Chránené heslom: Celibát vs Manželstvo

Uvedomujem si, že otvorením tejto témy, dvihnem mnohým hladinu adrenalínu, dúfam však, že to bude tá prvá a posledná nepríjemnosť v súvislosti s ich zdravotným stavom pri čítaní nasledovných riadkov. Opäť pripomínam, že mojím cieľom nie je znevažovanie viery či vnášanie rozkolu medzi jednotlivé denominácie, ale úprimný pohľad na otázky v duchu Písiem, i na tie, o ktorých sa v rámci tolerancie mlčí, ale ktoré sú, tak ako všetko v Písme, veľmi dôležité pre život kresťana, život spoločenstiev. Poznanie Božej vôle ide ruka v ruke s jej dodržiavaním a tým i napĺňaním, čo by malo byť jedným z cieľov veriacich.

 Trocha z histórie

V mimobiblickej literatúre sa zakazovanie ženby objavuje už pri kráľovnej Semiramis v Babylone. Táto postava sa postavila do úlohy čarodejnice, čo potvrdzujú historické fakty o Babylone, ktorý bol semeništom modlárstva, okultizmu a špiritizmu. Kňazi, ktorí vtedy slúžili iným bohom, najmä bohu slnka, nesmeli byť ženatí. Bol to však len zástierka „svätosti“, za ktorou sa skrývali cudzoložstvo, smilstvo, homosexualita, lesbizmus, pedofília a sodomizmus.

Celibátom boli kňazi oddelení od ľudu a považovaní za svätých. Okrem nich žili v babylónskych chrámoch tiež „rádové sestry“, „vestálky“ – nevesty boha slnka. V skutočnosti to boli rádové prostitútky, ktoré rodili deti na ich následné obetovanie bohu slnka, ktoré prebiehalo tak, že novorodencom vyrezávali za živa ešte bijúce srdce.

V cirkvi bol tento podnes kontroverzný sľub zavedený už v 4. storočí a často bol porušovaný aj samotnými najvyššími predstaviteľmi. Počas prvých 1.200 rokov existencie cirkevnej inštitúcie bolo 39 pápežov ženatých, z ktorých trinásti boli deťmi pápežov alebo iných duchovných. V Španielsku ho elvírska synoda vyhlásila už v roku 300 za zákon cirkevného práva a odtiaľ sa šíril do Európy. Papež Siricius (384–399) vyhlásil, že celibát nie je len výplodom nariadení cirkevnej hierarchie, ale vyplýva zo samotného Evanjelia.

Koncom 4. storočia celá rímska cirkev kládla veľký dôraz na dodržiavanie celibátu. Biskup rímskeho zboru Lev I. (440–461) vo svojej smernici 2a o manželstve nariadil, že manželská láska v prípade ženatých duchovných má byť zachovaná bez fyziologických prejavov. Sexuálna abstinencia sa však ťažko kontrolovala, čo spôsobovalo, že toto nariadenie strácalo na účinnosti.

Ďalším nepriamym dôkazom, že celibát bol častejšie porušovaný než dodržiavaný, boli opakované závery koncilov, ktoré sa pravidelne zaoberali jeho uvoľňovaním a znovu ho uzákoňovali vo svojich uzneseniach. Lev IX. (1049–1054) zvolal 11 synód, na ktorých prísne odsudzoval kňazov žijúcich so ženami.

Podobne Viktor II. (1055–1057) na synode vo Florencii odsúdil život kňazov v konkubináte, čo následne potvrdil i Alexander II. (1061–1073). Gregor VII. (1073–1085) bol v otázke celibátu oveľa radikálnejší. Krátko po nástupe na biskupský stolec zvolal tzv. pôstnu synodu (1074), kde nariadil, aby každý, kto chce byť vysvätený za kňaza, zložil sľub celibátu, a tým, ktorí žili v konkubináte, zakázal vysluhovať omšu a podávať sviatosti.

Ďalším významným opatrením bol Urban II. (1088–1099) na synode v Piacenze (1093), keď za prítomnosti vyše 4 tisíc kňazov okrem exkomunikácie protipapeža Klementa odsúdil konkubinát kňazov, čím potvrdil závery svojich predchodcov. Vyhlásil, že kňazi, ktorí neprijmú celibát, budú uväznení pre dobro svojich duší a manželiek, a konkubíny, spolu so svojimi deťmi, budú predané do otroctva, pričom ich majetok prepadne v prospech cirkevnej inštitúcie.

Na I. lateránskom koncile v marci 1123, za prítomnosti vyše 900 kňazov, účastníci potvrdili všetky predchádzajúce nariadenia týkajúce sa simónie a kňažského konkubinátu. Tento snem vyniesol 22 reformných kánonov. V roku 1139 sa v Ríme na II. lateránskom koncile zišlo vyše 1 000 kňazov. Z 30 disciplinárnych kánonov sa celibátu týka kánon VII., v ktorom sa zakazuje uzatvoriť manželstvo po vysvätení, a doterajšie existujúce manželstvá vyhlasuje za neplatné.

Na rozdiel od záverov synody v Piacenze a Urbana II., kde sa manželky kňazov predávali do otroctva, v tomto prípade musia vstúpiť do kláštorov. Ohľadom majetku sa nezmenilo nič; ten stále prepadol v prospech cirkvi. Všetky tieto snahy, závery, tresty a ustanovenia dokazujú, že celibát je pre človeka neprirodzený, vyžaduje sa nariadením a podlieha prísnej kontrole, pričom nedodržiavanie tohto pravidla je sankcionované.

V roku 1530 na sneme v Augsburgu vydali veriaci, ktorí viac dôverovali Písmu než záverom koncilov, vyhlásenie, kde sa vyjadrili aj k otázke celibátu. Citujem z neho, a nech si každý vytvorí vlastný názor: