10. Modlitba

27/11/2019 MrCastiel

Náčrt

1. Prečo sa modliť – Mt 6,5-13; J 15,15; L 11,1
2. Ako sa modliť – Ž 139,23.24; 1 Te 5,17
3. Čo by modlitba mala obsahovať

Hoci modlitba je všeobecne rozšíreným javom vo všetkých náboženstvách, nájdu sa aj takí ľudia, ktorí modlitbu považujú za niečo zbytočného. Domnievajú sa, že sa bez nej zaobídu. Modlitba je dôležitým základom náboženskej skúsenosti človeka. Hoci sa o význame modlitby toľko hovorí a boli o nej napísané stovky kníh, pre niektorých kresťanov je modlitba stále zdrojom frustrácie a nudná povinnosť, ktorú Boh „požaduje“ od svojich detí.

Spôsob, ako sa modlíme celkom spoľahlivo odhaľuje, v akého Boha veríme. Naše predstavy o Bohu, o jeho charaktere, o jeho vzťahu k nám majú vplyv na to, akým spôsobom sa k nemu približujeme na modlitbe. Samozrejme, že modlitba ukazuje aj na náš charakter, pretože odhaľuje, ktoré hodnoty sú pre nás dôležité, ako uvažujeme, či myslíme len na seba alebo aj na iné. Takto modlitba hrá dôležitú úlohu v živote kresťana.

1. Prečo sa modliť – Mt 6,5-13; J 15,15; L 11,1

Ten, kto najlepšie vedel, ako rozprávať s Bohom, bol určite sám Pán Ježiš. Bol nielen človekom, ale zároveň aj Bohom. Vo svojej kázni na hore nám dáva konkrétne rady o tom, ako sa modliť.

V Mat 6,5-8 nás Ježiš upozorňuje, aby sme si nemysleli, že čím viac toho v modlitbe nahovoríme, tým máme väčšiu šancu, že Boh naše prosby vypočuje. Ježiš výslovne hovorí, že takéto poňatie modlitby je pohanské, založené na nesprávnej predstave o Bohu – Bohu, ktorého treba prehovárať, nútiť, aby niečo pre nás ľudí vykonal. Toto je založené na nesprávnom pochopení hriechu a Božieho charakteru.

Keby bolo pravdou, že hriech zmenil Boží postoj k nám, potom by sme potrebovali spôsob, ktorým danú tragickú skutočnosť zmeniť, napraviť. Modlitba by potom bola jedným z prostriedkov, ktorým „natiahneme neochotnú Božiu ruku“, a tak donútime Boha k tomu, aby nakoniec, dotknutý našou pobožnosťou či neodbytnosťou, súhlasil s nami a vykonal to, o čo sme tak úpenlivo prosili.

Ak však hriech nemení Boha, ale nás a náš vzťah k nemu, potom chápeme modlitbu ako dôležitý nástroj na komunikáciu s Bohom, pre lepšie poznanie Boha i seba. Zmyslom modlitby nie je Bohu oznámiť naše potreby a priania, pretože Ježiš povedal, že on predsa „vie, čo potrebujeme, prv než by sme ho my o to prosili“. (Mat 6,8) Účelom modlitby teda nie je Boha prehovárať, „spracovávať“, pretože Ježiš povedal, že „sám Otec nás miluje.“ (Jn 16,26.27).

To nás stavia pred otázku, aký je teda zmysel modlitby? Ak poslaním modlitby nie je oznámiť Bohu naše potreby a prosby, prečo sa potom ešte modliť?
Biblia ukazuje, že zmyslom modlitby je predovšetkým rozhovor, spoločenstvo s Bohom. O Ježišovi čítame, že sa modlil aj celú noc. (Luk 6,12) Po prečítaní tohto verša nás možno napadne otázka: Ako sa mohol Ježiš modliť celú noc bez toho, aby sa neopakoval? U neho to tak isto nebolo, pretože on sám takýto prístup odsudzoval, ako sme uviedli.

Možno, že väčšina z nás prežila to, že sme si rozprávali s dobrým priateľom a ani sme nepostrehli, koľko času utieklo. Zrejme tak tomu muselo byť aj v prípade Ježiša pri jeho celonočných modlitbách. Náš modlitebný život závisí od toho, aký máme vzťah k Bohu a akú máme o ňom predstavu.

Jednou z pozoruhodných skutočností Ježišovho modlitebného života bolo, že Boha oslovoval ABBA, čo aramejsky znamená OTČE. Tým nám Ježiš ukazuje, že k Bohu môžeme pristupovať s dôverou, s láskou, podobne ako dieťa prichádza k svojim rodičom. Ježiš uistil svojich poslucháčov, že Otec je ešte ochotnejší dať dobré veci svojim deťom, než tí najlepší pozemskí rodičia. Mat 7,9-11. (Luk 11,13)

Ježiš nás upozorňuje, že by bol rád, keby sme sa považovali za jeho priateľov. (Jn 15,15) Okrem toho tiež povedal, že „kto videl mňa, videl aj Otca“, pretože „Otec a ja sme jedno“. (Ján 14,9; 10,30) Z toho vyplýva, že takýto nádherný vzťah k nám ľuďom nemá len Ježiš, ale aj Otec. Pre správny rozvoj modlitebného života je nesmierne dôležité pochopiť, že ako Otec, Syn a Duch sv. chcú mať s nami otvorené, priateľské vzťahy. (Rím 8,31) Len tak budú naše rozhovory s Bohom priame, čestné a otvorené.

Boh nechce, aby sme sa ho báli, pretože láska a strach sa navzájom vylučujú. (1 Jn 4,18) Niet pochýb o tom, že k Bohu je potrebné pristupovať úctivo, avšak nie so strachom, pretože to negatívne ovplyvňuje náš vzťah k nemu.

2. Ako sa modliť – Ž 139,23.24; 1 Te 5,17

Predstavte si, že by ste mali možnosť rozprávať sa s Bohom priamo, tak ako si rozprávate so svojím priateľom v miestnosti alebo vonku. O čom by ste spolu hovorili? A kto by mal začať rozhovor ako prvý? Považovali by ste to za primerané a slušné, aby ste začali hovoriť vy, hovorili bez prestávky celú dobu a potom aj ukončili?

Keď sa modlíme, tak obyčajne rozprávame len my, a potom povieme – Amen. Potom ideme za svojou prácou alebo ideme spať. Je zrejmé, že keby sme sa takto správali k svojim priateľom, asi by sme ich mnoho nemali. Ak má byť modlitba rozhovorom, musíme tiež načúvať tomu druhému, dovoliť mu, aby nám povedal, čo má na srdci. Ako takýto dialóg viesť s Bohom?

Chápeme, že dnes nemôžeme s Bohom hovoriť tvárou v tvár kvôli našej hriešnosti. Ale aj tak (alebo práve preto) sa chce s nami Boh rozprávať. V jednej z predchádzajúcich úvah sme už povedali, že Boh nás oslovuje prostredníctvom svojho slova, Biblie. Existujú ľudia, ktorí sa chvália tým, že sa dokážu modliť celé hodiny, ale pri rozhovore s nimi zistíte, že Bibliu čítajú málo a len zriedka.

Naše modlitby budú mať pre nás oveľa väčší význam a vplyv na náš život, keď spojíme štúdium Božieho slova a modlitbu. Boh nám prostredníctvom svojho slova dáva odpovede na naše otázky. Analogicky platí, že Biblii správne porozumieme len na modlitbe. Biblia a modlitba idú spolu.

Dôležitá otázka je: O čom by sme mali s Bohom hovoriť? Niektorí veriaci si myslia, že pri modlitbe (zvlášť verejne) majú hovoriť len o vznešených záležitostiach. Tak sa stáva, že spomínajú veci, na ktoré zrejme nikdy inokedy ani nepomyslia. To môže byť dôvodom, že modlitby tak ľahko skĺznu do ošúchaných fráz, pri ktorých už človek ani nepremýšľa. Ako trápne a naprázdno znejú, keď si predstavíme, že by sme mali s Bohom hovoriť priamo, tvárou v tvár, ako s priateľom v izbe.

