18. Okultizmus a reinkarnácia

A. Okultizmus – Dt 18,9-14; 1 Tim 4,1; Mt 24,24; Ga 5,20

1. Čo je to okultizmus

Slovo „okult“ pochádza z latinského výrazu „occultus“, čo znamená „skryté, tajné, tajomné“. Okultizmus sa teda zaoberá tajomnými vecami, nadprirodzenými démonskými silami, ako aj udalosťami a konaním, ktoré nemožno vysvetliť bežne dostupnými spôsobmi. Pod okultizmus môžeme zaradiť praktiky ako: astrológia, čarovanie, mágia, psychotronika, satanizmus, špiritizmus (styk s mŕtvymi), veštenie z dlane, kúzelný stolík, veštenie z kariet, virgule, krištáľová guľa, horoskopy a podobne.

Existujú dva extrémy, ktorým by sme sa ako kresťania mali vyhnúť. Prvým je popieranie existencie satana a duchovných bytostí (démonov), a tým aj skutočnosti, že môžu ovplyvňovať náš svet. Druhým extrémom je nezdravý záujem o tieto sily alebo prehnaný strach z nich – vidieť „Čertovo kopýtko“ za všetkým, čo sa deje okolo nás. Z tohto dôvodu je dôležité, aby sme sa pri štúdiu základov kresťanstva venovali aj téme okultizmu, pretože jeho pochopenie nám pomôže zaujať vyvážený a biblicky správny postoj.

2. Existencia nadprirodzena

Žijeme v dobe, keď ľudia intenzívne hľadajú odpovede na základné otázky života:

„Aký je zmysel života?“, „Existuje život po smrti?“, „Je možné veriť v nadprirodzeno, v Boha?“

V našom doterajšom štúdiu sme sa zaoberali tým, prečo veríme, že Boh existuje a že sa zjavil ľudstvu v Biblii a v osobe Ježiša Krista. Ukázali sme si, že Písmo hovorí o prebiehajúcom duchovnom, nadprirodzenom boji (Ef 6,12).

Biblia jasne svedčí o zápase medzi kráľovstvom Božím a kráľovstvom satana (Zj 12,7). Mnohí ľudia si však satana predstavujú ako karikatúru: chlpatú bytosť s chvostom, kopytami, rohmi, vidlami a pachom síry. Niet divu, že takáto predstava je pre moderného človeka smiešna a neprijateľná. Avšak takýto obraz by nikdy nepresvedčil značnú časť inteligentných nebeských anjelov, aby sa postavili proti Bohu a pridali sa na jeho stranu.

Je dôležité uvedomiť si, že máme do činenia s múdrym a rafinovaným protivníkom, ktorý nielen majstrovsky používa svoje schopnosti, ale aj zneužíva neznalosť ľudí. Nadprirodzeno existuje a spolu s ním aj skutočné bytosti, ktoré žijú v inom rozmere reality. Na jednej strane sa Boh snaží presvedčiť nás, že spôsob, ktorým riadi vesmír, je dobrý, a ukázať nám, že všetko, čo nám hovorí, je zmysluplné.

Satan sa naopak snaží zviesť nás na svoju stranu, do vzbury a odboja proti Bohu, oklamať nás svojimi polopravdami a klamstvami, a tak nás zničiť (J 8,44). Boh nám však v tomto duchovnom zápase poskytuje pomoc:

„Preto sa zjavil Syn Boží, aby zmaril diablove skutky.“ (1 Ján 3,8)

Odmietnuť všetky biblické odkazy na satana, démonov alebo anjelov ako prejavy primitívneho a poverčivého pohľadu na svet, ako to dnes robia niektorí, znamená zostať bez ochrany a vydaný napospas zvodom a vrtochom týchto nepriateľských bytostí. Aj keď je nevyhnutné uznať existenciu nadprirodzeného sveta a nadprirodzených bytostí, zároveň musíme byť opatrní, aby sme všetky nevysvetliteľné javy nepripisovali nadprirodzeným silám. Mnohé z toho, čo sa všeobecne vydáva za nadprirodzené, môže byť len trik, podvod, optický klam alebo jav vysvetliteľný pomocou fyzikálnych alebo psychologických prostriedkov.

3. Prečo je taký záujem o okultizmus

S alarmujúcim rastom vplyvu okultizmu na spoločnosť je potrebné klásť si otázku: „Prečo sa ľudia na začiatku 21. storočia, napriek vedeckému a technickému pokroku, zapletajú do okultných praktík?“ Existuje viacero faktorov, ktoré tento jav podporujú:

• a) Odklon od základných bodov kresťanstva

V poslednom storočí sme svedkami neustáleho spochybňovania základných bodov kresťanskej vierouky, a to dokonca aj tými, ktorí sú predstaviteľmi cirkví alebo teológie. Ak sa odložia alebo novým spôsobom definujú kľúčové termíny ako hriech, odpustenie, zmierenie, božstvo Ježiša Krista alebo inšpirácia Písma, z kresťanstva zostane len minimum. Kresťanstvo tak stráca svoju silu a príťažlivosť.

Pod vplyvom sekularizácie čoraz viac ľudí odmieta kresťanský pohľad na svet a nestotožňuje sa s jeho vieroukou. Takéto zmýšľanie otvára dvere pre experimentovanie s okultizmom, pretože absentuje jasný duchovný základ.

• b) Zvedavosť

Na okultizme je čosi tajomného, čo prirodzene priťahuje ľudskú zvedavosť. Veci bizarné, nevysvetliteľné a často zlé sú v našej modernej dobe veľmi príťažlivé. Väčšina ľudí, ktorí sú dnes zapojení do okultných praktík, začala z čistej zvedavosti prostredníctvom zdanlivo „nevinných“ činností, ako je čítanie horoskopov, vykladanie kariet alebo veštenie z dlane.

Tieto prvotné skúsenosti často zvyšujú zvedavosť a vedú k hlbšiemu zapojeniu do okultizmu, až sa človek napokon do neho úplne zapletie. Za túto zvedavosť sa však draho platí. Je dôležité pochopiť, že okultizmus nie je niečo neutrálne, čo možno skúsiť a potom slobodne opustiť bez akýchkoľvek škodlivých vedľajších účinkov. Okultné praktiky zanechávajú trvalé následky na duchovnom i psychologickom stave človeka.

• c) Okultizmus ponúka reálne zážitky

Každý z nás túži po jasných a konečných odpovediach na základné otázky života. Okultistické skúsenosti pritom priťahujú mnoho ľudí. Astrológia vám údajne predpovie budúcnosť z hviezd, poradí, ako investovať či plánovať. Psychotronik vám ponúkne rady pre vaše zdravie. Učenie o reinkarnácii vás presvedčí, že za svoje problémy nenesiete zodpovednosť, pretože ide o dôsledky života niekde na Sicílii v 12. storočí. Médiá vás zase uistia, že po smrti je na „onom svete“ všetko v poriadku, a tak sa smrti nemusíte báť.

Okultné praktiky odhaľujú prekvapujúce veci, ktoré uspokojujú človeka v tom, že našiel „konečnú realitu“ a že už nemusí ďalej hľadať pravdu. Táto duchovná prázdnota však nie je zaplnená Bohom, ale pochybne získanou skúsenosťou, ktorá môže pochádzať z nedôveryhodného zdroja. Dnešný sekulárny človek sa zameriava na otázku: „Funguje to?“ Ak niečo „funguje“ a ponúka mu skutočné zážitky, aké poskytujú okultné praktiky, je pre tieto skúsenosti otvorený a s nimi spokojný.

• d) Je to jedno zo znamení poslednej doby

Nie je to tak dávno, čo sme sa zaoberali znamením poslednej doby, ktoré naznačuje, že druhý príchod Ježiša Krista je blízko. Satan, vedomý si toho, „ako málo času mu zostáva,“ nasadzuje všetky svoje sily do boja, čo znamená, že v dobe konca môžeme očakávať výrazný nárast jeho aktivít (Zj 12,12).

Ježiš nás varoval: „Povstanú falošní proroci a budú robiť veľké znamenia a zázraky, aby zviedli aj vyvolených, keby to bolo možné. Hľa, povedal som vám to vopred.“ (Mt 24,24-25) Tento dôležitý výstražný tón zdieľajú aj apoštoli Pavol a Ján vo svojich spisoch (1 Tim 4,1; 1 Ján 4,1).

4. Biblia a okultizmus

Biblia jednoznačne odsudzuje okultizmus a všetky formy okultných praktík. V Deuteronómiu sa píše:

„Keď prídeš do krajiny, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, varuj sa napodobňovať ohavnosti tamojších národov. Nech sa u teba nenájde nikto taký, kto by viedol svojho syna alebo svoju dcéru ohňom, veštec dopytujúci sa veštbami, mrakopravec ani hádač ani čarodejník ani zaklínač ani ten, kto sa zvedieť duchov zomrelých, ani jasnovidec, ani ten, kto sa pýta mŕtvych. Každého, kto robí tieto veci, má Hospodin v ohavnosti.“ (Dt 18,9-12)

Podobne aj Nový zákon varuje pred okultizmom (Gal 5,19-21; Zj 21,8; 22,15). V knihe Skutkov nachádzame opisy viacerých stretnutí apoštolov s okultnými praktikami (Sk 13,6-12; 16,16-19; 19,19-20). Z týchto biblických odkazov je zrejmé, že Písmo dôrazne odmieta okultné praktiky a varuje pred ich následkami. Rozvážny kresťan sa preto vyhýba okultizmu vo všetkých jeho formách.

B. prevteľovania – 2 K 6,2; Žid 3,7.8; 9,27; 1 K 15,12-14.20-23

1. Čo je to reinkarnácia?

Slovo „reinkarnácia“ je latinského pôvodu a znamená opätovné vtelenie. Reinkarnácia predstavuje koncept, že duša sa po smrti vteľuje späť do tela – zakaždým do iného –, pričom si zachováva svoju identitu. Tento princíp učí, že keď človek zomrie, jeho duša unikne z tela a pokračuje v existencii v nejakej forme života – buď opäť ako človek, alebo v nižšej či vyššej forme života. V dnešnej dobe verí v reinkarnáciu viac ako polovica obyvateľstva sveta.

Základom učenia o prevteľovaní je koncept karmy. Karma znamená presvedčenie, že neexistuje nezaslúžené šťastie ani nezaslúžená bieda – každý človek si svoj osud určuje sám do najmenších detailov. Ak človek konal dobré skutky, narodí sa do dobrého tela; ak konal zlé skutky, jeho duša sa môže vteliť do zlého tela, zvieraťa, rastliny alebo dokonca minerálu (podľa učenia hinduizmu). V kresťanskej forme učenia o prevteľovaní sa verí, že ak človek počas života neprijme Krista alebo ho zavrhne, jeho duša sa musí vteliť do iného človeka. Tento proces sa opakuje, až kým človek Krista neprijme. Po prijatí Krista duša odchádza k Bohu.

2. Prečo ľudia veria v reinkarnáciu?

Existuje niekoľko dôvodov, prečo sa viera v prevteľovanie ľuďom javí prijateľná:

• a) Viera v nesmrteľnú dušu

Už Platón učil, že nesmrteľná duša berie na seba telo ako trest za hriech, ktorý spáchala. Duša musí opustiť ideálny svet a vstúpiť do materiálneho sveta. Podľa Platóna existovala duša ešte pred naším narodením a bude existovať aj po našej smrti. To, že sa na svete objavuje opakovane v rôznych telách, je súčasťou procesu očisťovania sa od hriechu.

Viera v nesmrteľnú dušu je aj dnes mimoriadne populárna a široko rozšírená. Pod vplyvom helenizmu sa po smrti apoštolov preniesla aj do kresťanskej teológie. Napriek tomu treba poznamenať, že mnohí kresťania, ktorí dnes veria v nesmrteľnú dušu, odmietajú učenie o reinkarnácii.

• b) Psychologické svedectvá minulých životov

Niektorí ľudia považujú určité psychologické javy za dôkaz predošlých životov. Veľkú popularitu si v tomto smere získali knihy lekára Raymonda A. Moodyho – Život po živote a Život pred životom. Tieto diela sa zameriavajú na koncept reinkarnácie a skúsenosti blízke smrti. Napriek ich popularite mnohí lekári pochybujú, či sú tieto psychologické javy skutočne vedeckým dôkazom reality alebo iba subjektívnymi zážitkami.

• c) Spravodlivosť v reinkarnačnom systém

Myšlienka, že človek má k dispozícii niekoľko životov, sa mnohým páči z nasledovných dôvodov:

ca) Predovšetkým, karma sa zdá spravodlivá. Ak robíš dobre, bude sa ti dobre dariť. Ak konáš zle, nemôžeš sa čudovať, že sa ti darí zle. Trest je úmerný tomu, čo si vykonal – na rozdiel od kresťanstva, kde buď získaš nebo, alebo skončíš v pekle. Zástancovia reinkarnácie tvrdia, že odsúdenie niekoho za obmedzený počet hriechov k večnému trápeniu je nespravodlivé. Karma je však podľa nich spravodlivá, pretože odmeňuje a trestá presne podľa skutkov jednotlivca.

cb) pomocou učenia o karme je možné vysvetliť utrpenie v tomto živote – utrpenie je dôsledok karmy z predchádzajúcich životov. Pri takomto vysvetlení Boh ani v najmenšom nie je zodpovedný za zlo. Všetko utrpenie a nespravodlivosť sú vysvetliteľné ako dôsledok zlých skutkov v predchádzajúcich životoch.

cc) Jeden z najatraktívnejších aspektov reinkarnácie je, že úplne odstraňuje realitu súdu a možnosť odsúdenia.

Učenie o večne horiacom pekle alebo o totálnom zničení bezbožných sa mnohým ľuďom zdá nezlučiteľné s Božím charakterom lásky. Reinkarnácia ponúka model, v ktorom môže Boh potrestať hriechy prostredníctvom zákona karmy, požadovať vieru v Krista (aspoň v jednom živote) a nakoniec každého zachrániť. Podľa tohto konceptu, ak niekto Krista zavrhne, dostane druhú šancu, tretiu a ďalšie, až kým Ježiša neprijme. Tento proces umožňuje človeku morálne a duchovne rásť a lepšie pochopiť Božiu lásku. Niektorí dokonca tvrdia, že bez reinkarnácie nie je možné dosiahnuť morálnu dokonalosť.

cd) Posledným dôvodom pre príťažlivosť reinkarnačného modelu života a smrti je, že sloboda ľudských bytostí vo vzťahu k Bohu zostáva zachovaná. Boh nikoho nenúti veriť, ale poskytuje dostatok času na uplatnenie slobodnej vôle. Pri tomto prístupe nie je potrebné riešiť problém Adamovho hriechu a jeho vplyvu na človeka, teda otázku dedičného hriechu a vrodenej hriešnej prirodzenosti človeka. Rovnako sa nemusí skúmať problém pripočítanej spravodlivosti, teda ako sa to, čo Kristus vykonal, priamo dotýka jednotlivca.

3. Prečo nemôžeme prijať vieru v reinkarnáciu?

Ak vezmeme do úvahy kresťanský reinkarnačný model, nemožno mu uprieť snahu obhajovať Božiu lásku, milosť a spravodlivosť tvárou v tvár problému zla. Pozitívnym aspektom tohto modelu je aj zachovanie slobodnej vôle a dôstojnosti človeka. Napriek tomu však tento systém čelí niekoľkým veľmi závažným nedostatkom.

• a) Reinkarnácia nerieši problém zla

Reinkarnácia, namiesto toho, aby riešila problém nespravodlivého utrpenia, tvrdí, že utrpenie je spravodlivé, a tým ho vlastne obhajuje. Podľa tohto učenia karma z minulých životov spôsobuje utrpenie v tomto živote, čo znamená, že nikto nie je skutočne nevinný. Reinkarnacionalisti často obviňujú kresťanov, že v prípadoch, ako je smrť nevinného dieťaťa, ponúkajú iba odpoveď:

„Nevieme, prečo sa to stalo.“

Ich vlastná odpoveď je však ešte krutejšia:

„Dôvodom, prečo toto nevinné stvorenie zomiera, je, že v predchádzajúcom živote bolo darebákom.“

Tento prístup problém utrpenia nerieši, ale iba ho presúva o jeden život späť. Ak utrpenie v tomto živote vyplýva z karmy z predchádzajúceho života, otázka zostáva: Ako to všetko začalo? Odkiaľ pochádza prvý dlh karmy a utrpenie v prvom živote? Alebo existuje zlo od večnosti? Je spravodlivé potrestať malé dieťa za hriech, o ktorom nemá ani tušenie? Tým, že reinkarnácia posúva problém zla do predchádzajúceho života, ho vôbec nerieši a nepribližuje sa k jeho riešeniu. Tento systém ponecháva problém zla nezodpovedaný, čím iba odsúva základnú otázku do minulosti bez jasného vysvetlenia.

• b) Karma nie je morálny zákon

Človek by ľahko získal dojem, že zákon karmy je niečo ako zákon v Starom zákone – presný univerzálny morálny kódex. Pravdou však je, že karma nie je morálny predpis. Je to systém trestu, ktorý ale neposkytuje jasný obsah, aby človeku povedal, čo má robiť. Karma má síce moc výkonnú, ale chýba jej moc zákonodarná. Otázka teda znie: Odkiaľ pochádzajú mravné predpisy, ktoré karma stráži? Ukazuje sa, že žiadne takéto predpisy neexistujú! Mravnosť sa tým stáva relatívnou.

V takom prípade je to, čo je mravné, určené tým, čo je za daných okolností výhodné. Tento pohľad nás vedie k relativizmu, no relativizmus v etike je neudržateľný. Ak neexistuje absolútna pravda, potom je všetko zlo relatívne. A ak je zlo relatívne, prečo by ho mala karma vôbec trestať?

• c) Reinkarnácia je v konečnom dôsledku nehumánna

Videli ste niekedy obrázky zo života v Indii? Na uliciach tam ležia tisíce biednych, zmrzačených, trpiacich a hladujúcich ľudí bez strechy nad hlavou. Prečo je takmer nemožné týmto ľuďom pomôcť? Podľa hinduizmu totiž tým, že zmierňujete ich utrpenie, pracujete proti zákonu karmy. To, čo im uľahčíte teraz, si aj tak budú musieť odtrpieť v ďalšom živote.

Tým, že pôsobíte proti ich karme, pôsobíte zároveň proti svojej vlastnej karme, čím si sami priťažujete. Z tohto dôvodu je humanitárna alebo charitatívna činnosť v spoločnosti, ktorá verí v reinkarnáciu, takmer nemožná. Karma v tomto systéme bráni zmierneniu utrpenia, pretože je vnímané ako nevyhnutná súčasť procesu duchovného očisťovania.

• d) Reinkarnácia nezaručuje duchovný rast

Reinkarnacionalisti často používajú evolučnú teóriu ako dôkaz toho, že všetko sa vyvíja k lepšiemu, smerom k vyšším životným formám. Problém však spočíva v tom, že neexistuje žiadny spoľahlivý dôkaz, ktorý by túto myšlienku potvrdil, či už na biologickej úrovni, alebo na duchovnej úrovni.

• e) Učenie o reinkarnácii je protibiblické

Karma je vlastne určitá cesta spasenia. Človek si určuje svoj osud, pričom jeho dobré skutky môžu uzmieriť alebo vyvážiť tie zlé. Ak niekto v živote nebol úspešný, dostane novú šancu v ďalšom živote a potom v ďalšom, až sa všetky jeho problémy vyriešia. Reinkarnácia tak v konečnom dôsledku vedie k univerzalizmu – viere, že nakoniec budú všetci ľudia spasení. Človek pritom nepotrebuje žiadnu pomoc ani spásne dielo Ježiša Krista.

Dokonca ani Boh už nie je potrebný. Pre hinduistu je zvesť o kríži urážkou, zatiaľ čo pre kresťanského reinkarnacionalistu je maximálne láskavou inšpiráciou. Spasenie je dané karmou, nie krížom. Nesmrteľnosť pochádza zvnútra, nie od Boha. Nádejou človeka je prevtelenie, nie vzkriesenie. Biblia však nehovorí o tom, že by duša prežívala telo (Ž 146,4; 115,17). Nepodporuje myšlienku, že by po smrti existovala nová šanca, alebo že by človek žil niekoľko životov (2 K 6,2; Žid 3,7-8; 9,27). Písmo nenecháva žiadny priestor pre prevteľovanie (Jer 13,23; 17,9). Biblická odpoveď na smrť nie je reinkarnácia, ale vzkriesenie (1 Kor 15,12-55). Riešením hriechu nie je karma, ale kríž, ktorý je garantom i dôkazom Božieho odpustenia.

Reinkarnácia vidí človeka ako dušu uväznenú v tele, ktorého sa jej nakoniec (snáď) podarí zbaviť. Vzkriesenie však ukazuje, že človek je nedeliteľná jednotka. Reinkarnácia je proces k zdokonaľovaniu, zatiaľ čo vzkriesenie predstavuje stav dokonalosti. Reinkarnácia je prechodný stav, v ktorom duša túži zbaviť sa tela a splynúť s Bohom, vzkriesenie je konečný stav, v ktorom celý človek – telo, duch i duša – prežíva spoločenstvo s Bohom.

Pred časom som sa stretol s človekom, ktorého som najprv považoval za kresťana. Potom, čo som od neho zistil, že verí v reinkarnáciu, už si tým nie som istý. Je vôbec kresťanská viera zlučiteľná s konceptom reinkarnácie? Myslím, že nie je. Navyše, dáva reinkarnácia logický zmysel? Obávam sa, že nie, a nižšie ponúkam niekoľko dôvodov prečo.

Reinkarnácia je dnes nesmierne populárna a medzi jej stúpencami nájdete mnohých známych ľudí – od Silvestra Stalloneho po Kvetu Fialovú. Ale čo vlastne tento koncept predstavuje? Stručne povedané, je to viera v to, že po smrti vaša duša prejde do iného tela. Duša zostáva stále rovnaká, menia sa len telá, ktoré obýva. Môžeme to prirovnať k presadaniu – ako keď na ceste do práce meníte metro za električku a potom za autobus. Známa americká herečka Shirley McLaine, hlavná predstaviteľka hnutia New Age, myšlienku reinkarnácie opisuje takto:

„Viem, že som musela byť mnoho rôznych ľudí v rozdielnych dobách… bývalá prostitútka… dvorný šašo popravený vo Francúzsku kráľom Ľudovítom XV.“

Pozoruhodné. McLaine je presvedčená, že toto poznanie získala prostredníctvom meditácie, duchovných médií a raz dokonca aj cez akupunktúru. Po filozofickej stránke má reinkarnácia svoje korene na východe – v hinduizme, budhizme a taoizme. Myšlienku však prijali aj niektorí západní myslitelia, ako Pytagoras, Platón či Plotinus. Napríklad Platón učil, že duša prichádza do tela za trest po spáchaní hriechu. Opúšťa ideálny svet a vstupuje do porušenej sféry hmoty. Pri spojení s embryom si so sebou nesie karmu – množinu všetkých skutkov a ich následkov zo všetkých predchádzajúcich životov. V našej kultúre poznáme príslovie:

„Ako si kto ustelie, tak si ľahne.“

Presne toto je princíp karmy. Ak sa správate dobre, môžete sa v ďalšom živote narodiť do priaznivých okolností, napríklad ako syn ministerského predsedu. Ak sa správate zle, nemôžete sa čudovať, že sa v ďalšom živote narodíte napríklad ako čune alebo žihľava. Podľa učenia o reinkarnácii sa duša inkarnuje do stále nových tiel. Každá smrť je bránou k možnému vyslobodeniu z tohto nekonečného cyklu, nazývaného samsara, často znázorňovaného ako bicykel. Únik z tohto kruhu utrpenia sa nazýva moksha a predstavuje spásu. Niektorí vyznávači veria, že po splatení karmického dlhu sa oslobodená duša stretne s osobným Bohom, iní očakávajú splynutie s neosobnou božskou Silou, známou ako Brahman.

Hoci by som mohol uviesť biblické dôvody, prečo je reinkarnácia falošná, zameriam sa na logiku. Pre niekoho, kto neuznáva Bibliu ako autoritu, by biblické argumenty nemuseli mať veľkú váhu. Ak si myslíte, že je napríklad utrpenie umierajúceho dieťaťa obrovsky nespravodlivé, budete mať problém súhlasiť s učením o karme. Podľa tohto zákona je utrpenie dieťaťa nutne spravodlivé – dieťa totiž trpí za svoje hriechy z minulého života. Ale aké hriechy? Problém je, že dieťa nemá ani tušenie, za čo je trestané. Hriechy, za ktoré údajne trpí, spáchal nejaký iný človek, ktorý už zomrel.

Je niečo také logické? Má zmysel trestať niekoho za prehrešok, o ktorom nemá vedomie? Predstavte si, že trestáte dieťa za hriechy dospelého človeka, ktorý bol napríklad pred niekoľkými rokmi popravený za vraždu. Pre mňa je takáto predstava odporná. Boh, ktorý by takto konal, by bol skôr monštrum než milosrdná bytosť.

Podľa zákona karmy trpím vo svojom súčasnom živote (A) za hriechy spáchané v predchádzajúcom živote (B). V tom som však už zodpovedný za hriechy zo života C. Tento proces pokračuje donekonečna. Zavrtávame sa stále hlbšie – až do bodu, kedy sa minie abeceda aj večnosť. Problém je, že tento cyklus nikdy nezačne. Každý život vyžaduje predchádzajúci, ktorý vysvetlí karmické dôsledky. Ako sa však všetko začalo? Kto vytvoril prvý karmický dlh?

Systém karmy je ako nekrytý šek, ktorý sa spláca ďalším nekrytým šekom, a tak to pokračuje v nekonečnom regrese. Skutočné vysvetlenie samsary alebo karmického dlhu prvého života však nenájdeme. Aký hriech teda splácal prvý život? A čo ak je zlo večným princípom, existujúcim spolu s Bohom? Tento predpoklad vedie k vážnym filozofickým problémom. Ak by sme predpokladali, že zlo je večné, potom je rovnocenné s Bohom, čo narúša predstavu o jedinom absolútnom a morálnom Bohu.

Ďalším problémom je prirovnanie zákona karmy k univerzálnemu morálnemu zákonu, aký ľudia poznajú napríklad zo Starého zákona. Karma totiž nie je morálnym predpisom, ale systémom odplaty. Neposkytuje žiadne smernice, čo je správne a čo nie. Odkiaľ teda pochádzajú morálne požiadavky, ktoré karma údajne vynucuje? Pravda je, že v tomto systéme žiadne objektívne morálne normy neexistujú.

V panteistickom svetonázore, ktorý je základom učenia o karme, neexistuje rozdiel medzi dobrom a zlom. Všetko je súčasťou jedného celku. Morálka sa tak stáva relatívnou a neudržateľnou. Ak nie je rozdiel medzi dobrom a zlom, prečo by potom mala karma odplácať zlé skutky? Tento relativizmus popiera základné princípy logiky a spravodlivosti. Bez jasne definovaných morálnych pravidiel sa celý systém karmy javí ako filozoficky neudržateľný a morálne prázdny. Ako vysvetľuje budhista Allan Watts:

„Budhizmus nezdieľa západné presvedčenie o tom, že existuje nejaký morálny zákon vychádzajúci z Boha či prírody, ktorý by mal človek za povinnosť počúvať. Budhov recept na správanie – nebrať ničí život, alebo to čo vám nebolo dané, nevyhovovať vášňam, neoddávať sa klamstvo či neopíjať sa – sú dobrovoľne prijaté pravidlá na osobný prospech.“

Situačná etika a relativizmus: Kritika karmy a reinkarnácie

V systéme karmy a reinkarnácie nachádzame prvky situačnej etiky a morálneho relativizmu. Čo to znamená? Robíme to, čo je za daných okolností prospešné a čo „funguje“. Problém je, že takýto prístup umožňuje ospravedlniť čokoľvek – dokonca aj vraždu či znásilnenie, ak by sa za určitých okolností zdali výhodné. Ak neexistuje nič, čo by bolo zlé samo o sebe, aký mandát má karma trestať zlé skutky? Ak neexistuje absolútne dobro ani zlo, na akom základe môže systém karmy posudzovať a trestať?

Reinkarnácia: Nehumánnosť a pasivita voči utrpeniu

Jedným z najväčších dôvodov na odmietnutie reinkarnácie je jej nehumánny charakter. Stačí si vybaviť obrazy neuveriteľnej biedy a utrpenia, ktoré poznáme z Indie – chorí, zmrzačení a hladujúci ľudia na uliciach, ktorých utrpenie si nikto nevšíma. Prečo je tomu tak? Systém karmy predpokladá, že ľudia trpia za hriechy z minulých životov. Zásah do ich utrpenia je považovaný za narušenie spravodlivosti. Ak pomôžete trpiacemu, oddialite jeho „splatenie karmického dlhu“, čím mu spôsobíte ešte viac utrpenia v ďalších životoch. Táto filozofia vedie k pasivite a nezáujmu o ľudské utrpenie.

Príkladom je samotný Gautama Budha. Keď po opustení svojho paláca prvýkrát videl utrpenie, rozhodol sa nepomáhať. Prečo? Pretože monizmus – učenie, že všetko je v dôsledku jedno – popiera rozdiel medzi dobrom a zlom. Fatalistický prístup hovorí, že veci sú presne také, aké majú byť, a zasahovanie by znamenalo pracovať proti zákonu karmy. Z tohto pohľadu by bolo celoživotné dielo Matky Terezy považované za „dobre mienené zlo“, ktoré bráni ľuďom v splatení ich karmy a predlžuje ich utrpenie.

Prečo reinkarnáciu odmietnuť?

Záver je jednoduchý. Systém karmy a reinkarnácie popiera základné princípy ľudskosti, súcitu a morálky. Vedie k nečinnosti voči nespravodlivosti a k ospravedlneniu utrpenia ako „spravodlivého“. Tento koncept je neudržateľný nielen z hľadiska logiky, ale aj etiky.

Zhrnutie reinkarnácia a karma

Máš na výber, keď ide o to, čo sa stane po smrti? Je reinkarnácia skutočná? Existuje život po smrti? Ako je to s karmou? Ľudia sa od nepamäti zamýšľali nad otázkou, čo sa deje po smrti a či vôbec niečo nasleduje. Ukončí smrť našu existenciu, je vstupnou bránou do večnosti, alebo je len prestávkou medzi životmi na Zemi? Mnohí ľudia veria, že duša sa prevteľuje do rôznych tiel. Prečo je myšlienka reinkarnácie taká lákavá? Možno ponúka odpovede na hlboké otázky o zmysle života, o dôvodoch našich činov a o tom, ako funguje karma.

Reinkarnácia a karma

Reinkarnácia ponúka nádej mnohým. Ak nám to nevyjde v tomto živote, máme šancu v tom ďalšom. Lenže aj tí, čo veria v reinkarnáciu, priznávajú, že drvivá väčšina ľudí si svoje predchádzajúce životy nepamätá. Ako sa môžeme poučiť zo svojich chýb z minulého života, ak si ich nepamätáme? Zdá sa, že robíme stále dookola rovnaké chyby. Ako teda môžeme dúfať, že sa nám v budúcom živote podarí napraviť naše chyby, najmä ak vezmeme do úvahy rozsah morálnych zlyhaní, ktorými je ľudstvo poznačené od nepamäti?

Teória reinkarnácie tiež tvrdí, že učiní spravodlivosti zadosť. Podľa zákona karmy (nemenného, neosobného zákona vesmíru) v každom živote dostaneme to, čo si zaslúžime. Naše dobré skutky či zlé skutky nám v ďalších životoch prinášajú odpovedajúce dôsledky. Pri karme vraj nejestvuje žiadne nespravodlivé utrpenie, pretože nikto nie je nevinný. Všetko utrpenie, ktoré zažívame, si údajne zaslúžime kvôli svojej zlej karme. Takže aj dieťa bez nôh si to vraj zaslúžilo, rovnako ako žena, ktorú postihla trauma znásilnenia.

Každý z nás si svoju karmu nesie so sebou do ďalšieho života. Neexistuje milosť, odpustenie ani zľutovanie. To je zlá správa pre tých, ktorých trápi zlé svedomie. Navyše, karma je často v rozpore s naším morálnym cítením. To nám totiž hovorí, že existuje aj nezaslúžené utrpenie, ktoré si vyžaduje náš súcit a snahu zmierniť ho.

Limity reinkarnácie

Môže reinkarnácia reálne ponúknuť nádej a zmysel pre spravodlivosť v tomto strápenom svete? Akú útechu ohľadom smrti skutočne poskytuje? Zákon karmy je neľútostný, ale posolstvo Ježiša Krista je iné. Ježiš nepopieral, že vo svete existuje nespravodlivé utrpenie. Naopak, ponúkal odpustenie tým, ktorí ho spôsobovali, a útechu tým, ktorí ho zažívali.

Ježiš učil, že nikto nedokáže dodržať morálny zákon, pretože ľudské srdce má sklony k zlým postojom a skutkom, ktoré urážajú milujúceho a absolútne dobrého Boha. Ježiš nám ako náš záchranca ponúka odpustenie: sám zaplatil za naše priestupky voči Bohu. Tvrdil, že ľudia môžu získať buď večnú odmenu, alebo večný trest na základe toho, či prijmú jeho odpustenie počas svojho jediného života na zemi (pozri Matúš 25, 31-46 a Hebrejom 9, 27).

Ježiš povedal, že prišiel „hľadať a spasiť, čo zahynulo“ (Lukáš 19, 10) a že „neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby sám slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých“ (Marek 10, 45). Ježiš preukázal odpúšťajúcu lásku dokonca aj počas svojho ukrižovania. Jeden zo zločincov, ukrižovaný vedľa neho, vyznal svoje hriechy a požiadal ho:

„Pamätaj na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“

Ježiš mu odpovedal

: „Amen, hovorím ti dnes: Budeš so mnou v raji“ (Lukáš 23, 42).

Jedinou požiadavkou na dosiahnutie raja je veriť v Ježiša Krista – nie život za životom pracovať na zbavení sa zlej karmy a zhromažďovaní tej dobrej. Pretože Ježiš povedal:

„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale mal večný život“ (Ján 3, 16).

A to je skutočne dobrá správa – pre tento aj pre budúci život. Ak chceš hlbšie spoznať život a učenie Ježiša Krista, prečítaj si v Novej zmluve knihu s názvom Evanjelium podľa Matúša.

II. Výkladové poznámky

A. Okultizmus

Zlo oddávna zvláštnym spôsobom ľudstvo priťahuje. Preto rada apoštola Pavla je aktuálna aj dnes:

„Želám si, aby ste boli múdri v dobru a neskúsení vo zlu.“ (Rim 16, 19).

Nie je možné v rámci jedného článku alebo jednej biblickej hodiny podrobne prebrať všetky formy okultizmu a vysvetliť, prečo ich kresťania považujú za nebezpečné. Pre lepšie pochopenie problematiky odporúčame nasledujúce knihy: Okultizmus – Hra s ohňom (Advent 1993), Dr. J. W. Provonsha: Existuje život po živote? (Advent 1994), R. Morneau: Cesta do nadprirodzeného sveta (Jupos).

Moderný okultizmus dnes čoraz častejšie používa „inteligentnejšie“ formy, ktoré pre súčasného človeka nepôsobia podozrivo a často obsahujú prvky kresťanstva alebo vedeckosti, ako napríklad:

• ESP (mimozmyslové vnímanie),
• reinkarnácia,
• uzdravovanie vierou,
• biela mágia,
• NDE (zážitky na prahu klinickej smrti),
• transcendentálne meditácie,
• psychotronika.

Parapsychológia sa snaží týmto praktikám dodať punc vedeckosti, a dokonca je možné tieto oblasti študovať na niektorých univerzitách. Napríklad Kalifornská univerzita v Berkley udeľuje titul „bakalár mágie“.

Niet pochýb o tom, že existujú rôzne energetické polia, zemské žiarenie a že niektorí ľudia sú na tieto javy citlivejší. Avšak ak začneme predpokladať, že tieto energie majú inteligenciu a môžeme s nimi komunikovať (dokonca v rôznych jazykoch), dostávame sa do kontaktu s inteligenciou mimo našu dimenziu bytia. Biblia nám jasne hovorí, kto má záujem komunikovať s človekom prostredníctvom takýchto metód (pozri 2 K 11, 14).

B. Prevteľovanie

1. Viera v reinkarnáciu nesmrteľnej duše nie je moderným vynálezom

Viera v reinkarnáciu má hlboké korene v histórii a kultúrach rôznych národov. Už Egypťania verili, že pyramídy majú ochrániť telo, aby sa do neho nemohla vrátiť duša. Gréci, konkrétne filozof Platón, učili, že v nebi existujú dvoje dvere – jednými duše prichádzajú, druhými odchádzajú. Platón považoval dušu za nesmrteľnú, pretože nie je stvorená, a teda je nezničiteľná.

Hinduisti, budhisti, taoisti a mnohé náboženstvá Číny a Japonska majú vieru v reinkarnáciu pevne zakorenenú vo svojich učeniach. V posledných desaťročiach, vplyvom východných náboženstiev, sa táto viera začala explozívne šíriť v Amerike a Európe, čím prenikla aj do myslenia mnohých formálnych kresťanov. Napriek tomu, kresťania a mohamedáni (moslimovia) v reinkarnáciu vo všeobecnosti neveria, pretože ich náboženstvá učia o jedinečnosti života na zemi a konečnom osude človeka po smrti.

2. Psychologické svedectvá minulých životov

Existujú dva hlavné psychologické dôkazy pre reinkarnáciu, ktoré často podporujú vieru v minulý život: Deja vu a hypnotická regresia.

Deja vu je pocit, ktorý človek zažíva, keď navštívi neznáme miesto, ale má presvedčenie, že tam už predtým bol. Tento stav sa môže prejaviť tak, že je prostredie neskutočne známe, aj keď si človek uvedomuje, že tam nikdy predtým nebol. Z pohľadu reinkarnácie sa tento jav vysvetľuje tak, že človek toto miesto navštívil vo svojom minulom živote. Existujú však aj iné vysvetlenia tohto psychologického javu deja vu. Podľa Encyklopedie Britannica môže ísť o „disrytmickú funkciu“ predných lalokov mozgu, čo znamená, že ide o určitú formu mentálnej ilúzie, ktorá nemá významný praktický dopad. Zaujímavé je, že niektorí ľudia sú na tento jav náchylnejší než iní.

Hypnotická regresia je ďalší fenomén, ktorý podporuje teóriu reinkarnácie. Tento proces na prvý pohľad pôsobí presvedčivo – ľudia v stave hlbokej hypnózy dokážu uviesť detaily zo svojich minulých životov, vrátane historických informácií. Niektoré z týchto detailov sú prekvapivo presné a korešpondujú s historickými faktami (aj keď mnohé presné nie sú). Toto otvára otázku: ako je možné vysvetliť presnosť niektorých výpovedí?

Okrem psychologických a psychiatrických vysvetlení (ktoré sú často komplexné) môže byť tento jav objasnený aj z kresťanského pohľadu. Na základe Biblie je možné predpokladať, že zlí duchovia alebo padlí anjeli (spojení so satanom) dokážu počas hypnotického stavu vložiť do ľudskej mysle určité informácie či posolstvo (1 S 28). Tento duchovný pohľad ponúka alternatívne vysvetlenie pre prípady, ktoré zatiaľ nemáme vedecké prostriedky objasniť.

3. Reinkarnácia nezaručuje duchovný rast

Napriek všetkým vedeckým pozorovaniam a experimentom, ani po 150 rokoch od Darwinovej teórie nemáme jediný dôkaz o evolúcii, ktorý by preukázal, že sa jedna životná forma zmenila na inú. Ak sa podstatné evolučné zmeny nedejú v biologickom svete, aký dôvod máme veriť, že sa dejú vo svete duchovnom? Môžeme očakávať, že ľudstvo „vyspieva“ na vyšší typ bytostí, bližších Bohu, alebo lepšie pochopí jeho lásku? Stačí sa pozrieť na udalosti v čiernej kronike, aby sme si túto nádej spochybnili.

Ďalším závažným problémom reinkarnácie je otázka, či opakovanie životov skutočne vedie k splácaniu dlhu karmy. Čo ak sa namiesto toho dlh ešte viac zvýši? Ak nie sme schopní teraz robiť to, čo je správne, akú máme záruku, že v ďalšom živote to dokážeme lepšie? Ak jeden život nestačí na to, aby sme prijali Krista, nemusí stačiť ani nekonečný počet životov.

Reinkarnácia zároveň prináša ďalšie nebezpečné otázky. Ak sa duše neustále vracajú do nových tiel, prečo rapídne pribúda populácia na Zemi? Prečo toľko ľudí tvrdí, že v minulom živote boli slávne osobnosti ako Napoleon, Kleopatra alebo kráľovná Viktória? A čo otázka identity? Nakoľko je moja duchovná identita pri prevteľovaní zachovaná? Som to stále „ja“, keď som už niekto úplne iný?

III. Praktický dôsledok

Keď hovoríme o okultizme, je dôležité si uvedomiť, že nemáme na mysli homogénnu či organizovanú skupinu ľudí alebo konkrétne náboženstvo. Okultizmus zahŕňa rôzne praktiky a náuky, ktoré sa spájajú s okultnými javmi. Do okultizmu zaraďujeme tých, ktorí patria do okultistickej skupiny, vykonávajú okultné praktiky alebo veria v okultné javy. U jednotlivca sa môže vzťahovať jeden alebo aj všetky tieto aspekty zároveň. Najčastejšie okultizmu podľahnú ľudia, ktorí nepoznajú učenie Biblie alebo ho neberú vážne. Títo ľudia môžu byť:

• Zvedaví jednotlivci, ochotní vo svojej zvedavosti zájsť tak ďaleko, že sa zahrávajú s démonskými mocnosťami.
• Konformisti, ktorí sa prispôsobujú okoliu a robia to, „čo robí každý“, aby sa necítili odlišní.
• Neuspokojení veriaci, ktorí v náboženskej skúsenosti nenašli očakávané naplnenie a stali sa skeptickými.
• Smútiaci ľudia, postihnutí stratou blízkej osoby, ktorí sú ochotní urobiť čokoľvek, aby o nej získali viac informácií.
• Nespokojní so spoločnosťou alebo cirkvou, ktorí hľadajú alternatívy inde.
• Psychicky labilní jednotlivci, ktorí sa ľahko nechajú ovplyvniť inými.
• Deti okultistov, vystavené tomuto pôsobeniu od malička.
• Naivní a ľahkovážni ľudia, ktorých je v každej generácii dostatok.

Zahrávanie sa so svetom okultizmu môže mať vážne dôsledky. Je rozdiel medzi tým, keď viem, že ma nejaký jed zabije, ak ho zjem, a medzi tým, keď svojvoľne okúsim to, o čom viem, že mi uškodí. Potrebujeme vedieť o práci satanských síl, ale nie preto, aby nás to viedlo k experimentovaniu, obdivu alebo zapojeniu sa do týchto vecí. Biblia nás varuje, že zámery a motívy satana sa v priebehu dejín nezmenili. Satan využije akýkoľvek nástroj na to, aby odviedol ľudí preč od Boha a presvedčil ich o svojej „pravde“.

„Vôbec nezomriete.“ (Gn 2,4)

„Tieto národy … počúvajú veštcov a veštca, ale tebe to Pán, tvoj Boh, nedovolil.“ (Dt 18,13-14)

Dokumenty, videa a prednášky k tejto téme si môžete ZDARMA – stiahnuť TU.

Súvisiace videá a dokumenty

( Biblické lekcie k dispozícii – STIAHNUŤ )