8. Ospravedlnenie skrze vieru

27/11/2019 MrCastiel

I. Náčrt

1. Naše stratenú situáciu a Božia iniciatívna láska – Rim 3,10-12.23; 1 Ján 4,19
2. Čo je to ospravedlnenie? – Rim 4,3.5.6; Rim 8,1; Ef 2,9-10
3. Ospravedlnenie len prostredníctvom viery, a nie skutkov – Rim 1,17; Rim 3,21-26; Ga 2,16

Ospravedlnenie skrze vieru je článok viery, ktorým stojí a padá kresťanská cirkev. Tvorí jadro celej evanjeliovej zvesti. Základom nášho spasenia je vedomie, že sme hriešnici a potom poznanie, že Pán Ježiš Kristus je naším Spasiteľom.

1. Naša stratená situácia a Božia iniciatívna láska – Rim 3,10-12.23; 1 Ján 4,19

Ak padneme do hlbokej jamy, je našou prvou potrebou uvedomiť si, kde sa nachádzame, kde sme. Nesmieme si nič nahovárať. Nesmieme popierať skutočnosť, že sme dole, stratení a že si sami z tejto situácie nemôžeme pomôcť. Tejto realite sa musíme postaviť tvárou v tvár. Keď budeme tvrdiť, že to tak nie je, že naša situácia nie je taká zlá, nikto nám nemôže pomôcť. Prečo? Pretože aj keby nás niekto nezištne a napríklad aj s nasadením vlastného života chcel z jamy vytiahnuť, ak ponúkanú pomoc odmietneme v domnení, že to s nami nie je tak zlé, potom celá „záchranná akcia“ vyznie naprázdno a príde nazmar.

Uvedomiť si svoju stratenú situáciu, svoju hriešnosť (nespravodlivosť) je základným predpokladom nášho ospravedlnenia. Sme hriešni skrz naskrz. O tom nás však môže presvedčiť len Duch Svätý. (Ján 16,8.9; Rim 3,23) My túto skutočnosť len neradi pripúšťame.

Hovorí sa, že raz dvaja kamaráti nastúpili do rýchlika, ktorý býval obyčajne veľmi plný, takže si nemohli ani sadnúť. Premýšľali, ako by si tentoraz pre seba zaistili čo najväčšie pohodlie. Jeden z nich dostal nápad: „Vsaď sa, že tu budeme sami“, povedal so šibalským úsmevom. Než rýchlik zastavil v nasledujúcej stanici, kde na nástupišti čakalo veľa ľudí, napísal niečo na lístok a umiestnil ho na dvere kupé. Nastupujúci ľudia sa najskôr s nádejou pozreli na takmer prázdne kupé, potom si všimli nápisu na dverách. Prečítali ho a rýchlo išli ďalej.

Hoci bol rýchlik preplnený, títo dvaja chlapci pohodlne sedeli v kupé sami. Keď sa situácia opakovala aj na ďalšej stanici, nemohol to druhý z kamarátov už vydržať: „Prosím ťa, čo si tam napísal, že sa nikto neodvažuje vstúpiť do nášho kupé?“ „Bež sa pozrieť,“ smial sa priateľ. Otvoril teda dvere a čítal: „Len pre hriešnikov!“

Len ten, kto si uvedomuje svoju hriešnosť, môže túžiť po ospravedlnení, tj. po vyslobodení zo svojej beznádejnej situácie. Nikto sa však nemôže zachrániť sám. To sa deje vždy len prostredníctvom niekoho iného. Nikto z ľudí nebude zatratený preto, že je hriešnik. Ak však niekto bude zatratený, potom to bude len preto, že odmietol riešenie svojej beznádejnej situácie, že odmietol záchranca – Ježiša Krista. To je On, kto vo svojej vynaliezavej, tvorivej láske vzal na seba iniciatívu, aby nás našiel, dal nám novú perspektívu, zachránil nás a viedol.

Táto Božia nepodmienená iniciatívna láska, ktorá človeka vedie k pokániu, je ďalším základným predpokladom diela ospravedlnenia. Je to vždy Boh, kto robí prvý krok. On hľadá človeka. Ján píše: „My ho milujeme , pretože on prvý miloval nás.“ (1 Jn 4,19.) Blaise Pascal to vyjadril slovami: „Nehľadal by si ma (Bože), keby si ma už nebol našiel.“ Augustín prehlasuje: „Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe, Bože.“ Boh mal už svoj plán hotový skôr, než človek poznal, že je stratený.

V Ježišovi máme záchrancu. Pascal mal pravdu, keď povedal: „Ak poznáme Boha, bez toho aby sme poznali svoju biedu, dôjdeme k pýche. Ak poznáme svoju biedu, bez toho aby sme spoznali Boha, dôjdeme k zúfalstvu. Ak spoznáme Ježiša Krista, dôjdeme doprostred, pretože v ňom nachádzame aj Boha i svoju biedu. „

2. Čo je to ospravedlnenie? – Rim 4,3.5.6; Rim 8,1; Ef 2,9-10

Ospravedlnenie je Boží čin pre nás. Je to stopercentne Božie dielo, dielo lásky a nepochopiteľnej milosti. Ježiš Kristus za nás zomrel a stotožnenie sa s ním ako naším Spasiteľom nás zachraňuje od večnej smrti. Ospravedlnenie je opakom odsúdenia. (Rim 8,1.33.34) Hriech nás odsudzuje, avšak Kristus nás zachraňuje.

Byť ospravedlnený znamená byť vyhlásený za spravodlivého. Aj napriek tomu, že nie som v skutočnosti spravodlivý, som počítaný za spravodlivého, som za takého považovaný (Rim 4,3.5.6). Je to Božie súdne rozhodnutie. Jeho vyhlásenie je platné, pretože je mi pripočítaná Kristova spravodlivosť. Obrazne povedané: Som v Kristovi a Boh Otec sa na mňa pozerá ako na milovaného Syna. Je to, ako keď vložíme popísaný papier do knihy. To, čo potom vidíme, nie je papier, ale kniha.

Ako to, že Boh môže hriešnika (bezbožného) vyhlásiť za spravodlivého? Je to preto, že toto Božie dielo pre človeka má úžasnú moc človeka meniť. Ospravedlnený človek je premieňaný v Ježišov obraz, to znamená, že stále viac odráža vo svojom živote Kristove vlastnosti, jeho charakter.

Slovo ospravedlnenie je právny termín, ktorý je prebratý z oblasti súdu. Nie je to niečo, čo je odťažité od života, pretože dôležité veci sa rozhodujú na súde. Čo sa tam rozhodne, to potom ovplyvňuje celý život toho, o koho sa jedná. Ospravedlnenie je viac, než len nové postavenie pred Bohom. Je to sila k novému životu. Ide o to, aby sa toto Božie dielo pre nás realizovalo v nás, aby Boh v nás žil a rástol, premieňal nás vo svoj obraz.

Nie je pravda to, čo si niektorí ľudia myslia, totiž že ospravedlnenie znamená „byť urobený spravodlivým“. Aj napriek tomu, že nie sme spravodliví, Boh nás za takých považuje, pretože v Ježišovi Kristovi sa postupne týmito spravodlivými ľuďmi stávame (1 K 1,30). Sme to, čo budeme. Preto je dielo ospravedlnenia viac než len odpustením hriechov. Je tu vybudovaný vzťah s Bohom, ktorý stále viac silnie a rastie. Nejedná sa teda o žiadny magický čin ani o nejaké nadržiavanie či stránenie Boha niektorým ľuďom.

Keď sa pozeráme na seba, nechápeme, ako môžeme byť spasení. Ak sa pozeráme na Krista, nemôžeme pochopiť, ako by sme mohli byť zatratení. Ospravedlnenie je dielo okamihu. Nevyžaduje žiadny dlhodobý proces. Keď prídeme ku Kristovi takí, akí sme, úprimne vyznávame svoje hriechy, ľutujeme ich a prosíme o silu, aby sme ich už neopakovali, sme okamžite prijatí na milosť.

A ak nás Boh v Kristovi prijíma, potom nás prijíma celých a na sto percent, a nie nejako čiastočne. Ešte predtým, než môžeme v živote dokázať svoju zmenu v konkrétnom jednaní a správaní, sme ospravedlnení. Práve tak to prežil colník, ktorý odišiel domov ospravedlnený potom, čo prosil: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ (L 18,13.14)

3. Ospravedlnenie len prostredníctvom viery, a nie skutkov – Rim 1,17; Rim 3,21-26; Ga 2,16

Veriaci nežijú zo svojej vlastnej spravodlivosti, ale z tej, ktorá je im pripočítaná. To znamená, že sa pred Bohom nesmieme a nemáme čím chváliť. Každý náš krok je poznamenaný odpúšťajúci láskou, ktorá prichádza zhora. Ospravedlnenie je slovo, ktoré zjavuje úžasné prekvapenie: Spasenie prichádza hriešnikom z Božieho slobodného rozhodnutia nezaslúžene, zadarmo a v hojnosti. Spasenie je od začiatku až do konca Boží čin. (Ef 2,8-10)

Tento Boží dar milosti prijímame vierou. Viera nie je naším „spasiteľom“, ale rukou, ktorou prijímame tento dar. Zdrojom ospravedlnenia je Božia milosť, základom ospravedlnenia je Kristova smrť a prostriedkom ospravedlnenia je naša viera (Rim 1,17; Tit 2,11-14; Rim 3,21-26; 2 Kor 5,21). Tým, že Ježiš vstal z mŕtvych, môže nás živý Kristus ospravedlňovať (Rim 4,25) a tak realizovať to, prečo zomrel.

Z toho, čo sme si povedali, vyplýva, že ospravedlnenie je Boží nezištný dar, ktorý si nemôžeme ničím zaslúžiť. Je to Boží čin milosti pre človeka. Ako ľudia k tomu nemôžeme nič pridať. Tento dar smieme len vďačne prijať. Boh nás ospravedlňuje zadarmo. Dbajme na to, aby to nebolo nadarmo. Nie sme ospravedlnení na základe svojich dobrých skutkov, na základe viery a skutkov ani nejakých výkonov (Gal 2,16). Sme ospravedlnení len prostredníctvom viery, len vierou.

II. Výkladové poznámky

1. Je potrebné rozumieť dvom termínom, ktoré hovoria o jednom diele spásy z dvoch uhlov: pripočítaná spravodlivosť (Základom tohto slova je počet – Kristova spravodlivosť sa nám pripočítava – Rim 4,3) a zdieľaná spravodlivosť (základom tohto slova je diel – Kristova spravodlivosť , jeho charakter sa stáva neoddeliteľnou súčasťou nášho života – Rim 8,4). Pripočítaná spravodlivosť je Kristova obeť vykonaná pre nás, za nás, bez nás a na našom mieste. Je nám pripočítaná zadarmo.

Zdieľaná spravodlivosť je Kristova obeta, ktorú Duch Svätý vrýva do našich životov. To, čo Kristus pre nás vykonal raz a navždy na golgotskom kríži, to Duch Svätý realizuje v nás každý deň. Pripočítaná spravodlivosť a zdieľaná spravodlivosť sú v skutočnosti jednou spravodlivosťou, ktorú prijímame a žijeme vierou, aj keď má dva odlišné aspekty. So všetkou rozhodnosťou odmietame názor, že by pripočítaná spravodlivosť bola Božím dielom pre nás a zdieľaná spravodlivosť naším dielom pre Boha. Všetko je Božie dielo a jeho milosť. Zdieľanú spravodlivosť nazývame posvätením.

2. Mnohí ľudia si myslia, že existuje v Novom zákone rozpor v pohľade na vzťah medzi vierou a skutkami. Apoštol Pavol hovorí: „Človek sa stáva spravodlivým vierou bez skutkov zákona“ (Rim 3,28, Ga 2,16). Naproti tomu Jakub tvrdí: „Človek je ospravedlnený zo skutkov, a nie iba z viery“. (Jak 2,24) Ako to teda je? Tento zdanlivý protiklad môžeme vyriešiť tým, že:
a) Analyzujem a definujeme termíny, ktoré títo pisatelia používajú
b) pozorne sledujme zámer pisateľa
c) poznáme prostredie, do ktorého Pavol a Jakub píšu, a protivníkov, na ktoré reagujú.

a) Analýza termínov
Pre Pavla je viera dôverou v Boha, spoliehaním sa na neho. Je to závislosť na Bohu v otázke spasenia. Skutky sú pre neho skutky zákona, činy poslušnosti, motivované túžbou dosiahnuť spasenie. Preto proti sebe stavia vieru a skutky.
U Jakuba viera odkazuje na osobné vyznanie človeka – osobné náboženstvo. Táto viera môže byť živá alebo mŕtva, tak ako vyznanie môže byť živé, praktické, alebo k ničomu (Jak 2,14-26). Skutky sú pre Jakuba vonkajším prejavom pravej viery. Ukazujú, aké je v skutočnosti toto náboženské vyznanie človeka. Takto chápané sa viera a skutky vzájomne dopĺňajú, tvoria harmonický celok a vôbec nestoja proti sebe.

b) Zámer pisateľa
Pavol vo svojej liste odpovedá na základnú otázku po zdroji spasenia. Je ospravedlnenie ľudský výkon alebo Boží dar? Jakub sa naproti tomu pýta po dôsledkoch, prejavoch ospravedlneného človeka. Ako sa taký človek prejavuje? Ako žije? Apoštol Pavol teda zdôrazňuje, že skutky netvoria základňu spasenia. Nie sú cestou k ospravedlneniu. Jakub však zdôrazňuje, že ospravedlnenie, spasenie musí viesť k zodpovednému etickému konaniu a správaniu.

c) Rozdielni protivníci
Pavel i Jakub zápasí na fronte, kde je vzťah k zákonu problematický. Obaja sú proti zneužitiu zákona. Pavol je proti judaistom, ktorí používali zákon ako prostriedok k spaseniu, ako cestu spásy. Rieši problém legalizmu, zákonníctva. Jakub však reaguje na iný problém – antinominalismus (smer, ktorý sa staval proti zákonu). Zápasí s formálnymi kresťanmi, ktorí nepochopili Pavlovo učenie o zákone. Títo „libertiniáni“ (ľudia, ktorí popierali záväznosť zákona) tvrdili, že spôsob ich života nemá v dôsledku vplyv na ich spasenie, a snažili sa rolu zákona v živote kresťana potlačiť, ak nie úplne odstrániť.

Vo svetle toho, čo sme si ukázali, je jasné, že neexistuje konflikt alebo rozpor medzi Jakubom a Pavlom v otázke vzťahu viery a skutkov. V skutočnosti je Pavol v súlade s Jakubom, pokiaľ ide o dôsledky spasenia. Aj on zdôrazňuje, že spasenie vedie k zodpovednému, láskavému konaniu a správaniu (Gal 5,6.22; Ef 2,10; Rim 8,4)

III. Praktický dôsledok

„Keď sme teda ospravedlnení z viery, máme pokoj s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista.“ (Rim 5,1) Tento vnútorný pokoj s Bohom sa prejaví v medziľudských vzťahoch – medzi manželmi, v rodine v Cirkvi, na pracovisku, v susedstve, medzi priateľmi. Biblické učenie o ospravedlnení nás oslobodzuje od zahľadenia sa do seba, od presadzovania seba, od kŕčovitého sebapozorovania, od sústredenia sa na skutky a naše výkony.

Naopak nás uvoľňuje a vedie k vďačnosti. Veriaci potom slúži Bohu nie preto, že musí, ale pretože chce. Taký človek z lásky a vďačnosti bude robiť to, čo si Boh želá. Jeho služba sa bude vyznačovať ochotou a radosťou. Toto radostné posolstvo o ospravedlnení v Kristovi nás chráni pred sebaistotou, a dáva nám prežívať istotu spasenia, ktorá nevychádza z nás, ale je spoliehaním sa na to, čo Kristus vykonal a povedal. (1 Ján 2,28; 5,12-13; Rim 8,35) Sme spasení, ospravedlnení milosťou, preto touto milosťou žime a dávajme pozor, aby sme z nej nikdy nevypadli (Gal 5,4; 2 K 6,1).

Vedomie toho, že až do príchodu Pána Ježiša budeme zároveň hriešni aj spravodliví, nás vedie k pokore a k stálej závislosti na našom Pánovi, ktorý je našim jediným Spasiteľom. (Fil 3,21: 1 Kor 15,42.51-53.)