VI. Mlčanie nebies

06/02/2020 MrCastiel

OBSAH

Pre rýchlu orientáciu medzi článkami:

I. Boh, ktorý prichádza

II. Sedem listov – 1.časť // III. Sedem listov – 2.časť

IV. Otvorené dvere na nebi // V. Rozlomenie siedmich pečatí

VI. Mlčanie nebies // VII. Trúba smrti

VIII. Anjel s otvorenou knihou // IX. Žena a drak

X. Šelmy a ľudia // XI. Letiaci anjeli

XII. Posledné rany a Egypt // XIII. Posledná noc a Babylon

XIV.Posledná vojna a Had // XV. Boh, ktorý už neodíde

Po opise hrozného dňa Božieho hnevu sa prorokovo videnie zastavuje pri tých, ktorí „môžu obstáť“ (Zj 6,17). Táto otázka je kľúčovou k pochopeniu siedmej kapitoly. Pán Boh nám ukázal, kto môže obstáť: takí, ktorí obstoja. Je to vložená kapitola , lebo pečate pokračujú aj vo ôsmej kapitole. Kto teda môže obstáť? V. 15 a 16 v predchádzajúcej kapitole, uvádzajú niečo zaujímavé. Neobstoja tí, ktorí majú najväčšiu autoritu, pretože ju zneužívajú pre seba. Králi sú medzi tými, ktorí neobstoja.

Ľudia, ktorí manipulujú veci vo svoj prospech, to sú politici, ktorí sú označení ako veľmoži. Aj vojenskí vojvodcovia sú medzi tými, ktorí neobstoja. Ďalej sú tam spomínaní boháči a mocnári, ľudia, ktorí svoje bohatstvo a moc zneužívajú vo svoj prospech. Ale sú tam aj otroci aj slobodní, pretože nielen vplyvní ľudia sú neverní. Chudoba a malý vplyv nie sú cestou do Božieho kráľovstva. Biblia veľmi jasne ukazuje na základe čoho bude rozdelenie na verných a neverných.

Napr., Kristove podobenstvá u Mat 24. a 25. kap. Hnev je však zadržaný iba na okamih, na čas, kým budú označení tí, ktorí majú byť ušetrení pred následkami siedmej pečate. Pripomína to odchod z Egypta, keď anjel smrti mal takisto ušetriť Izraelcov vďaka znameniu krvi na verajách (zárubniach) dvier (2 Moj 12,23), i tam to bolo v súvislosti so zasľúbenou krajinou (2. Moj 12,25).

Ale teraz scéna zahŕňa celú zem. Štyri nebeské vetry, ktoré nesú Boží hnev, vanú zo „štyroch uhlov zeme“, t. z. zovšadiaľ. Chiastický rytmus (A-B-A´), ktorý tvorí osnovu príkazu daného anjelovi, už upozorňuje na totožnosť zachránených.

Prvý príkaz (A) chráni zem, more a stromy (Zj 7,1). Druhý príkaz (B) ohrozuje zem a more (Zj 7,2). Tretí príkaz (A´) znova chráni zem, more a stromy (Zj 7,3). A neškodiť: zemi, moru, stromom (Zj 7,1) B škodiť: zemi a moru (Zj 7,2) A‘ neškodiť: zemi, moru, stromom (Zj 7,3) Stred chiasmu zjavuje presnejšie časť prírody, ktorá je ušetrená pred vetrami. Keď je daný príkaz ničiť, obmedzuje sa výslovne na zem a more (Zj 7,2), ktoré predstavujú celú planétu.

Stromy sú vylúčené z tohto zoznamu, akoby boli jediné, ktoré na zemi prežili. Štylistický spôsob odlíšenia stromov od ostatných častí v každom prípade tlmočí zámer upozorniť na stromy. Stromy predstavujú vytrvalosť. Vďaka svojim koreňom, zapusteným v zemi, môžu odolať vetru. Rovnako aj zakorenené stromy predstavujú v Písme spravodlivého človeka, zatiaľ čo slama, ktorú odnáša vietor, predstavuje zlého človeka (Ž 1,4; Jób 21,18). Keď čítame o štyroch anjeloch, znamená to, že Pán Boh drží dejiny tohto sveta kvôli určitým zámerom.

Teda štyria anjeli, ktorí stoja na štyroch uhloch zeme – to je apokalyptický symbol univerzálnosti. …ktorí držia vetry …vietor je symbolom zničenia (Dan 7,2). …aby nevial vietor na more, zem ani nijaký strom (Zj 7,1). A videl som iného anjela, ktorý vystupoval od východu slnka (Zj 7,2) – čoho symbolom je východ Ez 40 – 48? Odkiaľ prichádzala sláva Hospodinova do chrámu? Východnou bránou Daniel 11,44. Čoho symbolom je východ? Božej prítomnosti. Nejde tu o zemepis, ale Božiu prítomnosť.

Prichádza anjel z nebeského chrámu, z Božej prítomnosti. Príkaz na ochranu stromov teda chápeme ako narážku na ochranu spravodlivých. Ale, napodiv, títo spravodliví/stromy nie sú zachránení vďaka svojim koreňom dole v zemi. Ich prežitie prichádza zhora. Ich čelo je označené pečaťou. Tento zákrok je vykonaný iným anjelom, ktorý prichádza z východu, tak ako slnko, život a svetlo – ako nádej, ako záhrada Eden (1 Moj 2,8), ako kráľ – záchranca Cýrus (Iz 41,2), ako samotný Boh záchranca (Ez 43,2). Oproti iným pečatiam, ktoré nesú posolstvo smrti, táto je nositeľom pečate Boha života (Zj 7,2). V protiklade ku všetkým ostatným pečatiam oznamujúcim súd a skazu zeme, táto pečať znamená záchranu a stvorenie.

Odlišuje sa už svojou funkciou. Ostatné pečate sú dané ako záruka absolútnej dôvernosti dokumentu, kým táto je daná, aby označila vlastníctvo. Starovekí ľudia mávali zvyk vtlačiť pečať na svoj tovar ako znamenie vlastníctva. ľ č ť č ť Všeobecne pečať tvorila kovová minca alebo drahokam (2 Moj 28,11; Est 8,8), do ktorých bolo vyryté meno vlastníka alebo nejaká kresba, občas dokonca obidvoje.

Pečať sa najčastejšie odtláčala do hliny (Jób 38,14). V niektorých prípadoch bola vytlačená na čelo. Prvýkrát sa v Biblii zaznamenáva takýto zákrok v zmienke o Kainovi, ktorý dostáva na čelo znamenie s cieľom chrániť ho (1 Moj 4,15). No predovšetkým kniha Ezechiel obsahuje text najbližší nášmu:

„Prejdi mestom, stredom Jeruzalema a označ znakmi čelá mužov, ktorí vzdychajú a stenú pre všetky ohavnosti, ktoré sa pášu na ňom. Na vlastné uši som ho počul hovoriť tamtým: …Vraždite starca, mládenca i pannu, dieťa i ženu. Avšak nepriblížte sa k nijakému mužovi, na ktorom je znak“ (Ez 9,4-6).

Tí, ktorí dostávajú na čelo znamenie, zostávajú verní Bohu a reagujú na „ohavnosti“(Ez 9,4) svojich súčasníkov. Výraz „ohavnosti“ je použitý aj o niekoľko veršov vyššie a označuje hriech modloslužby a uctievania slnka (Ez 8,16.17). Znamenie na čele tu teda predstavuje uctievanie pravého a živého Boha Stvoriteľa. Práve to je význam zapečatenia v našom úryvku z knihy Zjavenie, o to viac, že sa tu naráža na rozprávanie o stvorení.

Poradie zem, more, stromy sleduje akt stvorenia tretieho dňa (1 Moj 1,9-13). Ak je táto pečať znamením uctievania Stvoriteľa, je teda známkou Božieho lastníctva. Vyznanie príslušnosti Bohu vychádza totiž z viery v Boha Stvoriteľa. Tento vzťah je veľmi často zdôrazňovaný v žalmoch, kde je Boh ospevovaný ako vlastník všetkých vecí práve preto, že je Stvoriteľom všetkých vecí.

„Hospodinovi patrí zem i to, čo ju napĺňa, svet i tí, čo ho obývajú. Veď on ho založil na moriach a upevnil na vodných prúdoch“ (Ž 24,1.2).

Rozpoznať Boha ako vlastníka všetkých vecí, ako vlastníka nás samých, znamená poznať ho zároveň ako Stvoriteľa, svojho stvoriteľa. Božia pečať tu predstavuje náboženský spôsob myslenia. Znamená to jednoducho rozpoznať, že za všetko čo máme, za všetko čím sme, vďačíme Bohu. Biblia v sebe nesie toto naučenie vo všetkých oblastiach bytia. Tento princíp objavujeme v desiatkoch, ktoré odkladáme s jasným vedomím, že on je vlastníkom všetkého majetku.

Takisto Melchisedek zdôvodnil dar desiatku tým, že Bohu „patrí nebo i zem“ (1 Moj 14,19). Rovnaká súvislosť je doložená v 3. knihe Mojžišovej. Skôr než izraelský ľud vstúpi do zasľúbenej krajiny, musí sa rozpomenúť na to, že táto zem patrí Bohu:

„Zem je moja; a vy ste cudzincami a usadlíkmi u mňa“ (3 Moj 25,23).

Z tohto princípu vyplýva, že „všetky desiatky zo zeme… patria Hospodinu“ a „je to sväté Hospodinu“ (3 Moj 27,30). Tiež nie je náhoda, že sobota je v Desatore umiestnená v strede na mieste, ktoré v starých zmluvných a dokumentoch bývalo zvyčajne vyhradené pre pečať. Sobota, ktorá vyjadruje vieru v Stvoriteľa a priznanie, že za všetko vďačíme Stvoriteľovi má funkciu Božej pečate.

Božia pečať na čele je v skutočnosti Božím znamením na jeho vlastnej osobe, jeho tele a jeho duchu. Je to znamenie náležania Bohu. Boží obraz, ktorý sa odráža v ľudskom stvorení, podľa textu v 1 Moj 26, predstavuje v určitom zmysle Božiu pečať. Žiť podľ a Božej vôle je zároveň potvrdením a prejavom tejto pravdy. Božia pečať je teda niečím omnoho významnejším než len tetovaním na čele, rituálnym gestom alebo zachovávaním čohokoľvek.

Týmto obrazom Zjavenie označuje tých, ktorí veria Bohu Stvoriteľovi a Pánovi tak vo svojom náboženstve, ako každý deň vo svojom živote. Rešpektovanie Božieho zákona a Božej vôle sú len znamením tohto postoja. Božia pečať je zároveň neviditeľná aj živá, tak ako Boh Stvoriteľ, ktorého zobrazuje. Znamenie je duchovnej povahy, tak ako Boh, ktorého predstavuje. Nakoniec, tak je to aj s nositeľmi Božej pečate. Ide tu o duchovné spoločenstvo.

Ich počet, 144 000, vytvorený z násobku 12 x 12, je symbolický. Číslo 12, tu znásobené, je počet zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom (4 – číslo zeme krát 3 – číslo Boha). Je to tiež počet dvanástich izraelských kmeňov, ktoré sú tu všetky vymenované (Zj 7,4-8).

Každé pokolenie zahŕňa dvanásťtisíc osôb. Čo sa týka čísla 1000, ktoré sa násobí číslom 12, nevyjadruje iba myšlienku množstva, ale tiež – v hebrejskej etymológii, ktorú predpokladá – myšlienku kmeňa. V hebrejčine slovo elef (tisíc) znamená tiež kmeň, dav, klan alebo dokonca pluk. Počet 12 000 teda predstavuje kmeň v jeho počte. V Jánovej dobe väčšina kmeňov – ako takých – vymizla. Zostal už len Júda, Benjamín a Lévi.

A pravidelný rytmus zoznamu kmeňov zosilňuje dojem úplnosti a dokonalosti. Je to celá armáda pri prehliadke. Tým sa chce vyjadriť, že Izrael, o ktorom je tu reč, nie je doslovným Izraelom. Biele rúcha, rovnako ako palmy, tvorili súčasť vojnového rituálu oslavy víťazstva. Symbolika počtu, opis zástupu a štýl textu, ktorým je prorocké slovo písané, prináša rovnaké posolstvo: 144 000 predstavuje zoradený a úplný Izrael.

To je ten „celý Izrael“ o ktorom sníval apoštol Pavel (R 11,26), „úplný“ počet zachránených, na ktorých narážala už piata pečať (Zj 6,11). Je to ten veľký zástup zo všetkých kultúr a všetkých národov, ktorý Ján vidí oblečený do bieleho rúcha (Zj 7,9; pozri 6,11), ktorý vyšiel z veľkého súženia (Zj 7,14; pozri 6,9.11). Kto obstojí? Dokonalý, celý Izrael Boží. Všetci tí, ktorí budú stáť na Božej strane úplne. Z každého pokolenia po 12 000.

Znamenajú Židia doslovných židov? Ak porovnáme to, č o je povedané v Zj 14.kap. v prvých 5. veršoch vidíme, že to o čom sa tu hovorí, sú všetko symboly. Títo ľudia sú symbolickými Židmi, symbolickí panici, majú symbolickú pečať na čele. Kto je Židom podľa Rim 2,28.29 a Gal 3,29? Nie tí, ktorí sú od Abraháma rodovo, genealogicky, ale tí ktorí majú takú istú vieru ako Abrahám. Je aj logicky nevysvetliteľné, aby z každého pokolenia bol presne rovnaký zapečatený počet a z pokolenia Dán a Efrajim nebol nikto, a aby uverilo presne 12 000 a ani jeden viac, ani jeden menej.

Ján v liste do zboru v Smyrne napísal, že tam sú určití Židia, ale v skutočnosti oni nie sú Židia. Žid sa nepočíta nacionálne, ale na základe vzťahu k Bohu. Poradie kmeňov je úplne iné. 18 – krát máme v Starej zmluve zoradenie synov Jákobových. A toto nezodpovedá žiadnemu z nich. A to nám niečo hovorí, tu je Júda prvý. Zrejme preto, že z jeho pokolenia vzišiel Ježiš Kristus. Počet stoštyridsaťštyritisíc, ktorí v piatej pečati boli ešte neúplným zástupom, sú tým istým ľudom.

Konečne sú tam všetci, v plnom počte. Títo vyhnanci dejín, tieto odtrhnuté menšiny, ktorých jediným útočiskom bol Pán. Všetci tí, ktorí stratili pocit niekam patriť, pretože boli stále sami, stále proti prúdu, občania iného kráľovstva. Stretávajú sa a náhle si uvedomujú svoju príslušnosť k Izraelu. Jednotní v duchu, s rovnakými spomienkami na zápasy a utrpenia, sú teraz viditeľne zjednotení a prežívajú rovnaké pocity.

Tu vrcholia emócie a prejavujú sa v bohoslužbe, ktorá strháva všetkých do mohutnej oslavy Božieho víťazstva (Zj 7,10). Na tento víťazný krik anjeli, starci a štyri bytosti ihneď odpovedajú slovom „Amen“, spevom plným chvál, ktorý má sedem dôb:

„Amen! Dobrorečenie a sláva, múdrosť a vďaka, česť a moc a sila nášmu Bohu na veky vekov. Amen“ (Zj 7,12)!

Kto je tento veľký nespočítateľný zástup? 144 000 sú ľudia, ktorí sú verní a dožijú sa druhého príchodu Ježiša Krista. Zdá sa, že veľký zástup a 144 000 je to isté. Otázka, ktorou sa končí šiesta kapitola: Kto môže obstáť, nebola vo v.1-8 zodpovedaná. Tam je napísané, že Boh nedopustí, aby všetky tie katastrofické udalosti prišli na tento svet skôr, ako budú Božie deti na to pripravené. A preto sa hovorí o zapečaťovaní.

Verše 1-8 hovoria o ľuďoch, ktorí obstoja, ale nič konkrétne o tom kto sú. Verše 9-12 sú vysvetlením toho, čo už máme vo veršoch 4-8 naznačené. Literárna štruktúra toto jasne naznačuje. V. 4 -„počul som“ – Ján vo verši štyri počuje počet zapečatených a potom mu ich Pán Boh ukáže.

V. 9 – „videl som“ – tu je konkrétny výklad 144 000.a) Najprv len počuje o tých, ktorí bojujú a potom ich už vidí po zápase – cirkev bojujúca a víťazná. b) Kto je 144 000? Keď o nich počul, bol to dokonalý Izrael Boží. Ale keď ich videl, tak to pre neho bol nespočítateľný zástup (144 000 je symbolické číslo). c) Títo ľudia boli z každého kmeňa Izraelovho. Čo to znamená v Zjavení? Verš 9 to vysvetlí:

„z každého národa, kmeňa, ľudí i jazyka“.

Číslo 4 je symbol univerzálnosti. Aký je teda zmysel toho, čo nám Pán Boh vložil do tejto kapitoly? Tak, ako Pán Boh zachránil Noacha pred potopou, ako zachránil Lota pred skazou Sodomy, ako zachránil Izrael z Egypta, tak ako sa zachránili kresťania, ktorí sa držali Ježišových slov pri páde Jeruzalema, tak všetci tí, ktorí sú ochotní držať sa Božieho slova a zostať mu verní, budú medzi zachránenými.

Táto kapitola nám hovorí, že Pán Boh urobil všetky opatrenia pre svojich verných, aby bola budúcnosť istá. Videnie sa odohráva v nebesiach a prenáša nás do vzdialenej budúcnosti, do okamihu, v ktorom sa nebeské bytosti pripoja k chválospevu ľudí, keď bude Boh konečne prebývať medzi svojím ľudom. Ten mu bude slúžiť „dňom i nocou v jeho chráme“ (Zj 7,15) ako dávni kňazi a levíti (1 Par 9,33).

Toto videnie sa jasne vysvetľuje v obraze stanu, ktorý nad nimi vztýči Boh (Zj 7,15). Obraz vypožičaný z izraelských dejín pripomína svätostánok na púšti. Božia prítomnosť je skutočná. Boh je tam fyzicky prítomný. Text končí narážkou na Žalm 23.Od pastiera vedúceho ovečky k prameňom živej vody text prechádza k Bohu úplne blízkemu, ktorý sa ich dokonca dotýka a „zotrie im každú slzu z očí“ (Zj 7,17).

Boh sa neuspokojuje len so starostlivos ou o všetky potreby. Nielenže ich ť už nebudú trápiť hlad, smäd, horúčava, utrpenie, ale Boh sa k nim priblíži a vzťah sa stane dôvernejší: Boh utešuje.

Mlčanie nebies

Medzitým sa prorokov pohľad vracia k zvitku zbavenému šiestich pečatí. Zostáva ešte rozlomiť poslednú pečať, aby zvitok, konečne úplne otvorený, odhalil obsah svojho posolstva. Už pri otváraní siedmej pečate je Ján prekvapený. Prvý raz sa nijako nezúčastňuje na videní. Až doteraz sa každá pečať odvíjala za jeho účasti. Prvé štyri pečate sú pravidelne uvádzané slovom „počul som“, piata a šiesta pečať slovami „videl som“ alebo „uvidel“.

Ale siedma pečať sa náhle objavuje v Jánovom vedomí bez toho, žeby počul alebo videl. Je to tiež jediný raz, keď sa udalosť uvedená do pohybu otvorením pečate odohráva výhradne v nebi. Tých šesť iných sa týkalo zeme a sledovalo chod ľudských dejín.

V protiklade s inými pečaťami je text siedmej pečate výnimočne krátky. Zahŕňa len jeden verš (Zj 8,1). Nakoniec udalosť, ktorú uvádza, je podstatne odlišná. Po všetkej tej vojnovej vrave, reve divých zvierat, plači mužov a žien a rachotu vrchov a hviezd, ktoré padajú zo všetkých strán (Zj 6,12-16), nastáva náhle úplné ticho. Táto udalosť, ktorú nie je počuť ani vidieť je neopísateľná. Ticho vyjadruje to, na čo slová, hudba alebo dokonca kresba už nestačia. Je to ticho, ktoré sprevádza príchod Boha, parúziu.

Lebo iba ticho môže vyjadriť nevyjadriteľné. Iba v tichu si uvedomujeme prítomnosť nekonečného Boha. Toto ticho trvá celú polhodinu. V prorockom jazyku, v ktorom deň predstavuje rok, to znamená týždeň (ak deň s dvadsiatimi štyrmi hodinami zodpovedá prorockému roku alebo 360 reálnym dňom, hodina zodpovedá 360:24 alebo 14 dňom a polhodina týždňu). Ľudské dejiny sa teda končia ako sa začali – dobou stvorenia.

Týždeň ticha na konci je ozvenou ticha na počiatku (1 Moj 1). Táto myšlienka je často doložená v židovskej tradícii. Pri rozlomení siedmej pečate môžeme konečne rozlúštiť posolstvo zvitku. Je to oznámenie o Božom príchode a zasľúbenie nového stvorenia a nového sveta, jediná odpoveď na všetky otázky a všetok žiaľ, jediné riešenie všetkého utrpenia.