Kvalita potravín v obchodoch

23/11/2019 MrCastiel

Niektoré socvýrobky by obstáli aj v dnešnej kapitalistickej konkurencii. Takmer všetko, čo nás obklopuje, prešlo za posledných dvadsať rokov výraznými zmenami. Rozdiel vidno aj v sortimente tovaru, ktorý nám núkajú dnešné obchodné reťazce.

Autá, bicykle, práčky, tropické ovocie či mäso už dávno nie sú podpultovým tovarom a netreba na ne čakať v radoch či poradovníkoch. Vyberať si môžeme zo širokého sortimentu. Funkčné, no fádne obaly výrobkov nahradili lákavé, pestrofarebné, s príťažlivým dizajnom. Po revolúcii sa u nás etablovali nadnárodné obchodné reťazce, ktoré nás zavalili tovarom z celého sveta.

Časy, keď bola naša socialistická republika sebestačná, sú nenávratne preč. Dovážame všetko – od potravín cez kozmetiku a oblečenie až po techniku. Vlastnú výrobu sme si v priebehu posledného dvadsaťročia zlikvidovali, čím sme uvoľnili cestu zahraničnému kapitálu. A tak väčšina z vyše stovky našich veľkých podnikov, vybudovaných za socialistickej éry, dnes už neexistuje.

Treba priznať, že socialistické technológie zaostávali za kapitalistickými, ktoré posúvala vpred neporovnateľná konkurencia. Do vedy a výskumu socblok neinvestoval toľko prostriedkov ako západné štáty. Anglická organizácia na ochranu spotrebiteľov dokonca svojho času vyhlásila sovietsky moskvič za „menej ako bezpečný“.

Neporovnávajme neporovnateľné

Osobitnou kapitolou socialistickej éry bolo nie nakupovanie, ale zháňanie niektorých druhov tovaru. Zvyčajne sa dopredu vedelo, čo majú do ktorého obchodu doviezť, a tak sa pred ním tvorili dlhé rady. Automobily sa prideľovali na poukazy, problémom bol nedostatok náhradných dielcov v autopredajniach a autoservisoch.

Zlé jazyky hovorili, že škatuľovité siluety týchto áut ignorovali zákony aerodynamiky. Napriek tomu staré žiguliaky a škodovky dodnes fungujú: svoje šoférske majstrovstvo si na nich neraz zdokonaľuje postsocialistická generácia. Pritom Škodu 100, jeden z najcharakteristickejších symbolov socializmu, začala automobilka

Škoda vyrábať pred 40 rokmi, prvý kus vyšiel z výrobnej haly 25. augusta 1969. Napriek všetkému škodovky prerazili aj na západný trh. V 80. rokoch bola napríklad Škoda 105 a 120 najfrekventovanejším autom na kapitalistickom Islande. Škoda Favorit vyrábaná od roku 1987 sa okrem iného s úspechom predávala v Nemecku a vo Veľkej Británii.

Dodnes funkčné škodovky nie sú jedinou výnimkou. Práčky Tatramat či televízory Tesla určite neponúkali také množstvo funkcií ako dnešné elektrospotrebiče, stále ich však možno nájsť v ponuke bazárov. Spoľahlivo fungujú desaťročia, pričom dnešné výrobky majú životnosť nastavenú len na pár rokov.

Zákon maximálneho zisku totiž káže vyrábať produkty, ktoré slúžia len určitý čas. Technológie sa predsa vyvíjajú míľovými krokmi, takže zákazník o pár rokov aj tak zatúži po novom modeli. O to sa už postará marketing aj prostredníctvom dobre premyslenej reklamy. Trpia však naše peňaženky, o životnom prostredí ani nehovoriac…

Ak by sme si prerátali cenu vtedajších výrobkov na vtedajšie platy, vyjde nám, že sme na práčku, televízor alebo auto museli pracovať dlhšie. To sa však netýka len socialistických štátov, podobný cenový nepomer bol aj na Západe. Dôležitú úlohu tu zohráva technologický vývoj.

Prvý počítač, vyvinutý niekedy v päťdesiatych rokoch 20. storočia, stál niekoľko miliónov dolárov, a hoci bol určený len na profesionálne použitie, výkonnosťou a funkciami zaostával za dnešným komerčným mobilným telefónom. Skrátka, nedá sa porovnávať neporovnateľné.

Úzkoprofilový tovar

Slovné spojenie „úzkoprofilový tovar“ dnes poznajú len tridsiatnici a starší. Mladšie generácie si len ťažko predstavia, že napríklad kvalitnejší toaletný papier v kotúčikoch nemuseli nájsť na pultoch vždy. Občas sa musel zákazník uspokojiť len s jeho lacnejším skladaným „bratom“ známym ako „japan“.

Harmanecké papierne ho vyrábali z nebielenej buničiny a drevoviny, preto nemal snehobielu farbu. Jedna strana papiera bola drsnejšia, druhá hladká. Pripomeňme, že kotúčikový papier začali papierne produkovať až v roku 1972.

Hygienickými a čistiacimi prostriedkami, ale aj ostatným tovarom nás zásobovali vlastné závody, občas celkom pestro, napríklad AB Kozmetika Bratislava mala vo svojom výrobnom programe minimálne desať druhov zubných pást. Západný tovar si mohli tí šťastnejší kúpiť za špeciálne poukážky v Tuzexe. Ostatní ich zháňali na čiernom trhu, prípadne pašovali – z Nemecka si ľudia dovážali predovšetkým oblečenie, obuv a elektroniku, z Maďarska mäsové výrobky, z Poľska lacné oblečenie či kozmetiku.

Výber u nás nebol taký široký ako dnes, je však sporné, či sa prílevom zahraničného tovaru skvalitnila ponuka v obchodoch. Mnohé naše pôvodné výrobky postupne zmizli. Niektoré však prežili, pričom nemožno tvrdiť, že ich používame len z nostalgie.

Nikto si predsa nebude kupovať tovar celé desaťročia, ak s jeho kvalitou nie je spokojný. Zaujímavý je prípad z porevolučného obdobia, keď sme ešte boli v spoločnom štáte s Čechmi – nákupný stereotyp postsocialistického zákazníka musel rešpektovať aj zahraničný investor.

V septembri 1991 kúpila českú Rakonu americká spoločnosť Procter & Gamble. Jar, tradičný a obľúbený umývací prostriedok na riad, začala predávať pod novým názvom Fairy Ultra s takmer nezmeneným obsahom. Po prudkom poklese predaja však opäť zaradila do svojho sortimentu pôvodnú Jar, ktorú si ľudia v Česku aj na Slovensku kupovali radšej ako Fairy.

Zázraky chémie

Nadnárodné reťazce ovládli aj náš potravinový trh, ktorý bol predtým (azda len s výnimkou tropického ovocia, arašidov a podobných pochutín) absolútne sebestačný. Dnes obchodné spoločnosti lákajú zákazníkov predovšetkým na nízke ceny vybraných potravín. Tie odoberajú od špecializovaných výrobcov, pričom podmienkou býva nízka cena, dobrá chuť a – pozor – zdravotná neškodnosť – čiže stačí, ak ich výrobok po skonzumovaní nikoho nezabije.

Dnešné potraviny sú, na rozdiel od poctivých socialistických, doslova prepchaté emulgátormi. Tieto látky chemického pôvodu vylepšujú ich chuť, vzhľad, vôňu a zvyšujú trvanlivosť. Podľa terajších veľkorysých noriem sa mnohé z nich pokladajú za neškodné.

Zatiaľ však nevedno, aké dôsledky bude mať chémia na náš organizmus po desaťročiach. Už teraz mnohí lekári predpokladajú, že prispieva k zvýšenému výskytu rakoviny. Nečudo – dnešný priemerný spotrebiteľ zje za rok spolu so stravou zhruba 4,5 kilogramu rôznych chemikálií.

Umelé prísady sa do potravín používali aj v období socializmu, ale narábalo sa s nimi podstatne opatrnejšie. Prirodzenú chuť vtedajších potravín, z ktorých by dnes mnohé mohli dostať označenie bio, nebolo treba natoľko vylepšovať. Súčasné výrobné technológie sa však od tých spred roka 1989 diametrálne odlišujú. Počas socializmu nikto nedostal prémie za to, že nahradil napríklad mlieko v syre lacnejším chemickým analógom.

Kapitalizmom však hýbu peniaze, a tak sa z hľadania čo lacnejších variantov pri výrobe potravín stal celkom výhodný biznis. Náklady na výrobu potravín s umelými náhradami sú totiž o polovicu, v niektorých prípadoch aj o dve tretiny lacnejšie ako tých s pravými zložkami. Tu nastupuje nenahraditeľná úloha spomínaných „éčok“. Do jogurtu pričarujú chuť a vôňu ovocia, šunke dodajú lákavú ružovú farbu.

Dodávatelia potravinárskych výrobkov pre obchodné reťazce tvrdia, že pri odsúhlasovaní zloženia produktu dávajú odberateľom na výber medzi kvalitnými, čiže drahšími zložkami a ich lacnejšími náhradami. Výber býva jednoznačný, žiaľ, nie v prospech spotrebiteľovho zdravia. Výroba kvalitných produktov pre široké masy je totiž pre kapitalizmus neefektívna, pretože neprináša taký zisk. A tak sa namiesto kvality produkuje kvantita. Zarážajúce je, že napriek nižším výrobným nákladom nie sú tieto potraviny lacnejšie.

Obchodníci pritom argumentujú, že zákazníci za kvalitu radi zaplatia, ale sortiment na pultoch nemožno označiť za vysokokvalitný. A tak nám ostáva len s nostalgiou spomínať na časy, keď sa párky vyrábali z mäsa a mliečne výrobky obsahovali mlieko.

Prevratné metamorfózy

Priam revolučným vývojom prešiel za posledných dvadsať rokov mäsospracujúci priemysel. Dnes sa párky vyrábajú z kuracieho separátu, tuku, sóje, rôznych emulgátov a farbív. Nie, mäso ste neprehliadli, nijaké tam totiž nie je. Efektívna kapitalistická veľkovýkrmňa ho nahradila neporovnateľne lacnejším kuracím separátom. Táto zmes sa vyrába pod vysokým tlakom zo zvyškov kuraťa, ktoré ostanú po vyrezaní častí, predaných zvlášť – stehien, pŕs či krídel.

Pri mäkkom spôsobe výroby sa kosti a chrupavky deformujú len minimálne a výsledný produkt má charakter mletého mäsa. Používa sa na výrobu hamburgerov, prípadne salám, pretože spĺňa prísnejšie kritériá. Iné je to pri tvrdom oddeľovaní, keď prichádza aj k drveniu kostí. Takto získaný produkt sa pretláča cez drobné sito, až vznikne jemná pasta obsahujúca aj miniatúrne úlomky kostí. Pridáva sa do údenárskych výrobkov, napríklad párkov, výhradne však do tepelne upravovaných produktov.

Nečudo, že sa potom farba a chuť vylepšujú toľkými chemickými prísadami.

Mäso už nebýva súčasťou ani mäsových konzerv. Pamätáte sa na socialistický luncheon meat? Tieto konzervy s mäsovou zmesou sa pôvodne vyrábali pre anglickú armádu. Ich obsah sa dal nakrájať a opiecť. Ak by sa vám to podarilo dnes, stal by sa doslova kulinársky zázrak.

Zmes už tvoria len spracované kože a šľachy spojené zafarbeným škrobom, takže sa vám pri vyššej teplote doslova roztečie na panvici. Kedysi sa na výrobu 50 kilogramov toľko kritizovanej socialistickej šunky spotrebovalo približne 60 kilogramov mäsa.

Šikovný výrobca v súčasnosti z 50 kilogramov mäsa vyčaruje až sto kíl šunky. Zvyšok nahradia kože a sójový granulát. Jej vzhľad vylepší zemiakový škrob, ktorý zároveň zvýši aj jej šťavnatosť. Rastlinné bielkoviny, cukry a škroby navyše dobre viažu vodu a tuk, čím prispejú k lacnejšej výrobe. A tak sa vám niektoré lacnejšie druhy párkov pri varení rozpadnú a špekáčiky pri opekaní zhoria, pretože sú plné múky a škrobu.

Prevratné metamorfózy sa týkajú aj mliečnej produkcie. Zmizli neobľúbené, ľahko sa trhajúce a často aj nepríjemne zapáchajúce umelé vrecká, do ktorých sa plnilo rýchlo sa kaziace mlieko. Teraz vám trvanlivá biela tekutina, nie vždy celkom zaslúžene nazývaná mliekom, vydrží aj pol roka, pričom ju nemusíte skladovať na chladnom mieste.

Pre zachovanie trvanlivosti sa do bežného mlieka, zbaveného takmer všetkých výživných látok, pridáva toľko konzervantov, že sa niektoré druhy namiesto skysnutia zmenia na zapáchajúcu kvapalinu. Kde sú šesťdesiate roky minulého storočia, keď ste si z mlieka mohli vyšľahať smotanu alebo maslo, či dokonca urobiť syr!

Značka nie je všetko

Špecialitou modernej doby sú odtučnené mliečne výrobky. Inšpirovaní bombastickými reklamami im dávame prednosť v honbe za zdravým životný štýlom. Pritom propagované „zdravé“ jogurty zahusťuje škrob a želatína, krémovú konzistenciu získajú pridaním zemiakovej vlákniny. Práve škrob obsahuje množstvo neviditeľných sacharidov, o ktorých dôverčiví spotrebitelia ani netušia. Dnešné jogurty sú pravým opakom ich socialistických predchodcov.

Zvyčajne nemáme ani potuchy, čo nájdeme vo farebnom plastovom tégliku, pretože produkt vyobrazený na obale môže mať od skutočnosti poriadne ďaleko. Mnohí z nás si spomínajú na jogurty v sklených pohároch. Na dne bol ovocný džem a na ňom vrstva jogurtu. Namiesto zavádzajúcej reklamnej etikety sme na vlastné oči videli kvalitný výrobok, ktorý nepotreboval nijakú reklamu.

Po párkoch bez mäsa a jogurtu bez mlieka hádam nikoho neprekvapí čokoláda bez kakaa. Použitím rastlinného tuku namiesto kakaového masla sa však dobroprajný výrobca cukroviniek nestará o vaše zdravie, ale sleduje tým predovšetkým zníženie výrobných nákladov a svoj vyšší zisk. Čokolády a iné druhy sladkostí obsahujú množstvo stužených tukov. Pri výrobe týchto tukov z tekutých olejov stužovaním vznikajú transmastné kyseliny, zvyšujúce obsah tzv. zlého cholesterolu. Pridávajú sa do mnohých sladkostí, ktoré si pamätáme z bývalej éry.

Zmenou ingrediencií sa však zmenila aj ich tradičná chuť. Tatranky, Horalky, Kávenky alebo Kofila už desaťročia patria medzi najobľúbenejšie. „Vylepšená“ receptúra so záplavou margarínu a ochucovadiel však ich kvalitu určite nezvýšili. Pre mnohých spotrebiteľov je roky kupovaný výrobok viac ako len známa značka. Potraviny kupujeme desaťročia preto, že nám chutili a stále chutia. Čo v prípade, ak značka ostáva, ale chuť, vzhľad a konzistencia produktu nie?

Z originálu nepodarený klon

Kofola aj Vinea boli po desaťročia na našom trhu jedinečné nealkoholické nápoje s originálnou receptúrou. Bez ujmy obstáli aj v období prechodu na trhové hospodárstvo a s menšími zmenami prežili až dodnes. Kapitalistický marketing však výnimočnosť zmietol šmahom ruky a nad kvalitou opäť raz zvíťazil biznis. Ján Farkaš z Výskumného pracoviska Vinárskych závodov v Modre dostal v sedemdesiatych rokoch minulého storočia za úlohu vynájsť nealkoholický nápoj, ktorý by dokázal konkurovať tým západným.

Inšpiroval sa tradičným osviežujúcim nealkoholickým nápojom, ktorý sa vo vinárskej oblasti na úpätí Karpát vyrábal už pár storočí. Jeho základom bol hroznový mušt miešaný s vodou. A tak sa v roku 1974 dostala na náš trh Vinea, čistý prírodný nekonzervovaný nápoj s chuťou hrozna a bazy. Od polovice 80. rokov 20. storočia sa s úspechom vyvážala dokonca do USA a Kanady.

Prežila aj zmenu režimu, len v deväťdesiatych rokoch sa jej výroba na tri roky zastavila. Opäť sa objavila v roku 1997 a odvtedy ju vyrábal Vitis Pezinok.

Vineu nedávno kúpil nový vlastník, český koncern Kofola. Výrobu preniesol z Pezinka do Rajeckej Lesnej, kde Vineu produkuje spolu s Kofolou, Top Topicom a minerálnou vodou Rajec. Od začiatku deväťdesiatych rokov sa viackrát zmenilo logo aj balenie nápoja, tradičná chuť však ostávala. Dnes to už nie je pravda.

Po zmene receptúry novým vlastníkom sa z nej stala sladká bazová voda, nápadne pripomínajúca neveľmi úspešný Top Topic. Pôvodná receptúra obsahovala výluh z čerstvej bazy čiernej, ktorý nový majiteľ nahradil koncentrátom.

Podľa výrobcu to na chuť nemá nijaký vplyv, sklamaní milovníci Viney však tvrdia opak. Profesionálni vinári sa zhodnú na tom, že je to tvrdý chemický zásah do výrobného procesu. Na chuť nápoja podľa ich mienky vplýva aj odroda hroznového muštu. Vinea sa predtým vyrábala z Müller Thurgau. Nový výrobca tvrdí, že prevzatá receptúra neurčuje presnú odrodu vína. A tak ju zmenil. Samozrejme, v snahe čo najviac zefektívniť výrobu, na tú lacnejšiu – používa koncentrát hroznovej šťavy.

V oficiálnych stanoviskách priznáva len zmenu používanej vody. V skutočnosti je nová Vinea oveľa sladšia, navyše v nej cítiť umelé látky. Mínusom sú aj stabilizátory, pridávané do predtým pasterizovaného nápoja. K používanému sorbátu draselnému pribudol benzoát sodný. Lahodný prírodný nápoj, sviežou bazovo-hroznovou chuťou pripomínajúci nealkoholické víno, zmenili na nepodarený klon sladkých syntetických limonád.

Spotrebitelia zmenu zaregistrovali a začali sa dožadovať pôvodnej receptúry. Vlastník však zareagoval typicky kapitalistickým spôsobom – investíciami do kampane zameranej na presviedčanie, že sa vlastne vôbec nič nezmenilo a všetko sa vyrába tak ako treba…

V socialistických krajinách kedysi také vzácne sladené nealkoholické nápoje ako Coca Cola či Pepsi, jedny zo symbolov kapitalistického potravinárskeho raja, sú v podstate cukrovými roztokmi. Pritom vysoký obsah cukru smäd neuhasí, skôr naopak. Pri výrobe Coca Coly sa namiesto kyseliny citrónovej používa kyselina fosforečná. Dôvod? Je lacnejšia.

Podľa anglického homeopata Petra Chappella je to homeopatikum vyvolávajúce ľahostajnosť a apatiu, ktoré navyše odbúrava vápnik v kostiach a zuboch. Preto by Coca Colu nemali piť deti a dospievajúca mládež – práve tá však patrí medzi najpočetnejšiu skupinu konzumentov nápoja. Agresívna politika nadnárodných koncernov položila na kolená nejedného menšieho výrobcu nealkoholických nápojov po celom svete. Nová Vinea pre nich určite nebude tŕňom v oku – nepredstavuje už nijakú konkurenciu.

Smetisko Európy

Spotrebiteľský raj, o ktorom sme mnohokrát oprávnene snívali pred rokom 1989, nie je ideálny. Máme vôbec možnosť vybrať si z množstva nekvality a chémie zdravotne neškodné potraviny? Súčasné normy na rozdiel od tých socialistických, ktoré boli jednými z najprísnejších, neurčujú konkrétne zloženie výrobku. Výrobca je len povinný uviesť všetky obsiahnuté zložky.

Keďže ho motivuje predovšetkým zisk, možno bez námahy uhádnuť, na základe akého kritéria sa vytvárajú receptúry dnes vyrábaných potravín. Biopotraviny si v súčasnej ekonomickej situácii nemôže dovoliť každý – sú neporovnateľne drahšie ako sortiment v bežnom obchode.

Paradoxne, svojím nižším obsahom chemických látok pripomínajú potraviny z nedávnej éry, ktorými mnohí tak pohŕdali. Ak by sme nekvalitný tovar ignorovali, možno by sa nám ho podarilo postupne eliminovať. Spotrebitelia, a slovenskí špeciálne, však z ekonomických dôvodov uprednostňujú cenu pred kvalitou. Práve pre našu nenáročnosť sme sa stali doslova smetiskom, kam „staré“ štáty EÚ vyvážajú podradný tovar vrátane potravín, ktoré by sa v západných krajinách nepredali.

Jednou z hlavných výhrad proti socializmu bolo zavádzanie unifikovanosti. Súčasnej kapitalistickej unifikovanosti s jej jednotným životným štýlom vo všetkých krajinách, ponukou rovnako nekvalitného tovaru pre všetkých a ideálom unifikovaného myslenia by len ťažko mohol konkurovať. Každý systém má svoje výhody aj nedostatky. To, že sme so zmenou bývalého režimu zahodili aj všetko dobré, čo v ňom bolo, sa ukazuje ako neveľmi prezieravé.