Pôvod zla – Lucifer a jeho pád

17/07/2023 MrCastiel

Otázka zla a jeho existencia

Mnohí ľudia sa pýtajú, ako vzniklo a prečo existuje zlo, keď existuje všemohúci, láskavý a múdry Boh. Tieto otázky sú často spojené so strašnými následkami zla ako utrpenie a smrť, ktoré vyvolávajú pocity neistoty a pochybností. Pre mnohých je ťažké pochopiť, ako môže Boh, ktorý je dokonalý, dopustiť existenciu zla vo svete. Tento pocit tajomstva si nie všetci vedia vysvetliť, čo vedie k tomu, že sa zameriavajú na to, čo nám Boh nezjavil, namiesto toho, aby sa sústredili na pravdy, ktoré sú v Božom slove jasne zjavené.

Existujú rôzne prístupy, ako sa vyrovnať s touto otázkou:

Pochybovanie a mudrovanie: Tí, ktorí sa podávajú pochybnostiam a nevyjasneným otázkam, často ospravedlňujú svoje odmietanie Božieho slova a jeho učenia. Títo ľudia sa zaoberajú najmä tým, čo nám nie je úplne zjavené, a preto nemajú jasnú odpoveď na problém zla.
Tradičné a nesprávne výklady: Na druhej strane existujú aj ľudia, ktorí sa snažia pochopiť problém zla, ale stále čelí pretrvávajúcim tradíciám alebo nesprávnym výkladom Biblie, ktoré znejasňujú skutočné pochopenie Boha a jeho spravodlivosti. Tieto mylné predstavy môžu zatieniť skutočné pochopenie toho, prečo zlo existuje a ako je tento problém súčasťou Božieho plánu.

Riešenie problému zla v Božej spravodlivosti a láske

Nie je možné úplne vysvetliť pôvod zla, aby sme jeho existenciu dokázali zdôvodniť. Avšak Písmo nám poskytuje dostatok informácií nielen o začiatku zla, ale aj o konečnom riešení tejto otázky, aby sme pochopili, že Boh vyrieši problém zla spravodlivo a láskavo. Kľúčovým bodom je, že Písmo jasne učí, že Boh nie je zodpovedný za vznik zla, a že vzbura v nebi nevznikla kvôli tomu, že by Boh svojvoľne odoprel milosť niekomu alebo že by urobil nejakú chybu pri spravovaní vesmíru. Zlo je vášňou, ktorá do sveta vtrhla ako nežiaduci a tajomný element, ktorý nemožno ospravedlniť. Pokus o ospravedlnenie zla znamená de facto jeho obhajobu. Keby sme zlo mohli ospravedlniť, prestalo by byť zlom. K tomu nám Písmo dáva jasnú definíciu:

„Hriech je prestúpenie zákona.“

Toto prestúpenie zákona je aktom nepriateľstva proti zákonu lásky, ktorý je základom Božej vlády a harmónie. Pred vznikom zla panoval vo vesmíre úplný pokoj a radosť. Všetko bolo v dokonalej harmónii s Božou vôľou. Láska k Bohu a nesebecká láska medzi stvorenými bytosťami tvorili centrum všetkého. Kristus, Boží Syn, ktorý bol jedno s Otcom, bol tou jednou bytosťou, ktorá poznala Božie plány a zámery vo vesmíre. Boh stvoril všetky nebeské bytosti prostredníctvom Syna (Kološanom 1,16).

„V ňom bolo stvorené všetko na nebi…, či tróny alebo panstvá, kniežatstvá alebo mocnosti“ Kološanom 1,16.

Celý nebeský svet uznával vládu Syna tak, ako uznával vládu Oca. Zákon lásky, ktorý je základom Božej vlády, bol tým, čo udržovalo všetky stvorené bytosti v dokonalej harmónii. Aby Boh vo svojich plánoch ďalej budoval Božiu vládu, dal všetkým stvoreným bytostiam slobodnú vôľu, ktorá im umožnila slobodne sa rozhodnúť, či mu budú slúžiť z lásky a úcty. Boh nikdy nechcel vynútenú vernosť, ale dobrovoľný služobník lásky, ktorý bude hodnotiť a uznávať Božiu povahu.

Jedna stvorená bytosť, ktorá mala slobodnú vôľu, sa rozhodla túto slobodu zneužiť. Hriech vznikol v bytosti, ktorú Boh najviac poctil hneď po Kristovi. Tento mocný a slávny tvor prevyšoval ostatných nebešťanov svojou veľkoleposťou. Pred svojím pádom bol známy ako Lucifer, prvý cherub. Bol svätý, bez hriechu a nepoškvrnený, až kým nezapustila korene pýcha, ktorá ho priviedla k pádu.

„Toto vraví Hospodin Pán: Bol si pečaťou dokonalosti, plný múdrosti a dokonalý v kráse. Bol si v Božej záhrade, v Edene, rozličnými drahokamami bol si pokrytý. Urobil si ťa jagavým cherubom, uzavierajúcim prístup, bol si na svätom Božom vrchu, v strede ohnivých kameňov si sa prechádzal. Bol si dokonalý vo svojich cestách odo dňa svojho stvorenia až dovtedy, čo sa zistila zvrátenosť pri tebe“ Ezechiel 28,12-15.

Lucifer sa mohol aj naďalej tešiť z Božej priazne. Zástupy anjelov by ho aj naďalej milovali a ctili, pričom jeho veľká múdrosť by slúžila na blaho iných a na oslavu jeho Tvorcu. Tento nádherný osud však prekazila pýcha, ktorá zapustila korene v jeho srdci. Prorok o ňom hovorí:

„Tvoje srdce spyšnelo pre tvoju krásu, skazil si svoju múdrosť kvôli lesku“ Ezechiel 28,17.

Lucifer začal pozvoľna podliehať túžbe po sebavyvýšení.

„Vo svojej mysli si sa pokladal za rovného Bohu.“ „Povedal si si v srdci: …hore nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón a posadím sa na vrchu zhromaždenia. Vystúpim na výšiny oblakov, podobný budem Najvyššiemu“ Ezechiel 28,6; Izaiáš 14,13.14.

Namiesto toho, aby Lucifer zveleboval Boha ako zvrchovaný objekt lásky a vernosti všetkých stvorených bytostí, túžil po tom, aby sa mu samému dostávalo služby a pocty. Toto knieža anjelov začalo závidieť úctu, ktorú večný Otec prejavil svojmu Synovi, Kristovi. Jeho túžba po moci, ktorá prislúchala jedine Božiemu Synovi, narušila dokonalú harmóniu neba.

Luciferova vzbura a Božie milosrdenstvo

Celé nebo bolo naplnené radosťou, mierom a oslávami Stvoriteľa. No uprostred tohto nebeského súladu začal zaznievať falošný tón. Sebavyvýšenie v Luciferovom srdci prinášalo nepokoj a vyvolávalo v nebešťanoch neblahé predtuchy. Nebeská rada spolu s Božím Synom sa snažila Lucifera presvedčiť. Pripomínali mu svätosť, spravodlivosť a nemennosť Božieho zákona, no ich varovania len posilnili jeho odpor.

Lucifer podľahol žiarlivosti na Božieho Syna. Začal sa vystatovať svojou vlastnou slávou a schopnosťami, pričom zabudol, že tieto dary pochádzali od Boha. Túžil po nadvláde, chcel sa vyrovnať samotnému Bohu. Hoci ho zástupy anjelov milovali a ctili, jeho pýcha ho priviedla k tomu, že odmietol svoj Tvorcovský poriadok. Nebešťania uznávali Krista ako knieža celého neba, pretože bol jedno s Otcom v sile a moci. Kristus mal účasť na všetkých Božích plánoch, no Lucifer nebol do ich hĺbok zasvätený. To viedlo k jeho pochybnostiam a otázkam, ktoré sa stali základom jeho pádu:

„Prečo má byť Boží Syn niečím viac? Prečo má vznešenejšie postavenie ako ja?“

Opustil svoje miesto v bezprostrednej blízkosti Boha a začal medzi anjelmi šíriť nespokojnosť. Pôsobil tajuplne a skryto, určitý čas tajil svoj skutočný zámer predstieranou úctou k Bohu, no pritom chcel vzbudiť nespokojnosť so zákonmi platnými medzi nebešťanmi, tvrdiac, že ide o ich zbytočné obmedzovanie. Vyhlasoval, že anjeli by sa mali riadiť svojou vlastnou vôľou, pretože sú prirodzene svätí.

Obviňovaním Boha, že je nespravodlivý, keď preukázal väčšiu česť Synovi, sa Lucifer snažil v nebešťanoch vzbudiť sebaľútosť. Tvrdil, že sa neusiluje získať väčšiu moc, česť či vznešenejšie postavenie, ale že chce získať slobodu pre všetkých obyvateľov neba, aby dospeli na vyššiu úroveň svojho bytia.

Boh vo svojom veľkom milosrdenstve dlho znášal Luciferovo správanie. Nezosadil ho z jeho vysokého postavenia okamžite, keď prvýkrát prejavil nespokojnosť, ba ani vtedy nie, keď Lucifer začal medzi anjelmi šíriť svoje lživé dôvody. Ešte dlho ho trpel v nebi. Opätovne mu ponúkol odpustenie pod podmienkou, že svoju chybu uzná a podriadi sa. Boh vynaložil úsilie, aké môže prejaviť len nekonečná láska a múdrosť, aby ho presvedčil, že koná nesprávne.

Dovtedy v nebi nikto nepoznal nespokojnosť. Lucifer sám spočiatku nevedel, kam ho zavedie, nechápal skutočnú podstatu svojich pocitov. Keď sa však ukázalo, že jeho nespokojnosť nemá dôvod, Lucifer sa presvedčil, že sa mýli. Božie požiadavky sú spravodlivé a mal by ich verejne uznať. Keby to urobil, zachránil by seba i mnohých anjelov. V tom čase sa ešte celkom nespreneveril Bohu. Aj keď svoje miesto cheruba opustil, Boh by mu bol iste znova zveril jeho poslanie, keby bol ochotný vrátiť sa k nemu, uznať jeho múdre zámery a uspokojiť sa s úlohou, ktorú mu vo svojom pláne vymedzil.

Luciferovo odmietnutie Božej moci a následky jeho vzbury medzi anjelmi

Pýcha mu však nedovolila podriadiť sa. Svoje stanovisko hájil neústupčivo. Tvrdil, že sa nemusí kajať a začal otvorene bojovať proti svojmu Tvorcovi. Všetky svoje skvelé schopnosti a sily teraz použil na to, aby oklamal podriadených anjelov a získal si ich náklonnosť. Ba pre svoje zradné zámery sa nezdráhal prekrútiť aj varovné upozornenie Božieho Syna. Anjelom, ktorí ho vrúcne milovali a najviac mu dôverovali, nahovoril, že Boh s ním zaobchádza nespravodlivo, neberie ohľad na jeho postavenie a obmedzuje jeho slobodu.

Od nesprávneho výkladu varovných slov prešiel k ich prekrúcaniu a hrubému falšovaniu. Božieho Syna obvinil, že ho chce pokoriť pred obyvateľmi neba. Pokúsil sa vyvolať aj roztržku medzi sebou a anjelmi, ktorí boli oddaní Bohu. Všetkých, ktorých nemohol zviesť a získať na svoju stranu, obvinil, že im nezáleží na blahu nebeských bytostí. Obviňoval ich práve z toho, čo sám konal. Svoje obvinenie zdôvodňoval tým, že Boh s ním zaobchádza nespravodlivo, prekrúcal Stvoriteľove slová i skutky.

Anjelov sa snažil zmiasť vypočítavými dôvodmi o Božích zámeroch. Všetky jednoduché skutočnosti zahalil tajomstvom a ľstivým prekrúcaním spochybnil aj najzrozumiteľnejšie výroky Najvyššieho. Jeho pôvodné vznešené postavenie úzko späté s Božou vládou dodávalo jeho výmyslom väčšiu dôležitosť a zviedlo mnohých anjelov, takže sa pripojili k jeho vzbure proti Stvoriteľovi vesmíru. Boh prozreteľne dovolil, aby satan pokračoval vo svojom diele, kým nespokojnosť neprerástla do otvorenej vzbury. Bolo treba, aby satan úplne rozvinul svoje zámery, aby všetci spoznali ich podstatu a skutočné ciele. Lucifer ako pomazaný cherub zastával vysoké postavenie. Nebeské bytosti ho milovali a on mal na nich veľký vplyv. Pod Božiu vládu patrili nielen nebešťania, ale aj všetky stvorené svety.

Satan sa nazdával, že ak sa mu podarí zatiahnuť do vzbury anjelov, podarí sa mu to aj pri ostatných stvorených bytostiach. Prefíkane predstavoval problém zo svojho hľadiska a snažil sa dosiahnuť svoj zámer ľstivými dôvodmi. Vynaložil veľké úsilie, aby oklamal iných. Klamstvom a ľsťou sa mu darilo získať určitý predstih. Ani verní anjeli nedokázali odhaliť jeho povahu a postrehnúť zámer jeho počínania.

Satan dostal takú vysokú poctu a svoje konanie zahalil do takého tajomstva, že pre anjelov bolo veľmi ťažké odhaliť pravú podstatu jeho vplyvu. Kým hriech celkom nedozrel, nevyzeral taký zlý, aký v skutočnosti je. Dovtedy sa v Božom vesmíre hriech nevyskytoval a bezhriešne bytosti nemali potuchy o jeho podstate a zhubnosti. Nemohli vedieť, aké strašné následky môže mať odmietnutie Božieho zákona.

Rozkol v nebi: Prečo musel Satanovi byť daný čas na prejavenie jeho zlej povahy

Pýcha mu však nedovolila podriadiť sa. Svoje stanovisko hájil neústupčivo. Tvrdil, že sa nemusí kajať a začal otvorene bojovať proti svojmu Tvorcovi. Všetky svoje skvelé schopnosti a sily teraz použil na to, aby oklamal podriadených anjelov a získal si ich náklonnosť. Ba pre svoje zradné zámery sa nezdráhal prekrútiť aj varovné upozornenie Božieho Syna. Anjelom, ktorí ho vrúcne milovali a najviac mu dôverovali, nahovoril, že Boh s ním zaobchádza nespravodlivo, neberie ohľad na jeho postavenie a obmedzuje jeho slobodu.

Od nesprávneho výkladu varovných slov prešiel k ich prekrúcaniu a hrubému falšovaniu. Božieho Syna obvinil, že ho chce pokoriť pred obyvateľmi neba. Pokúsil sa vyvolať aj roztržku medzi sebou a anjelmi, ktorí boli oddaní Bohu. Všetkých, ktorých nemohol zviesť a získať na svoju stranu, obvinil, že im nezáleží na blahu nebeských bytostí. Obviňoval ich práve z toho, čo sám konal. Svoje obvinenie zdôvodňoval tým, že Boh s ním zaobchádza nespravodlivo, prekrúcal Stvoriteľove slová i skutky.

Anjelov sa snažil zmiasť vypočítavými dôvodmi o Božích zámeroch. Všetky jednoduché skutočnosti zahalil tajomstvom a ľstivým prekrúcaním spochybnil aj najzrozumiteľnejšie výroky Najvyššieho. Jeho pôvodné vznešené postavenie úzko späté s Božou vládou dodávalo jeho výmyslom väčšiu dôležitosť a zviedlo mnohých anjelov, takže sa pripojili k jeho vzburám proti Stvoriteľovi vesmíru.

Boh prozreteľne dovolil, aby satan pokračoval vo svojom diele, kým nespokojnosť neprerástla do otvorenej vzbury. Bolo treba, aby satan úplne rozvinul svoje zámery, aby všetci spoznali ich podstatu a skutočné ciele. Lucifer ako pomazaný cherub zastával vysoké postavenie. Nebeské bytosti ho milovali a on mal na nich veľký vplyv. Pod Božiu vládu patrili nielen nebešťania, ale aj všetky stvorené svety.

