Postupné odpadávanie od viery

06/02/2020 MrCastiel

Apoštol Pavol vo svojom Druhom liste Tesaloničanom predpovedal veľké odpadnutie, ktoré malo vyvrcholiť ustanovením pápežského mocenského systému. Napísal, že skôr ako svitne Pánov deň,

„musí prísť odpadnutie a zjaviť sa človek neprávosti, syn zatratenia, ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa nazýva Bohom alebo čo sa uctieva tak, že sa posadí do chrámu Božieho a bude sa vydávať za Boha“.

Apoštol ďalej upozornil spoluveriacich, že „tajomstvo neprávosti už pôsobí“ (2 Tes 2,3.4.7), lebo už vtedy videl, ako sa do cirkvi vkrádajú bludy, ktoré pripravujú pôdu pre vznik určitého mocenského systému.

Pozvoľna, najprv opatrne a v tichosti, no neskôr už zjavnejšie, podľa toho, ako silnelo a získavalo nadvládu nad zmýšľaním ľudí, toto „tajomstvo neprávosti“ konalo svoje zvodné a rúhavé dielo. Do kresťanskej cirkvi prenikali pohanské zvyklosti takmer nepozorovane. Ochotu k ústupkom a kompromisom stlmilo na čas kruté prenasledovanie cirkvi zo strany pohanov.

Len čo však prenasledovanie prestalo, kresťanstvo začalo prenikať na kráľovské dvory a do palácov, kristovskú a apoštolskú skromnosť a jednoduchosť začala nahrádzať pompéznosť a samoľúbosť pohanských kniežat a vládcov. Namiesto Božích príkazov prišli ľudské názory a tradície. (49)

Na začiatku 4. storočia prijali kresťania s veľkým nadšením formálne obrátenie cisára Konštantína. Keď pod plášťom spravodlivosti sa do cirkvi vkrádal svet, veľmi rýchlo postupoval jej rozklad. Pohanské učenie, obrady a povery značne ovplyvnili vierouku a bohoslužbu povrchne zmýšľajúcich Kristových nasledovníkov. Dohodou na základe vzájomných ústupkov začal medzi kresťanstvom a pohanstvom pôsobiť „človek neprávosti“, o ktorom proroctvo predpovedalo, že sa bude stavať proti Bohu a vyvyšovať sa nad neho.

Veľkolepá sústava falošného náboženstva je majstrovským dielom satanovej moci, pomníkom jeho úsilia o dosiahnutie trónu, aby mohol vládnuť svetu podľa svojej vôle. Satan kedysi chcel dosiahnuť dohodu s Kristom. Prišiel za Božím Synom na púšť, ukázal mu všetky kráľovstvá sveta v ich sláve s ponukou, že mu dá všetko, ak Kristus uzná nadvládu kniežaťa temnoty. Kristus pokarhal opovážlivého pokušiteľa a prinútil ho odísť. Keď satan podobným spôsobom zvádza ľudí, obvykle má (37) veľké úspechy.

Tento nepriateľ nahovára aj cirkev, aby sa uchádzala o priazeň a podporu mocných tohto sveta; len tak môže získať svetské výhody a pocty. Cirkev tým vlastne zavrhla Krista a začala podliehať vplyvu odpadlíckeho systému, ktorého predstaviteľom sa stal rímsky biskup. Jeden z hlavných bodov učenia rímskeho katolicizmu predstavuje pápeža ako viditeľnú hlavu Kristovej všeobecnej cirkvi. Biskupi a kňazi celého sveta mu prisúdili zvrchovanú autoritu a dali mu aj božské tituly.

Oslovovali ho „pán boh pápež“ a nakoniec ho vyhlásili za neomylného (pozri Dodatky č. 1 a 2). Vyžaduje úctu od všetkých ľudí. Takú istú požiadavku, akú na púšti vyslovil pokušiteľ, kladie prostredníctvom rímskej cirkvi vlastne dosiaľ a mnohí mu túto poctu ochotne vzdávajú. (50) Tí, čo uznávajú a uctievajú Boha, reagujú na takéto rúhanie podobne, ako na opovážlivý nárok podvodného nepriateľa reagoval Kristus:

„Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a len jemu budeš slúžiť“ (Luk 4,8).

Boh vo svojom slove nenaznačil, že za hlavu cirkvi ustanovuje nejakého človeka. Učenie o pápežskej zvrchovanosti priamo odporuje učeniu Písma. Rímskemu biskupovi nepatrí moc nad Kristovou cirkvou; on si ju môže nárokovať len neprávom. Rímski katolíci obviňujú protestantov z poblúdenia a zo svojvoľnej odluky od pravej cirkvi. Toto obvinenie však skôr patrí iným. Práve oni odložili Kristovu zástavu a opustili „vieru raz navždy odovzdanú svätým“ (Júda 1,3).

Satan dobre vedel, že Písmo sväté umožní ľuďom odhaliť jeho klamstvá a odolať jeho moci. Veď slovami Písma odrážal diablove útoky aj sám Spasiteľ. Kristus nastavil štít večnej pravdy proti každému útoku a bránil sa slovami: „Písané je.“ Proti každému návrhu protivníka postavil Kristus múdrosť a moc Božieho slova.

V snahe udržať si nadvládu nad ľuďmi a utvrdiť moc rímskeho vládcu, satan musel ľuďom brániť v poznávaní Písma. Keďže Biblia vyvyšuje Boha a ľuďom vymedzuje ich patričné miesto, preto tá snaha o utajenie a potlačenie jej posvätných právd. Rímska cirkev prijala túto argumentáciu a po stáročia nedovoľovala šíriť Písmo. Ľuďom ho zakázala čítať alebo vlastniť (pozri Dodatok č. 3). Bezzásadoví kňazi a preláti vykladali učenie Písma tak, aby podoprelo ich domnelé nároky.

Tak sa rímsky biskup stal takmer všeobecne uznávaným zástupcom Boha na zemi s nárokom na moc nad cirkvou i štátom. Keď satan pripravil cirkev o to, čo mohlo odhaliť jeho podvody, mohol konať podľa svojej ľubovôle. Biblické proroctvá predpovedali, (38) že „bude chcieť zmeniť časy sviatkov i zákon“ (Dan 7,25). (51) O to sa vlastne aj pokúsil. Keď formálne obráteným pohanom dal náhradu za uctievanie modiel, uľahčil im prijať kresťanstvo. Do kresťanskej bohoslužby zaviedol uctievanie obrazov a sviatkov.

Tento modloslužobný systém potvrdili nakoniec svojimi rozhodnutiami všeobecné cirkevné snemy (pozri Dodatok č. 4). Rím sa v snahe zavŕšiť toto znesväcujúce dielo opovážil odstrániť z Božieho Desatora druhé prikázanie, zakazujúce uctievanie obrazov a symbolov, a kvôli zachovaniu počtu desiate prikázanie rozdelil. Ústupčivosť pohanstvu otvorila cestu k ešte väčšiemu prehliadaniu Božej autority. Prostredníctvom neposvätených vodcov v cirkvi satan pozmenil aj štvrté prikázanie a pokúsil sa odstrániť odvekú sobotu – Bohom požehnaný a posvätený deň odpočinku (1 Moj 2,2.3).

Na jej miesto povýšil sviatok, ktorý zachovávali pohania ako „ctihodný deň Slnka“. Pokus o túto zmenu nebol spočiatku verejný a zjavný. V prvých storočiach zachovávali sobotu všetci kresťania. Horlivo uctievali Boha a boli presvedčení o nezmeniteľnosti Božieho zákona, a preto tak úzkostlivo zachovávali jeho predpisy. Satan sa však prostredníctvom svojich pomocníkov chytrácky snažil dosiahnuť svoj cieľ. V úsilí obrátiť pozornosť ľudu na nedeľu, bol tento deň vyhlásený za sviatok na počesť Kristovho vzkriesenia.

Nedeľa sa stala bohoslužobným dňom. Sobota bola dosiaľ dňom odpočinku a naďalej zostala v úcte ako svätý Boží deň. Satan ešte pred príchodom Ježiša Krista zviedol Židov k tomu, že sobotu obťažkali najtvrdšími predpismi, čím sa jej zachovávanie stalo bremenom. To bol jeho prípravný zámer k cieľu. Tým sa sobota dostala do nesprávneho svetla. Ľudia pozvoľna začali hľadieť na tento deň s opovrhnutím, ako na židovské ustanovenie.

Kresťania pokladali nedeľu všeobecne za deň radosti. (52) Satan ich pritom viedol k tomu, aby sobotu prežívali ako smutný a pochmúrny deň pôstu na znamenie svojho odporu k židovstvu.

Začiatkom 4. storočia vydal cisár Konštantín nariadenie, ktorým vyhlásil nedeľu za všeobecne záväzný sviatok v celej Rímskej ríši (pozri Dodatok č. 5). Deň Slnka uctievali jeho pohanskí poddaní a zachovávali ho aj kresťania. Cisárovi šlo o spojenie protichodných záujmov pohanstva a kresťanstva. Vymáhali to na ňom ctibažní a mocensky zameraní biskupi, ktorí postrehli, že ak budú kresťania a pohania svätiť ten istý deň, pohania ľahšie prijmú kresťanstvo, a tým rýchlejšie vzrastie moc a sláva cirkvi.

Hoci mnohí verní kresťania boli postupne vedení k tomu, aby nedeľu začali pokladať za (39) deň do istej miery posvätný, pravú sobotu mali stále ako Boží svätý deň a zachovávali ju podľa štvrtého prikázania. Arcizvodcovo dielo sa tým neskončilo. Bol rozhodnutý zviesť celé kresťanstvo pod svoju zástavu a ovládnuť ho prostredníctvom svojho predstaviteľa v cirkvi, ktorý sa samozvane pokladal za Kristovho zástupcu. Svoj cieľ dosiahol pomocou napoly obrátených pohanov i ctibažných, svetsky zmýšľajúcich cirkevných hodnostárov.

Občas sa konali veľké snemy, na ktorých sa schádzali predstavitelia cirkvi z celého kresťanského sveta. Takmer pri každom snemovaní význam Božej soboty klesal tou mierou, akou sa význam nedele preceňoval. Tak sa stalo, že kresťania nakoniec uctievali pohanský sviatok ako Božie ustanovenie a biblickú sobotu vyhlásili za pozostatok židovstva. Na tých, čo ju zachovávali, potom uvaľovali cirkevné tresty. Božiemu nepriateľovi sa podarilo vyvýšiť sa „nad všetko, čo sa nazýva Bohom, alebo čo sa uctieva“ (2 Tes 2,4).

Odvážili sa uskutočniť zmenu tohto príkazu Božieho zákona, ktoré ľudstvu trvalo pripomína pravého a živého Boha. (53) Štvrté prikázanie predstavuje Boha ako Stvoriteľa neba a zeme, a tým ho odlišuje od všetkých falošných božstiev. Siedmy deň Boh oddelil a posvätil ako deň odpočinku pre človeka preto, aby mu pripomínal skutočnosť stvorenia.

Tento deň mal ľuďom navždy predstavovať Boha ako zdroj života a cieľ úcty a velebenia. Satan sa všemožne snaží o to, aby sa človek spreneveril Bohu a neposlúchal Boží zákon, preto sa predovšetkým zameriava proti tomu prikázaniu, ktoré predstavuje Boha ako Stvoriteľa.

Protestanti teraz tvrdia, že Kristovým zmŕtvychvstaním v nedeľu sa z tohto dňa stala kresťanská sobota. V Písme však o tom nenájdeme nijaký dôkaz.

Kristus ani jeho apoštolovia nedeľu nesvätili. Svätenie nedele ako kresťanského ustanovenia má svoj pôvod v „tajomstve neprávosti“ (2 Tes 2,7), ktoré začalo pôsobiť už za života apoštola Pavla. Kedy a ako uznal Pán tento výmysel cirkevnej vrchnosti? Možno naozaj zdôvodniť zmenu, ktorú Písmo nepozná? V 6. storočí bol pápežský systém už upevnený. Jeho sídlom sa stalo cisárske mesto Rím a rímsky biskup sa vyhlásil za hlavu cirkvi. Pohanstvo ustúpilo a čoskoro ho nahradilo pápežstvo.

Drak dal šelme „svoju silu, svoj trón i svoju moc“ (Zj 13,2; pozri Dodatok č. 6). Potom sa podľa prorockej predpovede z knihy Daniel, ako aj z knihy Zjavenie začalo obdobie pápežského útlaku trvajúceho tisícdvestošesťdesiat rokov (Dan 7,25; Zj 13,5-7).

Kresťania sa museli (40) rozhodnúť, či sa vzdajú svojej čistoty a prijmú pohanské obrady a bohoslužbu, alebo budú tráviť život v žalároch a podstúpia mučenícku smrť v plameňoch zapálených hraníc alebo pod sekerou kata. Začali sa plniť Ježišove slová:

„Zradia vás aj rodičia, bratia, príbuzní a priatelia, a niektorých z vás aj usmrtia. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno“ (Luk 21,16.17).

Začalo sa prenasledovanie verných s oveľa väčšou zúrivosťou než prenasledovanie predošlé. (54) Svet sa stal veľkým bojiskom. Kristova cirkev po stáročia nachádzala útočisko v odľahlých skrýšach. Prorok to predpovedal slovami: „Žena utiekla na púšť, kde jej Boh pripravil miesto, aby ju tam živili tisícdvestošesťdesiat dní“ (Zj 12,6).

Nástup rímskej cirkvi k moci znamenal začiatok doby temna. Pribúdaním tejto moci sa prehlbovala duchovná temnota. Z Krista, jediného Základu cirkvi, sa viera upínala na rímskeho biskupa. Namiesto toho, aby ľudia verili v Božieho Syna a aby odpustenie hriechov a večnú záchranu očakávali len od neho, začali to očakávať nielen od pápeža, ale aj od kňazov a prelátov, ktorým pápež udelil určitú právomoc.

Ľudia mali veriť, že v pápežovi majú svojho pozemského sprostredkovateľa a že k Bohu môžu prísť len prostredníctvom neho. Boli poučení, že pápež zastáva miesto Boha, a preto ho treba bezpodmienečne poslúchať.

Neuposlúchnutie jeho príkazov sa pokladalo za dostatočný dôvod, aby priestupníkov stihli tie najprísnejšie telesné a duchovné tresty. Tak sa záujem ľudí odvracal od Boha k omylným, blúdiacim a krutým ľuďom, ba k samému vládcovi temnoty, ktorý prostredníctvom týchto ľudí uplatňoval svoju moc. Hriech sa zahalil do rúcha svätosti. Kedykoľvek sa Písmo dostáva do úzadia a človek sa začne pokladať za zvrchovanú autoritu, možno očakávať len podvod, klam a neprávosť.

Vyvyšovanie ľudských ustanovení a tradícií prináša úpadok ako nevyhnutný následok ľudského zabúdania na Boží zákon. Kristova cirkev sa ocitla vo veľmi nebezpečnom období. Úprimne verných nasledovníkov Ježiša Krista zostalo len málo. Aj keď pravda mala vždy svojich svedkov, v určitých obdobiach sa zdalo, že bludy a povery celkom zvíťazili a že pravé náboženstvo je odsúdené na zánik. Ľudia strácali zo zreteľa evanjelium, no na druhej strane ich tiesnilo bremeno prísnych požiadaviek a pribúdalo náboženských obradov.

Predstavitelia cirkvi vštepovali ľuďom nielen to, aby v pápežovi videli svojho zástupcu pred Bohom, ale aj aby verili, že svojich hriechov sa môžu zbaviť vlastnými zásluhami. (55) Ďaleké púte, kajúcne skutky, uctievanie ostatkov, budovanie chrámov, kaplniek (41) a oltárov, značné príspevky na cirkev a mnoho podobných skutkov ukladali ľuďom s tvrdením, že tak zmiernia Boží hnev a získajú Božiu priazeň, ako keby Boh bol podobný človekovi a hneval sa pre malichernosť a akoby ho mohli uzmieriť len dary či kajúcne skutky.

Napriek tomu, že šíriaca sa neresť neobišla ani predstaviteľov rímskej cirkvi, zdalo sa, že vplyv cirkvi stále vzrastá. Koncom ôsmeho storočia začali pápežskí hodnostári tvrdiť, že v prvých storočiach mali rímski biskupi rovnakú duchovnú moc, akú majú teraz. Na potvrdenie tejto mienky potrebovali nejaký autoritatívny doklad. Na to ich naviedol „otec lži“.

Mnísi vyhotovili falzifikáty starých spisov. Zrazu sa objavili uznesenia dávnych koncilov, ktoré dovtedy nikto nikdy nevidel a podľa ktorých pápež údajne dostal zvrchovanú moc už v počiatočnom období cirkvi. Cirkev, ktorá odmietla pravdu, tieto podvrhy ochotne uznala (pozri Dodatok č. 7). Malá skupina verných, ktorí stavali na pravom „Základe“ (1 Kor 3,10.11) bola zmätená, keď videla, ako falošné učenie ochromuje Božie dielo.

Niektorí z nich – podobne ako stavitelia jeruzalemských hradieb za Nehemiáša – vraveli: „Poklesla sila nosičov, sutín je primnoho a my nevládzeme budovať na hradbách“ (ROH Neh 4,10; ECAV Neh 4,4). Vyčerpaní utrpením zo strany nepriateľov, unavení bojom proti lži, neprávosti a ostatným prekážkam, ktoré mohol vymyslieť len diabol, aby maril ich dielo pravdy, niektorí z verných staviteľov stratili odvahu.

V túžbe po pokoji a zabezpečení života i majetku opustili jediný základ viery. Iných však prenasledovanie nezastrašilo a smelo vyhlásili: „Nebojte sa ich! Myslite na veľkého a hrozného Pána“ (ROH Neh 4,14; ECAV Neh 4,8). Pokračovali v diele s mečom po boku.

Podobná nenávisť a odpor voči pravde ovláda Božích nepriateľov v každej dobe, a preto sa aj od Božích služobníkov očakáva rovnaká bdelosť a vernosť. (56) To, čo Ježiš Kristus povedal prvým učeníkom, platí aj jeho nasledovníkom na konci času:

„Čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!“ (Mar 13,37).

Zdalo sa, že temnoty pribúda. Zovšeobecnelo uctievanie modiel, ľudia sa pred obrazmi modlili a zapaľovali sviečky. Šírili sa nezmyselné povery a zvyky, ktoré natoľko zaujali myseľ ľudí, akoby sa zdravý úsudok celkom vytratil. Keďže svetským zábavám, hriešnej zlomyseľnosti a všeobecnej skazenosti prepadli aj mnohí kňazi a biskupi, dalo sa len očakávať, že ľud, ktorý mali viesť, upadne vo svojej nevedomosti do záhuby.

Cirkevno-mocenská opovážlivosť urobila ďalší krok, keď v 11. storočí pápež Gregor VII. oznámil svetu dokonalosť rímskej cirkvi. Vo svojom vyhlásení tvrdil, že cirkev sa nikdy nemýlila a nikdy sa (42) nezmýli, ako to údajne sľubuje Písmo. Biblia však nič také nepozná.

Spupný pápež si zároveň osoboval právo zosadzovať panovníkov. Vyhlásil, že jeho rozhodnutia nemôže nikto zmeniť, zatiaľ čo sám má právo zvrátiť rozhodnutie všetkých (pozri Dodatok č. 8). Tyranská povaha tohto obhajcu neomylnosti sa zvlášť výrazne prejavila v jeho zaobchádzaní s nemeckým cisárom Henrichom IV.

Ten sa totiž odvážil pochybovať o autorite Ríma, na čo pápež vyhlásil, že ho vylučuje z cirkvi a zosadzuje z trónu. Henrich IV. sa zľakol hrozieb, že ho opustia kniežatá, ktoré pápežský vyslanec podnecoval k vzbure, a preto uznal, že sa s Rímom musí zmieriť. V sprievode svojej manželky a verného sluhu prekročil uprostred zimy Alpy a prišiel sa pred pápeža pokoriť.

Keď dorazil k zámku, kde Gregor práve sídlil, doviedli ho bez jeho sprievodu na vonkajšie nádvorie, kde ho v krutej zime s nepokrytou hlavou, bosými nohami v chatrnom oblečení nechali čakať na pápežovo dovolenie predstúpiť pred neho. (57) Len po troch dňoch pôstu a pokánia sa pápež rozhodol, že mu odpustí. Podmienil to však tým, že cisár vyčká, kým mu pápež dovolí prevziať vladárske žezlo a začať vládnuť. Povzbudený týmto víťazstvom začal Gregor vyhlasovať, že je povinný krotiť pýchu kráľov.

Aký protiklad medzi pýchou tohto veľkňaza a pokorou láskyplného Ježiša Krista, ktorý stojí pri dverách ľudského srdca a prosí, aby mohol doň vojsť so svojím odpustením a pokojom! On svojim učeníkom povedal:

„Kto by chcel byť medzi vami prvý, nech je vaším sluhom“ (Mat 20,27).

V priebehu ďalších storočí bludov v učení rímskej cirkvi pribúdalo. Učenie pohanských filozofov ešte pred vznikom pápežstva pútalo pozornosť cirkvi a ovplyvňovalo ju. Mnohí povrchne obrátení kresťania sa aj ďalej pridŕžali zásad pohanskej filozofie. Ďalej ju skúmali a presviedčali ostatných, aby ju pokladali za prostriedok šírenia svojho vplyvu medzi pohanmi. Tým sa do kresťanskej vierouky dostali závažné bludy. Predné miesto zaujalo medzi nimi učenie o prirodzenej nesmrteľnosti človeka a jeho vedomia.

Toto falošné pohanské učenie sa stalo základom, o ktorý Rím oprel vzývanie svätých a uctievanie panny Márie. Tu pramení aj bludné učenie o večných mukách hriešnikov v pekle, ktoré pápežstvo čoskoro prijalo do svojej vierouky. Tak bola pripravená cesta na zavedenie ešte ďalšieho pohanského výmyslu, ktorý Rím nazýva očistcom a používa na zastrašovanie ľahkoverných a poverčivých ľudí.

Podľa tohto bludného učenia existuje určité miesto útrap, kde duše tých zomretých, ktorí (43) si nezaslúžia večné zatratenie, musia za svoje hriechy pykať, aby odtiaľ po odpykaní hriechov boli prijaté do neba (pozri Dodatok č. 8). (58)

Ak Rím chcel ďalej ťažiť zo strachu a hriešnosti svojich stúpencov, potreboval ďalší vynález. Stalo sa ním učenie o odpustkoch. Úplné odpustenie hriechov minulých, prítomných a budúcich a oslobodenie od utrpenia a trestov mali prisľúbené všetci, čo sa zúčastnia v bojoch za rozšírenie pozemskej vlády pápeža, potrestania jeho nepriateľov a hubenia tých, čo sa odvažujú upierať mu duchovnú nadvládu.

Kňazi učili veriacich, že za peniaze odovzdané cirkvi sa môžu zbaviť hriechov nielen vlastných, ale vyslobodiť môžu aj duše svojich zomretých priateľov, ktoré boli odsúdené na záhubu v plameňoch. Takto si Rím plnil svoje pokladnice, aby mohol žiť v nádhere, prepychu a umožnil nerestný spôsob života tým, čo sa pokladali za zástupcov Pána, ktorý nemal kde skloniť hlavu (pozri Dodatok č. 10).

Obrad Večere Pánovej, o ktorom sa zmieňuje Písmo, bol nahradený obeťou pri omši. Kňazi tvrdili, že svojou obradnou mágiou premieňajú obyčajný chlieb a víno na skutočné „telo a krv Ježiša Krista“. (Cardinal Wisemans Lectures, 8. odd 3, par. 26). S rúhavou opovážlivosťou verejne vyhlasovali, že majú moc stvoriť Boha, všemohúceho Stvoriteľa. Od kresťanov sa potom pod trestom smrti žiadalo, aby vyznávali vieru v tento blud, ktorý uráža Boha. Mnohí to odmietli, aj keď za to museli zaplatiť životom (pozri Dodatok č. 11).

V 13. storočí bola ustanovená inkvizícia, najstrašnejší zo všetkých nástrojov pápežstva. Predstaviteľov cirkevnej hierarchie k tomu viedlo samotné knieža zla. Pri tajných poradách viedol skazené mysle cirkevných hodnostárov sám satan so svojimi služobníkmi. Neviditeľní Boží anjel zaznamenával ich strašné uznesenia a ukrutné činy, o ktorých sa ľudia nemali nikdy dozvedieť. „Veľký Babylon“ bol „opitý krvou svätých“. (59)

Zohavené telá miliónov mučeníkov volali k Bohu o pomstu nad touto odpadlíckou mocou. Pápežstvo sa stalo krutovládcom sveta. Nariadeniam rímskeho pápeža sa podriaďovali králi a cisári. Zdalo sa, že pápež rozhoduje o časnom i večnom osude ľudí. Väčšina kresťanov po stáročia prijímala učenie Ríma v celom rozsahu a bez výhrad, zbožne konala jeho obrady, zachovávala jeho ustanovené sviatky, ctila a štedro podporovala jeho kňazov.

Rímska cirkev nedosiahla nikdy väčšiu slávu, veľkoleposť a moc. (44) „Poludnie pápežstva bolo polnocou sveta“ (J. A. Wylie: History of Protestantism, zv. 1, kap. 4). Božie slovo bolo neznáme nielen obyčajným ľuďom, ale nepoznali ho ani kňazi. Predstavitelia cirkvi – tak ako kedysi farizeji – nenávideli svetlo, ktoré odhaľovalo ich hriechy.

Keď odstránili Boží zákon, ktorý je meradlom spravodlivosti, presadzovali vlastnú neobmedzenú moc a hýrivo sa oddávali nerestiam. Vládla lož a podvod, chamtivosť a neviazanosť. V honbe za bohatstvom či postavením sa ľudia neštítili nijakého zločinu. Pápežské a prelátske paláce boli miestom najohavnejšieho smilstva.

Rímskokatolícka cirkev tvrdí, že jej pôvod siaha do smrti, zmrtvýchvstania a nanebovstúpenia Ježiša Krista približne v roku 30 n.l. Katolícka cirkev sa vyhlasuje za Cirkev, pre ktorú zomrel Ježiš Kristus, Cirkev, ktorá bola zriadená a vybudovaná apoštolmi. Je toto skutočný pôvod katolíckej cirkvi? Naopak. Aj zbežné čítanie Nového zákona odhalí, že katolícka cirkev nemá svoj pôvod v učení Ježiša ani Jeho apoštolov.

V Novom zákone nie je žiadna zmienka o pápežstve, uctievaní / zbožňovaní Márie (alebo nepoškvrnenom počatí Márie, trvalom panenstve Márie, nanebovstúpení Márie či Márii ako spoluvykupetiľke a sprostredkovateľke), orodovaní svätých v Nebi za naše modlitby, apoštolskom následníctve, nariadeniach cirkvi fungujúcich ako sviatosti, krste detí, vyznaní hriechu kňazovi, očistci, odpustkoch alebo rovnakej autorite cirkevnej tradície a Písma. Takže ak nie je pôvod katolíckej cirkvi v učení Ježiša a Jeho apoštolov podľa toho, ako je to zaznamenané v Novom zákone, aký je teda skutočný pôvod katolíckej cirkvi?

Prvých 280 rokov histórie kresťanstva bolo kresťanstvo zakázané Rímskou ríšou, pričom kresťania boli tvrdo prenasledovaní. Toto sa zmenilo po „obrátení” rímskeho cisára Konštantína. Konštantín „legalizoval” kresťanstvo Milánskym tolerančným ediktom v roku 313 n.l. Neskôr, v roku 325 n.l., Konštantín zvolal koncil v Nikaii ako pokus o zjednotenie kresťanstva.

Konštantín si kresťanstvo predstavoval ako náboženstvo, ktoré by mohlo zjednotiť Rímsku ríšu, v tom čase sa už nachádzajúcu v počiatočnej fáze rozpadu a rozdelenia. Hoci sa to mohlo zdať ako pozitívny vývoj pre kresťanskú cirkev, avšak to, čo bolo jeho výsledkom, určite nebolo pozitívne.

Rovnako ako Konštantín odmietol úplne prijať kresťanskú vieru, ale namiesto toho aj naďalej pokračoval vo svojej pohanskej viere a svojich pohanských praktikách, tak aj kresťanská cirkev, ktorú Konštantín propagoval, bola zmesou skutočného kresťanstva a rímskeho pohanstva.

Konštantín zistil, že v rámci tak obrovskej, expanzívnej a rôznorodej Rímskej ríše – nie každý bude súhlasiť s opustením svojho náboženského presvedčenia a namiesto toho prijme kresťanstvo. A tak Konštantín dovolil, ba priam podporil „pokresťančenie” pohanského náboženstva. Úplne pohanská a absolútne nebiblická viera získala novú „kresťanskú” identitu. Tu je niekoľko jasných príkladov:

(1) Kult Isis, náboženstvo egyptskej matky bohyne sa absorbovalo do kresťanstva, pričom Isis nahradila Mária. Mnoho titulov používaných pre Isis, ako „Kráľovná nebies”, „Matka Božia” a „theotokos” (Bohorodička) sa prisúdilo Márii. Mária získala mimoriadne dôležitú úlohu v kresťanskej viere, ďaleko nad tým, čo jej prisudzuje Biblia, a to s cieľom prilákať uctievačov Isis k viere, ktorú by inak nikdy neprijali.

Mnoho chrámov Isis bolo fakticky premenených na chrámy zasvätené Márii. Prvé zjavné náznaky katolíckej Marianizácie sa objavujú v spisoch Origena, ktorý žil v Alexandrii v Egypte, hlavnom centre uctievania Isis.

(2) Mitraizmus bolo náboženstvo v Rímskej ríši v 1. až 5. storočí n.l. Bolo veľmi populárne medzi Rímanmi, hlavne medzi rímskymi vojakmi, pričom bolo pravdepodobne aj náboženstvom niekoľkých rímskych cisárov. Zatiaľ čo mitraizmus nikdy nezískal „oficiálny” status v Rímskej ríši, bol fakticky oficiálnym náboženstvom až do Konštantína, pričom nasledujúci rímski cisári nahradili mitraizmus kresťanstvom.

Jednou z kľúčových čŕt mitraizmu bolo obetné jedlo, ktoré zahŕňalo jedenie mäsa a pitie krvi býka. Mitras, boh mitraizmu, bol „prítomný” v mäse a krvi býka a po skonzumovaní, udelil spasenie tým, ktorí sa zúčastnili jedenia obetného mäsa (teofágia, jedenie svojho boha).

Mitraizmus mal aj sedem „sviatostí”, vytvárajúcich takú podobnosť medzi mitraizmom a rímskym katolicizmom, ktorú nemožno ignorovať. Konštantín a jeho nasledovníci našli jedoduchú náhradu za obetné jedlo mitraizmu v predstave Večere Pánovej / kresťanského prijímania. Žiaľ, niektorí prvotní kresťania už predtým začali spájať mysticizmus s Večerou Pánovou, pričom tak odmietali biblický koncept jednoduchej a úctyhodnej pamiatky Kristovej smrti a vyliatej krvi. Pokatoličtenie Večeri Pánovej spôsobilo prechod k obetnému stráveniu Ježiša Krista, v súčasnosti známemu ako katolícka omša / Eucharistia, a to úplne.

(3) Väčšina rímskych cisárov (a obyvateľov) boli henoteisti. Henoteista je ten, kto verí v existenciu mnohých bohov, sústredí sa však predovšetkým na jedného konkrétneho boha, alebo považuje jedného konkrétneho boha za nadradeného nad ostatnými bohmi. Napríklad, rímsky boh Jupiter bol nadradený nad rímskym panteónom bohov. Rímsky námorníci často uctievali Neptúna, boha oceánov.

Keď katolícka cirkev absorbovala rímske pohanstvo, jednoducho nahradilo panteón bohov svätými. Rovnako ako rímsky panteón bohov mal boha lásky, boha mieru, boha vojny, boha sily, boha múdrosti, atď., tak aj katolícka cirkev má svätého, ktorý má „na starosti” každú z týchto a mnoho ďalších kategórií. Rovnako ako mnoho rímskych miest malo boha spojeného s daným mestom, tak aj katolícka cirkev poskytla „svätých patrónov” pre jednotlivé mestá.

(4) Najvyššia autorita rímskeho biskupa (pápežstvo) bola vytvorená s podporou rímskych cisárov. S mestom Rím ako centrom vlády Rímskej ríše a s rímskymi cisármi žijúcimi v Ríme, mesto Rím získalo dôležitosť vo všetkých aspektoch života. Konštantín a jeho nasledovníci poskytli svoju podporu biskupovi Ríma ako najvyššej autorite cirkvi. Samozrejme, že najlepšie pre jednotu Rímskej ríše by bolo, keby sa vláda a štátne náboženstvo sústredili na rovnakom mieste.

Zatiaľ čo väčšina ostatných biskupov (a kresťanov) sa bránila predstave rímskeho biskupa ako najvyššej autorite, rímsky biskup napokon túto autoritu získal, a to vďaka moci a vplyvu rímskych cisárov. Keď sa Rímska ríša rozpadla, pápeži prevzali titul, ktorý predtým patril rímskym cisárom – Pontificus Maximus.

Dalo by sa uviesť mnoho ďalších príkladov. Tieto štyri by mali postačovať na dokázanie skutočného pôvodu katolíckej cirkvi. Samozrejme, že rímskokatolícka cirkev odmieta pohanský pôvod svojho vyznania a praktík. Katolícka cirkev maskuje svoje pohanské vyznanie pod vrstvami komplikovanej teológie. Katolícka cirkev ospravedlňuje a popiera svoj pohanský pôvod pod maskou „cirkevnej tradície”. Na základe poznania toho, že veľká časť jej vyznania a praktík je úplne cudzia Písmu, je katolícka cirkev nútená poprieť autoritu a dostatočnosť Písma.

Pôvod katolíckej cirkvi je tragickým kompromisom kresťanstva s pohanskými náboženstvami, ktoré ho obklopovali. Namiesto hlásania evanjelia a obracania pohanov, katolícka cirkev „pokresťančovala” pohanské náboženstvá a „pohanizovala” kresťanstvo. Zahmlievaním rozdielov a vymazaním osobitostí, katolícka cirkev naozaj získala atraktívnosť pre ľudí Rímskej ríše.

Jedným z výsledkov bola katolícka cirkev, ktorá sa stala nadradeným náboženstvom v „Rímskom svete” po celé stáročia. Avšak ďalším výsledkom bola najdominantnejšia forma kresťanstva odpadavajúca od pravdivého evanjelia Ježiša Krista a pravdivého hlásania Božieho Slova.

2 Timoteovi 4:3-4 hovorí, „Lebo bude čas, keď neznesú zdravého učenia, ale podľa vlastných žiadostí budú si hromadiť učiteľov, lebo ich budú svrbieť uši, a odvrátia uši od pravdy a obrátia sa k bájkam.”

Niektorí z pápežov sa dopúšťali takých odporných zločinov, že sa ich svetskí vládcovia snažili zosadiť ako netvorov, ktorých zvrhlosť sa už nedala znášať. Európa po stáročia nezaznamenala pokrok vo vede, umení ani v rozvoji civilizácie. Kresťanstvo bolo morálne a intelektuálne ochromené. Stav sveta pod rímskou nadvládou bol strašným naplnením slov proroka Hozeáša:

„Môj národ zhynie pre nevedomosť, keďže ty si zavrhol poznanie, zavrhnem aj ja teba. Zabudol si na učenie svojho Boha, i ja zabudnem na tvojich synov. Nieto vernosti ani lásky, ani poznania Boha v krajine. Preklínanie a lož, vraždy a krádeže, cudzoložstvo a násilie, a krvná vina stíha krvnú vinu“ (Hoz 4,6.1.2).

Také boli následky odmietnutia Božieho slova.