Je dôležité si uvedomiť, že v rámci dobrého, úzkeho a priateľského vzťahu žiadne témy nie sú tabu. Neexistuje nič, o čom by sme s Bohom nemohli hovoriť otvorene, nech už by sa nám zdalo akokoľvek súkromné alebo bežné, snáď až triviálne.

Pretože modlitba je nástroj komunikácie s Bohom, a v každom rozhovore sa kladú otázky, majú otázky svoje miesto aj na modlitbe. Jób dokázal veľmi jednoznačne vyjadriť to, čo práve prežíval a nemal strach to sformovať do otázok. (Job 30,20) Jeho priatelia si robili starosti, že Jób tým urazí Boha a tak si pokazí už beztak zlú situáciu. Avšak na konci knihy Boh Joba chváli. (Job 42,7) Boh dobre chápal, že Jóbove výlevy boli dané jeho zúfalstvom nad tým, že on s ním prestal komunikovať. Tým Jób ukázal, ako mu veľmi záleží na fungujúcom vzťahu s Bohom. Boh samozrejme mal pre to porozumenie.

Je veľmi dôležité, aby sme pri modlitbe kládli otázky, ktoré nás trápia, s ktorými zápasíme a nie aby sme sa ich v sebe svätodušne snažili potlačiť. V takom prípade je pre Boha veľmi ťažké dať odpoveď na to, čo nás tak veľmi trápi. Niekedy kresťania z neznalosti hovoria: „Takto nesmieš ani pomyslieť, nieto nahlas hovoriť.“ Alebo: „Keby si bol dobrým kresťanom, tak by si sa tak nepýtal“. V Písme sme však vyzvaní: „Vylievajte pred ním svoje srdce“. (Ž 62,9)

Dôverný vzťah sa vytvorí len tam, kde je možné otvorene komunikovať o všetkom, čo človek prežíva, čo ho trápi, s čím si nevie rady, ale aj o tom, čo mu spôsobuje radosť, čo sa mu podarilo. Preto čestnosť na modlitbe je podstatným predpokladom toho, aby sa modlitba stala nástrojom poznania Boha, získania odpovedí na otázky, nad ktorými človek premýšľa.

Biblia uvádza mnoho príkladov toho, ako ľudia čestne vyjadrujú na modlitbe svoje pocity. Ž 77,7-10 (Ž 137,9: 139,19-22) Je zaujímavé, že najdlhšia kniha biblie, kniha žalmov, je vlastne zbierkou modlitieb. Tieto modlitby majú nesmiernu hĺbku, vyjadrujú celé spektrum ľudských chorôb, radosť i zúfalstvo, nesmierne blaho i úplnú biedu.

Keď sa modlíme, mali by sme Bohu čestne povedať, čo cítime. Nemá zmysel Bohu hovoriť to, o čom sa domnievame, že by rád počul (a možno to ani tak necítime). Jediný spôsob, ako Boh môže niečo pre nás a v nás vykonať, zmeniť nás je, že čestne priznáme svoj vzťah, spoznáme situáciu, v ktorej sa nachádzame, a povieme spolu s Davidom: „Bože, skúmaj ma, ty poznáš moje srdce, skúšaj ma, ty poznáš môj nepokoj, hľaď, či som nezišiel na cestu trápenia, a po ceste večnosti ma veď! “ (Ž 139,23.24)

3. Čo by modlitba mala obsahovať

Pri štúdiu modlitieb, ktoré nachádzame v Biblii zistíme, že obsahujú štyri základné časti.
a) Oslava a chvála Boha – Kniha žalmov znamená v hebrejčine „kniha chvál“. Pretože Boh je Stvoriteľ, je vlastne jediný, kto si skutočne zaslúži aby bol oslavovaný. (2 Moj 20,3) Zoradenie prosieb v modlitbe Otčenáš ukazuje, že dôležitejšie, než to, čo má Boh urobiť pre nás je Boh sám a jeho sláva. Ak bude na prvom mieste modlitby oslavovať Boha, pomôže nám to lepšie si uvedomiť, kto je Boh, kto sme my a naše modlitby budú zamerané na Boha, nie sebecky na nás.

b) Vďačnosť – Vychádza z uvedomenia si toho, že pôvodcom všetkého, čo v živote má ozajstnú hodnotu, je Boh. (Ako 1,17) On je dokonca zdrojom života. (Sk 17,25) Takto naša služba a poslušnosť, k čomu by nás naše modlitby vždy mali viesť, získavajú správnu motiváciu a perspektívu. Všetko, čo kresťan koná, by malo vychádzať z hlbokej lásky a vďačnosti voči Bohu. Oslava sústreďuje našu pozornosť na to, kto Boh je, vďačnosť zase na to, čo pre nás vykonal.

c) Vyznanie – Nie je možné zakúsiť Božiu prítomnosť bez toho, aby sme si neuvedomili svoju hriešnosť a nedostatočnosť. V modlitbe Otčenáš je zahrnutá prosba o Božie odpustenie (Mat 6,12). Kým sme na tomto svete, nikdy nenastane čas, že by sme na modlitbe nemuseli prosiť o odpustenie našich hriechov. Aby vyznanie splnilo svoj zmysel, nemôže zostať len na všeobecnej úrovni, ale musí byť vyznaním konkrétnych hriechov.

d) Prosba – Pre mnohých je modlitba synonymom prosíkania. Aj keď je to nesprávne zúženie zmyslu modlitby, nemali by sme váhať predložiť Bohu svoje prosby. Musíme mať však na pamäti, že Boh má väčší záujem o to, čo potrebujeme, než o to, čo chceme. (Fil 4,19) Musíme dovoliť, aby on zostal Bohom, t.j. aby sa diala jeho vôľa. Modlitba nemôže byť prostriedkom vynucovania si od Boha toho, čo chceme my. Boh nie je džin z Aladinovej lampy a nie je magický prostriedok, ktorým môžeme manipulovať Boha a nútiť ho, aby splnil naše príkazy, alebo vynútiť si u neho uskutočnenie našich predstáv. Boh každú našu modlitbu počuje, ale to neznamená, že ju aj vypočuje podľa našich prianí.

Ak sa budeme modliť takým spôsobom, modlitba sa stane pre nás niečím prirodzeným, nevyhnutným, bez čoho sa nezaobídeme a čo bude pre nás radosťou. Náš modlitebný život sa bude prehlbovať, Boh sa nám stane bližší, budeme reálnejšie prežívať jeho prítomnosť v každodennom živote. To bude pre nás tým najväčším uspokojením z nášho modlitebného života, ešte väčším, než skúsenosti a odpovede na modlitby, ktoré určite prežijeme a dostaneme.

V dnešnom kresťanskom svete je veľa tých, čo sa sebecky zaujímajú predovšetkým o svoje skúsenosti alebo o Božie zasľúbenia len preto, aby sa vyriešili ich problémy a naplnili ich potreby. Poznanie Božieho charakteru je potom pre nich druhoradé. Avšak spoločenstvo s Bohom, dôvera v neho, pokoj, istota vo vzťahu s ním je to najdrahšie a najkrajšie, čo na tomto svete môžeme mať.

II. Výkladové poznámky

Niekedy sa medzi veriacimi diskutuje o otázke: Aký jazyk používať pri modlitbe? Ak Nový Zákon bol napísaný v gréčtine koiné t.j. v jazyku jednoduchých ľudí, ak Ježiš oslovoval svojho nebeského Otca ABBA, teda tak, ako bežne hovoril, aramejsky, z toho vyplýva, že modlitba nevyžaduje žiadny špecifický jazyk. Jazyk, ktorý bežne používame v iných našich rozhovoroch je vhodný aj na modlitbu. Hlavné je, aby sme ním boli schopní dobre vyjadriť svoje myšlienky, pocity, túžby, to, čo nás trápi.

Zmyslom modlitby nie je mechanické opakovanie naučených či predpísaných formúl. Keď Ježiš dal svojim učeníkom modlitbu Otčenáš ako vzorovú, nemyslel tým, že znenie tejto modlitby má byť bezmyšlienkovite opakované, aby sme upútali Božiu pozornosť. Dve rôzne verzie tejto modlitby (Mat 6, Luk 11) jasne ukazujú, že Ježiš ju zamýšľal skôr ako vzor toho, čo všetko by modlitba mala obsahovať, a nie ako doslovný predpis toho, čo máme opakovať.

Je iste nesprávne, keď sa modlíme len túto modlitbu a nikdy sa nemodlíme svojimi vlastnými slovami. Ale je tiež nesprávne, keď sa túto modlitbu odmietame modliť.
Modlitba Otčenáš nás učí, že naše modlitby majú byť konkrétne, že Božie záležitosti, jeho charakter, kráľovstvo a jeho vôľa, majú prednosť pred našimi záležitosťami, a napokon, že máme byť ochotní odstrániť prekážky, ktoré by bránili nášmu duchovnému rastu.

Modlitba môže mať rôzne formy. Verejná a súkromná modlitba plnia odlišné funkcie. Keď sme sami s Bohom, môžeme slobodne vyjadriť svoje najhlbšie myšlienky a pocity. Verejná modlitba zase vyjadruje myšlienky a túžby skupiny ľudí, nie jednotlivca. Modlitba prednesená na verejnosti nie je modlitba súkromná. Aby verejná modlitba bola efektívna, je vhodnejšie, aby bola vopred pripravená a premyslená vo vzťahu k poslucháčom.

S modlitbou úzko súvisí otázka pôstu. Je potrebné si uvedomiť, že zmyslom pôstu nie je donútiť Boha niečo vykonať, čo by inak nevykonal, ale nájsť si čas (inak použitý prípravou jedla, jedením a trávením) pre modlitbu a očistiť organizmus tak, aby bol vnímavejší a citlivejší na to, čo Boh chce človeku zjaviť (Mat 6,16-18; Mar 2,18-20). Pôst je tak vonkajším prejavom úplného odovzdania sa, ochoty vzdať sa všetkého (i toho, čo nám inak pôsobí radosť a samo o sebe nemusí byť zlé), načúvať Bohu a počúvať ho.

V poslednej dobe sa modlitebné skúsenosti (vypočutie modlitieb) často používajú ako určité duchovné vydieranie. „Ja som sa modlil a mal som takú skúsenosť, preto keď ty nemáš podobnú skúsenosť, asi si sa modlil nesprávne, alebo je to dôkaz, že nie si na potrebnej duchovnej úrovni.“ Ako sme vysvetlili vo výkladovej časti, takéto uvažovanie je založené na nesprávnych predpokladoch, predstavách o Bohu. Existuje veľké nebezpečenstvo, že svoju modlitebnú skúsenosť budem dávať ako záväzný model alebo návod, čo majú robiť aj ostatní.

Je pravdou, že na jednej strane platí „nemáte, pretože neprosíte“ (Ako 4,2), ale na druhej strane je tiež pravda, že Boh musí zostať zvrchovaným Pánom a nie je možné si na ňom vynucovať čokoľvek, a to ani na modlitbe. Tieto dva aspekty pravdy musia vždy zostať vyvážené, v rovnováhe.
Boh dáva každému z nás modlitebné skúsenosti, aby nám ukázal, že náš vzťah s ním nie je len obyčajná teória. Avšak skúsenosti sú vždy osobné a teda neprenosné.

III. Praktický dôsledok

Pavol hovorí: „V modlitbách nezastavujte.“ (1Tes 5,17). Samozrejme, keby sme mali tráviť všetok čas na modlitbe (na kolenách so zavretými očami), nič by sme neurobili. To by sme boli už tak svätí, že by z nás nebol žiaden pozemský úžitok. O to Bohu určite nejde. Je možné byť v živote efektívnym a zároveň byť aj veľkým modlitebníkom, modliť sa „bez prestania“? Áno, keď pochopíme, že modlitba vo svojej podstate je vlastne nasmerovanie nášho uvažovania na Boha.

Modliť sa bez prestania znamená, že Boh je centrom nášho uvažovania. V každom našom rozhodovaní berieme ohľad na jeho vôľu. Zaujíma nás, aký on má vzťah k danému problému. Takto nebude pre nás modlitba formálnou povinnosťou, ale stane sa radostnou nevyhnutnosťou, bez ktorej sa nezaobídeme a ktorá nám prináša vždy novú radosť a uspokojenie. Potom o nej nebudeme len teoretizovať, ale budeme ju radostne prežívať.