Ohrozená sloboda svedomia – II.časť

Zákony sahajúce a znásiľňujúce slobodu svedomia, o ktorých sa už dnes hovorí a ktoré budú vynucované čoskoro politickou mocou USA v spojení s pápežskou autoritou. Pozrite sa spolu s nami na nadchádzajúce udalosti a otvorte oči – proroctvá sa napĺňajú priamo pred našim nosom. Ostaneme k týmto predpovediam, výzvam, chladní alebo budeme pevne stáť na strane Boha, kde pevným základom našej viery bude a má byť Biblia – Sola Scriptura?

Slovenská verzia priamky je vypracovaná autorom stránky na základe kníh od Ellen White a Biblie, doplnená o preklady z anglickej verzie. Odporúčam pre plne pochopenie zadovážiť si alebo stiahnuť knihu Maranatha – Ellen White.

Blížiaci sa zápas

Ak chceme pochopiť, aké prostriedky sa použijú v blížiacom sa zápase, stačí nazrieť do cirkevných dejín, keď Rímu šlo o dosiahnutie rovnakého cieľa. Súčasne sa dozvieme, ako môžu v budúcnosti dve hlavné krídla kresťanstva – katolíci a protestanti – naložiť s tými, čo odmietajú prijať ich názory. Stačí si všimnúť, ako postupoval Rím proti tým, čo obhajovali pravý deň odpočinku, Božiu sobotu.

Pôvodne pohanský sviatok (nedeľa) sa dostala až na čestné miesto v kresťanskom svete pomocou cirkevných dekrétov, všeobecných koncilov a cirkevných ustanovení za výdatnej podpory štátnej moci. Prvým verejným výnosom vynucujúcim zachovávanie nedele bol zákon cisára Konštantína z roku 321 po Kr. (Pozri Dodatok č. 5). Podľa tohto nariadenia mali obyvatelia miest odpočívať v „ctihodný deň slnka“, pričom vidiečania smeli v tento deň konať neodkladné poľnohospodárske práce. Hoci šlo vlastne o pohanský sviatok, cisár ho nariadil zachovávať po tom, čo formálne prijal kresťanstvo.

Ukázalo sa však, že cisársky rozkaz nestačil nahradiť Božiu autoritu, rozhodol sa zasiahnuť biskup Eusebius, ktorému šlo o priazeň kniežat i náklonnosť samého Konštantína. Podľa neho Kristus preložil deň odpočinku zo soboty na nedeľu, hoci neuviedol ani jediný text Písma ako dôkaz svojho tvrdenia. Nechtiac však potvrdil nezmysel svojho učenia, keď prezradil, kto je vlastne pôvodcom zmeny. Vyhlásil:

„Všetko, čo sa malo konať v sobotu, preniesli sme na deň Pánov“ (Robert Cox, Sabbath Laws and Sabbath Duties, str. 538).

Dôvody na zavedenie nedele ako dňa odpočinku boli síce nezmyselné, predsa však posmelili ľudí pošliapavať Božiu sobotu. Tí, ktorým šlo o priazeň sveta, prijali tento obľúbený ľudový sviatok.

Čím viac sa cirkevný mocenský systém upevňoval, tým viac sa stupňovalo presadzovanie nedele. Nejaký čas ešte mohli ľudia pracovať na poli a nechodiť v nedeľu do kostola. Za siedmy deň aj ďalej pokladali sobotu. Zmena sa však presadzovala pomaly a isto. Tí, čo zastávali cirkevné úrady, nesmeli v nedeľu viesť súkromné súdne spory. O niečo neskôr cirkev zakázala všetkým veriacim bez ohľadu na stav akúkoľvek prácu v nedeľu.

Od príslušníkov slobodného stavu sa mali za prestúpenie tohto zákazu vyžadovať peňažité pokuty a poddaných bolo dovolené trestať údermi palicou. Neskôr mali byť bohatí trestaní prepadnutím polovice majetku, ba v prípade ďalšej neochoty podriadiť sa, mali sa stať otrokmi. Príslušníci nižších tried mali byť navždy zotročení.

Ďalšou zbraňou boli chýry o zázrakoch. O istom roľníkovi sa napríklad hovorilo, že keď si chcel v nedeľu zorať pole a pri čistení pluhu sa mu kus železa zapichol do ruky, tak ho musel dva roky nosiť zapichnutý „za veľkých bolestí a na veľkú hanbu“ (Francia West, Historical and Practical Discourse on the Lord’s Day, str. 174).

Neskôr vydal pápež nariadenie, podľa ktorého mal každý kňaz vo svojej farnosti napomínať priestupníkov príkazu o zachovávaní nedele a nabádať ich, aby v nedeľu chodili do kostola a modlili sa, v opačnom prípade ich spolu s ostatnými stihne nejaká pohroma. Pri istom cirkevnom koncile bol použitý dôkaz, ktorý sa odvtedy často opakoval – a to aj u protestantov – že nedeľa je pravým dňom odpočinku, lebo kohosi, kto v tento deň pracoval, zasiahol blesk. Preláti tvrdili:

„Je zrejmé, že nezachovávanie tohto dňa podnecuje veľkú Božiu neľúbosť.“

Potom vyšla výzva, aby kňazi, kazatelia, králi, kniežatá a všetci verní poddaní …

„vynaložili všetko úsilie, aby sa tento deň zachovával v plnej úcte a aby bol na chválu kresťanstva v budúcnosti čo najzbožnejšie svätený“ (Thomas Morer, Discourse in Six Dialogues on the Name, Notion and Observation of the Lord’s Day, str. 271).

Zjavne slabý účinok rozhodnutí koncilov sa cirkev rozhodla posilniť výzvou k svetským úradom, aby ich nariadenie zastrašilo ľudí a pripomenulo im, že v nedeľu nesmú pracovať. V dôsledku toho synoda v Ríme dôrazne a slávnostne potvrdila všetky predošlé rozhodnutia. Zaradila ich do cirkevného zákona a svetské úrady vynucovali ich plnenie v celom kresťanskom svete. (Pozri Heylyn, History of the Sabbath, 2. diel, kap. 5, odd. 7.)

Nedostatok biblických dôkazov o svätení nedele však vyvolával určité rozpaky. Veriaci pochybovali, či ich učiteľov niečo oprávňuje zanedbávať jasný Boží výrok:

„Siedmy deň je však sobota Hospodina, tvojho Boha“ (2. Mojžišova 20,10)

a presadzovať uctievanie dňa slnka. Nedostatočnú oporu v Písme bolo treba nahradiť niečím iným. Istý horlivý zástanca nedele navštívil koncom 12. storočia cirkevné obce v Anglicku, kde narazil na odpor verných svedkov pravdy. Jeho úsilie bolo márne, a preto krajinu na čas opustil, aby hľadal spôsob, ako presadiť svoje názory. Keď potom získal, čo potreboval, vrátil sa a jeho ďalšie pôsobenie bolo oveľa úspešnejšie.

Falšošné spisy a zázraky

Doniesol so sebou zvitok Písma, ktorý údajne pochádzal priamo od Boha a obsahoval potrebný príkaz o zachovávaní nedele spolu s vyhrážkami a tieto mali zastrašiť neposlušných. O tomto vzácnom doklade, ktorý bol podlým podvrhom, sa tvrdilo, že spadol z neba a našli ho v Jeruzaleme na oltári v kostole sv. Šimona na Golgote. Tento podvrh však vznikol v pápežskom paláci. Kňazská moc v každej dobe pokladala podvrhy a podvody, ktoré mali posilniť jej moc a autoritu za legitímne.

Vo zvitku bol zákaz akejkoľvek práce od troch hodín v sobotu odpoludnia do východu slnka v pondelok. Hovorilo sa, že pravosť tohto spisu potvrdil rad zázrakov. Tých, čo napriek zákazu v uvedenom čase pracovali, údajne stihla porážka. Mlynár, ktorý chcel mlieť obilie, videl, že namiesto múky vyteká prúd krvi a mlynské koleso sa zastavilo napriek tomu, že voda naň tiekla silným prúdom. Žena, ktorá dala do pece cesto, ho po nejakom čase vybrala surové napriek tomu, že pec bola vykúrená.

Iná žena si pripravila cesto na pečenie, ale v sobotu o tretej hodine sa rozhodla, že ho nechá stáť až do pondelka. Nasledujúceho dňa však zistila, že pod vplyvom Božej moci sa cesto zmenilo na upečené chleby. Istý muž, ktorý si v sobotu po tretej hodine upiekol chlieb, na druhý deň zistil, že po rozkrojení z neho vyteká krv. Takýmito výmyslami a poverami sa zástancovia nedele pokúšali zdôvodniť jej svätosť. (Pozri Roger de Hoveden, Annals, zv. 2, str. 528-230).

V Škótsku a v Anglicku získala cirkev väčší rešpekt pri presadzovaní nedele tým, že pridala k nej určitú časť starobylej soboty. Čas, keď sa mala nedeľa svätiť, sa však líšil. Škótsky kráľ vydal príkaz, že „za svätú sa má považovať sobota od 12.00 hod. na poludnie“ a že od tejto chvíle sa až do pondelkového rána nikto nesmie zaoberať svetskými záležitosťami (Morer, cit. dielo, str. 290,291).

Napriek usilovným snahám cirkvi presadiť svätenie nedele sami jej predstavitelia verejne uznali, že sobotu ustanovila Božia autorita a nedeľa je len ľudským ustanovením, ktoré má nahradiť pravý deň odpočinku. V 16. storočí pápežská rada vyhlásila:

„Nech všetci kresťania pamätajú na to, že siedmy deň posvätil Boh a uznávajú ho a zachovávajú nielen Židia, ale všetci ostatní, čo uctievajú Boha, aj keď sme my, kresťania, zmenili ich sobotu na Deň Pánov“ (Morer, cit. dielo, str. 281,282).

Tí, čo zmenili Boží zákon, vedeli dobre, čo robia. Odvážne sa vyvýšili nad Boha.

Názorným príkladom postoja Ríma voči tým, čo s ním nesúhlasili, je dlhotrvajúce krvavé prenasledovanie valdenských kresťanov, medzi ktorými boli aj svätitelia soboty. Niektorí ďalší ľudia boli pre svoju vernosť štvrtému z Božích prikázaní podobne postihnutí. Z tohto hľadiska sú významné dejiny cirkvi v Etiópii. V temnom stredoveku totiž svet zabudol na kresťanov v Strednej Afrike, ktorí po stáročia mohli slobodne vyznávať svoju vieru.

Rím sa o nich konečne dozvedel a etiópskeho cisára nútil uznať pápeža za Kristovho nástupcu. Potom nasledovali zo strany cisára ďalšie ústupky. Nakoniec vydal výnos, ktorým sa zakazovalo zachovávanie soboty pod hrozbou tých najprísnejších trestov. (Pozri Michael Geddes, Church History of Ethiopia, str. 311,312).

Pápežská tyrania sa však postupne stala takým neznesiteľným bremenom, že Etiópčania sa rozhodli zbaviť sa ho. Po krutej vojne boli katolíci nútení svoje pozície opustiť a nastal čas obnovy starej viery. Etiópska cirkev sa potom tešila predošlej slobode a nikdy nezabudla na poučenie z obdobia fanatizmu, podvodov a despotickej vlády Ríma. Tešila sa, že žije v odľahlej zemi a ostatní kresťania o nej nevedia.

Cirkevné zbory v Afrike zachovávali sobotu tak, ako ju zachovávala katolícka cirkev pred svojím odpadnutím. Členovia etiópskej cirkvi zachovávali siedmy deň podľa Božieho prikázania, ale podľa cirkevného zvyku sa zdržali práce aj v nedeľu. Keď bol Rím na vrchole svojej moci, začal pošliapavať Božiu sobotu, aby vyvýšil svoj vlastný deň odpočinku. Cirkevné zbory v Afrike, ktoré boli tisícročia odlúčené od ostatného kresťanského sveta, nemali na tomto odpadnutí nijaký podiel.

Nepriateľský postoj Ríma

Pod nadvládou Ríma boli síce nútení upustiť od svätenia pravého dňa odpočinku, soboty, a zachovávať nedeľu. Len čo však znova získali nezávislosť, poslušne sa vrátili k štvrtému prikázaniu (pozri Dodatok č. 37).

Z dejinných záznamov vieme, aký nepriateľský bol postoj Ríma voči pravej sobote a jej obhajcom. Vieme dobre aj to, aké prostriedky Rím používal, aby presadil svätenie nedele, ktorú sám zaviedol. Na základe Božieho slova sa smieme domnievať, že podobná situácia sa môže zopakovať, len čo sa katolíci a protestanti spoločne vynasnažia presadiť nedeľu.

Proroctvo z 13. kapitoly Zjavenia hovorí, že moc, znázornená šelmou, ktorá mala dva barančie rohy, prinúti „zem a jej obyvateľov“, aby sa klaňali mocenskému systému – ktorý je v proroctve znázornený šelmou podobnou leopardovi. Šelma s dvoma rohmi tiež nahovára „obyvateľov zeme, aby zhotovili obraz šelme“. Okrem toho prinúti, aby všetci, „malí i veľkí, bohatí i chudobní, slobodní i otroci“ prijali znamenie šelmy (Zjavenie Jána 13,11-16).

Ako sme už uviedli, moc, ktorú v proroctve predstavuje šelma s rohmi baránka, sú Spojené štáty. Proroctvo sa vyplní, keď tieto štáty budú mocensky vynucovať zachovávanie nedele, ktorú Rím pokladá za zvláštne znamenie svojej zvrchovanosti. Spojené štáty nebudú podporovať pápežskú moc samy. Vplyv Ríma v krajinách, ktoré v minulosti uznali jeho nadvládu, ešte vôbec nepominul. V proroctve je predpoveď o obnove takejto moci:

„Jednu zo svojich hláv mala akoby dobitú na smrť, ale jej smrteľná rana sa zahojila. Celá zem sa s obdivom obzerala za šelmou“ Zjavenie Jána 13,3. Smrteľná rana je náznakom úpadku pápežstva v roku 1798. Po tejto udalosti sa podľa proroka „jej smrteľná rana zahojila. Celá zem sa s obdivom obzerala za šelmou“.

Apoštol Pavol výslovne uvádza, že „človek neprávosti“ bude pôsobiť až do Kristovho druhého príchodu (2. Tesaloničanom 2,3-8).

Až do konca času bude konať svoje podvodné dielo. Ján o tejto moci hovorí:

„Budú sa jej klaňať všetci obyvatelia zeme, ktorých mená nie sú od začiatku sveta zapísané v knihe života“ Zjavenie Jána 13,8.

Podobne ako v Starom, tak aj v Novom svete bude tento cirkevnomocenský systém poctený tým, že ľudia budú uctievať nedeľu, teda ustanovenie, ktoré sa bezvýhradne opiera len o cirkevnú autoritu.

Od polovice 19. storočia svedčia o tom v Spojených štátoch tí, čo študujú proroctvá Písma. Udalosti potvrdzujú, že sa naplnenie tejto predpovede rýchlo blíži. Protestanti vravia o tom, že svätiť nedeľu je Božia vôľa, hoci preto nemajú nijaký biblický dôkaz práve tak, ako kedysi predstavitelia katolíckej cirkvi, ktorí náhradu Božieho prikázania obhajovali vymyslenými zázrakmi.

Netreba pochybovať, že budeme počuť o výstrahách či Božích trestoch, ktoré hrozia tým, čo ustanovenie nedele neuznávajú. Do istej miery sa to už aj deje. Hnutie presadzujúce zachovávanie nedele získava podporu.

Udivuje len rýchlosť a obratnosť rímskej cirkvi, ktorá pozorne odhaduje, čo bude nasledovať. Pokojne vyčkáva na svoju príležitosť. Sleduje, ako protestanti prijatím nebiblického dňa odpočinku uznávajú jej autoritu a chystajú sa vynucovať zachovávanie nedele rovnakými prostriedkami, aké kedysi používala rímska cirkev. Tí, čo odmietajú svetlo pravdy, budú hľadať pomoc v neomylnom systéme, aby im pomohol presadiť ustanovenie, ktoré kedysi vydal.

Netreba dlho hádať, ako ochotne príde tento mocenský systém protestantom v tomto ohľade na pomoc. Veď kto sa v dejinách vedel s neposlušnými ráznejšie porátať?

Rímskokatolícka cirkev so všetkými pobočkami po celom svete tvorí obrovskú organizáciu pod vládnou mocou pápežského stolca. Cirkev slúži svojej vrchnosti. Milióny príslušníkov tejto cirkvi vo všetkých krajinách sveta je vedených k tomu, aby cítili záväznosť a prejavovali vernosť pápežovi. Nech sú akejkoľvek národnosti, v akomkoľvek štátnom zriadení, majú autoritu cirkvi pokladať za zvrchovanú. Aj keď prisahali vernosť štátu, sľub vernosti cirkvi prevyšuje túto prísahu a tento sľub ich zbavuje akýchkoľvek záväzkov, ktoré by odporovali jej záujmom.

Dejiny svedčia o pohotových a vytrvalých snahách cirkevných hodnostárov miešať sa do záležitostí národov. Kedykoľvek mala v tom úspech, vždy sledovala vlastné ciele bez ohľadu na záujem vlád alebo národov. V roku 1204 si pápež Inocent III. vynútil od aragónskeho kráľa Petra II. takúto prísahu:

„Ja, Peter, aragónsky kráľ, vyznávam a sľubujem, že budem vždy verný a poslušný svojmu pánovi pápežovi Inocencovi, jeho katolíckym nasledovníkom a rímskej cirkvi, že svoje kráľovstvo zachovám verne v poslušnosti, budem brániť katolícku cirkev a trestať kacírsku zvrhlosť“ (John Dowling, The History o Romanism, zv. 5, kap. 6, odd. 55).

To zodpovedá tvrdeniu o moci rímskeho veľkňaza, že „mu podľa zákona prislúcha zosadzovať cisárov“ a že „môže poddaných zbaviť vernosti ich vládcom“ (Mosheim, Ecclesiastical History, zv. 3, 11. stor., odd. 2, kap. 2, pozn. 17).

Nesmieme pritom zabúdať, ako sebavedome Rím tvrdí, že sa nemení. Zásady Gregora VII. a Inocenta III. zostávajú dosiaľ zásadami katolíckej cirkvi. Keby táto cirkev mala dnes moc, presadila by tieto zásady rovnako rázne ako v minulých storočiach. Protestanti si neuvedomujú, čo robia, keď pri presadzovaní nedeľného odpočinku chcú prijať pomoc Ríma.

Zatiaľ čo protestanti chcú uskutočniť svoj zámer, Rím sa snaží obnoviť svoje mocenské postavenie a získať stratenú zvrchovanosť. Keď raz Spojené štáty prijmú zásadu, že cirkev môže použiť alebo ovládnuť štátnu moc, potom štátne zákony môžu vynucovať zachovávanie náboženských sviatkov, stručne povedané, že cirkev a štát majú vládnuť nad svedomím, vtedy bude v tejto krajine zabezpečené víťazstvo Ríma.

Božie slovo upozorňuje na blížiace sa nebezpečenstvo. Ak protestanti toto varovanie neprijmú, budú musieť spoznať skutočné zámery Ríma. Potom už bude príliš neskoro vymaniť sa z jeho područia. Jeho učenie ovplyvňuje zákonodarné zbory, jednotlivé cirkvi, ako aj myslenie ľudí. Pribúdajú veľkolepé, mohutné budovy, v ktorých sa môže znova pripravovať prenasledovanie Božieho ľudu.

Mocenský vplyv pápežstva sa rozmáha

Cirkev nenápadne zbiera sily, aby vo vhodnej chvíli dosiahla svoj cieľ. Snaží sa získať výhodné postavenie, čo vlastne už aj dosiahla. Zdá sa, že čoskoro uvidíme a pocítime, kam Rím mieri. Kto zostane verný Božiemu slovu a bude podľa neho žiť, stane sa terčom útokov, potupenia a prenasledovania.

Len dôkladné modlitebné skúmanie Písma môže protestantom ukázať skutočnú povahu pápežského systému v pravom svetle tak, že ho odmietnu. Mnohí z nich sa však pokladajú za dostatočne múdrych a necítia potrebu pokorne prosiť Boha, aby im dal poznať pravdu. Napriek svojmu vzdelaniu nepoznajú Písmo ani Božiu moc. Potrebujú niečo na upokojenie svojho svedomia, a preto vyhľadávajú to, čo je najmenej duchovné a čo najmenej pokoruje.

Najradšej by zabudli na Boha takým spôsobom, aby to vyzeralo, že naňho myslia. Odpadnuté kresťanstvo sa im zdá v tomto ohľade najlepšie. Vyhovuje dvom triedam ľudí, teda vlastne takmer celému svetu: predovšetkým tým, čo chcú byť spasení pre vlastné zásluhy, potom tým, čo chcú byť spasení aj so svojimi hriechmi. V tom spočíva celé tajomstvo moci najpopulárnejšej cirkvi.

Ozrejmilo sa, že doba duchovného temna bola výhodná pre mocenský systém cirkvi. Ukáže sa však, že aj obdobie veľkého intelektuálneho rozmachu a poznania je preň priaznivé. Zatiaľ čo ľudia v minulosti Božie slovo nemali a z neznalosti pravdy boli zaslepení, mnohí z nich, sotva si to stačili uvedomiť, ocitli sa v pripravenom osídle. V dnešnej dobe mnohým zaslepil oči lesk ľudských vynálezov s nesprávnym názvom „vedeckých“.

Mnohých strhla táto vidina do satanových nástrah, akoby mali zaviazané oči. Podľa Božej vôle mal rozum slúžiť ľuďom ako dar Stvoriteľa, v službe pravdy a spravodlivosti. Tam však, kde pýcha a ctibažnosť stavia ľudské názory nad Božie slovo, neposvätený rozum môže narobiť viac škody než nevedomosť. Súčasná veda, ktorá v nejednom ohľade podkopáva vieru v Božie slovo, účinne podporuje prijatie obľúbených foriem cirkevného systému podobne, ako keď v stredoveku napomáhali jeho rozmach tí, čo nemali takmer nijaký prístup k vedomostiam.

Protestanti v Spojených štátoch idú teraz po stopách katolíkov v tom, že sa snažia získať pre cirkevné inštitúcie podporu štátu. Tým katolicizmu otvárajú cestu, aby v protestantskej Amerike mohol získať moc, ktorú v Európe stratil. Ešte závažnejšie je však to, že toto hnutie má za cieľ presadiť všeobecné zachovávanie nedeľného odpočinku. Tu ide o niečo, čo pochádza z rímskej tradície, pretože Rím označil nedeľu za symbol svojej autority.

Do protestantských cirkví preniká teda duch pápežstva – duch prispôsobovania sa svetským zvykom, uctievanie ľudských tradícií namiesto Božích prikázaní – a tento duch smeruje k tomu, aby bol vyvýšený nepravý deň odpočinku, ako to kedysi robila rímska cirkev.

A všetkému sa priblížil koniec. 1 Pt 4:7