Chránené heslom: Apokryfy – nepravé spisy

Apokryfy – Tajomné spisy na rozhraní viery a histórie

Apokryf označuje nepravý, podvrhnutý či falšovaný spis, ktorý nesie alegorický alebo parodický výklad známeho motívu, vychádzajúci z pohľadu autora. Apokryfy sú zároveň spismi, ktoré prvotná cirkev nezaradila do Starého zákona (SZ) ani Nového zákona (NZ).

Starý zákon vznikal postupne z rôznych náboženských a bohoslužobných prikázaní, pričom dôležitú úlohu zohrávali liturgické texty čítané pri bohoslužbách. Po babylonskom zajatí (586 – 538 pred Kristom) zhromaždili kňazi všetky písomné i ústne tradície, aby ich premenili na písaný SZ. Výsledkom boli tri časti SZ, pričom rozhodnutie, ktoré knihy budú súčasťou starozákonného kánonu, podliehalo dlhodobému vývoju bohoslužobného poriadku. Talmud vymedzil 24 posvätných kníh, ktoré dnes zodpovedajú počtu 39 starozákonných kníh. Apokryfné knihy však medzi nimi chýbali.

Už v 2. storočí pred Kristom existovali knihy považované za normu viery a života Izraelcov. Napriek tomu tretia časť SZ – Spisy – bola uzavretá až na synode v Jamnii, niekoľko desaťročí po vzniku kresťanskej cirkvi.

Rabínska literatúra poukazuje na spory o päť kníh SZ a na fakt, že mnohé rukopisy Septuaginty (grécky preklad SZ) zaradzovali apokryfné knihy medzi kanonické. Objavy z Kumránu navyše dokazujú, že tamojšie spoločenstvo malo v úcte apokalyptické pseudoepigrafy, ktoré mohli považovať za kanonické. Esénci ich zrejme považovali za posvätné, čím sa zvýrazňuje dôležitosť tejto literatúry v židovskej tradícii.

Tieto fakty ukazujú, že spory o zaradení kníh do kánonu sa riešili postupne, pričom problematické knihy boli nakoniec vyradené zo zoznamu kanonických spisov. Tento proces odhaľuje komplexnosť vývoja biblických textov a rozmanitosť pohľadov na to, čo je posvätné.

Kontroverzie, vývoj a náboženské spory

Alexandrijský kánon podľa filozofa Filóna súhlasil s palestínskym kánonom a zahrňoval tri hlavné časti: Tóru, Prorokov a Spisy, pričom apokryfy v jeho výklade vôbec nespomína. Na druhej strane, kresťania usporiadali septuagintné rukopisy prorokov a spisov v rozpore so židovskou tradíciou, pričom do tohto výtvoru pridali aj apokryfy.

V Kumráne sa apokalyptické spisy, často pseudonymné, považovali za dodatok k štandardnému židovskému kánonu, nie za jeho súčasť. Objavy z Kumránu odhalili, že essejci prijímali za kanonické niektoré spisy už pred ich súperením s hlavným prúdom judaismu.

Prví cirkevní otcovia, ako Melito, Origénes, Epifanos či Jeroným, rozlišovali medzi širším a užším kánonom. Širší zahŕňal knihy z obdobia pred Kristom, ktoré boli obľúbené a často čítané, vrátane apokryfov. Užší sa však obmedzoval na knihy židovskej Biblie, ktoré boli po dôkladnom zvážení označené za inšpirované.