24. Boží zákon – 10 Božích prikázaní

1. Úvod – Rim 7,7; Jak 2,10

Čo urobíte, keď vlastníte starý vzácny obraz, ktorého autorom je slávny maliar, a ktorý bol zreštaurovaný tak, že žiari v pôvodnej nádhere? Určite ho budete starostlivo strážiť, aby vám ho nikto nepoškodil, nezničil či prípadne neodcudzil. Môžete ho dať do vitríny z nepriestrelného skla, púšťať k nemu ľudí len do určitej vzdialenosti… Ochrana vzácnych umeleckých diel má mnoho možností.

Mnohokrát už bolo povedané, že nič nepokazí len ten, kto nič nerobí. Každý z nás, keď sa pozrie späť na svoju minulosť, musí pripustiť, že mnohým bolestiam, sklamaniam či problémom sme sa mohli vyhnúť, keby sme sa v určitých kritických chvíľach života rozhodli inak. Musíme sa však učiť na vlastných chybách a zlyhaniach? Neurobí Boh niečo, čo by nám pomohlo správne sa rozhodnúť v kľúčových situáciách nášho života, aby sme si život zbytočne nekazili, nekomplikovali a neubližovali druhým?

Boh a jeho zákon: Boh už niečo v tejto situácii urobil. Pred 3500 rokmi zostúpil na horu Sinaj a povedal: „Ja som Pán, tvoj Boh…“ Poviete si: „Aha, to je Boží zákon, 10 Božích prikázaní…“ V podstate máte pravdu. Väčšina z nás však nemá rada slová ako zákon, príkaz či pravidlo. Vidíme v nich útok na našu slobodu. Sú veci, ktoré by sme prirodzene radi robili, ale akýmsi zákazom sa cítime byť obmedzovaní.

Avšak skôr, než Boh vyhlásil 10 Božích prikázaní, pripomenul ľuďom, čo už vykonal pre ich oslobodenie z egyptského otroctva a ako ich „niesol na orlích krídlach“ (Ex 19,4). Bohu veľmi záleží na tom, aby sme boli slobodní a šťastní a aby sme neboli zotročení.

V 22. lekcii – Milosť a zákon sme si vysvetlili zmysel a funkciu zákona, ako aj jeho miesto v procese spasenia. V 23. lekcii – Mravný a obradný zákon sme hovorili o platnosti Božieho mravného zákona a o jeho odlišnosti od ceremoniálneho zákona. Teraz sa chceme zamerať na to, ako jednotlivé Božie prikázania chránia naše vzťahy, teda to najkrajšie a zároveň najkrehkejšie, čo na tomto svete máme.

2. Jednotlivé prikázania – Ex 20,1-17

Úvod k Božím prikázaniam je dôležitý kontext, ktorý nám pomáha pochopiť Boží zámer pri vydaní Zákona. Aj keď podľa tohto zákona budú nakoniec súdení všetci ľudia (Ako 2,10; Kaz 12,13.14.), Boh nechce, aby ho ľudia vnímali ako chladný predpis toho, čo musia robiť, aby si slobodu zaslúžili. Veď Boh najskôr vyslobodil Izraelitov z egyptského otroctva, a až potom im dal zákon. Tento poriadok jasne naznačuje, že zákon je prejavom Božej milosti a záujmu o ľudí. Gramatická forma Desatora ukazuje, že Boh nechce, aby sme ho chápali ako príkaz typu:

„Pretože som vás vyslobodil, teraz musíte vypočuť všetko, čo vám poviem.“

Naopak, forma zasľúbenia (budúci čas) ukazuje, že Boh chce, aby sme jeho zákon vnímali takto:

„Ja som vás vyslobodil preto, aby ste mohli žiť novým, lepším životom.“

Na prvý pohľad môže prikázanie: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa“ vyzerať sebecky. Ježiš však v Mat 5,8 zdôrazňuje, že „šťastní sú tí, ktorí majú čisté srdce.“ Jakub to vysvetľuje ďalej:

„Umyte si ruky, hriešnici, a očistite si srdcia, ľudia dvojitej tváre!“ (Jak 4,8).

Mať čisté srdce znamená mať jednotnú myseľ a jediný objekt uctievania. Boh týmto prikázaním nabáda ľudí, aby sa zamerali na jediného pravého Boha, pretože takto dosiahnu vnútorný pokoj a šťastie.

Apoštol Pavol v 2 Kor 3,18 pozitívne vyjadruje princíp, ktorý platí v duchovnej oblasti: To, na čo hľadíme a čo obdivujeme, nás mení. Ak človek hľadí na dva rozdielne predmety uctievania alebo sa klaňá dvom odlišným bohom, jeho myseľ sa rozdelí. Preto prvé prikázanie nabáda k tomu, aby sme uctievali iba pravého Boha. Nemôžeme totiž „sedieť na dvoch stoličkách“ – duchovná jednota je kľúčom k šťastnému a naplnenému životu.

 

I. Božie prikázanie – Ex 20,1-3

Prvé prikázanie nám jasne hovorí, koho máme uctievať – Boha, ktorý nám dal prežiť skúsenosť oslobodenia a spasenia. Toto prikázanie zdôrazňuje, že uctievanie pravého Boha je základom našej viery.

Druhé, tretie a štvrté prikázanie nám ukazujú, ako máme Boha uctievať. Tieto prikázania sú zásadné, pretože nás upozorňujú na jednu dôležitú pravdu: pravému Bohu je možné slúžiť aj nepravým spôsobom. Ak uctievame nesprávne, naša služba nemá pozitívnu hodnotu – naopak, môže byť negatívna (Gen 4,3-7; Mat 7,21-23). Tieto prikázania nás vedú k tomu, aby sme uctievali Boha autenticky a s úprimným srdcom, čo je nevyhnutné pre skutočný duchovný život. Nesprávne uctievanie môže viesť k duchovnej povrchnosti alebo k odchýleniu sa od pravdy, čomu sa Boží zákon snaží predísť.

II. Božie prikázanie – Ex 20,4-6

Druhé prikázanie zdôrazňuje, že jednoznačný rozdiel medzi Stvoriteľom a stvorením musí zostať zachovaný. Ak niečo vytvoríme vlastnými rukami alebo mysľou a potom to začneme uctievať, či to používame na priblíženie sa k Bohu, uctievame vlastne seba ako Stvoriteľa, nie pravého Boha. Tento princíp má hlboký význam – Luciferov pád zaviedol celý vesmír do zmätku práve preto, že sa pokúsil zotrieť rozdiel medzi stvorením a Stvoriteľom.

Okrem toho nás toto prikázanie učí, že máme uctievať Boha priamo. Ak sa snažíme k Bohu priblížiť prostredníctvom stvorených vecí, vytvárame si o ňom falošné predstavy a vzďaľujeme sa mu. Pravé uctievanie Boha si nevyžaduje prostredníkov alebo symboly, ktoré by deformovali naše chápanie Boha. K Bohu môžeme prísť takí, akí sme, bez strachu a pretvárky. Veď problém hriechu nespočíva v tom, aký má Boh vzťah k nám, ale v našom narušenom vzťahu k nemu (Ján 6,37; Gn 3,9).

III. Božie prikázanie – Ex 20,7

V dávnych dobách bolo meno synonymom pre charakter. Keď spoznáme Boží charakter, naučíme sa ho vážiť a nebudeme Božie meno zľahčovať, znevažovať ho v nadávkach, klebetách či ľahkovážnych vtipoch. Pán Boh túži, aby jeho meno zostalo krištáľovo čisté a nezakalené negatívnymi predstavami, ktoré ho často stavajú do zlého svetla. V našom svete, kde je všetko spojené s Božím menom často skresľované, je nevyhnutné zachovať jeho jasnú a pravdivú podstatu.

Ľudia však často spájajú Božie meno s nesprávnymi predstavami, ktoré ich nechávajú nepripravenými na zložitosti života. Takéto predstavy, hoci nemajú nič spoločné so skutočným Božím charakterom, vedú k záveru, že Boh je nedostatočný alebo zlyhal. Ak veriaci zneužívajú Božie meno na dosahovanie sebeckých či mocenských cieľov, vytvárajú tým u druhých pocit nenávisti voči Bohu. Keď je v Božom mene vyžadovaná nezmyselná kajúcnosť alebo slepé podriaďovanie, je ťažké veriť, že Bohu nejde o slepú poslušnosť, ale o zmysluplnú službu lásky. Boh chce, aby jeho charakter bol pre svet zrkadlom lásky, pravdy a spravodlivosti, nie nástrojom manipulácie.

IV. Božie prikázanie – Ex 20,8-11

Štvrté prikázanie je mimoriadne významné, a preto si zaslúži samostatnú a podrobnú diskusiu. Nabudúce mu budeme venovať celú hodinu, aby sme ho mohli preskúmať do hĺbky. Momentálne však toto prikázanie preskočíme, aby sme sa mohli venovať ďalším témam.

V. Božie prikázanie – Ex 20,12

Ak majú správne vzťahy niekde fungovať, potom by to malo byť predovšetkým v rodinách a v našich domovoch. Dnes vieme, že spôsob, akým sa dieťa bude neskôr v živote správať a ako bude nadväzovať vzťahy, je zásadne ovplyvnený príkladom, ktorý vidí vo vlastnej rodine. Ľudia, ktorí v detstve nezažili teplo lásky a nežné vzťahy, často zápasia s problémami v ďalšom živote. Majú ťažkosti byť láskaví, prijímať lásku, rozdávať ju alebo rešpektovať akúkoľvek autoritu. Preto nie je prekvapením, že Boh kladie dôraz na vzťahy v rodine a dáva nám múdru radu:

„Cti otca svojho i matku svoju, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“

Hoci toto prikázanie vyzerá, že sa týka len detí, zahŕňa aj rodičov. Automaticky predpokladá, že rodičia budú svojim deťom poskytovať taký vzor, ktorý vzbudí úctu, akú toto prikázanie požaduje. Rodičia by mali robiť všetko preto, aby ich deti mohli prirodzene pociťovať rešpekt a úctu k rodine (Ef 6,4).

VI. Božie prikázanie – Ex 20,13

Na prvý pohľad sú tieto slová jasné a zrozumiteľné: „Nezabiješ.“ Je nesprávne vziať život druhému. Nemáme právo zasahovať do života, ktorý môže dať len Boh, a ktorý žiadny človek nemôže vrátiť späť. Keď Boh vyslovil prikázania na Sinaji, hodnota ľudského života bola vážne znížená. Nepriatelia boli bežne zabíjaní, nechcené deti odhadzované a tisíce ľudí vyvraždených pre malicherné príčiny.

Toto prikázanie však siaha ďalej, než len k zákazu priameho násilia. Zahŕňa aj záväzok nerobiť nič, čo by znižovalo kvalitu života iných. Rovnako nás učí pristupovať s rešpektom k vlastnému životu. Znamená to, že by sme si nemali život skracovať spôsobmi, o ktorých vieme, že jednoznačne škodia nášmu zdraviu.

VII. Božie prikázanie – Ex 20,14

Postoj k našim partnerom je dôležitým ukazovateľom našej zrelosti a duchovného stavu. Boh nás stvoril ako pohlavné bytosti a záleží mu na tom, aby naše vzťahy boli krásne, prinášali radosť a uspokojenie. Boh však zdôrazňuje, že na manželskom vzťahu je niečo jedinečné. Skutočný partnerský vzťah musí byť zodpovedný, hlboký a exkluzívny. Ak sa táto jedinečnosť naruší neverou, povrchnosťou alebo nezodpovednými vzťahmi, do manželstva vstupuje neistota, ktorá bráni, aby láska mohla dosiahnuť svoju plnú zrelosť.

Tí, ktorí chcú užívať iba výhody manželského spolužitia, ale odmietajú prijať zodpovednosť, ukazujú, že ešte nedosiahli zrelosť. Takýto postoj považuje lásku za pocit alebo zážitok, namiesto toho, aby ju vnímal ako trvalý princíp. Biblia nás učí, že ochota prevziať zodpovednosť za druhého a za vzťah sa prejavuje vstupom do manželstva, kde sú dvaja ľudia spojené trvalým a jedinečným putom. Ježiš aj Pavol však pripomínajú, že v prostredí hriechu nemusí byť manželstvo ideálom pre každého (Mat 19,10-12; 1 Kor 7,8). Rozhodnutie o vstupe do manželstva musí byť dobrovoľné a slobodné, v súlade s tým, ako koho Boh povolal. Každý má svoj dar od Boha, jeden taký, druhý iný (1 Kor 7,7.17.20.23.24).

VIII. Božie prikázanie – Ex 20,15

Na prvý pohľad ide o jasné prikázanie, ktoré sa týka zlodejov, lúpežníkov, podvodníkov a ďalších kriminálnikov. Toto Božie prikázanie však ide hlbšie, než by sa mohlo zdať.

Krádež a podvod odhaľujú postoj človeka, ktorý dovolil, aby sa majetok a veci stali dôležitejšími než ľudia. Takýto človek je ochotný iných podvádzať, ubližovať im a konať bezohľadne, len aby uspokojil svoje sebecké túžby. Tieto postoje však vedú k tomu, že sa vzdialime nielen od bližných, ale aj od Boha. Ôsme prikázanie nám pripomína, že skutočné šťastie nezávisí od množstva majetku, ktorý vlastníme. Človek, ktorý žije so zameraním na nezištnosť, úctu a krásne vzťahy, si buduje trvalé hodnoty, ktoré vedú k pravému naplneniu života.

IX. Božie prikázanie – Ex 20,16

Jedným z prejavov nezrelých vzťahov je falošné obviňovanie. Takýto človek zneužíva svoju moc, postavenie či slová na to, aby poškodil alebo zničil povesť druhého. Tento čin často pramení z klamlivého presvedčenia, že znevážením druhých si zvýši vlastnú hodnotu. Pravdou však je, že ponižovaním iných sa človek nezíska uznanie, ale naopak poškodzuje vzťahy a svoju vlastnú integritu.

Keď priatelia alebo známi šíria klamstvá o nás, cítime bolesť a bezmocnosť. Ľudia totiž zvyčajne viac dôverujú príbuzným a priateľom než nepriateľom. Boh chápe túto bolesť, pretože ju prežil v konflikte s Luciferom, ktorý začal šíriť falošné obvinenia proti nemu. Väčšina ľudí dnes verí tomu, čo o Bohu hovorí satan, namiesto toho, aby spoznali Boží charakter sami.

Zrelosť sa prejavuje tým, že človek nepotrebuje vyvyšovať seba na úkor iných. Zrelý človek sa vyhýba pomste a snaží sa hovoriť o druhých dobré veci, vyzdvihnúť ich kladné vlastnosti a posilniť vzájomnú dôveru. To je spôsob, ako môžeme dokázať, že sme skutočne Božími deťmi, ktoré sa snažia prejavovať lásku a milosrdenstvo podobné tomu, aké nám Boh denne preukazuje. (Mat 5,44–48)

X. Božie prikázanie – Ex 20,17

Chamtivosť je častým prejavom nevyrovnaného človeka, ktorý verí, že šťastie spočíva v hromadení majetku. Takýto postoj vyjadruje zmýšľanie: „Len keby som mal viac a lepšie veci ako môj sused, vtedy by som bol spokojný.“ Tento princíp dnes ovláda milióny ľudí a celé spoločenstvá, no zabúdajú, že majetok neprináša vnútorný pokoj ani skutočnú spokojnosť.

Desiate prikázanie ukazuje, že nesprávne je chcieť niečo dosiahnuť zo sebeckých pohnútok. Na rozdiel od ľudských zákonov, ktoré posudzujú vonkajšie činy, je tento Boží zákon jedinečný tým, že sa zameriava na motívy človeka. Len Boh dokáže neomylne posúdiť, čo nás poháňa, a toto prikázanie zdôrazňuje, že Bohu záleží na našich vnútorných pohnútkach. Prečo robíme to, čo robíme? Ak nás vedie strach z trestu alebo túžba po odmene, naše pohnútky sú sebecké a neprinesú trvalé šťastie ani nebeskú odmenu. Boh nám týmto prikázaním pripomína, že pravá hodnota života spočíva vo vzťahu s ním, nie vo vonkajších veciach.

Prikázanie nás tiež uistenia, že Boh nielen pozná naše pohnútky, ale je schopný ich zmeniť. Toto je evanjelium v zákone – nádej, že ak budeme mať správny vzťah s Bohom, nebudeme cítiť potrebu hľadať svoju hodnotu v chamtivosti alebo tajných zdrojoch. Ako naznačuje hebrejská gramatika Desatora, ak žijeme v harmónii s Bohom, náš život bude naplnený správnymi motiváciami a pokojom.