Satan sa nazdával, že ak sa mu podarí zatiahnuť do vzbury anjelov, podarí sa mu to aj pri ostatných stvorených bytostiach. Prefíkane predstavoval problém zo svojho hľadiska a snažil sa dosiahnuť svoj zámer ľstivými dôvodmi. Vynaložil veľké úsilie, aby oklamal iných. Klamstvom a ľsťou sa mu darilo získať určitý predstih. Ani verní anjeli nedokázali odhaliť jeho povahu a postrehnúť zámer jeho počínania. Satan dostal takú vysokú poctu a svoje konanie zahalil do takého tajomstva, že pre anjelov bolo veľmi ťažké odhaliť pravú podstatu jeho vplyvu. Kým hriech celkom nedozrel, nevyzeral taký zlý, aký v skutočnosti je. Dovtedy sa v Božom vesmíre hriech nevyskytoval a bezhriešne bytosti nemali potuchy o jeho podstate a zhubnosti. Nemohli vedieť, aké strašné následky môže mať odmietnutie Božieho zákona.

Satanova vzbura: Poučenie o hriechu a jeho strašných následkoch

Satanova vzbura mala byť naveky poučením pre celý vesmír, stálym svedectvom o podstate hriechu a jeho strašných následkoch. Vplyv satanových myšlienok na ľudí i anjelov ukáže, aké plody prináša vzbura proti Božej autorite. Potvrdí sa, že šťastie všetkých stvorených bytostí môže zabezpečiť len Božia vláda a Boží zákon. Tak sa dejiny tohto strašného pokusu o vzburu stanú pre všetkých trvalou výstrahou, aby nepodľahli klamstvám o podstate zla a budú ich chrániť pred jeho páchaním a následkami.

Až do konca sporu v nebi sa veľký votrelec neprestával obhajovať. Keď Boh oznámil, že musí byť so svojimi prívržencami z neba vyhnaný, vodca vzbúrencov otvorene vyhlásil, že pohŕda Stvoriteľovým zákonom. Znova zopakoval svoje tvrdenie, že anjeli nepotrebujú nijaký dozor a že majú mať slobodu konať podľa svojej vôle, ktorá ich vždy vedie správne. Hanobil Božie nariadenie ako obmedzovanie slobody a vyhlásil, že chcel dosiahnuť zrušenie zákona, aby nebešťania mohli bez tejto zábrany dosiahnuť vyšší a vznešenejší stupeň svojho bytia.

Satan a jeho prívrženci zhodne zvaľovali zodpovednosť za svoju vzburu na Božieho Syna. Obviňovali ho, že keby ich nebol napomínal, nikdy by sa nevzbúrili. Keďže pôvodca vzbury a všetci jeho prívrženci neústupne a vyzývavo trvali na svojom názore, neúspešne sa pokúsili zvrhnúť Božiu vládu a okrem toho rúhavo tvrdili, že sa stali obeťami nespravodlivého útlaku, nakoniec boli z neba vyhnaní.

Postoj, ktorý spôsobil vzburu v nebi, dodnes podnecuje odpor voči Bohu na zemi. Aj voči ľuďom sa správa satan tak, ako sa na začiatku správal k anjelom. Jeho odbojné myšlienky podnecujú tých, ktorí odmietajú Boha. Aj títo ľudia sa pokúšajú žiť bez zábran Božieho zákona a nabádajú aj iných, že prestupovaním Božích požiadaviek získajú slobodu. Len čo im niekto poukáže na hriech, vzbĺkne v nich nenávisť a odpor. Keď im Božie varovné posolstvá zasiahnu srdce, satan ich nabáda, aby sa bránili a usilovali sa získať podporu aj od iných. Namiesto nápravy chýb sa búria proti každému, kto ich napomenie, akoby on bol jedinou príčinou ich ťažkostí. Od čias spravodlivého Ábela dodnes badať rovnaký odpor proti tým, čo sa odvažujú vyčítať im hriechy.

Satan zvádza ľudí k hriechom aj falošnou predstavou Boha, práve tak, ako to robil v nebi, kde ho predstavil ako prísneho a panovačného vládcu. Keď sa mu to podarilo, tvrdil, že príčinou pádu človeka do hriechu sú nespravodlivé Božie požiadavky, ktoré podnietili jeho vzburu. Večný Boh však zjavuje svoju povahu a sám o sebe hovorí, že je …

„Boh milosrdný a ľútostivý, zhovievavý a hojný v milosti a vernosti, zachovávajúci priazeň tisícom, odpúšťajúci vinu, priestupok a hriech, ktorý však nenecháva bez trestu…“ 2. Mojžišova 34,6.7.

Boh prejavil vyhnaním satana z neba svoju spravodlivosť a obhájil česť svojej vlády. Keď však človek podľahol lži odpadnutého kniežaťa anjelov a zhrešil, Boh mu preukázal svoju lásku tým, že poslal svojho jednorodeného Syna, aby na zemi zomrel za ľudstvo padlé do hriechu. V ponuke tejto záchrany človeka sa prejavila Božia povaha. Kristov kríž je svedectvom celému vesmíru, že Boh nie je zodpovedný za Luciferovu cestu zla.

Skutočná povaha pôvodcu zla sa naplno odhalila v priebehu zápasu medzi ním a Božím Synom počas Spasiteľovho pozemského života. Satanov krutý boj proti Vykupiteľovi sveta jedinečne pomohol anjelom i celému vernému vesmíru zbaviť sa akéhokoľvek súcitu s pôvodcom vzbury. Rúhavá požiadavka, aby sa mu Kristus poklonil, jeho trúfalosť vyviesť Krista na vrchol vysokého vrchu a na strechu svätyne, jeho zákerný návrh, aby Kristus skočil dolu, trvalá nenávisť, ktorou ho prenasledoval z miesta na miesto a nabádal kňazov i ľud, aby odmietli Kristovu lásku a nakoniec aby volali:

„Ukrižuj ho! Ukrižuj ho!“

To všetko vyvolávalo údiv a odpor vesmíru. Bol to satan, kto navádzal vtedajší svet zavrhnúť Krista. Knieža zla sa všetkou mocou svojej zákernosti snažilo Spasiteľa zničiť. Satan totiž vedel, že Spasiteľovo milosrdenstvo a láska, jeho súcit a dobrota svetu jasne ukázali Božiu povahu. Satanovou snahou bolo poprieť všetko, čo Boží Syn povedal. Zvedených ľudí použil ako svoje nástroje, aby Spasiteľov život naplnil príkorím a zármutkom.

Z podnetu hlboko zakorenenej pomstychtivosti pomocou lži a prekrúcania pravdy chcel mariť dielo Ježiša Krista a prostredníctvom nenávisti neposlušných ľudí zosnoval kruté obžaloby Spasiteľa, ktorého život bol nedostihnuteľným príkladom služby lásky. Dlho tlmený oheň závisti, nenávisti a pomsty proti Božiemu Synovi naplno vzbĺkol na Golgote, čo celé nebo pozorovalo v nemom úžase. Keď Kristus priniesol obeť svojho života a po vzkriesení vstúpil do neba, neprijal úctu anjelov, kým nezaznela jeho známa prosba:

„Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja“ Ján 17,24.

Vtedy z Otcovho trónu zaznela nevýslovne láskyplná a mocná odpoveď:

„Nech sa mu klaňajú všetci Boží anjeli!“ Židom 1,6.

Na Kristovi nezostala jediná poškvrna. Na základe svojho poníženia a prinesenej obete nesie meno nad každé iné meno. Teraz bolo jasné, že satan nemá nijaký dôvod na ospravedlnenie vzbury. Odhalil svoju pravú povahu luhára a vraha. Ukázalo sa, že pôvodca hriechu by aj v nebi prejavil rovnakého ducha, akým ovládal ľudí, keby bol mohol vládnuť obyvateľom neba. Hoci tvrdil, že prestúpenie Božieho zákona by znamenalo slobodu a vyšší stupeň života, potvrdilo sa, že neposlúchanie zákona prináša otroctvo a záhubu.

Satanove nepravdivé obvinenia Božej povahy a vlády sa vyjavili v pravom svetle. Satan obvinil Boha, že od svojich tvorov vyžaduje poslušnosť a podriadenosť, lebo chce nad všetkým svojvoľne vládnuť. Od všetkých vyžaduje sebazaprenie, ale sám neprináša nijakú obeť. Jasne sa však ukázalo, že Vládca vesmíru priniesol pre záchranu padlého ľudstva najväčšiu obeť, akú môže priniesť len láska.

„Boh bol v Kristovi a zmieril svet so sebou“ 2. Korinťanom 5,19.

Ukázalo sa aj to, že Lucifer svojou túžbou po sláve a vláde otvoril dvere záplave hriechu, no Kristus svojou pokorou a poslušnosťou až do smrti hriech zničil. Boh prejavil svoj odpor k vzbure. Celé nebo pochopilo, že v odsúdení satana a v záchrane človeka sa prejavila Božia spravodlivosť. Lucifer tvrdil, že ak je Boží zákon nezmeniteľný a trest nevyhnutný, potom musí byť každý priestupník navždy vylúčený z Božej priazne. Podľa jeho predstavy hriešne ľudstvo nemožno vykúpiť, a preto je jeho právoplatnou korisťou.

Božia obeta pre záchranu ľudstva: Čo odhalila satanova vzbura

Kristova smrť sa však stala nezvratným dôkazom v prospech človeka. Zákonom požadovaný trest padol na toho, kto je rovný Bohu, človek teda môže prijať Kristovu spravodlivosť a životom pokánia a pokory zvíťaziť nad satanovou mocou podobne, ako zvíťazil Boží Syn. Tak Boh zostal spravodlivý a súčasne ospravedlňuje všetkých, ktorí veria v Ježiša Krista.

Spasiteľ prišiel na svet nielen trpieť a zomrieť a tým zachrániť človeka, on prišiel aj vyvýšiť a zvelebiť zákon (Izaiáš 42,21). Nešlo len o to, aby obyvatelia tohto sveta správne chápali Boží zákon, ale aby celému vesmíru dokázal, že tento zákon je nezmeniteľný. Keby sa požiadavky Božieho zákona dali obísť, Boží Syn nemusel obetovať svoj život, aby sa splatila vina za jeho prestúpenie. Smrť Ježiša Krista dokazuje nezmeniteľnosť Božieho zákona. Obeť, ku ktorej viedla Otca i Syna nekonečná láska v záujme záchrany hriešnikov, ukazuje celému vesmíru, že spravodlivosť a milosrdenstvo sú základom Božieho zákona a vlády.

Len pri konečnom súde sa ukáže, že hriech sa nedá ospravedlniť. Keď sa Sudca celej zeme spýta satana: „Prečo si sa vzbúril proti mne a prečo si mňa i mojich podriadených olúpil?“, pôvodca zla nebude mať nijaké odôvodnenie. Všetky ústa zostanú zatvorené a všetky zástupy vzbúrencov onemejú. Golgotský kríž hlása, že Boží zákon je nezmeniteľný a celému vesmíru názorne ukazuje, že „odplatou za hriech je smrť“ (Rimanom 6,23). V Kristovom smrteľnom výkriku: „Dokonané je“ satanovi zaznel umieráčik. Takto bol dlhotrvajúci veľký spor s konečnou platnosťou rozhodnutý a tým bolo zabezpečené aj konečné odstránenie zla. Boží Syn prešiel bránami smrti, „aby smrťou zničil toho, ktorý mal moc nad smrťou, to jest diabla“ (Židom 2,14). Túžba po vyvýšení doviedla Lucifera k vyhláseniu…

„Nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón. Podobný budem Najvyššiemu.“

Božia odpoveď znela:

„Zmenil som ťa na popol. Nebude ťa nikdy viac“ Izaiáš 14,13.14; Ezechiel 28,18.19.

Keď príde:

„deň horiaci ako pec, … vtedy sa stanú všetci spupní a všetci, ktorí páchajú bezbožnosť, slamou a prichádzajúci deň ich spáli, vraví Hospodin mocností. Nezanechá koreňa ani vetvy“ Malachiáš 3,19.

Celý vesmír pozná podstatu i následky hriechu. Konečné a úplné odstránenie tohto zla, ktoré by na začiatku bolo vydesilo anjelov a zneuctilo Boha, teraz ospravedlní Božiu lásku a upevní jeho česť pred všetkými bytosťami vesmíru, ktoré s nadšením plnia Božiu vôľu a v srdci majú Boží zákon. Zlo sa už nikdy neobjaví. Božie slovo dáva prísľub:

„Súženie dvakrát nepríde“ (Náhum 1,9).

Stvorené bytosti budú ctiť Boží zákon ako zákon slobody, aj keď ho satan označil za otrocké bremeno. Prešli skúškou a obstáli v nej. Už sa nikdy nespreneveria Bohu, ktorý im dokázal, že podstatou jeho charakteru je nesmierna láska a nekonečná múdrosť.