štvrtok, 21 novembra, 2024
Novinky:
Zmeň svoj život
21. Dar proroctva
BibliaBiblické štúdium 21-30

21. Dar proroctva

MrCastiel

Dar proroctva – v Starom zákone je slovo „prorok“ často prekladom hebrejského slova „nabi“, čo znamená Boží hovorca, ten, kto hovorí v mene druhého. (Ex 7,1.2.) Podobne aj z gréckeho slova „profémi“ je možné odvodiť, že prorokom je človek, ktorý hovorí za niekoho, v mene niekoho iného.

Náčrt

1. Dar proroctva – Ef 4,8-13; 2 Pt 1,21; 1 k 14,3; Jl 2,28-29
2. Život a služba E.G.Whiteové.
3. Vzťah medzi spisy E. Whiteovej a Bibliou – Iz 8,20; 1 K 14,29.32; 1 Te 5,19-21

1. Dar proroctva – Ef 4,8-13; 2 Pt 1,21; 1 k 14,3; Jl 2,28-29

Dar proroctva je možné podľa klasifikácie z predošlého článku zaradiť do skupiny „darov slová“. V Starom zákone je slovo „prorok“ často prekladom hebrejského slova „nabi“, čo znamená Boží hovorca, ten, kto hovorí v mene druhého. (Ex 7,1.2.) Podobne aj z gréckeho slova „profémi“ je možné odvodiť, že prorokom je človek, ktorý hovorí za niekoho, v mene niekoho iného. Výraz „vidiaci“ (hebrejsky chozeh alebo tiež roeh) je ďalším označením pre človeka s prorockým darom. (Iz 30,10; 2 S 24,11; 2 Kráľ 17,13; 1 S 9,9). Tieto výrazy ukazujú na spôsob, akým proroci prijímali Božie posolstvo.

Všeobecne je možné povedať, že prorok je človek, ktorý prijíma posolstvo od Boha a odovzdáva ich ďalej Božiemu ľudu. Proroci sa neustanovujú sami z vlastnej iniciatívy, pretože „nikdy totiž nebolo vyrieknuté proroctvo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia, poslaní od Boha“ (2 Pt 1,21; Jer 1,4-10). Prorokovanie v zmysle predpovedania udalosti v budúcnosti nemusí byť hlavnou alebo významnou zložkou práce proroka, prorok je predovšetkým Boží hovorca (Sk 11,27-28).

Podľa 1 K 14,3 má dar proroctva predovšetkým tri funkcie: vzdelávať (učiť), napomínať (radiť) a – povzbudzovať. Dar proroctva je teda zvláštna duchovná schopnosť, ktorú Duch Svätý dáva určitým členom Kristovho tela, aby ich uschopnil prijímať posolstvá od Boha a sprostredkovať ich ďalej Božiemu ľudu.

Funkcie prorokov môžeme rozdeliť do troch kategórií. Sú proroci, ktorých funkcia bola predovšetkým normatívna. Túto funkciu mali jedine pisatelia Biblie, ktorých spisy boli zahrnuté do biblického kánonu, ako napr. Izaiáš, Jeremiáš, Pavel. Spoločenstvo cirkvi rozoznalo, že ich spisy majú záväzný a autoritatívny charakter pre všetkých ľudí vo všetkých dobách. Uzatvorením kánonu SZ a NZ je táto funkcia prakticky ukončená.

Ďalšia funkcia prorokov bola formatívna. Túto funkciu plnili proroci, ktorí boli predstaviteľmi Božieho ľudu a / alebo tento ľud v určitej dobe výrazne ovplyvnili, usmernili. Týchto prorokov je možné ďalej rozdeliť na nepíšucich prorokov (ako napr. Eliáš, Ján Krstiteľ) a píšucich prorokov. Pokiaľ títo proroci niečo napísali, ich spisy (buď niektoré alebo všetky) mohli byť zaradené do kánonu (ako napr. Mojžiš, Jozue). Ak majú však len lokálny a časový význam, tak do kánonu nemuseli byť zaradené.

Takúto funkciu mali prorocké spisy Nátana a Gáda (1 Pa 29,29), Šílana, Jedu (2 Pa 9,29). Každý prorok, ktorého funkcia bola normatívna, mal aj funkciu formatívnu, ale nie každý prorok s formatívnou funkciou musí byť nutne zaradený medzi prorokov kanonických, tj. s normatívnou funkciou.

Tretia funkcia prorokov je informatívna. To znamená, že proroci vyučujú, napomínajú a povzbudzujú veriacich jednotlivca alebo celé spoločenstvo veriacich v určitej dobe a na určitom mieste (1 K 14,3). Takúto funkciu mali v prvotnej Cirkvi Agabus (Sk 11,27-28), Barnabáš (Sk 13,1) aj štyri dcéry Filipove (Sk 21,9). Každý prorok s funkciou normatívnou a formatívnou má aj funkciu informatívnu.

Ale nie každý, kto plní informatívnu funkciu pre miestny zbor, bude mať formatívnu funkciu pre celú Cirkev v určitej dobe alebo normatívnu – pre celú Cirkev v priebehu dejín. Výskumy ukazujú, že dar proroctva má v súčasnej pobiblickej dobe asi 6-8% veriacich, teda asi toľko, ako dar evanjelizácie. Ak títo kresťania svoj dar odhalia a používajú ho, sú veľkým prínosom pre život svojho zboru alebo aj viac zborov.

Podľa čoho môžeme poznať, či človek má pravý dar proroctva? Zrejme najdôležitejší je súhlas s Písmom (Iz 8,20). Ak je prorok vedený Duchom Božím, jeho učenie musí byť v súlade s učením Biblie, pretože Boh si nebude protirečiť. Do tejto kategórie patrí aj požiadavka apoštola Jána: „Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha; každé vnuknutie, ktoré nevyznáva Ježiša, z Boha nie je.“ (1 Ján 4,2-3) Toto samozrejme znamená viac ako len veriť, že Ježiš skutočne žil.

Znamená to veriť tomu, čo Biblia učí o Kristovi. Naozajstný prorok bude teda veriť v inkarnáciu a plné človečenstvo Ježiša Krista, veriť v jeho narodenie z panny, bezhriešny život, zmierujúcu smrť, jeho vzkriesenie a nanebovstúpenie, veľkňažskú službu v nebesiach a druhý príchod v sláve.

Ďalším poznávacím znamením je výrok Ježiša: „Po ich ovocí ich poznáte.“ (Mt 7,16.20). Toto ukazuje na dôsledky služby proroka. Bohom vedená služba prinesie výsledky. Samozrejme to si vyžaduje určitý čas a je niekedy ťažké rozpoznať, či prorok je v súlade s Písmom. Boh často používa proroka na to, aby najprv niečo zbúral, než môže niečo nové postaviť. Celkové pôsobenie pravého proroka je vždy kladné, nebúra bez toho, že by niečo postavil.

Posledné a zrejme najťažšie aplikovateľné znamenie je splnené proroctvo (Jer 28,9). Je potrebné si uvedomiť, že prorok, aby bol prorokom, nemusí nič predpovedať, nemusí robiť žiadne zázraky. Okrem toho splnené proroctvo samo o sebe ešte neznamená, že niekto je pravým prorokom (Dt 13,1-3).

Podobne nesplnené proroctvo zároveň samo o sebe nie je jednoznačným dôkazom falošného proroka. Proroctvo mohlo byť „podmieneným proroctvom“ tj. jeho splnenie záviselo na postoji k nemu a na reakciu ľudí na neho (Jon 3,4; Jer 18,1-11).

Žiadne poznávacie znamenie teda samo o sebe ešte neznamená, že niekto je pravým Božím prorokom. Je to práve kumulácia všetkých poznávacích znakov, ktorá nám ukazuje na to, že Boh človeka používa zvláštnym spôsobom.

Pohľadom do Biblie ďalej zistíme, že proroci sa nezaujímali len o vierouku, ale aj o sociálnu nespravodlivosť, boli kritikmi dekadentnej literatúry, exkluzivismu a prílišnej závislosti na materiálnych veciach. Ámos i Jeremiáš ukazujú na dôležitosť správneho rokovania s chudobnými, utláčanými (Am 5,24; Jer 7,1-34). Proroci upozorňovali, že ortodoxia (správne učenie) bez ortopraxe (správneho pojednávania) nemá pred Bohom žiadnu hodnotu.

Pri prijímaní stanoviska k daru proroctva je treba mať na pamäti dve veci. Dar proroctva nebol daný preto, aby nahradil Bibliu. Nie je to náhrada za štúdium Písma, ani skratka k pochopeniu jeho významu. Na druhej strane ignorovať legitímny dar znamená popierať, že Boh môže aj dnes niečo povedať svojom ľudu priamo. Biblia nás upozorňuje, že kedykoľvek nebolo proroka, nastala pre Božie deti smutná a ťažká doba (Pr 19,18). Jeremiáš absenciu prorockého daru stotožňuje s bezzákonosťou (Pl 2,9).

Dar proroctva neplní svoju funkciu: 1) ak jeho nositeľ hovorí proti Písmu (1 K 14,32); 2) ak si nárokuje autoritu väčšiu ako Písmo; 3) ak nepripúšťa, že Boh môže použiť aj iných kresťanov, aby oslovil svoje deti.

1 K 4,29 ukazuje, že prorok sa vo svojom pochopení Božieho posolstva môže mýliť, ale naozajstný prorok bude otvorený tomu, aby spoločenstvo veriacich použilo dar rozoznávať a posúdilo, že jeho pochopenie Božieho posolstva je v súlade s celkovým zjavením Písma (1 Kor 14 , 32; 1 Tes 5,20.21). Skutočný prorok sa necíti ohrozený, keď je jeho učenie preverované Bibliou (Sk 17,11), naopak, chce byť Písmom usmernený, uzná prípadné omyly a prijíma potvrdzujúcu autoritu cirkvi (Jer 28).

Ak sú duchovné dary pre cirkev, dar proroctva vyžaduje, aby tento dar (ako každý iný) cirkev rozpoznala, prijala, pretože inak pre Cirkev stráca svoju účinnosť.

2. Život a služba E.G.Whiteovej

Adventisti siedmeho dňa veria, že moderným naplnením zasľúbenia z proroctiev u Jl 2,28-31 je tiež život a dielo Ellen Gould Whiteovej. Uveďme niekoľko všeobecných informácií o nej. Narodila sa 26. 11. 1827 v Gorhamu, v štáte Maine (USA) ako posledná z ôsmich detí Roberta a Eunice Harmonových. Ellen sa narodila ako dvojča spolu so sestrou Elisabeth. Keď mala deväť rokov, bola vážne zranená kameňom, hodením do tváre. V dôsledku toho chodila do školy len tri roky.

Vo veku dvanástich rokoch (1840) zažila obrátenie a bola pokrstená v metodistickej cirkvi, odkiaľ bola neskôr (1843) vylúčená spolu so svojou rodinou, pretože prijali názory Williama Millera. Patrila k tým, ktorí prežili veľké sklamanie 22. 10. 1844. V roku 1846 sa vydala za Jamesa Whitea, mladého adventistického kazateľa, ktorý bol o šesť rokov starší ako ona.

Mali spolu štyroch chlapcov, dvaja z nich sa dožili dospelého veku a stali sa kazateľmi Cirkvi adventistov siedmeho dňa. Spolu s manželom patrila k zakladateľom Cirkvi adventistov s.d. a neúnavne pracovala v ťažkých začiatkoch rozvoja organizácie. Nikdy však v cirkvi nezastávala žiadny úrad.

Za svojho života nespočetnekrát vystupovala na verejnosti, napísala viac ako 4500 článkov do rôznych cirkevných časopisov a niekoľko desiatok kníh. Celkovo jej spisy, ktoré boli ručne písané, obsahujú asi 100 000 strán. V priebehu života mala asi 2000 videní. Prvé vo veku 17 rokov, v decembri 1844, niekoľko týždňov po veľkom sklamaní. Posledné videnie mala v marci 1915. V starobe nemávali videnie na verejnosti, ale v noci, keď spala. Sama si nikdy nenárokovala titul proroka, aj keď nič nenamietala, keď ju tak iní nazývali.

Jedným z najpresvedčivejších dôkazov o prorockom dare E. Whiteovej pre prvý adventistov bolo to, že cirkev prosperovala, keď sa držala jej rád, a trpela, keď ich ignorovala. Vo všetkom, čím sú adventisti dnes známi, je možné rozoznať jej vplyv. Nabádala svojho manžela, aby začal s publikačnou činnosťou, podporovala systém cirkevných škôl až po univerzity, podporovala rozvoj misií v iných oblastiach sveta, bola propagátorkou zdravotnej reformy a zakladania lekárskych sanatórií.

Viac ako 150 rokov adventisti aplikovali na ňu všetky poznávacie znamenia proroka. Za tú dobu sa mnohokrát presvedčili, že v jej diele Boh pôsobil zvláštnym spôsobom a že je možné ju považovať za proroka.

3. Vzťah medzi spismi E. Whiteovej a Bibliou – Iz 8,20; 1 K 14,29.32; 1 Te 5,19-21

Snáď najpálčivejšou otázkou, ako pre advetizmus v priebehu dejín, tak aj pre ten súčasný, je otázka: Aký vzťah majú spisy E. Whiteovej k Biblii? Cirkev adventistov sa vždy pokladala za protestantskú cirkev. Preto prijímame nielen zásadu „sola gratia“ (jedine milosťou) a „sola fide“ (jedine vierou), ale samozrejme aj „sola Scriptura“ (jedine Písmo). Preto veríme, že „Písmo je neomylným zjavením Božej vôle. Je meradlom charakteru, skúšobným kameňom skúseností, základom učenia a spoľahlivým záznamom Božích skutkov v dejinách.“

Keď veríme, že v diele EGW sa prejavil prorocký dar, neznamená to, že jej spisy sú na rovnakej úrovni ako Biblia. E. G. Whiteová nabádala adventistov k osobnému štúdiu Biblie, ktoré považovala za najvyššiu povinnosť každého veriaceho človeka. Písmo je nepostrádateľným zdrojom poznania Boha a obsahuje všetko, čo potrebujeme vedieť pre spasenie. O svojich spisoch EGW hovorí, že „neprináša nové svetlo, ale majú zdôrazniť pravdy, ktoré inšpirácia už zjavila.“

Sama svoje spisy označila za „menšie svetlo“, ktoré má viesť k „väčšiemu svetlu“, tj. K Biblii. Zmyslom jej spisov je pomôcť doceniť praktický význam Biblie v každodennom živote tým, že ako prorok zdôrazňuje, vykladá a aplikuje jej obsah. Jej spisy však nemajú kánonickú autoritu, považujeme ju za proroka s formatívnou funkciou. V náboženských veciach má prvé aj posledné slovo Biblia. Ona je najvyššia normou, ktorá hodnotí všetko ostatné, aj duchovné dary, teda aj dar proroctva.

Ak chceme byť verní Písmu, potom budeme otvorení pre dar proroctva, pretože Písmo hovorí, že ho môžeme očakávať stále, až do doby konca. Adventistickí priekopníci zdôrazňovali túto skutočnosť: Dar proroctva prijímame práve preto, že prijímame celú Bibliu, aj tie časti, ktoré hovoria o „trvalom“ prorockom dare.

Prijímať dar proroctva však neznamená dávať ho na rovnakú úroveň ako Bibliu. Ak je autorita Písma pre nás skutočne tou najvyššou, potom Biblia bude pre nás primárnym objektom štúdia a naše vieroučné postoje budeme zdôvodňovať priamymi odkazmi na Písmo.

II. Výkladové poznámky

1. Aj keď je možné rozdeľovať funkciu prorokov na normatívnu, formatívnu a informatívnu, nie je rozdiel v kvalite inšpirácie prorokov. Neexistujú nejaké stupne inšpirácie. Nie je možné povedať, že tento prorok je inšpirovaný viac, tamten menej. Buď prorok Bohom inšpirovaný je, alebo nie je. Ale samotná skutočnosť, že je inšpirovaný, neudáva, akú funkciu má v Božom ľude.

2. Treba si všimnúť rozdiel medzi prorokmi v Starom zákone a Novom zákone. Po smrti Mojžiša a Jozuu, vodcov izraelského národa, si Boh vyvolil charizmatické osobnosti, ktoré viedli národ. Sú nazývaní sudcovia, podľa najvýznamnejšieho aspektu ich práce. Po určitej dobe boli však Izraelci nespokojní, pretože okolité národy mali kráľa, a tak sa rozhodli pre inštitút kráľa (1 S 8). Od tej doby najvyššia funkcia v národe nebola daná Božím výberom vnímavej osobnosti, ale dedičným právom najstaršieho syna.

Kráľ, ktorý bol najvyšší politickou autoritou, bol častokrát v pokušení konať aj ako najvyššia autorita v náboženskej oblasti. Preto Pán Boh vzbudil inštitút proroka. Prorok bol Božím hovorcom a často protiváhou kráľa (Samuel – Saul, Nátan – David, Eliáš – Achab).
V tejto situácii starozákonní proroci mali úžasnú zodpovednosť – hovorili a písali slová absolútnej autority (aj keď tá musela byť v súlade s predchádzajúcim Božím zjavením, zákonom). Ich spisy sa stali druhou časťou starozákonného kánonu. Ich formulácia: „Toto hovorí Hospodin …“ uvádzala priame Božie slová. Neveriť týmto prorokom a zavrhovať ich slová znamenalo neveriť Bohu a zavrhovať ho (Dt 18,19; 1 S 8,7; 1 Kr 20,36).

Priamym novozmluvným pokračovaním inštitútu prorokov už nie sú proroci, ale apoštoli (1 K 2,13; 14,37; 2 K 13,3; 2 Tes 2,13; 4,8.15; 2 Pt 3,2). Ako proroci mali výsadné postavenie vo vzťahu k Bohu, z čoho vyplývala aj ich autorita, tak apoštoli mali výsadné postavenie vo vzťahu ku Kristovi. Keď apoštoli chcú zdôrazniť svoju autoritu v Cirkvi, nikdy nepoužívajú titul prorok, ale apoštol (Rim 1,1; 1 K 1,1; 1 Pt 1,1; 2 Pt 1,1; 3,2; Gal 1,1; Ef 1,1). Väčšinou oni boli pisateľmi Nového zákona. Preto inštitút apoštolov skončil v prvom storočí, aj keď dar apoštolstva (zakladania zborov na nových územiach) pretrváva aj naďalej.

Dôvod pre tento posun (z prorokov k apoštolom) je daný posunom vo význame slova, ktorý nastal v spoločnosti v priebehu storočí. „Prorokovať“ už neznamená hovoriť slová absolútnej autority, ale vyjadriť to, čo človeku bolo zjavené (Tit 1,12; L 22,64; J 4,19).

Autorita proroka v Novom zákone je daná tým, nakoľko túto autoritu uznáva cirkev (Sk 21,4; 21,10.11; 1 K 11,5 – ženy môžu prorokovať, ale nie učiť; 1 K 14,29-31). Slová proroka nie sú náhradou za slovo Písma (1 Kor 14,36-38). Pretože dar proroctva je Božím darom Cirkvi, nie je prorokom bez uznania cirkvou. Na cirkev to kladie zodpovednosť „skúmať duchov“ (1 Ján 4,1), „prorockými darmi nepohŕda“ (1 Tes 5,19-20) a na proroka zase ochotu podriadiť sa úsudku cirkvi (1 K 14,29.32.33)

3. Ježiš varuje svojich nasledovníkov pred falošnými prorokmi (Mt 24,24). Pretože Ježiš varuje pred prorokmi všeobecne, naznačuje to, že aj v dnešnej dobe konca je možné očakávať pravých prorokov. Cirkev má však dávať pozor na falošných.

Termín „duch proroctva“ sa nachádza v Biblii len raz – Zj 19,10. Z porovnania Zj 12,17 a 19,10 je zrejmé, že duch proroctva bude pôsobiť v čase konca v Božej cirkvi ostatkov. Keď porovnáme Zj 22,9 a 19,10, vidíme, že duch proroctva pracuje skrze prorokov. Potvrdzuje to aj 2 Pt 1,21: „Nikdy totiž nebolo vyrieknuté proroctvo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha.“ Výraz duch proroctva sa teda vzťahuje na posolstvá, ktoré proroci vyjadrili ústne alebo písomne ​​pod vplyvom zvláštnej inšpirácie Ducha Svätého.

Božia verná cirkev doby konca sa teda vyznačuje vyváženým vzťahom medzi vierou a poslušnosťou, a to na základe toho, že berie vážne Božie inšpirované slovo, či už ho Boh poslal prostredníctvom starých, alebo moderných prorokov.

III. Praktický dôsledok

Nový zákon vyzýva veriacich, aby skúmali prorocké nároky ľudí, ktorí tvrdia, že majú dar proroctva. Pavol nás vyzýva, aby sme sa vystríhali skepticizmu (1 Tes 5,19-23), lebo potom nám Boh ťažko môže povedať niečo nové. Ján zase varuje, aby sme sa vyhli ľahkovážnosti (1 Ján 4,1) a nepovažovali každého za proroka. Máme sa presvedčiť, či posolstvo je od Boha – ak áno, tak ich prijať. Treba pravý dar proroctva prijímať, ale zároveň si byť vedomí, že existujú aj falošní proroci (Mt 24,24).

Boh dáva dar proroctva ako mužom, tak aj ženám, bez ohľadu na vek alebo postavenie (Sk 2,17; 13,1; 21,9). Daar proroctva sa týka predovšetkým učenia, napomínania a povzbudzovania (1 K 14,3).
Ako veriaci ľudia, ktorí sa pýtajú na „Božie slovo“, urobíme dobre, keď nebudeme ignorovať žiadne posolstvo, ktoré je jednoznačne od Pána. Držme sa slov Jozafata z 2 Pa 20,20: „Verte v Hospodina, svojho Boha, a obstojíte, verte jeho prorokom a bude vás sprevádzať zdar.“

Ellen Whiteová spoznala, že jej poslaním je viesť ľudí späť k Biblii. „Len málo sa dbá na Bibliu“, povedala; preto „dal Pán menšie svetlo, ktoré má ľudí viesť k väčšiemu svetlu“. Starostlivé štúdium preukázalo, že jej spisy sú dôsledné, presné a v plnej zhode s Písmom. Spisy Ellen Whiteovej obsahujú niektoré predpovede. Mnohé z nich sa plnia, iné na svoje splnenie ešte čakajú. Tie, ktoré už môžeme skúmať, sa naplnili s obdivuhodnou presnosťou.

Výňatok zo skúsenosti jednej mexickej lekárky: Jeden adventný doktor liečil katolíckeho biskupa a keď bol uzdravený pozval priateľsky doktora do svojej knižnice, kde boli všetky vydané knihy Ellen Whiteovej. Doktor bol šokovaný a na otázku čo si o knihách myslí dostal odpoveď.

„Som jezuita a mojou prácou je všetko si prečítať a chcem aby ste vedeli, že my jezuiti veríme, že Ellen Whiteová je jediným pravým prorokom všetkých cirkví, ktoré dnes existujú. Veríme, že všetko čo napísala, je pravda. Poviem vám ešte niečo. Preto chceme, aby nikto z adventistov neveril niečomu z toho, čo píše. Pretože ak tomu budú veriť, tak budú vedieť všetko, čo robíme a všetko, čo plánujeme urobiť.“

Súvisiace videá a dokumenty
Load more

Súvisiace články

Zdravie človeka

31. Zdravie človeka

MrCastiel
2300 večerov a rán

27. 2300 večerov a rán

MrCastiel
Druhý príchod Ježiša Krista

15. Druhý príchod Ježiša Krista

MrCastiel

Podporte nás!

Úsilie šíriť Božie slovo do všetkých kútov sveta skrze internetové platformy sa blíži k svojmu koncu ... nedostatočná finančná pomoc nás čoskoro donúti ukončiť projekt a s ním spojené kampane, bežiace na platformách Facebook, Youtube, Instagram. Celý projekt je závislí od Vás, darcoch, pretože nikde nepoužívame reklamy nie je nijako ziskový pre pokrytie základných výdavkov. Vďaka Vašej finančnej pomoci môže Boh skrze tento projekt osloviť tisíce ľudí!

Projekt Evanjelizácie potrebuje Vašu pomoc!

zo Slovenska – SK14 8330 0000 0023 0188 5016

z Českej republiky – 2301 885 016/2010

podpora autorovi (modernizácia techniky)  SK10 8360 5207 0042 0466 6363

Ďakujeme za Vašu pomoc!

This will close in 0 seconds