Boží zákon – Podstata Dekalógu

05/02/2020 John Bible

Veľké zásady Božieho zákona sú vyjadrené v Desatore a Ježiš Kristus ich ukázal svojim životom. Vyjadrujú Božiu lásku, vôľu a zámer ohľadom ľudského správania a vzťahov – platia pre všetkých ľudí v každej dobe. Tieto prikázania sú základom Božej zmluvy s Jeho ľudom a zároveň mierou Božieho súdu. Vďaka pôsobeniu Ducha Svätého odhaľujú hriech a prebúdza sa v nás vedomie potreby Spasiteľa. Spasenie je iba z milosti, nie zo skutkov, ale ovocím spasenia je poslušnosť prikázaniam.

Takáto poslušnosť rozvíja kresťanský charakter a prináša vnútorné uspokojenie. Je prejavom našej lásky k Pánovi aj záujmu o blížnych. Poslušnosť z viery dokazuje Kristovu moc premieňať život a posilňuje kresťanské svedectvo.

Boží zákon

Všetky oči sa upierali na horu Sinaj. Jej vrchol zahalil hustý oblak, ktorý sa so súmrakom spúšťal stále nižšie, až napokon celá hora zmizla v tajomnom závoji. Temnotu preťal blesk a hrom sa pomaly ozýval v diali.

„Celá hora Sinaj bola zahalená dymom, pretože Hospodin na ňu zostúpil v ohni. Dym stúpal ako z pece a celá hora sa silno chvela. Zvuk polnice bol čoraz silnejší.“ (Ex 19,18.19)

Toto veľkolepé zjavenie Božej prítomnosti bolo také pôsobivé, že sa celý Izrael triasol.

Zrazu utíchol zvuk hromu aj polnice a všetko sa ponorilo do posvätného ticha. Vtom Boh prehovoril z hustého oblaku, ktorý ho obklopoval, keď stál na hore. Hnaný hlbokou láskou k svojmu ľudu vyslovil Desatoro. Mojžiš povedal:

„Hospodin prišiel zo Sinaja… prišiel s desaťtisícmi svätých, po jeho pravici im z ohňa dal zákon. Áno, ľudské pokolenia sú mu milé. Všetci svätí sú v tvojej ruke, priblížili sa k tvojim nohám, budú počúvať tvoje slová.“ (Dt 33,2.3)

Keď na Sinaji Boh dal zákon, zjavoval sa nielen ako vznešená a najvyššia autorita vesmíru, ale aj ako Vykupiteľ svojho ľudu (Ex 20,2). Pretože je Spasiteľom, vyzýva nielen Izrael, ale všetkých ľudí (Kaz 12,13), aby poslúchali desať jasných, zrozumiteľných a záväzných pravidiel, ktoré ukazujú na úctu k Bohu a k blížnym. Boh povedal:

„Nebudeš mať iných bohov okrem mňa.
Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vodách pod zemou. Nebudeš sa im klaňať ani im slúžiť. Ja som Hospodin, tvoj Boh, Boh žiarlivo milujúci. Navštevujem vinu otcov na synoch do tretieho i štvrtého pokolenia tých, čo ma nenávidia, ale preukazujem milosrdenstvo tisícom pokolení tých, čo ma milujú a zachovávajú moje prikázania.
Nevezmeš meno Hospodina, svojho Boha, nadarmo, lebo Hospodin nenechá bez trestu toho, kto by jeho meno zneužíval.
Pamätaj na deň odpočinku, aby ti bol svätý. Šesť dní budeš pracovať a konať všetku svoju prácu, ale siedmy deň je odpočinutie Hospodina, tvojho Boha. Nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý je v tvojich bránach. Lebo v šiestich dňoch učinil Hospodin nebo i zem, more a všetko, čo je v nich, a na siedmy deň odpočinul. Preto Hospodin požehnal deň odpočinku a oddelil ho ako svätý.
Cti svojho otca i matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dáva Hospodin, tvoj Boh.
Nezabiješ.
Nescudzoložíš.
Nepokradneš.
Nevydáš proti svojmu blížnemu krivé svedectvo.
Nebudeš žiadostivo túžiť po dome svojho blížneho, po žene svojho blížneho, po jeho sluhovi ani po jeho slúžke, po jeho dobytku ani po ničom, čo patrí tvojmu blížnemu.“ (Ex 20,3–17)

Podstata zákona

Desatoro je vyjadrením Božieho charakteru – je to zákon, ktorý je morálny, duchovný a zrozumiteľný, obsahuje všeobecne platné princípy. Zobrazuje charakter Zákonodarcu. Písmo vidí v Božom zákone vlastnosti samotného Boha. Tak ako Boh, aj „zákon Hospodinov je dokonalý“ a „Hospodinovo svedectvo je pravdivé“ (Ž 19,8). „Zákon je svätý, spravodlivý a dobrý“ (Rim 7,12). „Všetky tvoje prikázania sú pravda“ a majú pevný základ (Ž 119,151.152).

Morálny zákon

Desatoro vyjadruje spôsob, akým Boh jedná s ľuďmi. Opisuje náš vzťah k Stvoriteľovi a Vykupiteľovi a naše povinnosti voči blížnym. Písmo hovorí, že prestúpenie Božieho zákona je hriech (1Jn 3,4).

Duchovný zákon

„Zákon je duchovný“ (Rim 7,14). Preto ho môžu zachovávať iba tí, ktorí sa sústredia na duchovné veci a prinášajú ovocie Ducha (Jn 15,4; Gal 5,22.23). Boží Duch nás zmocňuje konať Božiu vôľu (Sk 1,8; Ž 51,12-14). Ak zostávame v Kristovi, získavame moc potrebnú na to, aby sme prinášali ovocie jeho slávy (Jn 15,5). Ľudské zákony sa zameriavajú iba na vonkajšie skutky, no Desatoro zasahuje aj do našich najskrytejších myšlienok a citov, ako je žiarlivosť, závisť, zmyselnosť či ctižiadostivosť. Ježiš v kázaní na hore zdôraznil túto duchovnú dimenziu zákona (Mt 5,21.22.27.28; Mk 7,21-23).

Pozitívny zákon

Desatoro nie je len zoznam zákazov; obsahuje hlboké princípy, ktoré zahrňujú aj to, čo by sme mali konať. Napríklad šieste prikázanie „nezabiješ“ má aj pozitívnu stránku – „budeš chrániť život“. Je Božou vôľou, aby jeho nasledovníci podporovali dobro a šťastie všetkých, ktorí sa dostávajú do ich vplyvu. Evanjelium ako dobrá správa o spáse a večnom živote v Ježišovi Kristovi stojí na pozitívnych princípoch Desatora.

Jednoduchý zákon

Desatoro, hoci je stručné, obsahuje hlboký zmysel. Je ľahko zapamätateľné a predsa vystihuje každý hriech. Boží zákon je zrozumiteľný pre všetkých – aj najslabšia myseľ ho môže pochopiť a prispôsobiť podľa neho svoj život.

Zákon princípov

Desatoro je súhrnom správnych princípov platných pre všetkých ľudí v každej dobe. Písmo hovorí: „Boj sa Boha a zachovávaj jeho prikázania; na tom u človeka všetko závisí“ (Kaz 12,13).

Desatoro: Základné princípy lásky a morálky

Desať slov alebo Desatoro (Ex 34,28) je rozdelené na dve časti, ako to naznačujú dve kamenné dosky, na ktoré Boh písal (Dt 4,13). Prvé štyri prikázania určujú zásady našej úcty k Bohu, zatiaľ čo ďalších šesť prikázaní určuje naše povinnosti voči ľuďom. Toto rozdelenie vychádza z dvoch základných princípov lásky, na ktorých stojí Božie kráľovstvo:

„Miluj Hospodina, svojho Boha, z celého svojho srdca, celou svojou dušou, celou svojou silou a celou svojou mysľou a miluj svojho blížneho ako seba samého“ (L 10,27; porov. Dt 6,4.5; Lv 19,18).

Tí, ktorí žijú podľa týchto princípov, sú v plnej zhode s Desatorom, pretože prikázania len podrobnejšie vyjadrujú tieto zásady.

Význam jednotlivých prikázaní:

Prvé prikázanie: Vedie k výlučnej službe jedinému pravému Bohu.
Druhé prikázanie: Zakazuje modlárstvo.
Tretie prikázanie: Zakazuje neúctu a krivú prísahu, vrátane zneužívania Božieho mena.
Štvrté prikázanie: Vyzdvihuje zachovávanie soboty a označuje pravého Boha ako Stvoriteľa neba a zeme.
Piate prikázanie: Požaduje úctu detí k rodičom, ktorí odovzdávajú Božiu vôľu ďalším generáciám (Dt 4,6-9; 6,1-7).
Šieste prikázanie: Chráni život ako niečo posvätné.
Siedme prikázanie: Nabáda k čistote a chráni manželstvo.
Ôsme prikázanie: Chráni majetok.
Deviate prikázanie: Obhajuje pravdu a odsudzuje vedomú lož.
Desiate prikázanie: Zakazuje túžbu po majetku iných a zasahuje do samotného jadra medziľudských vzťahov.

Desatoro je výnimočné tým, že je to jediné slovo, ktoré Boh vyslovil tak, aby ho počul celý národ (Dt 5,22). Tento Boží zákon nebol zverený iba pominuteľnej ľudskej pamäti, ale bol vyrytý Božím prstom na dve kamenné dosky, ktoré boli uložené v archa zmluvy (Ex 31,18; Dt 10,2). Aby Izrael mohol tieto prikázania ľahšie uplatňovať, dal im Boh aj ďalšie zákony, ktoré podrobnejšie upravovali ich vzťahy k Bohu aj medzi sebou.

Dodatočné zákony zahŕňali:

Občianske zákony, zamerané na spoločenské otázky Izraela
Ceremoniálne zákony, týkajúce sa obradov vo svätyni

Tieto zákony boli oznámené prostredníctvom Mojžiša a zapísané do knihy zákona, ktorá bola uložená „pri strane archy zmluvy“ (Dt 31,25.26). Na rozdiel od Desatora, ktoré bolo uchovávané vo vnútri archy, boli tieto dodatočné zákony označované ako „kniha Mojžišovho zákona“ (Neh 8,1) alebo „Mojžišov zákon“ (Joz 8,31; 2Pa 25,4; 2Kr 23,25; 2Pa 23,18).

Zmysel zákona

Boh dal ľuďom zákon, aby ich bohato požehnal a viedol do spásneho vzťahu s Ním. Tento Boží zákon má niekoľko konkrétnych účelov, ktoré nám pomáhajú lepšie pochopiť Jeho vôľu a plán s ľudstvom:

Zjavuje Božiu vôľu a charakter – Desatoro prikázaní je vyjadrením Božej lásky a zjavením Jeho vôle pre ľudstvo. Zákon vyžaduje úplnú poslušnosť, ktorá je kľúčová pre našu spásu. Ako povedal Kristus:

„Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania“ (Mt 19,17).

Táto poslušnosť je možná len vďaka moci Ducha Svätého, ktorý prebýva v človeku.

Základ Božej zmluvy – Mojžiš napísal Desatoro a ďalšie zákony do knihy zvanej Kniha zmluvy (Ex 20,1–24,8). Neskôr Desatoro označil ako „dosky zmluvy“ (Dt 9,9). Tento zákon je základom Božej zmluvy s nami a ukazuje, ako máme žiť v súlade s Jeho vôľou.

Miera spravodlivosti pri súde – Božie prikázania sú spravodlivé (Ž 119,172) a určujú mieru spravodlivosti. Zákon bude mierou, podľa ktorej budeme súdení, nie naše svedomie. Písmo hovorí:

„Boj sa Boha a zachovávaj jeho prikázania…“ (Kaz 12,13-14).

Každý človek bude súdený podľa spravodlivosti Božieho zákona, čo je nevyhnutné pre naše večné ospravedlnenie.

Svedomie a Boží zákon – Svedomie každého človeka je rozdielne: niekto má svedomie neisté, iný poskvrnené, zlé alebo až spálené cejchom (1Tim 4,2). Aby sme sa vyhli hriechu, naše svedomie sa musí nastaviť podľa Božieho zákona, ktorý je najvyššou normou správneho konania. Boží zákon nás chráni pred cestou hriechu a ukazuje, čo je správne.

Zákon ukazuje na hriech – Bez Desatora by ľudia nedokázali jasne rozoznať Božiu svätosť, svoju vinu a potrebu pokánia. Ak si neuvedomujú, že porušujú Boží zákon, necítia svoju stratenosť a nevidia potrebu Kristovej obeti. Zákon je pre človeka zrkadlom, ktoré mu odhaľuje jeho pravý stav (Jak 1,23–25). Kto do neho nazrie, vidí svoje charakterové nedostatky v kontraste s Božou spravodlivou povahou. Morálny zákon ukazuje, že celý svet je pred Bohom vinný (Rim 3,19) a každý človek je Bohu plne zodpovedný.

„Zo zákona pochádza poznanie hriechu“ (Rim 3,20), pretože „hriech je prestúpenie zákona“ (1Jn 3,4).

Pavol hovorí:

„Hriech by som nepoznal, keby nebolo zákona.“ (Rim 7,7)

Zákon usvedčuje hriešnikov z ich viny a pomáha im uvedomiť si, že musia čeliť rozsudku Božieho hnevu a čaká ich trest večnej smrti. V človeku vyvoláva pocit úplnej bezmocnosti.

Pôsobenie zákona pri obrátení – Boží zákon je nástroj, ktorý Duch Svätý používa, aby nás priviedol k obráteniu:

„Zákon Hospodinov je dokonalý, občerstvuje dušu.“ (Ž 19,8, kral.; v anglickej verzii doslovne „obracia dušu“)

Keď človek spozná svoj skutočný charakter, pochopí, že je hriešny, čaká ho smrť a nemá nádej. Vtedy si prizná, že potrebuje Spasiteľa. Dobrá správa evanjelia potom dostáva skutočný význam.

Zákon ukazuje na Krista – Kristus je jediný, kto nám môže pomôcť uniknúť zo zúfalej situácie. Pavol hovorí o morálnom aj ceremoniálnom zákone ako o vychovávateľovi (dozorovi), ktorý nás vedie ku Kristovi, aby sme boli ospravedlnení z viery (Gal 3,24). Aj keď zákon odhaľuje náš hriech, nikdy nás nemôže zachrániť. Rovnako ako voda je prostriedkom na umytie špinavej tváre, Boží morálny zákon je zrkadlom, ktoré ukazuje, že potrebujeme očistenie. Prichádzame k prameňu očistenia od hriechu a nečistoty (Zach 13,1) a sme očistení Baránkovou krvou (Zj 7,14). Musíme sa upriamiť na Krista…

„…a keď sa Kristus zjaví… na kríži Golgoty, ako umiera pod ťarchou hriechov celého sveta, Duch Svätý nám ukazuje Boží postoj k tým, čo činili pokánie.“ (12)

Tento pohľad napĺňa našu nádej a vo viere sa obraciame k Spasiteľovi, ktorý nám dáva dar večného života (Jn 3,16).

Prináša pravú slobodu – Kristus povedal, že „každý, kto hreší, je otrokom hriechu“ (Jn 8,34). Keď človek prestúpi Boží zákon, stráca slobodu, no poslušnosť Desatoru mu pravú slobodu vracia. Život v hraniciach Božieho zákona prináša slobodu od hriechu a od všetkého, čo hriech so sebou prináša – neustále obavy, výčitky svedomia, rastúca vina a ľútosť. To všetko oberá človeka o životnú silu. Žalmista hovorí:

„Voľne budem kráčať, lebo sa pýtam na tvoje ustanovenia.“ (Ž 119,45)

Jakub hovorí o Desatore ako o „kráľovskom zákone, dokonalom zákone slobody“ (Jak 2,8; 1,25).

Sloboda v Kristovi – Aby sme mohli prijať skutočnú slobodu, Ježiš nás pozýva, aby sme prišli k Nemu so svojím bremenom hriechu. Namiesto toho nám ponúka jarmo, ktoré netlačí (Mt 11,29.30). Jarmo je nástrojom služby – keď sa bremeno nesie spoločne, je ľahšie ho zvládnuť. Kristus sľubuje, že sa do tohto jarma zapojí spolu s nami. Zákon lásky, zjavený v raji, ohlásený na Sinaji a vpísaný do srdca, spája človeka s Božou vôľou (13).

Keď sme v jarmu spojení s Kristom, On nesie ťažké bremeno, a poslušnosť sa stáva radosťou. Dáva nám silu zvíťaziť tam, kde sme to sami nedokázali. Zákon vpísaný v srdci sa stáva potešením – sme slobodní, lebo chceme konať podľa Božej vôle.

Sloboda od hriechu – Ak je zákon predstavený bez Kristovej zachraňujúcej moci, neexistuje skutočná sloboda od hriechu. Božia milosť však nezrušuje platnosť zákona, ale dáva oslobodzujúcu moc od hriechu, pretože

„kde je Duch Pánov, tam je sloboda“ (2Kor 3,17).

Zabránenie zlu a požehnanie – Svet je zaplavený zločinom, násilím, nemravnosťou a zlom – dôsledok ignorovania Desatora. Tam, kde je Boží zákon prijatý, bráni hriechu, podporuje správne konanie a stáva sa prostriedkom budovania spravodlivosti. Národy, ktoré začlenili princípy Desatora do svojich zákonov, zakúsili veľké požehnanie. Naopak, opustenie týchto zásad vedie k úpadku. V dobe Starého zákona Boh často žehnal národom a jednotlivcom podľa ich poslušnosti Jeho zákonu. Biblia hovorí, že

„spravodlivosť povyšuje národ“ (Prísl 14,34) a „spravodlivosť upevňuje trón“ (Prísl 16,12).

Tých, ktorí odmietajú poslúchať Božie prikázania, stíhajú pohromy (Ž 89,31.32).

„Hospodinovo prekliatie spočíva na dome svojvoľníka, kým požehnanie je na obydlí spravodlivých“ (Prísl 3,33; porov. Lv 26; Dt 28).

Táto zásada platí aj dnes.

Zákon pred Sinajom

Desatoro – morálny zákon – je vyjadrením Božieho charakteru, a preto sú jeho princípy absolútne, nemeniteľné a majú pre ľudstvo trvalú platnosť. Kresťania stáročia neochvejne tvrdili, že Boží zákon je večný a potvrdzovali jeho trvalú platnosť. Zákon existoval už dávno predtým, než Boh dal Izraelu Desatoro. Keby to tak nebolo, hriech by pred vydaním zákona na hore Sinaj neexistoval, pretože

„hriech je prestúpenie zákona“ (1Jn 3,4).

Lucifer a jeho anjeli, ktorí zhrešili, sú dôkazom toho, že Boží zákon existoval už pred stvorením (2Pt 2,4). Keď Boh stvoril Adama a Evu na svoj obraz, vložil do ich mysle morálne zásady zákona, čo znamenalo, že bolo prirodzené konať Jeho vôľu. Ich prestúpenie priviedlo hriech do ľudskej rodiny (Rim 5,12). Neskôr Boh povedal o Abrahamovi:

„Poslúchol môj hlas a dbal na to, čo som mu zveril: na moje prikázania, nariadenia a zákony.“ (Gn 26,5)

Mojžiš učil Božie nariadenia a právne ustanovenia ešte pred Sinajom (Ex 16; 18,16). Štúdium knihy Genezis ukazuje, že Desatoro bolo známe dávno pred Sinajom. Z tejto biblickej knihy je jasné, že si ľudia, aj pred vydaním Desatora, uvedomovali svoje nesprávne konanie. Skutočnosť, že morálny zákon bol všeobecne známy, ukazuje, že sa Boh postaral o to, aby ľudia poznali Jeho prikázania.

Zákon pred Kristovým návratom

Biblia ukazuje, že Boží zákon je predmetom satanovho útoku a jeho odpor proti zákonu vyvrcholí tesne pred druhým príchodom Krista. Proroctvo naznačuje, že satan zvedie väčšinu ľudí k neposlušnosti voči Bohu (Zj 12,9). Bude pôsobiť prostredníctvom moci „šelmy“, na ktorú sa svet sústredí namiesto Boha (Zj 13,3).

1. Útok na zákon

Kniha Daniel 7 opisuje túto šelmu ako malý roh. Kapitola hovorí o štyroch veľkých šelmách, ktoré biblickí vykladači spájali so svetovými mocnosťami – Babylonom, Médsko-Perziou, Gréckom a Rímom. Desať rohov štvrtej šelmy predstavuje rozdelenie Rímskej ríše po jej páde (476 po Kr.).

Danielovo videnie sa zameriava na malý roh, desivú a rúhavú moc, ktorá povstala medzi desiatimi rohmi. Naznačuje to vzostup silnej moci po rozdelení Rímskej ríše. Táto moc sa pokúsi zmeniť Boží zákon (Dan 7,25) a bude pôsobiť až do Kristovho príchodu. Už tento útok je dôkazom trvalého významu zákona v pláne spasenia. Videnie končí uistením Božieho ľudu, že táto moc neuspeje, pretože príchod súdu malý roh zničí (Dan 7,11.26-28).

2. Svätí bránia zákon

Poslušnosť je charakteristickým znakom tých, ktorí očakávajú Kristov návrat. V konečnom spore sa spoja, aby obhájili Boží zákon. Písmo hovorí, že sú to tí,

„ktorí zachovávajú Božie prikázania a držia sa svedectva Ježišovho“ (Zj 12,17; 14,12)

a trpezlivo očakávajú Kristov príchod. Pri príprave na druhý príchod zvestujú evanjelium a vyzývajú druhých, aby slúžili Pánovi ako Stvoriteľovi (Zj 14,6.7). Tí, ktorí Bohu slúžia z lásky, Ho budú aj poslúchať, ako napísal Ján:

„V tom je totiž láska k Bohu, že zachovávame jeho prikázania; a jeho prikázania nie sú ťažké“ (1Jn 5,3).

3. Božie súdy a zákon

Božie súdy v podobe siedmich posledných rán, ktoré postihnú neposlušných, vychádzajú z nebeského chrámu „stánku svedectva“ (Zj 15,5). Izrael dobre poznal tento výraz – stánek svedectva, ktorý postavil Mojžiš (Nm 17,8; 18,2; porov. 1,50.53). Tak sa volal, pretože v stánku bola archa svedectva (Ex 26,34), v ktorej boli uložené dve dosky svedectva (Ex 31,18).

Desatoro je „svedectvom“, pretože svedčí ľudstvu o Božej vôli (Ex 34,28.29). Zjavenie 15,5 hovorí o „chráme stánku svedectva v nebi“. Mojžišov stánek bol len napodobeninou nebeského chrámu (Ex 25,8.40; porov. Hebr 8,1-5). V tomto nebeskom chráme je uchovaný originál Desatora. Záverečný súd je veľmi úzko spojený s prestúpením Božieho zákona, čo je ďalším dôkazom večnej záväznosti prikázaní. Kniha Zjavenie tiež opisuje otvorenie nebeského chrámu, kde bolo možné vidieť „archu jeho zmluvy“ (Zj 11,19).

Výraz archa zmluvy označoval archu pozemskej svätyne, kde boli uložené dosky obsahujúce „slová zmluvy, Desatoro prikázaní“ (Ex 34,28; porov. Nm 10,33; Dt 9,9). Archa zmluvy v nebeskej svätyni je originálom archy obsahujúcej slová večnej zmluvy, pôvodného Desatora. Je teda jasné, že čas vynesenia Božích záverečných súdov nad svetom (Zj 11,18) súvisí s otvorením tohto nebeského chrámu, kde je možné vidieť archu s Desatorom – čo je jasným obrazom vznešenosti Božieho zákona ako mierky pri súde. Spasenie je dar milosti na základe viery, nie na základe skutkov zákona (Ef 2,8).

„Žiadne skutky zákona, žiadne úsilie akokoľvek chvályhodné ani žiadne dobré skutky – nech ich je mnoho alebo málo, nech sú spojené s obetou alebo nie – nemôžu nijako ospravedlniť hriešnika.“ (Tit 3,5; Rim 3,20)

V celom Písme je dokonalá zhoda medzi zákonom a evanjeliom – navzájom sa potvrdzujú.

Keď Adam s Evou zhrešili, spoznali vinu, strach a utrpenie (Gn 3,10). Boh neodpovedal na ich potrebu zrušením zákona, ktorý ich odsúdil, ale ponúkol im evanjelium, ktoré ich navracia do spoločenstva a vedie k poslušnosti Bohu. Evanjelium je zasľúbenie vykúpenia skrze potomka ženy – Spasiteľa, ktorý zvíťazí nad zlom (Gn 3,15).

Obetný systém, ktorý Boh ustanovil, učil Izrael dôležitej pravde o zmierení: odpustenie je možné len prostredníctvom vyliatia krvi – skrze smrť Spasiteľa. Odpustenie hriechov prijímali vierou, keďže verili, že zvieracia obeť predstavuje Spasiteľovu obeť. Boli spasení milosťou. Toto zasľúbenie bolo jadrom Božej večnej zmluvy milosti, ktorú Boh ponúkol ľudstvu (Gn 12,1-3; 15,4.5; 17,1-9). Bolo úzko prepojené s poslušnosťou Božiemu zákonu (Gn 18,18.19; 26,4.5).

Zárukou Božej zmluvy bol Boží Syn, ktorý bol stredom evanjelia – Baránok zabitý od založenia sveta (Zj 13,8). Božia milosť pôsobí od chvíle, keď Adam s Evou zhrešili. Dávid povedal:

„Hospodinovo milosrdenstvo je od vekov naveky s tými, čo sa ho boja… s tými, ktorí zachovávajú jeho zmluvu, ktorí pamätajú na jeho ustanovenia a plnia ich.“ (Ž 103,17.18)

Existuje úzky vzťah medzi Desatorom a evanjeliom. Napríklad úvod Desatora hovorí o Bohu ako o Vykupiteľovi (Ex 20,2). Po vyhlásení Desatora Boh prikázal Izraelitom postaviť oltár a priniesť obete, ktoré odhaľovali Jeho zachraňujúcu milosť. Na hore Sinaj dal Boh Mojžišovi väčšinu ceremoniálneho zákona, ktorý sa týkal stavby svätyne – miesta, kde Boh prebýval medzi ľudom, stretával sa s nimi, žehnal im a odpúšťal im hriechy (Ex 24,12–31,18). Tým sa rozšíril jednoduchý systém obetí, ktorý existoval už pred Sinajom, a symbolizoval Kristovu prostrednícku službu na vykúpenie hriešnikov a obhájenie autority a svätosti Božieho zákona.

Miestom Božej prítomnosti v pozemskej svätyni bolo miesto nad prikrovom na arche s Desatorom. Každý prvok svätostánkovej služby ukazoval na Spasiteľa. Krvavé obete smerovali na Jeho zmiernu smrť, ktorá vykúpi ľudstvo z odsúdenia zákona. Kým Desatoro bolo uložené v arche, ceremoniálne a občianske zákony boli zapísané do knihy zákona, ktorá bola uložená pri arche ako svedok proti ľudu (Dt 31,26).

Kedykoľvek Izraeliti zhrešili, tento svedok odsúdil ich skutky a presne určil spôsob zmierenia s Bohom. Od Sinaja až po Kristovu smrť nachádzali tí, čo prestúpili Desatoro, nádej, odpustenie a očistenie na základe viery v evanjelium, ako to znázorňovala služba svätyne podľa ceremoniálneho zákona.

Zákon a evanjelium po ukrižovaní

1. Ceremoniálny zákon

Mnohí kresťania si všimli, že Písmo svedčí o tom, že aj keď Kristova smrť zrušila ceremoniálny zákon, potvrdila trvalú platnosť morálneho zákona. Nižšie sú dôkazy, ktoré toto tvrdenie podporujú.

Keď Kristus zomrel, naplnil prorockú symboliku obetného systému. Predobraz sa stal skutočnosťou a platnosť ceremoniálneho zákona skončila. Prorok Daniel predpovedal, že smrť Mesiáša zastaví obetovanie i prídavné obete (Dan 9,27). Pri Ježišovej smrti sa chrámová opona nadprirodzeným spôsobom roztrhla odhora nadol (Mt 27,51), čo znamenalo koniec duchovného významu chrámových obradov.

Hoci ceremoniálny zákon mal pred Kristovou smrťou veľký význam, v mnohom nepostačoval a bol iba tieňom budúcich dobrých vecí (Hebr 10,1). Mal len dočasný zmysel a bol daný Božiemu ľudu až do času nápravy (Hebr 9,10; Gal 3,19) – teda do chvíle, keď Kristus zomrel ako pravý Baránok Boží. Jeho smrťou stratili ceremoniálne predpisy svoju platnosť a Kristova zmierna obeť ponúkla odpustenie hriechov.

Týmto činom bol vymazaný „dlžobný úpis“, ktorého ustanovenia boli proti nám, a Kristus ho pribil na kríž (Kol 2,14; porov. Dt 31,26). Už nebolo nutné konať prísne predpísané obrady, ktoré aj tak nedokázali odstrániť hriech ani očistiť svedomie (Hebr 10,4; 9,9.14). Nemusíme sa už trápiť ceremoniálnymi zákonmi s ich komplikovanými požiadavkami na obete jedál a nápojov, oslavy rôznych sviatkov (Veľká noc, Letnice a pod.), novoluní alebo ceremoniálnych sobôt (Kol 2,16; porov. Hebr 9,10), ktoré boli len tieňom budúcich vecí (Kol 2,17).

Po Ježišovej smrti sa veriaci už nemusia zaoberať tieňmi, ktoré boli len predobrazom skutočnosti v Kristovi. Teraz môžu priamo prichádzať ku Spasiteľovi, lebo skutočnosť je Kristus (Kol 2,17). Podľa židovskej tradície sa ceremoniálny zákon stal múrom, ktorý oddeľoval Židov od ostatných národov a bol prekážkou ich poslania prinášať svetlo Božej slávy. Kristova smrť tento zákon ustanovení a predpisov odstránila tým, že zborila múr rozdelenia medzi Židmi a pohanmi, aby z nich vytvorila novú rodinu veriacich, ktorú Kristus svojou smrťou na kríži zmieril v jednom tele (Ef 2,14-16).

2. Desatoro a kríž

Aj keď Kristova smrť ukončila platnosť ceremoniálneho zákona, potvrdila platnosť Desatora. Kristus odstránil prekliatie zákona a tak veriacich oslobodil od jeho odsúdenia. Neprišiel však zrušiť zákon, aby nám dal slobodu porušovať jeho princípy. Písmo na mnohých miestach potvrdzuje trvalú platnosť zákona a vyvracia takéto názory. Kalvín to výstižne zhrnul: nemáme sa domnievať, že nás Kristov príchod zbavil autority zákona – ten je večným pravidlom zbožného a svätého života a musí byť nemeniteľný, tak ako Božia spravodlivosť.

Pavol opisuje vzťah medzi poslušnosťou a evanjeliom o spáse z milosti. Vyzýva veriacich k svätému životu:

„Odovzdávajte seba i svoje telo Bohu za nástroj spravodlivosti. Hriech už nad vami nebude panovať; veď nie ste pod zákonom, ale pod milosťou.“ (Rim 6,13.14)

Kresťania nezachovávajú zákon preto, aby získali spasenie – tí, čo sa o to pokúšajú, len zistia, že sú ešte väčšími otrokmi hriechu. Ak je človek pod zákonom, zostáva pod vládou hriechu, lebo zákon ho nemôže zachrániť ani pred odsúdením, ani pred mocou hriechu. Ale tí, ktorí sú pod milosťou, sú nielen oslobodení od odsúdenia (Rim 8,1), ale dostávajú aj moc zvíťaziť (Rim 6,4). Tak už nad nimi nevládne hriech. Pavol dodáva:

„Kristus je koniec zákona, aby spravodlivosti došiel každý, kto verí.“ (Rim 10,4)

Každý, kto verí v Krista, si uvedomuje, že Kristus je koncom zákona ako prostriedku získania spravodlivosti. Sami o sebe sme hriešnici, ale v Ježišovi Kristovi sme spravodliví vďaka jeho pripočítanej spravodlivosti. Byť pod milosťou však neznamená, že veriaci môže žiť v hriechu, aby sa rozhojnila milosť (Rim 6,1). Milosť dáva moc, ktorá umožňuje poslušnosť a víťazstvo nad hriechom.

„Teraz však niet odsúdenia pre tých, čo sú v Kristovi Ježišovi (ktorí sa neriadia vôľou tela, ale vôľou Ducha)“ (Rim 8,1).

Kristova smrť zákon zveľadila a potvrdila jeho všeobecnú platnosť. Keby bolo možné Desatoro zmeniť, Kristus by nemusel zomrieť. No keďže tento zákon je absolútny a nemeniteľný, bola potrebná smrť, aby bol vykonaný trest, ktorý zákon vyžaduje. Kristus tento požiadavok naplnil svojou smrťou na kríži a sprístupnil večný život všetkým, ktorí prijmú jeho veľkolepú obeť.

Poslušnosť zákona

Ľudia nemôžu získať spasenie na základe dobrých skutkov. Ovocím spasenia v Kristovi je poslušnosť. Boh oslobodil svoj ľud od trestu a prekliatia hriechu skrze svoju úžasnú milosť, ktorá sa najviac prejavila na kríži. Kristus obetoval svoj život, aby im ponúkol dar večného života. Božia láska prebúdza v kajúcom hriešnikovi odpoveď, ktorá sa prejavuje láskavou poslušnosťou skrze moc bohato udelené milosti.

Veriaci, ktorí pochopia, ako si Kristus zákona váži, a porozumejú, že z poslušnosti plynie požehnanie, budú mať silnú motiváciu žiť kristovský život. Kristus si veľmi vážil Desatoro prikázaní. Ako ten veľký JA SOM vyhlásil zo Sinaja morálny zákon svojho Otca (Jn 8,58; Ex 3,14). Súčasťou Kristovho poslania na zemi bolo vyvýšiť a zveľadiť zákon (Iz 42,21). Úryvok zo Žalmov, ktorý Nový zákon vzťahuje na Krista, jasne ukazuje jeho postoj k zákonu:

„Plniť, Bože môj, tvoju vôľu je mojím prianím, tvoj zákon mám vo svojom vnútri.“ (Ž 40,9; porov. Hebr 10,5.7)

Jeho evanjelium vzbudzuje vieru, ktorá neustále potvrdzuje platnosť Desatora. Pavol povedal:

„Teda vierou rušíme zákon? Vôbec nie! Naopak, zákon potvrdzujeme.“ (Rim 3,31)

Kristus teda neprišiel len vykúpiť ľudí, ale aj obhájiť autoritu Božieho zákona, ukázať jeho vznešenosť a slávu a dať príklad správneho vzťahu k nemu. Kresťania – ako jeho nasledovníci – sú povolaní vyvyšovať Boží zákon aj vo svojom živote. Kristus, keď žil život láskavej poslušnosti, zdôraznil, že jeho nasledovníci majú zachovávať prikázania. Na otázku, ako získať večný život, Kristus odpovedal:

„Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19,17)

Varoval aj pred ich nedodržiavaním:

„Nie každý, kto mi hovorí: ‘Pane, Pane’, vojde do nebeského kráľovstva, ale len ten, kto činí vôľu môjho Otca v nebesiach.“ Tým, ktorí porušujú zákon, nebude dovolené vstúpiť. (Mt 7,21-23)

Samotný Kristus naplnil zákon – nie tým, že by ho zrušil, ale životom poslušnosti.

„Amen, hovorím vám: Kým neprejde nebo a zem, neprejde ani najmenšie písmenko, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nestane.“ (Mt 5,18)

Kristus dôrazne zdôrazňoval, že nesmieme stratiť zo zreteľa hlavný cieľ zákona: milovať Hospodina, svojho Boha celým srdcom, dušou a mysľou, a svojho blížneho ako seba samého (Mt 22,37.38). Kristus však chce, aby sa jeho nasledovníci milovali nie podľa predstáv sveta – sebecky alebo sentimentálne.

Aby Kristus vysvetlil, akú lásku má na mysli, dal nové prikázanie (Jn 13,34). Toto nové prikázanie nemalo nahradiť Desatoro, ale dať príklad, čo znamená pravá, nesebecká láska – láska, akú svet dovtedy nepoznal. Preto môže byť toto prikázanie označené ako „nové“. Prikázal im, aby sa nielen milovali, ale aby sa milovali tak, ako ich miloval on (Jn 15,12). To je ďalší dôkaz, že Kristus vyvyšoval zákony svojho Otca. Ježiš povedal:

„Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania.“ (Jn 14,15)
„Ak budete zachovávať moje prikázania, zostanete v mojej láske, ako aj ja zachovávam prikázania svojho Otca a zostávam v jeho láske.“ (Jn 15,10)

Podobne, ak milujeme Boží ľud, milujeme Boha a zachovávame jeho prikázania (1Jn 2,3). Len keď zostávame v Kristovi, môžeme byť úprimne poslušní.

„Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak nezostane na viniči, tak ani vy, ak nezostanete vo mne… Kto zostáva vo mne a ja v ňom, ten prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ (Jn 15,4.5)

Zotrvávať v Kristovi znamená byť s Ním ukrižovaný a prežiť to, o čom píše apoštol Pavol:

„Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2,20)

Na tých, ktorí takto žijú, môže Kristus naplniť svoje zasľúbenie novej zmluvy:

„Dám svoje zákony do ich mysle a napíšem ich do ich sŕdc. Budem im Bohom a oni budú mojím ľudom.“ (Hebr 8,10)

Požehnanie poslušnosti

Poslušnosť v kresťanskom živote prináša množstvo požehnaní – rozvíja kresťanský charakter, prináša vnútorný pokoj a spôsobuje, že veriaci rastie ako novonarodené dieťa, až je premenený na Kristov obraz (1Pt 2,2; 2Kor 3,18). Táto premena z hriešnika na Božie dieťa je silným svedectvom o Kristovej moci. Písmo nazýva blahoslavenými tých, ktorí kráčajú v Hospodinovom zákone (Ž 119,1). Taký človek rozjíma o zákone dňom i nocou (Ž 1,1).

Poslušnosť prináša mnohé požehnania:

prezieravosť a múdrosť (Ž 119,98.99)
pokoj (Ž 119,165; Iz 48,18)
spravodlivosť (Dt 6,25; Iz 48,18)
čistý a mravný život (Prísl 7,1-5)
poznanie pravdy (Jn 7,17)
ochranu pred chorobou (Ex 15,26)
dlhý život (Prísl 3,1.2; 4,10.22)
ujistenie o vypočutí modlitby (1Jn 3,22; porov. Ž 66,19)

Boh nás vyzýva k poslušnosti a zároveň prisľubuje bohaté požehnania (Lv 26,3-10; Dt 28,1-12). Ak odpovieme pozitívne, stávame sa Jeho zvláštnym vlastníctvom, kráľovským kňazstvom, svätým národom (Ex 19,5.6; porov. 1Pt 2,5.9), budeme povýšení nad všetky národy zeme, budeme hlavou a nie chvostom (Dt 28,1.13).