8. Ospravedlnenie skrze vieru

Ospravedlnenie skrze vieru je článok viery, ktorým stojí a padá kresťanská cirkev. Tvorí jadro celej evanjeliovej zvesti. Základom nášho spasenia je vedomie, že sme hriešnici, a následné poznanie, že Pán Ježiš Kristus je naším Spasiteľom.

1. Naša stratená situácia a Božia iniciatívna láska – Rim 3,10-12.23; 1 Ján 4,19

Ak padneme do hlbokej jamy, prvou potrebou je uvedomiť si, kde sa nachádzame – že sme dole, stratení a že si sami z tejto situácie nemôžeme pomôcť. Nesmieme si nič nahovárať, ani popierať skutočnosť. Ak tvrdíme, že situácia nie je zlá, nikto nám nemôže pomôcť. Prečo? Pretože ak odmietneme ponúkanú pomoc, presvedčení, že to s nami nie je také zlé, celá záchranná akcia vyjde naprázdno. Uvedomiť si svoju stratenú situáciu, hriešnosť a nespravodlivosť je základným predpokladom nášho ospravedlnenia skrze vieru. Sme hriešni skrz naskrz. Túto realitu nám však môže odhaliť len Duch Svätý. (Ján 16,8.9; Rim 3,23) My sami túto pravdu často neradi pripúšťame.

Príklad tohto princípu možno vidieť v krátkom príbehu: Dvaja kamaráti nastúpili do rýchlika, ktorý bol zvyčajne preplnený, a chceli si zaistiť pohodlie. Jeden z nich prišiel s nápadom – napísal lístok, ktorý umiestnil na dvere kupé. Keď vlak dorazil na ďalšiu stanicu, ľudia si všimli nápis, prečítali ho a odišli ďalej, hoci kupé bolo takmer prázdne. Tento príbeh nám pripomína, ako často ignorujeme pomoc alebo pravdu, pretože si myslíme, že situácia nie je taká zlá. Podobne je tomu aj pri prijatí našej hriešnosti a potrebe spasenia.

Hoci bol rýchlik preplnený, títo dvaja chlapci pohodlne sedeli v kupé sami. Keď sa situácia opakovala aj na ďalšej stanici, druhý kamarát to už nevydržal: „Prosím ťa, čo si tam napísal, že sa nikto neodvažuje vstúpiť do nášho kupé?“ „Bež sa pozrieť,“ smial sa priateľ. Otvoril teda dvere a čítal:

„Len pre hriešnikov!“

Len ten, kto si uvedomuje svoju hriešnosť, môže túžiť po ospravedlnení, teda po vyslobodení zo svojej beznádejnej situácie. Nikto sa však nemôže zachrániť sám. Spása vždy prichádza prostredníctvom niekoho iného. Nikto z ľudí nebude zatratený preto, že je hriešnik. Ak však niekto bude zatratený, bude to preto, že odmietol riešenie svojej situácie – odmietol záchrancu Ježiša Krista. On vo svojej vynaliezavej a tvorivej láske vzal na seba iniciatívu, aby nás našiel, dal nám novú perspektívu, zachránil nás a viedol. Táto Božia nepodmienená iniciatívna láska, ktorá človeka vedie k pokániu, je ďalším základným predpokladom ospravedlnenia skrze vieru. Boh vždy robí prvý krok. On hľadá človeka. Ján píše:

„My ho milujeme, pretože on prvý miloval nás.“ (1 Jn 4,19)

Blaise Pascal to vyjadril slovami:

„Nehľadal by si ma (Bože), keby si ma už nebol našiel.“

Augustín prehlásil:

„Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe, Bože.“

Boh mal svoj plán hotový skôr, než človek pochopil, že je stratený. V Ježišovi Kristovi máme záchrancu. Pascal mal pravdu, keď povedal:

