12. Zmierenie

Zmierenie je jedno z kľúčových pojmov, ktoré Biblia používa na opis toho, ako Boh rieši problém hriechu a obnovuje narušený vzťah medzi sebou a stvorenými bytosťami. Okrem slova zmierenie Biblia používa aj iné metafory, ako sú záchrana, vykúpenie, náhrada či adopcia, ktoré pochádzajú z rôznych prostredí – napríklad z trhu s otrokmi, súdnictva alebo domáceho života.

V samotnom koreni slova zmierenie sa nachádza slovo mier, čo naznačuje jeho význam: nastolenie jednoty, súladu a obnovenie priateľských vzťahov medzi stranami, ktoré boli predtým v konflikte. Zmierenie však nie je len výsledkom odstránenia prekážok medzi týmito stranami, ale zahŕňa celý proces, ktorý umožňuje obnovu lásky a dôvery. Biblia uvádza, že konflikt vznikol už na nebesiach, kde vypukla vojna (Zj 12). Hriech, definovaný ako bezzákonnosť a vzbura (1 Jn 3,4), spôsobil odcudzenie medzi Bohom a jeho stvorením. Boh však tento problém rieši prostredníctvom smrti Ježiša Krista, ktorý prináša zjednotenie:

„A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ (Jn 12,32).

Táto myšlienka sa opakuje aj v slovách apoštola Pavla:

„Privedie všetko na nebi i na zemi k jednote v Kristovi.“ (Ef 1,10).

Na inom mieste Pavol zdôrazňuje:

„Plnosť sama sa rozhodla v ňom prebývať, aby skrze neho a v ňom bolo zmierené všetko, čo jest.“ (Ko 1,19-20).

Zmierenie teda zasahuje nielen ľudí, ale aj celý vesmír. Je dôležité pochopiť, že zmierenie má kozmičný rozmer a nie je obmedzené len na ľudstvo.

1. Zmierenie a služba vo svätyni – Ex 25,8; Žid 7,25; 8,1-2; 10,4

Keď Boh chcel poučiť izraelský národ o tom, ako plánuje riešiť problém hriechu, nebola to ľahká úloha. Títo bývalí otroci, ktorí len nedávno zažili Božie vyslobodenie z Egypta, o Bohu vedeli len veľmi málo. Namiesto teologickej prednášky im Boh dal ilustráciu v podobe svätyne, kde praktickým spôsobom mohli pochopiť, čo ich Boh chce naučiť.

Služby svätyne odhaľovali Božiu svätosť, ľudskú hriešnosť, ohavnosť hriechu, ale aj Božiu ochotu odpustiť, očistiť a prebývať so svojím ľudom (Ex 25,8). Stánok pozostával z troch častí, z ktorých každá mala špecifický význam: nádvorie, svätyňa a svätyňa svätých.

Na nádvorí sa nachádzal medený obetný oltár, kde sa prinášali obete za hriech. Ak človek zhrešil, sám priniesol obeť k oltáru. Kňaz skontroloval, či zviera nemá žiadnu vadu, hriešnik vyznal svoj hriech, zabil obeť a položil ju na oltár. Medzi obetami v Izraeli a v okolitých pohanských národoch bol zásadný rozdiel. Prinesením obete človek uznával, že problém hriechu je na jeho strane, nie na Božej, a že odplata za hriech je smrť (Rim 6,23). Týmto aktom vyjadril, že jeho hriechy spôsobili smrť nevinnej obete (Jn 1,29). Táto obeť bola predobrazom smrti Ježiša Krista na kríži.

Prinesenie obete vyjadrovalo vieru v ospravedlnenie skrze vieru. Nebola to úplatka pre Boha za odpustenie, ale vyjadrenie dôvery v Božie odpustenie. Taktiež symbolizovala vieru v posvätenie, pretože obeť bola prinesená presne podľa Božieho prikázania, čo vyjadrovalo rozhodnutie byť poslušný Bohu. Obetný oltár na nádvorí sprostredkovával posolstvo o odpustení hriechov. Boh je ochotný zbaviť nás viny a prijíma nás takých, akí sme. Keď sa mu odovzdáme, zaobchádza s nami, akoby sme nikdy nezhrešili. Umývadlo na nádvorí symbolizovalo očistenie.

Pre človeka, ktorý si uvedomoval svoju hriešnosť, bolo posolstvo o odpúšťajúcej Božej láske oslobodzujúcim evanjeliom. Je však zvesť o odpustení hriechov všetko, čo nám Boh chce povedať? Nie! Sú ešte ďalšie dve časti stánku, kde sa posolstvo rozvíja. Časť krvi z obete bola zanesená do svätyne, čím sa odhaľoval ďalší aspekt Božieho plánu spasenia.

Vo svätyni sa nachádzali tri významné predmety, ktorých poslaním bolo ukázať, ako chce Boh oslobodiť ľudí z moci hriechu. Boh nechce len hriech odpustiť, ale aj zmeniť život človeka. Tieto predmety boli: sedemramenný svietnik (menora), stôl s chlebmi predloženia a kadidlový oltár.

Sedemramenný svietnik, ktorý stál naľavo, mal sedem lámp naplnených olejom, ktorý osvetľoval celú miestnosť. Olej a svetlo boli symbolom Ducha Svätého. Úlohou Ducha Svätého je osvecovať zatemnenú myseľ (1 Kor 2,12-14), čo symbolizuje zmenu myslenia, ku ktorej dochádza u kajúceho človeka (Rim 12,1-2). Táto transformácia myslenia je základom pre ďalší duchovný rozvoj veriaceho.

Vpravo vo svätyni stál stôl s chlebmi predloženia, na ktorom bolo 12 bochníkov chleba. Tento chlieb predstavoval udržiavanie života a sýtenie sa Božím slovom (Jer 15,16). Symbolizoval, že Božie slovo je zdrojom duchovnej výživy pre každého veriaceho.

Uprostred svätyne sa nachádzal zlatý kadidlový oltár, umiestnený pri opone, ktorá oddeľovala svätyňu od svätyne svätých. Kadidlo symbolizovalo dokonalú spravodlivosť Ježiša Krista. Pre ľudí obťažených vlastnou hriešnosťou bola príjemná vôňa kadidla pripomienkou, že Boh vypočúva ich modlitby nie na základe ich vlastných zásluh, ale na základe Kristovej dokonalosti. Kristus, ako dokonalý príhovorca, zabezpečuje, že naše modlitby sú prijaté a vypočuté.

Svätyňa jasne ukazuje, že Boh nechce iba hriech odpustiť, ale tiež ponúka všetku moc nebies na pomoc tým, ktorí túžia po zmene života a oslobodení z moci hriechu. Posiela nám Ducha Svätého, aby osvecoval naše mysle, dáva nám Písmo, ktoré nás duchovne sýti, a vypočúva naše modlitby, aj keď sme nehodní. Týmto spôsobom môže byť moc hriechu v našom živote zlomená a my môžeme zakúsiť víťazstvo nad hriechom. Je však evanjelium o odpustení a zmene už všetkým, čo nám Boh chce zjaviť? Nie! Zostáva ešte svätyňa svätých, kde Boh odhaľuje pravého vinníka a rieši otázku konečnej zodpovednosti za hriech, z ktorej bol falošne obvinený pred celým vesmírom.

V svätyni svätých sa nachádzal jediný predmet – truhla zmluvy. V nej bolo uložené Desatoro, vyjadrujúce Boží charakter, nádoba s mannou a zakvitnutá Áronova palica. Dekalóg bol prikrytý vekom nazývaným zľutovnica, čo symbolizuje, že Boh „prikryl“ hriech svojim milosrdenstvom, aby ľudia a nebeské bytosti mohli lepšie pochopiť Boží charakter. Keď človek priniesol obeť, kňaz vzal trochu krvi a vstúpil do svätyne, kde pokropil krv pred oponou, ktorá oddeľovala svätyňu od svätyne svätých, miesta Božej prítomnosti. Tento úkon symbolizoval, že je potrebné vyriešiť posledný aspekt hriechu – otázku jeho konečnej zodpovednosti, ktorá bola Božou starosťou. Ako sa to dialo?

Raz do roka, v Deň zmierenia, sa pripravovali dvaja capy, reprezentujúci dve strany vo vesmírnom konflikte medzi dobrom a zlom. Kozol pre Pána bol obetovaný, čo znázorňovalo ochotu Boha obetovať sa za svoje stvorenie. Táto obeta sa naplnila v živote a smrti Ježiša Krista. S krvou tohto capa vstúpil veľkňaz do svätyne svätých, kde pokropil truhlu zmluvy, čím bola svätyňa očistená od hriechov. Po vykonaní tohto obradu vyšiel veľkňaz na nádvorie, kde požehnal kajúci sa ľud, ktorý tam čakal, a vložil ruky na kozla pre Azazela. Tento úkon symbolizoval prenesenie hriechov na skutočného pôvodcu zla, ktorým je satan. Kozol bol následne vyhnaný na púšť, kde zahynul, čím sa ukázalo, že hriech bude z vesmíru úplne odstránený.

Deň zmierenia teda poukazuje na fakt, že hriech neexistuje preto, že by Boh stvoril nedokonalé bytosti alebo od nich požadoval príliš veľa, ale preto, že satan falošne obvinil Boha a očiernil jeho charakter. Tento deň ukazuje aj na úplné víťazstvo dobra nad zlom.

Jedného dňa Ježiš Kristus, náš Veľkňaz, vyjde z nebeskej svätyne, kde vykonáva dielo zmierenia, aby prišiel na našu zem druhýkrát a požehnal tých, ktorí ho v pokornom a kajúcom duchu očakávali (Hebr 8,1-2). Vtedy bude odhalený skutočný pôvodca zla – satan, ktorý bude spolu s hriechom úplne odstránený z vesmíru.

Starozákonný svätostánok jednoduchým spôsobom ukazuje, aká je pravda o Bohu, človeku, Satanovi aj hriechu.

2. Kristova smrť a zmierenie – Rim 3,24-26; 1 K 15,3; 2 Kor 5,21; 1 Ján 2,2

Z pohľadu kresťanskej viery je Ježišova smrť na kríži najdôležitejšou udalosťou v dejinách ľudstva. Bez nej by Ježiš nemohol splniť svoje poslanie na zemi. Na kríži bolo naše spasenie dokonalé – zabezpečené raz a navždy. Novozákonní pisatelia opisujú význam tejto smrti pojmom „zmierenie“:

• „Boli sme zmierení s Bohom smrťou jeho Syna“ (Rim 5,10).
• „On je obeťou zmierenia za naše hriechy“ (1 Jn 2,2).

Pre pochopenie týchto veršov je dôležité uvedomiť si, že problém hriechu nezmenil vzťah Boha k človeku, ale vzťah človeka k Bohu. Boh nás miluje bezpodmienečnou láskou – nikdy sa od nás neodvrátil (Jer 31,3; Hebr 13,8). Preto nie je nutné si Boha zmierovať. Zmierenie pôsobí na nás, nie na Boha (2 Kor 5,18-21). Boh dal svojho Syna nie preto, aby mohol milovať, ale preto, že už miloval (Jn 3,16).

Kríž nie je príčinou Božej lásky, ale jej prejavom. Boh nás miloval už vtedy, keď sme boli jeho nepriatelia. Iniciatíva zmierenia vychádza z jeho strany, nie z našej (Rim 5,10-11). Zmierenie nás zjednocuje s Bohom, mení náš vzťah k nemu, nie jeho vzťah k nám. Biblia zdôrazňuje, že zmierenie je možné len vďaka smrti Božieho Syna na kríži (Rim 5,10; 2 Kor 5,16; Kol 1,22). Rozsah tohto zmierenia je neobmedzený – Ježišova smrť bola zmierením za hriechy sveta (1 Jn 2,2), zaplatil výkupné za všetkých (1 Tim 2,5-6; Mat 20,28).

Hoci Boh pripravil zmierenie pre všetkých, táto skutočnosť nadobúda zmysel len pre tých, ktorí prijímajú Ježiša Krista vierou (Jn 3,18; Rim 5,1-2; Ef 2,8; 1 Jn 5,1). To, čo sa stalo na kríži objektívne pre všetkých, musí byť prijaté subjektívne, aby jednotlivcovi prinieslo význam. Pri diskusii s tými, ktorí redukujú zmierenie len na Kristovu smrť na kríži, je potrebné zdôrazniť, že Starý zákon zahŕňa do zmierenia aj príhovornú službu kňazov a dielo veľkňaza počas Dňa zmierenia – Jom Kippur (3 Moj 16,16-19; 4,20.26.31.35; 5,16).

Okrem slova zmierenie novozákonní pisatelia hovoria aj o tom, že Kristova smrť na kríži zaistila naše spasenie a vykúpenie. Evanjelium je označené ako „moc Božia na spasenie“ (Rim 1,16). Ježiš Kristus je Spasiteľ (Fil 3,20) a už jeho meno naznačuje, že prišiel spasiť ľudí od ich hriechov (Mat 1,21). Táto pravda má starozákonné korene, kde Boh vystupuje ako záchranca a osloboditeľ svojho ľudu (Moj 15,2). Grécke slovo pre „spasenie“ znamená tiež „uzdravenie“, čo zdôrazňuje, že spasenie zahŕňa nielen záchranu, ale aj obnovu a vyliečenie. Ježiš nás oslobodzuje od viny a moci hriechu, pričom nás obnovuje do plného duchovného zdravia.

Vykúpenie symbolizuje oslobodenie otrokov alebo zajatcov. Ide o zaplatenie ceny, ktorá umožňuje darovanie slobody (Ef 1,7; Rim 3,24). Ježiš povedal, že prišiel, „aby dal svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mar 10,45). Biblické texty zdôrazňujú, že za našu slobodu a spasenie bola zaplatená veľká cena (1 Kor 6,20; Tit 2,14; 1 Pt 1,18-19). Hoci by sme túto metaforu nemali chápať doslovne (napr. pýtať sa, komu Kristus zaplatil výkupné), jej podstata je jasná: Kristovo dielo je víťazstvom nad silami zla a oslobodením od toho, čím sme boli zviazaní. Diabol je porazený a putá hriechu sú pretrhnuté.

Kristova smrť na kríži je predstavená aj ako „zmierna obeta“ (Rim 3,25). Táto smrť nie je náhodná, ani smrť obyčajného mučeníka. Je to smrť Božieho Syna, ktorý na sebe niesol Boží hnev a súd nad hriechom – a to za naše hriechy (Rim 1,18; 4,25; Žid 2,9).

II. Výkladové poznámky

Je dôležité si uvedomiť, že Nový zákon nevysvetľuje podrobne, ako smrť Ježiša Krista dosahuje naše zmierenie. Na opis Kristovho diela používa viacero metafor, pričom zdôrazňuje, že to, čo sa odohralo na kríži, je dostatočné pre naše spasenie. K tejto dokonalosti už nie je možné nič pridať. Aj keď spôsob, ako kríž napĺňa potrebu spasenia, nie je úplne vysvetlený, jeho význam je zásadný.

Kríž predstavuje najjasnejšie zjavenie Božej lásky a spravodlivosti (Rim 1,16-17). Je to jedinečná a neopakovateľná historická udalosť, bez ktorej by spasenie nebolo možné. Iniciátorom procesu zmierenia je Boh. Človek sa nemôže zachrániť vlastným úsilím – pokánie, viera a poslušnosť sú dôležité, ale nemajú záslužný charakter. Zmierenie má dva hlavné aspekty:

1. Objektívnu časť, ktorá stojí mimo človeka. Ide o to, čo bolo vykonané nezávisle na nás, mimo nás a pre nás.
2. Subjektívnu časť, ktorá sa dotýka človeka a jeho reakcie na Božie pozvanie – jeho postoja, viery a spolupráce s Božou mocou.

Tieto dve časti zmierenia nie sú protichodné, ale navzájom sa dopĺňajú a musia byť vždy v harmónii. Je dôležité zachovať jednotu medzi tým, čo Kristus vykonal pre nás, a tým, čo koná v nás. Jeden aspekt nemožno zdôrazňovať na úkor druhého, pretože zmierenie je dynamický proces, ktorý zahŕňa aj objektívne dielo Krista, aj subjektívne pôsobenie na jednotlivca.

III. Praktický dôsledok

Keď Ježiš hovoril o zmierení, zdôraznil význam jednoty. Povedal:

„Neprosím však len za nich, ale aj za tých, ktorí pre ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, si vo mne a ja som v tebe.“ (Jn 17,20-21).

Byť „v niekom“ znamená byť v súlade a jednote s ním. Tak, ako existuje jednota medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým, má byť jednota medzi všetkými stvorenými bytosťami vo vesmíre:

„Aby boli jedno ako my sme jedno.“ (Jn 17,22).

Ježiš nepoužíval zložité teórie zmierenia, ale rozprával jednoduché, no dojímavé príbehy. V podobenstve o márnotratnom synovi (Luk 15,11-32) ukázal, ako láskavý Otec prijal späť svojho syna, ktorý sa od neho odcudzil. Tento príbeh zdôrazňuje obnovu jednoty a súladu v rodine. Žiaľ, starší brat v podobenstve neprejavil radosť z obnovenia vzťahov, čím symbolizoval rozpor, ktorý hriech prináša do vzťahov.

Boh urobil všetko, aby ľudia pochopili:

• Ako hriech vznikol,
• Ako bude vyriešený a odstránený,
• A ako dôjde k obnove harmónie vo vesmíre.

Dielo zmierenia bolo predstavené v starozákonnej svätyni ako predobraz. Na kríži bolo vykonané raz navždy, a jeho konečné naplnenie príde po tisícročnom kráľovstve, keď dôjde k odstráneniu hriechu. Hriech, vzbura a odboj voči Bohu sa už nikdy nezopakujú. Boh odhalil pravdu o sebe aj o povahe hriechu. Ukázal, že je láskavý, úplne dôveryhodný a rešpektuje slobodu svojich stvorení. Celý vesmír sa presvedčí, že Boh je hodný lásky a úcty.

Dokumenty, videa a prednášky k tejto téme si môžete ZDARMA – stiahnuť TU.