom v Korinte:

Naším listom ste vy, napísaným v našich srdciach, ktorý znajú a čítajú všetci ľudia, a vidieť zjavne na vás, že ste listom Kristovým, nami prislúženým, napísaným nie černidlom, ale Duchom živého Boha, nie na kamenných doskách, ale na doskách srdca mäsitých. A takú dôveru máme skrze Krista k Bohu. 2 Kor 3:2-4

Preto nezabúdaj človeče, nech už si ktokoľvek, ako vraví Boh:

Neboj sa, lebo ja som s tebou; neobzeraj sa v strachu, lebo ja som tvoj Bôh! Posilním ťa aj ti pomôžem a podopriem ťa pravicou svojej spravedlivosti. Iz 41:10