„Ak poznáme Boha, bez toho aby sme poznali svoju biedu, dôjdeme k pýche.
Ak poznáme svoju biedu, bez toho aby sme spoznali Boha, dôjdeme k zúfalstvu.
Ak spoznáme Ježiša Krista, dôjdeme doprostred, pretože v ňom nachádzame aj Boha i svoju biedu.“

2. Čo je to ospravedlnenie? – Rim 4,3.5.6; Rim 8,1; Ef 2,9-10

Ospravedlnenie je Boží čin pre nás. Je to stopercentne Božie dielo, dielo lásky a nepochopiteľnej milosti. Ježiš Kristus za nás zomrel a stotožnenie sa s ním ako naším Spasiteľom nás zachraňuje od večnej smrti. Ospravedlnenie je opakom odsúdenia (Rim 8,1.33.34). Hriech nás odsudzuje, avšak Kristus nás zachraňuje.

Byť ospravedlnený znamená byť vyhlásený za spravodlivého. Aj napriek tomu, že nie sme skutočne spravodliví, Boh nás počíta za spravodlivých a za takých nás považuje (Rim 4,3.5.6). Je to Božie súdne rozhodnutie, ktoré je platné, pretože je nám pripočítaná Kristova spravodlivosť. Obrazne povedané: Sme v Kristovi a Boh Otec sa na nás pozerá ako na milovaného Syna. Je to, ako keď vložíme popísaný papier do knihy – to, čo vidíme, nie je papier, ale kniha.

Ako je možné, že Boh môže hriešnika vyhlásiť za spravodlivého? Je to preto, že Božie dielo má úžasnú moc človeka meniť. Ospravedlnený človek je premieňaný na Ježišov obraz a stále viac odráža vo svojom živote Kristove vlastnosti a jeho charakter. Slovo ospravedlnenie je právny termín, pochádzajúci z oblasti súdu. Nie je to niečo odťažité od života, pretože dôležité veci sa rozhodujú práve na súde. To, čo sa tam rozhodne, ovplyvňuje celý život človeka. Ospravedlnenie je viac než len nové postavenie pred Bohom – je to sila k novému životu. Ide o to, aby sa toto Božie dielo pre nás realizovalo v nás, aby Boh v nás žil, rástol a premieňal nás vo svoj obraz.

Nie je pravda to, čo si niektorí myslia – totiž že ospravedlnenie znamená „byť urobený spravodlivým“. Aj napriek tomu, že nie sme spravodliví, Boh nás za takých považuje, pretože v Ježišovi Kristovi sa postupne stávame spravodlivými (1 K 1,30). Sme to, čo budeme. Preto je dielo ospravedlnenia viac než len odpustenie hriechov. Ide o vybudovanie vzťahu s Bohom, ktorý stále viac silnie a rastie. Nie je to žiadny magický čin ani prejav nadržiavania zo strany Boha.

Keď sa pozeráme na seba, nechápeme, ako môžeme byť spasení. Ak sa však pozeráme na Krista, nemôžeme pochopiť, ako by sme mohli byť zatratení. Ospravedlnenie je dielo okamihu – nevyžaduje žiadny dlhodobý proces. Keď prídeme ku Kristovi takí, akí sme, úprimne vyznáme svoje hriechy, ľutujeme ich a prosíme o silu, aby sme ich už neopakovali, sme okamžite prijatí na Božiu milosť. Ak nás Boh v Kristovi prijíma, potom nás prijíma celých a na 100 %, nie iba čiastočne. Ešte predtým, než môžeme dokázať svoju zmenu konkrétnym správaním, sme ospravedlnení. Práve tak to prežil colník, ktorý odišiel domov ospravedlnený potom, čo prosil:

„Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ (L 18,13.14)

3. Ospravedlnenie len prostredníctvom viery, a nie skutkov – Rim 1,17; Rim 3,21-26; Ga 2,16

Veriaci nežijú zo svojej vlastnej spravodlivosti, ale z tej, ktorá je im pripočítaná. To znamená, že sa pred Bohom nemáme čím chváliť. Každý náš krok je poznamenaný odpúšťajúcou láskou, ktorá prichádza zhora. Ospravedlnenie zjavuje úžasné prekvapenie: Spasenie prichádza hriešnikom z Božieho slobodného rozhodnutia, nezaslúžene, zadarmo a v hojnosti. Spasenie je od začiatku až do konca Boží čin (Ef 2,8-10).

