Kritika nie je dovolená!

05/12/2019 MrCastiel

Kontroverzie, ktoré Hnutie viery po celom svete spôsobuje, sú dvojakého typu. V prvom prípade vyplývajú z náuky, že každý veriaci je v Božích očiach už uzdravený a je iba na ňom, aby toto uzdravenie prijal vierou. Nezriedka ho vedú k tomu, aby odmietol príznaky choroby, ktoré môžu byť len diabolským mámením. Pokiaľ choroba nezmizne, ide o slabú vieru. Ak vezmeme do úvahy, že uzdravenie sa v hnutí považuje za súčasť spásy, môže neuzdravený veriaci pochybovať i o svojej večnosti, čo má neblahé následky na jeho psychiku.

Druhým aspektom je silné poňatie autority vodcu, ktorému sa často prisudzuje „apoštolská autorita“.

Práca s kritikmi

Práci s kritikmi sa v Hnutí viery venuje veľká pozornosť. Božími súdmi kritikom vyhráža ako Hagin tak Copeland. Hagin píše o mužovi, ktorý neprijal jeho učenie a zomrel priamo za kazateľnicou, alebo o mužovi znehybnenom Božou mocou potom, čo ho kritizoval. Benny Hinn uvádza, že niektorí jeho kritici riskujú Božie súdy a kritikom odkazuje: „budete pykať a vaše deti tiež“. Inokedy by najradšej svojich kritikov „postrieľal samopalom Ducha Svätého“.

Kritika vodcu sa vykladá ako „siahnutie na Božieho pomazaného“, pričom týmito pomazanými sú evidentne mienení učitelia Hnutia viery.

Psychickú manipuláciu spojenú s nedotknuteľnosťou nekritizovateľného vodcu opisuje i exčlen Hnutia viery a teraz antikultový spisovateľ Robert Liichow. Podľa neho je „mnoho vodcov Hnutia viery vyučovaných, že im Boh dáva víziu a úlohou ľudí pod nimi je ich víziu uskutočniť. Veriacim sa povie, že „Boh ich nemiluje ako jednotlivcov. On sa zaujíma o ‚svoje ciele‘“. Inak povedané, ľudia v Cirkvi sú len pešiakmi, ktorí by sa mali použiť na vyššie ciele, čo je vízia vodcu.

Liichow uvádza prípad vyhrážky vedúceho, ktorý uvádzal, že kto sa nepodriadi, alebo Cirkev opustí, hrozí mu Boží súd.

Zanedbávanie lekárskej starostlivosti

V 70. rokoch otriasol verejnosťou v USA príklad chlapca menom Wesley Parker, ktorému rodičia vo viere, po modlitbe evanjelistu Hnutia viery, prestali aplikovať inzulín. Chlapec upadol do kómy, čo rodičia chápali ako diabolský útok a naďalej nepodávali chlapcovi inzulín, až 23. augusta 1973 zomrel. Jeho otec ešte rok po tragédii veril, že syn bude vzkriesený.

Ďalším príkladom je zbor Hobarta Freemana, kde sa odhaduje, že zanedbaním lekárskej starostlivosti zomrelo asi 90 ľudí. Napríklad členky jeho zboru odmietali rodiť v nemocnici, a preto tu bola vysoká novorodenecká úmrtnosť.

Freeman bol sám serióznym bádateľom s doktorátom z teológie v oblasti Starého zákona, ale bol pod vplyvom Hagina, Osteena, Copelanda a ďalších. Hoci Freeman odmietal niektoré aspekty christológie Hnutia viery, nakoniec úplne zavrhol lekársku starostlivosť, čím predčil i svojich učiteľov. Keď ochorel na banálny vred na nohe, odmietol lekárske ošetrenie a dostal celkovú sepsu, ktorej podľahol. Lekára k jeho telu zavolali až po trinástich hodinách od zastavenia srdca, lebo sa jeho blízki celú noc modlili za jeho vzkriesenie.

V reakcii na podobné tragédie vydala generálna rada letničnej cirkvi Assemblies of God dve vieroučné stanoviská: Môžu byť znovuzrodení kresťania posadnutí démonmi? a Veriaci a pozitívne vyznávanie, v ktorých sa od učenia Hnutia viery dištancuje.

Muž, čo škandály doslova priťahuje, je Benny Hinn, ktorý je opradený množstvom finančných škandálov, falošných uzdravení a lživých svedectiev. Kritika prebieha takisto medzi samými učiteľmi Hnutia viery. Napriek zastávaniu klasického učenia hnutia Margies z extrémnej démonológie napomenul amerického učiteľa Hnutia viery Robertsa Liardona, hoci sám Margies sa k tomuto hnutiu hlási. Podľa Reinholda Ulonského Margies taktiež o švédskom učiteľovi hnutia Ulfovi Ekmanovi vyhlásil, že „je posadnutý“.

Popri úmrtiach v rámci zanedbania lekárskej starostlivosti sú ďalším zdrojom smrti v Hnutí viery samovraždy. Podľa traktátu, ktorý vydal Dánsky misijný zväz protestantských cirkví, bolo v rokoch 1988 – 1994 evidovaných 16 prípadov samovrážd členov hnutia Slovo života vo švédskej Uppsale. V rokoch 1984 – 1988 evidencia záznamov psychiatrických liečení chýba.

Podľa letničného vedúceho K. Anturiho bolo už počiatkom deväťdesiatych rokov na psychiatrii hospitalizovaných okolo sedemdesiat prípadov študentov Ekmanovej biblickej školy. V Uppsale bola preto zo štátnych prostriedkov vytvorená skupina na záchranu obetí, kde sa psychológovia a lekári snažia pozvoľna navrátiť týmto ľuďom chuť do života.

Lekár G. Swartling publikoval v roku 1992 v časopise Cultic Studies Journal článok, kde sa z pohľadu psychiatrie venuje problémom bývalých členov Slova života. Tieto závery boli neskôr aktualizované na konferencii o sektách a kultoch v Marseille roku 2004. Uvádza sa tu, že „takmer polovica zo 43 osôb, s ktorými sa viedli rozhovory, zakúsila symptómy podobné psychózam a jeden zo štyroch sa pokúsil o samovraždu.

Zo štatistiky plynie, že 93 % malo pocity úzkosti, strachu a trpelo pocitom viny, 86 % poruchy spánku, 77 % strach zo straty duševného zdravia, 27 % malo samovražedné myšlienky a 10 % samovraždu aj spáchalo“.

Tieto prípady súvisia i s chápaním autority a poslušnosti v hnutí. Autorita Ulfa Ekmana je v zbore, pripomínajúcom skôr súkromnú firmu než cirkev, nekontrolovateľná. Zbor neobsahuje úrady presbyterov a Ekman tak nie je korigovateľný. Ako uvádza už citovaný traktát dánskeho misijného zväzu: „Slovo života má hierarchickú štruktúru vedenia. Každá kritika sa dôsledne potláča. Keď hodlá niektorý člen vzniesť proti hnutiu vážnu kritiku, smie vopred vedieť, akej odpovede sa mu dostane.

Teológia prosperity totiž učí, že vážna kritika sa rodí z ducha kritiky, ktorého možno vlastne nazvať „duchom Jezábel (Zj 2, 20), a to je duch démonský“. V Uppsale bola preto zo štátnych prostriedkov vytvorená skupina na záchranu obetí, kde sa psychológovia a lekári snažia pozvoľna navrátiť týmto ľuďom chuť do života.