25. Sobota

28/11/2019 MrCastiel

Náčrt

1. Zmysel soboty (1 Moj 2,1-3; 2 Moj 20,8-11; 5 Moj 5,12-15)
2. Spôsob svätenia soboty (2 Moj 16,23; 3 Moj 23,3; Iz 58,13.14)
3. Zmena soboty (Luk 4,16; Mat 24,20; Sk 13,42.44)

Naposledy sme hovorili o tom, ako jednotlivé prikázania Desatora chránia naše vzťahy – to najkrajšie a zároveň najkrehkejšie, čo na tomto svete máme. Povedali sme si, že prvé štyri prikázania ukazujú, že dôležité je nielen, koho uctievame (1. prik.), ale aj ako pravého Boha uctievame (2.-4. prik.). Pravému Bohu totiž možeme slúžiť aj nesprávnym spôsobom – a potom naša služba nás k Bohu nepribližuje, ale naopak nás od neho vzďaluje (1 Moj 4,3-7; Mat 7,21-23; 15,8.9).

Chceme si teda všimnúť, ako sa to vzťahuje na štvrté prikázanie a premieta do svätenia soboty. Adventisti siedmeho dňa sú vo svete pravdepodobne najviac známi práve tým, že siedmemu dňu týždňa – sobote – prikladajú zvláštny význam. Nie sú jediní kresťania, ktorí takto činia, dokonca ani nie prví, ktorí tak začali robiť, ale rozhodne Cirkev adventistov s. d. je najväčšou kresťanskou cirkvou, ktorá zachováva ako siedmy deň sobotu.

1. Zmysel soboty

a) Sobota ako pamiatka stvorenia

Prvá biblická zmienka o siedmom dni týždňa je v správe o stvorení. Po tom, čo Boh stvoril svet a jeho obyvateľov za šesť dní, odpočinul siedmeho dňa, požehnal a posvätil tento deň (1 Moj 2,1-3). Štvrté prikázanie označuje siedmy deň ako „sobotu“ a prikazuje, aby sme naň „pamätali“ a zachovávali ho ako deň odpočinku (2 Moj 20,8-11; 5 Moj 5,12-15).

Prv než hriech vstúpil do rajskej záhrady, prví ľudia zachovávali siedmy deň. Pretože človek bol stvorený až v šiesty deň, sobota bola jeho prvým celým dňom. Je zrejmé, že Adam s Evou teda nepotrebovali prvú sobotu preto, lebo boli vyčerpaní a unavení od práce. Oni odpočívali, pretože odpočíval Boh. Z toho vyplýva, že zachovávanie soboty pre nich znamenalo spoločenstvo s Bohom a radosť z Božieho stvorenia. Táto prvá rajská sobota je modelom pre všetky ďalšie.

Prvotným zmyslom soboty je budovať vzťah, pestovať spoločenstvo s Bohom a blížnymi. Pretože sobota bola „učinená pre človeka“, Božím zámerom bolo, aby mala rovnaký význam nielen pre prvého človeka, ale aj každého ďalšieho človeka. Sobota je siedmym dňom stvorenia, ale prvým úplným dňom ľudstva. Boh nás teda chce týmto naučiť, že vzťah s ním musí byť na prvom mieste nášho života, Boh musí byť pred všetkým ostatným. Skôr, než sa pustíme do našej činnosti, potrebujeme svoje priority, hodnoty, náše vnútro a pohľad na svet skorigovať v spoločenstve s Bohom.

Sobota nie je viazaná na žiadny jav na nebi, na zemi či v prírode. Nie je to deň spojený s cyklom siatby či žatvy, otáčaním Mesiaca okolo Zeme či Zeme okolo Slnka. Biblicky je sobotu možné chápať jedine ako deň, ktorý je pripomienkou, pamiatkou stvorenia. V tomto zmysle je to deň svojvoľne určený Bohom. Preto je správne pochopenie toho, čo tento deň predstavuje, také dôležité a sobota je v Biblii nazývaná znamením Božieho ľudu (2 Moj 31,12-17).

Božie deti vyznávajú, že Boh je „Stvoriteľom neba i zeme“ (Zj 14,6.7). Sobota je univerzálnym (všeobecne platným) znamením. Je to znamenie, ktoré nie je viazané na konkrétne miesto či špecifický národ (Ez 20,12.20; Iz 56,2-7). Zachovávanie soboty teda nevyžaduje nejaké sväté miesto či svätyňu. Boh nás sobotou vyzýva k duchovnej službe bez materiálnych symbolov či modiel, „v duchu a v pravde“ (Ján 4,24). Zachovávanie soboty v siedmy deň je teda aktom poslušnej viery, uznaním Božej zvrchovanosti nad nami.

b) Sobota ako pamiatka vykúpenia

Štvrté prikázanie Desatora ukazuje, že zachovávanie soboty je jednou zo základných povinností i predností každého človeka. Ako výraz úcty k Božiemu konaniu, človek sa má vzdať svojej „práce“. Znenie prikázania v Exode to zdôvodňuje tým, že človek má napodobovať Boha, ktorý „odpočinul“ od svojho stvoriteľského diela. Zachovávanie soboty je teda vyjadrením viery v Boha ako Stvoriteľa. Naproti tomu znenie tohto prikázania v Deuteronomiu uvádza ako dôvod svätenia soboty Božie vyslobodenie Izraelcov z egyptského otroctva.

Treba si uvedomiť, že Božia stvoriteľská a vykupiteľská činnosť si navzájom neprotirečia. Človek, ktorý bol oslobodený od útlaku a otroctva, si, podobne ako Izraelci, uvedomuje, že Ten, kto ho oslobodil, musí byť silnejší než všetky mocnosti sveta, a teda kozmickou bytosťou, ktorú nazývame Stvoriteľom. Inými slovami – osoba Osloboditeľa a Stvoriteľa je totožná; Boh je nielen naším Stvoriteľom, ale aj Vykupiteľom. Nová zmluva predstavuje ako Stvoriteľa a zároveň ako Vykupiteľa Ježiša Krista (Kol 1,15-18; Mat 1,21; Sk 4,12).

Kristus je ten, kto nás „vytrhol z tohto zlého veku“ (Gal 1,4), odpúšťa naše hriechy (Mat 9,2), oslobodzuje nás „od zákona hriechu a smrti“ (Rím 8,2), „učinil nás hodnými mať účasť na údele svätých vo svetle“ (Kol 1,12), „vytrhol nás z moci tmy a preniesol do kráľovstva svojho milovaného Syna“ (v. 13), „smrťou zničil toho, čo má moc smrti, to jest diabla, aby oslobodil tých, ktorých strach pred smrťou zotročoval po celý život“ (Žid 2,14.15). Vykúpenie má teda skutočne kozmické dôsledky.

Zatiaľ čo Izraelcov v Starej zmluve motivovala k zachovávaniu soboty skutočnosť, že boli oslobodení z Egypta, bezprostrednou motiváciou kresťana pre zachovávanie soboty je jeho oslobodenie a vykúpenie z moci zla. Sobota sa tak stáva symbolom oslobodenia z akéhokoľvek otroctva, znamením, že kresťan je „novým stvorením“ (2 Kor 5,17). Vykúpenie je teda novým aktom Božej stvoriteľskej moci. Sobota je nielen znamením Božej pôvodnej stvoriteľskej aktivity, ktorej výsledkom sú „nebesia a zem“, ale zároveň aj znamením, že tá istá moc činí z hriešnika „nové stvorenie“.

Sobota sa tak stáva nielen znamením stvorenia, ale aj znamením vykúpenia, znamením oslobodenia z otroctva a útlaku. Pre kresťana sa sobota stáva zmysluplnou len vtedy, ak znamenie stvorenia sveta je zároveň znamením toho, že sme sa stali „novým stvorením“. Sobota sa takto stáva vyznaním nášho vykúpenia, Božej zvrchovanosti nad nami a našej závislosti, ako stvorených bytostí, od Boha. Pretože len ten, kto bol zachránený, je schopný vnímať Boha ako Vykupiteľa a Stvoriteľa, sobota nie je nástrojom spasenia. Jej zachovávaním človek nezískava pred Bohom žiadne zásluhy.

Naopak, sobota je čiste a jednoznačne Božím darom, vyjadrujúcim jeho ničím nezaslúženú milosť. Vo svete, kde existuje a panuje zlo a chaos, svätením soboty kresťan jednoznačne vyznáva, že Boh je Stvoriteľom a zvrchovaným Pánom nad všetkým. Keď kresťan zachováva sobotu, vyznáva, že Kristus ho oslobodil od panstva zla, že Kristus je jeho Stvoriteľom i Vykupiteľom a že vesmír riadi Boh lásky, ktorý vedie dejiny k zmysluplnému cieľu. Takto zachovávanie soboty sa nezvrhne na zákonnícky alebo formálny skutok.

c) Sobota ako skúšobný kameň vzťahu

Niet pochýb o tom, že vnútorný vzťah človeka k Bohu sa určitým spôsobom musí prejaviť navonok. Biblia ukazuje, že Boh v priebehu dejín používal rôzne spôsoby a metódy na to, aby človeka „vyskúšal“ – aby skrytý vzťah človeka k Bohu sa naplno prejavil navonok (1 Moj 22,1; 5 Moj 8,2; Sud 2,22; Ž 26,2; Ján 6,6). Pre všetkých tých, ktorí Boží zákon poznajú, stáva sa tento zákon meradlom, ktoré ukazuje, nakoľko si Boha vážia a sú ochotní sa stotožniť s princípmi, ktoré Boh dal.

Apokalyptické proroctvá týkajúce sa doby konca (knihy Daniel a Zjavenie) ukazujú, že podobne ako Izrael bol vyskúšaný, či sa podriadi Božiemu zákonu, alebo ľudským príkazom (Dan 3; 6; 7,25), bude vyskúšaný celý svet, všetci jeho obyvatelia (Zj 13). Najväčším nebezpečenstvom pre človeka bolo vždy modlárstvo – uctievanie stvorenia namiesto Stvoriteľa. Záverečná skúška je jasne predstavená ako skúška týkajúca sa uctievania.

Bude človek uctievať šelmu (stvorenie) a jej modlársky obraz, alebo bude uctievať Stvoriteľa neba a zeme? (Zj 13,15; 14,7.9-12) Každý sa musí postaviť na jednu stranu. Tí, ktorí v tejto skúške obstoja, sú označení ako tí, ktorí „zachovávajú prikázania Božie a vieru v Ježiša“ (Zj 14,12; 12,17). Pretože spor v Zjavení sa týka uctievania, je zrejmé, že ide o prvú dosku Božieho zákona.

Prikázania druhej dosky uznávajú všetci rozumní ľudia ako logické, užitočné a správne. Dokonca aj ľudia, ktorí existenciu Boha popierajú, súhlasia s tým, že zachovávanie prikázaní druhej dosky je dobré a správne, aj keď, pravda, robia tak z rôznych pohnútok. Pretože sobota sa týka neviditeľného a nehmatateľného, je ideálnym skúšobným kameňom vzťahu. Predstavme si, že by Boh oddelil krásny veľký kameň, ktorý by požehnal a posvätil ako znamenie svojej stvoriteľskej moci.

Ľudia z celého sveta by prichádzali na miesto, kde by sa nachádzal. Čoskoro by ho začali ozdobovať, prejavovať mu posvätnú úctu a zanedlho by ho uctievali namiesto Boha. Možno by sa snažili odlomiť si z neho kúsok, aby ho mohli stále nosiť pri sebe. Hoci oni by mohli mať dojem, že je to prejav ich nábožnosti, bol by to v skutočnosti prejav ich modlárstva. Kedykoľvek sa človek zmocňuje Boha, mení ho na modlu a skutočná bohoslužba sa mení na magiku.

Preto Boh ako pamiatku stvorenia určil sobotu, ktorá je Bohom oddelený (=svätý) čas, a nie akýsi svätý priestor alebo posvätná vec, ktoré sa ľahko stanú predmetom ľudského ovládania.
Keď siedmy deň je po prvýkrát v Biblii nazvaný sobotou (2 Moj 16), je zdôraznená potreba správnej ľudskej odpovede na ňu a zároveň aj skúšobný charakter tohto dňa: „I riekol Hospodin Mojžišovi: ‚Hľa, ako dážď vám dám chlieb z neba; ľud nech vychádza a denne nazbiera, koľko potrebuje na deň, aby som ho vyskúšal, či budete chodiť podľa môjho zákona a či nie.'“ (v. 4)

Keď Boh dal Izraelcom mannu na púšti, nielenže ich nasýtil, a tak naplnil ich telesné potreby, ale pripomenul („pamätaj“ – 2 Moj 20,8) im význam dňa odpočinku, ktorý v egyptskom otroctve stratili zo zreteľa. Každý týždeň po 40 rokov Boh vykonal tri zázraky v súvislosti s mannou a sobotou – (1) v piatok padalo dvojnásobné množstvo manny, (2) v sobotu manna nepadala, (3) manna, ktorú si Izraelci odložili z piatka na sobotu, sa nepokazila, zatiaľ čo v ktorýkoľvek iný deň odložená manna im sčervivela a zosmradla. Takto Boh vštepoval ľuďom závažnosť, svätosť a význam tohto prikázania.

Keď v siedmy deň niektorí vyšli zbierať mannu na pole, Hospodin riekol Mojžišovi: „Dokedy sa budete zdráhať zachovávať moje príkazy a zákony?“ (2 Moj 16,28) Boh nehovorí: „Dokedy budete prestupovať moju sobotu?“, ale prestupovanie soboty berie ako narušenie celého zákona, ako vonkajší prejav nesprávneho vnútorného postoja voči nemu. Význam soboty je ešte viac zdôraznený tým, že je označená ako pečať zmluvy (2 Moj 20,8-11; 31,16.17).

Podľa Jer 17,19-27 a Iz 56,4 zachovávanie sobotného prikázania predstavuje vernosť celému zákonu. Vzbura proti Bohu je vždy sprevádzaná modlárstvom. Vernosť pravému Bohu je zase základom všetkých cností. Kedykoľvek v živote človeka veľký Boh musí ísť nabok, nevyhnutne prichádzajú malí bôžikovia.

Ale práve tak platí, že ak dáme veľkému Bohu správne miesto vo svojom srdci, malí bôžikovia musia ísť nabok. Ak prežívame svoj vzťah s Bohom ako Stvoriteľom a Vykupiteľom, modlárstvo nie je pre nás príťažlivé. Božie posledné varovné posolstvo zo Zj 14,6-12 predstavuje Boha ako Stvoriteľa a Vykupiteľa. Stvorenie a vykúpenie tak vytvárajú ochrannú hrádzu proti modlárskej bohoslužbe.

Skutočná bohoslužba znamená uznanie toho a podriadenie sa tomu, ktorý jedine môže stvoriť i zachrániť. Sobota je dôležitá preto, lebo ukazuje na základ, z ktorého vyviera správne uctievanie Boha, ako aj správna poslušnosť – uvedomenie si toho, že sme stvorené bytosti.

2. Spôsob svätenia soboty

Sobota však nie je predovšetkým doktrína, vieroučný bod, ale skúsenosť, zážitok. Na to, aby človek odhalil skutočný potenciál soboty, potrebuje ju prežívať. V tomto nádherne vidíme vzájomnú prepojenosť medzi vieroukou a praxou. Plnšie pochopenie toho, čo sobota znamená, obohatí náš zážitok z jej zachovávania. Analogicky platí, že správne zachovávanie soboty nám pomáha plnšie pochopiť jej zmysel. Avšak prežívať svätosť soboty v našej dnešnej spoločnosti nie je vôbec jednoduchá záležitosť.

V dnešnom svete nič nie je sväté. Merané kalendárom, všetky dni sú rovnaké, navzájom zameniteľné. Biblia však ukazuje, že nie všetok čas je rovnaký; určitý čas je svätý, vytvára zvláštnu príležitosť zakúsiť Božiu prítomnosť.

Ďalším charakteristickým znakom súčasnej doby je, že víkend sa chápe ako čas voľna, určeného na osobné uspokojenie a venovanie sa záľubám, či na vykonanie toho, čo človek nestihol urobiť cez týždeň kvôli uponáhľanému životnému tempu. Takýto egocentrický pohľad je v priamom protiklade s biblickým konceptom svätenia soboty, ktorý je zameraný na Boha, na jeho konanie a na blížneho. Prikázanie hovorí, že „šesť dní budeš pracovať a konať všetku svoju prácu, ale siedmy deň je sobota Hospodina, tvojho Boha, nebudeš konať nijakú prácu…“ (2 Moj 20,9.10). Ukazuje tým, že sobota nie je určená na zabezpečovanie nášho živobytia, zvyšovanie našej životnej úrovne (Neh 13,15-22).

Naopak, má byť odpočinkom od telesnej námahy, práce, ktorú človek vykonáva v týždni. Tým, že nás Boh vyzýva, aby sme na 24 hodín odložili svoju prácu (aj keď nie je hotová), chce nás naučiť, že najdôležitejšie v živote nie je to, čo konáme my, ale to, že on sa stretáva s nami a prichádza k nám so svojím požehnaním. Zachovávaním soboty teda vyznávam, že spasí ma nie to, čo robím ja, ale to, čo robí Boh. Spasenie nie je výsledkom mojich skutkov, môjho snaženia, ale prijatia toho, čo Boh vykonal.

Ľudia, ktorí tomuto nerozumejú, zredukovali „deň Pánov“ na „Pánovu hodinku“ (či dve) na svätom mieste a potom sa vracajú k práci, dokončiť to, čo nestihli pred odchodom na bohoslužbu. Tým len ukazujú, že bohoslužba je pre nich zážitok v priestore (kostol, modlitebňa), a nie v čase (24 hodín). Samozrejme, príchodom soboty sa život nezastaví. Sú určité základné životné potreby (nás a tých, čo sú od nás závislí), ktoré je treba naplniť. Výraz „pamätaj“ ukazuje, že na sobotu je potrebné sa pripraviť (2 Moj 20,8).

Text z 2 Moj 16,23 ukazuje na dôležitosť predvídavosti v príprave, aby to, čo je možné pripraviť a zariadiť dopredu, človek nepresúval na hodiny soboty a neukracoval sa tak o zážitok jedinečnosti tohto dňa. Nie nadarmo bol piatok v dobe Ježiša nazývaný „deň prípravy“ (Mar 15,42; Luk 23,54 – kral.)

Porovnaním textov 1 Moj 1,5; 3 Moj 23,32 a Luk 23,54-56 zistíme, že podľa biblického počítania sa deň začína západom slnka. Sobota ako deň sviatočného odpočinku je teda od západu slnka v piatok do západu slnka v sobotu večer. Pretože človek je tvor spoločenský a potrebuje korektív spoločenstva, v 2 Moj 23,3 Boh ukazuje, že naša skúsenosť budovania vzťahu s ním bude obohatená, ak v Boží deň navštívime „sväté zhromaždenie“.

Kolektívny aspekt nášho náboženstva je veľmi dôležitý. Čím sme bližšie k Bohu, tým bližšie budeme aj k svojim blížnym, podobne ako spice kolesa na bicykli sú tým bližšie pri sebe, čím bližšie sú k stredu kolesa.

Veľkou prekážkou správneho svätenia soboty je negativistický pohľad na sobotu. Našou hlavnou starosťou by nemalo byť, ako sa vyhnúť tomu, čo sa v sobotu robiť nesmie, ale skôr objaviť, čo môžeme urobiť pre to, aby náš zážitok so sobotou bol čo najbohatší a najplnší. K sobote by sme mali pristupovať ako k nádhernej príležitosti, nie k neradostnej povinnosti. Ľudia často začínajú otázku týkajúcu sa zachovávania tohto dňa slovami: „Čo je nesprávne na tom, keď…?“

Ak naším cieľom bude určiť presnú líniu medzi tým, čo sa smie a čo sa nesmie, alebo čo všetko môžeme vykonať bez toho, aby sme prestúpili prikázanie, naše prežívanie soboty tým bude ožobráčené a ani zďaleka sme nepochopili zmysel soboty. Hlavným zmyslom nášho zachovávania soboty je uvedomiť si našu skutočnú identitu vo vzťahu k Bohu, k iným ľuďom a k svetu, v ktorom žijeme. Mali by sme urobiť všetko pre to, aby sme zachovali jedinečnosť tohto dňa.

Mnohí objavili, že zvláštne stretnutie členov rodiny na začiatok a koniec soboty je pre nich vzájomným obohatením. Všetko, čo obohacuje náš vzťah s Bohom, je správne, všetko, čo ho umenšuje, či odpútava našu pozornosť od neho, nie je namieste. Zmysluplné svätenie soboty nie je niečo, čo príde náhodou, ale vyžaduje starostlivé plánovanie vopred. Ak sa zariadime podľa Božích rád, stane sa nám sobota potešením, či priam rozkošou, tak ako to Boh zamýšľal (Iz 58,14).

3. Zmena soboty

V Novej zmluve nachádzame 60 zmienok o sobote. Nie je tu priamy príkaz svätiť sobotu, ale nakoniec NZ nikde nanovo nedefinuje Boží zákon. Tvrdiť, že sobotné prikázanie bolo zrušené, lebo nie je zopakované v NZ, neobstojí, pretože napríklad ani druhé prikázanie nie je znovu uvedené, a predsa jasne zostáva v platnosti.

Počas svojej pozemskej služby sa Ježiš často dostával do sporu s farizejmi a zákonníkmi, pokiaľ išlo o správny spôsob svätenia soboty. Ježiš sám sobotu zachovával, aktívne sa podieľal na bohoslužobnom živote zhromaždenia (Luk 4,16). Namiesto toho, aby ako „Pán soboty“ sobotu zrušil, aplikuje ju na všetkých, pretože „bola učinená pre človeka“ (Mar 2,27). Pisatelia evanjelií uvádzajú sedem zázrakov, ktoré Ježiš vykonal v sobotu.

Týmto svojím konaním sa snaží uviesť zachovávanie soboty na správnu mieru, zbaviť ju zákonníckych prímesí, množstva nánosov legalistických príkazov židovských rabínov, ktoré z nej robili bremeno. Ježiš nehovorí nič o zachovávaní nedele, naopak, predpokladá, že jeho učeníci budú po jeho vzkriesení svätiť sobotu (Mat 24,20).

Ťažko predpokladať, že Ježiš by riskoval svoj život pri kontroverziách kvôli sobote, keby vedel, že sobota za krátky čas (po jeho vzkriesení) stratí pre jeho učeníkov význam. Ježiš nešiel do sporu s farizejmi, pokiaľ šlo o obriezku či obetné zákony, pretože tie jeho smrťou na kríži stratili svoju záväznosť pre jeho nasledovníkov. Ježišovi učeníci takisto rešpektovali sobotu. Lukáš hovorí o ženách, že po Ježišovej smrti „v sobotu odpočívali podľa prikázania“ (Luk 23,56).

Aj s odstupom niekoľkých desaťročí novozmluvní pisatelia označujú nedeľu dôsledne ako „prvý deň týždňa“, nikdy nie iným názvom, ako napr. „deň vzkriesenia“, „svätý deň“ či „deň odpočinku“. Pohania poznali apoštola Pavla ako toho, kto zachováva sobotu (Sk 13,42-44; por. 13,14; 17,1.2; 18,4). Aj keď evanjelizovať možno nepochybne v ktorýkoľvek deň týždňa, Pavol zámerne vyberá pre svoje kázanie sobotu, aby aj pohanom ukázal na záväznosť tohto dňa pre všetkých, ktorí sa pripojili ku kresťanskej cirkvi.

Židia v Jeruzaleme boli dobre informovaní o Pavlových aktivitách na misijných cestách, a predsa mu nikde nevytýkajú prestupovanie soboty. Ak by Pavol učil nových kresťanov zachovávať nedeľu, nemohol by sa brániť tak, ako to robí v Sk 24,14, a Židia by mu to určite v tomto spore pripomenuli.

Azda najlepším argumentom pre to, že v apoštolskej cirkvi sa svätila sobota, je mlčanie Novej zmluvy v otázke zmeny bohoslužobného dňa. Treba si uvedomiť, že veľká časť prvých kresťanov bola zo židovstva. Títo židokresťania celý svoj život svätili sobotu. Ak by nastala zmena, bol by to drastický rozchod s tým, na čo boli zvyknutí. Určite by to vyvolalo nie menšie polemiky a spory ako obriezka. Tej sú venované mnohé kapitoly apoštolských spisov. To, že o sobote sa nehovorí, ukazuje, že nebola predmetom diskusie.

Nikde teda Biblia neprikazuje, aby sme zachovávali akýkoľvek iný deň než sobotu. Žiadny iný deň nie je vyhlásený za svätý či oddelený. Podľa Písma svätého Ježiš Kristus ani jeho apoštoli nezmenili deň odpočinku. Ak dnes väčšina kresťanov považuje za bohoslužobný deň nedeľu, je prirodzené sa pýtať, kedy a kde nastala táto zmena. Zmena zachovávania nedele namiesto soboty sa udiala postupne a z rôznych príčin.

Prvé dôkazy, ktoré ukazujú, že kresťania zachovávali nedeľu ako týždenný deň odpočinku, sú z druhej polovice 2. storočia, teda asi 60 rokov po smrti apoštolov (a to len v Ríme a Alexandrii). Existujú však dôkazy o tom, že väčšina kresťanov považovala sobotu za zvláštny deň ešte v štvrtom a piatom storočí.

To ukazuje, že zmena nebola náhla, ale bola výsledkom dlhodobého procesu. Je zaujímavé si všimnúť, aké dôvody pre túto zmenu udávajú cirkevní otcovia. Uvádzajú, že v prvý deň týždňa bolo stvorené svetlo (Justín Martýr), že nedeľa je ôsmy deň týždňa (Barnabáš), že Kristus bol vzkriesený v tento deň. Nová zmluva však ukazuje, že pripomienkou Kristovho vzkriesenia je krst (Rím 6,3.4); pamiatkou stvorenia je podľa Biblie sobota.

Okrem toho Barnabáš tvrdí, že „siedmy deň nie je možné zachovať“, Ireneus, že „siedmy deň netreba svätiť, lebo každý deň je svätý“, a Tertulián, že „siedmy deň netreba zachovať, lebo zachovávame nedeľu“. Zároveň však Tertulián pripomína, že svätenie nedele nemá „žiadny biblický dôvod, ale že je možné ospravedlniť zachovávanie nepísanej tradície, pokiaľ je doložená zvyklosťou“.

Je pozoruhodné, že žiadny pisateľ druhého a tretieho storočia necituje biblický text ako autoritu pre zachovávanie nedele namiesto soboty. Nikto, ani Barnabáš, Ignácius, Justín, Ireneus, Tertulián, Klement Rímsky, Klement Alexandrijský, ani Origenes, ani Cyprián, ani žiadny iný autor, ktorý žil v čase, keď nastala zmena, neuvádza Ježišov príkaz či nejaký biblický text, ako zdôvodnenie tejto zmeny.

Pretože neexistuje biblická podpora pre túto zmenu, adventisti považujú zachovávanie nedele za vážnu odchýlku od apoštolskej viery a praxe. Pretože seba vnímajú ako pokračovateľov reformácie, považujú za nutné volať ľudí k návratu k biblickej praxi a k vernosti biblickému učeniu.

II. Výkladové poznámky

1. Prv než Písmo zaznamená prvé udalosti ľudských dejín, ukazuje na ustanovenie soboty. V prvej správe o stvorení Boh je nazvaný Elohim. Toto meno sa vzťahuje na Boha, ktorý je všeobecným Bohom nad celým svetom, nielen Bohom Izraela (1 Moj 1,1). Úvod k Dekalógu tiež hovorí, že Boh-Elohím vyriekol „všetky tieto slová“, nie Boh-Jahve, čo je meno, pod ktorým Boha poznal len Izrael. I to má ukázať na univerzálnosť soboty a Desatora vôbec.

Tí, ktorí tvrdia, že sobota nie je záväzná pre kresťanov, musia napadnúť jej rajský pôvod a ukazovať, že sobota je židovské ustanovenie, ktoré platilo len pre tento národ. Biblia však nikde neuvádza, že by nejaký pamätník bol zavedený stáročia či tisícročia po udalosti, ktorú mal pripomínať. Ak sobota je pamiatkou stvorenia (2 Moj 20,8-11), potom musí začať fungovať od udalosti, na ktorú poukazuje.

Pascha sa začala zachovávať od vyvedenia z Egypta; 12 kameňov bolo postavených na brehu Jordána hneď po jeho prekročení; Večera Pánova bola zavedená v predvečer Ježišovej smrti. Rajským pôvodom soboty je daná jej morálna podstata a univerzálna platnosť, nie je preto možné označiť ju za ceremoniálnu záležitosť, určenú len pre určitých ľudí v určitom čase na určitom mieste. Sobota nie je „židovská“, ale ako hovorí prikázanie – „sobota Hospodina, tvojho Boha“. Prikázanie nehovorí „šesť dní budeš pracovať, ale jeden je sobota Hospodina, tvojho Boha“, ale „šesť dní budeš pracovať, ale siedmy je sobota Hospodina, tvojho Boha“.

2. V Novej zmluve existuje 8 textov, ktoré spomínajú „prvý deň týždňa“. Ako sme už poznamenali, je veľavravnou skutočnosťou, že žiadny biblický pisateľ nenazýva nedeľu „dňom vzkriesenia“, ale jednoducho číslovkou, teda bez akéhokoľvek zvláštneho významu. Jeden z týchto ôsmich textov hovorí, že Ježiš vstal z mŕtvych v prvý deň týždňa (Mar 16,9), štyri sú uvedené v súvislosti s príchodom žien k Ježišovmu hrobu (Mat 28,1; Mar 16,2; Luk 24,1; Ján 20,1). Lukáš výslovne uvádza, že dôvod, prečo ženy šli k Ježišovmu hrobu v nedeľu, bol, že tento deň nepovažovali za svätý.

Ján 20,19 je šiesty text a hovorí o tom, že Ježiš sa zjavil učeníkom v prvý deň týždňa – v deň svojho vzkriesenia. Učeníci nie sú zhromaždení na oslavu vzkriesenia (ako by to niektorí ľudia radi videli), pretože vo zmŕtvychvstanie ešte ani neverili. Za zavretými dverami sa zhromaždili preto, lebo mali strach zo židovských vodcov národa. Siedmy je text 1 Kor 16,2. Takmer každý biblický slovník ho uvádza ako „dôkaz“ svätenia nedele v prvotnej cirkvi. Žiaľ, že prianie je otcom myšlienky.

V texte Pavol jasne hovorí, že kresťania majú dary uložiť „u seba“ (par heautó). Kresťania teda neboli v tento deň v zhromaždení, ale vo svojich domovoch. Je škoda, že niektoré preklady tendenčne vynechávajú slová „u seba“. Sk 20,7 je posledným textom pojednávajúcim o prvom dni týždňa a jediným, ktorý hovorí o náboženskom zhromaždení. Je jasné, že stretnutie sa odohralo večer (v. 7b.8). Dôvodom stretnutia bola rozlúčka v Pavlom, ktorý mal odísť.

Lukáš tento príbeh uvádza preto, lebo Pavol vzkriesil Eutycha. (V 20. a 21. kapitole Lukáš používa spolu 13 chronologických údajov.) Ak Lukáš používa židovské počítanie (čo je veľmi pravdepodobné), zhromaždenie sa odohralo v sobotu večer, a tak nedokazuje nič o zachovávaní nedele.

Ak sa konalo v nedeľu večer, ťažko môžeme príležitostnú večernú pobožnosť zvolanú kvôli rozlúčke s apoštolom považovať za dôkaz pravidelnej bohoslužby v nedeľu ráno. Žiadny iný text totiž nehovorí, že by sa kresťania v nedeľu pravidelne schádzali. Niektorí kresťania považujú Zj 1,10 za „dôkaz“, že nedeľa sa nazývala v biblických dobách „dňom Pánovým“. Skutočnosť, že tomu tak bolo o niekoľko storočí neskôr, nie je dôkazom pravdivosti v dobe Jánovej.

Je pravdou, že v druhom storočí sa tento termín vzťahoval na veľkonočnú nedeľu, a na nedeľu všeobecne bol aplikovaný až oveľa neskôr. Písmo by sme však nemali vykladať tradíciou, ale Písmom. Biblia jasne ukazuje, ktorý deň Boh považuje za svoj deň (trikrát v 2 Moj 20,8-11; Mar 2,27.28; Iz 58,13).

3. Niektorí by radi videli v texte Gal 4,10 odsúdenie svätenia soboty. Treba si predovšetkým uvedomiť, že tento text nie je v kontexte diskusie o Desatore (podobne ako ani Kol 2,16 a Rím 14,5.6). Text v Gal 4,10 nemenuje sobotu, ale dni, ku ktorým sa bývalí pohania opäť vracajú. Zachovávali vari títo pohania pred svojím obrátením ku kresťanstvu sobotu? Ak mal Pavol na mysli konkrétny deň, prečo nepoužil jednoznačné slovo, ale všeobecné označenie „dni“? Rím 14 hovorí o asketických skupinách, ktoré spájajú jedenie a dni. Zrejme odmietali určité mäsité jedlá a víno v súvislosti s konkrétnymi pôstnymi dňami (v. 21). Mojžišovský zákon nikde nezakazoval jedenie mäsa čistých zvierat a nepredpisoval jedenie zeleniny.

4. Zo 60 textov Novej zmluvy o sobote je Kol 2,16 jediným miestom, kde je zmienka o sobote v negatívnom svetle. Tento text varuje pred zákonníckym zachovávaním „sviatkov, novomesiacov a sobôt“. Slovo „sobota“ je tu v množnom čísle, čo by mohlo odkazovať na 3 Moj 23,11.32, kde sú spomínané ceremoniálne soboty, na rozdiel od soboty týždennej. Je však jasné, že apoštol nemá na mysli sobotu v jej rajskej podobe, ale v prekrútenom židovskom zmysle a s ľudskými ustanoveniami, ktoré sú viazané na astrológiu a uctievanie anjelov.

Tento verš je proti určitému, nie každému dodržiavaniu soboty. Text nehovorí, že sobota bola zrušená, a už vôbec nezakazuje jej zachovávanie, práve tak, ako Pavol nezakazuje ani neruší všetko jedenie a pitie. Pavol varuje pred tými, ktorí „súdia“ (posudzujú, kritizujú, odsudzujú) veriacich kvôli konaniu, jedeniu a dotýkaniu sa vecí, čo všetko sú len „ľudské nariadenia a učenia“ a „samovoľné pobožnostkárstvo, sebaponižovanie a trýznenie tela“ (v. 20.21.23). Kol 2,16 hovorí, že veriaci by nemal dopustiť, aby mu iní diktovali malicherné pravidlá v súvislosti s bohoslužbou a stravovaním.

Tento text nie je možné vztiahnuť na štvrté prikázanie, pretože:
a) slovo „zákon“ (nomos) sa v liste Koloským nenachádza, (v liste Rímskym sa nachádza viac ako 70-krát, v liste Galatským viac ako 30-krát); nehovorí tu teda o Božom zákone – Desatore;
b) slovo „prikázanie“ (entolés) sa v liste Koloským nenachádza v súvislosti so žiadnym starozmluvným prikázaním; nehovorí teda o štvrtom prikázaní;
c) hlavný výpad Pavlovej polemiky je proti „filozofii“ a „prázdnemu mudrovaniu“ spojenému s „uctievaním anjelov“, s poviazanosťou „živlami sveta“ a s asketizmom v jedení a pití; nehovorí teda o niečom, čo má Božský pôvod v raji.

Text teda odsudzuje „koloskú heréziu“, nie každé jedenie, pitie a zachovávanie soboty, ale len to, ktoré je spojené s nebiblickými asketickými predpismi, uctievaním anjelov a prekonaným zákonníctvom.

5. Je nepresné tvrdiť, že rímsky cisár Konštantín zmenil v štvrtom storočí zachovávanie soboty na zachovávanie nedele. Nedeľa bola zachovávaná už predtým a sobota ešte stáročia potom. Jeho rozhodnutie bolo len vyvrcholením určitého trendu, ktorý v cirkvi už existoval. Jeho výnos zo 7. 3. 321: „Nech v Ctihodný deň slnka magistráty a ľudia bývajúci v mestách odpočívajú a všetky dielne nech sú zavreté“ mal predovšetkým občiansku autoritu. Až neskôr cirkevný snem v Laodicei vydal nariadenie:

„Kresťania nemajú napodobovať Židov a byť v sobotu nečinní, ale majú v tento deň pracovať, avšak deň Pánov si majú ako kresťania zvlášť uctiť a, pokiaľ možno, nepracovať.“ Neskoršie cirkevné výnosy určujú prísne tresty pre tých, ktorí by neuposlúchli a pracovali v nedeľu, či nepracovali v sobotu.

III. Praktické dôsledky

Videli sme, že sobota je skutočne znamením alebo symbolom právd, ktoré my ľudia si najviac potrebujeme pripomínať: podstaty Boha (Boh je láskavý Stvoriteľ, ktorý nás stvoril na svoj obraz); podstaty človeka (sme stvorenie, ktoré je závislé od Boha a len v ňom nájde trvalú radosť); podstaty spasenia (prísť s vierou k Bohu s prázdnymi rukami); podstaty hriechu (nezávislosť od Bohu); ďalej pravdy o stvorení, vykúpení, o budúcom svete (Žid 4,9), o nedostatočnosti vecí, o nadradenosti času nad priestorom, o dôležitosti klaňania sa Bohu atď.

Zatiaľ čo zvieratá žijú len v prítomnosti, bez výčitiek z minulosti, či nádeje do budúcnosti, človek si uvedomuje minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Sobota nám hovorí o dôležitosti každého tohto časového úseku. Poukazuje späť na to, že sme Božím stvorením, ukazuje na význam práce, odpočinku a bohoslužby v prítomnosti a zároveň ukazuje na obnovenie rajských podmienok v budúcnosti pri druhom príchode Ježiša Krista. Sobota tak dáva odpoveď na tri základné otázky, ktoré vždy trápili ľudstvo:

„Odkiaľ pochádzam?“, „Prečo som tu?“ a „Kam idem?“ Učí ma, že (1) som dieťa milujúceho nebeského Otca, ktorý sa chcel podeliť o svoju radosť, a preto stvoril človeka; (2) zmyslom života je spoločenstvo s Bohom a tým obnova Božieho obrazu vo mne, ktorý hriech narušil; (3) jedného dňa rajské spoločenstvo s Bohom bude opäť obnovené a zavládne trvalý pokoj. Táto obnova nie je daná mojím konaním, ale stvoriteľsko-vykupiteľskou mocou Božou.

Každá nová sobota pripomína zábudlivému hriešnikovi to, čo potrebuje najviac vedieť – kto je Boh, kto je on, aký je pôvod všetkého, aký je cieľ všetkého, aká je cesta k všetkému. Sobota je Božím darom celému ľudstvu. Namiesto toho, aby sme sa samoľúbo vyťahovali tým, čo robíme či nerobíme, skúsme vždy nanovo prežiť radosť, ktorú nám Boh v soboteponúka, a ponúknuť ju aj ďalším.