Tento Boží dar milosti prijímame vierou. Viera však nie je naším „spasiteľom“, ale rukou, ktorou prijímame tento dar. Zdrojom ospravedlnenia je Božia milosť, základom je Kristova smrť a prostriedkom je naša viera (Rim 1,17; Tit 2,11-14; Rim 3,21-26; 2 Kor 5,21). Ježiš Kristus, ktorý vstal z mŕtvych, nás môže ospravedlňovať (Rim 4,25) a realizovať to, prečo zomrel.

Z toho vyplýva, že ospravedlnenie je Boží nezištný dar, ktorý si nemôžeme ničím zaslúžiť. Je to Boží čin milosti, ku ktorému ako ľudia nemôžeme nič pridať. Tento dar môžeme len vďačne prijať. Boh nás ospravedlňuje zadarmo, a preto dbajme na to, aby to nebolo nadarmo. Nie sme ospravedlnení na základe dobrých skutkov, viery a skutkov ani akýchkoľvek výkonov (Gal 2,16). Sme ospravedlnení len vierou, prostredníctvom viery.

II. Výkladové poznámky

Je potrebné porozumieť dvom termínom, ktoré hovoria o jednom diele spásy z dvoch uhlov pohľadu: pripočítaná spravodlivosť a zdieľaná spravodlivosť. Pripočítaná spravodlivosť je založená na myšlienke „počet“ – Kristova spravodlivosť sa nám pripočítava (Rim 4,3). Je to Kristova obeť vykonaná pre nás, za nás, bez nás a na našom mieste. Táto spravodlivosť je nám pripočítaná zadarmo, bez našich zásluh, iba skrze Božiu milosť.

Zdieľaná spravodlivosť vychádza zo slova „diel“ – znamená, že Kristova spravodlivosť a jeho charakter sa stávajú neoddeliteľnou súčasťou nášho života (Rim 8,4). To, čo Kristus vykonal na kríži raz a navždy, realizuje Duch Svätý v našom živote každý deň.

Pripočítaná spravodlivosť a zdieľaná spravodlivosť sú v podstate jednou spravodlivosťou, ktorú prijímame a žijeme vierou, no každá má svoj odlišný aspekt. S rozhodnosťou odmietame predstavu, že pripočítaná spravodlivosť je výlučne Božím dielom pre nás, zatiaľ čo zdieľaná spravodlivosť by bola naším dielom pre Boha. Všetko je Božie dielo, všetko je jeho milosť. Zdieľanú spravodlivosť nazývame aj posvätením, pretože zahŕňa prehlbovanie vzťahu s Bohom a premenu nášho života na obraz Krista.

„Pojem svätý je pre človeka jeden z najdôležitejších pojmov v Biblii. Svätý nie je forma výnimočnosti, ale je to druh Božieho vlastníctva. Bránou do tohto vlastníctva je posvätenie, respektíve zasvätenie, čo je v podstate akt vyňatia z obecného užívania a príprava na užívanie pre Boha. Tým je zodpovedaná aj otázka čistoty. Posvätenie – z ľudského hľadiska – nie je úkon kultového očisťovania, ale úkon odovzdávania sa Bohu. A Boh sa už dokáže postarať, aby to, čo použije, bolo absolútne čisté. Sám zabezpečuje svoju ochranu nad tým, čo vyčlenil na používanie len pre seba.“

Mnohí si myslia, že v Novom zákone existuje rozpor vo vnímaní vzťahu medzi vierou a skutkami. Tento zdanlivý protiklad vzniká porovnaním vyjadrení apoštolov Pavla a Jakuba. Apoštol Pavol píše:

„Človek sa stáva spravodlivým vierou bez skutkov zákona“ (Rim 3,28; Ga 2,16), zatiaľ čo Jakub tvrdí: „Človek je ospravedlnený zo skutkov, a nie iba z viery“ (Jak 2,24). Ako to teda chápať?

Tento zdanlivý rozpor môžeme vyriešiť nasledovnými krokmi:

1. Analyzujme a definujme termíny, ktoré pisatelia používajú.
Pavol píše o „skutkoch zákona“, teda o obradných a rituálnych predpisoch Mojžišovho zákona, ktoré nemôžu priniesť ospravedlnenie. Naopak, Jakub používa termín „skutky“ vo význame konkrétnych prejavov živej viery, ktoré sú ovocím vzťahu s Bohom.

2. Sledujme zámer pisateľa.
Pavol kladie dôraz na to, že spasenie je darom Božej milosti, prijímaným vierou, a nie výsledkom ľudských zásluh (Ef 2,8-9). Jakub však zdôrazňuje, že pravá viera nie je iba teoretickým súhlasom, ale musí byť sprevádzaná skutkami, ktoré dokazujú jej pravosť a vitalitu.

3. Poznajme prostredie a protivníkov, na ktoré pisatelia reagujú.
Pavol písal proti judaizujúcim kresťanom, ktorí tvrdili, že je nutné zachovávať Mojžišov zákon na získanie ospravedlnenia. Jakub, naopak, reaguje na ľudí, ktorí vnímali vieru ako pasívny súhlas bez akéhokoľvek prejavu v každodennom živote.

Keď tieto aspekty pochopíme, zistíme, že Pavol a Jakub sa neprotirečia. Obaja zdôrazňujú, že ospravedlnenie začína vierou, no Jakub navyše ukazuje, že viera bez skutkov je mŕtva (Jak 2,17). V skutočnosti sa ich učenia dopĺňajú: pravá viera vedie k skutkom, ktoré odrážajú Boží charakter a sú odpoveďou na jeho milosť.

a) Analýza termínov

Pre Pavla je viera dôverou v Boha, spoliehaním sa na neho. Ide o úplnú závislosť na Bohu v otázke spasenia. Skutky zákona sú pre Pavla činy poslušnosti, motivované túžbou dosiahnuť večný život a spasenie vlastnými silami. Preto vieru a skutky stavia do kontrastu, pričom zdôrazňuje, že spasenie prichádza skrze vieru v Boha (Rim 3,28).

Naopak, Jakubova perspektíva poukazuje na to, že viera odkazuje na osobné vyznanie človeka – jeho osobné náboženstvo. Táto viera môže byť buď živá alebo mŕtva, tak ako vyznanie môže byť živé, praktické, alebo neúčinné (Jak 2,14-26). Pre Jakuba sú skutky vonkajším prejavom pravej viery, ktoré ukazujú, aké je v skutočnosti náboženské vyznanie človeka. Živá viera sa prejavuje cez skutky, ktoré potvrdzujú jej pravosť.

Takto chápané sa viera a skutky u Jakuba vzájomne dopĺňajú, tvoria harmonický celok a nie sú v rozpore. Tento pohľad ukazuje, že pravé kresťanstvo je syntézou viery a skutkov, kde jedno bez druhého stráca svoju silu a význam.

b) Zámer pisateľa

Pavol vo svojom liste rieši základnú otázku:

Je ospravedlnenie ľudský výkon alebo Boží dar?

Pre Pavla je spasenie výsledkom Božej milosti a vierou v Ježiša Krista (Ef 2,8-9). Zdôrazňuje, že skutky nie sú základom spasenia a neslúžia ako cesta k ospravedlneniu. Ospravedlnenie je darom, ktorý človek prijíma vierou, nie vlastným výkonom. Na druhej strane, Jakubov prístup sa zameriava na dôsledky ospravedlnenia. Kladie otázky:

Ako sa ospravedlnený človek prejavuje? Ako žije svoj každodenný život?

Jakub zdôrazňuje, že pravé ospravedlnenie a spasenie musia viesť k zodpovednému etickému konaniu. Skutky viery sú teda vonkajším prejavom vnútornej premeny človeka. Pavol a Jakub sa tak vzájomne dopĺňajú. Kým Pavol sústreďuje pozornosť na to, že spasenie je výsledkom Božej milosti, Jakub pripomína, že táto milosť musí byť viditeľná v každodennom živote kresťana skrze etické správanie a dobré skutky.

c) Rozdielni protivníci

Pavol aj Jakub sa zaoberajú problémom vzťahu k zákonu, ktorý bol vo svojej dobe veľmi diskutovanou témou. Obaja sú jednoznačne proti zneužitiu zákona, no každý reaguje na iný problém.

Pavol čelí judaistom, ktorí vnímali zákon ako prostriedok k spáse a ako cestu k ospravedlneniu. Rieši problém legalizmu a zákonníctva, teda presvedčenia, že spasenie možno dosiahnuť dodržiavaním zákona. Naopak, Jakub reaguje na problém antinomizmu, teda na odpor voči zákonu. Tento smer reprezentovali formálni kresťania, tzv. libertiniáni, ktorí popierali záväznosť zákona v živote kresťana. Títo tvrdili, že spôsob ich života nemá vplyv na spasenie a snažili sa úplne potlačiť rolu zákona.

Vo svetle týchto rozdielov je zrejmé, že medzi Jakubom a Pavlom nie je žiadny konflikt ani rozpor vo vzťahu medzi vierou a skutkami. V skutočnosti obaja zdôrazňujú, že spasenie vedie k zodpovednému, etickému správaniu a láskavému konaniu. Pavol učí, že spasenie nie je len výsledkom viery, ale že pravá viera sa prejavuje v skutkoch (Gal 5,6.22; Ef 2,10; Rim 8,4). Jakub toto učenie dopĺňa a zdôrazňuje, že bez skutkov je viera mŕtva (Jak 2,26).

III. Praktický dôsledok

„Keď sme teda ospravedlnení z viery, máme pokoj s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista.“ (Rim 5,1)

Tento vnútorný pokoj s Bohom sa prirodzene prejavuje aj v našich medziľudských vzťahoch – medzi manželmi, v rodine, v Cirkvi, na pracovisku, v susedstve či medzi priateľmi. Biblické učenie o ospravedlnení nás oslobodzuje od zahľadenia sa do seba, od presadzovania vlastných záujmov, od kŕčovitého sebapozorovania a od zamerania sa na vlastné skutky a výkony.

Naopak, toto učenie nás vedie k vďačnosti a slobode. Veriaci slúži Bohu nie z povinnosti, ale z túžby a lásky. Služba Bohu sa tak stáva ochotnou a radostnou. Radostné posolstvo o ospravedlnení v Kristovi nás chráni pred sebaistotou a poskytuje nám istotu spasenia, ktorá nevychádza z našich skutkov, ale zo spoliehania sa na to, čo Kristus vykonal a povedal (1 Ján 2,28; 5,12-13; Rim 8,35).

Ospravedlnenie milosťou je zároveň výzvou, aby sme touto milosťou žili a dávali pozor, aby sme z nej nevypadli (Gal 5,4; 2 Kor 6,1). Sme spasení milosťou a to nás motivuje k pokore a vďačnosti. Vedomie, že až do príchodu Pána Ježiša budeme zároveň hriešni aj spravodliví, nás vedie k stálej závislosti na našom Pánovi, ktorý je naším jediným Spasiteľom (Fil 3,21; 1 Kor 15,42.51-53).

Dokumenty, videa a prednášky k tejto téme si môžete ZDARMA – stiahnuť TU.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )