Rozbité kamenné tabule Desatora v zrkadle, obklopené sviečkami v tajomnej miestnosti.

Kristus zrušil (aký) zákon?

03/02/2020 John Bible

Neprišiel som zrušiť, ale naplniť

Kristus vyhlásil zákon na hore Sinaj za sprievodu hromov a bleskov. Sláva Božia ako spaľujúci oheň spočívala na vrchole hory a hora sa chvela pod prítomnosťou Hospodina. Zástupy Izraelitov sa v pokore sklonili k zemi a v posvätnej bázni počúvali ustanovenia zákona. Aký je to rozdiel v porovnaní s horou blahoslavenstiev! Pod letnou oblohou, v úplnom tichu prerušovanom len spevom vtákov, Pán Ježiš vysvetľoval zásady svojho kráľovstva. Aj keď teraz k ľudu hovoril slovami plnými lásky, objasňoval im vlastne zásady zákona vyhláseného na Sinaji.

Pri vydaní zákona zo Sinaja bolo potrebné, aby na Izrael, otupený dlhou porobou v Egypte, zapôsobila Božia moc a sláva. No aj im sa Boh predstavil ako Boh lásky.

„Hospodin prišiel zo Sinaja, ako slnko im zažiaril zo Seíru, zaskvel sa z vrchu Fáran, prišiel s desaťtisícmi svätých, po jeho pravici im z ohňa vychádzal Zákon. Áno, každý ľud mu je milý. Všetci jeho svätí sú v tvojej ruke, pritúlili sa k tvojim nohám, budú sa učiť z tvojich slov.“ 5Moj 33,2-3

Mojžišovi Boh zjavil svoju slávu úžasnými slovami, ktoré zostali vzácnym dedičstvom vekov:

„Hospodin, Hospodin! Boh plný zľutovania a milostivý, zhovievavý, nesmierne milosrdný a verný, ktorý prejavuje milosrdenstvo tisícom pokoleniam, ktorý odpúšťa vinu, prestúpenie a hriech.“ 2Moj 34,6-7

Zákon vyhlásený na Sinaji zdôrazňoval zásadu lásky, ukázal svetu zákon neba. Bol zverený do rúk prostredníka, ale vyriekol ho Ten, kto má moc uviesť ľudské srdce do súladu so zásadami tohto zákona. Boh zjavil účel zákona slovami danými Izraelu:

„Budete mi svätým ľudom.“ 2Moj 22,31

Izrael však nepochopil duchovný význam zákona. Ich domnelá poslušnosť bola často len zachovávaním foriem a obradov, nie skutočným podriadením srdca moci lásky. Pán Ježiš svojím charakterom a pôsobením ukazoval ľuďom svätosť, milosrdenstvo a otcovské vlastnosti Boha a odhaľoval bezcennosť čisto vonkajšej, obradnej poslušnosti. Židovskí vodcovia neprijali jeho slová ani ich nepochopili. Podľa ich názoru Ježiš zľahčoval požiadavky zákona. Keď im predstavil základné pravdy, ktoré sú jadrom Bohom ustanovenej bohoslužby, obvinili ho, že sa snaží zrušiť zákon, pretože videli len vonkajšiu stránku vecí.

Napriek tomu, že Kristus hovoril pokojne, jeho slová boli také pravdivé a mocné, že uchvátili srdcia poslucháčov. Ľudia čakali, že bude opakovať mŕtve tradície a požiadavky rabínov, no márne.

Žasli „nad jeho učením, lebo učil ako ten, kto má moc, a nie ako ich zákonníci.“ Matúš 7,29

Farizeji si všimli obrovský rozdiel medzi svojím spôsobom vyučovania a spôsobom, akým učil Kristus. Pochopili, že vznešenosť, čistota a krása pravdy pôsobia hlbokým a pozitívnym vplyvom na myseľ mnohých ľudí. Spasiteľova božská láska a nežnosť priťahovala srdcia ľudí. Rabíni videli, že Kristovo učenie ničí všetky výsledky ich pôsobenia medzi ľuďmi. Pán Ježiš búral deliaci múr, ktorý tak lichotil ich pýche a pocitu výnimočnosti. Obávali sa, že ak Ho nechajú pôsobiť, celý národ sa od nich odvráti.

Za Ježišom chodili s otvorene nepriateľskými úmyslami a hľadali vhodnú príležitosť, aby proti nemu pobúrili ľud a umožnili veľrade, aby Ho mohla odsúdiť a usmrtiť. Špehovia pozorne sledovali Pána Ježiša aj na hore blahoslavenstiev. Keď vysvetľoval zásady spravodlivosti, farizeji šírili medzi ľudom názor, že jeho učenie odporuje predpisom, ktoré Boh vydal na Sinaji. Spasiteľ nepovedal nič, čo by podkopávalo vieru v náboženstvo a náboženské ustanovenia Starého zákona. Mojžiš, veľký vodca Izraela, prijal od Krista každý lúč Božieho svetla, ktoré odovzdal svojmu ľudu. Mnohí ľudia si mysleli, že Ježiš prišiel odstrániť zákon. Pán Ježiš však úplne jasne vysvetľuje svoj postoj k Božím ustanoveniam. Hovorí:

„Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov.“ Matúš 5,17

Stvoriteľ človeka, Vydavateľ zákona, tu jasne prehlasuje, že nemá v úmysle zrušiť ustanovenia zákona. Celá príroda sa riadi zákonmi – od zrnka prachu v slnečnom lúči až po svety vo vesmíre. Od poslušnosti týchto zákonov závisí poriadok a súlad v prírode. Rovnako aj život všetkých rozumných bytostí sa má riadiť veľkými zásadami spravodlivosti. Boží zákon existoval už pred stvorením našej zeme. Aj anjeli sa riadia jeho zásadami.

Aby bola zem spojená s nebom, aj človek musí poslúchať Boží zákon. Kristus oznámil požiadavky zákona už ľuďom v raji, „keď spolu spievali hviezdy ranné a jasali všetci synovia Boží.“ Jób 38,7 Kristus neprišiel na zem, aby zrušil zákon, ale aby človeka svojou milosťou uschopnil plniť jeho požiadavky. Milovaný učeník, ktorý načúval slovám Pána Ježiša na hore blahoslavenstiev, oveľa neskôr pod vplyvom Ducha Svätého napísal, že zákon je stále záväzný. Vyhlásil:

„Každý, kto pácha hriech, prestupuje zákon, lebo hriech je prestúpenie zákona.“ 1Jn 3,4

Pán Ježiš jasne povedal, o ktorý zákon ide – o „prikázanie staré, ktoré ste mali od začiatku“. 1Jn 2,7 Hovorí o zákone, ktorý existoval už pri stvorení sveta a bol znovu zopakovaný na Sinaji. Ježiš o zákone povedal: „Neprišiel som zrušiť, ale naplniť.“ Použil tu slovo „naplniť“ v rovnakom zmysle, ako keď Jánovi Krstiteľovi povedal, že chce „naplniť všetko, čo Boh žiada“. Matúš 3,15 To znamená úplne dostáť požiadavkám zákona a dať príklad dokonalej poslušnosti Božej vôli.

Kristovým poslaním bolo „vyvýšiť a zvelebiť zákon“. Izaiáš 42,21 Mal ukázať jeho duchovný význam, široké zásady a vysvetliť jeho večnú platnosť. Pán Ježiš bol živým zosobnením Božieho zákona. Tí najušľachtilejší a najláskavejší ľudia sú len slabým odrazom božskej krásy Jeho povahy. Šalamún pod vplyvom Ducha Svätého o Ňom napísal:

„Je významnejší nad tisíce iných … on sám je prežiaduci skvost.“ Pieseň 5,10.16

Dávid Ho v prorockom videní opísal slovami:

„Ty najkrajší zo synov ľudských.“ Žalm 45,3

Pán Ježiš je presný obraz Otca, žiara Jeho slávy, Vykupiteľ, ktorý prežíval sebaobetovanie. Svojím životom ukázal, že láska nebeského pôvodu, kresťanské zásady, sú základom zákonov večnej spravodlivosti. Ježiš povedal:

„Kým neprejde nebo a zem, nepominie ani jediné písmenko, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nestane.“ Matúš 5,18

Svojou poslušnosťou Kristus potvrdil nemeniteľnosť zákona. Ukázal, že v Božej milosti ho môžu všetci Adamovi potomkovia plne zachovávať. Na hore blahoslavenstiev vyhlásil, že ani jediné písmenko zo zákona nepominie, kým nebude všetko dokonané – všetko, čo sa týka ľudského rodu, všetko, čo súvisí s plánom vykúpenia. Kristus nikdy neučil, že zákon bude niekedy zrušený. Hľadel do najvzdialenejšej budúcnosti ľudstva a uistil nás, že zákon zostane platný.

Nikto sa preto nemohol domnievať, že jeho poslaním bolo zrušiť zákon. Kým neprejde nebo a zem, budú platiť sväté zásady Božieho zákona. Jeho spravodlivosť je „ako mohutné pohorie“. Žalm 36,7 Bude vždy prameňom požehnania, z ktorého vyvierajú na zem občerstvujúce prúdy.

Hriešni ľudia nemôžu vlastnými silami splniť požiadavky zákona, pretože Hospodinov zákon je dokonalý, a preto aj nemeniteľný. Práve z tohto dôvodu prišiel Ježiš ako náš Vykupiteľ. Prišiel na svet, aby nás naučil žiť podľa zásad Božieho zákona tým, že nás učil vlastnostiam Božej povahy. Keď sa vzdáme svojich hriechov a prijmeme Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa, tým uznávame zákon. Apoštol Pavol sa pýta:

„Teda vierou rušíme zákon? V žiadnom prípade! Naopak, zákon potvrdzujeme.“ Rimanom 3,31

Prisľúbenie novej zmluvy znie:

„Dám svoje zákony do ich srdca a vpíšem im ich do mysle.“ Židom 10,16

Symboly a predobrazy, ktoré ukazovali na Krista ako Baránka Božieho, ktorý sníma hriech sveta, zanikli Jeho smrťou. Zásady spravodlivosti vyjadrené Desatorom sú však nemeniteľné ako Božia vláda. Nezaniklo ani jediné prikázanie, nezmenilo sa ani jediné písmenko, ani najmenší znak. Zásady, ktoré človek poznal už v raji ako veľký zákon života, budú bez zmeny platiť aj v obnovenom raji. Keď bude na zemi opäť obnovený raj, všetci obyvatelia sa budú riadiť Božím zákonom lásky.

„Naveky, Hospodine, pevne stojí tvoje slovo v nebesiach.“
„Od dávna viem z tvojich svedectiev, že si im dal večný základ.“
„Činy jeho rúk sú pravda a právo, všetky jeho ustanovenia sú verné.“ Žalm 119,89; 119,152; 111,7

„Kto by teda zrušil čo len jedno z týchto najmenších prikázaní a tak učil ľudí, bude v nebeskom kráľovstve nazvaný najmenším.“ Matúš 5,19

Znamená to, že pre takého človeka tam nebude miesto. Kto svojvoľne prestupuje jedno prikázanie, v skutočnosti nezachováva žiadne z nich v duchu a pravde.

„Kto by totiž zachoval celý zákon, ale previnil by sa v jednom prikázaní, je vinný voči všetkým.“ Jakub 2,10

Nezáleží na tom, aká veľká alebo malá je neposlušnosť voči Bohu. Hriechom je každý, aj ten najmenší odklon od jasne vyjadrenej Božej vôle. Takýto odklon ukazuje, že človek má k hriechu určitý vzťah – jeho srdce je rozdelené. V podstate zapiera Boha a búri sa proti zákonom Božej vlády. Ak by ľudia mohli slobodne odmietať Božie požiadavky a vytvárať si vlastné meradlá povinností, nastavili by si mnohé pravidlá podľa svojich predstáv a uchopili by vládu namiesto Boha. Ľudská vôľa by sa stala najvyššou autoritou. Tým by znevážili a zneuctili vznešenú a svätú Božiu vôľu – plán lásky.

Akonáhle si človek zvolí vlastnú cestu, vždy sa dostáva do rozporu s Bohom. Pretože bojuje proti najzákladnejším zásadám neba, nebude preňho miesto v Božom kráľovstve. Ponechaním Božej vôle bokom sa stavia na stranu satana, nepriateľa Boha i ľudí. Človek nebude žiť jedným slovom, nie mnohými slovami, ale každým slovom, ktoré vychádza z Božích úst. Nemôžeme prehliadať ani jediné slovo – akokoľvek malé by sa nám zdalo – a pritom byť v bezpečí. Všetky prikázania zákona sú pre dobro a šťastie človeka v tomto aj v budúcom živote.

Poslušnosť zákona je pre človeka ochranný val, ktorý ho chráni pred zlom. Kto tento múr prelomí na akomkoľvek mieste, ničí jeho ochrannú silu a otvára cestu nepriateľovi, ktorý prichádza, aby ničil. Neposlušnosť v jednom bode otvorila našim prvým rodičom bránu, ktorou na svet prišiel prúd nešťastia. A každý, kto nasleduje ich príklad, sa stretne s rovnakým výsledkom. Láska Božia je základom každého Božieho prikázania. Kto sa od prikázania odvracia, pripravuje si vlastné nešťastie a sklamanie.

„Ak vaša spravodlivosť nebude o mnoho prevyšovať spravodlivosť zákonníkov a farizejov, určite nevojdete do nebeského kráľovstva.“ Matúš 5,20

Zákonníci a farizeji označili nielen Krista, ale aj Jeho učeníkov za hriešnikov, pretože nezachovávali rabínske nariadenia a zvyky. Učeníci boli často zneistení a zmätení, keď ich napomínali a obviňovali tí, ktorých si vážili ako náboženských učiteľov. Ježiš však odhalil klam. Vyhlásil, že spravodlivosť, ktorú si farizeji tak cenili, nemá žiadnu hodnotu. Židovský národ tvrdil, že je zvláštnym Božím ľudom, obdareným Jeho priaznou. Kristus však ukázal, že ich náboženstvo postráda zachraňujúcu vieru. Ich predstieraná zbožnosť, ľudské tradície a obrady, či okázalé plnenie vonkajších požiadaviek zákona ich nemohli posvätiť. Nemali čisté srdce ani ušľachtilý, Kristovi oddaný charakter.

Zákonnícke náboženstvo nemôže človeka zmieriť s Bohom. Tvrdá, strohá zbožnosť farizejov, bez pokory, súcitu a lásky, bola pre hriešnikov len kameňom úrazu. Farizeji boli ako soľ, ktorá stratila chuť – ich vplyv nemal silu chrániť svet pred skazou. Pravá viera sa „prejavuje láskou“. Galatským 5,6 Očisťuje človeka ako kvas, ktorý mení jeho povahu. Toto všetko sa mali Židia naučiť z posolstva prorokov. Slová proroka Micheáša vyjadrujú túžbu srdca po zmierení s Bohom aj odpoveď:

„Ako mám predstúpiť pred Hospodina? S čím sa mám skloniť pred Bohom na výšinách? Mám predstúpiť pred neho so zápalnými obeťami, s ročnými býčkami? Má azda Hospodin záľubu v tisícoch baranov, v desiatich tisícoch potokov oleja? … Človeče, bolo ti oznámené, čo je dobré a čo od teba Hospodin žiada: len to, aby si zachovával právo, miloval milosrdenstvo a pokorne chodil so svojím Bohom.“ Mich 6,6-8

Prorok Ozeáš vystihol pravú podstatu farizejstva slovami:

„Izrael je rozbujnelá vínna réva, ktorá prináša plody len sama pre seba.“ Ozeáš 10,1

Židia tvrdili, že slúžia Bohu, no v skutočnosti slúžili len sami sebe. Ich spravodlivosť bola ovocím snahy zachovávať zákon podľa vlastných predstáv a pre vlastný sebecký úžitok, a preto nemohla byť lepšia než oni sami. V snahe dosiahnuť svätosť sa pokúšali vytvárať čisté z nečistého. Boží zákon je však svätý a dokonalý ako Boh sám a ukazuje ľuďom Božiu spravodlivosť.

Človek nemôže vlastnou silou tento zákon zachovávať, lebo ľudská prirodzenosť je skazená, narušená a vôbec sa nepodobá Božej povahe. Prejavy sebeckého srdca sú „nečisté“ a „všetka naša spravodlivosť je ako poškvrnené rúcho“. Izaiáš 64,6

Napriek tomu, že zákon je svätý, Židia nemohli dosiahnuť spravodlivosť tým, že sa ho snažili zachovávať vlastnou silou. Kristovi nasledovníci musia dosiahnuť spravodlivosť iného druhu, než mali farizeji, ak chcú vojsť do nebeského kráľovstva. Boh im vo svojom Synovi ponúkol dokonalú spravodlivosť zákona. Ak otvoria svoje srdcia Kristovi, bude v nich prebývať pravý Boží život, Božia láska, ktorá ich zmení na Jeho obraz.

Tým získajú spravodlivosť, ktorú zákon vyžaduje, ako Boží dar. Farizeji však zavrhli Krista, „nepoznali, že spravodlivosť je od Boha, a chceli uplatniť svoju vlastnú“. Rimanom 10,3 Nechceli sa podriadiť Božej spravodlivosti. Ježiš ďalej ukázal svojim poslucháčom, čo znamená zachovávať Božie prikázania – znamená to utvárať v sebe Kristovu povahu. V Kristovi sa im Boh zjavoval každý deň.

„Každý, kto sa hnevá na svojho brata, podlieha súdu.“ Matúš 5,22

Skrze Mojžiša povedal Hospodin:

„Nebudeš vo svojom srdci chovať nenávisť voči svojmu bratovi… Nebudeš sa mstiť synom svojho ľudu a nezanevrieš na nich, ale budeš milovať svojho blížneho ako seba samého.“ 3Mojžišova 19,17-18

Kristus hovoril o tých istých pravdách, ktoré učili už proroci, ale ktoré boli zatienené tvrdosťou srdca a záľubou v hriechu. Spasiteľove slová odhalili poslucháčom skutočnosť, že síce odsudzujú druhých ako priestupníkov, ale sami v sebe nosia hnev a zášť.

Zákon a milosť vzor a naplnenie

Na druhom brehu jazera, oproti miestu, kde sa zhromaždili, sa rozprestieral kraj Bázan. Jeho divoké rokliny a zalesnené vrchy boli od dávnych čias útočiskom zločincov všetkého druhu. Ľudia si živo pamätali správy o lúpežiach a vraždách, ktoré sa tam odohrali, a mnohí horlivo odsudzovali lupičov. No pritom sami boli plní zlosti a sváru. Hlboko nenávideli rímskych utláčateľov a verili, že môžu nenávidieť a pohŕdať všetkými ostatnými národmi, ba dokonca aj vlastnými krajanmi, ktorí vo všetkom nezdieľali ich názory. Tak porušovali zákon, ktorý hovorí: „Nezabiješ.“

Nenávisť a pomstychtivosť pochádzajúca od satana ich nakoniec priviedla až k tomu, že zabili Syna Božieho. Ak niekto pestuje zášť a zlobu, živí v sebe to, čo napokon vedie k smrti. V myšlienke na pomstu sa skrýva zlý čin, ako rastlina v semene.

„Kdokoľvek nenávidí svojho brata, je vrah – a viete, že nijaký vrah nemá podiel na večnom živote.“ 1Jn 3,15

„Kto znižuje svojho brata, bude vydaný rade.“

Boh dal svojho Syna pre naše vykúpenie a tým ukázal, akú hodnotu má každý človek. Nedáva nikomu právo hovoriť o druhých pohŕdavo. Možno si všímame na ľuďoch okolo seba chyby a slabosti, no Boh považuje každého za svoje vlastníctvo. Je Jeho, lebo ho stvoril, a je Jeho aj preto, že ho vykúpil drahou krvou Krista. Všetci sú stvorení na Boží obraz. Aj s tými, ktorí padli najhlbšie, máme jednať s úctou a láskavosťou. Boh nás bude brať na zodpovednosť aj za jediné pohŕdavé slovo vyslovené na adresu človeka, za ktorého Kristus položil svoj život.

„Kto ti dal vyniknúť? Máš niečo, čo by si nebol dostal? A keď si to dostal, prečo sa chváliš, akoby si to nebol dostal?“
„Kto si ty, že súdiš cudzieho služobníka? O tom, či obstojí alebo neobstojí, rozhoduje jeho vlastný pán.“ 1Kor 4,7; Rimanom 14,4

„Kto svojho brata zatracuje (hovorí mu: ‚Blázon‘), podlieha ohnivému peklu.“ Matúš 5,22

Starý zákon označuje slovo „blázon“ za odpadlíka alebo človeka, ktorý sa plne oddal zlu a skazenosti. Podľa Ježišových slov každý, kto odsudzuje svojho brata ako odpadlíka alebo človeka, ktorý pohŕda Bohom, si zaslúži rovnaké odsúdenie. Keď sa Kristus „pral s diablom o Mojžišovo telo, neodvážil sa vysloviť nad ním zatracujúci súd“. Júda 9 Ak by to urobil, postavil by sa na diablovu stranu, pretože odsudzovanie patrí medzi diablove zbrane. Písmo ho nazýva „žalobcom našich bratov“. Zjavenie 12,10
Pán Ježiš nechcel použiť žiadnu zo satanových zbraní. Odpovedal mu slovami:

„Potrestaj ťa Hospodin.“ Júda 9

Pán Ježiš je nám príkladom. Ak sa dostaneme do sporu s Kristovými nepriateľmi, nemali by sme povedať nič, čo by malo nádych odvety alebo vyznievalo ako odsudzovanie. Kto vystupuje ako Boží hovorca, nemal by používať slová, ktoré nepoužil ani nebeský Vládca v spore so satanom. Posudzovanie a odsudzovanie máme prenechať Bohu.

„Choď sa najprv zmieriť so svojím bratom.“ Matúš 5,24

Božia láska je viac než len neškodiť – je to kladná a aktívna zásada, živý prameň, ktorý je požehnaním pre druhých. Ak v nás prebýva Kristova láska, potom nielenže neprechovávame nenávisť voči blížnym, ale usilujeme sa im rôznymi spôsobmi prejavovať lásku. Pán Ježiš povedal:

„Ak teda prinášaš svoj dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; potom príď a prines svoj dar.“ Matúš 5,23-24

Obete vyjadrovali vieru, že v Kristovi sa stáva obetujúci účastníkom Božej milosti a lásky. Bolo by nelogické tvrdiť, že veríme v odpúšťajúcu Božiu lásku, a pritom v sebe živiť nenávisť. Ak niekto tvrdí, že slúži Bohu, a pritom krivdí alebo ubližuje svojmu bratovi, nesprávne predstavuje Božiu povahu. Ak sa chce zmieriť s Bohom, musí vyznať krivdu a uznať svoj hriech. Možno nám náš brat ublížil viac než my jemu, to však neznižuje našu zodpovednosť.

Keď prichádzame k Bohu a spomenieme si, že niekto má niečo proti nám, máme odložiť svoju modlitbu, obete chvály a vďaky, vyhľadať brata, s ktorým sme v nezhode, v pokore vyznať svoju vinu a prosiť o odpustenie.

Ak sme bratovi akokoľvek ublížili alebo ho ranili, mali by sme to napraviť. Ak sme o ňom nechtiac podali falošné svedectvo, skreslili jeho slová, poškodili jeho povesť, mali by sme ísť za tými, s ktorými sme o ňom hovorili, a odvolať všetky nesprávne výroky. Keby bratia nepredkladali svoje nezhody iným, ale otvorene o nich hovorili medzi sebou v duchu kresťanskej lásky, zabránilo by sa mnohému zlu. Koľko horkosti, ktorá znečisťuje mnohých, by sa tým odstránilo! O čo úprimnejšie a srdečnejšie by mohli byť Kristovi nasledovníci spojení v Jeho láske.

„Každý, kto sa s chtíčom pozerá na ženu, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci.“ Matúš 5,28

Židia boli hrdí na svoju morálku a pohŕdali zmyselnými zvykmi pohanov. Prítomnosť rímskych úradníkov, ktorí prišli do Palestíny na cisárov príkaz, ľudí pohoršovala, pretože s týmito cudzincami prišla do krajiny vlna pohanských zvykov, pôžitkárstva a rozmařilosti. V Kafarnaume sa rímski úradníci verejne prechádzali so svojimi milenkami. Ticho Genezaretského jazera často rušil hlučný krik zo zábavných člnov, ktoré brázdili jeho pokojnú hladinu. Ľudia očakávali, že Pán Ježiš ostro odsúdi túto vrstvu spoločnosti. O to viac ich však prekvapili Ježišove slová, ktoré odhalili zlo v ich vlastných srdciach.

Ak niekto vo svojom srdci živí a pestuje zlú myšlienku, akokoľvek tajne, podľa Ježišových slov to ukazuje, že v jeho srdci stále vládne hriech. Taký človek je stále pod vplyvom hriechu a zotročený nepravosťou. Kto nachádza potešenie v nečistých veciach, kto si užíva nesprávne myšlienky a žiadostivé pohľady, možno skutočnú podstatu zla vo svojom srdci pochopí až pri pohľade na dokonaný hriech a jeho dôsledky – hanbu a srdcervúci žiaľ.

Zlo totiž nevzniká len pri nejakom veľkom pokušení, keď človek spadne do hriechu, ale navonok sa len prejaví to, čo už dávno driemalo v srdci. Na čo človek myslí, tým sa stáva, lebo zo srdca „vychádza život“. Príslovia 4,23

„Ak ťa zvádza tvoja pravá ruka, odseknú ju a odhoď od seba.“ Matúš 5,30

Človek by si nechal amputovať aj pravú ruku, ak by tým zabránil šíreniu nákazy ohrozujúcej jeho život. O to ochotnejšie by sa mal vzdať všetkého, čo ohrozuje jeho večný život. Ľudia, zdeptaní a zotročení satanom, majú byť vykúpení evanjeliom, aby mohli prežívať slobodný život Božích detí. Boh nás chce ochrániť nielen pred utrpením, ktoré je dôsledkom hriechu, ale chce nás zachrániť aj od hriechu samotného. Porušený a hriechom skazený človek má byť očistený a premenený, aby mohol „prijať podobu Božieho Syna“.

„Čo oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo ani človeku na myseľ neprišlo, to pripravil Boh tým, ktorí ho milujú.“ Rimanom 8,29; 1Kor 2,9

Len večnosť ukáže, aký slávny cieľ môže dosiahnuť človek obnovený na Boží obraz. Aby sme tento vysoký ideál dosiahli, musíme sa vzdať všetkého, čo by nás mohlo priviesť k pádu. Záleží na nás, či chceme zostať pod nadvládou hriechu. Vylúpnutie oka či odseknutie ruky symbolizuje podriadenie našej vôle Bohu. Dobrovoľné podriadenie vôle Bohu nám môže pripadať ako vedomé obmedzenie a zrieknutie sa niečoho.

Pán Ježiš povedal, že je lepšie, ak je naše „ja“ obmedzené, zranené či zmrzačené, ak nám to umožní vstúpiť do večného života. To, čo považuješ za pohromu, môže byť bránou k vyššiemu zisku. Boh je zdroj života – skutočný život máme len v spojení s Ním. Môžeme síce nejaký čas žiť oddelení od Boha, ale nemáme v sebe skutočný život. Písmo hovorí:

„Tá, ktorá myslí len na zábavu, je mŕtva, aj keď žije.“ 1Tim 5,6

Boh nám môže udeliť svoj život len vtedy, keď mu odovzdáme svoju vôľu. Pán Ježiš naznačil, že nad skrytými hriechmi, o ktorých hovoril, zvíťazíme len vtedy, keď sa Mu plne odovzdáme a prijmeme Jeho život. Ak sa spoliehaš sám na seba a nechceš odovzdať svoju vôľu Bohu, volíš si smrť. Boh je spaľujúci oheň pre hriech, nech sa nachádza kdekoľvek. Ak sa rozhodneš pre hriech a odmietneš sa ho vzdať, Božia prítomnosť, ktorá ničí hriech, zničí aj teba.

Odovzdať sa Bohu si vyžaduje obetu. Je to však obetovanie niečoho nízkeho pre vznešené, pozemského pre duchovné, pominuteľného pre večné. Boh nechce našu vôľu zničiť, lebo len jej slobodným odovzdaním môžeme splniť to, čo od nás očakáva.

„Hľadajte Hospodina, dokiaľ sa dáva nájsť, vzývajte ho, dokiaľ je blízko! Nech bezbožný opustí svoju cestu a muž neprávosti svoje myšlienky a nech sa obráti k Hospodinovi, aby sa zmiloval nad ním, k nášmu Bohu, lebo on hojne odpúšťa.“ Izaiáš 55,6-7

Milý čitateľ, kráčal si aj ty vlastnou cestou? Vzdialil si sa od Boha? Chcel si ochutnať ovocie hriechu, len aby si nakoniec zistil, že ti v ústach zhorklo ako blen? A teraz vidíš, že tvoje životné plány stroskotali, nádej pohasla a zostal si sám a opustený? Hlas, ktorý dlho oslovoval tvoje srdce a nechcel si ho počuť, ti teraz jasne hovorí:

„Vstaň a choď! Tu niet miesta pre odpočinok. Pre tvoju nečistotu ťa stíha hrozná záhuba!“ Pozri Micheáš 2,10

Vráť sa do domu svojho Otca! Boh volá:

„Navráť sa ku mne, lebo som ťa vykúpil.“ Izaiáš 44,22

Pozýva všetkých:

„Nachýľte uši a poďte ku mne, poslúchajte a budete žiť. Uzavriem s vami večnú zmluvu pre svoju trvalú priazeň voči Dávidovi.“ Izaiáš 55,3

Nepočúvaj našepkávanie nepriateľa, že nemôžeš prísť ku Kristovi, kým sa sám nepolepšíš. Ak budeš na to čakať, neprídeš nikdy. Keď satan poukazuje na tvoje zašpinené rúcho, opakuj si Spasiteľovo zasľúbenie: