2. Poznanie Boha

“Muslimové možná jsou ochotni zemřít za svou víru, že se Alláh zjevil Muhammadovi, ale u tohoto zjevení nebyli žádní svědkové, takže se velmi snadno mohli zmýlit. Možná jsou o své víře upřímně přesvědčeni, ale nemohou mít jistotu, protože na vlastní oči se o tom přesvědčit nemohli. Na druhou stranu apoštolové byli ochotni zemřít za něco, co viděli na vlastní oči a čeho se vlastníma rukama dotýkali. Oni se nemuseli spokojit s pouhou vírou, oni s naprostou jistotou věděli, že Ježíš vstal z mrtvých. A když máte jedenáct důvěryhodných lidí bez postranních motivů, kteří nemají co získat, ale naopak mohou mnohé ztratit, kteří se všichni shodují v tom, že na vlastní oči něco viděli, pak už budete mít problém to nějak vysvětlit.“

Filozof J.P. Moreland v knize od L.Strobel, Kauza Kristus, vydal Návrat domů 2002

Náčrt

Ak existuje láskavý a dôveryhodný Boh, ako ho môžem spoznať?
1. Božia existencia – Žid 11,6; Sk 17,23-28
2. Ako spoznať Boha – Rim 1,19-20; Rim 2,14-15; Ž 19,1-3; J 17,3; Dt 29,29
3. Aký je Boh – 1 J 4,16-17

Premýšľaví ľudia túžia mať zodpovedané tri základné otázky, ktoré súvisia s ich bytím a s existenciou Boha – odkiaľ som prišiel, prečo som tu a kam idem. Ľudia sú priťahovaní tým, čo ich presahuje, všelijakými neznámymi a tajuplnými skutočnosťami. Chcú spoznať záhady života, rôzne neznáme. Existuje niečo viac než to, na čo sa dá siahnuť, čo sa dá zmerať alebo čo môžeme vypočítať? Je niekto vyšší neznámy nad nami? Čo je to ono „neznáme“? Je to neosobné kozmická sila alebo strašná inteligencia, ktorá diktátorsky riadi vesmír, alebo je to osobné láskavý Boh?

Ľudia si kladú tieto otázky a pýtajú sa: Je nad nami niekto? Kto to je? Existuje Boh? Ak áno, aký vlastne je?

1. Božia existencia – Žid 11,6; Sk 17,23-28

Ak chcem, alebo ak mám niekoho spoznať, potom musím predovšetkým vedieť, či ona bytosť je, či existuje. Existuje Boh? Môžeme to dokázať? Argumenty pre a proti Božej existencii nikam nevedú, pretože Boha nemožno ani dokázať, ani vyvrátiť. Ako kresťania v Boha veríme a svedčíme o ňom. Smieme ukázať, že naša viera je založená na rozumných dôvodoch, aj keď nestojí na exaktných, vedecky opakovateľných dôkazoch.

Dnešná doba je charakteristická kladením dôrazu na vedecké myslenie. Ľudia sú presvedčení tým, čo je možno dokázať. To nie je zlé. Je však potrebné si uvedomiť, že ak je Boh skutočne Bohom, nemôže sa stať predmetom vedeckého bádania. Nemožno ho takýmto spôsobom testovať, skúmať či spoznať. V priebehu dejín ľudia prišli s rôznymi argumentmi v prospech Božej existencie. Známe sú obzvlášť štyri filozofické „dôkazy“ Božej existencie, ktoré však v skutočnosti nie sú schopné Boha dokázať.

Proti každému tomuto filozofickému tvrdeniu je totiž možné postaviť protiargumenty. Naša viera v Božiu existenciu stojí na Božom sebazjavení, ktorého obsah je v súlade s úsudkom zdravého rozumu, a na ochote toto Božie zjavenie prijať. Treba pamätať na to, že v Boha veríme nie preto, že nám ho niekto dokázal, ale pretože sme sa s ním osobne stretli.

Ako prvý „dôkaz“ Božej existencie sa uvádza dôkaz ontologický. Podľa neho je už samotný pojem „boh“ dôkazom, že Boh musí existovať. Boh je bytosť, nad ktorú už nič vyššieho nedá vymyslieť. Keby takáto najvyššia a najdokonalejšia bytosť neexistovala, nedokázali by sme si ju vôbec predstaviť ani vymyslieť. Existencia musí byť súčasťou takejto dokonalej a nutné bytosti, to znamená, že takáto bytosť v skutočnosti existuje.

Problémom tejto argumentácie je napr. skutočnosť, že z existencie pojmu nemožno usudzovať existenciu predmetu (pojmy ako vodík, škriatok, morská víla a pod. vôbec neodkazujú na skutočné bytosti). Je tu reálne nebezpečenstvo, že si človek vymyslí nejaký pojem, pretože ho potrebuje (tak vznikli rôzni bôžikovia). Naše predstavy nemusia mať niekedy nič spoločné s reálnym svetom.

Druhým „dôkazom“ je dôkaz kozmologický. Toto tvrdenie je postavené na predpoklade, že každý následok má svoju príčinu. Nemožno si predstaviť, že by stôl vznikol sám od seba bez práce stolára, alebo že by sa Národné divadlo postavilo samo bez pričinenia architekta, stavbyvedúceho a robotníkov. Rovnako nemožné je predstaviť si, že by naša krajina alebo vesmír vznikli samy od seba, bez toho, aby za tým všetkým stál nejaký prvý hýbateľ alebo prvotná príčina.

Úskalím tejto filozofické argumentácie je zastavenie reťazca príčinnosti na samom začiatku, keď už sa nepýtame po prvotnej príčine Boha, prvého hýbateľa či Prapríčinou. Všetko musí mať svoju príčinu, ale Boh ju nemá, pretože ako duchovná bytosť stojí nad časom a priestorom. Je pravda, že reťazec príčin a následkov sa musí niekde zastaviť. To uznávajú nakoniec aj odporcovia tohto dôkazu (pozri napr. Tvrdenie o večnosti hmoty alebo hypotézu o veľkom tresku). Toto tvrdenie teda možné použiť, avšak rozumne a opatrne.

Tretí argument je argument teleologický. Je postavený na myšlienke, že všade vo vesmíre a v prírode okolo seba pozorujeme poriadok a účel. Ak pozorujeme napríklad motýľa, orchideu, ľudský mozog alebo nebo plné hviezd, sme uchvátení ich tvarom, harmóniou farieb, veľkoleposťou, účelnosťou a krásou a premýšľame, že za tým všetkým musí stáť nejaká najvyššia inteligencia alebo jedinečný architekt. Tento dôkaz je veľmi závažný, avšak vo svete, kde panuje zlo, nemá všetko svoju logiku, účel, zmysel a poriadok.

Štvrtým „dôkazom“ je dôkaz mravný. Immanuel Kant vyhlásil: „Dve veci, čím viac o nich rozmýšľam, ma napĺňajú úžasom: hviezdnaté nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.“ Svedomie a mravnosť odlišujú človeka od zvierat. Ľudia túžia po „najvyššom dobre“, po spravodlivosti. Želajú si, aby zvíťazilo dobro nad zlom. Táto vnútorná túžba ukazuje, že musí existovať nejaký nezávislý zdroj ľudskej morálky – Boh ako mravná bytosť.

Tento argument je skomplikovaný tým, že hriech poškvrnil svedomia a spôsobil, že sa človek stal hriešnikom. Mravnosť človeka je ovplyvňovaná prostredím, v ktorom žije, výchovou, vzdelaním a jeho vlastnými prežitkami.

Na obhajobu Božej existencie sa okrem vyššie uvedených dôvodov uvádzajú rôzne vhodné i menej vhodné argumenty z oblasti prírodovedy, ako napríklad druhý termodynamický zákon, entropia (genetický kód, od poriadku k chaosu), zákonitosti platiace vo fyzike, astronómii, biológii a podobne. Len ten, kto je v tejto oblasti doma, ich môže dobre použiť.

Ak veríme v Božiu existenciu, nemusíme sa za to hanbiť. Veď aj mnohí vedci, držitelia Nobelovej ceny a svetoznámi odborníci, ako napríklad Mikuláš Kopernik, Johannes Kepler, Blaise Pascal, Isaac Newton, Allessandro Volta, André Marie Ampère, Louis Pasteur, Thomas Alva Edison, Alexis Carrel, Albert Einstein a mnohí ďalší, verili a veria v Boha.

2. Ako spoznať Boha – Rim 1,19-20; Rim 2,14-15; Ž 19,1-3; J 17,3; Dt 29,29

Aj keď my si kladieme otázky po Bohu, v skutočnosti je to on, kto sa nám predstavuje. Nie my hľadáme Boha, ale on hľadá nás. To, čo o ňom vieme, nevieme preto, že by sme na to sami prišli, ale pretože on sa nám zjavil. Boh naše poznanie nekonečne prevyšuje, preto ho nemôžeme plne pochopiť (Dt 29,29). Boha poznáme len do tej miery, do akej sa nám dáva poznať.

Máme k dispozícii dva zdroje, z ktorých sa môžeme dozvedieť niečo o Bohu. Prvým z nich je kniha prírody, ktorá o Bohu môže len niečo naznačiť (Rim 1,19-20) a druhý prostredníctvom Biblie. Jedná sa o jeden proces. Pozorovaním prírody však môžeme Boha len tušiť, môžeme vidieť jeho stopy, ktoré zámerne za sebou zanecháva (Ž 19,1-3; Sk 17,28; Mt 6,25-30). Plné zjavenie Boha dostávame len prostredníctvom Biblie.

V prírode nie je napríklad nikde nič napísané o osobe Ježiša Krista, o jeho diele, o jeho druhom príchode pod. Jedinečnú zvesť Písma nemôže nič nahradiť alebo zastúpiť. Iba z tohto špeciálneho zjavenia sa dozvedáme, že „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby žiadny, kto v neho verí, nezahynul, ale mal večný život“ (Ján 3,16).

K pravému poznaniu Boha vedie len jedna cesta, nie ciest niekoľko, ako napríklad cit, intuícia, svedomie, skúsenosť, dejiny, rozum, zjavenie atď. Tou jedinou cestou je Ježiš Kristus (J 14,6), ktorého môžeme spoznať len prostredníctvom Božieho slova – Biblia.

3. Aký je Boh – 1 J 4,16-17

Spoznať niekoho znamená poznať, aký je. To spoznám z toho, aké má vlastnosti a charakter, ako sa prejavuje, ako sa správa, ako koná, čo robí.
Celá naša existencia závisí na správnom poznaní Boha (Ján 17,3). Nejde pritom len o intelektuálne, „technické“ poznanie Boha, ale o poznanie existencionálne, bytostné, praktické, o poznanie na základe skúsenosti. Je rozdiel, ak niekoho poznám len zvonku, ak viem, ako je vysoký, koľko váži, ako vyzerá, akú má farbu očí a vlasov, alebo či ho poznám na základe osobných rozhovorov, skúseností a spoločných zážitkov.

Boh sa nám dáva poznať vo svojom slove ako dobrý, láskavý, spravodlivý a dôveryhodný Boh. Nie je to len akási neosobná kozmická sila, ale osoba. Osoba, ktorá miluje (1 Ján 4,16), rozumie človeku, rešpektuje jeho slobodu a individualitu, koná s ním s úctou, stará sa o neho. Táto výnimočná bytosť odpúšťa, rieši problém viny a zla, mení človeka, pomáha mu, dáva silu k novému životu. Nenávidí zlo, hriech, sebectvo, faloš, zradu, neveru, pretvárku a podobne.

Boh sa nám v Biblii predstavuje v troch rozdielnych osobách – ako Boh Otec, Syn a Duch Svätý (Mt 28,19; 2 Kor 13,13). Tí traja sú jedno v podstate, úmysle, zámeroch, vo vzťahu k človeku a v cieľoch, ktoré sledujú (J 10,30). Majú však rozdielne funkcie.
Boh Otec je ten, ktorý všetko riadi a spravuje. Je zvrchovaným vládcom celého vesmíru (Dan 7,9.10; 1 Tim 1,17).

Boh Syn je prostredníkom stvorenia (Ján 1,1-3) a vykúpenia (Sk 4,12), vykonáva súd (J 5,22) a vykonáva úlohu sprostredkovateľa (1 Tim 2,5). Ježiš prišiel na našu zem a stal sa jedným z nás. Prijal na seba ľudskú prirodzenosť, avšak neprestal pritom byť Bohom. A preto na tejto jedinečnej postave Ježiša Krista, na jeho živote a diele najlepšie poznávame, kto je a aký je Boh (Ján 1,18; 14,9). V ňom je krásny Boží charakter plne odhalený.

Boh Duch Svätý oživuje, usvedčuje, usmerňuje a vedie človeka (Ján 16,7-11; Za 4,6). Je to on, kto veriacemu pomáha, aby bol zakotvený v pravde a žil v Kristovi, a dáva mu silu k novému životu praktického kresťanstva (Ján 16,13; 14,26; Ef 4,3). Niekoho spoznať znamená ho milovať. Boh nás vyzýva k osobnému, bytostnému poznaniu na základe vlastnej skúsenosti (Ž 34,9; 1 Ján 4,19).

II. Výkladové poznámky

Je potrebné si uvedomiť, že po páde do hriechu je kniha prírody dosť nečitateľná, pretože hriech prírodu porušil a poničil. Taktiež človek už nevie v dôsledku svojho hriechu správne interpretovať reč prírody a odhaliť Boží charakter v tomto diele. Bez osvietenia Duchom Svätým je Božie zjavenie v prírode okolo nás nezrozumiteľné, protirečia si a zavádzajú.

Dnes v prírode totiž nevidíme len krásne, tiché zákutia, kde spievajú vtáky, na hladine jazera sa odráža les a v pozadí sa rozprestierajú nádherné hory, ale stretávame sa aj so záplavami, uragány, suchom, lesnými požiarmi, zemetraseniami a sopečnou činnosťou, čo nič nevypovedá o láskavom, ochraňujúcom Bohu. Len veriaci človek vidí v prírode Božie dielo. Len viera odhaľuje láskavého Boha Stvoriteľa.

Používať text Rim 1,19-20 na vysvetlenie toho, ako budú pohania spasení, je proti kontextu celej prvej kapitoly listu Rimanom. Apoštol Pavol v Rim 1 neukazuje, ako sú pohania spasení, ale na to, ako sú odsúdení. Boží hnev sa zjavuje, pretože ľudia sa vo svojej bezbožnosti rozhodli ignorovať Boha – jeho moc a božstvo, ktoré mohli hneď od stvorenia sveta na základe premýšľania spoznať, a namiesto toho sa obrátili k náhradám. Ak sú ľudia súdení, sú bez výhovorky a nesú za to svoju vlastnú zodpovednosť.

V Rim 2,14-16 Pavol opisuje život niektorých pohanov, ktorí aj napriek tomu, že nepoznali Mojžišov zákon, žili správne. Pripúšťa, že aj pohania môžu byť spasení. Nie však na základe toho, že majú v srdci zákon (Pavel vôbec nepovedal, že zákon je vložený do ich sŕdc, ale že pohania sami od seba robia to, čo zákon požaduje), alebo preto, že robia dobré skutky (skutky zákona), ale pretože dovolili Kristovu Duchu, aby v nich robil dielo, ktoré sa potom prejavilo v ich živote onými skutky, ktoré sú v súlade s Božím zákonom.

Ani pohania nebudú ospravedlnení na základe svojich skutkov, ale budú súdení podľa evanjelia (Rim 2,16). Každý človek bude súdený podľa svetla, ktoré mu bolo dané. Pavol nehovorí o svedomí ako o Božom hlase v človeku, ale hovorí o ňom v zmysle morálnej zodpovednosti. Len svedomie očistené Božou milosťou môže byť používané Bohom k správnemu usmerneniu (1 Pt 3,21; Žid 9,14). Svedomie, skutky zákona a príroda nie sú cestami k spáse. Jedinou cestou k spáse je Kristus (Sk 4,12).

Pri tejto vyučovacej hodine nejde o to, aby sme podrobne a filozoficky pojednali o problémoch s naším chápaním Božej osoby (ako napr. všadeprítomnosť, vševedúcnosť, všemohúcnosť a trojjedinosť). Ide o to ukázať ľuďom krásu jeho charakteru takým spôsobom, aby ich Božia osobnosť priťahovala a aby zatúžili mať s ním vlastné skúsenosti.

III. Praktický dôsledok

Na našom poznaní Boha veľmi záleží. V skutočnosti na tom v našom živote všetko závisí a odtiaľ sa odvíja. To, aký mám obraz o Bohu, podstatne ovplyvňuje moju predstavu o živote. Ak budem mať predstavu o Bohu ako o tyranovi alebo ako o tom, kto je niekde strašne ďaleko alebo ako o bytosti, ktorej sú ľudia ľahostajní, potom budem mať tendenciu, aby som sa aj tak správal a konal.

Budem Ak si budem myslieť, že som produktom prírody a že Boh neexistuje, budem na život pozerať ako na náhodu a budem sa domnievať, že si s ním môžem robiť, čo chcem. Tým moje vedomie zodpovednosti bude značne oslabené.

Ak však budem vidieť pred sebou láskavého, dobrého, rešpektujúceho a odpúšťajúceho Boha, potom tiež môj život bude životom lásky, porozumenia, trpezlivosti, starostlivosti, úcty a dôvery. Podľa toho, akú majú rodičia, učitelia, kazatelia, duchovní a politici predstavu o Bohu, konajú a vychovávajú deti a mládež, podľa toho vedú ľudí. Náš pohľad na Boha má vplyv na medziľudské vzťahy, pretože tak, ako chápeme jeho jednanie s ľuďmi, tak aj my budeme jednať so svojimi blížnymi.

Ak si myslím, že Boh môže použiť všetky prostriedky na dosiahnutie svojich cieľov, dokonca aj manipuláciu, budem aj ja vo vzťahu k ľuďom používať akékoľvek prostriedky a manipulovať nimi. Naopak, keď pozorujem, s akou úctou a pozornosťou koná Pán Boh, akú slobodu a dôstojnosť dopraje druhým, vedie ma to k tomu, aby som konal aj ja. Kedykoľvek sa dozvedáme niečo o Bohu, dozvedáme sa zároveň aj niečo o človeku.

Poznať Boha, vedieť, kto je a aký je, potrebujem preto, aby som mu mohol plne, bezhranične a za všetkých okolností dôverovať. Len tak ho môžem vždy rešpektovať, to je milovať a radostne počúvať. Ak človeka obohacuje styk s významnými osobnosťami, potom poznanie Boha, pestovanie spoločenstvo s tým, ktorý je najvyšším dobrom a skutočnou láskou, môže byť pre nás len tým najkrajším obohatením.

Doplnok

Ako by vyzerala 4 rozmerná bytosť v 3 rozmernom priestore? Pomôžeme si predstavou (toto bude možno trosku nepríjemné): Ako by vyzerala 3D bytosť v 2D svete? Nech papier je 2D svet a my chceme do tohto sveta načiahnuť rukou. 2D bytosti uvidia z našich prstov len kruhy, priesečníky v tých miestach, kde naša ruka prechádza cez papier.

Takisto 4D bytosť v 3D svete by zrejme vyzerala ako kusy mäsa napohľad voľne visiace v priestore, a keby sa pohybovala, tak by sa tieto kusy menili a presúvali (podobne, ako by sa menil tvar nášho priesečníka v 2D svete, keby sme cezeň prechádzali).

Ak ste pochopili, čo to znamenalo, tak poďme ďalej. 4D bytosť pre nás je Boh. 4D bytosť vidí naraz cely náš svet, a vidí naraz aj do vnútra každého objektu a každej bytosti tak, ako my vidíme cely 2D svet a jeho vnútro. 4D bytosť môže z hocijakého objektu alebo bytosti vybrať hocičo bez toho, že by musela porušiť jeho povrch, napríklad vybrať obsah žalúdka alebo nádor z mozgu. Asi tak, ako my v 3D svete dokážeme vybrať bod z kruhu v 2D svete tým, že ho zdvihneme do nášho tretieho rozmeru.

Môj komentár: ak je Boh a ma všetky vlastnosti, aké sa od Boha „očakávajú“, tak je určite 4 (alebo viac) rozmerný a teda mu nerobí problém urobiť akýkoľvek zázrak. Pre Neho to nie je žiadny zázrak, ale pri projekcii do nášho sveta to tak vyzerá.

Dodatok: niekde som čítal aj, že Boh ma dve časové osi, čo mu umožňuje byt v prítomnosti, aj minulosti aj budúcnosti naraz.

Záver: jednoduchý spôsob, ako obyčajnou fyzikou ukázať, že existencia Boha so všetkými Jeho vlastnosťami nie je vôbec žiadny problém