3. Záver – Rim 13,8-10; 1 Ján 5,30

Desatoro Božích prikázaní nás učí, ako prejavovať pravú úctu. Prvé štyri prikázania (1.-4.) nás vedú k úcte k Bohu, piate prikázanie upriamuje na úctu k rodičom, a ďalšie štyri (6.-9.) k úcte k blížnemu – jeho životu, rodine, majetku a povesti. Posledné prikázanie (10.) sa zameriava na čistotu v našom vnútri, varujúc pred zlou žiadostivosťou. Boh nám v Desatore hovorí:

„Oslobodil som ťa od tvojej minulosti. Bol si otrokom, ale teraz si mojim dieťaťom. Ak so mnou vytvoríš správny vzťah, zmením tvoje pohnútky. Jedného dňa, keď sa ocitneš v situácii, kde si predtým zlyhal, nebudeš už chcieť konať zlo.“

Tento sľub je o transformácii, ktorá vedie k životu v súlade s Božím zákonom. Keď vytrváme na tejto ceste, Boh nás privedie do sveta, kde už nebude hriech, ale dokonalá láska a harmónia (Rim 3,31). Boží zákon už neexistuje len na kamenných doskách, ale spasení ho majú napísaný vo svojich srdciach. To znamená, že s láskou a vedome chcú konať to, čo je správne (Jer 24,7; Ez 36,26-27; Žid 8,7-13; 1 J 4,19). Otázka Desatora pre každého z nás znie:

„Chceš žiť vo svete, kde všetci žijú podľa týchto princípov?“

Ak je odpoveď áno, Boh ponúka oslobodenie z otroctva hriechu a vedenie na ceste k Božiemu kráľovstvu, kde bude dokonalá láska a žiadny hriech (Zj 21,27; Rim 3,8-10).

II. Výkladové poznámky

Niektorí tvrdia, že Boží zákon, tak ako je zapísaný v Ex 20 a Dt 5, patrí iba do rámca izraelského náboženského kultu a pre kresťanov nemá záväzný charakter. Avšak, pri hlbšom pohľade na Písmo zistíme, že Boží zákon a hriech, ktorý tento zákon odsudzuje, boli známe už od raja (Rim 5,12-17; Rim 7,7; Gn 3,7-21; Gn 26,1-5). Aj keď kniha Genesis je prevažne historickou knihou, nie legislatívnym textom, môžeme jasne vidieť, že jednotlivé prikázania Desatora boli platné už pred ich oficiálnym vydaním na hore Sinaj:

• 1. prikázanie: Gn 11,1-9; Rim 1,20-26.
• 2. prikázanie: Gn 31,19; Gn 35,2-4.
• 3. prikázanie: Gn 27,1-41; Žid 12,16.
• 4. prikázanie: Ex 16,27-28.
• 5. prikázanie: Gn 9,20-27.
• 6. prikázanie: Gn 4,8-15.
• 7. prikázanie: Gn 34,1-7; Gn 39,7-9.
• 8. prikázanie: Gn 31,29-37.
• 9. prikázanie: Gn 26,6-11; Gn 27,1-45.
• 10. prikázanie: Gn 3,10-11.

Boží zákon preto nie je len výsadou jednej kultúry alebo obdobia. Je to univerzálny morálny a duchovný princíp, ktorý ukazuje na vzťah medzi človekom a Bohom, ako aj na vzťahy medzi ľuďmi. Platnosť Desatora od raja až po súčasnosť zdôrazňuje jeho trvalú dôležitosť pre každého, kto túži žiť podľa Božej vôle.

Ako argument proti záväznosti Božieho zákona v novozákonnej dobe sa často uvádza skutočnosť, že Kristus aj Pavol citujú len prikázania z druhej dosky zákona. Treba však podotknúť, že zachovávanie pravidiel druhej dosky je vonkajším prejavom vernosti srdca Bohu. Príčinou nesprávnych vzťahov k blížnemu je narušený vzťah k Bohu (Rim 1,18; 1 Ján 4,7-21; Jak 1,26-2,26).

Aj keď prvé štyri prikázania nie sú v Novom zákone priamo citované, určite to neznamená, že kresťania už môžu mať iných bohov (Mr 12,19; Rim 3,30; 1 K 8,4.6; Gal 3,20; Ef 4,6; 1 Tim 2,5; Jak 2,19; 4,12), alebo mať modly (Sk 17,29; Rim 1,22-25; 1 K 5,11; 6,9n; 10,7.14; 2 K 6,16; Gal 5,19-21; 1 Tes 1,9; 1 Pt 4,3; 1 Ján 5,21; Zj 9,20; 21,8; 22,15), či brať Božie meno nadarmo (Mt 6,9; L 1,49; Rim 2,24; 1 Tim 6,1; Zj 11,18; 15,4; 16,9). Vidíme, že narážky na tieto prikázania sa nachádzajú v Novom zákone skutočne často.

Niekedy ľudia majú problém pochopiť záver druhého prikázania, pretože v ňom vidia trestajúceho Boha. Ak rodičia Boha nerešpektujú a znižujú ho, odovzdávajú tým svojim deťom tragické dedičstvo. Pretože deti nepochopili, ako je vzťah s Bohom nádherný a povznášajúci, centrom ich života sa stávajú ony samy alebo niečo iné. Dôsledky takéhoto správania rodičov sú pre deti smutné. Je potrebné si uvedomiť, že ak je jedna generácia približne 25 rokov, potom za 1000 rokov máme len 40 generácií, za 6000 rokov 240 generácií. To nie je ani štvrtina zo zmieňovaných tisíc. Boh ukazuje, že ak mu dáme správne miesto vo svojom srdci, potom pozitívne dôsledky toho budú na celú večnosť.

III. Praktický dôsledok

Keď Boh vyhlásil na Sinaji svoj zákon, ukázal tým, že v celom vesmíre panujú určité zákonitosti. Svet neriadi slepá náhoda, ale je príčinne spätý, platí v ňom zákon sejby a žatvy. Šťastie a sloboda stvorených bytostí závisí na podriadení sa určitým zákonitostiam. Prestupovanie takýchto večných pravidiel prináša zármutok, slzy a zmätok, či sa nám to páči alebo nie, dokonca aj vtedy, keď o týchto zákonoch nič nevieme.

10 Božích prikázaní nám zjavuje, aké by malo byť poradie našich hodnôt, ak chceme byť šťastní. Základným tajomstvom šťastného života je dať to podstatné, najdôležitejšie na prvé miesto. Prikázania ukazujú, že na prvom mieste by mal byť Boh a vzťah s ním (1.-4. Prikázanie), potom naša rodina (5.), naši blížni (6.-9.) a nakoniec veci (10.). Ak na prvom mieste môjho života som ja, potom túžba mať veci, až potom príde rodina, blížni a nakoniec Boh (ak vôbec ostane čas), nemôžem sa čudovať, že nie som šťastný. Zachovávanie 10 Božích prikázaní zahŕňa aj správne si zoradiť hodnoty – dať Boha pred všetko ostatné, ľudí pred veci.

Niektorí chápu Boží zákon ako predpis toho, čo musia robiť, aby si zaslúžili Božiu lásku a prijatie. Prikázania sú pre nich negatívnymi varovaniami, nudnou povinnosťou, ktorej plnenie kontroluje rozhnevaný Boh. 10 Božích prikázaní však nie sú predpisom toho, čo urobiť musím, ale odpisom toho, čo urobiť chcem, pretože som poznal Božiu lásku – v Ježišovi Kristovi ma prijal takého, aký som, a ponúkol mi novú, doteraz netušenú slobodu v Kristovi. Potom v prikázaniach vidím pozitívne posolstvo o oslobodení a obnove naším láskavým Stvoriteľom a Spasiteľom. Nemôžeme sa čudovať, že žalmista vyhlásil:

„Ako som si tvoj zákon zamiloval! … Zákon tvojich úst je mi drahší ako tisíce hrivien zlata alebo striebra … Trvalý pokoj majú tí, ktorí milujú tvoj zákon, o nič sa nepotknú.“ (Ž 119,97.72.165)

Dokumenty, videa a prednášky k tejto téme si môžete ZDARMA – stiahnuť TU.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )