Vzkriesenie Božieho Syna

Pomaly sa míňala noc prvého dňa týždňa. Najväčšia tma bola práve pred úsvitom. Kristus bol dosiaľ v zajatí tiesnivého hrobu. Veľký kameň bol na svojom mieste; rímska pečať bola neporušená a rímski žoldnieri boli na stráži. Boli tu však aj neviditeľní pozorovatelia. Naokolo sa zhromaždili zástupy padlých anjelov. Keby bolo možné, knieža temnoty s celou svojou odbojnou armádou by bol nechal hrob s Božím Synom navždy zapečatený. K hrobke sa však zišiel aj nebeský zástup. Strážili ju mocní anjeli a chystali sa privítať Knieža života.

„Hľa, nastalo veľké zemetrasenie, lebo anjel Pánov zostúpil z neba.“ Matúš 28,2.

Tento anjel vyzbrojený Božou mocou opustil nebeské príbytky. Predchádzali ho jasné lúče Božej slávy a osvecovali mu cestu.

„Strážcovia sa triasli zo strachu pred ním a ostali ako mŕtvi.“ Matúš 28,4.

Kňazi a poprední muži, kde je moc vašich stráží?! Odvážni vojaci, ktorí sa nikdy nezľakli ľudskej sily, sú teraz ako zajatci bez meča a luku. Nehľadeli do tváre nejakého smrteľného bojovníka; je to tvár najmocnejšieho Pánovho anjela. Tento posol zastáva miesto, ktoré kedysi zastával satan. On kedysi na betlehemských pahorkoch zvestoval Kristovo narodenie. Pod jeho dotykom sa zachvieva zem.

Zástupy temnosti utekajú, a keď odvaľuje kameň, akoby sa na zem rútili nebesá. Vojaci vidia, že balvan odsúva ako kamienok, a počujú jeho slová: Syn Boží, vyjdi; Otec ťa volá. Vidia vychádzať Ježiša z hrobu a počujú, ako nad otvorenou hrobkou oznamuje :

„Ja som vzkriesenie i život.“ Ján 11,25.

Pri tomto majestátnom a slávnom zmŕtvychvstaní sa anjelský zástup skláňa pred Vykupiteľom a víta ho chválospevmi. Zemetrasenie oznamovalo hodinu, keď Kristus položil svoj život, a ďalšie zemetrasenie oznamovalo okamžik, keď si ho znova víťazne vzal. Ten, ktorý premohol smrť a hrob, vyšiel z neho ako víťaz pri záchvevoch zeme, oslnivých bleskoch a za rachotu hromov. Pri svojom návrate „zatrasie nielen zemou, ale aj nebom“.

„Zem sa zakláti, zapotáca ako opilec a zakolíše sa ako koliba.“ „Nebesá sa zvinú ako knižný zvitok.“ „Živly sa páľavou rozplynú, aj zem, aj diela, ktoré sú na nej.“

„Hospodin je útočišťom svojmu ľudu a pevnosťou synom Izraelovým“. Židom 12,26; Izaiáš 24,20; 34,4; 2. Petra 3,10; Joel 3,16 (ROH); Joel 4,16 (ECAV).

Pri Ježišovej smrti vojaci videli, ako sa zem na poludnie zahalila tmou; pri vzkriesení videli, ako žiara anjelov osvecuje noc a obyvateľov neba počuli spievať víťazné a radostné chválospevy: Ty si premohol satana a mocnosti temnôt, ty si víťazstvom pohltil smrť!

Kristus vyšiel z hrobu oslávený a rímski vojaci ho videli. Svoj pohľad upierali do tváre toho, ktorému sa ešte nedávno vysmievali a ktorého tupili. V tejto oslávenej Bytosti videli väzňa, s ktorým sa stretli v súdnej sieni a ktorému splietali tŕňovú korunu. Bol to ten, ktorý neodporoval Pilátovi ani Herodesovi a nechal sa kruto bičovať. Bol to ten, ktorý bol pribitý na kríž, pod ktorým kňazi a poprední muži celkom sebaisto potriasali hlavou a vraveli:

„Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť!“ Matúš 27,42.

Bol to ten, ktorého pochovali v Jozefovej novej hrobke. Na príkaz z neba bol však tento väzeň prepustený. Ani celé horstvá pri vchode do hrobky by mu z nej nezabránili vyjsť. Pri pohľade anjelov na osláveného Spasiteľa rímski vojaci padli a zostali ležať ako mŕtvi. Keď sa im nebeský sprievod stratil z očí, vstali, a ako im len rozochvené nohy stačili, utekali k záhradnej bráne. Tackali sa ako opití, ponáhľali sa do mesta.

Cestou oznamovali každému, koho stretli, aké obdivuhodné veci sa udiali. Šli k Pilátovi, ale ich správa sa dostala k židovským predstaviteľom a hlavní kňazi a poprední muži si ich dali zavolať, aby prišli najprv k nim. Vojaci vyzerali akosi divne. Strachom rozochvení a pobledlí svedčili o Kristovom zmŕtvychvstaní; rozpovedali všetko, čo a ako videli. Nemali čas vymýšľať si alebo hovoriť niečo iné než pravdu. Len s námahou vysvetľovali: Bol to Boží Syn, ktorý bol ukrižovaný; počuli sme, keď anjel vyhlásil, že on je Majestát neba a Kráľ slávy.

Tváre kňazov smrteľne pobledli. Kaifáš chcel prehovoriť. Pery sa mu pohybovali, no nemohli nič vysloviť. Vojaci chceli odísť z radnej siene, ale nebeský anjel ich zastavil. Kaifáš nakoniec predsa len prehovoril. Povedal: Počkajte, počkajte! Nikomu nevravte, čo ste videli. Kňazi potom vojakov navádzali, aby podávali lživú správu:

„Hovorte: V noci prišli jeho učeníci a ukradli ho, kým sme my spali.“ Matúš 28,13.

Tu sa kňazi prepočítali. Ako mohli vojaci povedať, že učeníci ukradli telo, kým oni spali? Keď spali, ako mohli vedieť, čo sa vlastne stalo? A keby sa ukázalo, že učeníci ukradli Kristovo telo, nemali by kňazi odsúdiť najprv vojakov? Konečne, keby stráže pri hrobe zaspali, neboli by kňazi u Piláta obvinili najprv ich?

Vojaci sa hrozili pomyslenia, že by sa mali sami obviniť, že na stráži zaspali. To sa trestávalo smrťou. Mali by falošne svedčiť, klamať ľud a ohrozovať si život? Či nesplnili svoju neľahkú úlohu bdelých strážcov? Ako by obstáli na súde, keby mali, hoc aj za peniaze, proti sebe krivo prisahať?

V snahe obávané svedectvo umlčať kňazi sľúbili strážcom ochranu a uistili ich, že tak ako oni ani Pilát nechce, aby sa táto správa rozšírila. Rímski vojaci potom predali Židom svoju poctivosť za peniaze. Ku kňazom prišli s najúchvatnejším posolstvom pravdy, odchádzali s mešcom peňazí a s lživou správou, ktorú im do úst vložili kňazi.

Medzitým sa správa o Kristovom zmŕtvychvstaní dostala k Pilátovi. Hoci Pilát bol za Kristovu smrť zodpovedný, zostal pomerne pokojný. Aj keď Spasiteľa odsúdil proti svojej vôli a s určitým pocitom ľútosti, až dosiaľ nepocítil nijaké prenikavé výčitky svedomia. Teraz sa v hrôze uzavrel vo svojom dome a nechcel nikoho vidieť. Kňazi sa však k nemu predsa len dostali a rozpovedali mu, čo sami ľstivo zosnovali.

Žiadali ho, aby odpustil strážcom, že zanedbali svoju povinnosť. Skôr ako s tým súhlasil, sám osobne vypočul strážcov. Vojaci sa z obavy o svoju bezpečnosť neodvažovali nič zatajiť a Pilát sa od nich dozvedel všetko, čo sa stalo. Celú záležitosť ďalej nerozvádzal, no od tej chvíle nemal pokoj.

Satan jasal, keď bol Ježiš pochovaný. Dúfal, že Spasiteľ neožije. Robil si nárok na Pánovo telo a okolo hrobu postavil svoju stráž, ktorá mala Krista držať vo väzení. Bol rozzúrený, keď jeho anjeli utiekli pred nebeským poslom. Keď však videl z hrobky vychádzať víťazného Krista, vedel, že jeho kráľovstvo sa končí a on nakoniec zahynie.

Keď kňazi Krista usmrtili, stali sa satanovými pomocníkmi. Teraz mal nad nimi plnú moc. Padli do osídiel, z ktorých nevideli únik, preto sa rozhodli ďalej bojovať proti Kristovi. Keď počuli o jeho vzkriesení, báli sa hnevu ľudu. Uvedomovali si, že sú ohrození. Ich jedinou nádejou bolo dokázať, že Kristus je podvodník a poprieť jeho zmŕtvychvstanie. Podplatili vojakov a zabezpečili si Pilátovo mlčanie. Svoje lživé správy rozniesli široko-ďaleko. Boli však svedkovia, ktorých nemohli umlčať.

Mnohí ľudia počuli svedectvo vojakov o Kristovom vzkriesení. Niektorí z tých, čo s Kristom vstali z mŕtvych, ukázali sa mnohým a dosvedčili, že Kristus vstal. Kňazi sa dozvedeli o svedectve tých, čo zmŕtvychvstalých videli a počuli ich uistenie. Kňazi i poprední muži tŕpli hrôzou, aby sa azda na ulici či vo svojom dome nestretli so samým Kristom. Necítili sa nikde bezpeční. Pred Božím Synom boli kľučky a závory zbytočné. Dňom i nocou ich desila strašná scéna v súdnej sieni, keď volali:

„Jeho krv na nás a na naše deti!“ Matúš 27,25.

Na tento výjav nemali nikdy zabudnúť. A nikdy nemali ani pokojne zaspať. Keď pri Kristovej hrobke zaznel hlas mocného anjela: „Otec ťa volá,“ Spasiteľ vstal živý, lebo je pôvodcom života. Teraz sa potvrdili jeho slová

„Dávam svoj život a zase si ho vezmem. Nik mi ho neberie. Ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať.“ Ján 10,17.18.

Teraz sa naplnilo proroctvo, ktoré povedal kňazom a popredným mužom:

„Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ Ján 2,19.

Nad Jozefovou otvorenou hrobkou mohol Kristus víťazne vyhlásiť:

„Ja som vzkriesenie a život.“ Ján 11,25.

To môže povedať len Boh. Všetky stvorené bytosti žijú len z Božej vôle a moci. Ich život závisí od Boha. Od najvyššieho serafína až po najmenšiu živú bytosť – všetko čerpá život z večného Zdroja. Len ten, ktorý je jedno s Bohom, mohol povedať, že má moc život dať a má moc zase ho vziať. Vo svojej božskej prirodzenosti Kristus mal moc zlomiť putá smrti.

Kristus vstal z mŕtvych ako prvotina tých, čo zosnuli. Bol skutočným snopkom prvotín a vstal z mŕtvych v deň, keď mal byť snopok predložený Hospodinovi. Tento symbolický obrad mal v onej dobe už vyše tisícročnú tradíciu. Ľudia brali prvé klasy a keď na Veľkú noc prichádzali do Jeruzalema, obracali tento snopok prvotín pred Hospodinom ako obeť vďaky. Len potom mohli použiť aj ostatné obilie a zviazať ho do snopov.

Snopok obetovaný Bohu predstavoval žatvu. Podobne aj Kristus predstavoval prvotinu onej veľkej duchovnej žatvy, ktorá sa pozbierala pre Božie kráľovstvo. Jeho vzkriesenie je predobrazom a zárukou zmŕtvychvstania všetkých spravodlivých mŕtvych.

„Ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zosnuli, skrze Ježiša privedie s ním.“ 1. Tesaloničanom 4,14.

Keď Kristus vstal z mŕtvych, vyviedol mnohých zajatcov. Zemetrasenie pri jeho smrti im otvorilo hroby, a keď Kristus vstal, vyšli s ním. Boli to tí, čo boli povolaní do Božieho diela a vydávali svedectvo o pravde i za cenu života. Teraz mali byť svedkami toho, ktorý ich vzkriesil z mŕtvych.

Ježiš za svojej pozemskej služby kriesil mŕtvych. Vzkriesil syna naimskej vdovy, Jairovu dcéru a Lazára. Tí však neboli nesmrteľní. Aj po vzkriesení ich čakala smrť. No tí, čo vstali z hrobu pri Kristovom vzkriesení, vstali k večnému životu. Vstúpili s ním na nebesá ako dôkaz jeho víťazstva nad smrťou a hrobom. Títo, povedal Kristus, nie sú už satanovými zajatcami; vykúpil som ich. Vyviedol som ich z hrobu ako prvotinu svojej moci, aby boli tam, kde som ja, a aby už nikdy neokúsili smrť ani zármutok.

Títo ľudia odišli do mesta, mnohým sa ukázali a povedali: Kristus vstal z mŕtvych a my sme vstali s ním. Tak bola zvečnená posvätná pravda o vzkriesení. Zmŕtvychvstalí svätí dosvedčili pravdivosť slov:

„Tvoji mŕtvi budú žiť, mŕtve telá vstanú“ Izaiáš 26,19.

Ich vzkriesenie bolo dôkazom naplnenia proroctva:

„Precitnú a jasať budú tí, čo bývajú v prachu; veď tvoja rosa je rosou svetla; a zem zrodí duchov zomrelých.“ Izaiáš 26,19.

Veriacemu je Kristus vzkriesením i životom. Život, ktorý pre hriech zahynul, je v Spasiteľovi obnovený, lebo on má život sám v sebe a oživuje, koho chce. On má právo dávať ľuďom nesmrteľnosť. Život, ktorý ako človek obetoval, berie späť a dáva ho ľuďom. Povedal:

„Ja som prišiel, aby život mali a aby ho mali hojnejšie.“ Ján 10,10.

„Kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ Ján 4,14; 6,54.

Pre veriaceho smrť nie je podstatná. Kristus o nej hovorí ako o nepatrnom okamžiku.

„Kto zachová moje slovo, neuvidí smrti naveky.“ Ján 8,51.52.

Pre kresťana je smrť len spánkom, chvíľou ticha a tmy. Život je skrytý s Kristom v Bohu a „keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním v sláve“. Kološanom 3,4. Mŕtvi počuli výkrik z kríža „Dokonané je!“ Prenikol hrobové násypy a prebudil spiacich mŕtvych. Tak to bude, keď z neba zaznie Kristov hlas. Tento hlas prenikne hroby, otvorí hrobky a mŕtvi v Kristovi vstanú.

Pri Spasiteľovom vzkriesení sa otvorilo niekoľko hrobov, ale pri jeho druhom príchode jeho hlas budú počuť všetky Božie deti a vyjdú zo svojich hrobov v sláve nesmrteľného života. Tá istá moc, ktorá z hrobky vyviedla Krista, privedie k životu aj jeho cirkev a oslávi ju s ním „nad každé kniežatstvo, mocnosť, silu a panstvo a nad každé iné meno, ktoré možno vysloviť nielen v tomto veku, ale aj v budúcom“. Efezským 1,21.

Pohľad na vzkriesenie Ježiša Krista z hľadiska histórie odporúčam prečítať v článku Vzkriesenie Krista – nezvratné dôkazy.

Pohľad na smrť od Ellen White

Hroby se otvíraly a ti, kteří zesnuli ve víře vyšli ze svých prachových lůžek oslaveni, aby uslyšeli smlouvu pokoje, kterou Bůh učiní s těmi, kdož zachovávali Jeho Zákon. Ti, kteří spí v Ježíši, budou vyvoláni ze svého vězení … k slavné nesmrtelnosti. … On byl vzkříšen, drazí přátelé, a při své sklíčenosti můžete vědět, … že Ježíš je vedle vás, aby vám dal pokoj.

Vím o čem hovořím. Zažila jsem čas, kdy jsem si myslela, že mně vlny pohltí. Tehdy jsem pocítila, jak je mi můj Spasitel předrahý. Když mi byl odňat můj nejstarší syn, cítila jsem, že můj žal je nesmírně velký. Ale Ježíš ke mně přišel a já pocítila ve své duši Jeho pokoj. K mým rtům byl přiložen kalich útěchy.

A potom mi byl vzat ten, … jenž stál po mém boku po třicet šest let. Pracovali jsme společně bok po boku ve službě, ale museli jsme složit ruce tohoto bojovníka a uložit jej k odpočinku do tichého hrobu. Znovu se zdálo, že mé hoře je nesmírně velké, ale nakonec přišel kalich útěchy. Ježíš je mi předrahý. Kráčel po mém boku … a bude kráčet po vašem. Jak jsou nám drazí naši blízcí, když odcházejí do hrobu. Může to být náš otec či matka, které jsme pochovali. Až vyjdou, ony všechny vrásky budou pryč, ale bude tu jejich podoba a my je poznáme. …

Musíme být připraveni, abychom se setkali s těmito drahými blízkými, když vyjdou v jitře vzkříšení. … Chopíme se pevně naděje, která je nám představena v evangeliu, abychom byli Jemu podobnými, „neboť ho uvidíme tak, jak je?“

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )