5.časť – Nedela v NZ

V Pavlovej dobe bolo mesto Tróas prístavom na pobreží Egejského mora. Ležalo približne na 26° východnej dĺžky a 40° severnej šírky, asi 20 km juhozápadne od pôvodnej Tróje – na tom istom najsevernejšom cípe Malej Ázie ako kedysi Trója. Názov dostalo podľa územia, na ktorom sa nachádzalo.

Príbeh Pavla a Eutycha sa stal počas Pavlovej tretej misijnej cesty. Prvý raz prišiel Pavol do Troady v rámci svojej druhej misijnej cesty, okolo roku 50 AD, sprevádzaný Sílasom a asi aj Timotejom. V Troade mal Pavol v noci videnie, preto hneď na druhý deň odišiel do Macedónie.

6 Prešli cez Frýgiu a galatský kraj, lebo Svätý Duch im bránil hlásať slovo v Ázii. 7 Keď došli k Mýzii, pokúšali sa dostať do Bitýnie, ale Ježišov Duch im to nedovolil. 8 Obišli teda Mýziu a zišli do Troady. 9 Tam mal Pavol v noci videnie. Stál pred ním akýsi Macedónčan a prosil ho: „Prejdi do Macedónska a pomôž nám!“ 10 Hneď ako mal to videnie, usilovali sme sa odísť do Macedónska, presvedčení, že nás Boh volá hlásať im evanjelium. (Sk 16:6–10)

Vidíme teda, že Pavel počas svojej druhej misijnej cesty nestihol v Troade rozvinúť sieť misijnej činnosti. Na svojej tretej misijnej ceste bol Pavol v Troade dvakrát. Najprv prišiel priamo z Efezu, ale znovu sa tam nezdržal, pretože sa chcel stretnúť s Titom a Titus už tam nebol.

12 Keď som prišiel do Troady hlásať Kristovo evanjelium, hoci sa mi otvárali dvere v Pánovi, 13 môj duch nemal pokoja, lebo som nenašiel svojho brata Títa. Preto som sa s nimi rozlúčil a odišiel som do Macedónska. (2 Kor 2:12–13)

Pavol teda odchádza do Macedónska a odtiaľ do Grécka. Z Grécka sa vrátil po troch mesiacoch do Macedónie a odtiaľ prišiel do Troady znova. Tento raz prišiel s početnou skupinou misionárov a podarilo sa mu zdržať sa tam dlhšie.

1 Keď potom rozruch ustal, Pavol si zavolal učeníkov, povzbudil ich, rozlúčil sa a odišiel do Macedónska. 2 Prechádzal tými krajmi, povzbudzoval bratov mnohými slovami a prišiel do Grécka. 3 Tam strávil tri mesiace, a keď sa chystal odplaviť do Sýrie, Židia mu strojili úklady. Preto sa rozhodol, že sa vráti cez Macedónsko. 4 Sprevádzali ho Berejčan Pyrrhov syn Sopater, zo Solúnčanov Aristarchus a Sekundus, Derbejčan Gájus a Timotej i Ázijčania Tychikus a Trofimus. 5 Oni šli vopred a čakali nás v Troade. 6 My sme sa po dňoch Nekvasených chlebov odplavili z Filíp a o päť dní sme došli za nimi do Troady, kde sme sa zdržali sedem dní. (Sk 20:1–6)

Na tejto ceste Pavla sprevádzal Lukáš, ktorý všetko opísal v Skutkoch apoštolských. Preto opis tejto udalosti obsahuje toľké podrobnosti. V šiestom verši sa nachádza niekoľko zaujímavých časových údajov, ktoré umožňujú zistiť pomerne presne dátum opisovanej udalosti, pretože slávnosť Nekvasených chlebov mala presný dátum začiatku a trvala sedem dní. V SZ je presne determinované ustanovenie o tejto slávnosti.

15 Sedem dní budete jesť nekvasené chleby. Ihneď v prvý deň odstránite kvas zo svojich domov, lebo každý, kto by od prvého [dňa] až do siedmeho dňa [soboty] jedol niečo kysnuté, bude vyhladený z Izraela. 16 V prvý deň budete mať sväté zhromaždenie; aj v siedmy deň budete mať sväté zhromaždenie. V tieto dni nebudete konať nijakú prácu okrem toho, čo je potrebné na prípravu jedla pre každú osobu. 17 Takto zachovávajte (zákon) nekvasených chlebov, lebo práve v tento deň som vyviedol vaše zástupy z egyptskej krajiny. Tak zachovávajte tento deň z pokolenia na pokolenie ako večné ustanovenie! 18 V prvom (mesiaci), od večera štrnásteho dňa tohoto mesiaca budete jesť nekvasené chleby až do večera dvadsiateho prvého dňa tohoto mesiaca. (Ex 12:15–18)

Ak Lukáš uvádza, že do Troady prišli až päť dní po dňoch Nekvasených chlebov, znamená to, že do Troady dorazili 26. nísana. Ak chceme prepočítať vtedajší židovský kalendár na súčasný kalendárny systém, vieme, že u Židov začínala slávnosť Nekvasených chlebov večer 15. nísana, chvíľku po západe slnka, po skončení 14. nísana. Tiež vieme, že táto slávnosť pripadla každý rok na iný deň, lebo 14. nísan bol počítaný podľa fáz Mesiaca. 14. nísan pripadol na deň prvého jarného splnu Mesiaca, keď bol nový Mesiac vo fáze 14. dňa.

Keďže neexistuje historický dôkaz, ktorého roku sa udiala predmetná Pavlova návšteva v Troade, predpoklad je, že to mohlo byť v rozmedzí rokov 53–57 AD. V tabuľke č. 2 uvádzam časové náväznosti Pavlovho pobytu v Troade, z ktorých je zrejmé, že ak Pavel odchádzal z Troady v nedeľu, tak 14. nísan pripadol na pondelok. A ostatné je už jednoduché. Hvezdársky software hravo vypočíta, že v rozmedzí uvedených piatich rokov pripadol prvý jarný spln Mesiaca jedine v roku 55 AD na pondelok. Prehľadne to ukazuje tabuľka č. 3, ktorá pomerne presne stanovuje rok Pavlovej návštevy v Troade 55 AD.

Určite v tomto prípade teológov vyruší značné posunutie dáta pre Pavlov pobyt v Troade. Avšak údaje o Pavlovej tretej misijnej ceste sú veľmi rozdielne. Napríklad slovenský autor Jozef Heriban vo svojom lexikóne uvádza štyri rôzne údaje, čo svedčí o tom, že ich odpísal od rôznych iných autorov a ani sa nesnažil vzájomne ich porovnať. Čo je však horšie – kolektív redaktorov to opísal do Biblie medzi vysvetlivky… A tak – pokým niekto seriózne neposunie latku poznania trochu viac dopredu – máme dôvod sa domnievať, že apoštol Pavol svoju tretiu návštevu Troady uskutočnil v roku 55!

V tabuľke č. 3 sú uvedené aj časy západu slnka pre Troadské zemepisné pásmo. Ak v čase splnu Mesiaca – 31. marca 55 AD slnko zapadlo o 19. hodine 55. minúte nášho času, tak o 19 dní neskôr bol západ slnka o 20. hodine 11. minúte. Z uvedeného vyplýva, že zhromaždenie v prvý deň týždňa mohlo začať najskôr 15 minút po 20. hodine. Ak by sa teda jednalo o pravidelné nedeľné zhromaždenia, tak je to na začatie zhromaždenia doba nanajvýš nevhodná…

Pavel z Troady odchádza skoro ráno v nedeľu. Ide do Assonu, vzdialeného asi 40 km. Jeho sprievod ide loďou, ale on sám odchádza peši po pobreží. Ak predpokladáme, že cesta trvala okolo osem hodín a skoro ráno mohlo znamenať asi šiestu hodinu rannú, tak Pavel strávil na ceste práve ten čas, keď mal celkom iste sedieť v nedeľnom zhromaždení! Určite by tak bol urobil, keby v nedeľu zhromaždenie bolo bývalo…

Ak by niekto nechcel prijať fakt, že deň začínal večerom a že sa teda stretnutie začalo po dvadsiatej hodine, tak mu pomôže jednoduchá matematika. Keby stretnutie bolo začalo v prvý deň týždňa ráno – povedzme o deviatej hodine – tak fakt, že Pavol pretiahol reč až do polnoci by znamenal pätnásť hodín zhromaždenia až do chvíle, keď došlo k tragédii. Keďže aj potom dlho, až do svitania, ešte hovoril, robí to spolu dvadsaťjeden hodín zhromaždenia.

Nuž ak vám niekto predloží verš Sk 20:7 ako dôkaz, kedy sa prvotná cirkev schádzala, pomôžte mu prakticky a aj pomocou matematiky pochopiť omyl, ktorý prevzal od minulých generácií a nikdy si ho neoveril.

DODATOK

Pavol – hoci mal veľa chýb – bol nesporne najväčším evanjelistom. Nový zákon však uvádza nielen tie situácie a konania Pavlove, z ktorých si máme brať príklad, ale aj tie, ktoré sú záporným príkladom. Takýmto záporným príkladom je aj Pavlova rozlúčka v Troade. Boh je Bohom poriadku a noc neurčil na zhromaždenia. Keby Pavel nebol pretiahol reč až do polnoci, nemusel Eutychus, zmorený spánkom, vypadnúť z okna! A keby Pavel nebol dlho, až do svitania, ešte hovoril, a namiesto toho by sa bol pobalil, možno by si nebol zabudol v Troade svoje písacie potreby, o ktorých píše Timotejovi:

Keď prídeš, prines plášť, čo som si nechal v Troade u Karpa, aj knihy a najmä pergameny… (2 Tim 4:13).

Často sa zvykne citovať aj iný verš, v ktorom je výraz „prvý deň týždňa“. Jeho plné znenie je nasledovné:

Nech si každý z vás v prvý deň týždňa u seba odloží, čo môže, aby sa nerobili zbierky, keď prídem. (1Kor 16:2)

Je zvláštne, že aj teologicky vzdelaní ľudia prijímajú tento verš za dôkaz, že dňom stretávania kresťanov má byť prvý deň týždňa – teda nedeľa. Ale ak predložíme tento verš v kontexte – teda tak ako bol napísaný – potom nie je treba k tomu žiaden výklad. Lebo uvedený verš nehovorí o stretnutiach v prvý deň týždňa, ale o zbierke v prvý deň týždňa! A vôbec nejde o zbierky v zhromaždeniach, ale o pravidelné – týždenné – domáce sporenie na účely zbierok pre Jeruzalem. Toto sporenie má prebiehať doma, teda – u seba!

Pozrime, čo tento verš oznamuje, keď nie je vytrhnutý z kontextu.

1 Čo sa týka zbierok pre svätých, urobte aj vy tak, ako som nariadil galatským cirkvám. 2 Nech si každý z vás v prvý deň týždňa u s e b a odloží, čo môže, aby sa nerobili zbierky, keď prídem. 3 Keď budem u vás, pošlem tých, ktorých uznáte za hodných, s listom do Jeruzalema zaniesť váš milodar; 4 ak bude vhodné, aby som aj ja šiel, pôjdu so mnou. (1Kor 16:1–4)

Odporcovia soboty sú schopní ísť až tak ďaleko, že pri preklade Biblie zámerne vynechávajú spomínané príslovkové určenie miesta – u seba. Ako ukážku uvádzam zdeformované znenie predmetného verša v iných prekladoch:

1 So zbierkou pre svätých urobte aj vy tak, ako som prikázal cirkevným zborom v Galácii. 2 Nech každý z vás každú nedeľu odloží, čo mohol usporiť, aby sa zbierky nekonali práve vtedy, keď prídem. (Evanjelický preklad)

1 Pokiaľ ide o zbierku pre svätých, aj vy urobte tak, ako som to nariadil cirkvám v Galácii. 2 Nech si každý z vás v prvý deň po sobote odloží, čo by mohol usporiť, aby sa zbierky nerobili vtedy, keď prídem. (Ekumenický preklad)

1 Čo sa týka zbierky pre svätých, urobte aj vy tak, ako som prikázal galatským cirkvám. 2 Nech si každý z vás v prvý deň v týždni odkladá a zbiera to, čo môže, aby sa zbierky nekonali práve vtedy, keď prídem. (Porúbčanov preklad)

1 Se sbírkou pro (jeruzalémské) křesťany to dělejte i vy tak, jak jsem to nařídil církvím v Galácii. 2 Vždycky v neděli ať si dá každý z vás něco stranou a uloží, kolik bude moci, aby se se sbíráním nezačalo teprve, až k vám přijdu. (Preklad Petrů)

Tu sme videli praktickú ukážku tendenčných prekladov. Stačí vynechať jedno slovíčko a zmysel vety sa mení. Najvýraznejšiu chybu predkladá evanjelický preklad. Tí kresťania, ktorí používajú evanjelický preklad Biblie, nemajú sa odkiaľ dozvedieť, že sa nejedná o nedeľné zbierky v zhromaždení, ale že apoštol Pavel nariaďuje odkladať peniažťoky doma – čiže u seba…

NARIADENIE APOŠTOLSKÉHO SNEMU

Prvý jeruzalemský snem je opísaný v Sk 15:6–29. Náplňou snemu bolo vyriešiť spor o obriezku, ktorý nastal v Antiochii. Princíp sporu bol nasledovný. V dobe zakladania prvých kresťanských zborov vznikali dve rozdielne skupiny kresťanov. Vyslúžili si prezývky »pohanokresťania« a »židokresťania«.

Pohanokresťania, pochádzajúci hlavne spomedzi Grékov a Rimanov, prijímali evanjelium pomerne ľahko, pretože do kresťanstva si nemohli priniesť nič z predošlej polyteistickej vierouky. Ak chceli prijať Krista, museli sa vzdať v š e t k é h o predošlého. Boli ako nádoby, z ktorých sa najprv všetko vyprázdnilo, takže náplň evanjelia sa potom v nich s ničím nemiešala.

Naproti tomu židokresťania v každom zbore prinášali problémy, pretože prijatím Ježiša sa nemuseli vzdať svojho Boha, ale naopak – viac sa k nemu priblížili. Niektorí však nemali jasné, čo patrí z ich predošlej, starozákonnej vierouky – judaizmu – do kresťanstva a čo nie. A tak niektorí horliví Židia vnášali do kresťanstva také prvky judaizmu, ktoré obeťou Ježiša Krista stratili svoj význam (ceremoniálne prvky Mojžišovho zákona), stali sa nezmyselným bremenom, ba dokonca mohli byť i znevažovaním Ježišovej obete. Pritom postoj voči Bohu nemusel byť u týchto Židov negatívny – skôr to bola nedostatočná známosť o význame evanjelia.

Všimnime si v tejto súvislosti apoštola Petra. Hoci už bol kresťanom, zakladateľom a vodcom jeruzalemského zboru, predsa mal podobné problémy. Prv, než išiel ku Kornéliovi, musel mu Boh zjavením oznámiť, čo zo zákona už neplatí.

Spor v Antiochii vyvolali židokresťania. Obriezku chceli povýšiť na podmienku k spaseniu, preto, lebo pochádzali spomedzi horlivých Židov zo sekty farizejov. Teda išlo o náročnejších dodržiavateľov Mojžišovho zákona! Nuž a ak títo horlivci propagovali obriezku ako podmienku spasenia, robili to preto, lebo antiochijskí kresťania obriezku ignorovali. Keby teda antiochijskí kresťania boli ignorovali aj sobotu, určite by to bol na pretrase bod číslo jedna!

Ak Pavel a Barnabáš nemali v Antiochii spor o sobotu, znamená to, že dotyční horlivci spomedzi Židov nemali v tejto otázke do čoho zabŕdnuť – nebol to problém, ktorý by bolo treba riešiť. Lebo v Antiochii sa sobota dodržiavala… Ak teda prvý apoštolský snem, konaný v Jeruzaleme, n e n a r i a d i l dodržiavať sobotný odpočinok, tak to je dôkaz, že dodržiavanie soboty nebolo v tej dobe nijako narušované.

SOBOTA A RKC

Správa o zámene soboty za nedeľu sa zachovala v mnohých záznamoch. Stalo sa tak 7. marca 321 na príkaz rímskeho cisára Konštantína Veľkého, ktorý určil, že v celej Rímskej ríši sa bude uctievať »dies Solis« – deň Slnka. Temer všetci vtedajší kresťania územne patrili pod mocenský vplyv Konštantína, preto museli jeho príkaz prijať. Rímsky biskup Silvester to prijal taktiež. Hlbší teologický rozbor si pozrite v článku História zmeny dňa odpočinku.

ÔSMY DEŇ

Ak v roku 321 nariadenie rímskeho cisára dalo podklad k hroznej deformácii v kresťanstve, za to nemôžeme. Neboli sme pri tom a nevieme, za akých tvrdých okolností sa to stalo. Zodpovední sme však za to, ako sa k tejto otázke postavíme dnes! A tu zrazu užasneme nad súčasným postojom RKC, ktorá tvrdí vo svojom najvážnejšom dokumente – v ustanovení Druhého vatikánskeho koncilu – že zmenu spôsobila apoštolská tradícia!!!

Tento fakt sa dá ťažko podložiť slovenským prekladom záverov Druhého vatikánskeho koncilu, nakoľko v slovenčine existujú dve katolícke verzie tohto dokumentu. Pre porovnanie uvádzam ten istý citát z oboch verzií, pričom presne preložená je verzia vydaná v Ríme:

Verzia vydania v Spolku sv. Vojtecha v roku 1969 (nepresnosťou prekladu je na okraji použiteľnosti):

»Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho vzkriesenia, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo (mysterium paschale) každý siedmy deň, právom nazvaný dňom Pána („dies dominica“ to jest nedeľa): v tento deň veriaci sú povinní zísť sa vedno, aby počúvali slovo Božie a mali účasť na Eucharistii, a tak si pripomínali umučenie, zmŕtvychvstanie a oslávenie Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znova splodil pre živú nádej“ (1 Pt 1:3). Preto nedeľa – deň Pánov – je prvotný sviatok, na ktorý treba s dôrazom sústrediť nábožnosť veriacich, a to tak, aby sa stal zároveň aj dňom radosti a pracovného odpočinku. Nech sa iným slávnostiam nedáva prednosť pred nedeľou, iba ak tým skutočne najdôležitejším, pretože nedeľa je základom a jadrom celého liturgického roka.«

Verzia vydania v Ríme v roku 1968

»Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho vzkriesenia, Cirkev slávi veľkonočné tajomstvo (mysterium paschale) každý ôsmy deň, právom nazvaný dňom Pána („dies dominica“ to jest nedeľa): v tento deň veriaci sú povinní zísť sa vedno, aby počúvali slovo Božie a mali účasť na Eucharistii, a tak si pripomínali umučenie, zmŕtvychvstanie a oslávenie Pána Ježiša a vzdávali vďaky Bohu, ktorý ich „vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znova splodil pre živú nádej“ (1 Pt 1:3). Preto nedeľa – deň Pánov – je prvotný sviatok, na ktorý treba s dôrazom sústrediť nábožnosť veriacich, a to tak, aby sa stal zároveň aj dňom radosti a pracovného odpočinku. Nech sa iným slávnostiam nedáva prednosť pred nedeľou, iba ak tým skutočne najdôležitejším, pretože nedeľa je základom a jadrom celého liturgického roka.«

Rozdiel medzi verziami naznačuje, že aj samotné preklady môžu ovplyvniť pochopenie dokumentov.

Dve poznámky k uvedeným textom

1️⃣ Latinský originál síce používa termín »ôsmy [deň]«, čo správne vystihol slovenský preklad vydaný v Ríme. Ale nikde ten dokument nevysvetľuje, ako »napasovať« osemdenný katolícky cyklus do sedemdenného občianskeho kalendárneho systému. Náš ľud je vzdelaný, vie počítať do viac ako osem a preto snáď má právo vedieť, čo a ako…

2️⃣ Kto chce pochopiť absurdný osemdenný cyklus, »objasní« mu to iná absurdná vysvetlivka:
„Šabbat je hebrejské slovo a česky znamená »deň odpočinku, pokoja«. Židia počítali týždeň od 1. do 7. dňa, kresťania od 2. do 8., aby naznačili, že sobota nie je posledným dňom týždňa, ale nedeľa, lebo v ten deň Boh vzkriesením Ježiša dokončil svoje dielo stvorenia, jeho obnovou v Kristovi.“

Táto vysvetlivka má svoj pôvod v slepom stredovekom prijímaní cirkevných definícií. Lebo v NZ je nedeľa označená jednoznačne termínom prvý deň týždňa – čomu zodpovedá pravda, že siedmym dňom je s o b o t a! Potvrdzuje to aj publikácia, z ktorej sme práve citovali, a napodiv – iba pár riadkov predtým:

„Tretím Božím prikázaním bol už v Starom zákone jeden deň v týždni, a to siedmy (sobota), zasvätený Bohu. To platí aj pre kresťanov, ktorí však už od apoštolských dôb nesvätili ako sviatočný deň sobotu – na rozdiel od Židov – ale »deň po sobote«, t.j. nedeľu.“

PODOBENSTVO O PREZIDENTOVI

Skúste si predstaviť, že váš otec je prezident USA. Býva v Bielom dome, ale vy bývate vo svojom pôvodnom dome v Kalifornii. Aj vaši bratia a sestry bývajú v Kalifornii. Otec chce so svojimi deťmi udržiavať stály kontakt, preto dá postaviť na Floride veľkú vilu a dohodne so všetkými synmi a dcérami, že cez víkend sa bude schádzať v tejto vile celá rodina. A hoci ako prezident má plné ruky práce, vždy na víkend si urobí čas, odletí na Floridu a trávi tam víkend so svojimi synmi a dcérami.