24. Boží zákon – 10 Božích prikázaní

Náčrt

1. Úvod – Rim 7,7; Jk 2,10
2. Jednotlivé prikázania – Ex 20,1-17
3. Záver – Rim 13,8-10; 1 Ján 5,30

1. Úvod – Rim 7,7; Jak 2,10

Čo urobíte, keď vlastníte starý vzácny obraz, ktorého autorom je slávny maliar a ktorý bol zreštaurovaný tak, že žiari v pôvodnej nádhere? Určite ho budete starostlivo strážiť, aby vám ho nikto nepoškodil, nezničil či prípadne neodcudzil. Môžete ho dať do vitríny z nepriestrelného skla, púšťať k nemu ľudí len do určitej vzdialenosti … Možností je veľa.

Mnohokrát už bolo povedané, že nič nepokazí len ten, kto nič nerobí. Každý z nás, keď sa pozrie späť na svoju minulosť, musí pripustiť, že mnohým bolestiam, sklamaním či problémom sme sa mohli vyhnúť, keby sme sa v určitých kritických chvíľach svojho života rozhodli inak. Musíme sa však učiť takým tvrdým spôsobom – na vlastných chybách, zlyhaniach? Neurobí Boh niečo, čo by nám pomohlo správne sa rozhodnúť v kľúčových situáciách nášho života, aby sme si život zbytočne nekazili, nekomplikovali a tiež neubližovali druhým?

Boh už niečo v tejto situácii urobil. Pred 3500 rokmi zostúpil na horu Sinaj a povedal: „Ja som Pán, tvoj Boh ….“ Poviete si: „Aha, to je Boží zákon, 10 starých, dobre známych Božích prikázaní …“ V podstate máte pravdu. Treba však niečo podotknúť. Väčšina z nás nemá rada slová „zákon“, „príkaz“, „pravidlo“. Vidíme v tom útok na našu slobodu. Sú veci, ktoré by sme prirodzene radi robili, ale akýmsi zákazom sa cítime byť obmedzovaní, a preto ich robiť nemôžeme.

Avšak skôr, než Boh vyhlásil 10 Božích prikázaní, pripomenul ľuďom, čo už vykonal pre ich oslobodenie z egyptského otroctva a ako ich „niesol na orlích krídlach“ (Ex 19,4). Tak veľmi mu záležalo na tom, aby boli slobodní a šťastní, aby neboli zotročení.

V 22. lekcii – Milosť a zákon – sme si vysvetlili zmysel a funkciu zákona, ako aj jeho miesto v procese spasenia. V 23. lekcii – Mravný a obradný zákon – sme zase hovorili o platnosti Božieho mravného zákona a o jeho odlišnosti od zákona ceremoniálneho. Teraz si ďalej chceme všimnúť, ako jednotlivé prikázania vlastne chcú chrániť naše vzťahy, teda to najkrajšie, a zároveň aj najkrehkejšie, čo na tomto svete máme.

2. Jednotlivé prikázania – Ex 20,1-17

Už sme naznačili, že úvod k prikázaniam je dôležitým kontextom, ktorý nám pomáha pochopiť Boží zámer pri vydaní Zákona. Aj keď podľa tohto zákona budú nakoniec súdení všetci ľudia (Ako 2,10; Kaz 12,13.14.), Boh nechce, aby ľudia zákon vnímali ako nejaký chladný predpis toho, čo musia robiť, aby si slobodu zaslúžili. (Veď Boh ich najskôr z egyptského otroctva vyslobodil, až potom im dal zákon.) Gramatická forma prikázania ukazuje, že Boh dokonca ani nechce, aby ich chápali v zmysle:

„Pretože som vás vyslobodil, teraz musíte vypočuť všetko, čo vám poviem.“ Forma zasľúbenia (budúci čas) ukazuje, že Boh skôr chce, aby sme Desatoru rozumeli v zmysle: „Ja som vás vyslobodil preto, aby ste mohli žiť skutočne novým životom, neživorili, ako tomu bolo doteraz.“

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať trochu sebecké, že Boh prikazuje: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ Ježiš však u Mat 5,8 hovorí, že šťastní sú tí, ktorí majú čisté srdce. Jakub ďalej vysvetľuje, čo to znamená: „Umyte si ruky, hriešnici, a očistite si srdcia, ľudia dvojitej tváre!“ (Jak 4,8) Mať čisté srdce, jednotu mysle, známa mať jediný objekt uctievania.

Apoštol Pavol v 2 Kor 3,18 pozitívnymi slovami vyjadruje princíp, ktorý platí v duchovnej oblasti. Podľa toho, na čo hľadíme, čo obdivujeme, na to sa meníme. Ak človek bude hľadieť na dva rozdielne predmety uctievania, ak sa bude klaňať dvoma diametrálne odlišným bohom, jeho myseľ bude rozdvojená. Preto nás v prvom prikázaní Boh nabáda: Ak chceme byť šťastní, máme uctievať iba pravého Boha. Nemôžeme „sedieť na dvoch stoličkách“.

I. Božie prikázanie – Ex 20,1-3

Prvé prikázanie nám hovorí, koho máme uctievať (Boha, ktorý nám dal prežiť skúsenosť oslobodenia, spasenia), druhé, tretie a štvrté nám ukazuje, ako máme toho Boha uctievať. Tieto prikázania nás upozorňujú na niečo, čo je v náboženskej oblasti veľmi dôležité: pravému Bohu je totiž možné slúžiť aj nepravým spôsobom – a potom má naša služba negatívnu hodnotu. (Gen 4,3-7; Mat 7,21-23).

II. Božie prikázanie – Ex 20,4-6

Druhé prikázanie nám ukazuje, že jednoznačný rozdiel medzi Stvoriteľom a stvorením musí zostať zachovaný. Ak niečo vytvorím vlastnými rukami (či mysľou), a potom to budem uctievať či prostredníctvom toho chcem prísť bližšie k Bohu, uctievam vlastne nie Boha, ale seba ako Stvoriteľa. Celý vesmír bol zavlečený do úžasného zmätku práve tým, že sa Lucifer pokúsil zotrieť rozdiel medzi stvorením a Stvoriteľom.

Okrem toho nám toto prikázanie ukazuje, že máme Boha uctievať priamo. Ak k nemu chceme prísť prostredníctvom stvorenia, tak neprichádzame k nemu bližšie, ale naopak sa mu vzďaľujeme, pretože si o ňom vytvárame falošné predstavy. K Bohu môžeme smelo prísť takí, akí sme. On nás určite prijme, veď problém hriechu nespočíva v tom, aký on má vzťah k nám, ale v našom narušenom vzťahu k nemu (Ján 6,37; Gn 3,9).

III. Božie prikázanie – Ex 20,7

Meno bolo v dávnych dobách synonymom pre charakter. Keď spoznáme Boží charakter, tak si ho budeme vážiť a nebudeme jeho meno zľahčovať, znevažovať ho pri nadávkach, klebetách alebo s ním ľahkovážne vtipkovať. Pán Boh chce, aby v našom svete, kde on je rovnako  postavený do zlého svetla ako všetko, čo je spojené s jeho menom, bolo krištáľovo čisté, jasné a prehľadné.

Ľudia Božie meno často spájajú s určitými koncepty, predstavami, ktoré ich nakoniec nechávajú nepripravenými čeliť zložitostiam života. Aj napriek tomu, že Boh nemá s takýmto uvažovaním nič spoločné, ľahko dôjdu k záveru, že Boh je nedostatočný, pretože zlyhal. Ak veriaci ľudia v Božom mene zneužívajú náboženskú autoritu pre dosahovanie svojich sebeckých či mocenských cieľov, tí druhí začnú zľahka Boha nenávidieť. Keď sa v Božom mene musia ľudia nezmyselne kajať a podriaďovať, ťažko uveria, že Bohu nejde o slepú poslušnosť, ale o zmysluplnú službu lásky!

IV. Božie prikázanie – Ex 20,8-11

Štvrtému prikázaniu budeme nabudúce venovať celú hodinu a preto ju teraz preskočíme.

V. Božie prikázanie – Ex 20,12

Ak správne vzťahy majú niekde fungovať, potom by to malo byť predovšetkým v rodinách, v domove. Dnes vieme, že spôsob, ako sa dieťa bude neskôr v živote správať, ako bude nadväzovať vzťahy, závisí na príklade, ktorý vidí vo svojom vlastnom domove.

Ľudia, ktorí nepoznali teplo lásky a nežných vzťahov vo svojom detstve, budú mať problémy vo svojom ďalšom živote – byť nielen láskaví, lásku rozdávať a prijímať, ale vôbec akúkoľvek autoritu rešpektovať. Nečudujme sa, že Boh chce, aby naše vzťahy v rodinách boli čo najlepšie a preto nám radí: „Cti otca svojho i matku svoju, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“

Aj napriek tomu, že toto prikázanie je zdanlivo zamerané na deti, automaticky predpokladá, že rodičia sa k svojim deťom budú správať tak, že v nich vzbudia úctu požadovanú týmto prikázaním a urobia všetko pre to, aby si ich deti mohli vážiť (Ef 6,4 ).

VI. Božie prikázanie – Ex 20,13

Na prvý pohľad sú tieto slová jasné a zrozumiteľné. Je nesprávne vziať život druhému. Nemáme právo zasahovať do toho, čo môže dať len Boh a žiadny človek nemôže vrátiť. V čase, keď Boh vyslovil prikázania na Sinaji, sa život veľmi znehodnotil. Nepriatelia boli zabíjaní, nechcené deti odhadzované a tisíce ľudí vyvraždených kvôli malicherným príčinám.

Toto prikázanie tiež znamená, že nebudeme robiť nič, čo by znižovalo kvalitu života toho druhého, a že budeme s rešpektom jednať aj so svojím vlastným životom. Nebudeme si ho teda skracovať tým, o čom dobre vieme, že nášmu zdraviu jednoznačne škodí.

VII. Božie prikázanie – Ex 20,14

Dobrým ukazovateľom našej zrelosti i duchovného stavu je postoj k našim partnerom. Boh nás stvoril ako pohlavné bytosti a preto mu záleží na tom, aby naše vzťahy boli krásne, aby pre nás boli zdrojom radosti a uspokojenia.

Boh nás však upozorňuje, že na vzťahu manželov je čosi jedinečného. Len taký partnerský vzťah môže byť naozajstný, ktorý je zodpovedný, hlboký a jedinečný. Keď sa neverou, povrchnými či nezodpovednými vzťahy k iným táto jedinečnosť naruší, prichádza do vzťahu neistota, ktorá bráni, aby láska rástla k plnej zrelosti.

Len ten, kto chce užívať iba prednosti manželského spolužitia, a pritom vo vzťahu s druhým odmieta vziať na seba podiel zodpovednosti, dáva najavo, že nie je zrelý a lásku považuje skôr za pocit či zážitok, a nie za trvalý princíp. Aj napriek postoju modernej spoločnosti Biblia ukazuje, že ochota prevziať zodpovednosť za druhého a za spoločný vzťah sa prejavuje vstupom do manželského zväzku, v ktorom dvaja jedinci opačného pohlavia sú spojení trvalým a jedinečným, exkluzívnym putom.

Ježiš aj Pavol sa však zmieňujú o tom, že v prostredí hriechu manželstvo nie je nutnosťou a ideálom pre každého. (Mat 19,10-12; 1 Kor 7,8) Rozhodnutie vstúpiť alebo nevstúpiť do manželstva musí byť vždy dobrovoľné a slobodné, podľa toho, ako koho Boh povolal „, pretože“ každý má svoj zvláštny dar od Boha, jeden tak, druhý inak „(1 Kor 7,17.7.20.23.24)

VIII. Božie prikázanie – Ex 20,15

Na prvý pohľad je to jasné prikázanie, ktoré sa týka zlodejov, lúpežníkov, podvodníkov a iných kriminálnikov.

Človek, ktorý sa nezákonne obohacuje majetkom druhého, dovolil, aby sa veci pre neho stali dôležitejšími, než ľudia. Taký človek je schopný iných podvádzať, ubližovať im a robiť všetko, len aby získal to, po čom túžia. Naplnenie vlastných sebeckých potrieb je pre tohto človeka dôležitejšie, než budovať krásne vzťahy s ľuďmi a Bohom. Toto prikázanie nás upozorňuje, že človek s takými postojmi nebude skutočne nikdy šťastný, bez ohľadu na to, koľko majetku nahromadí.

IX. Božie prikázanie – Ex 20,16

Ďalším prejavom nezrelých vzťahov je falošne niekoho obviňovať. Taký človek zneužíva svoju moc, postavenie aj slová na to, aby obmedzil, poškodil, či zničil vplyv alebo povesť druhého v klamlivom presvedčení, že on sám tým získa na hodnote. Je naivné si myslieť, že keď druhého zatlačím nadol, sám sa dostanem vyššie. Keď niekto, koho považujeme za svojho priateľa, zámerne rozširuje o nás tvrdenia, ktoré nie sú pravdivé, sme bezmocní a veľmi nás to bolí. Ľudia viac veria vašim priateľom než vašim nepriateľom …

Boh najlepšie vie, ako toto narúša vzťahy, pretože to prežil s Luciferom. A pretože dnes väčšina ľudí verí tomu, čo o Bohu hovorí satan, než tomu, čo o sebe hovorí on sám, Boh nám dáva možnosť, aby či chceme, sami sme sa presvedčili, aký je, zoznámili sa s ním a spoznali jeho skutočný charakter .

Zrelý človek nepotrebuje vyvyšovať seba na cudzí účet, nepotrebuje sa pomstiť, ak sa niekto voči nemu zachoval nespravodlivo, ale naopak sa snaží aj pred inými o druhých hovoriť dobre, pochváliť ich a vyvýšiť, pretože mu na jeho blížnych záleží. A práve v tomto máme príležitosť ukázať, že sme skutočne deťmi toho, ktorý o nás vie všetko, ale chová sa k nám tak, ako by o nás nič zlé nevedel. (Mat 5,44-48)

X. Božie prikázanie – Ex 20,17

Prečo sú ľudia chamtiví? Typickým príkladom postoja nevyrovnaného človeka je také zmýšľanie: Len keby som mal ešte viac vecí a lepšie veci ako môj sused, vtedy by som bol skutočne spokojný.
Na tomto princípe dnes žijú milióny ľudí aj celé spoločenstvá zabúdajúc, že ​​hromadenie vecí ešte nikomu vnútorný pokoj a spokojnosť neprinieslo.

Desiate prikázanie ako nesprávne označuje to, keď chceme niečo dosiahnuť zo sebeckých pohnútok. Prikázanie ukazuje, že zákon, ktorý máme pred sebou, nie je žiadnym ľudským zákonníkom, ale Božím zákonom. Len Boh je totiž schopný neomylne posúdiť pohnútky človeka. Toto prikázanie ukazuje, že Bohu záleží na pohnútkach, ktoré hýbu naším životom.

Prečo vlastne robíme to, čo robíme? Zo strachu pred trestom, ktorý príde, keď to robiť nebudeme? Alebo kvôli odmene, ktorú dostaneme za to, čo dodržiavame? To sú sebecké pohnútky, ktoré v konečnom dôsledku šťastie (alebo nebo) neprinesú. Boh nás na to týmto prikázaním upozorňuje.

Prikázanie je zároveň uistením, že Boh nielen pozná naše pohnútky a na ich základe hodnotia naše činy, ale že je schopný túto motiváciu zmeniť. A to je evanjelium v ​​zákone. Ako sme sa zmienili v 22. lekcii – Milosť a zákon, prikázania sú v hebrejčine napísané v imperfekte, čím je vyjadrené: Ak budeš mať správny vzťah ku mne, potom už nebudeš cítiť potrebu hľadať svoju hodnotu v tajných zdrojoch.

3. Záver – Rim 13,8-10; 1 Ján 5,30

Desatoro nás učí pravej úcte k Bohu (1.-4. prikázanie), k rodičom (5. prikázanie), k blížnemu (jeho životu, rodine, majetku, povesti – 6.-9. prikázaní) a k sebe (nebudeš pestovať v sebe zlú žiadostivosť – 10. prikázania).

Boh ako keby nám chcel 10 Božími prikázaniami povedať: Ja som ťa oslobodil od tvojej minulosti. Pred tým si bol otrokom, ale teraz si mojim dieťaťom. Ak budeš mať správny vzťah ku mne, ja zmením i tvoje pohnútky. Potom jedného dňa, keď sa dostaneš do podobnej situácie, v ktorej si pred tým padol, nebudeš už chcieť robiť to nesprávne, čo je v Desatore vymenované. Keď zostaneš so mnou a na tej ceste vytrváš, jedného dňa dôjdeme do sveta, kde už Boží zákon nebude nikto nikdy prestupovať. Nie preto, že by ho Boh zrušil, ale preto, že všetci vykúpení sa s ním plne stotožnili. (Rim 3,31).

Boží zákon už nie je na kamenných doskách, ale spasení ho majú napísaný vo svojom srdci, a teda vedome a z lásky chcú robiť to, čo je správne (Jer 24,7; Ez 36,26-27; Žid 8,7-13; 1 J 4,19).

V 10 Božích prikázaniach nám Boh vlastne kladie otázku: Chcel by si žiť v takom svete, kde budú všetci žiť takým spôsobom? Ak áno, potom som ochotný oslobodiť ťa z otroctva hriechu a viesť ťa každý deň tvojho života, až dôjdeš do Božieho kráľovstva, kde už nebude žiadny hriech a kde bude dokonalá láska (Zj 21,27; Rim 3,8-10).

II. Výkladové poznámky

1. Niektorí sa snažia dokázať, že Boží zákon, ako sa nachádza v Ex 20 (a Dt 5), je záležitosťou spojenou s izraelským náboženským kultom, a preto pre kresťanov nie je dôležitý a záväzný. Treba si však všimnúť, že zákon, ako aj hriech, ktorý zákon odsudzuje, boli známe z raja (Rim 5,12-17; 7,7; Gn 3,7-21 26,1-5). Aj keď kniha Genesis je knihou histórie, a nie legislatívnou zbierkou, predsa je možné vystopovať platnosť jednotlivých prikázaní už pred ich vydaním na hore Sinaj: 1. prikázanie – Gn 11,1-9; Rim 1,20-26, 2.prikázanie – Gn 31,19; 35,2-4, 3.prikázanie – Gn 27,1-41; Žid 12,16, 4.prikázanie – Ex 16,27-28, 5.prikázanie – Gn 9,20-27, 6.prikázanie Gn 4,8-15, 7.prikázanie – Gn 34,1-7; 39,7-9, 8.prikázanie – Gn 31,29-37, 9.prikázanie – Gn26,6-11; 27,1-45, 10.prikázanie – Gn 3,10-11.

2. Ako argument proti záväznosti Božieho zákona v novozákonnej dobe sa často uvádza skutočnosť, že Kristus aj Pavol citujú len prikázania z druhej dosky zákona. Treba však podotknúť, že zachovávanie pravidiel druhej dosky je vonkajším prejavom vernosti srdca Bohu. Príčinou nesprávnych vzťahov k blížnemu je narušený vzťah k Bohu (Rim 1,18; 1 Ján 4,7-21; Jak 1,26-2,26).

Aj keď prvé štyri prikázania nie sú v Novom zákone priamo citované, určite to neznamená, že kresťania už môžu mať iných bohov (Mr 12,19; Rim 3,30; 1 K 8,4.6; Gal 3,20; Ef 4,6; 1 Tim 2,5; Jak 2,19; 4,12), alebo mať modly (Sk 17,29; Rim 1,22-25; 1 K 5,11; 6,9n; 10,7.14; 2 K 6, 16; Gal 5,19-21; 1 Tes 1,9; 1 Pt 4,3; 1 Ján 5,21; Zj 9,20; 21,8; 22,15), či brať Božie meno nadarmo (Mt 6, 9; L 1,49; Rim 2,24; 1 Tim 6,1; Zj 11,18; 15,4; 16,9). Vidíme, že narážky na tieto prikázania sa nachádzajú v Novom zákone skutočne často.

3. Niekedy ľudia majú problém pochopiť záver druhého prikázania, pretože v ňom vidia trestajúceho Boha. Ak rodičia Boha nerešpektujú a znižujú ho, odovzdávajú tým svojim deťom tragické dedičstvo. Pretože deti nepochopili, ako je vzťah s Bohom nádherný, povznášajúci, centrom ich života sa stávajú ony samy alebo niečo iné. Dôsledky takéhoto správania rodičov sú pre deti smutné.

Je potrebné si uvedomiť, že ak je jedna generácia približne 25 rokov, potom za 1000 rokov máme len 40 generácii, za 6000 rokov 240 generácií. To nie je ani štvrtina zo zmieňovaných tisíc. Boh ukazuje, že ak mu dáme správne miesto vo svojom srdci, potom pozitívne dôsledky toho budú na celú večnosť.

III. Praktický dôsledok

1. Keď Boh vyhlásil na Sinaji svoj zákon, ukázal tým, že v celom vesmíre panujú určité zákonitosti. Svet neriadi slepá náhoda, ale je príčinne spätý, platí v ňom zákon sejby a žatvy. Šťastie a sloboda stvorených bytostí závisí na podriadení sa určitým zákonitostiam. Prestupovanie takých večných pravidiel prináša zármutok, slzy a zmätok, či sa nám to páči alebo nie, dokonca aj vtedy, keď o týchto zákonoch nič nevieme.

2. 10 Božích prikázaní nám zjavuje, aké by malo byť poradie našich hodnôt, či chceme byť šťastní. Základným tajomstvom šťastného života je dať to podstatné, najdôležitejšie na prvé miesto. Prikázania ukazujú, že na prvom mieste by mal byť Boh a vzťah s ním (1.-4. Prikázanie), potom naša rodina (5.), naši blížni (6.-9.) a nakoniec veci (10.). Ak na prvom mieste môjho života som ja, potom túžba mať veci, potom príde rodina, blížnych a až nakoniec Boh (keď ostane čas), nemôžem sa čudovať, že nie som šťastný. Zachovávanie 10 Božích prikázaní zahŕňa aj správne si zoradiť hodnoty, dať Boha pred všetko ostatné, ľudí pred veci.

3. Niektorí chápu Boží zákon ako predpis toho, čo musia robiť, aby si zaslúžili Božiu lásku a prijatie. Prikázania sú pre nich negatívnymi varovaniami, nudnou povinnosťou, ktorej plnenie kontroluje rozhnevaný Boh. 10 Božích prikázaní však nie sú predpisom toho, čo urobiť musím, ale odpisom toho, čo urobiť chcem, pretože som poznal Božiu lásku – v Ježišovi Kristovi ma prijal takého, aký som, a ponúkol mi novú, doteraz netušenú slobodu v Kristovi. Potom v prikázaniach vidím pozitívne posolstvo o oslobodení a obnove naším láskavým Stvoriteľom a Spasiteľom.

Nemôžeme sa čudovať, že žalmista vyhlásil: „Ako som si tvoj zákon zamiloval! … Zákon tvojich úst je mi drahší ako tisíce hrivien zlata alebo striebra … Trvalý pokoj majú tí, ktorí milujú tvoj zákon, o nič sa nepotknú.“ (Ž 119,97.72.165)

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )