25. Sobota

Naposledy sme hovorili o tom, ako jednotlivé prikázania Desatora chránia naše vzťahy – to najkrajšie a zároveň najkrehkejšie, čo na tomto svete máme. Povedali sme si, že prvé štyri prikázania ukazujú, že dôležité je nielen, koho uctievame (1. prikázanie), ale aj ako pravého Boha uctievame (2.–4. prikázanie). Pravému Bohu totiž môžeme slúžiť aj nesprávnym spôsobom – a potom nás naša služba nepribližuje k Bohu, ale naopak nás od neho vzďaľuje (1 Moj 4,3–7; Mat 7,21–23; 15,8.9).

Chceme si teda všimnúť, ako sa to vzťahuje na štvrté prikázanie a premieta do svätenia soboty. Adventisti siedmeho dňa sú vo svete pravdepodobne najviac známi práve tým, že siedmemu dňu týždňa – sobote – prikladajú zvláštny význam. Nie sú jediní kresťania, ktorí takto činia, dokonca ani nie prví, ktorí tak začali robiť, ale rozhodne Cirkev adventistov siedmeho dňa je najväčšou kresťanskou cirkvou, ktorá zachováva ako siedmy deň sobotu.

1. Zmysel soboty

a) Sobota ako pamiatka stvorenia

Prvá biblická zmienka o siedmom dni týždňa je v správe o stvorení. Po tom, čo Boh stvoril svet a jeho obyvateľov za šesť dní, odpočinul siedmeho dňa, požehnal a posvätil tento deň (1 Moj 2,1–3). Štvrté prikázanie označuje siedmy deň ako „sobotu“ a prikazuje, aby sme naň „pamätali“ a zachovávali ho ako deň odpočinku (2 Moj 20,8–11; 5 Moj 5,12–15).

Prv, než hriech vstúpil do rajskej záhrady, prví ľudia zachovávali siedmy deň. Pretože človek bol stvorený až v šiesty deň, sobota bola jeho prvým celým dňom. Je zrejmé, že Adam s Evou teda nepotrebovali prvú sobotu preto, lebo boli vyčerpaní a unavení od práce. Oni odpočívali, pretože odpočíval Boh. Z toho vyplýva, že zachovávanie soboty pre nich znamenalo spoločenstvo s Bohom a radosť z Božieho stvorenia. Táto prvá rajská sobota je modelom pre všetky ďalšie.

Prvotným zmyslom soboty je budovať vzťah, pestovať spoločenstvo s Bohom a blížnymi. Pretože sobota bola „učinená pre človeka“, Božím zámerom bolo, aby mala rovnaký význam nielen pre prvého človeka, ale aj každého ďalšieho človeka. Sobota je siedmym dňom stvorenia, ale prvým úplným dňom ľudstva. Boh nás tým učí, že vzťah s ním musí byť na prvom mieste nášho života. Skôr, než sa pustíme do svojej činnosti, potrebujeme svoje priority, hodnoty a pohľad na svet skorigovať v spoločenstve s Bohom.

Sobota nie je viazaná na žiadny jav v prírode. Nie je to deň spojený s cyklom siatby či žatvy, otáčaním Mesiaca okolo Zeme či Zeme okolo Slnka. Biblicky je možné chápať sobotu jedine ako pamiatku stvorenia. Je to deň svojvoľne určený Bohom. Preto je správne pochopenie toho, čo tento deň predstavuje, také dôležité, a sobota je v Biblii nazývaná znamením Božieho ľudu (2 Moj 31,12–17).

Božie deti vyznávajú, že Boh je Stvoriteľom neba i zeme (Zj 14,6.7). Sobota je univerzálnym znamením, ktoré nie je viazané na konkrétne miesto či špecifický národ (Ez 20,12.20; Iz 56,2–7). Zachovávanie soboty nevyžaduje sväté miesto ani svätyňu. Boh nás sobotou vyzýva k duchovnej službe bez materiálnych symbolov či modiel, „v duchu a v pravde“ (Ján 4,24). Zachovávanie soboty v siedmy deň je teda aktom poslušnej viery, uznaním Božej zvrchovanosti nad nami.

b) Sobota ako pamiatka vykúpenia

Štvrté prikázanie Desatora ukazuje, že zachovávanie soboty je jednou zo základných povinností i predností každého človeka. Ako výraz úcty k Božiemu konaniu sa človek má vzdať svojej „práce“. Znenie prikázania v Exode zdôvodňuje zachovávanie soboty tým, že človek má napodobňovať Boha, ktorý „odpočinul“ od svojho stvoriteľského diela. Sobota je tak vyjadrením viery v Boha ako Stvoriteľa. Naopak, znenie tohto prikázania v Deuteronomiu uvádza ako dôvod svätenia soboty Božie vyslobodenie Izraelcov z egyptského otroctva.

Božia stvoriteľská a vykupiteľská činnosť si navzájom neprotirečia. Človek, ktorý bol oslobodený od útlaku a otroctva, podobne ako Izraelci, si uvedomuje, že Ten, kto ho oslobodil, musí byť silnejší než všetky mocnosti sveta, a teda je Stvoriteľom. Inými slovami, Boh je nielen naším Stvoriteľom, ale aj Vykupiteľom. Nová zmluva predstavuje ako Stvoriteľa a Vykupiteľa Ježiša Krista (Kol 1,15–18; Mat 1,21; Sk 4,12).

Kristus je ten, kto nás „vytrhol z tohto zlého veku“ (Gal 1,4), odpúšťa naše hriechy (Mat 9,2) a oslobodzuje nás „od zákona hriechu a smrti“ (Rím 8,2). „Učinil nás hodnými mať účasť na údele svätých vo svetle“ (Kol 1,12) a „vytrhol nás z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna“ (v. 13). Sobota sa tak stáva symbolom oslobodenia z akéhokoľvek otroctva, znamením, že kresťan je „novým stvorením“ (2 Kor 5,17).

V Starej zmluve Izraelcov motivovala k zachovávaniu soboty skutočnosť, že boli oslobodení z Egypta. Pre kresťanov je motiváciou ich vykúpenie z moci zla. Sobota je tak znamením stvorenia i vykúpenia, a znamením, že sme sa stali novým stvorením. Sobota je prejavom Božej zvrchovanosti a našej závislosti na ňom ako na Stvoriteľovi i Vykupiteľovi.

Sobota je však viac než len znamenie stvorenia sveta. Je to Boží dar, ktorý vyjadruje ničím nezaslúženú milosť. Vo svete plnom zla a chaosu kresťan zachovávaním soboty vyznáva, že Boh je Stvoriteľom a zvrchovaným Pánom nad všetkým. Sobota nie je nástrojom spasenia ani formálnym skutkom. Je to akt vďaky, ktorý pripomína, že Kristus oslobodil človeka od panstva zla a že vesmír riadi Boh lásky, vedúci dejiny k zmysluplnému cieľu.

c) Sobota ako skúšobný kameň vzťahu

Niet pochýb o tom, že vnútorný vzťah človeka k Bohu sa musí určitým spôsobom prejaviť navonok. Biblia ukazuje, že Boh používa rôzne skúšky a metódy, aby skrytý vzťah človeka k nemu vyšiel najavo (1 Moj 22,1; 5 Moj 8,2; Sud 2,22; Ž 26,2; Ján 6,6). Pre tých, ktorí poznajú Boží zákon, sa tento zákon stáva meradlom, ktoré odhaľuje, nakoľko si človek Boha váži a stotožňuje sa s jeho princípmi.

Apokalyptické proroctvá v knihách Daniel a Zjavenie ukazujú, že podobne ako bol skúšaný Izrael, či sa podriadi Božiemu zákonu alebo ľudským príkazom (Dan 3; 6; 7,25), bude vyskúšaný celý svet (Zj 13). Najväčším nebezpečenstvom pre človeka bolo vždy modlárstvo – uctievanie stvorenia namiesto Stvoriteľa. Záverečná skúška doby konca je predstavená ako skúška uctievania. Bude človek uctievať šelmu (stvorenie) a jej modlársky obraz, alebo bude uctievať Stvoriteľa neba a zeme? (Zj 13,15; 14,7.9-12). Tí, ktorí v tejto skúške obstoja, sú označení ako tí, ktorí „zachovávajú prikázania Božie a vieru v Ježiša“ (Zj 14,12; 12,17). Keďže spor sa týka uctievania, je jasné, že ide o prvú dosku Božieho zákona, ktorá zahŕňa vzťah človeka k Bohu.

Druhá doska prikázaní je všeobecne uznávaná ako logická a správna. Dokonca aj ľudia, ktorí popierajú existenciu Boha, súhlasia, že zachovávanie týchto prikázaní je dobré, hoci ich motivácia môže byť rôzna. Naproti tomu sobota, ktorá sa týka neviditeľného a nehmatateľného, je ideálnym skúšobným kameňom vzťahu človeka k Bohu.

Predstavme si, že by Boh oddelil viditeľný kameň ako znamenie svojej stvoriteľskej moci. Ľudia by k nemu prichádzali, ozdobovali by ho a napokon by ho začali uctievať namiesto Boha. Tento proces by sa zdal ako prejav nábožnosti, no v skutočnosti by išlo o modlárstvo. Keď človek nahrádza Boha viditeľnými symbolmi, premieňa ho na modlu a skutočná bohoslužba sa stáva iba magikou. Sobota ako znamenie stvorenia a vzťahu k Stvoriteľovi nie je spojená s materiálnymi symbolmi, ktoré by mohli viesť k modlárstvu. Jej zachovávanie je čistým prejavom viery a uctievania Boha v duchu a pravde.

Boh stanovil sobotu ako pamiatku stvorenia – nie ako svätý priestor či posvätnú vec, ale ako svätý čas, ktorý nemôže byť predmetom ľudského ovládania. Prvýkrát je siedmy deň nazvaný sobotou v 2 Moj 16, kde sa zdôrazňuje potreba správnej ľudskej odpovede a skúšobný charakter tohto dňa:

„I riekol Hospodin Mojžišovi: ‚Hľa, ako dážď vám dám chlieb z neba; ľud nech vychádza a denne nazbiera, koľko potrebuje na deň, aby som ho vyskúšal, či budete chodiť podľa môjho zákona a či nie.'“ (v. 4)

Keď Boh dal Izraelcom mannu na púšti, nielenže naplnil ich telesné potreby, ale pripomenul im význam dňa odpočinku, ktorý stratili v egyptskom otroctve. Počas 40 rokov Boh vykonal tri zázraky týkajúce sa manny a soboty:

1. V piatok padalo dvojnásobné množstvo manny.
2. V sobotu manna nepadala.
3. Manna odložená z piatka na sobotu sa nepokazila, kým v iné dni sčervivela a zosmradla.

Tieto zázraky zdôrazňovali svätosť soboty a jej dôležitosť. Keď niektorí v sobotu vyšli zbierať mannu, Boh povedal Mojžišovi:

„Dokedy sa budete zdráhať zachovávať moje príkazy a zákony?“ (2 Moj 16,28).

Boh nehovorí len o sobote, ale o narušení celého zákona, čím ukazuje, že prestupovanie soboty je prejavom nesprávneho postoja voči nemu. Sobota ako pečať zmluvy (2 Moj 20,8-11; 31,16.17) symbolizuje vernosť celému Božiemu zákonu. Podľa Jer 17,19-27 a Iz 56,4 je zachovávanie soboty znakom oddanosti pravému Bohu. Modlárstvo, ktoré sa prejavuje uctievaním stvorených vecí namiesto Stvoriteľa, vždy sprevádza vzburu voči Bohu.

Ak dáme veľkému Bohu správne miesto vo svojom srdci, všetky malé bôžikovia musia ustúpiť. Vzťah s Bohom ako Stvoriteľom a Vykupiteľom chráni pred pokušením modlárstva. Božie posledné varovanie zo Zj 14,6-12 predstavuje Boha ako Stvoriteľa a Vykupiteľa, pričom zdôrazňuje, že stvorenie a vykúpenie sú základom pravej bohoslužby. Skutočná bohoslužba spočíva v uznaní a podriadení sa tomu, kto jediný dokáže stvoriť a zachrániť. Sobota nám pripomína tento základ správneho uctievania a poslušnosti – vedomie, že sme stvorené bytosti závislé na Bohu.

2. Spôsob svätenia soboty

Sobota nie je len doktrína či vieroučný bod, ale predovšetkým skúsenosť a zážitok. Aby človek naplno objavil potenciál soboty, musí ju prežívať. Tento vzťah medzi vieroukou a praxou je nádherne prepojený – hlbšie pochopenie významu soboty obohacuje jej prežívanie a správne prežívanie soboty zasa umožňuje lepšie pochopiť jej zmysel.

V dnešnej spoločnosti je však prežívanie svätosti soboty náročné. V modernom svete, kde „nič nie je sväté“, sú všetky dni zdanlivo rovnaké. Biblia však učí, že nie všetok čas je rovnaký – sobota predstavuje svätý čas, jedinečnú príležitosť na zakúsenie Božej prítomnosti. Víkend sa dnes často chápe ako čas voľna určený na osobné záľuby alebo doháňanie povinností, čo je v ostrom kontraste s biblickým konceptom svätenia soboty. Biblické prikázanie hovorí:

„Šesť dní budeš pracovať a konať všetku svoju prácu, ale siedmy deň je sobota Hospodina, tvojho Boha, nebudeš konať nijakú prácu…“ (2 Moj 20,9.10).

Tento deň nie je určený na zvyšovanie životnej úrovne či zabezpečovanie živobytia (Neh 13,15-22), ale na odpočinok od telesnej námahy. Boh nás vyzýva, aby sme na 24 hodín odložili svoju prácu – aj keď nie je dokončená. Tým nás učí, že najdôležitejšie v živote nie je to, čo robíme my, ale to, čo robí Boh. Sobota symbolizuje, že spasenie nie je výsledkom našej práce, ale prijatím toho, čo Boh vykonal. Zachovávaním soboty vyjadrujeme, že naše spasenie závisí na Bohu, nie na našich skutkoch.

Žiaľ, mnohí zredukovali „deň Pánov“ na „Pánovu hodinku“ v kostole alebo modlitebni. Po krátkej bohoslužbe sa vracajú k práci, aby dokončili to, čo nestihli predtým. Takto sa bohoslužba stáva zážitkom v priestore, nie v čase, čo je v rozpore s konceptom soboty ako celého 24-hodinového dňa posväteného Bohu. Samozrejme, sobota neznamená úplné zastavenie života. Základné životné potreby našich rodín a tých, čo sú na nás závislí, musia byť naplnené. Preto prikázanie začína slovom „pamätaj“ (2 Moj 20,8), ktoré upozorňuje na potrebu prípravy na sobotu. Táto príprava nám umožňuje plne sa sústrediť na stretnutie s Bohom a zakúsiť jeho požehnanie.

Text v 2 Moj 16,23 zdôrazňuje dôležitosť predvídavosti a prípravy na sobotu. Príprava dopredu umožňuje, aby človek nemusel riešiť veci v samotný deň soboty a mohol plne zakúsiť jej jedinečný duchovný rozmer. Piatočné prípravy mali v čase Ježiša jasnú tradíciu, preto sa piatok nazýval „deň prípravy“ (Mar 15,42; Luk 23,54 – kral.).

Podľa biblického času sa deň začína západom slnka, čo potvrdzujú texty 1 Moj 1,5, 3 Moj 23,32 a Luk 23,54-56. Sobota teda trvá od západu slnka v piatok do západu slnka v sobotu večer. Biblia taktiež poukazuje na dôležitosť svätých zhromaždení počas soboty (2 Moj 23,3), ktoré obohacujú náš vzťah s Bohom prostredníctvom spoločenstva. Kolektívny aspekt je kľúčový – čím bližšie sme k Bohu, tým bližšie sme aj k našim blížnym, podobne ako spice kolesa na bicykli sa približujú k sebe pri strede kolesa.

Správne svätenie soboty často narúša negativistický pohľad na tento deň. Naša pozornosť by nemala byť sústredená na to, čomu sa máme v sobotu vyhnúť, ale na objavenie toho, ako prežiť sobotu čo najbohatšie a najplnšie. Sobota by mala byť vnímaná ako príležitosť, nie ako povinnosť. Časté otázky typu: „Čo je nesprávne na tom, keď…?“ ukazujú na nesprávne chápanie jej významu. Hľadanie hraníc medzi tým, čo je dovolené, ochudobňuje duchovný zážitok a odvádza nás od pravého zmyslu soboty.

Hlavným cieľom soboty je pochopenie našej skutočnej identity vo vzťahu k Bohu, k druhým ľuďom a k svetu, v ktorom žijeme. Sobotu môžeme obohatiť aktivitami, ktoré prehlbujú náš vzťah s Bohom a našimi blízkymi. Mnohí považujú rodinné stretnutia na začiatok a koniec soboty za veľký prínos pre svoj duchovný a spoločenský život. Všetko, čo posilňuje náš vzťah s Bohom, je správne; všetko, čo tento vzťah oslabuje alebo odpútava našu pozornosť, nie je vhodné. Sväté zachovávanie soboty nie je náhodné, ale vyžaduje si starostlivé plánovanie. Ak sa budeme držať Božích rád, sobota sa pre nás stane potešením, tak ako to opisuje prorok Izaiáš:

„Vtedy budeš mať rozkoš v Hospodinovi…“ (Iz 58,14).

3. Zmena soboty

V Novej zmluve je sobota spomenutá až 60-krát, čo poukazuje na jej dôležitosť aj v tomto období. Hoci v Novej zmluve nenájdeme priamy príkaz na zachovávanie soboty, takisto tu nie je znovu definovaný celý Boží zákon. Tvrdenie, že sobotné prikázanie bolo zrušené len preto, že nie je zopakované, neobstojí. Napríklad ani druhé prikázanie nie je v Novej zmluve explicitne zopakované, no jeho platnosť je jednoznačná.

Počas svojej služby Ježiš sobotu nielen zachovával, ale aj poukazoval na jej správny význam. Často diskutoval s farizejmi a zákonníkmi o spôsoboch jej zachovávania. Ježiš neprišiel sobotu zrušiť, ale ako „Pán soboty“ zdôraznil, že sobota bola učinená pre človeka (Mar 2,27). Evanjeliá dokumentujú sedem zázrakov, ktoré Ježiš vykonal v sobotu, čím ukázal, že tento deň má byť požehnaním, nie bremenom. Zbavoval sobotu legalistických pravidiel, ktoré z nej vytvorili záťaž.

Ježiš jasne predpokladal, že jeho učeníci budú sobotu zachovávať aj po jeho vzkriesení. V Mat 24,20 varuje pred ťažkosťami úteku, ktorý môže prísť v sobotu, čo naznačuje, že sobota zostane relevantná. Spor o sobotu s farizejmi by bol nezmyselný, ak by Ježiš vedel, že sobota stratí význam pre jeho nasledovníkov po jeho smrti a vzkriesení. Novozmluvní pisatelia opisujú nedeľu dôsledne len ako „prvý deň týždňa“ a nikdy ju neoznačujú za „svätý deň“ alebo „deň odpočinku“. Naopak, Lukáš zaznamenáva, že ženy po Ježišovej smrti …

„v sobotu odpočívali podľa prikázania“ (Luk 23,56), čo dokazuje ich rešpekt k tomuto dňu.

Apoštol Pavol tiež aktívne zachovával sobotu. V Sk 13,42-44 Pavol kázal pohanom v sobotu, pričom jeho evanjelizačné aktivity pravidelne prebiehali v tento deň (Sk 13,14; 17,1.2; 18,4). Sobota bola takto prezentovaná ako záväzná aj pre pohanov, ktorí prijali kresťanskú vieru. Zaujímavé je, že ani Pavlovým protivníkom z radov Židov sa neobjavuje obvinenie, že by prestupoval sobotu. Pavol dokonca obhajuje svoju vernosť zákonu v Sk 24,14. Sobota tak zostáva v Novej zmluve neoddeliteľnou súčasťou kresťanského života, pričom jej význam je zdôraznený nielen zachovávaním, ale aj poukazovaním na jej duchovný a praktický rozmer.

Azda najlepším argumentom pre to, že v apoštolskej cirkvi sa svätila sobota, je mlčanie Novej zmluvy v otázke zmeny bohoslužobného dňa. Treba si uvedomiť, že veľká časť prvých kresťanov bola zo židovstva. Títo židokresťania celý svoj život svätili sobotu. Ak by nastala zmena, bol by to drastický rozchod s tým, na čo boli zvyknutí. Určite by to vyvolalo nie menšie polemiky a spory ako obriezka. Tej sú venované mnohé kapitoly apoštolských spisov. To, že o sobote sa nehovorí, ukazuje, že nebola predmetom diskusie.

Nikde teda Biblia neprikazuje, aby sme zachovávali akýkoľvek iný deň než sobotu. Žiadny iný deň nie je vyhlásený za svätý či oddelený. Podľa Písma svätého Ježiš Kristus ani jeho apoštoli nezmenili deň odpočinku. Ak dnes väčšina kresťanov považuje za bohoslužobný deň nedeľu, je prirodzené sa pýtať, kedy a kde nastala táto zmena. Zmena zachovávania nedele namiesto soboty sa udiala postupne a z rôznych príčin.

Prvé dôkazy, ktoré ukazujú, že kresťania zachovávali nedeľu ako týždenný deň odpočinku, sú z druhej polovice 2. storočia, teda asi 60 rokov po smrti apoštolov (a to len v Ríme a Alexandrii). Existujú však dôkazy o tom, že väčšina kresťanov považovala sobotu za zvláštny deň ešte v štvrtom a piatom storočí. To ukazuje, že zmena nebola náhla, ale bola výsledkom dlhodobého procesu. Je zaujímavé si všimnúť, aké dôvody pre túto zmenu udávajú cirkevní otcovia. Uvádzajú, že v prvý deň týždňa bolo stvorené svetlo (Justín Martýr), že nedeľa je ôsmy deň týždňa (Barnabáš), že Kristus bol vzkriesený v tento deň. Nová zmluva však ukazuje, že pripomienkou Kristovho vzkriesenia je krst (Rím 6,3.4); pamiatkou stvorenia je podľa Biblie sobota.

Okrem toho Barnabáš tvrdí, že „siedmy deň nie je možné zachovať“, Ireneus, že „siedmy deň netreba svätiť, lebo každý deň je svätý“, a Tertulián, že „siedmy deň netreba zachovať, lebo zachovávame nedeľu„. Zároveň však Tertulián pripomína, že svätenie nedele nemá …

„žiadny biblický dôvod, ale že je možné ospravedlniť zachovávanie nepísanej tradície, pokiaľ je doložená zvyklosťou“.

Je pozoruhodné, že žiadny pisateľ druhého a tretieho storočia necituje biblický text ako autoritu pre zachovávanie nedele namiesto soboty. Nikto, ani Barnabáš, Ignácius, Justín, Ireneus, Tertulián, Klement Rímsky, Klement Alexandrijský, ani Origenes, ani Cyprián, ani žiadny iný autor, ktorý žil v čase, keď nastala zmena, neuvádza Ježišov príkaz či nejaký biblický text, ako zdôvodnenie tejto zmeny. Pretože neexistuje biblická podpora pre túto zmenu, adventisti považujú zachovávanie nedele za vážnu odchýlku od apoštolskej viery a praxe. Pretože seba vnímajú ako pokračovateľov reformácie, považujú za nutné volať ľudí k návratu k biblickej praxi a k vernosti biblickému učeniu.

II. Výkladové poznámky

Prv než Písmo sväté zaznamená prvé udalosti ľudských dejín, ukazuje na ustanovenie soboty. V prvej správe o stvorení Boh je nazvaný Elohim. Toto meno sa vzťahuje na Boha, ktorý je všeobecným Bohom nad celým svetom, nielen Bohom Izraela (1 Moj 1,1). Úvod k Dekalógu tiež hovorí, že Boh-Elohím vyriekol „všetky tieto slová“, nie Boh-Jahve, čo je meno, pod ktorým Boha poznal len Izrael. I to má ukázať na univerzálnosť soboty a Desatora vôbec.

Tí, ktorí tvrdia, že sobota nie je záväzná pre kresťanov, musia napadnúť jej rajský pôvod a ukazovať, že sobota je židovské ustanovenie, ktoré platilo len pre tento národ. Biblia však nikde neuvádza, že by nejaký pamätník bol zavedený stáročia či tisícročia po udalosti, ktorú mal pripomínať. Ak sobota je pamiatkou stvorenia (2 Moj 20,8-11), potom musí začať fungovať od udalosti, na ktorú poukazuje.

Pascha sa začala zachovávať od vyvedenia z Egypta; 12 kameňov bolo postavených na brehu Jordána hneď po jeho prekročení; Večera Pánova bola zavedená v predvečer Ježišovej smrti. Rajským pôvodom soboty je daná jej morálna podstata a univerzálna platnosť, nie je preto možné označiť ju za ceremoniálnu záležitosť, určenú len pre určitých ľudí v určitom čase na určitom mieste. Sobota nie je „židovská“, ale ako hovorí prikázanie – „sobota Hospodina, tvojho Boha“. Prikázanie nehovorí „šesť dní budeš pracovať, ale jeden je sobota Hospodina, tvojho Boha“, ale „šesť dní budeš pracovať, ale siedmy je sobota Hospodina, tvojho Boha“.

• Prvý deň týždňa v Novej zmluve: Analýza biblických textov o nedeľnom zhromaždení a vzkriesení Ježiša

V Novej zmluve existuje 8 textov, ktoré spomínajú „prvý deň týždňa“. Ako sme už poznamenali, je veľavravnou skutočnosťou, že žiadny biblický pisateľ nenazýva nedeľu „dňom vzkriesenia“, ale jednoducho číslovkou, teda bez akéhokoľvek zvláštneho významu. Jeden z týchto ôsmich textov hovorí, že Ježiš vstal z mŕtvych v prvý deň týždňa (Mar 16,9), štyri sú uvedené v súvislosti s príchodom žien k Ježišovmu hrobu (Mat 28,1; Mar 16,2; Luk 24,1; Ján 20,1). Lukáš výslovne uvádza, že dôvod, prečo ženy šli k Ježišovmu hrobu v nedeľu, bol, že tento deň nepovažovali za svätý.

Ján 20,19 je šiesty text a hovorí o tom, že Ježiš sa zjavil učeníkom v prvý deň týždňa – v deň svojho vzkriesenia. Učeníci nie sú zhromaždení na oslavu vzkriesenia (ako by to niektorí ľudia radi videli), pretože vo zmŕtvychvstanie ešte ani neverili. Za zavretými dverami sa zhromaždili preto, lebo mali strach zo židovských vodcov národa. Siedmy je text 1 Kor 16,2. Takmer každý biblický slovník ho uvádza ako „dôkaz“ svätenia nedele v prvotnej cirkvi. Žiaľ, že prianie je otcom myšlienky.

V texte Pavol jasne hovorí, že kresťania majú dary uložiť „u seba“ (par heautó). Kresťania teda neboli v tento deň v zhromaždení, ale vo svojich domovoch. Je škoda, že niektoré preklady tendenčne vynechávajú slová „u seba“. Sk 20,7 je posledným textom pojednávajúcim o prvom dni týždňa a jediným, ktorý hovorí o náboženskom zhromaždení. Je jasné, že stretnutie sa odohralo večer (v. 7b.8). Dôvodom stretnutia bola rozlúčka s Pavlom, ktorý mal odísť.

Lukáš tento príbeh uvádza preto, lebo Pavol vzkriesil Eutycha. (V 20. a 21. kapitole Lukáš používa spolu 13 chronologických údajov.) Ak Lukáš používa židovské počítanie (čo je veľmi pravdepodobné), zhromaždenie sa odohralo v sobotu večer, a tak nedokazuje nič o zachovávaní nedele.

Ak sa konalo v nedeľu večer, ťažko môžeme príležitostnú večernú pobožnosť zvolanú kvôli rozlúčke s apoštolom považovať za dôkaz pravidelnej bohoslužby v nedeľu ráno. Žiadny iný text totiž nehovorí, že by sa kresťania v nedeľu pravidelne schádzali. Niektorí kresťania považujú Zj 1,10 za „dôkaz“, že nedeľa sa nazývala v biblických dobách „dňom Pánovým“. Skutočnosť, že tomu tak bolo o niekoľko storočí neskôr, nie je dôkazom pravdivosti v dobe Jánovej. Je pravdou, že v druhom storočí sa tento termín vzťahoval na veľkonočnú nedeľu, a na nedeľu všeobecne bol aplikovaný až oveľa neskôr. Písmo sväté by sme však nemali vykladať tradíciou, ale Písmom. Biblia jasne ukazuje, ktorý deň Boh považuje za svoj deň (trikrát v 2 Moj 20,8-11; Mar 2,27.28; Iz 58,13).

• Svätosť soboty a biblické texty: Výklad Gal 4,10 a Rím 14 v kontexte Desatora

Niektorí by radi videli v texte Gal 4,10 odsúdenie svätenia soboty. Treba si predovšetkým uvedomiť, že tento text nie je v kontexte diskusie o Desatore (podobne ako ani Kol 2,16 a Rím 14,5.6). Text v Gal 4,10 nemenuje sobotu, ale dni, ku ktorým sa bývalí pohania opäť vracajú. Zachovávali vari títo pohania pred svojím obrátením ku kresťanstvu sobotu? Ak mal Pavol na mysli konkrétny deň, prečo nepoužil jednoznačné slovo, ale všeobecné označenie „dni„? Rím 14 hovorí o asketických skupinách, ktoré spájajú jedenie a dni. Zrejme odmietali určité mäsité jedlá a víno v súvislosti s konkrétnymi pôstnymi dňami (v. 21). Mojžišovský zákon nikde nezakazoval jedenie mäsa čistých zvierat a nepredpisoval jedenie zeleniny.

• Kol 2,16 a význam soboty: Odsúdenie zákonníckeho zachovávania a koloskej herézie

Zo 60 textov Novej zmluvy o sobote je Kol 2,16 jediným miestom, kde je zmienka o sobote v negatívnom svetle. Tento text varuje pred zákonníckym zachovávaním „sviatkov, novomesiacov a sobôt„. Slovo „sobota“ je tu v množnom čísle, čo by mohlo odkazovať na 3 Moj 23,11.32, kde sú spomínané ceremoniálne soboty, na rozdiel od soboty týždennej. Je však jasné, že apoštol nemá na mysli sobotu v jej rajskej podobe, ale v prekrútenom židovskom zmysle a s ľudskými ustanoveniami, ktoré sú viazané na astrológiu a uctievanie anjelov.

Tento verš je proti určitému, nie každému dodržiavaniu soboty. Text nehovorí, že sobota bola zrušená, a už vôbec nezakazuje jej zachovávanie, práve tak, ako Pavol nezakazuje ani neruší všetko jedenie a pitie. Pavol varuje pred tými, ktorí „súdia“ (posudzujú, kritizujú, odsudzujú) veriacich kvôli konaniu, jedeniu a dotýkaniu sa vecí, čo všetko sú len …

„ľudské nariadenia a učenia“ a „samovoľné pobožnostkárstvo, sebaponižovanie a trýznenie tela“ (v. 20.21.23).

Kol 2,16 hovorí, že veriaci by nemal dopustiť, aby mu iní diktovali malicherné pravidlá v súvislosti s bohoslužbou a stravovaním. Tento text nie je možné vztiahnuť na štvrté prikázanie, pretože:

• a) slovo „zákon“ (nomos) sa v liste Koloským nenachádza, (v liste Rímskym sa nachádza viac ako 70-krát, v liste Galatským viac ako 30-krát); nehovorí tu teda o Božom zákone – Desatore;
• b) slovo „prikázanie“ (entolés) sa v liste Koloským nenachádza v súvislosti so žiadnym starozmluvným prikázaním; nehovorí teda o štvrtom prikázaní;
• c) hlavný výpad Pavlovej polemiky je proti „filozofii“ a „prázdnemu mudrovaniu“ spojenému s „uctievaním anjelov„, s poviazanosťou „živlami sveta“ a s asketizmom v jedení a pití; nehovorí teda o niečom, čo má Božský pôvod v raji.

Text teda odsudzuje „koloskú heréziu„, nie každé jedenie, pitie a zachovávanie soboty, ale len to, ktoré je spojené s nebiblickými asketickými predpismi, uctievaním anjelov a prekonaným zákonníctvom.

• Konštantín a zmena v zachovávaní soboty: Historický kontext nedele ako dňa odpočinku

Je nepresné tvrdiť, že rímsky cisár Konštantín zmenil v štvrtom storočí zachovávanie soboty na zachovávanie nedele. Nedeľa bola zachovávaná už predtým a sobota ešte stáročia potom. Jeho rozhodnutie bolo len vyvrcholením určitého trendu, ktorý v cirkvi už existoval. Jeho výnos zo 7. 3. 321:

„Nech v Ctihodný deň slnka magistráty a ľudia bývajúci v mestách odpočívajú a všetky dielne nech sú zavreté“

… mal predovšetkým občiansku autoritu. Až neskôr cirkevný snem v Laodicei vydal nariadenie:

„Kresťania nemajú napodobovať Židov a byť v sobotu nečinní, ale majú v tento deň pracovať, avšak deň Pánov si majú ako kresťania zvlášť uctiť a, pokiaľ možno, nepracovať.“

Neskoršie cirkevné výnosy určujú prísne tresty pre tých, ktorí by neuposlúchli a pracovali v nedeľu, či nepracovali v sobotu.

III. Praktické dôsledky

Videli sme, že sobota je skutočne znamením alebo symbolom právd, ktoré my ľudia si najviac potrebujeme pripomínať: podstaty Boha (Boh je láskavý Stvoriteľ, ktorý nás stvoril na svoj obraz); podstaty človeka (sme stvorenie, ktoré je závislé od Boha a len v ňom nájde trvalú radosť); podstaty spasenia (prísť s vierou k Bohu s prázdnymi rukami); podstaty hriechu (nezávislosť od Bohu); ďalej pravdy o stvorení, vykúpení, o budúcom svete (Žid 4,9), o nedostatočnosti vecí, o nadradenosti času nad priestorom, o dôležitosti klaňania sa Bohu atď.

Zatiaľ čo zvieratá žijú len v prítomnosti, bez výčitiek z minulosti, či nádeje do budúcnosti, človek si uvedomuje minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Sobota nám hovorí o dôležitosti každého tohto časového úseku. Poukazuje späť na to, že sme Božím stvorením, ukazuje na význam práce, odpočinku a bohoslužby v prítomnosti a zároveň ukazuje na obnovenie rajských podmienok v budúcnosti pri druhom príchode Ježiša Krista. Sobota tak dáva odpoveď na tri základné otázky, ktoré vždy trápili ľudstvo:

„Odkiaľ pochádzam?“, „Prečo som tu?“ a „Kam idem?“ Učí ma, že (1) som dieťa milujúceho nebeského Otca, ktorý sa chcel podeliť o svoju radosť, a preto stvoril človeka; (2) zmyslom života je spoločenstvo s Bohom a tým obnova Božieho obrazu vo mne, ktorý hriech narušil; (3) jedného dňa rajské spoločenstvo s Bohom bude opäť obnovené a zavládne trvalý pokoj. Táto obnova nie je daná mojím konaním, ale stvoriteľsko-vykupiteľskou mocou Božou.

Každá nová sobota pripomína zábudlivému hriešnikovi to, čo potrebuje najviac vedieť – kto je Boh, kto je on, aký je pôvod všetkého, aký je cieľ všetkého, aká je cesta k všetkému. Sobota je Božím darom celému ľudstvu. Namiesto toho, aby sme sa samoľúbo vyťahovali tým, čo robíme či nerobíme, skúsme vždy nanovo prežiť radosť, ktorú nám Boh v sobote ponúka, a ponúknuť ju aj ďalším.

Dokumenty, videa a prednášky k tejto téme si môžete ZDARMA – stiahnuť TU.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )