14. Daniel 2.kapitola

Každý premýšľajúci človek túži poznať svoje korene a budúcnosť. Otázky ako „Prečo som tu?“, „Aký zmysel a cieľ má môj život?“ alebo „Kam smeruje svet?“ zamestnávajú mysle mnohých. Chceme pochopiť dejiny, poznať, odkiaľ pochádzame, prečo sme tu a kam smerujeme. Budúcnosť sveta však vyvoláva mnoho otázok:

Čaká nás chaos alebo svetlejšia budúcnosť? Dokáže ľudstvo vyriešiť svoje problémy samo, alebo je potrebné, aby niekto zasiahol? Ak áno, kto? A čo o tom môžeme vlastne vedieť?

Odpovede na tieto otázky môžeme nájsť v knihe proroka Daniela, ktorý žil približne v rokoch 622 – 530 pr. Kr. Prorok Daniel zaznamenal udalosti, ktoré sa odohrali na dvore babylonského kráľa Nabuchodonozora v roku 603 pr. Kr. Nabuchodonozor, známy panovník a staviteľ slávneho Babylona, sa zaoberal otázkami budúcnosti, najmä osudu svojej ríše a toho, čo bude nasledovať po nej.

Boh mu zjavil vo sne proroctvo o budúcnosti sveta, ktoré Daniel vyložil. Pre nás dnes je táto vízia unikátna, pretože s odstupom času môžeme posúdiť, či sa tieto predpovede naplnili. Podľa historického záznamu sa väčšina Danielových proroctiev už splnila, čo podčiarkuje ich pravdivosť a vierohodnosť. Prorok Daniel tak ponúka nielen vhľad do zmyslu života, ale aj odpovede na otázky o budúcnosti sveta a osude ľudstva, ktoré sú aktuálne aj dnes.

1. Nabúkadnesarov zabudnutý sen – Da 2,1-13

V knihe proroka Daniela sa odohráva fascinujúci príbeh, ktorý ponúka jedinečný pohľad na budúcnosť sveta a Boží zásah do dejín. Babylonský kráľ Nabuchodonozor (605 – 562 pr. Kr.) mal sen, v ktorom mu Boh ukázal, čo sa odohrá od jeho doby až po koniec času. Tento sen natoľko zapôsobil na kráľa, že jeho obsah zabudol, no bol presvedčený o jeho dôležitosti. Tento výnimočný sen a jeho výklad sa stali predmetom udalostí, o ktorých čítame v 2. kapitole knihy Daniel.

Sen, ktorý zmenil históriu

Príbeh sa odohráva v druhom roku Nabuchodonozorovej vlády (603 pr. Kr.). Kráľ mal na svojom dvore množstvo mudrcov, veštcov a astrológov, ktorí tvrdili, že dokážu rozlúštiť každú záhadu a predpovedať budúcnosť. Aby preveril ich schopnosti, kráľ ich povolal a prikázal im oznámiť, čo sa mu snívalo a čo sen znamená. Táto požiadavka postavila mudrcov pred nemožnú úlohu. Keď nevedeli odhaliť obsah sna, pokúšali sa kráľa presvedčiť, aby im ho sám pripomenul. Nabuchodonozor však ich úskok odhalil a trval na svojom: musia mu povedať sen aj jeho výklad.

Neúspech mudrcov a príkaz smrti

Mudrci nakoniec priznali svoju bezmocnosť. Vysvetlili, že na zemi neexistuje človek, ktorý by dokázal splniť takúto požiadavku, a zdôraznili, že podobnú úlohu ešte žiadny kráľ nikomu nikdy nezadal. Táto odpoveď kráľa rozzúrila, a vo svojej zlobe vydal rozkaz, aby boli všetci babylonskí mudrci vyvraždení. Keďže prorok Daniel a jeho priatelia patrili k tejto skupine, ocitli sa tiež v ohrození života. No práve v tejto chvíli sa začína odvíjať ďalšia časť príbehu, ktorá ukazuje Božiu moc a pravdivosť jeho zjavení.

2. Modlitba Daniela a jeho priateľov – Da 2,14-23

3. Vlastný sen – Da 2,24-36

Potom sa Daniel ponáhľa za Arjókom, ktorý ho bezodkladne uvádza pred kráľa slovami, ktorými sa chce vládcovi zapáčiť:

„Našiel som medzi júdskymi zajatcami muža, ktorý oznámi kráľovi sen.“

Kráľ Nabuchodonozor je udivený. Nikto toho doteraz nebol schopný, a teraz pred ním stojí mladý hebrejský zajatec, o ktorom sa tvrdí, že vie celú záhadu odhaliť. Preto sa ho prekvapene pýta:

„Si schopný mi oznámiť sen, ktorý som mal, a jeho výklad?“

Danielova pokorná odpoveď zjavuje krásu jeho charakteru. Teraz mal tú najlepšiu príležitosť pochváliť sa a vyzdvihnúť svoje schopnosti. Namiesto toho tvrdí, že nikto z ľudí, teda ani on sám, nie je schopný vyhovieť kráľovej požiadavke. Je však „Boh v nebesiach, ktorý odhaľuje tajomstvá“. On dal kráľovi Nabuchodonozorovi vedieť, čo sa stane v posledných dňoch. Potom Daniel líči kráľovi jeho zabudnutý sen, ktorý mu Boh zjavil, pretože si úprimne prial spoznať budúcnosť.

Nabuchodonozorov sen obsahoval veľkú žiariacu sochu, ktorá znázorňovala ľudskú postavu. Jej hlava bola zo zlata, hruď a ruky zo striebra, brucho a boky z medi, nohy zo železa a spodná časť dolných končatín s chodidlami zo železa a hliny. Do chodidiel tejto nádhernej sochy bez zásahu rúk udrel kameň a zničil ju tak, že po nej nezostalo ani stopy. Kameň sa však stal obrovskou horou a naplnil celú zem. To bol sen, ktorý Boh zveril Danielovi, aby mohol kráľovi odhaliť jeho význam.

4. Výklad sna – Da 2,37-45

a) Zlatá hlava – Novobabylonská ríša (605 – 539 pr. Kr.)

Babylon (slovo pochádzajúce z akkadského „bab-ilu,“ čo znamená „brána Boží“) bol hlavným mestom novobabylonskej ríše. Toto mesto, založené Nimródom (jeho manželkou bola Semiramis a ich dieťa Tamúz), veľmi rozkvitalo, no v roku 683 pr. Kr. bolo pri povstaní proti Asýrii zničené. Až Nabuchodonozor ho vo veľkých rozmeroch znovu vybudoval ako veľkolepú nádheru.

Mesto bolo skutočnou pevnosťou, chránené vysokými hradbami. Babylon bol dedičom slávnej sumerskej kultúry a križovatkou obchodných ciest. Zlatom sa v tomto meste na rieke Eufrat skutočne nešetrilo, čo prispelo k jeho povesti ako jedného z najbohatších a najvýznamnejších miest staroveku.

Boh však ukázal, že novobabylonská ríša nebude existovať večne. Roku 539 pr. Kr. perzský kráľ Kýros (vládol 558–529 pr. Kr.) dobyl Babylon. Tento historický moment, ktorý zhodne opisujú Hérodotos a Xenofón, ukončil éru Babylonskej ríše. Na scénu svetových dejín nastúpila ríša Medo-perzská, ktorú Kýros vytvoril, keď porazil médsku ríšu a pripojil ju k Perzii (v rokoch 553–550 pr. Kr.).

b) Strieborná hruď a ruky – Medo-perzská ríša (539 – 331 pr. Kr.)

Táto ríša bola rozľahlejšia ako ríša novobabylonská, ale kultúrou stála na nižšej úrovni. Tak ako striebro je nižšie ako zlato, tak tiež Medo-perzská ríša nebola tak slávna, aj keď poznáme niektorých jej významných panovníkov, napríklad Dária, Xerxa alebo Artaxerxa.

Alexander Veľký zahájil boj s Perziou roku 334 pr. Kr. víťazstvom pri Granikuse (blízko Helespontu). V roku 333 pr. Kr. pri Issu v Cilícii porazil perzského kráľa Dária III. a po víťaznej bitke pri Gaugaméle v Asýrii roku 331 pr. Kr. dobyl zvyšok Perzskej ríše. Tým ukončil viac ako dvestoročnú vládu Medo-Peržanov a položil základy helénskej éry, ktorá priniesla nové kultúrne a politické zmeny v celom starovekom svete.

c) Medené brucho a boky – Alexandrova ríša a následné štátne útvary (331 – 168 pr. Kr.)

Macedónsko (Makedóniu) priviedol k najväčšej sláve Alexander Veľký, hoci žil len 33 rokov (356–323 pr. Kr.). So svojimi vojakmi tento mladý panovník dobyl svet. Roku 332 pr. Kr. obsadil Egypt, roku 331 pr. Kr. sa stal pánom Perzskej ríše a roku 327 pr. Kr. ťahal do Indie.

Jeho ríša bola geograficky ešte rozľahlejšia ako ríša Medo-perzská, pretože zahŕňala Macedónsko, Grécko, Perziu, Egypt a siahala až k Indii. Po smrti Alexandra Veľkého vládli jeho vojvodcovia, tzv. Diadochovia, ktorých vzájomná rivalita viedla k rozdeleniu Alexandrovej ríše na niekoľko častí. Najrozsiahlejšia z nich patrila Seleukovcom, ktorí vládli hlavne v Prednej Ázii s centrom v Sýrii. Ich najväčší rivali, Ptolemaiovci, ovládali Egypt.

Toto tretie obdobie je v proroctve znázornené meďou, a je zaujímavé, že Alexandrovi vojaci boli pre svoju výzbroj z medi známi ako „medení vojaci“. Mnohí učenci označujú bitku pri Pydne roku 168 pr. Kr., v ktorej Rimania zvíťazili nad Macedóncami, za koniec tohto tretieho obdobia. Roku 148 pr. Kr. ovládlo rímske impérium Macedónsko a roku 146 pr. Kr. aj Grécko.

d) Železné nohy – Rímska ríša (168 pr. Kr. – 476 po Kr.)

Rím bol podľa povesti založený v roku 753 pr. Kr. Od 8. do 5. storočia pr. Kr. boli latinské mestské štáty ovládané etruskými kráľmi. V 5. storočí pr. Kr. Rimania odrazili útoky Etruskov a nastolili republiku. Neskôr zviedli víťazný boj o nadvládu v Stredomorí s Kartágom (roku 348 pr. Kr. Rím uzavrel zmluvu s Kartágom a roku 146 pr. Kr. Kartágo zničil) a s helenistickými štátmi. Následne sa stal Rím vládcom západnej Európy.

Takto sa Rím postupne stal ďalšou svetovou veľmocou. Táto štvrtá svetová veľmoc bola na fóre dejín najdlhšie a bola územne najrozsiahlejšia zo všetkých štyroch. V 2. storočí po Kr. siahala od Británie až po Eufrat. Toto impérium bolo označované ako „železné“ – najsilnejšie, aké svet dovtedy poznal. Biblia o Ríme hovorí, že „drvil a krúšil všetko“. Každého, kto sa proti nemu postavil, zničil. Rím neustále viedol vojny, potieral jedného odporcu za druhým (napr. v roku 71 pr. Kr. potlačil Spartakovo povstanie, roku 70 po Kr. zničil Jeruzalem).

Na začiatku kresťanskej éry, ale aj neskôr, stáli železné mocné rímske légie za „pax romana“ (rímskym mierom), čo zabezpečilo stabilitu v rámci rímskeho impéria. Za vlády tejto ríše žil a zomrel Ježiš Kristus. Rím prejavil svoju tvrdosť aj pri prenasledovaní kresťanov, keď boli Kristovi nasledovníci trhaní dravou zverou v arénach, upaľovaní alebo inak mučení.

e) Železo a hlina – rozdelená Rímska ríša (476 po Kr. – podnes)

Toto piate obdobie sa vyznačuje fragmentáciou, rozdelením a nejednotou. Je to nový prvok v proroctve. Po rímskej ríši už nenasledovala žiadna ďalšia svetová ríša. Sláva Ríma začala upadať; vnútorný rozklad tejto veľmoci umožnil prenikanie barbarských kmeňov, čo viedlo k roztriešteniu rímskeho impéria. Niektoré národy boli silnejšie než iné. Biblia hovorí, že v tejto dobe sa budú:

„ľudské pokolenia miešať, avšak nepriľnú k sebe navzájom, ako sa nesmieš železo s hlinou“ (Dan 2,43).

To znamená, že mnohé pokusy o vytvorenie jednotnej svetovej ríše nemôžu uspieť. Z dejín vieme, že boli snahy o udržanie jednoty prostredníctvom sobášov medzi panovníckymi rodinami, ale ani to neviedlo k vytvoreniu jedného svetového štátu. Tieto pokusy pripomínajú stavanie Babylonskej veže (Gn 11,11), keď si ľudia chceli týmto spôsobom zaistiť bezpečie, jednotu a záchranu.

Karol Veľký bol roku 800 korunovaný pápežom ako reprezentant „Svätej ríše rímskej“. Tento panovník takmer pol storočia usiloval o zjednotenie Európy, ale jeho pokusy boli márne – železo nedržalo s hlinou. Rovnako neúspešní boli aj ďalší vládcovia, ako Karol V. a Ľudovít XIV.

Napoleon Bonaparte, muž malej postavy, ale veľkej sily vôle a vytrvalosti, bol tiež symbolom tejto éry neúspešných pokusov o vytvorenie novej svetovej ríše. Narodený ako Talian a Korzičan, stal sa významným francúzskym vojvodcom. Vo veku 26 rokov, roku 1796, dva dni pred sobášom s Josefinou, bol menovaný za veliteľa tretiny francúzskej armády. Dva dni po svadbe odišiel Napoleon Bonaparte na front. O tri roky neskôr, roku 1799, zvrhol francúzsku vládu a uchopil sa moci. Začal zjednocovať Európu, aby vytvoril systém:

„jeden vladár, jeden zákonník, jeden tribunál a jedna mena“.

Tento plán bol súčasťou jeho 16-ročnej vojenskej činnosti, ktorá sa stala symbolom jeho bezhraničnej pracovnej schopnosti. Napoleon sa rozviedol s Josefinou, ktorú miloval, aby sa oženil s rakúskou Máriou Louisou, ktorú nemal rád. Tento krok podnikol len z politických dôvodov s cieľom dosiahnuť politickú jednotu. Zaviedol „napoleonský poriadok“, dosadil svojich príbuzných na vedúce pozície a prostredníctvom manželských zväzkov sa pokúšal spojiť železo s hlinou. Avšak jeho tragické ťaženie na Moskvu roku 1812 znamenalo pád jeho európskej federácie, ktorá sa rozsypala ako domček z karát. V nedeľu 18. júna 1815, v bitke pri Waterloo, skončila jeho kariéra. Napoleon sám vyhlásil:

„Alexander, Ceasar, Karol Veľký i ja sme založili ríše. Na čom sme ich však založili? Na moci a násilí. Ježiš jediný založil svoju ríšu na láske a dodnes sú milióny ľudí ochotní zaň zomrieť.“

Podobný osud stihol nemeckého cisára Wilhelma I., ktorý mal ambície zjednotiť Európu, ale jeho snahy sa rozpadli počas prvej svetovej vojny. Tragické pokusy Adolfa Hitlera o vytvorenie „tisícročnej ríše“, ktoré vyústili do druhej svetovej vojny, sú všetkým dobre známe.

f) Kameň, ktorý sa stal horou – Božie kráľovstvo (od druhého príchodu Pána Ježiša po celú večnosť).

Kameň, ktorý sa odtrhol zo skaly bez zásahu ľudskej ruky, symbolizuje Ježiša Krista (Ef 2,20; 1 Pt 2,4; Rim 9,32; Iz 8,14; 28,16; Ž 118,22-23). Úder kameňa do sochy predstavuje druhý príchod Ježiša Krista (1 Tes 4,14-17; Mt 16,27; 25,31). Kameň sochu rozdrvil, čo symbolizuje Boží súd. Táto udalosť je metaforicky znázornená žatvou (Dan 2,35). Výrok o „obrovskej hore, ktorá zaplnila celú krajinu“, odkazuje na večné Božie kráľovstvo, ktoré bude trvať naveky.

Kameň pochádza z miesta Božieho prebývania, pretože hora v Biblii symbolizuje miesto, kde Boh prebýva a zjavuje sa (Ž 48,3; Iz 14,13; Dan 9,16.20). To zdôrazňuje, že Božie kráľovstvo nie je výsledkom ľudských snáh, ale prichádza priamo od Boha. Nemožno ho vybudovať ľudskými schopnosťami, úsilím či zásluhami. Úder kameňa do chodidiel naznačuje, že Božie kráľovstvo bude ustanovené na konci dejín, nie v ich priebehu. Stane sa to „v dňoch tých kráľov“ (Dan 2,44), teda počas posledných dní na tejto zemi.

Desať prstov na soche reprezentuje všetky národy sveta (číslo desať symbolizuje úplnosť alebo celok v Biblii), ktoré budú existovať v čase návratu Ježiša Krista. Vyvrcholením svetových dejín bude jeho slávny druhý príchod, ktorý prinesie riešenie problémov, ktoré ľudstvo samo nedokáže vyriešiť.

(O zmysle Kristovho druhého príchodu sa budeme zaoberať nabudúce.)

5. Nabúkadnesarova vďačnosť – Da 2,46-49

Kráľ Nabuchodonozor bol ohromený, keď Daniel odhalil jeho sen a poskytol jeho výklad. Počas Danielovho prejavu kráľ mlčal a s údivom počúval. Keď si uvedomil pravdivosť výkladu, verejne priznal, že Danielov Boh je skutočne „Boh bohov a Pán kráľov, ktorý odhaľuje tajomstvá“. Toto vyhlásenie zaznelo pred všetkými prítomnými. Kráľ ocenil Daniela za jeho múdrosť a schopnosti. Daniel bol povýšený na najvyššieho správcu všetkých babylonských mudrcov a obdarovaný rôznymi darmi. Jeho výnimočné postavenie sa stalo uznávaným v celej ríši.

Napriek tomu, čo vyznal pred všetkými, ďalšie udalosti v knihe Daniel ukazujú, že Nabuchodonozor sa vtedy ešte nestal ctiteľom pravého Boha. Je to smutná pripomienka toho, ako blízko môže byť človek k pravde, no zároveň sa rozhodne nevstúpiť do plného poznania a viery.

II. Výkladové poznámky

Pri tejto biblickej hodine sa snažme nestratiť v historických detailoch. Naším cieľom nie je podrobné opísanie dejín štyroch svetových ríš alebo neskorších pokusov o zjednotenie, ale zdôraznenie toho, ako Pán Boh riadi dejiny a smeruje ich k ich záveru – druhému príchodu Pána Ježiša. Záver dejín sveta, ktorý je biblickému textu venovaný najviac, dodáva dejinám ich hlboký zmysel.

Správna identifikácia a sled štyroch svetových ríš je: Babylon, Medo-Perzia, Grécko a Rím. Väčšina moderných vykladačov však mylne identifikuje druhú svetovú ríšu ako Médsku a tretiu ako Perzskú ríšu. Proti tomuto výkladu existuje viacero závažných argumentov, ktoré podporujú tradičné chápanie tohto proroctva:

• a) Až do 18. storočia panovala zhoda medzi kresťanskými vykladačmi, že štvrtá ríša predstavuje rímsku ríšu. Tento výklad bol spochybnený až s nástupom racionálnej filozofie, ktorá začala analyzovať historické proroctvá iným spôsobom.
• b) Učenci, ktorí rozdeľujú Medo-perzskú ríšu na dve samostatné kráľovstvá – Médsku a Perzskú ríšu, čelia neriešiteľnému historickému problému. Tieto dve ríše boli zjednotené už v roku 550 pr. Kr., keď Kýros perzský porazil médskeho kráľa Astyaga. Táto spojená Medo-perzská ríša existovala ešte pred pádom novobabylonskej ríše v roku 539 pr. Kr., čo jednoznačne vyvracia teóriu ich samostatnej existencie v tomto období.
• c) Kniha Daniel priamo podporuje koncept podvojnosť Medo-perzskej ríše. V Daniel 8,20 sa spomína kráľ médsky a perzský, čo jasne potvrdzuje, že ide o jednu ríšu. Podobne v Daniel 6,8.12.15 sa hovorí o médoperskom práve, a v Daniel 5,28 je napísané, že Babylon bude rozdelený medzi Médov a Peržanov. Tieto biblické výpovede sú v súlade s historickými faktami. Tento exegetický argument, založený na texte knihy Daniel a podporený historickými údajmi, je kľúčovým dôkazom správnosti výkladu o jednotnej Medo-perzskej ríši.

Boh síce nerobí dejiny, ale rešpektuje slobodu človeka a národov. Ľuďom umožňuje, aby si sami vybrali smer svojej cesty. Svet nie je bábkové divadlo, kde sú ľudia vodení na nitkách Bohom alebo satanom. Človek nie je manipulovaný, ale rozhoduje sa slobodne, volí si konkrétne politické a dejinné smerovanie. Boh však dejiny zacieľuje a vedie ich k ich cieľu. Hoci Boh netvorí dejiny priamo, smeruje ich k ich vrcholu – k druhému príchodu Pána Ježiša. Ten sa uskutoční rovnako pravdivo, ako na scénu dejín vstúpili iné svetové ríše, o ktorých hovorí Danielovo proroctvo. Tento vrchol udalostí je kľúčovým posolstvom biblického textu.

Zaujímavé je, že v porovnaní s rôznymi akkadskými textami nenájdeme v žiadnom „Akkadskom proroctve“ predpovede o eschatologickom konci svetových dejín. Výroky z knihy Daniel, ako napríklad „čo sa stane v posledných dňoch“ alebo „čo sa stane v budúcnosti“ (Da 2,28.29), však poukazujú na úplne iný rozmer. Tieto termíny sa netýkajú len záveru dejín, ale označujú budúcnosť, ktorá začína dobou Nabuchodonozora a vrcholí príchodom večného Božieho kráľovstva. Dôraz v knihe Daniel je však jednoznačne položený na záver dejín, keď dôjde k ich naplneniu v Božom pláne.

III. Praktický dôsledok

Modlitba je spôsob, akým sa otvárame Pánu Bohu, aby vstúpil do nášho života a konal v náš prospech. Úprimná vďačnosť je neoddeliteľnou súčasťou harmonického kresťanského života. Prostredníctvom modlitby získavame posilu a vedomie, že nie sme ponechaní sami na seba.

Nie je v ľudských možnostiach vytvoriť na zemi raj. Večné kráľovstvo prichádza ako Boží dar bez zásahu človeka. Napriek našim neriešiteľným problémom a konfliktom Boh zasiahne a nastolí nový poriadok. Tento nový svetový poriadok príde s druhým príchodom Ježiša Krista.

Boh je Pánom dejín, hoci jeho vláda môže byť našim zrakom momentálne skrytá. Aj keď nám občas pripadá, že svet ovládajú absolutistickí panovníci, despotickí králi či diktátori, ich moc je len dočasná. Boh bdie nad behom dejín a dovedie ich k svojmu cieľu – k slávnemu druhému príchodu Krista.

V knihe Daniel (kapitola 2) je druhý príchod Pána Ježiša symbolizovaný kameňom, ktorý udrie do chodidiel sochy. Táto udalosť má celosvetový význam, pretože desať prstov na chodidlách sochy symbolizuje celý svet v závere dejín, nielen rozdelenú Európu.

Všetky svetové ríše v histórii sa postupne rozširovali, no koniec dejín bude charakterizovaný rozdelením sveta, napriek snahám o celosvetovú jednotu. Tieto snahy, hoci niekedy legitímne, nedokážu prekonať Boží plán, ktorý počíta s návratom Krista ako riešením všetkých problémov ľudstva.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )